Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7CoP/66/2013 z 22. 10. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 22. októbra 2013, sp. zn. 7CoP/66/2013, ECLI:SK:KSZA:2013:5713205923.1 Krajský súd Žilina | 7CoP/66/2013 | ECLI:SK:KSZA:2013:5713205923.1 | 2013-10-22 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Rozvod Citované ustanovenia: § 219 ods. 2 OSP, § 219 ods. 1 OSP, OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/548b7262-a683-41a5-b75e-120415f9ebc6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5713205923.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7CoP/66/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5713205923
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5713205923.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a
členov senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej veci navrhovateľa: P. K.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom M. X, L. XXXX/XX proti odporkyni: Mgr. M. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. X,
L. XXXX/ XX, za účasti maloletých deti: M. K., nar. XX. X.XXXX a Q. K., nar. XX.XX.XXXX, zastúpených
kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Martine, v konaní o rozvod manželstva
a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, na odvolanie navrhovateľa a odporkyne
proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 22P/157/2013-56 zo dňa 7. júna 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti otca platiť výživné na mal. M. a mal. Q. a vo výroku
o trovách konania p o t v r d z u j e.

Ostatných výrokov rozsudku okresného súdu s a n e d o t ý k a.

Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd rozviedol manželstvo navrhovateľa a odporkyne. Ich maloleté deti
M. a Q. zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matke (odporkyni), otcovi (navrhovateľovi) uložil
povinnosť platiť výživné na maloletého M. vo výške 180,- Eur mesačne a maloletého Q. vo výške 150,-
Eur mesačne, odo dňa právoplatnosti napadnutého rozsudku vždy do 20. dňa v mesiaci vopred k rukám
matky a upravil styk otca s maloletými. Vychádzal zo zistenia, že vzťahy medzi účastníkmi ako manželmi
sú vážne narušené a trvalo rozvrátené, ich manželstvo nemôže plniť svoj účel a sú tak splnené zákonné
podmienky podľa ust. § 23 Zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej „ZOR“) pre jeho rozvod . V rámci
konania o rozvod manželstva účastníkov v súlade s ust. § 24 ZOR upravil aj výkon ich rodičovských práv
a povinnosti k maloletým deťom na čas po rozvode. Pri rozhodovaní o ich zverení do starostlivosti matky,
rešpektoval zhodné stanovisko všetkých účastníkov. Mal preukázané, že otec prejavuje intenzívny a
úprimný záujem o oboch synov a má k nim vytvorený hlboký a citový vzťah, preto upravil rozsah
stretávania sa otca s deťmi v rozsahu návrhu oboch rodičov. Medzi účastníkmi konania zostala sporná
výška vyživovacej povinnosti otca. Pri jej určovaní sa okresný súd odvolával na zásady vyplývajúce z
ust. § 62, 65 a 75 ZOR. Ustálil, že celkové náklady na maloletého M. predstavujú sumu 336,38 Eur
a maloletého Q. 275,85 Eur mesačne. Ďalej zobral do úvahy skutočnosť, že starší syn účastníkov
navštevuje základnú školu a má aktívnu mimoškolskú činnosť, mladší syn je predškolákom. Pri určení
vyživovacej povinnosti otca u staršieho Q. túto určil v rozsahu jednej polovice jeho celkových nákladov,
pričom fakt, že osobnú starostlivosť o dieťa vykonáva matka, zohľadnil v tom, že otec nad rámec tejto
polovice, ktorou bude prispievať matke zároveň platí venové sporenie 13,45 Eur mesačne. Pri maloletom
Q. ustálil, že otec sa zo sumy celkových nákladov bude podieľať na ich úhrade percentuálne vo výške



60,40 %, čo považoval za primerané, aj vzhľadom na skutočnosť, že maloletý Q. od septembra začne
navštevovať základnú školu a jeho potreby sa budú zvyšovať. Ďalej sa zaoberal posúdením či takto
ustálenú výšku výživného na maloletého M. 180,- Eur a na maloletého Q. 150,- Eur je otec schopný
hradiť. Zistil, že tento okrem zamestnaneckého vzťahu je zároveň aj spoločníkom v spoločnosti, v
ktorej je zamestnanec a je v jeho schopnostiach uhrádzať takto určené výživné. Náklady, ktoré aj v
predchádzajúcom období pred rozvodom manželstva investoval do rodiny boli nepochybne vyššie a deti
majú právo na zachovanie takého životného štandardu aký bol pred rozpadom rodiny. Pri rozhodovaní o
trovách konania vychádzal z ust. § 144 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov právo na nich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku do výroku o povinnosti otca platiť výživné na maloleté deti Q. a M. podali v
zákonom stanovenej lehote odvolanie obaja rodičia.

Otec žiadal v napadnutej časti rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Namietal neprimeranú výšku určeného výživného, ktorá nezodpovedá odôvodneným potrebám
maloletých detí. Poukazoval na neúplné zistenie skutkového stavu veci okresným súdom, ktorý sa
nezaoberal skutočnosťou, že matka je „iba“ spoluvlastníčkou rodinného domu a na výdavkoch v
súvislosti s týmto domom by sa mal teda podieľať aj druhý spoluvlastník, jej matka, t. j. stará matka
maloletých detí. Táto sa v nehnuteľnosti zdržiava a túto užíva. Ďalej namietal, že okresný súd nezobral
do úvahy jeho bytovú otázku, ktorú si musel po rozchode riešiť prenajatím 1-izbového bytu, kde celkové
náklady vrátane energií dosahujú sumu 280,- Eur mesačne. Rovnako nezobral do úvahy vedľajší príjem
matky maloletých detí. Zdôraznil, že od ich rozchodu v marci 2013 jej poukazoval pre obidve deti 250,-
Eur mesačne, platil poistky na obidve deti a prispieval im aj na plavecký výcvik. Takúto sumu teda matke
uhrádzal na základe vzájomnej dohody, ktorú uzatvorili pred rozvodom manželstva.

Matka v odvolaní namietala, že pri určení výšky výživného okresný súd nedostatočne vyhodnotil
odôvodnené potreby deti. Prihliadal na platenie venového poistenia otcom, ktorý ho však platí
dobrovoľne a na základe napadnutého rozhodnutia nie je možné sa domáhať úradnou cestou plnenia
tejto povinnosti. Poukázala na to, že je v možnostiach a schopnostiach otca platiť vyššie výživné, nakoľko
tento je spoločníkom v spoločnosti s ručením obmedzeným a súd sa mal zaoberať aj finančným stavom
tejto spoločnosti. Ďalej uviedla, že jej matka v rodinnom dome, ktorý užíva s deťmi nebýva, nemá tam
hlásený ani trvalý pobyt. Žiadala, aby napadnutý rozsudok vo výroku o výživnom bol zmenený tak,
že otcovi bude uložená povinnosť prispievať na výživu maloletého M. sumou 250,- Eur mesačne a
maloletého Q. sumou 180,- Eur mesačne.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti otca platiť výživné na maloleté deti M. a
Q. ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

Odvolací súd sa v zásadných a rozhodujúcich zisteniach a záveroch stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, a preto sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku
okresného súdu a na zdôraznenie vecnej správnosti len doplnil/zopakoval niektoré podstatné
skutočnosti/argumenty. Zároveň v tomto smere prihliadol na konkrétne námietky odvolateľov.

Obaja odvolatelia nenamietali rozsah nákladov maloletých deti tak ako boli ustálené prvostupňovým
súdom, nesúhlasili však s výškou výživného. Otec namietal nedostatočné zistenie jeho schopnosti
a možnosti prispievať na výživu maloletých deti v uvedenom rozsahu. Odvolací súd po preskúmaní
veci nepovažoval túto námietku otca za dôvodnú. Prvostupňový súd dôsledne zisťoval výšku jeho
príjmu, ako aj ďalšie skutočnosti a výdavky, ktoré majú vplyv na jeho povinnosť platiť výživné. Aj zo
samotného odvolania a vyčíslenia výdavkov, ktoré otec má, náklady na bývanie 280,- Eur mesačne,
úhrada doterajšieho platenia výživného vrátane poistenia na maloleté deti 250,- Eur, možno konštatovať
správnosť záverov prvostupňového súdu. Nepochybne príjem otca nie je tvorený iba mzdou, ktorú
poberá ako zamestnanec vo firme, v ktorej je zároveň spoločníkom. Už iba takto ním naznačené
mesačné výdavky svojou výškou presahujú priemerný čistý mesačný zárobok, ktorý dosahuje ako



zamestnanec (552,81 Eur mesačne). V tejto súvislosti sa možno stotožniť so záverom okresného súdu,
že deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni rodiča a zachovať si životný štandard v čase pred
rozvodom manželstva. Aj keď je zároveň nutné uviesť, že rozvodom manželstva dôjde vždy k zmene
pomerov a životná úroveň sa môže aj čiastočne znížiť. Pokiaľ matka žiadala určiť výživné vo väčšom
rozsahu ako bolo stanovené napadnutým rozsudkom, tento jej návrh nepovažoval odvolací súd za
dôvodný. Výživné dieťaťa zahrňuje sumu potrebnú na jeho výživu vo vlastnom zmysle tohto slova, ďalej
sumu na uspokojovanie hmotných potrieb ako je šatstvo, obuv, úhrada za užívanie bytu a podobne,
ako aj prostriedky na ďalšie potreby pre úspešný vývoj dieťaťa. Odôvodnené potreby dieťaťa však majú
takisto svoju konkrétnu hranicu, ktorá je daná zásadne spotrebným charakterom výživného a závisí od
veku dieťaťa. Okresný súd tieto skutočnosti pri stanovení rozsahu vyživovacej povinnosti otca dôsledne
akceptoval. Podľa názoru krajského súdu výška výživného tak, ako ju určil prvostupňový súd odráža
tieto odôvodnené potreby oboch maloletých detí a je adekvátna ich veku a nákladom, ktoré im vznikajú.
Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti otca okresný súd prihliadal na to, že na jej plnení sa podieľa
aktuálne platením tzv. venového poistenia na každé z maloletých detí a túto okolnosť zohľadnil pri určení
vyživovacej povinnosti. Je to jedna z okolnosti, ktorá mala vplyv na určenie výšky. V prípade, že dôjde
k zmene pomerov, ktoré viedli prvostupňový súd k určeniu takejto vyživovacej povinnosti (napríklad aj
neplatenie venového poistenia zo strany otca), ide o okolnosti, ktoré sa budú vyhodnocovať pri posúdení
zmeny pomerov rozhodujúcich pre jej určenie.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil. Okresný súd
rozhodol správne aj vo výroku o trovách konania, preto ho potvrdil aj v tejto časti.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 1
písm. a/ O.s.p. Konanie vo veci určenia vyživovacej povinnosti je konaním vo veci starostlivosti súdu o
maloleté deti, v prípade ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.