Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 11CoE/100/2013 z 26. 6. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 26. júna 2013, sp. zn. 11CoE/100/2013, ECLI:SK:KSNR:2013:4106222599.1 Krajský súd Nitra | 11CoE/100/2013 | ECLI:SK:KSNR:2013:4106222599.1 | 2013-06-26 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/71c91112-30c0-4508-847a-dd306f5b0b8e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2013:4106222599.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11CoE/100/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4106222599
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4106222599.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
povinnému: I. T., nar.: XX. XX. XXXX, B. I. XXXX/X, F. I., o vymoženie sumy 762,80 eur s príslušenstvom
a trov exekúcie, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 9Er/724/2006 a u súdneho exekútora
JUDr. Ľubomíra Pekára, P. Pázmáňa 49/3, Šaľa pod sp. zn. Ex 4941/06, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Nitra č. k. 9Er/724/2006-18 zo dňa 16. apríla 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh na zmenu súdneho exekútora, exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovenia § 41 ods. 2 písm.
d/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ustanovenia § 45 ods. 1 a/, b/, c/ zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, ustanovení § 2 písm. a/, b/, § 4
ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (zákon o
spotrebiteľských úveroch), ustanovení § 879j, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 4 písm. r/, 5, § 54 ods. 1 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník a ustanovenia § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 238/2008 Z. z., ktorým
sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru. Uviedol,
že exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 3028/06 zo dňa 03. 08.
2006, ktorý bol vydaný na základe zmluvy o úvere zo dňa 06. 02. 2006 a ktorá bola súdom posúdená
ako spotrebiteľská zmluva. Súčasťou zmluvy o úvere sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v
ktorých v čl. 17 je obsiahnutá rozhodcovská doložka.

Konštatoval, že rozhodcovskú doložku oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v
prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, pričom nie sú podpísané zmluvnými
stranami. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou,
ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor oprel súd o to, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o možnosť ovplyvniť
zmluvné podmienky, ale aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Len
veľmi ťažko možno predpokladať, že si dlžník - spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré
so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie, konkrétne na ktorý súd - rozhodcovský alebo
prvostupňový - veriteľ podá žalobu.



Ďalej uviedol, že rozhodcovský súd, ako vyplýva z rozhodcovského rozsudku, opomenul aplikovanie
príslušných kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa ako
v zmluvnom vzťahu slabšej zmluvnej strany. V predmetnom právnom vzťahu nielenže neskúmal
neprijateľné zmluvné podmienky, ale priznal oprávnenému i plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to
úrok z omeškania 0,25 % denne (91,25 % ročne).

Poukázal na to, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, v ktorej absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov ako údaj, ktorý má za cieľ chrániť
spotrebiteľa. Vzhľadom k tomu je možné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd po preskúmaní podmienok exekučného konania
nerozhodoval o návrhu súdneho exekútora na odklad exekúcie a zastavenie exekúcie v časti zo dňa
19. 02. 2010, ani o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora zo dňa 18. 11. 2010. O trovách
exekúcie súd rozhodne samostatným uznesením po ich vyčíslení súdnym exekútorom.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho
zástupcu odvolanie. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že nebol podaný návrh
na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť
konať pred súdom, nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci súdom
prvého stupňa. Uviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu
rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 zákona o rozhodcovskom
konaní, avšak ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v
týchto ustanoveniach, zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním
úplného judiciálneho procesu. Nerešpektovaním vyššie uvedeného by teda mohlo dôjsť k tomu,
že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní by stratil vplyvom nahradenia opraveného procesu
indikovaného v ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu
všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces.
Súd prvého stupňa nebol podľa názoru oprávneného povinný skúmať to, či rozhodnutie rozhodcovského
súdu bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi z dôvodu, že v čase vydania rozhodnutia
bola SR právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak však žalovaný (dlžník) takto nepostupoval, nemožno za
súčasného právneho stavu zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom,
nakoľko exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom
a naprávať pasivitu účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Uviedol, že ak sa všeobecný
súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiada, aby
všeobecný súd postupom podľa § ust. § 109 ods. 1 písm. b/ OSP prerušil konanie a podal Ústavnému
súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s
čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy
SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré je potrebné
aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv, t. j. i v predmetnej
veci, pretože oprávnený sa domnieval, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné
postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne ako s dlžníkom. Exekučný súd argumentoval postavením
oprávneného ako podnikateľa. Mal za to, že exekučný súd napadnutým uznesením vylúčil akúkoľvek
možnosť podať opravný prostriedok vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho
procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania.
V súvislosti s rozhodcovskou doložkou a jej rozporu s dobrými mravmi uviedol, že exekučný súd
bol v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či
plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom bolo v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu
rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Bolo potrebné dodať, že právny poriadok SR neumožňuje
exekučnému súdu skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, avšak ak by odvolací súd i napriek
tomu usúdil, že bol oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený mal za to, že táto je
platná. Podľa názoru oprávneného nebolo možné posúdiť zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebnom
úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že oprávnený poskytuje svojim klientom
peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka a vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (VPPÚ) v bode 19 sa účastníci konania



dohodli, že sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Namietal
i nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania súdom prvého stupňa v napadnutom
rozhodnutí. Konštatoval, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými
podmienkami, t. j. i s bodom 6 VPPÚ, neoddeliteľnej súčasti zmluvy o úvere, v zmysle ktorého, ak sa
stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i
úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný
celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má výlučne sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len
v tom prípade, ak poruší zmluvné podmienky (nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve o úvere).
Oprávnený uviedol, že výška úrokov z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery
z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých
poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu,
ako i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci
dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s
dohodnutým úrokom z omeškania poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie
NS SR č. k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa
najvyšší súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom
zdôraznil, že nie je možné sa zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v
čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu
o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve
o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto
záväzku, a to povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Pri úroku z omeškania má ten,
kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti
riadne a včas splní. Oprávnený v súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru uviedol, že v zmysle ust.
§ 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu - v tomto prípade príslušný poplatok, ktorý
pozostával v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere
spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. V závere svojho odvolania k poplatku za zasielanie
upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú
zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 eur ako paušálnu úhradu
nákladov a administratívy s tým spojenou. Zdôraznil, že v predmetnej veci exekučný súd vydal pre
súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie, t. j. exekučný súd nezistil žiaden rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo
vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní len
v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Vzhľadom na
vyššie uvedené oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací prejednal vec v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1, §
214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného
nie je dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa zo dňa 16. 04. 2012 ako vecne správne podľa §
219 ods. 2 OSP potvrdil, pričom takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Z obsahu predloženého súdneho spisu vyplýva, že exekučné konanie sa začalo dňa 09.
11. 2006, kedy bol súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi doručený návrh oprávneného
na vykonanie exekúcie zo dňa 28. 10. 2006 na podklade exekučného titulu, a to rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave,
sp. zn. SR 3028/06 zo dňa 03. 08. 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 04. 09. 2006 a vykonateľnosť
dňa 07. 09. 2006. Následne súd prvého stupňa vydal dňa 05. 02. 2007 poverenie na vykonanie
exekúcie pre súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára na základe vyššie uvedeného exekučného
titulu. Písomným podaním zo dňa 19. 02.2 010 dal súdny exekútor súdu podnet na povolenie odkladu
exekúcie a zastavenie exekúcie v časti a vyúčtoval si trovy exekúcie v sume 1,49 eur, na náhradu ktorých
navrhol zaviazať oprávneného. K tomuto podnetu sa písomne dňa 22. 10. 2010 vyjadril oprávnený a
uviedol, aby súd tento podnet súdneho exekútora zamietol. Podaním zo dňa 18. 11. 2010 oprávnený
navrhol zmenu súdneho exekútora z JUDr. Ľubomíra Pekára na JUDr. Rudolfa Krutého. Dňa 16. 04.



2012 súd prvého stupňa, obsadený vyšším súdnym úradníkom, vydal napadnuté uznesenie, ktorým
zamietol návrh na zmenu súdneho exekútora, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju z dôvodov
uvedených v odôvodnení tohto uznesenia.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípade
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu urobil aj správny právny záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ako zmluvnej
podmienky. Odvolací súd sa s takýmto záverom uvedeným v odôvodnení napadnutého uznesenia
stotožnil, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia
obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby tieto
dôvody opakoval.

Exekučný súd je oprávnený a povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či
sú splnené podmienky na vedenie exekučného konania. Jednou z týchto podmienok je relevantný
exekučný titul, bez existencie ktorého nemožno exekúciu vykonať. V predmetnej veci je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 3028/06 zo dňa 03. 08. 2006, o vydanie ktorého požiadala
spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. na základe zmluvy o úvere č. 4210490 zo dňa 06. 02. 2006 a na
jej základe bol povinnému poskytnutý úver v sume 464,71 eur (14.000,- Sk), ktorý mal dlžník splatiť
v desiatich mesačných splátkach v sume 83,65 eur (2.520,- Sk) spolu s poplatkom v sume 371,77
eur (11.200,- Sk). Súčasťou tejto zmluvy sú i všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých je
obsiahnutá i rozhodcovská doložka, na základe ktorej sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré
vzniknú z tejto zmluvy vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde.

V tejto súvislosti a na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza i s poukazom
na uznesenie Ústavného súdu SR z 24. 02. 2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19, že rozhodcovská doložka, ktorá
mala založiť legitimitu exekučného titulu nebola v predmetnej veci spotrebiteľom osobitne vyjednaná,
ale vyplýva zo zmluvných dojednaní štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy č. 4210490 zo
dňa 06. 02. 2006 a tento právny vzťah teória i prax považujú za nerovnovážny. Rozhodcovská
doložka v predmetnej veci znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym
súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. S poukazom
na uvedené potom treba považovať rozhodcovskú doložku uvedenú vo všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru bez ohľadu na jej formu a znenie za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože
nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť
rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka sa
prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky potom odporuje dobrým mravom.
Plnenie z neprijateľnej podmienky je plnením právom nedovoleným a štát musí bezvýhradne odmietnuť
ochranu takýmto plneniam.

V predmetnej veci odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nie každá zmluvná podmienka vyvoláva
nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa a je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná
podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, nemali by byť pochybnosti o tom, že takáto
zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou
bola samotná rozhodcovská doložka, v takom prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.
Takýto výkon práv podľa predmetnej rozhodcovskej doložky je v rozpore s právnou úpravou ochrany
spotrebiteľa.



Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov umožňuje exekučnému
súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozsudkom rozhodcovského súdu, ktorý
vykazuje niektoré z vád uvedených v tomto ustanovení (zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom - ust. §
45 ods. 1, písm. c/ vyššie citovaného zákona). V prípade zistenia týchto vád je súd oprávnený hľadieť
na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle
ust. § 159 OSP.

S takýmto záverom korešponduje i ust. § 35 vyššie citovaného zákona, ktoré účinky rozhodcovského
rozsudku obmedzuje len na účastníkov, z čoho vyplýva, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne
viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský súd je
súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.

S poukazom na uvedené zistenia je potom potrebné konštatovať, že predložený exekučný titul je
materiálne nevykonateľný, nakoľko rozhodcovská doložka uvedená vo všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná,
pričom absencia tejto vlastnosti spôsobuje v predmetnej veci neodstrániteľnú prekážku brániacu vo
vykonávaní exekúcie. Exekučný súd zistil vyššie uvedené nedostatky, preto správne postupoval podľa
§ 57 Exekučného poriadku a exekúciu zastavil. Týmto postupom exekučný súd správne a v súlade so
zákonom odmietol poskytnúť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom.

Odvolací súd uvádza, že znenie § 52 a nasl. bolo zmenené novelou (zák. č. 568/2007 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších
predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinným od 01. 01. 2008), v ktorej sa na rozdiel od
predchádzajúcej úpravy za spotrebiteľskú zmluvu považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V predmetnej veci však právny vzťah medzi oprávneným a
povinným vznikol na základe zmluvy o úvere zo dňa 06. 02. 2006, ktorú treba považovať za štandardnú
formulárovú spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku
dňu jej uzavretia a § 23a zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov
platnom ku dňu jej uzavretia. Súčasťou tejto zmluvy sú i všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré
obsahujú i rozhodcovskú doložku, ktorú súd prvého stupňa správne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku, pretože spotrebiteľ (v exekučnom konaní povinný) nemal na výber a bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka bolo do tohto
právneho predpisu zapracované až od 01. 01. 2008, t. j. po uzavretí predmetnej zmluvy. Za týchto
okolností odvolací súd považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa
generálnej klauzuly upravenej v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože spôsobuje značný
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, na čo správne poukázal i súd prvého
stupňa vo svojom uznesení.

Odvolací súd ohľadom nesúhlasu oprávneného so zamietnutím jeho žiadosti na zmenu súdneho
exekútora konštatuje, že súd prvého stupňa z dôvodov vyššie uvedených a v súlade s Exekučným
poriadkom a nálezom ÚS SR exekúciu zastavil. Z uvedeného dôvodu je preto navrhnutá zmena súdneho
exekútora v tomto štádiu konania nehospodárna a nadbytočná.

Oprávnený sa podaním zo dňa 26. 07. 2012 a označeným ako „Návrh na prerušenie konania postupom
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie
k podanému odvolaniu“ domáhal, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP prerušil a
Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne
otázky, a to či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov. Druhá prejudiciálna otázka znie, či v prípade zápornej odpovede na prvú
otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej



rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že
ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola
podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Tretia prejudiciálna otázka
znie, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Krajský súd v Nitre dáva oprávnenému do pozornosti, že Exekučný poriadok neumožňuje súdu prerušiť
exekučné konanie (§ 36 ods. 5) a v súvislosti s prerušením konania (§ 109 ods. 1 písm. c/ OSP) považuje
za potrebné uviesť, že súd môže, ale nemusí prerušiť konanie. Preskúmaním návrhu oprávneného zo
dňa 26. 07. 2012 súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala možnosť vyhovieť tomuto návrhu
na prerušenie konania, a to i z toho dôvodu, že skutočnosti uvádzané oprávneným v jeho podaní už boli
riešené judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012)
i Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. IV. ÚS 368/2010-18 zo dňa 07. 10. 2010).

Naviac je potrebné uviesť, že zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý
spadá do výlučnej kompetencie súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva, pričom prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore.

V súvislosti s druhým návrhom oprávneného na prejudiciálnu otázku odvolací súd poukázal na smernicu
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, konkrétne
na čl. 3, pričom smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy iba demonštratívne vymenúva niektoré
podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Uvedený článok bol
transponovaný do Občianskeho zákonníka (zákonom č. 150/2004 Z. z.), konkrétne § 53 ods. 1. Možno
konštatovať, že ak príslušný súd dospeje k záveru, že podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve
nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy v neprospech spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú. To
znamená, že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa
tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda nad rámec zoznamu podmienok
uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Preto i v prípade, ak
dojednanie rozhodcovskej doložky vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou
štandardnej formulárovej zmluvy, so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice, exekučný súd správne dovodil, že takáto rozhodcovská doložka
je neprijateľnou podmienkou, z dôvodu, že nebola so spotrebiteľom osobitne vyjednaná a spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, pričom nerovnováha bola daná v neprospech
spotrebiteľa.

Čo sa týka tretieho návrhu oprávneného na prejudiciálnu otázku, odvolací súd poukázal na judikáty
Súdneho dvora vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05),
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98, Pohotovosť (C-76/10), z ktorých je
zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa i vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať
nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k
záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva
Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že



pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Možno
konštatovať, že vnútroštátny súd môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, pričom toto zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o
ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.
Uvedené posúdenie bol súd spôsobilý uskutočniť sám, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne
konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) ako aj
s doktrínou acte clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné), ktoré stanovujú výnimky z povinnosti
predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

K návrhu oprávneného na prerušenie tohto exekučného konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/
OSP odvolací súd poznamenáva, že tento návrh nie je dôvodný a poukazuje na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 05. 2002 sp. zn. PL.ÚS 16/02 a opätovne i na ustanovenie § 36
ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP,
ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to
výslovne určuje osobitný predpis, pričom v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V
tomto prípade žiadny osobitný predpis možnosť prerušenia konania neupravuje, preto nebolo možné
vyhovieť návrhu oprávneného na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP. V
zmysle ustanovenia § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.
Rozhoduje sa však vždy uznesením. Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku
zákonom osobitným, kde platí zásada „lex specialis derogat legi generali“, tzn. že ak iba ak Exekučný
poriadok nemá špeciálnu právnu úpravu, platia ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V danej
veci možnosť prerušenia exekučného konania vylučuje samotný Exekučný poriadok (§ 36 ods. 5), ktorým
je potrebné sa riadiť, preto z uvedeného dôvodu neprichádza v exekučnom konaní do úvahy možnosť
prerušenia konania ani podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.