{"guid": "0f9ac9c3-49a6-4fb6-8b33-c9154bc53bb4:761c56c7-5e56-4046-808d-b049dce74c05", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:2514204155.1", "spisova_znacka": "27Co/166/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 27Co/166/2017 z 23. 5. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 23. mája 2018, sp. zn. 27Co/166/2017, ECLI:SK:KSTN:2018:2514204155.1", "identifikacne_cislo": "2514204155", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Bajzová", "sudca_id": 1013, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lubica-bajzova-1013", "datum_vydania": "2018-05-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/761c56c7-5e56-4046-808d-b049dce74c05", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:2514204155.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2018:2514204155.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2018:2514204155.1/text", "citacie_n": 4, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/166/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2514204155
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:2514204155.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu L. I., trvale bytom Z. XXX, tohto času
vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby
I., proti žalovaným 1/ U. republika, v mene ktorej koná T. spravodlivosti U. republiky, so sídlom v X.,
Z. námestie XX, 2/ T. spravodlivosti U. republiky, so sídlom v X., Z. námestie XX, N.: XXXXXXXX, 3/
R. riaditeľstvo Z. väzenskej a justičnej stráže, so sídlom v X., ul. P. 1, N.: XXXXXXXX, 4/ E. na výkon
trestu odňatia slobody a E. na výkon väzby N., so sídlom N., T. námestie 1, N.: XXXXXXXX, 5/ E. na
výkon trestu odňatia slobody a E. na výkon väzby I., so sídlom I., ul. R. XX/XXX, N.: XXXXXX, o ochranu
osobnosti a iné, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 27. októbra 2016
č. k. 17C/172/2014-163, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/ až 5/ náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a  .

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 27. októbra 2016 č. k. 17C/172/2014-163 súd prvej inštancie zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca proti žalovaným 1/-5/ domáhal, aby mu zaplatili spoločne a nerozdielne sumu
100.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy a takisto písomne sa ospravedlnili do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Rozhodol, že žalovaným 1 /- 5/ priznáva   náhradu trov konania v plnom
rozsahu. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že  text ospravedlnenia mal znieť: „Navrhovateľ
bol od 10.02.2012 do 18.10.2012 umiestnený do väznice Ilava na doživotné tresty, kde bol vystavený
horšiemu zaobchádzaniu ako iní/ostatní odsúdení. Boli mu znemožňované kontaktné návštevy, nebolo
mu povolené mať veci ako ostatným odsúdeným, posudky a hodnotenia na jeho osobu robila osoba,
na ktorú podal trestné oznámenia a iné podnety, teda osoba v konflikte záujmov. Posudky a hodnotenia
boli a sú nepravdivé, poškodzujúce a pod., čím došlo k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa.
Za uvedené zaobchádzanie, ktorému bol navrhovateľ vystavený v uvedenej dobe za to, čo dôsledkom
toho prežil, pociťoval a pretrpel, za to, že mu nebola  poskytnutá žiadna ochrana v danom smere,
ani záruky proti zneužitiu, a pod. sa týmto odporca ospravedlňuje navrhovateľovi.“ Žalobca si žalobou
uplatnil voči piatim žalovaným rôzne právne nároky, resp. domáhal sa rozhodnutia súdu na základe
rôznych právnych skutočností. Vo vzťahu k žalovanému 1/ bolo potrebné žalobu zamietnuť, pretože
štát nie je pasívne vecne legitimovaný (t.z. nemá hmotnoprávnu povinnosť) vo vzťahu k porušeniu
ochrany osobnosti žalobcu podľa Občianskeho zákonníka a za porušenie zákazu diskriminácie v zmysle
antidiskriminačného zákona. Rovnako tak nie je žalovaný 1/ pasívne legitimovaným ani v prípade
tvrdenej diskriminácie žalobcu, pretože štát nie je pôvodcom zásahu, ale je ním právnická alebo fyzická
osoba, ktorá žalobcu priamo diskriminovala, resp. v danom prípade mala diskriminovať. Zodpovednosť
žalovaného 1/ a teda aj jeho pasívna vecná legitimácia, by pripadala do úvahy iba v prípade uplatnenej



zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, avšak tejto zodpovednosti sa žalobca
priamo nedomáhal a zároveň pre úspešnosť takejto žaloby neboli splnené zákonné predpoklady, najmä
dodržanie postupu podľa § 16 ods.4 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, (potreba predbežného prerokovania nároku a jeho neuspokojenie). Obdobne by pripadala do
úvahy zodpovednosť žalovaného 1/ v prípade zodpovednosti za škodu podľa zák. č. 4/2001 Z.z. o Zbore
väzenskej a justičnej stráže, ale iba v prípade vzniku majetkovej škody a zároveň, ak by išlo o spôsobenie
škody pri neoprávnenom zákroku príslušníka zboru. Zo zisteného skutkového stavu je však zrejmé,
že vo vzťahu k žalobcovi nebol preukázaný žiadny neoprávnený zásah príslušníka zboru a ani nebola
preukázaná žiadna majetková škoda, teda úbytok na majetku žalobcu, resp. jeho poškodenie.

2. Vo vzťahu k žalovanému 2/ bolo potrebné žalobu zamietnuť, pretože nie je pasívne vecne legitimovaný
vo vzťahu k porušeniu ochrany osobnosti žalobcu podľa Občianskeho zákonníka a za porušenie zákazu
diskriminácie v zmysle antidiskriminačného zákona. Pasívna vecná legitimácia žalovaného 2/ vo vzťahu
k zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a takisto aj zodpovednosť za škodu podľa zák. č. 4/2001 Z.z. o
Zbore väzenskej a justičnej stráže neprichádza do úvahy, pretože za takúto škodu zodpovedá štát.

3. Z rovnakých dôvodov je nedôvodná žaloba aj vo vzťahu k žalovanému 3/ pri uplatnenej zodpovednosti
za škodu podľa  zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a podľa zákona
č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže. Túto prípadnú zodpovednosť nesie štát. Vo vzťahu k
zodpovednosti za porušenie ochrany osobnosti žalobcu podľa Občianskeho zákonníka a za porušenie
zákazu diskriminácie v zmysle antidiskriminačného zákona, nie je žaloba žalobcu voči žalovanému
3 /takisto dôvodná. V konaní nebolo preukázané, že by sa Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a
justičnej stráže, resp. príslušníci s miestom výkonu služby na ňom, dopustili neoprávneného zásahu do
osobnosti žalobcu. V tomto ohľade neboli tvrdené ani žiadne relevantné skutočnosti.

4. Z rovnakých dôvodov, aké uvádzal pri nedostatku pasívnej vecnej legitimácie pri žalovaných 2/ a 3/,
pri uplatnenej zodpovednosti za škodu podľa  zákona  o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a podľa zákona č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže, je nedôvodná žaloba
v tejto časti aj vo vzťahu k žalovanému 4/ a 5/. Túto prípadnú zodpovednosť nesie štát a nie konkrétny
ústav na výkon trestu odňatia slobody.

5. Pasívna legitimácia žalovaného 4/  by pripadala do úvahy vo vzťahu  k zodpovednosti za porušenie
ochrany osobnosti žalobcu podľa Občianskeho zákonníka a za porušenie zákazu diskriminácie v zmysle
antidiskriminačného zákona. K týmto okolnostiam však súd uvádza nasledovné:

6. Žaloba žalobcu nie je dôvodná za použitia antidiskriminačného zákona, nakoľko tento zákon (§ 2
ods.1) upravuje diskrimináciu z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti
k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského
stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo
sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia, aj z dôvodu oznámenia kriminality alebo
inej protispoločenskej činnosti. Je zrejmé, že žalobca svoju diskrimináciu (nerovnaké zaobchádzanie
odôvodňuje zo skutočností, resp. tvrdení, ktoré nie sú založené na uvedených okolnostiach (pohlavie,
náboženského vyznanie atď.). Poukazuje iba na to, že iným odsúdeným bola povolená kontaktná
návšteva vo VTOS a jemu nie. Pritom je potrebné uviesť, že na prijatie takéhoto rozhodnutia je riaditeľ
ústavu podľa § 24 ods.4 zákona o VTOS oprávnený. Ide teda o výkon jeho práva, resp. právomoci.

7. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol aj právne závery Ústavného súdu Slovenskej republiky,
uvádzané v náleze PL. ÚS 8/2014 z 27. mája 2015, v zmysle ktorého diskriminácia nie je hodnotenie
ľudí podľa ich individuálnych vlastností, ale hodnotenie podľa príslušnosti k určitej spoločenskej skupine.
Zákaz diskriminácie je užší pojem ako všeobecné právo na rovnaké zaobchádzanie.

8. Ak by súd pripustil existenciu diskriminácie v prípade, že riaditeľ ústavu povolí jednému odsúdenému
kontaktné návštevy a inému nepovolí, tak takýto záver by viedol k tomu, že jedno povolenie by malo
precedenčný charakter. Stratil by sa zmysel rozhodovania o žiadosti a každá žiadosť o povolenie by
znamenala, že jej bude vyhovené. Nakoniec nie je vylúčené, že riaditeľ ústavu, v ktorom žalobca
vykonáva trest, v budúcnosti rozhodne v prípade žalobcu opačne.



9. Nemenej významnou skutočnosťou je aj to, že aplikácia antidiskriminačného zákona na uplatnený
nárok žalobcu nie je možná aj preto, že podľa jeho § 3 ods. 1 povinnosť rovnakého zaobchádzania
sa uplatňuje v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia,
zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní, a len v spojení s právami osôb
ustanovenými osobitnými zákonmi, a nie aj                  v oblasti väzenstva, teda pri výkone trestu odňatia
slobody, ako sa žalobca mylne domnieva.

10. Žalobca ako odsúdený na doživotie a zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia, nemá
zákonné právo na návštevu priamym kontaktom. Toto právo mu vzniká až po prípadnom rozhodnutí
riaditeľa ústavu. V danom prípade takéto rozhodnutie prijaté nebolo. Preto je jeho tvrdenie o porušení
jeho práva na návštevu priamym kontaktom nedôvodné. To isté platí aj vtedy, ak v prípade iného
odsúdeného riaditeľ ústavu rozhodol o návšteve s priamym kontaktom.

11. V tejto súvislosti súd dodáva, že do právomoci súdu nepatrí posudzovanie toho, či sa riaditeľ
ústavu rozhodol správne, ak nepovolil kontaktnú návštevu odsúdenému. Konanie riaditeľa ústavu by
malo význam iba vtedy, ak by týmto konaním porušil všeobecne záväzný právny predpis, teda jeho
konaním by došlo k neoprávnenému zásahu. Ak zákon ponecháva na rozhodnutí riaditeľa ústavu či
odsúdenému bude alebo nebude umožnená návšteva kontaktným spôsobom, je potrebné túto jeho
zákonnú právomoc rešpektovať. Tým nie je dotknuté právo takejto osoby domáhať sa ochrany pred
porušením jeho ľudských práv a základných slobôd pred ústavným súdom, resp. pred Európskym súdom
pre ľudské práva, ďalej aj ako „ESĽP“, za stanovených podmienok. Všeobecný súd v konaní o ochranu
osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, resp. podľa antidiskriminačného zákona na základe žaloby
v občianskom súdnom konaní skúma iba existenciu neoprávneného (teda nezákonného) zásahu do
osobnosti žalobcu, resp. porušenie zákazu diskriminácie.

12. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na judikatúru ESĽP (napr. Iordachi a ďalší proti Moldavsku).

13. Uplatnené právo na ochranu osobnosti žalobcu súd posudzoval podľa § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka, vychádzajúc zo skutočností, ktoré uvádzal žalobca. V danom prípade malo byť zasiahnuté
do práva žalobcu tým, že bol vystavený horšiemu zaobchádzaniu oproti iným odsúdeným vo vzťahu
k právu na návštevu vo výkone trestu odňatia slobody, vo vzťahu k právu mať a používať vlastný TV
prijímač, rádio, slúchadlá, k právu na návštevy medzi odsúdenými a vychádzkam, vo vzťahu k vytváraniu
hodnotení  posudkov na jeho osobu, ktoré boli a sú podľa žalobcu nepravdivé, ďalej bol vystavený
diskriminácii a obťažovaniu, neoprávneným postihom, nepriateľskému prostrediu, nemohol slobodne a
bez strachu realizovať svoje práva podľa § 36 zákona o výkone trestu odňatia slobody, a že nemal žiadnu
reálnu a účinnú ochranu proti príslušníkom ZVJS a ich konaniu, na ktorých sa sťažoval, že porušujú
jeho práva.

14. Ochrana osobnosti človeka podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je založená na
súkromnoprávnej báze, to znamená, že ochrany osobnosti sa možno domáhať len                          pri
zásahu, ktorý bol uskutočnený v súkromnoprávnej rovine. Je zrejmé, že pri tvrdených zásahoch do
osobnosti žalobcu sa jednalo o výkon verejnej moci, keďže išlo o výkon uloženého trestu odňatia
slobody (na doživotie). Preto aplikácia ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je v danom
prípade možná. Preto sa uplatní všeobecná právna zásada, legis specialis derogat legi generali, teda,
že špeciálna právna úprava (zákon) má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou (zákonom). Podľa
zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci musí byť pre odškodnenie
dodržaný tam uvedený postup, napr. obligatórne predbežné prejednanie nároku s príslušným štátnym
orgánom. Postup podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka vo vzťahu k štátu, resp. štátnym orgánom
preto v danom prípade nemožno aplikovať. Ak by aj mala byť žaloba žalobcu dôvodná podľa zákona
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vo vzťahu k žalovanému 1/, žalobca
by takisto musel svoj nárok najprv predbežne prerokovať podľa § 15 a nasl.  uvedeného zákona s
príslušným orgánom verejnej moci podľa § 4 uvedeného zákona. Až následne (ak príslušný orgán
neuspokojí nárok  na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu
škody), by sa mohol v zmysle § 16 ods. 4 uvedeného zákona domáhať uspokojenia nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde.       V danom prípade si žalobca svoj nárok u príslušného orgánu neuplatnil.



15. Žalobca rozšíril žalobu aj na žalovaného 5/, pričom tento postup odôvodnil tým, že podľa súčasného
právneho stavu už o preložení do väznice v Leopoldove rozhoduje aj riaditeľ tejto väznice, čo je dôležitý
fakt, lebo dôvody zamietania jeho žiadostí o premiestnenie do väznice v Leopoldove sú predmetom
tejto žaloby. Preto je podľa žalobcu nevyhnutné, aby bol žalovaný aj žalovaný 5/. Žalobný petit je pritom
rovnaký. Vzhľadom na takéto odôvodnenie žaloby vo vzťahu k žalovanému 5/, súd žalobe vo vzťahu k
tomuto žalovanému nemohol vyhovieť.

16. Ďalej skonštatoval, že žalobca existenciu neoprávneného zásahu nepreukázal a už len na základe
jeho tvrdení súd konštatuje, že k nemu podľa jeho názoru ani nedošlo. Ak by došlo k porušeniu
všeobecne záväzných právnych predpisov, príslušný prokurátor by v rámci dozoru na zachovávaním
zákonnosti pri výkone trestu odňatia slobody, konštatoval takéto porušenie. Žalobca však túto skutočnosť
ani netvrdil. Súd v civilnom sporovom konaní nemôže predbežne posudzovať nedodržanie, resp.
nedodržiavanie zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov vo výkone trestu
odňatia slobody, pretože na to je oprávnený iný orgán verejnej moci príslušný krajský prokurátor a v
rozsahu ním určenom jemu podriadení prokurátori. Ak by príslušný prokurátor zistil v rámci previerky
zachovávania zákonnosti v ústave na výkon trestu odňatia slobody porušenie všeobecne záväzných
právnych predpisov (ktoré bolo tvrdené žalobcom), súd by z tohto rozhodnutia vychádzal a prípadne by
tak mohol skonštatovať, že k neoprávnenému zásahu došlo. V danom prípade tomu tak nebolo.

17. Žalobca takisto vo svojej argumentácii poukazoval na rozhodnutie ESĽP vo veci Iwanczuk proti
Poľsku a Valašinas proti Litve. Po oboznámení sa s podstatou týchto konaní a rozhodnutí súd prvej
inštancie  konštatuje, že mu nie je zrejmá ich súvislosť so žalobou žalobcu.

18. Čo sa týka judikatúry ESĽP v oblasti prípadného porušovania práv odsúdených, ktoré im garantuje
Dohovor, súd poukazoval na jeho judikatúru, podľa ktorej  obmedzenie návštev či ich podrobenie dohľadu
či zvláštnemu režimu znamenajú zásah do práva  na rešpektovanie rodinného a súkromného života,
avšak pokiaľ vyhovejú podmienkam zákonnosti, sledovania legitímneho cieľa a primeranosti, nedostanú
sa do rozporu s článkom 8 Dohovoru. (napr. Hilgartner proti Poľsku, Trosin proti Ukrajine, Epners-
Gefners proti Lotyšsku.

19. Súd prvej inštancie záverom považoval za potrebné uviesť, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobca
bol odsúdený na doživotie, je zaradený do výkonu trestu odňatia slobody  s maximálnym stupňom
stráženia a na okolnosti prípadu (najmä povaha namietaného zásahu), je žalobcom namietaný zásah
do jeho osobnosti vo výraznom rozpore so všeobecnou predstavou o spravodlivosti. Žalobca kladie za
vinu žalovaným, že je porušované jeho právo na rodinný život tým, že umiestnením do ústavu v Ilave
prišiel o možnosť návštev jeho rodinných príslušníkov. Pritom žalobca sa v minulosti dopustil konania, v
dôsledku ktorého nebolo iba obmedzené právo na rodinný život príbuzných jeho obetí, ale toto ich právo
bolo konaním žalobcu úplne odňaté.

20. Ústav, v ktorom sa žalobca nachádza je ľahko dosiahnuteľný a s ohľadom                               na
intenzitu návštev je možné objektívne konštatovať, že premiestnenie žalobcu o 82 km ďalej, nemôže byť
faktorom znemožňujúcim jeho rodine ho navštíviť. Ústav v N. sa nachádza vo vzdialenosti približne 125
km od miesta ich bydliska. Je všeobecne známe, že bežne ľudia dochádzajú každý pracovný deň aj 100
km za svojim zamestnaním, prípadne                      za návštevou svojej rodiny cestujú aj stovky až tisíce
kilometrov a žalobca pociťuje ujmu z toho, ak je premiestnený o 82 km ďalej, v dôsledku čoho má jeho
rodina sťažený prístup                     na jeho návštevu najmenej 1 x do mesiaca. Podľa názoru súdu za
prípadnú subjektívnu nemožnosť ich návštev, nemôžu zodpovedať žalovaní. Žalobca, ktorý vykonáva
trest odňatia slobody, nemá právo určovať si, resp. požadovať miesto, kde bude vykonávať trest odňatia
slobody, a to navyše len preto, aby jeho príbuzní nemuseli cestovať v jednom smere o 82 km viac.

21. Žalobca pociťuje nepovolenie návštev kontaktným spôsobom za ponižujúce, šikanujúce, nevhodné
a obťažujúce a pod.. Akokoľvek citlivo by súd posudzoval nepovolenie kontaktných návštev žalobcovi,
túto okolnosť nemožno považovať za ponižujúce, šikanujúce, nevhodné či obťažujúce zaobchádzanie.
Ide o zákonnú právomoc riaditeľa ústavu, ktorá objektívne nie je spôsobilá vyvolať žalobcom tvrdené
následky. Ide teda iba o subjektívne pociťovanie zo strany žalobcu.

22. K časti žaloby, v ktorej žalobca namietal, že zákon mu nedáva ochranu pred odvetou, pomstou
zo strany personálu väznice za to, že na nich podáva sťažnosti a trestné oznámenia, resp. tým,



že o jeho hodnoteniach rozhoduje personál väznice, ktorý je voči nemu zaujatý súd uvádza, že v
podstate ide o namietanie vnútroštátneho práva, ktoré upravuje výkon trestu odňatia slobody. Všeobecný
súd vychádzajúci z prezumpcie ústavnosti právneho poriadku konštatuje, že tento názor žalobcu je
irelevantný vo vzťahu k ochrane jeho osobnosti. Jednotlivci aj štátne orgány sú povinní rešpektovať
a dodržiavať platné právne predpisy. Aj podľa judikatúry ESĽP článok 13 Dohovoru automaticky
nepriznáva možnosť nápravy voči vnútroštátnemu právu. Ide len o subjektívne predstavy žalobcu o
nesprávnosti právnej úpravy, ktorá sa ho ako odsúdeného dotýka.

23. Jedným z dôvodov podania žaloby (a aj jeho predmetom) je aj to, že žalobca nemá inú možnosť
napadnúť hodnotenia jeho osoby v ústave, ako žalobou na ochranu osobnosti. Podľa jeho tvrdenia
neexistuje systém kontroly toho, či to, čo o ňom napíšu, je aj v skutočnosti pravda. K tejto časti
žaloby súd uvádza, že žaloba na ochranu osobnosti a následné občianske súdne konanie, resp. civilné
sporové konania začaté na základe tejto žaloby, nemôžu byť prostriedkom kontroly správnosti hodnotení
odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody. Žaloba vychádzajúca z týchto dôvodov nemôže byť preto
dôvodná.

24. Súd nevykonal výsluch žalobcu, pretože žalobca ho navrhol vykonať len preto, že mu bolo poradené,
aby vypovedal pod prísahou, pričom chce uviesť iba to, čo uviedol vo svojich vyjadreniach. Jednak tento
predpoklad žalobcu nie je správny (sporová strana, resp. do 30.06.2016 účastník konania, nevypovedá
pod prísahou) a takisto na dotaz súdu žalobca uviedol, že z jeho výsluchu nemá byť zistená žiadna iná
skutočnosť, ako uvádza vo svojich vyjadreniach. Preto z dôvodu nadbytočnosti (irelevantnosti) a teda
aj nehospodárnosti, súd tento dôkaz nevykonal.

25. Súd nevykonal výsluchy svedkov T. K., T. W. a G. S. z dôvodu irelevantnosti skutočností, ktoré majú
byť zistené z týchto dôkazných prostriedkov. Pre toto konanie je irelevantné zistenie, či iný odsúdený
mal povolenú kontaktnú návštevu. To, či iní odsúdení mali povolené kontaktné návštevy, resp. návštevu
nemôže mať vplyv na oprávnenosť, resp. neoprávnenosť nepovolenia kontaktnej návštevy žalobcovi.

26. Súd nevykonal výsluchy svedkov, a to zamestnancov Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, ktorí vybavovali žiadosti a sťažnosti žalobcu týkajúce sa všetkého, čo je predmetom tejto
žaloby, pretože návrh na vykonanie tohto dôkazu je jednak neurčitý (žalobca neoznačil určitých svedkov)
a takisto nie je zrejmé, aká skutočnosť má byť zistená z vykonania tohto dôkazného prostriedku. Navyše
je objektívne zrejmé, že skutočnosti týkajúce sa žiadostí a sťažností žalobcu je možné preukazovať
listinnými dôkazmi. Tieto žalobca súdu neoznačil ani nepredložil.

27. Súd nevykonal výsluch generálneho riaditeľa GR ZVJS, pretože z návrhu na vykonanie tohto dôkazu
nie je zrejmé, aká skutočnosť má byť zistená z vykonania tohto dôkazného prostriedku. Takisto je
objektívne zrejmé, že vykonanie tohto dôkazu podmienil žalobca tým, že by sa stratili všetky podania a
oznámenia, ktoré adresoval na Generálne riaditeľstvo ZVJS. Táto podmienka nebola preukázaná.

28. Súd nevykonal výsluch riaditeľa ÚVTOS Ilava, ktorý bol riaditeľom v období                      od
februára 2012 do októbra 2013 a od marca 2015 až do súčasnosti, pretože z návrhu na vykonanie tohto
dôkazného prostriedku nie je zrejmé aká, pre rozhodnutie súdu relevantná skutočnosť, má byť zistená
z vykonania tohto dôkazného prostriedku.

29. Súd nevykonal výsluch pedagógov z oddelení doživotných trestov a vedúcich pre výkon trestu
u žalovaného 4/, ktorý bol navrhnutý žalobcom za účelom preukázania, že žalobca na nich podával
sťažnosti a trestné oznámenia, v dôsledku ktorých boli pri zaobchádzaní s ním, napr. pri hodnotení jeho
osoby zaujatí, pretože táto okolnosť, aj keby bola preukázaná, nemá pre rozhodnutie súdu o žalobe
žalobcu žiadny význam, a to    pre odôvodnenie rozsudku, uvádzané vyššie.

30. Súd nevykonal výsluch všetkých odsúdených na doživotie, ktorí si vykonávajú trest odňatia slobody
u žalovaného 4/ za účelom zistenia, ako s nimi bolo zaobchádzané a preukázania tvrdenia, že so
žalobcom bolo zaobchádzané horšie ako s týmito odsúdenými, a za účelom zistenia, že existujú zo
strany žalovaného 4/ opatrenia, ktorými zaobchádza s osobami, ktoré sa sťažujú, horšie, pretože týmto
dôkazným prostriedkom mienil žalobca preukazovať svoje subjektívne hodnotenie (existenciu horšieho
zaobchádzania s ním v porovnaní s ostatnými odsúdenými), čo nemôže vyplynúť zo svedeckých
výpovedí. Je zrejmé, že svedkovia nemôžu vypovedať o tom, či so žalobcom je zaobchádzané



horšie. Tento záver musí vyplývať z konkrétnych skutkových zistení (skutočností), avšak z návrhu
na vypočutie všetkých odsúdených na doživotie tieto okolnosti, ktoré majú byť preukázané svedeckými
výpoveďami, nevyplývajú, resp. neboli označené. Z rovnakých dôvodov súd nevykonal ani návrh na
vykonanie dokazovania listinami, a to bližšie nešpecifikovaných dokumentov, ktoré sa týkajú odsúdených
na doživotie vo väznici Ilava, ale aj v Leopoldove. Takýto dôkaz nebolo nakoniec ani možné vykonať,
pretože dokumenty nie sú bližšie špecifikované.

31. Súd nevykonal výsluch všetkých odsúdených na doživotie, ktorí si vykonávajú trest odňatia slobody
u žalovaného 5/ za účelom zistenia, že si trest vykonávajú čo najbližšie k ich bydliskám, ako často
majú povolené návštevy, a že dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu, pretože táto okolnosť, aj keby
bola preukázaná, nemá pre rozhodnutie súdu o žalobe žalobcu žiadny význam, a to pre odôvodnenie
rozsudku, uvádzané vyššie.

32. Súd nevykonal navrhovaný výsluch svedkov L. I., otca žalobcu a W. I., syna žalobcu, z výsluchov
ktorých má byť zistené, že chcú prísť žalobcu navštíviť, avšak nemôžu prísť pre vzdialenosť, pretože
skutočnosť, ktorá má byť zistená ich výsluchom je pre rozhodnutie súdu o žalobe žalobcu irelevantná.
Ich vôľa navštevovať žalobcu nie je spochybňovaná. Je však zrejmé (v tejto súvislosti nebolo žalobcom
nič relevantné uvedené), že objektívna nemožnosť návštevy žalobcu týmito osobami neexistuje. Ňou
nemôže byť vzdialenosť ústavu, v ktorom  žalobca vykonáva trest odňatia slobody, a ktorá je približne
125 km od miesta ich bydliska. Takisto bez vykonania ich výsluchu je zrejmé, že cesta dlhšia v jednom
smere o 82 km nie je tak závažnou prekážkou ich návštev. Ide o záver súdu vyplývajúci z objektívnej
skutočnosti, bez potreby jej dokazovania navrhovaným dôkazným prostriedkom. Súd poukazuje aj na
zmätočnosť tvrdenia žalobcu, že jeho otec môže cestovať iba autom a to na krátke vzdialenosti zo Z. do
B. a naspäť, pričom, ako uviedol žalobca, I. je vzdialený od B. približne 7 km. V skutočnosti je vzdialenosť
B. od I. XX kilometrov.

33. Súd na základe návrhu žalobcu nezabezpečil ním navrhované listinné dôkazy, a to evidenciu návštev
všetkých odsúdených na doživotie v období od februára 2012   do októbra 2013, ktorí mali povolené
kontaktné návštevy, všetky hodnotenia jeho osoby   za obdobie február 2012 až október 2013 a marec
2015 až do súčasnosti, všetky záznamy, ktoré sa týkajú všetkých odsúdených na doživotie ohľadne ich
žiadostí a ako s týmito žiadosťami bolo naložené a kópie všetkých trestných oznámení, ktoré žalobca
podal, a kópie podaní otca žalobcu a syna W., ktorí oznamovali žalovaným, že nemôžu za ním prísť
na návštevu z dôvodu vzdialenosti a zdravotného stavu jeho otca, pretože skutočnosti, ktoré majú
byť zistené z týchto dôkazných prostriedkov sú irelevantné pre rozhodnutie súdu z dôvodov, ktoré sú
uvádzané v rámci odôvodnenia tohto rozsudku. Tým by išlo aj o zjavne nehospodárne vedenie konania.
Z rovnakého dôvodu súd nevykonal ani navrhované dokazovanie listinou a to zdravotnou dokumentáciou
žalobcu, z ktorej majú byť preukázané zdravotné následky toho, že žalobcovi nie sú umožnené kontaktné
návštevy s rodinou a výsluch personálu väznice v I. za účelom zistenia, ako bolo zaobchádzané s jeho
osobou.

34. Súd takisto nezabezpečil záznamy o vykonaní návštev žalobcu v období  od februára 2012 do
októbra 2013 a od marca 2015 do súčasnosti, z ktorých má byť preukázané, že žalobca o návštevy
žiadal a takisto aj o povolenia kontaktných návštev, pretože skutočnosť, že žalovaný mal povolené
iba bezkontaktné návštevy, a že žiadal o povolenie kontaktných návštev žalovaní nerozporovali. Z
rovnakých dôvodov súd nezabezpečil   kópiu osobnej karty odsúdeného za účelom preukázania
existencie záznamov a hodnotení a vyvrátenia nepravdivých tvrdení o jeho osobe. Takisto aj preto,
že z jeho hodnotení a záznamov nie je možné vyvrátiť žiadne nepravdivé tvrdenia. Ide o subjektívne
hodnotenia hodnotiacich.

35. Z dôvodu irelevantnosti pre rozhodnutie súdu, súd nezabezpečil žalobcom označené listinné dôkazy,
a to všetky sťažnosti, ktoré boli podávané ohľadne veci, ktoré sú predmetom tejto žaloby za účelom
preukázania, že sa žalobca sťažoval a že žalovaní boli nečinní. Skutočnosť, že sa žalobca sťažoval, a
že žalovaní jeho sťažnostiam nevyhoveli takisto nie je žalovanými rozporovaná.

36. Žalobca takisto navrhol, aby súd v rámci dokazovania prejednal normy CPT, správy vydané CPT
vo vzťahu  k Slovenskej republike a jej väzenstvu a odporúčania Výboru  ministrov Rady Európy, ktoré
boli prijaté vo vzťahu k odsúdeným v Slovenskej republike, takisto, aby  zaobstaral od Generálnej
prokuratúry SR všetky sťažnosti, podania, oznámenia, ktoré má generálna prokuratúra vo vzťahu k



väzenským orgánom. Súd tento dôkaz nevykonal pretože nie je zrejmé, čo týmto dôkazom mienil žalobca
preukazovať, a takisto nie je v potrebnej miere konkretizovaný.

37. Návrh na vypočutie žalovaných, aby odpovedali, prečo si musí žalobca vykonávať trest v N. a nie v
I., je vzhľadom na právnu povahu žalovaných nevykonateľný. Ide o štát a právnické osoby, ktoré nie je
možné vypočuť. Súd poukazuje  na skutočnosť, že žalobca v inom návrhu na vykonanie dokazovania
navrhol vypočuť riaditeľov žalovaných 4/ a 5/ a generálneho riaditeľa .

38. Súd považuje za potrebné v súvislosti s navrhovanými dôkazmi uviesť, že v civilnom sporovom
konaní nie je možné nahrádzať prokurátorský, či iný dozor nad dodržiavaním zákonnosti pri výkone
trestu odňatia slobody, či skúmať väzenský systém v Slovenskej republike. Veľká časť navrhovaných
dôkazov bola tak všeobecná, že ich vykonávaním by súd v podstate vykonával dozor nad zachovávaním
zákonnosti vo výkone trestu odňatia slobody, resp. by skúmal správnosť a zákonnosť (v širšom slova
zmysle) výkonu väzenstva v Slovenskej republike.

39. Súd nevykonal ani žalovaným 4/ navrhnuté dôkazy, a to vypočutie svedkov, pedagógov oddelenia
výkonu trestu u žalovaného v 4. rade, ktorí vykonávali službu na oddelení doživotných trestov a
kontrolovali korešpondenciu odsúdených za účelom potvrdenia, že žalobca vo viacerých listoch nabáda
svojho otca, aby nechodil na návštevy. Skutočnosti, ktoré majú byť takto zistené sú pre rozhodnutie súdu
irelevantné z dôvodov vyplývajúcich z odôvodnenia tohto rozsudku.

40. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku, pretože žalovaní
boli v konaní plne úspešní.

41. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok
súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie  a nové rozhodnutie. Namietal, že, pokiaľ sa
súd prvej inštancie odvoláva na právne názory súdov vyšších stupňov, treba brať v úvahu najmä ten
vyslovený sudcami ESĽP, že k porušeniu práva na zákaz diskriminácie dôjde vždy vtedy, ak sa s osobou
alebo skupinou zaobchádza bez zodpovedajúceho zdôvodnenia horšie ako s inými osobami. Za predmet
žaloby označil „porušenie diskriminácie“. Uviedol, že „antidiskriminačný zákon je v žalobe spomenutý len
okrajovo z dôvodu právnej opatrnosti, ak by súdy tvrdili, že nemal namietať porušenie práv vyplývajúcich
z čl. 14 Dohovoru a čl. 12 Ústavy SR, ale podľa antidiskriminačného zákona“. Predmetom žaloby je  podľa
neho „diskriminácia v tej podstate a rovine, ako ju zaručuje čl. 14 Dohovoru (právna norma nadriadená
zákonu)“. Vytýka, že toto súd prvej inštancie vôbec neriešil, že mu vkladal do úst slová, ktoré nikdy
nepovedal a že tvrdil, že predmet žaloby je „v inom, než v skutočnosti je“. Poukazoval na rozhodnutia
ESĽP napr. vo veci Golder vs. Spojené kráľovstvo, Campbell a Fell vs. Spojené kráľovstvo, kde sa riešilo,
čo je ešte právo a čo je už výsada. Uviedol, že v predmete žaloby ide o to, že riaditeľ väznice rozhodol
nie raz a nie u jednej osoby o povolení kontaktovej návštevy, ale veľakrát; niet preto pochýb o tom, že
ten odsúdený, ktorý nemal umožnenú kontaktnú návštevu ani raz, je v plnom rozsahu znevýhodňovaný
oproti tomu, komu bola návšteva povolená viackrát. Riaditeľ väznice nemôže rozhodovať podľa ľubovôle.
Teda nejde ani tak o to, či riaditeľ väznice má právo o danej veci rozhodovať a pod., ale o porušenia
základného práva, ktoré vzniklo spôsobom, ako/akým riaditeľ väznice v daných veciach rozhodoval. Súd
prvej inštancie mal zisťovať dôvody, pre ktoré riaditeľ väznice jedným odsúdeným povolil v jednom roku
6 kontaktných návštev a inému žiadnu. Súd nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy, avšak
nevykonať žiadny z navrhnutých dôkazov znamená zabrániť dokázať tvrdené skutočnosti. Ani jeden z
žalovaných nepredložil dôkaz toho, že na takéto rozdielne zaobchádzanie existoval rozumný dôvod. K
argumentu súdu prvej inštancie, že 1/ vec mal najskôr riešiť prokurátor a až potom súd, uviedol, že  vec
riešila aj prokuratúra; že 2/ žalobca mal najskôr uplatniť žiadosť poškodeného podľa zák. č. 514/2003 Z.z.
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, že  takáto žiadosť bola podaná, bola aj navrhnutá
vykonať ju ako dôkaz, ale súd všetky návrhy na dokazovanie zamietol.

42. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný 4/. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý  rozsudok potvrdil.
Odvolanie žalobcu neobsahuje podľa jeho názoru žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ktoré by
spochybňovali alebo vyvracali obsah rozsudku Okresného súdu Trenčín v tomto spore. Žalobca  opakuje
tvrdenia,  ktoré už v spore zazneli, predkladá argumenty, ktoré sú v rozsudku vyvrátené a opätovne
upriamuje pozornosť na skutočnosti, ktoré sú v rozsudku podrobne analyzované a je z nich vyvodený
záver. Niektoré tvrdenia v odvolaní zjavne nekorešpondujú s realitou (napr. tvrdenie, že antidiskriminačný
zákon bol novelizovaný tak, že podmienkou diskriminácie nemusí byť rasa, pohlavie a pod.), niektoré



tvrdenia súd vo vzájomnom rozpore (napr. na 1. strane odvolania žalobca tvrdí, že antidiskriminačný
zákon je v žalobe spomenutý len okrajovo a na 4. strane odvolania sa dožaduje zisťovania rozsahu
rozdielneho zaobchádzania) a niektoré tvrdenia dokonca vyvolávajú pochybnosti, či je odvolanie vážne
mienené (napr. žalobca podáva odvolanie zo všetkých odvolacích dôvodov ustanovených v zákone).

43. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný 3/. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý  rozsudok potvrdil.
Poukázal, že žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali podanie odvolania v súlade s § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku a ani nepredložil
súdu žiadne dôkazy na preukázanie odvolacích dôvodov. Všetko sú to len jeho subjektívne, ničím
nepodložené a nepreukázané tvrdenia a domnienky. V plnom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením
rozsudku, ktorým súd žalobu zamietol a v plnom rozsahu sa pridržiava všetkých ústnych vyjadrení v
priebehu pojednávaní. Výkon trestu odňatia slobody žalobcu v čase údajného porušovania jeho práv
zabezpečoval príslušný ústav a zo žaloby nevyplývalo, akým konkrétnym konaním žalovaný 3/ spôsobil
žalobcovi údajnú nemajetkovú ujmu, trvá na svojom názore, že nespôsobil žalobcovi žiadnu ujmu.

44. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný 5/. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý  rozsudok potvrdil. Nároky
uplatnené v žalobe sú nepreukázané a tvrdenia žalobcu o vzniku jeho ujmy nie sú ničím podložené.
Rozhodujúce skutočnosti na posúdenie nároku sú útržkovité, bez podloženia akýchkoľvek relevantných
dôkazov. Žalobca k žalobe nepripojil dôkazy, ktorých povaha to pripúšťala. Žalobca žiadnym relevantným
dôkazom nepreukázal neoprávnenosť zásahu do svojho chráneného osobnostného práva, ktorý by
bol súčasne objektívne spôsobilý porušiť, či ohroziť jeho osobnosť. Neoprávnenosť zásahov ústavu
Leopoldov pri výkone trestu odňatia slobody žalobca zakladá len na svojom subjektívnom pocite,
vlastnom skreslenom výklade rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) a samotnom
tvrdení o „neoprávnenosti“. Zákon č. 475/2002 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v platnom znení jednoznačne ustanovuje rozsah obmedzení pre jednotlivé
stupne odsúdených. Zákonodarca v § 11 zákona o výkone trestu hovorí o tzv. „diferencovanom
spôsobe zabezpečovania práv a povinností“. Existencia „rozdielneho zaobchádzania“ s prihliadnutím na
konkrétnu zákonnú úpravu ešte sama osebe automaticky neznamená porušenie zásad ustanovených
Občianskym zákonníkom, antidiskriminačným zákonom, resp. Ústavou SR alebo medzinárodným
dohovorom. Zákonodarca pripúšťa rozdielne zaobchádzanie z objektívnych dôvodov. Žalobca bol
zaradený do diferenciačnej podskupiny „D1“. Z vyššie uvedeného vyplýva, že zaobchádzanie so
žalobcom vo výkone trestu je individuálne. V procese zaobchádzania sú realizované individuálne formy
v zmysle zákona o výkone trestu a Vyhlášky MS SR č. 368/2008 Z.z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu
trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na desiatky obdobných (často obsahovo
takmer identických) súdnych konaní vo veci zásahov väzenských orgánov do práv žalobcu, poukazovali
na rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 14C/403/2012 zo dňa 30.05.2016 (str. 21). Predmetná
žaloba je ďalším z prejavov šikany a zahlcovania súdov a orgánov štátnej správy zo strany žalobcu. Celý
obsah predmetného podania je založený na pocitoch a domnienkach a preukázateľne zavádzajúcich
vyjadreniach žalobcu, bez akýchkoľvek relevantných dôkazov.

45. Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

46. K vyjadreniam žalovaných sa vyjadril žalobca. Namietal, že žiadne z tvrdení žalovaných nijako
nevyvrátilo a nespochybnilo fakty uvedené v  odvolaní.  Žalovaný  (neuviedol ktorý) nesprávne
interpretuje aj časti žaloby, lebo žaloba nie je podaná primárne z hľadiska diskriminácie, ale porušenia
práva na ochranu osobnosti - t.j. porušenia práva na súkromie a pod. (zachovanie ľudskej dôstojnosti...)
Nič z toho, čo žalovaní uviedli vo svojich vyjadreniach k odvolaniu, nijako nevyvracia ani nespochybňuje
opodstatnenosť odvolania ani námietky porušenia práva.

47. Krajský  súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa  §§ 379 a 380
Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.)  bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa  § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa
387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:

48. Na základe preskúmania rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel k
správnym skutkovým záverom a vec správne skutkovo i  právne posúdil. Odvolací súd sa preto v celom
rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení rozsudku
súdu prvej inštancie a  podľa § 387 ods. 2 C.s.p. na ne v plnom rozsahu poukazuje.



49. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie  sa už v
odôvodnení rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom vyporiadal so všetkými dôvodmi podaného odvolania,
ktoré dôvody odvolateľ prezentoval už počas konania pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto v
odpovedi na vznesené námietky odvolateľa odkazuje  na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

50. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva:

51. Z obsahu odvolania žalobcu je zrejmé, že jeho nesúhlasné stanovisko smeruje a teda predmetom
jeho požadovaného prieskumu je predovšetkým nepovolenie návštev kontaktným spôsobom riaditeľom
ústavu.

52. Námietka odvolateľa, že súd prvej inštancie neposudzoval vec podľa čl. 14 Dohovoru o ľudských
právach a základných slobodách nie je dôvodná. Súd prvej inštancie sa zaoberal judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva vo vzťahu k danému prípadu v odsekoch  8.11, 11.1, 11.2, 11.3, 11.4 odôvodnenia
rozsudku.

53. Podľa čl. 14 Dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez
diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo,
politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine,
majetok, rod alebo iné postavenie.

54. Podľa § 2 antidiskriminačného zákona dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva
v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k
národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského
stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo
sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo
inej protispoločenskej činnosti.

55. Odvolací súd nezistil, že by  súdom prvej inštancie vykonaný výklad  a aplikácia použitých
právnych noriem boli v rozpore s čl. 14 Dohovoru, ktorý bol medzinárodnoprávnym podkladom
pre prijatie antidiskriminačného zákona. Antidiskriminačný zákon rozširuje svoju pôsobnosť nad
rámec diskriminačných faktorov upravených v čl. 14 Dohovoru. Dôvod nemožnosti aplikácie
antidiskriminačného zákona na danú vec súd prvej inštancie odôvodnil v odseku 8.2 odôvodnenia
rozsudku, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožňuje, a preto naň v celom rozsahu poukazuje.
Dohľad nad dodržiavaním záväzkov stanovených Dohovorom a protokolmi  štátom patrí do kompetencie
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý predstavuje kontrolný mechanizmus.

56. Za právne nevýznamné považoval odvolací súd poukazy žalobcu v odvolaní na rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú skutkovo a právne odlišných vecí. V rozhodnutiach
Golder vs. Spojené kráľovstvo, Campbell a Fell vs. Spojené kráľovstvo bolo posudzované právo na
prístup k súdu, nie otázka, čo je  výsada a čo právo v prípade výkonu trestu v špecializovanom oddiele,
ako uvádzal odvolateľ.

57. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že, ak zákon ponecháva na rozhodnutí
riaditeľa ústavu, či odsúdenému bude alebo nebude umožnená návšteva kontaktným spôsobom, je
potrebné túto jeho zákonnú právomoc rešpektovať, a preto nie je objektívne spôsobilá vyvolať žalobcom
tvrdené následky. Návšteva odsúdeného, ktorému súd uložil doživotný trest, sa spravidla vykonáva bez
priameho kontaktu a za priameho dozoru príslušníka zboru. Rozhodnúť o povolení nárokovej návštevy s
priamym kontaktom patrí do právomoci riaditeľa ústavu. (§ 79 ods. 4 a § 24 ods. 3, 4 zákona č. 475/2005
Z.z.)

58. V danej veci  nebolo zistené, že by  riaditeľ ústavu rozhodol o nepovolení návštev žalobcovi
kontaktným spôsobom svojvoľne. Riaditeľ ústavu svoje rozhodnutie odôvodnil. Dôvod nepovolenia
návštev riaditeľ ústavu žalobcovi uviedol,  bolo ním  opakované porušovanie povinností v oblasti
správania a vystupovania žalobcu. Toto tvrdenie žalovaných žalobca nijako nespochybnil.



59. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 Dohovoru sa vyjadroval súd prvej inštancie v
odôvodnení svojho rozsudku v súvislosti s účinným prostriedkom nápravy.

60. Odvolací súd odkazuje na rozhodnutie ESĽP Ananyev a iní proti Rusku (č. 42525/07 a 60800/08,
rozsudok z 10. januára 2012), ktorý uložil štátom  povinnosť zakotviť v právnom poriadku preventívny
prostriedok, ktorým by sa osoba zbavená slobody domohla účinného preskúmania svoje námietky zlých
podmienok vo väznici. O danom prostriedku nápravy nemusí podľa ESĽP rozhodovať súd, ale musí ísť
o orgán nezávislý od väzenskej službe. Daný orgán musí mať právomoc viesť nezávislé vyšetrovanie
na mieste, konanie pred ním musí byť kontradiktórne a jeho rozhodnutie musí byť pre väzenskú službu
záväzné a musia byť vydané urýchlene.

61. Podľa § 36 ods. 1 zák. č. 475/2005 Z.z., na uplatnenie a zabezpečenie svojich práv a oprávnených
záujmov podľa tohto zákona má odsúdený právo podávať žiadosti, sťažnosti a podnety štátnym
orgánom Slovenskej republiky, ktoré sú príslušné na prejednanie podnetov alebo sťažností týkajúcich sa
ochrany ľudských práv, ako aj medzinárodným orgánom a medzinárodným organizáciám, ktoré sú podľa
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, príslušné na prejednanie podnetov alebo
sťažností týkajúcich sa ochrany ľudských práv; ústav je povinný bezodkladne zabezpečiť ich odoslanie
bez toho, aby zisťoval odosielateľa.

62. Preskúmanie zákonnosti  resp. oprávnenosti rozhodnutí riaditeľa ústavu o žiadostiach žalobcu na
návštevy kontaktným spôsobom patrí, ako uviedol súd prvej inštancie, do  právomoci prokurátora,
ktorý je povinný v rámci vykonávania dozoru v miestach výkonu trestu odňatia slobody zrušiť alebo
zastaviť vykonávanie príkazov, rozhodnutí alebo opatrení správ týchto miest alebo orgánov, ak sú tieto
rozhodnutia v rozpore so zákonom alebo iným právnym predpisom. Náš poriadok teda  ustanovuje
účinný prostriedok preskúmania námietky zlých podmienok vo väznici.  Prokurátor je týmto nezávislým
a  nestranný orgánom, ktorý má právomoc preskúmať oprávnenosť a zákonnosť opatrení a rozhodnutí
riaditeľa ústavu.

63. Takáto skutočnosť (podanie podnetu, sťažnosti žalobcom prokurátorovi voči rozhodnutiu o
nepovolení návštevy kontaktným spôsobom a jej vybavenie v prospech

žalobcu) však nebola žalobcom v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdená ani označovaná dôkazmi.
Tvrdil tak až v odvolaní, („okrem toho vec riešila aj prokuratúra“) čo je však v rozpore so zákazom novôt
v odvolacom konaní. Ide o novú (doposiaľ netvrdenú) skutočnosť, pre ktorej oprávnené uplatnenie v
odvolacom konaní  platia zákazy resp. obmedzenia definované v § 366 C.s.p. Vo veci však nebola
splnená výnimka zo zákazu uvádzania nových skutočností a dôkazov až  v odvolaní podľa § 366 písm.
a), b), c), preto odvolací súd na uvedenú skutočnosť neprihliadal. Okrem toho uvedený údaj žalobcu v
odvolaní je značne neurčitý.

64. Disponovať listinným dôkazom (o  podanom podnete prokuratúre týkajúcom sa tejto veci) a predložiť
ho súdu môže len žalobca, v ktorého záujme je preukázanie konkrétnej skutočnosti. Pokiaľ žalobca
navrhoval súdu, aby vyžiadal od žalovaných „všetky sťažnosti, ktoré boli podávané ohľadne veci, ktoré
sú predmetom tejto žaloby za účelom preukázania, že sa žalobca sťažoval a že žalovaní boli nečinní“
odvolací súd poukazuje na neurčitosť predmetného návrhu na vykonanie dôkazu, z ktorého  žiadnym
spôsobom nemožno zistiť, že žalobca podal sťažnosť prokurátorovi voči rozhodnutiu o nepovolení
návštevy kontaktným spôsobom a že mu bolo zo strany prokurátora vyhovené.

65. Práve tak žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie  netvrdil, že podal žiadosť o predbežné
prejednanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Tvrdí tak v rozpore s procesnými
predpismi až v odvolacom konaní. Vo veci však nebola splnená výnimka zo zákazu uvádzania nových
skutočností a dôkazov až  v odvolaní podľa § 366 písm. a), b), c), preto odvolací súd na uvedenú
skutočnosť neprihliadal. Rovnako platí tu, čo uviedol odvolací súd v predchádzajúcom odseku.

66. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku nevykonania dôkazov navrhovaných žalobcom, súd prvej inštancie
v odsekoch 14.1 až 14.17 odôvodnenia rozsudku  podrobne vo vzťahu ku každému zo zamietnutých
návrhov žalobcu na dokazovanie uviedol,  prečo navrhované dôkazy nevykonal. Odvolací súd sa
v celom rozsahu stotožňuje s uvedenými dôvodmi nevykonania dôkazov a v podrobnostiach na ne
jednotlivo odkazuje.



67. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania potom nebolo možné považovať za dôvodné,  a preto bolo
potrebné rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny   potvrdiť.

68. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

69. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,
potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

70. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s      § 255 ods.1
a § 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaní 1/ až 5/ bol v odvolacom konaní
úspešní, a preto im v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v zásade patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho
konania Zo spisu však nevyplynuli žiadne odôvodnené a preukázané trovy žalovaných v zmysle § 251
C.s.p., preto odvolací súd rozhodol, že im  náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

71. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie     n i e      j e      p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa        (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)       (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "17C/172/2014", "guid": "806c6524-fe30-4746-af02-91809a6a64e6:eb02ed74-6f9b-4efa-9341-189757a33c38", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8e64edff-3fcb-436e-a001-6ac8ce674237", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2014 z 27. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-27", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.8.2014.1"}, {"guid": "0f9ac9c3-49a6-4fb6-8b33-c9154bc53bb4:daa86517-2ca5-443b-aad4-8c5434d41d8a", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:2514204155.1", "spisova_znacka": "27Co/166/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 27Co/166/2017 z 23. 5. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-05-23", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:2514204155.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:f2d701c7-7d32-4b8b-96f9-23a1abca1275", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.472.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 472/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 472/2020 z 13. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.472.2020.1"}, {"guid": "a7bb58ca-4b31-4a24-8ab4-485b7251c4e4:fc715f12-524d-4671-885d-b4b32603924a", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:4022200012.3", "spisova_znacka": "NR-6S/1/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. NR-6S/1/2022 z 31. 1. 2024", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2024-01-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:4022200012.3"}, {"guid": "8bd6661e-d28e-4692-9a9d-205bac85ed85:b435836b-dd1a-4956-b81b-044065bd26d1", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2020:4119206650.2", "spisova_znacka": "5CoP/34/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 5CoP/34/2020 z 29. 10. 2020", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2020-10-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2020:4119206650.2"}, {"guid": "8bd6661e-d28e-4692-9a9d-205bac85ed85:52b69140-129b-4833-96b9-ab24660a62f4", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2020:4119206650.2", "spisova_znacka": "5CoP/34/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 5CoP/34/2020 z 29. 10. 2020", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2020-10-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2020:4119206650.2"}]}