Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 20S/176/2019 z 21. 1. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 21. januára 2020, sp. zn. 20S/176/2019, ECLI:SK:KSTT:2020:2017200064.1 Krajský súd Trnava | 20S/176/2019 | ECLI:SK:KSTT:2020:2017200064.1 | 2020-01-21 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok), SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8994ed45-ed4c-4110-bb6b-7caf08c37b72 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2017200064.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20S/176/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2017200064
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Monika Kadlicová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2017200064.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Kadlicovej a sudcov
JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: STAKOS SLOVAKIA, a.
s., so sídlom Pekárska 11, 917 01 Trnava, IČO: 36 294 233, právne zastúpeného: Mgr. Mgr. Pavol
Sojka, PhD., so sídlom Námestie Matice slovenskej 4262/23, 018 41 Dubnica nad Váhom, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 104437575/2016 zo dňa 08.12.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia
1. Žalovaný rozhodnutím č. 104437575/2016 zo dňa 08.12.2016 v rámci odvolacieho konania postupom
podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) zmenil prvostupňové
rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 103908779/2016 zo dňa 13.09.2016
tak, že vyrubený úrok z omeškania správcom dane podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku v
sume 2 760,40 Eur za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania
za zdaňovacie obdobie október 2011 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške žalobcovi zmenil na
sumu 2 565,70 Eur.
2. Žalobca ako platca dane z pridanej hodnoty podal za zdaňovacie obdobie október 2011 daňové
priznanie, podľa ktorého priznaná daň predstavovala sumu 4 276,31 Eur so splatnosťou 25.11.2011.
Daňový úrad Trnava rozhodnutím vydaným podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku vyrubil
žalobcovi úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy 4 276,31 Eur splatnej dňa 25.11.2011, za 1572
dní omeškania ku dňu 15.03.2016.
3. Žalobca proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane podal odvolanie a žalovaný v rámci odvolacieho
konania zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia správcu dane v časti sumy úroku, a to zo sumy 2
760,40 Eur na sumu 2 565,70 Eur. Dôvodom uvedenej zmeny odvolaním napadnutého rozhodnutia
bolo nesprávne určenie počtu dní omeškania správcom dane, čo bolo v rozpore s ustanovením § 156
ods. 2 daňového poriadku, podľa ktorého úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania
s platbou. Preto žalovaný zmenil počet dní omeškania s platbou dane v sume 4 276,31 Eur z 1572
dní omeškania na 1 461 dní omeškania a v nadväznosti na zákonom určený spôsob výpočtu úroku z
omeškania znížil jeho sumu na 2 565,70 Eur.
4. Okrem posúdenia správnosti výpočtu sumy úroku z omeškania v rámci odvolacieho konania v
nadväznosti na odvolacie námietky žalobcu posudzoval i splnenie zákonných podmienok na vyrubenie
úroku z omeškania za oneskorené zaplatenie predmetnej dane. Pri tom vychádzal z ustanovení § 77



ods. 1 a § 78 ods. 1 vety prvej zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom
do 30.09.2012 (ďalej len „zákon o DPH“), z ustanovení § 2 písm. b) a f) daňového poriadku, § 156
ods. 1 písm. a), § 156 ods. 2, 6 a ods. 8 písm. a) daňového poriadku, § 158 ods. 1 a 5 daňového
poriadku a vo vzťahu k zákonným podmienkam a účinkom povolenia reštrukturalizácie vyplývajúcich
zo zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“) vychádzal z ustanovení § 120 ods. 1 a 2, § 132 ods. 1,
§ 136 ods. 1, § 138 ods. 2, § 155 ods. 1 až 3 citovaného zákona. Žalovaný v žalobou napadnutom
rozhodnutí za rozhodujúcu skutočnosť pre vyrubenie úroku z omeškania považoval nezaplatenie DPH
za predmetné zdaňovacie obdobie, vyrubenej podaním daňového priznania v ustanovenej lehote a v
ustanovenej výške. Žalovaný bral do úvahy skutočnosti, že Okresný súd Trnava uznesením sp. zn.
36R/1/2016 zo dňa 27.01.2016, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 22/2016 zo dňa 03.02.2016,
začal reštrukturalizačné konanie, uznesením sp. zn. 36R/1/2016 zo dňa 08.03.2016, zverejneným v
Obchodnom vestníku č. 51/2016 zo dňa 15.03.2016, povolil reštrukturalizáciu žalobcu a uznesením sp.
zn. 36R/1/2016 zo dňa 07.09.2016, uverejneným v Obchodnom vestníku č. 178/2016 zo dňa 16.09.2016,
okresný súd potvrdil reštrukturalizačný plán žalobcu. Uvedené skutočnosti žalovaný nevyhodnotil ako
prekážku postupu podľa § 156 ods. 1 daňového poriadku, podľa ktorého má správca dane povinnosť
vyrubiť daňovému subjektu úrok z omeškania, ak tento nezaplatí daň v ustanovenej lehote alebo v
ustanovenej výške. Čo do druhu pohľadávok prihlasovaných do reštrukturalizačného konania žalovaný
dôvodil, že sa prihláškou prihlasujú daňové nedoplatky vzniknuté do dňa predchádzajúceho dňu začatia
reštrukturalizačného konania, pričom pre účely reštrukturalizácie sankcie môžu byť považované za
pohľadávky až po ich vyrubení a nezaplatení v lehote splatnosti. Žalovaný vychádzal z toho, že sankcia
sa vyrubuje z dlžných súm, ktoré boli splatné v období pred začatím reštrukturalizačného konania a
podľa relevantného znenia právneho predpisu správca dane v súlade s § 156 ods. 2 daňového poriadku
musí po začatí reštrukturalizačného konania, počas reštrukturalizácie a po jej skončení vyrubiť sankcie
z pohľadávok, ktoré sa prihlasovali do reštrukturalizačného plánu, pretože v nadväznosti na § 156 ods.
8 daňového poriadku k vyrubovaniu sankcií správca dane pristupuje až po začatí reštrukturalizačného
konania, počas reštrukturalizácie a po jej skončení. K namietanému zániku daňového nedoplatku podľa
§ 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že pohľadávky alebo
ich časti zaniknú až dňom nasledujúcim po úplnom splnení pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z
potvrdeného reštrukturalizačného plánu, a to v rozsahu pohľadávok, ktoré daňový subjekt na základe
schváleného reštrukturalizačného plánu nemusí plniť alebo ktoré nemožno v reštrukturalizácii uspokojiť;
rovnako zanikajú aj pohľadávky, ktoré neboli v reštrukturalizačnom konaní riadne a včas prihlásené, tieto
pohľadávky alebo ich časti po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť. Pre daný prípad
žalovaný konštatoval, že reštrukturalizačný plán je rozvrhnutý až do 31.12.2020, a teda nie je naplnená
podmienka úplného splnenia pohľadávok vyplývajúcich z potvrdeného reštrukturalizačného plánu.

II. Žaloba a jej dôvody

5. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutí
žalovaného č. 104436832/2016, č. 104437176/2016, č. 104437348/2016, č. 104437436/2016, č.
104437513/2016, č. 104437575/2016, č. 104437638/2016 a č. 104437673/2016, všetky zo dňa
08.12.2016 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žalobca navrhol, aby správny súd
uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. Vec bola vedená na tunajšom súde pod
sp. zn. 20S/3/2017.
6. Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 20S/3/2017-130 zo dňa 27. januára 2017 vylúčil preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 104437575/2016 zo dňa 08.12.2016 na samostatné konanie,
ktoré sa na Krajskom súde v Trnave ďalej vedie pod sp. zn. 20S/23/2017.
7. S poukazom na predmet právnej úpravy podľa § 1 ZKR, predmet právnej úpravy podľa § 1 ods.
1 daňového poriadku a odkazujúcu normu podľa § 158 ods. 5 daňového poriadku žalobca namietal
nerešpektovanie aplikačnej prednosti zákona o konkurze a reštrukturalizácii ako špeciálnej právnej
normy pred všeobecnou úpravou daňového poriadku daňovými orgánmi oboch stupňov v súvislosti
s uspokojovaním daňových pohľadávok. Správca dane ignoroval skutočnosti týkajúce sa žalobcom
podstúpenej reštrukturalizácie a nemal oprávnenie vyrubiť žalobcovi úroky z omeškania po potvrdení
reštrukturalizačného plánu žalobcu. V tejto súvislosti žalobca dôvodil právnym názorom, že povolenie
reštrukturalizačného plánu je skutočnosťou majúcou bezprostredný vplyv na vyrubenie dane v daňovom
konaní, ktoré sa reštrukturalizáciou neprerušuje.
8. Za zjavne účelový postup správcu dane žalobca označil okolnosti, kedy správca dane rozhodol
o vyrubení úroku z omeškania dňa 13.09.2016, t. j. v čase, kedy už bolo rozhodnuté o potvrdení



reštrukturalizačného plánu (uznesením zo dňa 07.09.2016), ale ešte pred zverejnením predmetného
uznesenia v Obchodnom vestníku (16.09.2016). S poukazom na stanovenia § 120 ods. 1 ZKR, §
132 ods. 1 ZKR, § 155 ods. 2 ZKR, na záväzné časti reštrukturalizačného plánu (§ 136 ods. 1
ZKR), na okruh účastníkov plánu, voči ktorým sú ustanovenia reštrukturalizačného plánu zverejnením
uznesenia o jeho potvrdení v Obchodnom vestníku účinné (§ 155 ods. 1 ZKR), ako i s poukazom
na právne účinky súdom potvrdeného plánu (§ 155 ods. 3 ZKR), žalobca vyjadril právny názor, že
po potvrdení reštrukturalizačného plánu súdom a po nastúpení účinkov jednotlivých ustanovení plánu
zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku (§ 155 ods. 1 ZKR), už nie je možné
vychádzať z pôvodnej lehoty splatnosti a z pôvodnej výšky daňových nedoplatkov, pretože tieto boli
záväzným spôsobom nahradené novými lehotami a novým rozsahom plnenia. V tejto súvislosti dôvodil,
že ak žalobca ako dlžník plní plán, nie je splnená hypotéza právnej normy ustanovenia § 156 ods.
1 daňového poriadku, keďže daňový subjekt neporušuje svoju povinnosť zaplatiť daň v ustanovenej
lehote alebo ustanovenej výške, a preto akékoľvek vyrubenie úrokov z omeškania je v rozpore so
zákonom. Zároveň konkretizoval rozsah a sumu daňových pohľadávok zaradených na základe prihlášky
daňového úradu Trnava v rozsahu zabezpečených pohľadávok do skupiny zabezpečených veriteľov 1
a v rozsahu nezabezpečených pohľadávok do skupiny nezabezpečených veriteľov 1 - poskytovateľov
štátnej pomoci, pre oba druhy pohľadávok so zmenenou splatnosťou do 31.12.2020, s postupným
splácaním v lehotách vyplývajúcich zo záväznej časti plánu.
9. Žalobca poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp.
zn. 1Sžso/20/2013 zo dňa 10.12.2013, sp. zn. 1Sžso/46/2013 zo dňa 24.03.2015, v ktorých k obdobným
právnym názorom dospel aj najvyšší súd. Podľa žalobcu by vyrubenie úrokov z omeškania hypoteticky
prichádzalo do úvahy po porušení dlžníka plniť plán a nastúpením účinkov neúčinnosti plánu podľa §
159 v spojení s § 161 ZKR. Za arbitrárny výklad jednoduchého práva označil žalobca názor žalovaného,
podľa ktorého z ustanovení § 156 ods. 2, 8 daňového poriadku vyplýva správcovi dane povinnosť vyrubiť
úrok z omeškania po začatí reštrukturalizačného konania, počas reštrukturalizácie a po jej skončení.
To by podľa žalobcu logicky znamenalo, že ak reštrukturalizačné konanie ani nezačne, správca dane
sankciu nevyrubí...
10. Zároveň žalobca napádal oneskorené vyrubenie predmetných úrokov z omeškania správcom dane,
pričom dôvodil, že správca dane mal do začatia reštrukturalizačného konania viac ako štyri roky
vedomosť o omeškaní žalobcu a napriek tomu si svoju povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 156 ods.
2 daňového poriadku nesplnil.
11. V súvislosti s právnym záverom žalovaného o nepoužiteľnosti právnych záverov vyplývajúcich
z obsahu žalobcom poukazovaných rozhodnutí najvyššieho súdu (sp. zn. 1Sžso/20/2013 zo dňa
10.12.2013, sp. zn. 1Sžso/46/2013 zo dňa 24.03.2015) pre tento prípad, žalobca namietal nedostatočnú
analýzu obsahu uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu, pričom dodal, že ide o právny následok
skončenej reštrukturalizácie po potvrdení schváleného reštrukturalizačného plánu a tento právny
následok nie je modifikovateľný žiadnou konkrétnou reštrukturalizáciou.
12. Vo vzťahu k právnemu výkladu zániku daňového nedoplatku žalovaným podľa § 84 ods. 1 písm.
g) daňového poriadku žalobca namietal jeho nesprávnosť, zmätočnosť a arbitrárnosť. Uviedol,
že samotný daňový poriadok predpokladá zmenu rozsahu a splatnosti daňových pohľadávok v
zmysle schváleného a potvrdeného reštrukturalizačného plánu, pričom pre vylúčenie akýchkoľvek
pochybností osobitne konštatuje zánik daňových nedoplatkov v prípade, ak sa pohľadávka daňového
úradu plní v lehotách a rozsahu stanovenom reštrukturalizačným plánom. Žalobca zopakoval, že po
potvrdení reštrukturalizačného plánu súdom už nie je možné vychádzať z pôvodnej splatnosti a z
pôvodného rozsahu daňového nedoplatku, pretože tieto boli v súlade s platným zákonom o konkurze a
reštrukturalizácii zmenené. Preto mal žalobca za to, že ak dlžník plní riadne a včas, nie je v omeškaní
s plnením svojich daňových záväzkov. Zdôraznil, že hoci sa vznik úrokov z omeškania viaže na
právoplatné rozhodnutie, samotné ustanovenie § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku predpokladá,
že predmetné pohľadávky po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť (i keď fakticky
vzniknú až vyrubením).
13. S poukazom na nález Ústavného súdu Českej republiky IV. ÚS 666/02 a nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky I. ÚS 241/07 žalobca napádal šikanózny výkon práva postupom správcu
dane spočívajúcim v tom, že správca dane rozhodol o úroku z omeškania v čase po potvrdení
reštrukturalizačného plánu, ale ešte pred zverejnením predmetného uznesenia v Obchodnom vestníku
(námietka bližšie uvádzaná aj v bode 7 odôvodnenia tohto rozsudku), ďalej správca dane v
rozpore s ustanovením § 73 ods. 2 daňového poriadku neupovedomil žalobcu o postúpení veci
odvolaciemu orgánu, čím žalobcovi znemožnil realizáciu jeho ďalších procesných práv (doplnenie
právnej argumentácie), a v poslednom rade ako zneužitie práva orgánmi verejnej moci žalobca označil



prílišnú rýchlosť vydania rozhodnutia žalovaným, ktorý v rámci odvolacieho konania, kedy podľa
upovedomenia správcu dane zo dňa 06.12.2016 bolo odvolanie žalobcu postúpené na odvolací orgán,
pričom žalovaný o obsiahlom odvolaní rozhodol už 08.12.2016, t. j. v časovom intervale niekoľkých
hodín, nanajvýš dní.
14. Záverom žalobca namietal zmätočnosť a nepreskúmateľnosť žalobou napadnutého rozhodnutia,
nakoľko v jeho odôvodnení sa žalovaný v rozpore s ustanovením § 63 ods. 5 daňového poriadku
nevysporiadal s rozhodujúcimi tvrdeniami žalobcu. Taktiež odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia
neobsahuje analýzu dotknutých častí reštrukturalizačného plánu týkajúcich sa pohľadávok správcu
dane, ani analýzu dopadov schváleného plánu na rozhodnutie, pričom žalovaný si musel byť vedomý
tej skutočnosti, že potvrdením reštrukturalizačného plánu nastali účinky vytvárajúce zákonné prekážky
na rozhodovaciu činnosť žalovaného.
15. Zmätočnosť napadnutého rozhodnutia žalobca vzhliadol i v samotnom stanovení doby omeškania.
V tejto súvislosti namietal, že v rozhodnutí je uvedený len matematický počet dní, t. j. 365,25 x 4 = 1 461,
pričom z jeho obsahu nie je zrejmé, za aké konkrétne obdobie omeškania, určené konkrétnym dňom
začiatku a konkrétnym dňom ukončenia, sú úroky z omeškania počítané, t. j. či prvým dňom vyrubeného
úroku omeškania je prvý deň omeškania alebo ide o akýkoľvek deň. Podľa žalobcu rovnako nie je zrejmé,
či dni nezasahujú aj do obdobia po začatí reštrukturalizačného konania a pod. V predmetnom rozsahu
je rozhodnutie žalovaného celkom nepreskúmateľné.

III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu

16. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhol žalobu zamietnuť a žalobcovi nárok na
náhradu trov konania nepriznať.
17. Vyjadril nesúhlas s právnym názorom žalobcu, že po schválení reštrukturalizačného plánu možno
úroky z omeškania za oneskorené zaplatenie dane vyrubiť len v prípade, ak dlžník poruší povinnosť
plniť plán a po nastúpení účinkov neúčinnosti plánu. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že
žalobca si povinnosti vyplývajúce z potvrdeného reštrukturalizačného plánu voči správcovi dane neplní,
o čom svedčia i výzvy správcu dane adresované žalobcovi na zaplatenie pohľadávok vyplývajúcich
reštrukturalizačného plánu.
18. Dôvodil, že boli splnené podmienky predpokladané § 156 daňového poriadku na vyrubenie úroku
z omeškania, pričom tento bol vyrubený vo vzťahu k subjektu, u ktorého proces reštrukturalizácie
neznamená koniec jeho podnikania, pretože reštrukturalizácia nie je obdobou konkurzu alebo likvidácie.
Poukázal na zákon o účtovníctve, ktorý neobsahuje špecifické ustanovenia týkajúce sa reštrukturalizácie
a z pohľadu daňového poriadku a § 47 ods. 2 ZKR sa povolením reštrukturalizácie neprerušuje daňové
konanie, okrem daňového exekučného konania. Žalovaný uviedol, že mal povinnosť vyrubiť úrok z
omeškania vyčíslený do dňa začatia reštrukturalizačného konania. V súlade s § 156 ods. 2 daňového
poriadku prepočítal úrok z omeškania za každý deň omeškania počínajúc dňom nasledujúcim po dni
splatnosti, najdlhšie za štyri roky omeškania z nezaplatenej sumy 4 276,31 Eur odo dňa splatnosti.
19. V súvislosti so správnosťou výpočtu predmetnej sankcie žalovaný dôvodil, že uznesenie o začatí
reštrukturalizácie žalobcu bolo zverejnené dňa 03.02.2016 a vzhľadom k tomu, že posledný deň štvrtého
roku (v novembri 2015) pripadol na deň predchádzajúci dňu začatia reštrukturalizačného konania, počet
dní omeškania s platením dane nezasahuje do obdobia po začatí reštrukturalizácie. Preto bolo naplnené
ustanovenie § 156 ods. 2 daňového poriadku a správca dane bol povinný úrok z omeškania vyrubiť.
20. K námietke napádajúcej neskoré vyrubenie predmetnej sankcie vzhľadom na viac ako štvorročnú
vedomosť správcu dane o existencii daňového nedoplatku žalovaný s poukazom na ustanovenie § 156
ods. 8 písm. a) daňového poriadku uviedol, že úrok z omeškania vyrubil v zákonnej päťročnej lehote
od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť, ktorá by v danom prípade uplynula
31.12.2016.
21. Podľa žalovaného na úrok z omeškania, ktorý nebol z dôvodu jeho nevyrubenia rozhodnutím
prihlásený do reštrukturalizácie, nemožno aplikovať ustanovenie § 84 ods. 1 písm. g) daňového
poriadku, upravujúce zánik daňových pohľadávok uplatňovaných v reštrukturalizácii. S poukazom
na povinnosť správcu dane postupovať po povolení reštrukturalizácie podľa zákona o konkurze a
reštrukturalizácii (§ 158 ods. 5 daňového poriadku), žalovaný dôvodil zákonnosť postupu pri vyrubení
úroku z omeškania účinkom povolenia reštrukturalizácie podľa ZKR, podľa ktorého sa daňové konanie
neprerušuje, a preto mohol správca dane v daňovom konaní o vyrubení úroku z omeškania postupovať
podľa daňového poriadku (§ 156 ods. 1, 2 citovaného zákona). Dodal, že žalobca neuviedol a
nešpecifikoval, v akom rozsahu a v akej lehote splatnosti bola na základe reštrukturalizačného plánu



zmenená DPH za predmetné zdaňovacie obdobie vyplývajúca z daňového priznania žalobcu, pričom
zmena sumy a splatnosti dane nevyplýva ani z obsahu potvrdeného reštrukturalizačného plánu.
22. S namietaným porušením práva žalobcu na doplnenie právnej argumentácie z dôvodu neoznámenia
žalobcovi správcom dane v rozpore s ustanovením § 73 ods. 2 daňového poriadku, že jeho odvolanie
bolo postúpené odvolaciemu orgánu, žalovaný nesúhlasil, pretože podľa § 72 ods. 3 citovaného zákona
podané odvolanie možno zmeniť alebo doplniť najneskôr do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
23. V súvislosti s namietanou nesprávnou interpretáciou žalobcom poukazovaných rozhodnutí
najvyššieho súdu žalovaný uviedol, že ich pre tento prípad nemožno použiť, pretože boli vydané v
sociálnych veciach. Na podporu svojich tvrdení o zákonnosti postupu pri vyrubení úroku z omeškania
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa
22.02.2017, ktorý obdobne rieši problematiku vyrubovania úrokov z omeškania daňového subjektu v
reštrukturalizácii.
24. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného v lehote určenej správnym súdom nevyjadril.

IV. Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave

25. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) ako súd správny rozsudkom č. k. 20S/23/2017-157
zo dňa 11. apríla 2018 žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) ako nedôvodnú zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

V. Konanie na kasačnom súde a právne posúdenie veci kasačným súdom

26. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/23/2017-157 zo dňa 11. apríla 2018 zrušil v konaní o
kasačnej sťažnosti žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 6Sžfk/58/2018 zo dňa
16. októbra 2019 z dôvodu, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi
konania (žalobcovi) účasť na nariadenom verejnom pojednávaní. Kasačný súd s poukazom na obsah
súdneho spisu správneho súdu uviedol zistenie, že predvolanie na pojednávanie pred krajským súdom
bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu až deň po uskutočnení pojednávania, na ktorom bol
vyhlásený napadnutý rozsudok. Kasačný súd konštatoval, že sťažovateľovi bola včasným nedoručením
predvolania na pojednávanie znemožnená účasť na verejnom pojednávaní a následne na vyhlásení
rozsudku, pričom týmto postupom došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.
27. Kasačný súd vyhodnotil kasačnú sťažnosť ako dôvodnú a postupom podľa § 462 ods. 1 SSP
zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie bez toho, aby sa vyjadril k ostatným
sťažnostným bodom (bez prieskumu napadnutého rozsudku správneho súdu v merite veci), pretože
uvedené porušenie procesných práv sťažovateľa spôsobuje bez ďalšieho nezákonnosť rozsudku.

VI. Relevantná právna úprava

28. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
29. Podľa § 71 ods. 1 SSP, ak osobitný predpis upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne
delikty (ďalej len „správny delikt“) určuje lehoty na zánik zodpovednosti, prípadne na výkon rozhodnutia,
tieto lehoty počas konania podľa tohto zákona neplynú. Obdobne to platí o lehotách na zánik práva vo
veciach daní, cla, poplatkov a odvodov, ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, rozpočtu Európskej únie,
verejných fondov, rozpočtov obcí, miest, mestských častí a samosprávnych krajov.
30. Podľa § 183 SSP žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný
návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.
31. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových
subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.
32. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
33. Podľa § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku v znení účinnom do 31.10.2016 daňový nedoplatok
zanikne dňom nasledujúcim po úplnom splnení pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z potvrdeného
reštrukturalizačného plánu, a to v rozsahu pohľadávok, ktoré daňový subjekt na základe schváleného



reštrukturalizačného plánu nemusí plniť alebo ktoré nemožno v reštrukturalizácii uspokojiť; rovnako
zanikajú aj pohľadávky, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené, tieto
pohľadávky alebo ich časti po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť.
34. Podľa § 156 ods. 1 daňového poriadku úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2,
ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v
lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane.
35. Podľa § 156 ods. 2 piatej až siedmej vety daňového poriadku správca dane vyrubí úrok z omeškania
za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby
vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do
dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane
vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z
omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa
počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou.
36. Podľa § 156 ods. 8 písm. a) daňového poriadku úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť
rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný zaplatiť daň, rozdiel dane, preddavok na daň,
splátku dane alebo sumu na zabezpečenie dane.
37. Podľa § 156 ods. 6 písm. d) daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2012 úrok z omeškania
sa nevyrubí daňovému subjektu, ktorý je v reštrukturalizačnom konaní.
38. Podľa § 156 ods. 6 daňového poriadku v znení účinnom od 01.01.2013 úrok z omeškania sa nevyrubí
a) ak bola daň zaplatená zo zábezpeky na daň, b) ak v jednotlivom prípade podľa odseku 1 nepresiahne
10 eur, ak je správcom dane daňový úrad alebo colný úrad, c) ak jeho výška v prípade podľa odseku
1 písm. a) alebo súčet úrokov z omeškania za všetky splátky na daň podľa osobitného predpisu za
príslušné zdaňovacie obdobie nepresiahne v úhrne 3 eurá, ak je správcom dane obec, d) z úroku z
omeškania a pokuty.
39. Z dôvodovej správy k zákonu č. 440/2012 Z. z. k bodom 53 a 55 (§ 156 ods. 6 daňového poriadku)
s účinnosťou od 01.01.2013: „Navrhovanou úpravou sa vypúšťa ustanovenie o nemožnosti vyrubenia
sankčného úroku daňovému subjektu v konkurze a v reštrukturalizácii a zároveň sa dopĺňa lehota,
dokedy sa takýto úrok počíta, čím dôjde k zosúladeniu úpravy so zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a
reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“
40. Podľa § 158 ods. 1 daňového poriadku daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie
považuje za pohľadávku.
41. Podľa § 158 ods. 3 daňového poriadku, ak daňový nedoplatok vznikol v deň vyhlásenia konkurzu
alebo v deň začatia reštrukturalizačného konania, alebo po vyhlásení konkurzu alebo po začatí
reštrukturalizačného konania, považuje sa za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu alebo po
začatí reštrukturalizačného konania.
42. Podľa § 158 ods. 5 daňového poriadku po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie
správca dane postupuje podľa osobitného predpisu.
43. Podľa § 113 ods. 3 vety prvej ZKR o začatí reštrukturalizačného konania súd vydá uznesenie, ktoré
bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku; zverejnením uznesenia v Obchodnom vestníku sa začína
reštrukturalizačné konanie.
44. Podľa § 114 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii (ZKR) začatie reštrukturalizačného
konania má tieto účinky:
a) dlžník je povinný obmedziť výkon svojej činnosti na bežné právne úkony; iné právne úkony dlžníka
podliehajú súhlasu správcu, ktorý vypracoval posudok,
b) pre pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno začať konanie o
výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na majetok patriaci dlžníkovi; už začaté konania o výkon
rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú,
c) pre zabezpečenú pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno začať ani
pokračovať vo výkone zabezpečovacieho práva na majetok patriaci dlžníkovi,
d) druhá zmluvná strana nemôže vypovedať zmluvu uzatvorenú s dlžníkom alebo od nej odstúpiť
pre omeškania dlžníka s plnením, na ktoré druhej zmluvnej strane vznikol nárok pred začatím
reštrukturalizačného konania; vypovedanie zmluvy alebo odstúpenie od zmluvy z tohto dôvodu je
neúčinné,
e) zmluvné dojednania umožňujúce druhej zmluvnej strane vypovedať zmluvu uzatvorenú s dlžníkom
alebo od nej odstúpiť z dôvodu reštrukturalizačného konania alebo konkurzného konania sú neúčinné,
f) pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno voči dlžníkovi započítať,
g) nemožno rozhodnúť o splynutí, zlúčení alebo rozdelení dlžníka a rozhodnutie o splynutí, zlúčení alebo
rozdelení dlžníka zapísať do obchodného registra.



45. Podľa § 118 ods. 1 ZKR povolením reštrukturalizácie sa začína reštrukturalizácia. Reštrukturalizácia
sa považuje za povolenú zverejnením uznesenia o povolení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku.
46. Podľa § 118 ods. 4 ZKR súdne a rozhodcovské konania o pohľadávkach, ktoré sa v reštrukturalizácii
uplatňujú prihláškou, sa povolením reštrukturalizácie prerušujú; tieto nároky možno uplatniť voči
dlžníkovi len spôsobom podľa § 120 ods. 1 a § 124 ods. 4.
47. Podľa § 120 ods. 1 ZKR, ak tento zákon neustanovuje inak, právo uplatňovať svoje nároky
počas reštrukturalizácie majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje
pohľadávky. Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia prihláškou, právo vymáhať
tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká.
48. Podľa § 120 ods. 2 ZKR v znení účinnom do 14.11.2016 pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas
reštrukturalizačného konania, pracovnoprávne nároky, na ktoré nárok vznikol za obdobie kalendárneho
mesiaca, v ktorom došlo k začatiu reštrukturalizačného konania, odmena správcu a nepeňažné
pohľadávky sa v reštrukturalizácii neuplatňujú prihláškou (ďalej len „prednostné pohľadávky“). Na
prednostné pohľadávky nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania ani sa nezahŕňajú do
reštrukturalizačného plánu, ibaže s tým ich veritelia súhlasia.
49. Podľa § 120 ods. 2 ZKR pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania,
pracovnoprávne nároky, na ktoré nárok vznikol za obdobie kalendárneho mesiaca, v ktorom došlo k
začatiu reštrukturalizačného konania, odmena správcu a nepeňažné pohľadávky sa v reštrukturalizácii
neuplatňujú prihláškou (ďalej len „prednostné pohľadávky“). Na prednostné pohľadávky nepôsobia
účinky začatia reštrukturalizačného konania ani sa nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu, ibaže s
tým ich veritelia súhlasia. Vznikom pohľadávky zo súkromnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih vzniku
práva na plnenie podľa § 488 Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, či už nastal čas plnenia. Vznikom
pohľadávky z verejnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih, keď dlžník bol prvý krát oprávnený plniť
takúto pohľadávku.
50. Z dôvodovej správy k zákonu č. 337/2016 Z. z., ktorým sa menil zákon o konkurze a reštrukturalizácii,
k bodu 13 (§ 120 ods. 2 ZKR) s účinnosťou od 01.03.2017: „Podnety aplikačnej praxe signalizujú,
že „starý dlh“ a „nový dlh“ dlžníka nie je úplne jasne rozlíšiteľný. Na rozdiel od konkurzu, kde
vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka má za následok splatnosť všetkých záväzkov dlžníka, pri
reštrukturalizácii jej povolením takýto následok nenastáva. To vedie aplikačnú prax k (síce nie častým,
ale aj tak významným) nesprávnym záverom, že do reštrukturalizácie sa so svojimi pohľadávkami
majú prihlasovať len takí veritelia, ktorí v čase povolenia reštrukturalizácie majú pohľadávky splatné
a tie ktoré nie sú splatné sa do reštrukturalizácie majú prihlasovať ako pohľadávky, ktorých vznik je
viazaný na podmienku (t.j. ako podmienené). Splatnosť pohľadávky však nie je podmienka vzniku
pohľadávky a teda správny postup pre rozlíšenie „starého“ a „nového dlhu“ (v reštrukturalizácii
prezentovaného inštitútom prednostnej pohľadávky) sú výlučne skutkové okolnosti vzniku pohľadávky.
Preto vznikom pohľadávky zo súkromnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih vzniku práva na plnenie
(§ 488 Občianskeho zákonníka) bez ohľadu na to, či už nastal čas plnenia (t.j. splatnosť) a vznikom
pohľadávky z verejnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih, keď dlžník bol prvý krát oprávnený plniť takúto
pohľadávku. Toto pravidlo sa prirodzene presadí aj v konaniach podľa druhej a štvrtej časti, kde ho však
aplikačná prax bez výslovnej úpravy bez nejakých problémov už presadzuje.“
51. Podľa § 121 ZKR prihláška sa podáva v jednom rovnopise u správcu, pričom správcovi musí byť
doručená do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie. Na prihlášku doručenú po lehote sa neprihliada.
Ustanovenie § 28 ods. 6 sa použije primerane.
52. Podľa § 132 ods. 1 ZKR reštrukturalizačný plán (ďalej len „plán“) je listina upravujúca vznik, zmenu
alebo zánik práv a záväzkov osôb v nej uvedených (ďalej len „účastník plánu“), ako aj rozsah a spôsob
uspokojenia tých účastníkov plánu, ktorí sú veriteľmi prihlásených pohľadávok, prípadne akcionármi
dlžníka. Po potvrdení plánu súdom je plán záväzný pre všetkých účastníkov plánu.
53. Podľa § 155 ods. 1 ZKR (Účinky súdom potvrdeného plánu) ustanovenia plánu sa zverejnením
uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku stávajú účinnými voči všetkým účastníkom plánu;
ustanovenia plánu o novom úvere sú účinné voči každému.
54. Podľa § 155 ods. 2 ZKR zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká
právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto
pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na
majetok dlžníka; to platí rovnako aj pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou.
55. Podľa § 156 ZKR zverejnením uznesenia súdu o skončení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku
zanikajú účinky začatia reštrukturalizačného konania a zastavujú sa konania prerušené podľa § 118 ods.
4. Ak zo záväznej časti plánu nevyplýva niečo iné, zaniká tiež funkcia veriteľského výboru a funkcia
správcu.



56. Podľa § 159 ZKR, ak dlžník alebo preberajúca osoba ani do 30 dní od doručenia výzvy nesplní riadne
a včas voči účastníkovi plánu pohľadávku alebo iný záväzok vyplývajúci mu z plánu, plán sa tým stáva
voči účastníkovi plánu vo vzťahu k dotknutej pohľadávke neúčinným.
57. Podľa § 161 ods. 1 ZKR v prípade neúčinnosti plánu voči veriteľovi sú dlžník a preberajúca osoba
povinní spoločne a nerozdielne splniť pôvodnú pohľadávku veriteľa v rozsahu, v akom bola pohľadávka
prihlásená a zistená, spolu s úrokom podľa osobitného predpisu počítaným zo zistenej časti pohľadávky
od začatia reštrukturalizačného konania. Pohľadávku veriteľa sú dlžník a preberajúca osoba povinní
splniť v pôvodnej lehote splatnosti.

VII. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

58. Po vrátení veci tunajšiemu súdu správny súd, súc viazaný právnym názorom kasačného súdu,
nariadil dňa 27.11.2019 na prejednanie veci pojednávanie na deň 22.01.2020, na ktoré predvolal
splnomocneného právneho zástupcu žalobcu (§ 108 ods. 1 SSP) a žalovaného. Predvolanie bolo
žalovanému doručené dňa 27.11.2019 a právnemu zástupcovi žalobcu bolo doručené dňa 28.11.2019.
59. Dňa 20.01.2020 bolo tunajšiemu súdu elektronicky doručené ospravedlnenie právneho zástupcu
žalobcu z neúčasti na pojednávaní, v ktorom zároveň vyjadril súhlas s prejednaním veci bez osobnej
účasti žalobcu a jeho právneho zástupcu. Zároveň dal právny zástupca žalobcu správnemu súdu do
pozornosti rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/67/2018-70 zo dňa 24.10.2019, ktorého
právne závery nie sú v analogickej veci konvergentné s právnymi závermi vyslovenými správnym súdom
v tejto veci. Podaním zo dňa 20.01.2020 sa z neúčasti na nariadenom verejnom pojednávaní ospravedlnil
aj žalovaný. Súhlasil s tým, aby sa pojednávalo bez jeho účasti.
60. Podľa § 114 SSP, ak sa riadne predvolaní účastníci konania alebo ich zástupcovia na pojednávanie
nedostavia, môže sa vec prejednať a rozhodnúť v ich neprítomnosti; konanie sa nesmie z tohto dôvodu
prerušiť.
61. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu
správneho orgánu, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i postup predchádzajúci jeho vydaniu v
medziach žalobného návrhu a žalobných bodov (§ 183 SSP) a za splnenia procesných podmienok (§
107 ods. 1 písm. a/ SSP) vec prejednal v neprítomnosti ospravedlnených účastníkov konania, ktorí
súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti (§ 114 SSP). Správny súd opätovne dospel k záveru
o nedôvodnosti žaloby.
62. Z obsahu administratívneho spisu a z obsahu podaní strán vyplýva, že v prejednávanom
prípade je podstatnou právnou otázkou určenie, či zákon o konkurze a reštrukturalizácii ako lex
specialis v konkurencii s daňovým poriadkom umožňuje po začatí reštrukturalizácie vyrubiť dlžníkovi
podstupujúcemu proces reštrukturalizácie úroky z omeškania podľa § 156 ods. 1 a 2 daňového poriadku,
ako sankciu za oneskorené zaplatenie daňovej povinnosti, ktorá bola správcom dane prihlásená do
reštrukturalizačného konania.
63. Základná premisa, z ktorej vychádza argumentácia žalobcu, smeruje k zmene záväzkov dlžníka
v zmysle obsahu súdom potvrdeného reštrukturalizačného plánu, ktorého záväzným obsahom je aj
splatenie uznaného rozsahu prihlásených daňových pohľadávok so zmenenou splatnosťou. Žalobca má
za to, že dlžník sa nemôže dostať do omeškania pri riadnom plnení reštrukturalizačného plánu vo vzťahu
k štátnemu rozpočtu s následkom vyrubenia úrokov z omeškania.
64. V súvislosti s týmto názorom žalobcu správny súd uvádza, že v prejednávanej veci je predovšetkým
potrebné brať do úvahy dve podstatné skutočnosti, ktorými sú obdobie omeškania, za ktoré bol úrok
z omeškania s riadnym platením dane vyrubený a moment vzniku tejto peňažnej povinnosti, a to s
prihliadnutím na charakter pohľadávok voči dlžníkovi vzniknutých po povolení reštrukturalizácie a na
režim, v akom sa u dlžníka počas reštrukturalizačného konania uplatňujú (§ 120 ods. 1 a 2 ZKR).
65. Z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že maximálne obdobie, za ktoré bol úrok z
omeškania vyrubený z nezaplatenej dlžnej sumy 2 971,97 Eur (§ 156 ods. 1 a 2, 8 daňového poriadku),
spadá do obdobia štyroch rokov po dni jej splatnosti (od 27.04.2011 do 27.04.2015), t. j. do obdobia pred
tým, ako začalo reštrukturalizačné konanie (03.02.2016) a nastali účinky povolenia reštrukturalizácie
(15.03.2016) vo vzťahu k plynutiu zákonnej lehoty na prihlasovanie pohľadávok.
66. Protiprávne konanie, ktoré je uložením uvedenej sankcie postihované, nastalo v období pred
povolením reštrukturalizácie a táto právna skutočnosť bola v čase vyrubenia úroku z omeškania
rozhodujúca, pretože v uvedenom období účinky reštrukturalizačného plánu na rozsah a splatnosť
priznanej daňovej povinnosti nepôsobili.
67. Z uvedeného dôvodu nemožno prisvedčiť argumentu žalobcu, ktorý vychádza zo zmeny rozsahu a
zmeny splatnosti prihlásených daňových pohľadávok (vo vzťahu k úroku z omeškania DPH za jednotlivé



zdaňovacie obdobia) na základe schváleného reštrukturalizačného plánu. Je tomu tak z dôvodu, že
právne účinky novácie záväzku žalobcu voči štátnemu rozpočtu, t. j. povinnosti platiť včas prihlásené
daňové pohľadávky v zmenenom rozsahu a so zmenenou postupnou splatnosťou do konca roka 2020
podľa obsahu potvrdeného reštrukturalizačného plánu, pôsobia do budúcnosti (ex nunc ) odo dňa
zverejnenia uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánu príslušným súdom v Obchodnom vestníku
(16.09.2016). Reštrukturalizačný plán nemá retroaktívne účinky a je účinný, resp. záväzný len vo vzťahu
k prihláseným pohľadávkam a vo vzťahu k účastníkom plánu (veritelia prihlásených pohľadávok).
68. Na tomto mieste správny súd oproti svojmu skoršiemu rozhodnutiu v tejto veci dopĺňa, že s
poukazom na ustanovenie § 156 ods. 2 piatej až siedmej vety daňového poriadku správca dane je
oprávnený vyrubiť úrok z omeškania z nezaplatenej dane splatnej pred začatím reštrukturalizačného
konania len za obdobie omeškania s platbou do začatia reštrukturalizačného konania. S ohľadom na
účinky schváleného reštrukturalizačného plánu už nie je možné vyrubiť úrok z omeškania za obdobie
omeškania s platbou, ktoré by spadalo do obdobia po začatí reštrukturalizácie, a to práve z dôvodu
možnej zmeny prihlásenej istiny - dane čo do jej výšky a čo do jej splatnosti v zmysle schváleného plánu.
V tomto prejednávanom prípade však nejde o takúto situáciu.
69. S uvedeným pôsobením účinkov potvrdeného reštrukturalizačného plánu súvisia aj následky
vyplývajúce z porušenia povinností dlžníkom, ak neplní svoje záväzky voči účastníkom plánu riadne a
včas podľa plánu. Týmto následkom je neúčinnosť reštrukturalizačného plánu voči účastníkovi plánu
vo vzťahu k dotknutej, t. j. prihlásenej a do reštrukturalizačného plánu zaradenej pohľadávke. Naproti
tomu, zmeniť výšku úrokov z omeškania určených rozhodnutím správcu dane, pokiaľ ide o prednostnú
pohľadávku (§ 120 ods. 2 ZKR), je možné len v súlade s ustanovením § 156 ods. 7 daňového poriadku,
t. j. novým rozhodnutím z dôvodu úpravy dane alebo rozdielu dane na základe nového právoplatného
rozhodnutia.
70. Prihlásenými pohľadávkami po povolení reštrukturalizácie môžu byť len pohľadávky vzniknuté
pred začatím reštrukturalizačného konania (§ 120 ods. 2 ZKR a contrario), samozrejme, s výnimkou
prednostnej pohľadávky, ktorá na základe prejavu vôle veriteľa takejto pohľadávky môže byť do
reštrukturalizačného plánu zaradená. Len vo vzťahu k týmto pohľadávkam sa vzťahuje zákaz začatia,
resp. prerušenie súdnych a rozhodcovských konaní spojených s ich uplatnením (§ 118 ods. 4 ZKR) a
rovnako, len k prihlasovaným pohľadávkam sa vzťahuje účinok začatia reštrukturalizácie spočívajúci
v prerušení núteného výkonu rozhodnutia, resp. zákazu začatia exekučného konania na majetok
dlžníka (§ 114 ods. 1 písm. b/ ZKR). Účinky začatia reštrukturalizácie podľa § 114 ods. 1 ZKR sú
upravené taxatívnym a kogentným spôsobom, nie je možné ich rozširovať na iný druh pohľadávok alebo
konaní. Z uvedeného dôvodu je možné začať a viesť daňové konanie o vyrubení úroku z omeškania
v súvislosti s vyvodením zodpovednosti voči dlžníkovi za porušenie jeho povinnosti platiť riadne a
včas daňovú povinnosť, a to za obdobie predtým, ako nastali účinky schváleného reštrukturalizačného
plánu. Vo vzťahu k vôli dlžníka čo do zaradenia pohľadávok do reštrukturalizačného plánu podľa
druhu prihlasovaných pohľadávok v lehote 30 dní od povolenia reštrukturalizácie je kogentným
spôsobom upravený režim prihlasovania prednostných pohľadávok, ktoré zákon jednoznačne definuje
ako vzniknuté počas reštrukturalizačného konania, t. j. najskôr v deň jeho začatia, pričom tieto sa
do reštrukturalizačného plánu nezahŕňajú a nevzťahuje sa na ne povinnosť ich prihlásenia u správcu
v lehote 30 dní od povolenia reštrukturalizácie podľa § 121 ZKR. Charakter a režim prihlasovania
prednostných pohľadávok priamo u dlžníka bol ustanovením § 120 ods. 2 ZKR upravený od začiatku
účinnosti tohto zákona, pričom bol zámer zákonodarcu odlíšiť účinky vyhlásenia konkurzu od účinkov a
cieľov reštrukturalizácie postupnými novelizáciami konkretizovaný precizovaním druhov prednostných
pohľadávok a momentom ich vzniku. Pre ilustráciu správny súd poukazuje na novelu zákona o
konkurze a reštrukturalizácii, zákonom č. 377/2016 Z. z., v zmysle ktorého dôvodovej správy bol na
základe podnetov aplikačnej praxe a z dôvodu odstránenia pochybností len upresnený moment vzniku
pohľadávky z verejnoprávneho vzťahu (za ktorú možno považovať i povinnosť platiť správcom dane
vyrubený úrok z omeškania), ktorej vznik je daný okamihom, keď dlžník bol prvý krát oprávnený plniť
takúto pohľadávku (§ 120 ods. 2 in fine ZKR). Samotný predkladateľ zákona v dôvodovej správe
konštatoval, že aplikačná prax bez výslovnej úpravy bez nejakých problémov už presadzovala uvedené
spresnenie momentu vzniku pohľadávky z verejnoprávneho vzťahu, pričom okrem iného vychádzal aj
z konštatovania rozdielu účinkov konkurzu od účinkov reštrukturalizácie, kde vyhlásenie konkurzu na
majetok dlžníka má za následok splatnosť všetkých záväzkov dlžníka, avšak pri reštrukturalizácii jej
povolením takýto následok nenastáva.
71. Rovnako možno poukázať na zmenu znenia § 156 ods. 6 daňového poriadku s účinnosťou od
01.01.2013 (zákonom č. 440/2012 Z. z.), na základe ktorej zo zákazu vyrubiť úrok z omeškania bol
vylúčený zákaz vyrubiť úrok z omeškania daňovému subjektu, ktorý je v reštrukturalizačnom konaní.



Novelizované znenie korešponduje s úpravou charakteru, vzniku a režimu uplatňovania prednostných
pohľadávok v reštrukturalizácii, vyplývajúcich z ustanovenia § 120 ods. 2 ZKR. Z kontextu tohto
ustanovenia a z dôvodovej správy k predmetnému zákonu je zrejmé, že jej cieľom bolo zosúladenie
vyrubovania úrokov z omeškania podľa daňového poriadku so zákonnou úpravou účinkov začatia
reštrukturalizačného konania vyplývajúcou zo zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
72. Je nesporné, že v čase začatia reštrukturalizačného konania pohľadávka správcu dane
pozostávajúca z určenia úrokov z omeškania za oneskorené zaplatenie, resp. nezaplatenie DPH za
zdaňovacie obdobie marec 2011, neexistovala, a teda nemohli sa na ňu vzťahovať účinky začatia
reštrukturalizačného konania a povinnosť ich prihlásenia v lehote 30 dní od povolenia reštrukturalizácie.
73. Vyrubiť úrok z omeškania podľa § 156 ods. 1 a nasl. daňového poriadku môže správca dane len
formou rozhodnutia (§ 63 ods. 1 daňového poriadku), ktorého výrokom sa, okrem sumy vyčísleného
úroku z omeškania, ukladá daňovému subjektu povinnosť uloženú sankciu v stanovenej lehote zaplatiť
na účet správcu dane. Právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania má
konštitutívny charakter vo vzťahu k vzniku uloženej peňažnej povinnosti (rozsudky Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/20/2013 zo dňa 10.12.2013, sp. zn. 1Sžso/46/2013 zo dňa
24.03.2015, sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.02.2017).
74. Vzhľadom na definíciu dane a daňového nedoplatku (§ 2 písm. b/ a f/ daňového poriadku) v spojení
s definíciou pohľadávky vzniknutej v deň začatia, resp. po začatí reštrukturalizačného konania (§ 158
ods. 3 daňového poriadku) a v nadväznosti na definíciu prednostných pohľadávok podľa § 120 ods.
2 ZKR, režim ich prihlasovania a zákonnú úpravu účinkov začatia reštrukturalizačného konania vo
vzťahu k týmto prednostným pohľadávkam, možno prijať záver, že správca dane postupoval v súlade
so zákonnou úpravou účinkov začatia predmetného reštrukturalizačného konania a mal oprávnenie a
zároveň zákonnú povinnosť predmetné úroky vyrubiť.
75. Zákaz pokračovať alebo začať konanie vo veci pohľadávok voči dlžníkovi sa vzťahuje len na
pohľadávky vzniknuté pred začatím reštrukturalizačného konania a tento zákaz sa na prednostné
pohľadávky vzniknuté po začatí reštrukturalizačného konania nevzťahuje (§ 120 ods. 2 ZKR). Z
uvedeného dôvodu bolo povinnosťou žalobcu, resp. jeho správcu s odbornou starostlivosťou posúdiť
charakter verejnoprávnych záväzkov žalobcu a predpokladané následky, ktoré z ich existencie v
nadväznosti na právne predpisy verejného práva pre žalobcu ako dlžníka vyplývajú.
76. Vzhľadom na konštitutívny charakter právoplatného rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania,
vydanom po povolení reštrukturalizácie, s prihliadnutím na skutočnosť, že predmetný úrok z omeškania
je svojou povahou prednostnou pohľadávkou, na ktorú účinky začatia reštrukturalizačného konania
nepôsobia a nezahŕňa sa do reštrukturalizačného plánu, možno konštatovať, že žalobcu výrok
rozhodnutia žalovaného o vyrubení úroku z omeškania zaväzuje v plnom rozsahu, vrátane určenia
splatnosti uloženej peňažnej sankcie, a to bez ohľadu na účinky potvrdeného reštrukturalizačného
plánu, ktorý je záväzný len pre pohľadávky v ňom uvedené, vzniknuté pred začatím reštrukturalizačného
konania.
77. Vyplýva to i z účelu sledovaného reštrukturalizáciou, ktorá poskytuje dlžníkovi možnosť zbaviť sa
časti „starých dlhov“ vzniknutých do začatia reštrukturalizačného konania. Avšak dlžník musí počas
reštrukturalizácie preukázať ekonomickú životaschopnosť aj tým, že bude schopný splácať „nové dlhy“,
keďže prednostné pohľadávky, medzi ktoré predmetné úroky z omeškania nesporne patria, správca
nezahrnuje do reštrukturalizačného plánu.
78. Krajský súd v Trnave sa obdobnou právnou otázkou vyrubenia úrokov z omeškania podľa daňového
poriadku počas reštrukturalizačného konania už zaoberal vo svojom skoršom rozhodnutí sp. zn.
14S/27/2015 zo dňa 31.05.2017, na ktorého obsah v relevantnej časti odôvodnenia taktiež poukazuje: „V
súlade s právnym názorom žalovaného bolo potrebné konštatovať, že zákon č. 563/2009 Z.z. (Daňový
poriadok) v § 158, ani v inom jeho ustanovení kompetenciu správcu dane k vyrubeniu úroku z omeškania
v súvislosti so začatím reštrukturalizačného konania alebo s povolením reštrukturalizácie daňového
dlžníka neobmedzuje, pričom takéto jeho obmedzenie nie je možné vyvodzovať ani z ustanovení
zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Naopak, ustanovenie § 156 ods. 2 Daňového
poriadku vo vete piatej („správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou,
začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia
daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného
konania;“...) vyrubenie úroku po začatí reštrukturalizačného konania priamo predpokladá, keď správcovi
dane ukladá vyrubiť ho do dňa začatia reštrukturalizačného konania, t.j. logicky vyrubiť ho ex post - po
začatí reštrukturalizačného konania.“
79. Rovnako správny súd poukazuje na právne závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v obdobnej veci týkajúcej sa vyrubenia úrokov z omeškania podľa daňového



poriadku počas reštrukturalizačného konania sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.februára 2017, podľa
ktorého: „... v konaní pred správnymi (daňovými) orgánmi nedošlo k porušeniu zákona, keď správca
dane vydal rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania a sankčných úrokov v zákonnej lehote a nemohli
byť uplatnené zákonným spôsobom v reštrukturalizácii. Najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú ani
námietku žalobcu v súvislosti s poukazovaním na rozhodnutia, ktoré boli vydané v sociálnych veciach.
Tak ako daňové orgány konali a rozhodovali podľa právnych predpisov, vzťahujúcich sa na konanie v
daňových veciach, tak aj krajský súd pri posudzovaní zákonnosti postupu a rozhodovania daňových
orgánov posudzoval, či nedošlo k porušeniu právnych predpisov, vzťahujúcich sa na konanie v daňových
veciach. Aj podľa názoru najvyššieho súdu nebolo povinnosťou správcu dane rozhodnúť o uvedených
sankciách „potom, čo vedel o nesplnení povinnosti“, ale v lehote, stanovenej zákonom. Rozhodnutie
správcu dane o sankciách má konštitutívny charakter a nie deklaratórny, ako sa mylne domnieva
žalobca.“
80. V súvislosti s poukazom žalobcu na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/67/2018-70 zo
dňa 24.10.2019, správny súd dáva taktiež do pozornosti svoje rozhodnutie vo veci rovnakých účastníkov
konania, sp. zn. 20S/98/2018 z 9. októbra 2019, ktorým vo veci vyrubenia úrokov z omeškania na DPH
za zdaňovacie obdobie marec 2013 zrušil rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov a vec vrátil
daňovému úradu na ďalšie konanie. Avšak v oboch uvádzaných prípadoch išlo o situáciu, kedy správca
dane vyrubil úroky z omeškania aj za obdobie omeškania s platbou dane spadajúce aj do obdobia po dni
začatia reštrukturalizácie bez toho, aby bolo možné z obsahu administratívneho spisu zistiť, či bola istina
prihlásená, prípadne ako sa zmenila jej výška a splatnosť na základe schváleného reštrukturalizačného
plánu, resp. či nastali voči správcovi dane následky neúčinnosti plánu z dôvodu jeho riadneho neplnenia
zo strany žalobcu. Je zrejmé, že právne posúdenie uvádzaných prípadov nie je možné v plnej miere
aplikovať na tento prejednávaný prípad, v ktorom boli určené úroky z omeškania za obdobie omeškania
s platbou dane, ktoré celé časovo spadalo do obdobia pred začatie reštrukturalizácie, kedy bol žalobca
povinný zaplatiť daň v plnej výške.
81. V súvislosti s namietaným účelovo oneskoreným vydaním rozhodnutia o vyrubení úrokov z
omeškania, keď správca dane vedel o nezaplatení daňového nedoplatku vyše štyri roky, správny súd
uvádza, že správca dane rozhodnutím vyrubil úrok z omeškania v zákonom stanovenej lehote v súlade
s ustanovením § 156 ods. 8 daňového poriadku, podľa ktorého správca môže vyrubiť úrok z omeškania
v lehote piatich rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný zaplatiť daň.
82. Námietku napádajúcu procesné pochybenie, kedy správca dane neinformoval žalobcu o postúpení
odvolania žalovanému na rozhodnutie o odvolaní, správny súd hodnotí ako procesné pochybenie,
ktorej odstránenie v prípade zrušenia druhostupňového rozhodnutia žalovaného by nemohlo privodiť
pre žalobcu vecne iné alebo priaznivejšie rozhodnutie. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na
právny názor vyplývajúci z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž/98-102/2002
zo dňa 17.12.2002, podľa ktorého „Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a
odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie / priaznivejšie rozhodnutie
pre účastníka.“
83. Rovnako je nedôvodná námietka paradoxne napádajúca rýchlosť vydania preskúmavaného
rozhodnutia žalovaného v rámci odvolacieho konania, v priebehu cca dvoch dní od postúpenia odvolania
správcom dane. V tejto súvislosti možno prisvedčiť poukazu žalovaného na uplatňovanie koncentračnej
zásady v odvolacom daňovom konaní, vyplývajúcej z ustanovenia § 72 ods. 3 in fine daňového
poriadku, podľa ktorého najneskôr do uplynutia lehoty na podanie odvolania možno podané odvolanie
zmeniť alebo doplniť. Rozhodnutie žalovaného obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti
ako po formálnej, tak aj po materiálnej stránke, s použitím vyhodnotenia relevantných skutkových
okolností a úvahy žalovaného pri použití použitých zákonných ustanovení a toto rozhodnutie dáva
odpoveď na všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu. Preto promptnosti rozhodovania odvolacieho
daňového orgánu nemožno pričítať absenciu zákonnosti a správnosti vydaného rozhodnutia, ani z
postupu predchádzajúceho jeho vydaniu nemožno vyvodiť zneužitie práva orgánmi verejnej moci, ako
namietal žalobca. Navyše, preskúmavané rozhodnutie zmenilo v prospech žalobcu výrok odvolaním
napadnutého prvostupňového rozhodnutia v časti určenia sumy úroku z omeškania, čím bolo odstránené
hmotnoprávne pochybenie správcu dane pri výpočte výšky predmetnej sankcie za viac dní omeškania,
ako pripúšťa ustanovenie § 156 ods. 2 in fine daňového poriadku.
84. S poukazom na jednoznačnú zákonnú úpravu spôsobu výpočtu úroku z omeškania (§ 156 ods. 1
a 2, 8 daňového poriadku), nie je možné prisvedčiť ani opodstatnenosti namietanej nepreskúmateľnosti
a nezrozumiteľnosti napadnutého rozhodnutia v časti určenia výšky úroku z omeškania, resp. dňa
omeškania, od ktorého sa úrok počítal. Zo zákonom určenej splatnosti priznanej daňovej povinnosti,
znalosti dlžnej sumy priznanej dane, v nadväznosti na zákonom určenú maximálnu dobu omeškania so



zaplatením dane, za ktorú zákon pripúšťa vyrubenie úroku z omeškania, jednoznačne vyplýva spôsob
výpočtu tejto sankcie, vrátane veličín vstupujúcich do výpočtu sankcie, pričom je zrejmá možnosť ich
kontroly i zo strany dotknutého daňového subjektu.
85. Správny súd s prihliadnutím na podstatné žalobné body, po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti
rozhodnutia žalovaného a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, nezistil také závažné porušenie
zákona, práv a právom chránených záujmov žalobcu, na základe ktorých by bolo možné vyhovieť
žalobnému petitu, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 190 SSP).
86. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy
konania nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by mu trovy konania vznikli, pričom orgánu
štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.
87. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom
Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§
443 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443
ods. 5 SSP).
Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP)
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2
SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).