Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/44/2015 z 20. 10. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 20. októbra 2015, sp. zn. 10Co/44/2015, ECLI:SK:KSTT:2015:2513211228.1 Krajský súd Trnava | 10Co/44/2015 | ECLI:SK:KSTT:2015:2513211228.1 | 2015-10-20 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 44 ods. 2 EP, /SK/ZZ/0/0/#paragraf-4.odsek-1.pismeno-k, /SK/ZZ/0/0/#paragraf-18ca Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c1499d5e-ec55-4f46-9177-b37470481a48 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2513211228.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/44/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513211228
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2513211228.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudkýň JUDr. Zlatice
Javorovej a JUDr. Daše Kontríkovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti
žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 2.099,39 eur, o odvolaniach žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Piešťany z 31. marca 2014 č. k. 14 C 146/2013-49 a uzneseniu rovnakého súdu z 22.
mája 2014 č. k. 14C/146/2013 - 72, obom v znení opravného uznesenia Okresného súdu Piešťany z 3.
novembra 2014 č. k. 14 C 146/2013-103 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa r u š í .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody v sume 1.749,49 eur a nemajetkovej ujmy v sume
349,90 eur (okrem náhrady trov konania) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie
vo veci samej (o žalobe založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Skalica
v exekučnom konaní vedenom takým súdom pod sp. zn. 2Er/1754/2010 s následným vyvodzovaním z
toho zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1 - 3, § 6 ods. 1 a 2, § 9 ods.
1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 2 a § 17 ods. 1 - 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej tiež len „zodpovednostný
zákon“); čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov, ďalej tiež len „ústava“); čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (uverejneného oznámením Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR
č. 209/1992 Zb.) a § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti /Exekučného poriadku/ v znení neskorších zmien a doplnení, účinného do 31. mája 2010 aj po
takomto čase) aj s odvolaním sa viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, najvyšších
súdov Českej aj Slovenskej republiky a Krajského súdu v Banskej Bystrici; vecne potom tým, že vo
vyššie označenom exekučnom konaní Okresného súdu Skalica nešlo konštatovať nesprávny úradný
postup súdu, ak tam bol zistený rozpor exekučného titulu so zákonom, preto došlo i k zamietnutiu
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a v takomto prípade nemalo význam,
že rozhodnutie bolo vydané až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti, pokiaľ E. p. ustanovil lehotu
len pre prípad nezistenia rozporu titulu so zákonom a toto platilo aj pred 1. júnom 2010 (odkedy lehota
nie je ustanovená ani pre exekučné tituly, akým bol aj ten z prejednávanej veci, čiže rozhodcovský



rozsudok). Ani nedodržanie lehoty by automaticky nezakladalo nárok na náhradu škody, ak tu prieťahy
neboli konštatované v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, uzavrel okresný súd, ktorý
potom rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne úspechom žalovanej, ktorej ale
trovy konania nevznikli. Napadnutým uznesením uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť v lehote 3 dní od
právoplatnosti uznesenia súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur, pričom toto uznesenie vyjmúc
paušálne odkazy na § 6 ods. 2 zákona SNR č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov v znení neskorších zmien a doplnení a položku 7 písm. a/ (?) Sadzobníka
súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu takéhoto zákona (ďalej len „Z. s. p.“ a „sadzobník“) neodôvodnil
(ničím) a napokon opravným uznesením opravil vadné označenie žalovanej v úvodnej časti rozsudku aj
uznesenia spôsobom zodpovedajúcim právnej úprave a takéto rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 164
O. s. p. a vecne príslušným pokynom odvolacieho súdu (nech aj v tejto konkrétnej veci s vypravením
odôvodnenia uznesenia tak, aby z neho bola zrejmá vedomosť súdu prvého stupňa o rozdielnych
prístupoch tunajšieho odvolacieho súdu k problému riešenému za pomoci opravného uznesenia a tiež
len limitovaná ochota súdu prvého stupňa prijať názory sprevádzajúce pokyn na opravu).

Proti rozsudku i uzneseniu podala v celom rozsahu včas odvolania iba žalobkyňa.

Rozsudok navrhla zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom
súdu prvého stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav a tiež, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona
v znení zákona č. 412/2012 Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej
skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo
súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto
došlo k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že
vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty a len s poukazom
na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol
návrh na znalecké dokazovanie (čím jej znemožnil preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku a rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave). Súdu neprislúcha polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de
lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie,
pričom súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase).
Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý
musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Uznesenie navrhla jednoducho zrušiť, vytýkajúc mu (a súdu prvého stupňa) jednak absenciu
odôvodnenia (jednej zo zákonom predpísaných náležitostí), ako aj nesprávnosť právneho posúdenia
veci, keďže tu zákon účinný v čase začatia konania uznesením ukladanú poplatkovú povinnosť nepoznal,
analogické rozširovanie úkonov podliehajúcich poplatkom i so zreteľom k príkazu z čl. 13 ods. 1 písm.
a/ ústavy neprichádza do úvahy a aj podľa jedného z prechodných ustanovení v Z. s. p. (§ 18ca) možno
podľa predpisov účinných od 1. októbra 2012 vyberať poplatky len v konaniach začatých po takomto
čase a o ten prípad tu (pre podanie žaloby pred takýmto dátumom) taktiež nešlo.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolaní obe veci ako
celok (pretože v prípade rozsudku od rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách
konania a u uznesenia povaha odvolacích námietok vylučovala len čiastočný prieskum správnosti
rozhodnutia, nakoľko sa tu dôvody pre uloženie alebo naopak neuloženie poplatkovej povinnosti museli
vzťahovať na celý poplatok) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o
prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na



pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania,
nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si
nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne správny (keď súd prvého stupňa v miere
postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec i principiálne správne posúdil po právnej stránke)
a naopak v prípade uznesenia treba dať za pravdu odvolávajúcej sa žalobkyni.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť (až na úvahy o nevedení žiadneho
disciplinárneho či iného obdobného konania, ktorého výsledkom by bolo konštatovanie nesprávneho
úradného postupu, kde bolo treba prisvedčiť námietke žalobkyne, že tu nemohol obstáť pokus prakticky
sa zaštítiť právnou úpravou nadobudnuvšou účinnosť až po postupoch exekučného súdu, v ktorých sa
videla tzv. škodná udalosť) s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného
spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého
rozsudku). U dôvodov predostretých (opäť s vyššie spomenutou výnimkou) dostatočne jasne a i
objektívne presvedčivo (samozrejme bez ambície presvedčiť kohokoľvek, najmä nie niekoho s celkom
jednoznačným záujmom na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre
celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine)
nasledovné :

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť pre
ich nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len najvšeobecnejšie možné
uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne nešlo nič namietať (a ani
s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť vztiahnutia väčšiny z nich aj na
prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní
či tomuto predchádzajúcom postupe (čo sa týkalo aj ním vyhodnocovaných postupov exekučného súdu)
naozaj konal v rozpore s požiadavkami na spravodlivé súdne konanie.

Nech aj v tejto konkrétnej veci neplatil záver o nenáležitosti námietky týkajúcej sa použitia
novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, keďže tu súd prvého stupňa
(na rozdiel od množstva iných tunajším odvolacím súdom skôr prejednaných druhovo totožných vecí
za účasti tých istých účastníčok) takéto znenie zákona použil (nech aj nie celkom priamo, ale len s
vyslovením názoru o potrebe konštatovania prieťahu spôsobom predpokladaným v ust. § 9 ods. 2
zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012 Z. z., v tejto súv. por. najmä str. 9 a 10 prvopisu
písomného vyhotovenia rozsudku na č. l. 57 a 58 spisu, § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení
platnom a účinnom do 31. decembra 2012 aj po takomto čase a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č.
412/2012 Z. z.) a súhlasiť bolo treba so žalobkyňou, že tak (pre skorší nástup zhliadanej tzv. škodovej
udalosti) urobiť nemal, toto z dôvodov uvedených neskôr (odvolacím súdom považovaných za nosné) na
správnosť konečnej úvahy o nedôvodnosti žaloby nemalo žiaden vplyv (bez ohľadu na to, že praktické
stotožnenie nevykonania žiadneho konania, predpokladaného novelizovaným znením ustanovenia § 9
ods. 2 zodpovednostného zákona s neexistenciou prieťahu podľa názoru odvolacieho súdu vyžaduje
väčšiu než únosnú dávku fantázie).

Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme
exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci) nevznikol stav
právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci taktiež relevantnými (ako bude uvedené i neskôr) a to isté
platilo aj v prípade námietky neoboznámením sa so znaleckým posudkom, resp. nevykonania takéhoto
dôkazu (ktoré dokazovanie môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii
žalobou uplatneného práva a akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne
postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na
celkom jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť).

Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych
konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu
nepochybne je, žalobkyni však pri zápalistom boji za jej práva zrejme uniklo, že podmienky realizácie
takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre rozhodnutie v
prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.



Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok
uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda do 31. mája 2011 vrátane, čiže pred nadobudnutím
účinnosti zákona č. 102/2011 Z. z. a všetkých po ňom nasledujúcich zákonov, novelizujúcich E. p.)
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa čl. I § 41 ods. 2 písm. d/ E. p. podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej
zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (písm. c/) a vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (písm. d/).

Z práve odcitovaných ustanovení musí byť každému celkom zjavné práve to, čo správne vyvodil aj
súd prvého stupňa a síce, že zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či
súdnym exekútorom požadované poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, ustanovil
lehotu 15 dní od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani
exekučného titulu so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok
nedostatku zistenia zákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor
so zákonom zistí (žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z
iných druhovo totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone
uvedených písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia
a naopak zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup
je tu evidentne najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia
súdu a nemožno proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie)
s možnosťou jeho vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie
záveru o prípadnom rozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých
troch takýchto listín či prinajmenšom dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci
má za takýto podklad poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd
ešte nedisponuje) a i jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu
súhrnu takýchto aktivít lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek
pochybnosť tiež dôvod, pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol a to, či tak
urobil s vedomím možných obštrukcií pri získavaní exekučným súdom požadovaných listín, alebo bez
takéhoto vedomia, bolo bez právneho významu). Kým teda predbežný záver o nedostatku dôvodov z
čohokoľvek usudzovať na rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na začatie exekučného konania
alebo žiadosti exekútora o poverenie velí s udelením poverenia neotáľať a zákonom ustanovená lehota
je tu práve za takýmto účelom, opačný predbežný záver je potrebné si verifikovať alebo prinajmenšom
argumentačne solídne vypodložiť a práve preto nemožno vydanie uznesenia zamietajúceho žiadosť
o poverenie „uponáhľať“. Zaiste by sa síce dalo namietať, že ak súd lehotu na udelenie poverenia
nedodrží, ostane mu v záujme predídenia prípadnej dôvodnej sťažnosti na prieťahy a ďalším na
to nadväzujúcim nárokom už len druhá zákonom predpokladaná možnosť (rozhodnúť zamietnutím
žiadosti o poverenie), v tomto smere však rozhodujúcim môže byť len to, či tzv. exekučný spis súdu v
čase plynutia lehoty na udelenie poverenia obsahoval podklady pre pozitívne aj negatívne vybavenie
žiadosti, akým spôsobom exekučný súd so žiadosťou naložil a či výsledok jeho postupu bol neskôr
účinne spochybnený. Tunajší odvolací súd síce nezdieľa názor, podľa ktorého by zákonom ustanovenú
lehotu na udelenie poverenia šlo aj v prípadoch úvah o udelení poverenia eliminovať už za pomoci
nie príliš podarenej novelizácie E. p., vykonanej zákonom č. 144/2010 Z. z., prinášajúcim vylúčenie
lehoty iba u exekučných titulov podľa čl. I § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ E. p., ak takéto ustanovenia
hovorili iba o notárskych zápisniciach a rozhodnutiach a zmieroch rozhodcovských komisií, nie teda aj
o rozhodcovských rozsudkoch vydávaných rozhodcovskými súdmi (na ktoré tak mohla dopadať len tzv.
zvyšková definícia exekučného titulu podľa čl. I § 41 ods. 2 písm. i/ E. p.) a zákonodarca legislatívnu
chybu či nedomyslenosť sám priznal neskoršou novelizáciou E. p. zákonom č. 102/2011 Z. z. (v tejto
súv. por. i čl. III bod 2 v spojení s čl. X zákona č. 144/2010 Z. z. a čl. II bod 2 v spojení s čl. III zákona



č. 102/2011 Z. z.); takáto dielčia nesprávnosť v právnom posudzovaní veci však v prejednávanej veci
nemala žiaden význam práve pre rozhodnutie sa exekučného súdu žiadosť o poverenie zamietnuť (kde
vychádzajúc z už uvedeného vyššie lehota neexistovala nikdy).

Aj v prejednávanej veci preto muselo byť rozhodujúcim to, že v exekučnom konaní Okresného súdu
Skalica jeho sp. zn. 2Er/1754/2010 exekučný súd prvého stupňa na žiadosť súdneho exekútora
o poverenie, došlú mu 8. decembra 2010 zareagoval „až“ uznesením z 26. januára 2011 č. k.
2Er/1754/2010-11, tým však žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol, takéto jeho rozhodnutie
pre nedostatok odvolania oprávnenej a teda i zjavné jej uspokojenie sa s poskytnutými dôvodmi
nemožnosti vykonania rozhodcovského rozsudku nadobudlo právoplatnosť a nasledovalo po ňom
zastavenie „exekúcie“ (správne „exekučného konania“), pričom aj uznesenie tak činiace (uznesenie
Okresného súdu Skalica z 26. apríla 2011 č. k. 2Er/1754/2010-20), sa už stalo právoplatným (4. mája
2011).

Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, kde inak plne úspešná žalovaná proti
rozsudku (v časti trov konania) nepodala odvolanie, tým sa procesného práva na náhradu prípadných
jej vzniknutých trov konania vzdala s konečnou platnosťou a iné rozhodnutie, než nepriznanie náhrady
žalovanej tu ani nebolo možným.

Na margo konkrétnej podoby odôvodnenia opravného uznesenia v tejto veci (naznačujúcej, že pravdu
- čo do spôsobu označenia žalovanej - by mohli mať iné senáty tunajšieho odvolacieho súdu alebo
súd najvyšší) sa však žiada uviesť, že akékoľvek súdne rozhodnutie i názor v ňom vyslovený môže byť
predmetom kritiky či odbornej polemiky (čo tým skôr musí platiť o názoroch vyslovených v písomnostiach
súdov, ktoré ani charakter súdneho rozhodnutia nemajú). To, či sa takýmto predmetom aj stane a či
táto kritika bude opodstatnenou, samozrejme závisí od miery argumentačnej úrovne kritizovaného aj
kritizujúceho. Zaiste potom nemôže byť sporu o tom, že absencia konkrétneho vyjadrenia sa k problému
či len bezduché preberanie často argumentačne nepodopretých či scestných názorov z minulosti
(nezriedka poplatných dobe svojho vzniku, teda dobe neslobody, u ktorej je súčasťou právneho poriadku
konštatovanie, že v rokoch 1948 až 1989 komunistický režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné
zákony - tu por. i zákon č. 480/1991 Zb.) činí kritizovateľné postupy pomerne ľahkým terčom kritiky,
ktorá ani nemôže byť inou, než dôvodnou. Práve o taký prípad ide zjavne aj u sporu o označovanie
štátu a orgánov konajúcich v jeho mene, reprezentovaného na jednej strane rozhodnutiami niektorých
iných senátov tunajšieho odvolacieho súdu alebo Najvyššieho súdu SR, spomínanými v odôvodnení
opravného uznesenia súdu prvého stupňa a na strane druhej konštantnou rozhodovacou praxou senátu
10Co Krajského súdu v Trnave, na ktorej (a ani na dôvodoch na jej podporu) nevznikol ani v tejto
konkrétnej veci dôvod čokoľvek meniť.

Správnym potom nebolo napadnuté uznesenie (o poplatkovej povinnosti za odvolanie) a to
predovšetkým pre vadné právne posúdenie veci.

Podľa § 4 ods. 1 písm. k/ Z. s. p. v znení platnom a účinnom do 30. septembra 2012 (teda aj v čase
začatia konania v prejednávanej veci dňom 27. septembra 2012 - pozn. odvolacieho súdu) od poplatku
je oslobodené (o. i.) súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

S účinnosťou od 1. októbra 2012 bolo práve odcitované ustanovenie zo Z. s. p. vypustené a zároveň
bol Sadzobník súdnych poplatkov (podľa § 1 ods. 1 zákona jeho príloha) doplnený tak, že sa v ňom
bola za položku 7 vložená položka 7a, podľa ktorej poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je 20 eur
(v tejto súv. por. čl. II body 3 a 14 a čl. VII zákona č. 286/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon



č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony).

Podľa § 18ca Z. s. p. (inak ustanovenia nadpísaného marginálnou rubrikou „Prechodné ustanovenie k
úpravám účinným od 1. októbra 2012“ a do Z. s. p. vloženého taktiež zákonom č. 286/2012 Z. z., tu
por. i čl. II bod 12 takéhoto zákona)z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012.

V prejednávanej veci nemohlo byť absolútne žiadnej pochybnosti o tom, že konanie tu začalo
ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona, vyjadrujúceho úmysel tuzemského zákonodarcu opustiť
inštitút vecného oslobodenia od súdnych poplatkov u konaní vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej tiež
„konania o zodpovednostných nárokoch voči štátu“). Pominúc faktor zmeny zákona aj v tomto prípade
uplatnením opakovane (zjavne však bezvýsledne) kritizovanej praxe pokútneho menenia viacerých
zákonov v rámci zákona primárne prijímaného za celkom iným účelom však rozhodujúcim v súvislosti
s posudzovaním legitimity zámeru súdu prvého stupňa zaťažiť žalobkyňu poplatkovou povinnosťou za
odvolanie bolo to, že aj pri uzákoňovaní vypustenia ustanovenia, oslobodzujúceho od súdnych poplatkov
konania o zodpovednostných nárokoch voči štátu, bola príslušná úprava sprevádzaná štandardným
prechodným ustanovením, zakotvujúcim zjednodušene to, že po začatí hry sa jej pravidlá nemajú meniť.
Z pohľadu existencie či neexistencie poplatkovej povinnosti pritom význam mal len stav v čase začatia
konania (ako celku), pretože opak (úmysel vyberať v konaniach začatých pred nadobudnutím účinnosti
diskutovanej právnej úpravy „aspoň“ poplatky za odvolacie konania, začaté až po nadobudnutí účinnosti
zákona č. 286/2012 Z. z.) mal byť vyjadrený presne a nedostatok takéhoto presného vyjadrenia bolo
treba vyložiť na ťarchu štátu (disponujúceho prostriedkami spôsobilým neželaný výklad zmeniť a v tejto
konkrétnej veci dokonca stojaceho na jednej strane sporu) a nie potenciálneho poplatníka (ktorý je len
„konzumentom“ právnych predpisov „produkovaných“ orgánmi štátu).

Uloženie poplatkovej povinnosti preto nemohlo obstáť (zvlášť, ak so žalobkyňou bolo treba súhlasiť
i v tom, že napadnuté uznesenie neobsahovalo žiadne dôvody a bolo tak - za použitia niekdajšej
terminológie procesného práva - i nepreskúmateľným) a odvolaciemu súdu neostávalo iné, než
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa(práve uvedené nerešpektujúce) podľa § 221 ods. 1 písm. h/
aj i/ O. s. p. i s použitím ustanovenia § 12 ods. 3 Z. s. p. zrušiť (suplujúc pritom pasivitu súdu prvého
stupňa, ktorý za vyššie opísaného stavu vecí i podľa § 210a O. s. p. mal odvolanie vybaviť tak, že mu
plne vyhovie sám, ale tak neurobil).

V takto skončenom odvolacom konaní bola úspešná žalovaná (jej neúspech v časti poplatkovej
povinnosti, kde len zhodou okolností šlo o vzťah medzi účastníkmi konania, z ktorých jedným bol štát,
na tom nič nemenil) a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo
na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh na priznanie jej náhrady trov (hoci
ide o nutnú procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1 O. s. p.) a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov
konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával, rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 2 : 1 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.