Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/128/2018 z 21. 5. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 21. mája 2019, sp. zn. 17Co/128/2018, ECLI:SK:KSBB:2019:6316208504.1
Krajský súd Banská Bystrica | 17Co/128/2018 | ECLI:SK:KSBB:2019:6316208504.1 | 2019-05-21 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 103 OZ, § 53 ods. 9 OZ, § 565 OZ, § 282 CSP, § 100 OZ, § 101 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/dd301991-2d3d-4caa-b600-c3ae1a8079bf
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6316208504.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/128/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6316208504
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6316208504.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity
Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore žalobcu
Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom, Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, zast. JUDr. Jánom
Šoltésom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, proti žalovanej Z.
N., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Za I. XXX, XXX XX K., toho času bytom E. XXX, XXX XX I. pri S., v
konaní o zaplatenie 5 078,09 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Brezno č. k. 1Csp/72/2016 - 84 zo dňa 29. januára 2018 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v druhom výroku o zamietnutí žaloby                    p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v treťom výroku o nároku na náhradu trov konania  m e n í  tak, že
žalobca  j e   p o v i n n ý   nahradiť žalovanej trovy prvoinštančného konania v rozsahu 72,04 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

III. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi                                   n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa pôvodne žalobou domáhal zaplatenia sumy 5 078,09 Eur titulom zostávajúcej časti
zosplatneného nezaplateného úveru žalovanou, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne
z tejto sumy od 20. 01. 2014 do zaplatenia. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie
zastavil konanie v časti o zaplatenie 818,71 Eur s príslušenstvom - prislúchajúcim úrokom z omeškania
pre späťvzatie žaloby v tejto časti, a to v sume 108,71 Eur uplatnenej titulom nákladov na vymáhanie
pohľadávky bez uvedenia dôvodu a v ostávajúcej časti z dôvodu čiastočných úhrad žalovanou v priebehu
konania (prvý výrok), v časti zostávajúcej po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobu zamietol (druhý výrok);
priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 72,04% (tretí výrok) a vrátil
žalobcovi preplatok súdneho poplatku vo výške 49,- Eur z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby pred
prvým pojednávaním (štvrtý výrok).

2. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že dňa              21. 08. 2013 uzavrel
právny predchodca žalobcu Consumer Finance Holding a. s., so sídlom Hlavné námestie 12, 060 01
Kežmarok, IČO: 35 923 130 so žalovanou zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý
úver vo výške 5 421,49 Eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť v 53 mesačných splátkach po 159,88
Eur, so splatnosťou splátky k 20. dňu v mesiaci, počnúc dňom 20. 09. 2013, pri ročnej úrokovej sadzbe a
RPMN 23,99 %, priemernej hodnote RPMN 20,44 %. Celková čiastka spojená s úverom činila 8 473,64
Eur a termín konečnej splatnosti úveru bol určený na január 2018. Z prehľadu spátok a úhrad vyplýva, že
žalovaná  sa dostala do omeškania už s prvou splátkou splatnou dňa 20. 09. 2013, na ktorej čiastočnú
úhradu bola započítaná úhrada zo dňa 26. 08. 2013 vo výške 52,26 Eur. Právny predchodca žalobcu



výzvou zo dňa 25. 12. 2013 oznámil žalovanej, že eviduje nedoplatok zo zmluvy vo výške 630,- Eur a
upozornil ju, že v prípade, ak nebude obratom zaplatený, dôjde k vyhláseniu splatnosti celého úveru.
Keďže žalovaná napriek tejto výzve nič neuhradila, došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru ku
dňu 19. 01. 2014.

3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe adresovanom súdu síce spočiatku uviedla, že uznáva
pohľadávku žalobcu v časti uplatnenej istiny vo výške 4 298,74 Eur bez úrokov a poplatkov a žiada o
povolenie splácať dlžnú sumu v splátkach po 100,- Eur mesačne, na súdnom pojednávaní konanom
dňa 29. 01. 2018 však uviedla, že dlh uznala, avšak v tom čase nevedela, že môže uplatniť námietku
premlčania a ak by to vedela, dlh by neuznala. V splácaní dlhu po 100,- Eur pokračovala zo strachu.
Vzäpatí aj vzniesla námietku premlčanie práva uplatneného žalobou.

4. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že zmluva o úvere je zmluvou
spotrebiteľskou podľa § 52 Občianskeho zákonníka. Uznanie dlhu žalovanou posúdil ako hmotnoprávne
uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, mal však za to, že jeho právne následky nenastali,
pretože žalovaná v čase uznania nevedela o premlčaní dlhu. V čase vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru bola žalovaná v omeškaní so zaplatením už prvej splátky splatnej 20. 09. 2013, ktorú v plnej výške
neuhradila.

5. Vzhľadom na námietku premlčania práva žalobcu vznesenú žalovanou v konaní pred súdom prvej
inštancie, tento mal za to, že právo je premlčané v trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 103
Občianskeho zákonníka v spojení s § 101 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „O. z.“). Vychádzal z názoru,
že splátka splatná dňa 20. 10. 2013 je tou splátkou, pre nesplnenie ktorej právny predchodca žalobcu
využil oprávnenie na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru dňom 19. 01. 2014. Súd prvej inštancie bol
názoru, že nakoľko ust. § 53 ods. 9 O. z.  umožňuje uplatniť právo podľa § 565 O. z. až po trojmesačnom
omeškaní so splátkou, v tejto časti je lex specialis k § 565 druhej vete O. z., podľa ktorého možno
toto právo uplatniť len do splatnosti nasledujúcej splátky. Pri sume splácanej mesačnými splátkami
sa za obdobie trojmesačného omeškania s niektorou splátkou stanú splatnými najmenej dve ďalšie
splátky. V takom prípade by veriteľ z takejto spotrebiteľskej zmluvy nikdy nemohol uplatniť právo podľa
§ 565 O. z. To je však v rozpore s § 565 O. z., ktorý hovorí, že toto právo uplatniť môže (avšak len za
tam uvedených podmienok). Preto podľa súdu prvej inštancie v prípade spotrebiteľskej zmluvy môže
veriteľ uplatniť právo podľa § 565 O. z. po uplynutí trojmesačného omeškania s niektorou splátkou bez
ohľadu na to, že medzičasom boli zročné ďalšie splátky, to však nemá vplyv na plynutie premlčania. Aj v
prípade spotrebiteľských zmlúv platí, že premlčacia doba začína plynúť od zročnosti splátky, pre ktorej
nezaplatenie sa predčasné splatenie žiada, nie od okamihu predčasného splatenia. Vzhľadom na to, že
§ 53 ods. 9 O. z. umožňuje vyhlásenie predčasnej splatnosti uplatniť až po trojmesačnom omeškaní s
niektorou splátkou, je práve táto splátka tou splátkou „pre nesplnenie ktorej sa stane zročným celý dlh“
v zmysle § 103 O. z. a od jej zročnosti (a nie až uplynutím troch mesiacov, resp. zosplatnením) plynie
premlčacia doba v zmysle tohto ustanovenia. Premlčacia doba teda uplynula dňom 20. 10. 2016 a žaloba
bola podaná po jej uplynutí dňa 16. 12. 2016. Súd prvej inštancie preto žalobu vo zvyšku (t.j. v časti,
v ktorej nebola vzatá späť a konanie zastavené) zamietol ohľadne hlavného záväzku spočívajúceho v
nezaplatenom úvere a aj ohľadne akcesorického úroku z omeškania, nakoľko v zmysle                         §
100 ods. 1 posledná veta Občianskeho zákonníka ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané
právo veriteľovi priznať.

6. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 a 256 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) podľa pomeru úspechu strán sporu vo veci, nakoľko mal za to,
že žalovaná mala úspech v časti späťvzatia žaloby žalobcom bez uvedenia dôvodu v sume 108,71 Eur
s príslušenstvom a v časti zamietnutia žaloby a neúspech mala v časti späťvzatia žaloby v sume 710,-
Eur z dôvodu jej úhrad v priebehu konania. V pomere k pôvodnému predmetu konania (o zaplatenie 5
078,09 Eur) predstavuje úspech žalovanej 86,02 % a úspech žalobcu 13,98 %, pričom po započítaní
úspechu žalobcu do úspechu žalovanej, činí rozdiel 72,04 %.

7. Proti druhému výroku rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby podal v zákonnej lehote
odvolanie žalobca. Rozhodnutie súdu prvej inštancie označil za nesprávne z dôvodu uvedeného v §
365 ods. 1 písm. h) C. s. p., t.j. z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Vyčítal súdu prvej inštancie, že v spore rozhodol v rozpore so zásadou
kontradiktórnosti konania a ust. § 282 C. s. p., keď neprihliadol na uznávací prejav žalovanej a návrh



žalobcu na rozhodnutie sporu rozsudkom pre uznanie nároku. Podľa žalobcu sa došlo k procesnému
uznaniu nároku žalovanou, pre ktorého platnosť sa nevyžaduje splnenie hmotnoprávnych predpokladov
pre uznanie dlhu vyjadrených v ust. § 558 Občianskeho zákonníka.

8. Podporne žalobca namietal, že ak by aj išlo o hmotnoprávne uznanie dlhu, jeho dôsledkom by bolo
plynutie novej desaťročnej premlčacej doby od uznania v zmysle § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka
bez ohľadu na to, či žalovaná v čase uznania vedela alebo nevedela o premlčaní nároku. V zmysle § 558
Občianskeho zákonníka (ďalej aj „O. z.“) má nevedomosť dlžníka o tom, že dlh je premlčaný vplyv len na
to, že neplatí predpoklad, že dlh v čase uznania trval, teda na dlžníka sa neprenáša dôkazné bremeno
ohľadne preukazovania neexistencie dlhu v čase uznania. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cz 6/68 zo dňa 27. 02. 1968, či rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 33 Odo 934/2005 zo dňa 22. 08. 2007.

9. Ďalej mal žalobca za to, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil aj začiatok plynutia premlčacej
doby. Uviedol, že právny predchodca žalobcu nevyhlásil predčasnú splatnosť úveru pre omeškanie
so zaplatením omeškanej splátky splatnej 20. 10. 2013, ale pre nezaplatenie splátky splatnej 20. 12.
2013, t.j. splatnej pred zosplatnením úveru ku dňu 19. 01. 2014. Ust. § 53 ods. 9 O. z. neupravuje
počiatok plynutia premlčacej doby, vyplýva z neho len obmedzenie veriteľa na uplatnenie práva podľa
ust. § 565 O. z. žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre neplnenie splátok, až po uplynutí troch mesiacov
s omeškaním zaplatenia splátky. Uvedené obmedzenie nemá podľa žalobcu žiaden vplyv na beh
premlčacej doby. Ak by totiž mala začať plynúť premlčacia doba celého dlhu od splatnosti prvej
omeškanej splátky, došlo by v rozpore so zákonom k posunutiu začatia plynutia premlčacej doby pred
okamih splatnosti všetkých omeškaných splátok nasledujúcich po splatnosti prvej z nich. Podporne
žalobca poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/228/2016-74, ktorý totožné
posúdenie začatia plynutia premlčacej doby podľa § 103 O. z. pre celý zosplatnený úver od splatnosti
prvej omeškanej splátky v inej právnej veci označil za neprípustné. V odôvodnení rozhodnutia sa
uvádza: „Pri mnohosti omeškaných splátok a následnej zročnosti celého dlhu je potrebné za nesplnenú
splátku, odo dňa zročnosti ktorej začne plynúť premlčacia doba, považovať splátku, ktorá bezprostredne
predchádza zročnosti celého dlhu. Pokiaľ totiž nenastane zročnosť celého dlhu, stávajú sa jeho splátky
splatné postupne. Pokiaľ by následná zročnosť celého dlhu mala mať za následok začiatok plynutia
premlčacej doby celého dlhu od prvej omeškanej splátky, tak ako to vyplýva z napadnutého rozhodnutia,
posunul by sa začiatok plynutia premlčacej doby pred okamžik splatnosti všetkých omeškaných splátok
nasledujúcej po prvej z nich. Ad absurdum, pokiaľ by došlo k zročnosti celého dlhu po viac ako
troch rokoch (§ 101 OZ) od prvej omeškanej splátky, bolo by dôsledkom zročnosti premlčanie celého
dlhu. Takýto následok je neprípustný, pretože inštitút zročnosti celého dlhu, ako strata výhody splátok,
predstavuje sankciu pre dlžníka a prostriedok ochrany veriteľa. Nemôže tak mať pre veriteľa uvedený
nepriaznivý následok.“

10. Napokon žalobca uviedol, že súd prvej inštancie žalobu zamietol na základe protiústavného
ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré nesúlad s ústavou bol vyslovený
nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016.

11. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu
tak, že žalobe v rozsahu nárokov uplatnených po jej čiastočnom späťvzatí pred súdom prvej inštancie
vyhovie.

12. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že ssíce uznala nárok voči právnemu
predchodcovi žalobcu, avšak nebola poučená o možnosti vzniesť námietku premlčania. Opísala svoju
ťaživú životnú a finančnú situáciu, ktorá ju viedla k braniu úverov najmä na kúpnu cenu za byt a pokrytie
nákladov spojených so štúdiom jej syna, ktorý sa po skončení štúdií zamestnal spoliehajúc sa pritom,
že syn jej so splácaním následne pomôže. Tento však v dôsledku tragickej udalosti v práci zomrel. V
súčasnosti jej príjem postačuje na krytie nákladov domácnosti, nemá na splácanie pôžičiek prostriedky.

13. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej doručenému mu dňa 17. 04. 2018  nevyjadril.

14. Krajský súd ako funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa       § 34 C. s. p. preskúmal
vec len v rozsahu odvolania podľa § 379 C. s. p., z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1
C. s. p. a mimo nich v zmysle § 380 ods. 2 C. s. p. v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok,



ktoré vady nezistil, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. z dôvodu,
že pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
vykonané súdom prvej inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval dôležitý
verejný záujem. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k názoru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné,
druhý výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej je vecne správny a je potrebné ho podľa § 387
ods. 1, 2 C. s. p. potvrdiť. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o premlčaní práv
uplatnených žalobou, nestotožňuje sa však so záverom o počiatku plynutie premlčacej doby, že ust. §
53 ods. 9 O. z. je lex specialis vo vzťahu k ust. § 565 druhá veta O. z., ani so záverom, že uznávací
prejav žalovanej bolo potrebné posudzovať podľa § 558 O. z., a preto tento v dôsledku nevedomosti
žalovanej o premlčaní dlhu nevyvolal žiadne právne následky.

15. Odvolací súd je zhodne so žalobcom názoru, že uznávací prejav žalovanej učinený vo vyjadrení
k žalobe a adresovaný súdu, je procesným uznaním časti nárokov uplatnených žalobou v zmysle §
282 C. s. p. Na rozdiel od žalobcu je však názoru, že nie každé uznanie nároku musí byť nevyhnutné
súdom akceptované a viesť na návrhu žalobcu  k vydaniu rozsudku pre uznanie nároku (v tomto
prípade navyše čiastočného). Aj rozsudok pre uznanie nároku ako každé rozhodnutie súdu by malo byť
zákonné, t.j. v súlade s hmotným právom (právnymi predpismi). Aj keď na rozdiel od predchádzajúcej
právnej úpravy - § 153a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov v spojení
s § 99 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, to nie je v ust. § 282
C. s. p. vyjadrené, vyplýva to z ochrany slabšej strany - spotrebiteľa. Preto odvolací súd  zastáva
názor, že napriek uznávaciemu prejavu žalovaného spotrebiteľa a návrhu žalujúceho dodávateľa na
vydanie rozsudku pre uznanie tento nemožno vydať, ak by odporoval hmotnému právu - napríklad
v žalobe by sa uplatňoval nárok na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorej neplatnosť súd
skúma aj bez návrhu (porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/150/2017 zo
dňa 21. 02. 2018 - 10. odsek odôvodnenia, podľa ktorého: „V prípade spotrebiteľských sporov nie je
uznanie dlhu žalovaným spotrebiteľom pred súdom skutočnosťou, ktorá by zbavovala súd povinnosti
preskúmať spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je právnym základom uplatneného nároku z toho hľadiska, či
neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Priečilo by sa zásade spravodlivosti, ak by v konaní pasívni
spotrebitelia boli zvýhodňovaní voči spotrebiteľom, ktorí dlh pred súdom uznajú a to častokrát len z
obavy, že v opačnom prípade im nebude umožnené uhradiť dlh v splátkach, z dôvodu neinformovanosti,
neznalosti svojich práv, pocitu bezmocnosti voči dodávateľovi, ktorý je v konaní právne zastúpený
a podobne.“). Aj keď žalovaná v čase uznávacieho prejavu nevzniesla námietku premlčania ako
hmotnoprávnu námietku patriacu medzi prostriedky procesnej obrany v zmysle § 149 a § 152 C. s. p.,
mohla tak účinne urobiť až do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej v zmysle §  296 C. s. p. Keďže súd
v zmysle § 100 ods. 1 C. s. p. musí prihliadnuť na premlčanie na námietku dlžníka a v takom prípade
nemožno veriteľovi premlčané právo priznať, jeho priznanie napriek vznesenej námietke premlčania
zo strany žalovanej by bolo v rozpore s hmotným právom. Ak teda súd dospeje na základe námietky
premlčania vznesenej dlžníkom k záveru o premlčaní práva, neprichádza do úvahy vydanie čiastočného
rozsudku pre uznanie pre jeho rozpor so zákonom.

16. Súd prvej inštancie neskúmal premlčanie bez návrhu (námietky) v zmysle v súčasnosti už
neúčinného ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ako to v odvolaní tvrdí žalobca,
ale na námietku žalovanej.

17. Odvolací súd na zdôraznenie vecnej správnosti druhého výroku napadnutého rozsudku, reagujúc na
odvolacie dôvody žalobcu udáva, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil v otázke premlčania
práva, keď žalobu v ostávajúcej časti po čiastočnom zastavení konania ako nedôvodnú zamietol.

18. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom prezentovaným v rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne,
na ktoré poukazuje žalobca v odvolaní, pretože tento vychádza z mylného predpokladu, že oprávnenie
veriteľa vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru nie je časovo limitované (čo by bolo neprípustné). Aj v
prípade nespotrebiteľských úverov, pri ktorých sa neaplikuje ust. § 53 ods. 9 O. z. je za dodržania
podmienok uvedených v ust. § 565 O. z. zákonným následkom v zmysle ust. § 103 O. z. posunutie
počiatku plynutia premlčacej doby plynúcej pôvodne osobitne ohľadne splátok pôvodne splatných po
splatnosti splátky, pre omeškanie s ktorou sa stal splatným celý dlh, pred ich pôvodnú splatnosť a
pôvodný počiatok plynutia osobitnej premlčacej doby ohľadne každej z nich.



19. Odvolací súd je názoru, že ust. § 53 ods. 9 O. z. je potrebné vykladať vo vzájomnej súvislosti s
ust. § 565 O. z., t. j. veriteľ môže vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru do splatnosti najbližšej splátky
nasledujúcej po uplynutí troch mesiacov od splatnosti splátky, pre omeškanie s ktorou sa stal splatný
celý dlh samozrejme za splnenia ďalšej podmienky podľa § 53 ods. 9 O. z. - upozornenia dlžníka na
možnosť zosplatnenia úveru aspoň 15 dní pred uplatnením tohto práva, preto tieto ustanovenia nie
sú v rozpore, ust. § 53 ods. 9 O. z. nepredstavuje lex specialis vo vzťahu k ust. § 565 druhá veta O.
z. Nakoľko touto splátkou v tomto prípade bola splátka splatná dňa 20. 09. 2013 (nie 20. 10. 2013,
pretože už s prvou splátkou bola žalovaná v omeškaní, aj keď len čiastočnom) a do omeškania s ňou
sa žalovaná dostala dňa 21. 09. 2013, najbližšou nasledujúcou splátkou splatnou po uplynutí lehoty
troch mesiacov od omeškania so zaplatením, t.j. po 21. 09. 2013 bola splátka splatná dňa 20. 01. 2014
(pretože do splatnosti splátky splatnej dňa 20. 12. 2013 ešte neuplynuli tri mesiace). Veriteľ uplatnil
právo na zaplatenie celej pohľadávky dňa 19. 01. 2014, t.j. do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky
(t.j.  do 20. 01. 2014). V dôsledku zosplatnenia úveru začala plynúť trojročná premlčacia doba dňom 20.
09. 2013 a uplynula dňom 20. 09. 2016 (utorok). Žaloba bola podaná na súd až dňa 16. 12. 2016, t.j.
nárok ňou uplatnený je premlčaný. Splátkou, pre ktorú bola vyhlásená predčasná splatnosť úveru bola
splátka splatná dňa 20. 09. 2013. Súd prvej inštancie napriek nesprávnemu určeniu počiatku plynutia
premlčacej doby  vec správne právne posúdil v otázke premlčania práva. Vzhľadom na to odvolací súd
druhý výrok rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

20. Nie je pritom rozhodujúce, či splátka, pre omeškanie ktorej veriteľ pristúpil k výzve a upozorneniu
podľa § 53 ods. 3 O. z. bola medzičasom zaplatená, ale či v čase uplatnenia práva podľa § 565 O.
z. existuje splátka (hoc aj nasledujúca), s ktorou je dlžník v omeškaní viac ako tri mesiace. Podľa
názoru odvolacieho súdu veriteľ môže upozorniť dlžníka na možnosť uplatnenia práva na zaplatenie
celej pohľadávky naraz aj keď dlžník ešte nie je v omeškaní s niektorou či viacerými splátkami po dobu
troch mesiacov. Ustanovenie              § 53 ods. 9 O. z. totiž nevyžaduje ako podmienku upozornenia
na možnosť využitia práva podľa § 565 O. z. omeškanie so splátkou viac ako tri mesiace, omeškanie je
rozhodujúce až z hľadiska uplatnenia práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti dlhu. Ak by totiž veriteľ
vyčkával s upozornením až po uplynutí troch mesiacov s omeškaním splátky a následne doručoval
upozornenie dlžníkovi, kedy po jeho doručení by musel čakať ďalších 15 dní na uplatnenie práva, práve
vtedy by sa mohlo ľahko stať, že by nestihol právo uplatniť do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky.

21. Pre úplnosť odvolací súd podotýka, že aj keď premlčané právo nemožno priznať súdom, t.j. priznať
mu kvalitu judikovaného práva, ktoré možno nútene vymáhať od dlžníka, neznamená to, že by žalovaná
nemohla premlčaný dlh zaplatiť dobrovoľne. Plnenie premlčaného dlhu veriteľovi nie je bezdôvodným
obohatením veriteľa (§ 455 ods. 1 O. z.)

22. Odvolací súd v zmysle § 379 písm. a) C. s. p. stanovujúcom jednu z výnimiek z viazanosti rozsahom
odvolania preskúmal aj závislý tretí výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov
konania. Aj keď sa nestotožňuje s určením pomeru úspechu žalobcu a žalovanej v spore zo strany
súdu prvej inštancie, v zmysle článku 16 ods. 3 základných princípov C. s. p. nepristúpil k zmene
tretieho výroku rozsudku súdu prvej inštancie ohľadne pomeru úspechu v spore. Žalovaná mala totiž
v prvoinštančnom konaní plný úspech, nakoľko žaloba bola po jej čiastočnom späťvzatí a z toho
vyplývajúcom čiastočnom zastavení konania zamietnutá. Nie je podstatné, z akého dôvodu vzal žalobca
žalobu čiastočne späť, pretože ním uplatnený nárok v pôvodnej žalobe je v celom rozsahu premlčaný,
na čo prihliadol súd po vznesením námietky premlčania žalovanou, t.j. aj keby žalovaná premlčaný dlh
čiastočne v priebehu konania neuhradila a žalobca by nevzal žalobu späť v časti týchto úhrad a trov
spojených s vymáhaním pohľadávky, žaloba by bola ako celok aj tak zamietnutá.  Súd prvej inštancie
však rozhodol v rozsudku o nároku žalovanej na náhradu trov konania nevykonateľným výrokom, v
ktorom neuviedol povinnosť a lehotu na plnenie. Vyšší súdny úradník rozhoduje v zmysle § 262 ods. 2
C. s. p. totiž len o výške a prijímateľovi náhrady trov konania, neukladá povinnosť ani neurčuje lehotu
na plnenie. Zmena výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania teda súvisí s
nesprávne formulovaným výrokom, v ktorom absentovali tieto údaje. Preto odvolací súd uložil žalobcovi
povinnosť nahradiť žalovanej trovy prvoinštančného konania v rozsahu 72,04%. Obsahovo ide o totožné
rozhodnutie opierajúce sa o ustanovenie § 255 C. s. p. V treťom výroku bol preto rozsudok súdu prvej
inštancie zmenený podľa § 388 C. s. p. O výške a prijímateľovi náhrady trov prvoinštančného konania
rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z tohto dôvodu určil odvolací súd



začiatok lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 2 C. s. p. od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
o výške náhrady trov konania.

23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1                C. s. p. v spojení
s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p.  Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku by bola vznikla
žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu aj trov odvolacieho konania z dôvodu plného úspechu
žalovanej v odvolacom konaní. Nárok na náhradu trov odvolacieho konania však žalovanej odvolací súd
nepriznal z dôvodu, že jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

24. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že  došlo  k  porušeniu  práva  na  spravodlivý proces  (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania  neprevyšuje  sumu  podľa  písmen a) a b)  (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané                (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne  (dovolacie dôvody)
a čoho  sa  dovolateľ domáha (dovolací návrh)  (§ 428 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).