Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/307/2012 z 17. 9. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 17. septembra 2013, sp. zn. 24Co/307/2012, ECLI:SK:KSTT:2013:2508203638.1 Krajský súd Trnava | 24Co/307/2012 | ECLI:SK:KSTT:2013:2508203638.1 | 2013-09-17 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-150 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4f9b839a-0259-4095-84e8-c2881de1aac9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2508203638.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/307/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2508203638
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2508203638.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v právnej veci navrhovateľky: N. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. K. XXXX/
XX, O., zastúpenej advokátom: JUDr. Roman Cibulka, Hlavná 13, Trnava, proti odporcovi: M. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom M. K. XX, O., o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na
odvolanie odporcu, proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 25. apríla 2012, č.k. 36C/2/2009-224,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov tak,
že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke finančné vyporiadanie jej podielu 44.723,53 Eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu vo
výške 15,81 Eur na č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX vedený v Z. O. K. do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Takúto povinnosť uložil aj odporcovi. O trovách konania účastníkov rozhodol tak, že žiadny
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Navrhovateľke aj odporcovi uložil tiež povinnosť
spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok vo výške 1.756,50 Eur na účet súdu vedený v Z. O. K.
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil s použitím ust. § 143,
149 ods. 1 a 3 a § 150 Občianskeho zákonníka vecne argumentoval tým, že z vykonaného dokázania mal
súd preukázané, že manželstvo účastníkov uzavreté 25.04.1998 bolo rozvedené rozsudkom Okresného
súdu Trnava, č.k. 27C/61/2006-23 zo dňa 28.09.2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 13.10.2006. Týmto
rozsudkom došlo k zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov a nakoľko účastníci sa nedohodli
a jeho vyporiadaním navrhovateľka podala návrh o vyporiadanie tohto majetku. Ďalej ustálil, že z kúpnej
ceny za predaj bytu bol do spoločnosti domácnosti a BSM navrhovateľkou vnesená suma 14.937,- Eur
(450.000,- Sk). Účastníci počas manželstva dňa 14.12.2001 nadobudli do BSM kúpou trojizbový byt v O.
na M. K. za kúpnu cenu 19.916,35 Eur (600.000,- Sk), ktorý predali 28.02.2005 za kúpnu cenu 54.769,97
Eur (1.650.000,- Sk) s tým, že kúpna cena 1.659,70 Eur (50.000,- Sk) bola kupujúcim uhradená v deň
podpisu zmluvy do rúk predávajúcich a zvyšok 53.110,27 Eur (1.600.000,- Sk) bola kupujúcimi uhradená
predávajúcim na účet vedený v A. A. na odporcu. Navrhovateľka bola spolumajiteľkou tohto účtu, účet
bol zrušený 30.06.2005. Z tohto účtu mal súd preukázané, že 15.03.2005 bola na tento účet účastníkov
pripísaná suma 53.110,27 Eur (1.600.000,- Sk), ktorá bola súčasťou kúpnej ceny získanej za predaj
bytu. Z tohto účtu však odporca previedol na iný účet vedený v E. K. sumu 39.832,70 Eur (1.200.000,-
Sk), pričom navrhovateľka nebola ani spoludisponentom tohto a s účtom disponoval výlučne odporca.
V konaní nebolo preukázané, že by odporca tieto prostriedky minul v prospech oboch účastníkov, teda
na účely spoločnej domácnosti. V tejto súvislosti súd prvého stupňa potom poukázal na ust. § 144 a
nasl. O.s.p. s tým, že odporcu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať, že tieto finančné prostriedky
ak nemá, že ich použil spôsobom, ktorý nezakladá povinnosť ich nahradiť. V tomto smere dospel
k záveru, že odporca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo, uvedené súdu hodnoverne
nepreukázal, preto je povinný navrhovateľke vybrané sumy nahradiť. Ďalej dospel k záveru, že motorové
vozidlo značky Škoda Fabia, nadobudnuté počas trvania manželstva za kúpnu cenu 5.443,80 Eur



(164.000,- Sk), ktoré podľa tvrdenia odporcu toto používal výlučne na podnikanie a po jeho odpredaji
kúpnu cenu spotrebovali ešte počas manželstva, pričom navrhovateľka toto poprela s tým, že motorové
vozidlo slúžilo len pre potreby podnikania odporcu, ale ho využívala bežne rodina a z kúpenej ceny
nespotrebovali nič. Odporca opäť nepreukázal svoje tvrdenie a nenavrhol v tomto smere ani žiadne
dokazovanie. Preto súd uzavrel, že finančné prostriedky 4.443,80 Eur, ktoré získal odporca predajom
vozidla je nutné zohľadniť ako hodnotu patriacu do BSM, ktorú mal v čase rozvodu k dispozícii odporca.
Obdobne súd zistil, že počas manželstva bol účastníkov poskytnutí stavebný úver vo výške 150.000,- Sk,
pričom po rozvode manželstva navrhovateľka splatila z úveru 45.592,40 Sk a odporca 14.910,- Sk. Spolu
účastníci splatili 60.502,40 Eur, pričom navrhovateľka uhradila o 509,23 Eur viac než mala. Tvrdenie
odporcu, že do BSM by malo patriť aj motorové vozidlo značky Škoda Fabia, EČV: PN-616BH, ktoré
mala navrhovateľka zakúpiť ešte pred rozvodom manželstva sa nepotvrdilo. Odporca o tomto nepredložil
žiaden dôkaz a bolo preukázané, že predmetné vozidlo, i keď užíva navrhovateľka je vo vlastníctve jej
sestry. V závere poukázal súd prvého stupňa na to, že aj keď navrhovateľka v priebehu konania pôvodne
žiadala do BSM zohľadniť aj hodnotu obchodného podielu spoločnosti, ktorá bola založená v čase trvania
manželstva účastníkov a v ktorej bol odporca spoločníkom a konateľom, tak v priebehu následného
konania obaja účastníci zhodne uviedli, že obchodný podiel nepatrí do ich BSM a netrvali na tom, aby
hodnota tohto podielu bola do masy BSM zahrnutá. Súd prvého stupňa potom ustálil, že celková hodnota
bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov je 58.554,07 Eur, čo predstavuje sumu 53.110,27 Eur ako
hodnota predaného bytu a 5.443,80 Eur za motorové vozidlo. Keďže každý z účastníkov by mal obdržať
majetok v hodnote 1/2 uvedenej sumy u každého táto suma predstavuje 20.277,04 Eur. Navrhovateľa
so svojho podielu od odporcu zatiaľ neobdržala nič, súdom jej neboli prikázané žiadne hodnoty z BSM.
Odporcovi preto uložil povinnosť na vyrovnanie podielu zaplatiť navrhovateľke jednak sumu 29.277,04
Eur a keďže navrhovateľka vniesla do BSM 14.937,26 Eur ako časť finančných prostriedkov získaných
predajom bytu patriaceho do jej výlučného vlastníctva a po rozvode splatila naviac zo stavebného úveru
o 509,23 Eur ako mala uložil súd prvého stupňa odporcovi zaplatiť navrhovateľka celkove 44.723,53
Eur na celkové vyporiadanie z bezpodielového spoluvlastníctva manželov. O náhrade trov štátu súd
rozhodol v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p. tak, že uložil obom účastníkom ohľadne ich štátu nahradiť každému
v sume 15,81 Eur, nakoľko ani jeden z nich nesplnil predpoklady oslobodenia od súdnych poplatkov
a dôvodom vzniku trov konania bolo znalecké dokazovanie. Trovy konania štátu spočívajú v úhrade
31,61 Eur vyplatených zo štátnych prostriedkov v E. K. za písomné poskytnutie informácií o bankovom
účte. O náhrade trov konania účastníkov rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania, keďže každému z nich sa dostalo polovice spoločného majetku a preto sa nedá hovoriť o
prevažnom úspechu niektorého z nich. Rozhodnutie v tejto časti oprel o ust. § 142 ods. 2 O.s.p. Záverom
rozhodnutie o uložení zaplatenia súdneho poplatku súd prvého stupňa zdôvodnil s použitím položky
6 sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákonu č. 71/1992 Zb., pričom celková hodnota
súdneho poplatku predstavuje 3% z vyporiadaného majetku, tzn. z hodnoty 58.554,07 Eur.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca, čo do spôsobu vyporiadania majetku. Poukázal na to, že
vypočítaná celková hodnota bezpodielového spoluvlastníctva je 58.554,07 Eur a keď každý z účastníkov
by mal obdržať majetok v hodnote 1/2 uvedenej sumy, ide o sumu 29.277,04 Eur. Konštatovanie súdu,
že navrhovateľka do BSM vniesla hodnotu 14.937,26 Eur, ktoré majú predstavovať časť finančných
prostriedkov získaných predajom bytu patriaceho do jej výlučného vlastníctva nie je preukázané z
dôvodu, že jednoizbový byt bol predaný v roku 1999 a trojizbový byt účastníci kupovali až o 2 roky
neskôr. V konaní dokladom výpisom z účtu preukázal, že dňa 02.11.2000 bol zostatok na ich účte
100.632,- Sk čo bol ešte rok pred uzavretím riadnej kúpnej zmluvy. V priebehu konania doložil súdu
preukazujúce, že finančné prostriedky z predaja jednoizbového bytu, ktorý patril navrhovateľke boli
použité pre potreby rodiny, počas obdobia od predaja jednoizbového bytu do doby nadobudnutia
trojizbového bytu. Keďže súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že zaviaže odporcu k povinnosti
zaplatiť navrhovateľke finančné vyrovnanie jej podielu len vo výške 29.277,04 Eur.

Proti rozsudku v časti rozhodnutia o trovách konania podala odvolanie navrhovateľka a navrhla, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok v tejto časti zmenil tak, že výlučne odporca bude zaviazaný zaplatiť
súdny poplatok a že jej bude povinný nahradiť aspoň časť nákladov konania vrátane trov právneho
zastúpenia. Zo spisu je zrejmé, že to bol odporca, kto svojou neochotou uznať aspoň čiastočne jej
nároky z titulu vyporiadania ich bezpodielového spoluvlastníctva zapríčinil vznik predmetného sporu a zo



spisu rovnako vyplýva aj to, že odporca svoje stanovisko fakticky zastával až do vyhlásenia rozsudku. S
poukazom na tento postoj predmetnej veci mal súd prvého stupňa využiť možnosť danú súdu zákonom
a výlučne odporcu zaviazať na zaplatenie súdneho poplatku, prípadne jeho postoj sankcionovať tým, že
jej bude zaviazaný zaplatiť aspoň časť nákladov konania vrátane trov jej právneho zastúpenia.

K doručenému odvolaniu odporcu podala navrhovateľka písomné vyjadrenie prostredníctvom svojho
právneho zástupcu, v ktorom uviedla, že súhlasí s názorom odporcu, v zmysle ktorého súd na základe
vykonaných dôkazov nesprávne určil výšku finančnej náhrady, ktorú jej má odporca vyplatiť na finančné
vyrovnanie, keď túto stanovil sumou 44.723,53 Eur. Poukázal na písomné vyjadrenie označené ako
spresnenie návrhu na začatie konania zo dňa 22.11.2011, kde sa dospelo k inej výške finančnej náhrady,
pričom z tohto podania je zrejmý spôsob akým mal súd s poukazom na ust. § 150 Občianskeho
zákonníka a ustálenú súdnu judikatúru a teóriu postupovať pri zohľadnení jej tzv. vnosu do spoločného
majetku. Výšku spomínaného vnosu v konaní pred súdom prvého stupňa dostatočne preukázala a
zohľadnila i námietku odporcu, že čas finančných prostriedkov získaných z predaja jej bytu bolo
použitých na iné účely, ktoré spomína odporca vo svojich podaniach. Iba zostávajúcu časť týchto
prostriedkov žiadala pri vyporiadaní zohľadniť. S poukazom na tieto skutočnosti však má za to, že
odporcom navrhovaná čiastka 29.277,04 Eur nezohľadňuje výšku jej vnosu do spoločného majetku
a nezodpovedá tak výške finančnej náhrady, ktorú by jej mal súd pri správnej aplikácii ust. § 150
Občianskeho zákonníka zákona titulom finančného vyrovnania vyplatiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má základné
zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací
dôvod (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez ohľadu na rozsah odvolania
(§ 212 ods. 1 písm. d) v spojení s ust. § 150 Občianskeho zákonníka), teda v celom rozsahu, postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok prvostupňového súdu je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Rozsah BSM je zakotvený v ust. § 143 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v BSM je všetko, čo
môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou
vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe,
alebo výkonu povolania len jedného z manželov a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcií majetku
jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva, alebo ktorému
bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

V zmysle § 144 Občianskeho zákonníka veci v BSM užívajú obaja manželia spoločne; spoločne
uhrádzajú aj náklady vynaložené na veci alebo spojené s ich užívaním a udržiavaním.

Podľa § 145 Občianskeho zákonníka bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý
z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon (relatívne)
neplatný (§ 40a Občianskeho zákonníka). Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú
oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne.

Zánikom manželstva zanikne i BSM (§ 148 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak BSM zanikne, vykoná
sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150 Občianskeho zákonníka. Ak sa vyporiadanie nevykoná
dohodou, vykoná ho na návrh podaný do troch rokov od zániku BSM niektorým z účastníkov na súd (§
149 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka).

Zásady, v ktorých treba vychádzať pri vyporiadaní BSM upravuje ust. § 150 Občianskeho zákonníka tak,
že pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je
oprávnený požadovať, aby sa uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok a je povinný nahradiť,
čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliada predovšetkým
na potreby maloletých detí, na to ako sa každý z manželov staral o rodinu a na to, ako sa zaslúžil



o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na
starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.

V zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona predmetom vyporiadania BSM je všetko, čo do tohto
spoluvlastníctva patrilo a čo zároveň existovalo ku dňu jeho zániku. Súd v konaní o vyporiadanie BSM
musí predovšetkým zistiť a ustáliť rozsah tohto spoluvlastníctva. Následne sa zameria na zistenie cien
vecí, ktoré tvoria predmet BSM, pričom platí zásada, že treba vychádzať z ceny, ktorú majú veci v
čase vyporiadania, avšak z ich stavu ku dňu zániku BSM. V rámci vyporiadania BSM súd i bez návrhu
musí prihliadnuť na to, čo bolo zo spoločného majetku vynaložené na samostatný majetok niektorého
z manželov. Na návrh účastníka musí súd prihliadnuť tiež na to, čo niektorý z manželov z prostriedkov
v jeho výlučnom vlastníctve vynaložil na spoločný majetok. Pri stanovení výšky takejto náhrady treba
prihliadať na zníženie hodnoty spoločnej veci nadobudnutej z prostriedkov vo výlučnom vlastníctve
jedného z manželov, ku ktorému došlo v čase od jej nadobudnutia až do vykonania vyporiadania, čo
znamená, že oprávnenému manželovi bude zohľadnená táto náhrada v redukovanej výške. Na zvýšenie
hodnoty takto nadobudnutej spoločnej veci však už prihliadnuť nemožno.

Vyporiadanie BSM sa vykonáva vždy ako tzv. vyporiadanie v širšom zmysle, tzn. že treba vyporiadať aj
pohľadávky a dlhy manželov vzniknuté za trvania manželstva a bezpodielového spoluvlastníctva.

Pre určenie, ktoré z vecí patriacich do BSM pripadnú, ktorému z bývalých manželov nemá Občiansky
zákonník osobitné hľadiská, treba však vychádzať z úvahy o účelnom využití vecí. Vo výroku rozsudku,
ktorým súd vyporiadava BSM musí byť jasne a určite uvedené aké právo bolo účastníkovi priznané alebo
aká povinnosť mu bola uložená a v akom rozsahu. Je to nutné i preto, aby pri výkone rozhodnutia mohol
súd posúdiť, či sa oprávnený domáha toho, čo bolo povinnému uložené. Preto je nevyhnutné, aby veci,
ktoré tomu-ktorému z manželov pripadnú do výlučného vlastníctva boli presne určené a popísané tak,
aby boli jednoznačne identifikovateľné.

Na úvod treba uviesť, že medzi účastníkmi zostalo vzhľadom na obsah odvolania odporcu nesporným, že
do ich BSM patrí obnos získaný za odpredaj trojizbového bytu v sume 53.554,07 Eur + 5.443,80 Eur ako
hodnota odpredaného motorového vozidla zn. Škoda Fabia. t.j. spolu 58.554,07 Eur. Podľa obsahu spisu
odporca na pojednávaní dňa 07.08.2011, po oboznámení listinných dôkazov, že uznal a nespochybnil
tvrdenie navrhovateľky, že navrhovateľka na úhradu ich spoločného dlhu, ktorým bol úver čerpaný od Z. -
H. uhradila sumu 45.592,40 Sk a odporca len 14.910,- Sk, pričom tieto okolnosti vyplývajú i z vykonaného
dokazovania, preto je správny záver súdu , že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke na vyrovnanie
tohto rozdielu v rámci vyporiadanie BSM 509,23 Eur. Spornou potom zostala suma 14.937,26 Eur, ktorú
súd prvého stupňa potom zohľadnil v prospech navrhovateľky ako jej „vnos“ do BSM. Aj keď súd v konaní
o vyporiadaní BSM nie je viazaný návrhmi účastníkov, čo do spôsobu vyporiadania tohto majetku, súd
však navrhovateľke priznal vyššiu sumu tzn. 44.723,53 Eur než sa od podania návrhu domáhala, keď
až do konca konania sa domáhala od odporcu vyplatenia len sumy 34.533,- Eur.

Z obsahu návrhu podaného navrhovateľkou je zrejmé, že navrhovateľka po popise čo patrí do ich
vyporiadania BSM navrhla, aby jej odporca bol povinný na vyrovnanie jej podielu zaplatiť sumu
1.200.000,- Sk a 15.341,20 Sk ako doplatok za splatenie úveru v A. A. H. z úverovej zmluvy zo dňa
19.10.2000, ktorý bol splatený ňou.

O zmene právneho zástupcu prostredníctvom novozvoleného právneho zástupcu potom navrhovateľka
podala do spisu písomné vyjadrenie označené ako spresnenie žaloby. Navrhla, aby súd rozsudkom uložil
odporcovi zaplatiť jej titulom finančného vyporiadania sumu 35.533,- Eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Pri tomto návrhu poukázala na to, že za trvania manželstva bola založená odporcom
spoločnosť GARRISON, s.r.o., ktorej bol odporca jediným spoločníkom a konateľom. Hodnotu tejto
spoločnosti odhadla na sumu 3.000,- Eur. Zdôraznila, že za trvania manželstva, keď už nehospodárili
spolu a ich manželstvo bolo v kríze, odporca bez jej vedomia predal motorové vozidlo značky Fabia
za sumu 160.000,- Sk, tzn. 5.444,- Eur a manipuloval s finančnými prostriedkami za odpredaj ich
spoločného bytu, tzn. so sumou 1.600.000,- Sk. Tvrdila, že sumu 58.554,- Eur ako aj hodnotu



odpredaného vozidla treba započítať do ich BSM a z celkovej hodnoty 58.554,- Eur jej potom pripadá
suma 29.277,- Eur. Ďalej žiadala, aby v jej prospech bol započítaný dlh, ktorý zaplatila zo svojich
finančných prostriedkov po rozvode manželstva v prepočte na 509,23 Eur, ktorá suma predstavuje
polovicu zo zostatku ňou zaplatenej sumy. Záverom uviedla, že v navrhnutej sume, tzn. v sume 34.533,-
Eur je zahrnutá aj suma tvoriaca vyporiadanie jej vnosu do spoločného majetku, ktorý predstavuje sumu
450.000,- Sk, ktorú použila z celkovej kúpnej ceny získanej predajom jej jednoizbového bytu, ktorý bol
predaný za hodnotu 660.000,- Sk a táto suma 450.000,- Sk bola použitá na kúpu trojizbového bytu, ktorý
bol následne predaný. Suma 450.000,- Sk predstavuje výlučne jej peniaze, ktoré sa pretransformovali
do kúpnej ceny získané predajom trojizbového bytu, keďže boli použité pôvodne na jeho nadobudnutie.
Navrhla preto, v prípade nesúhlasu odporcu s navrhovanou sumou vyporiadania 34.533,- Eur, aby súd
na cenu obchodného podielu spoločnosť GARRISON, s.r.o., nariadil vo veci znalecké dokazovanie.

Na pojednávaní dňa 22.02.2012 právny zástupca navrhovateľky špecifikoval, že suma 450.000,-
Sk, ktorá má predstavovať vnos navrhovateľky do spoločného BSM predstavuje jednak 1/2 hodnoty
obchodného podielu spoločnosti GARRISON, s.r.o., ktorého odhaduje na sumu 3.000,- Eur. Ďalej z časti
kúpnej ceny patriacej výlučne navrhovateľke a získanej z odpredaja jej jednoizbového bytu, ktorý bol
predmetom jej výlučného vlastníctva, ktorý bol odpredaný za sumu 660.000,- Sk. Následne po tomto
pojednávaní odporca podal písomné vyjadrenie, kde zotrval na svojich predchádzajúcich prednesoch,
čo sa týka vnosu navrhovateľky do spoločného majetku a opätovne tvrdil, že žiadne peniaze z predaja
jednoizbového bytu neboli použité na kúpu trojizbového bytu. Doložil do spisu výpis z účtu zo dňa
02.11.2000, kedy zostatok na účte, ktorý bol ich spoločným účtom predstavoval 100.632,- Sk s tým, že
tento výpis je spred roku, pred uzavretím riadnej kúpno-predajnej zmluvy na trojizbový byt. Poukázal
na to, že súd mal k dispozícii doklady už z minulosti, ktorými doložil na čo všetko boli použité finančné
prostriedky z predaja ich jednoizbového bytu, tzn. pre potreby rodiny a tiež využité na zdravotné
zákroky navrhovateľky. Na účte sa pohybovali spoločné finančné prostriedky a on účet používal aj ako
podnikateľský. Ak navrhovateľka tvrdí, že suma 450.000,- Sk bola použitá na kúpu novej nehnuteľnosti,
tak toto tvrdenie musí preukázať. Zdôraznil, že trojizbový byt sa kupoval o 2 roky neskôr, než došlo k
odpredaju jednoizbového bytu. Na toto svoje tvrdenie doložil Dodatok k zmluve o budúcej zmluve pri
kúpe trojizbového bytu, kde do zmluvy bolo jednoznačne zakotvené, že byt si zakúpia, ak sa získajú
finančné prostriedky. Z uvedeného je jasné, že na kúpu bytu v danom čase finančné prostriedky nemali.
Tie sa následne získali zo A. A.. Poukázal i na to, že v tom čase jeho príjem bol niekoľkonásobne
vyšší ako príjem navrhovateľky. Na ďalšom pojednávaní (25.04.2002) navrhovateľka netrvala na tom,
aby súd zisťoval hodnotu obchodného podielu obchodnej spoločnosti pribratím znalca, ktorú okolnosť
i súd potom vysvetlil tak, že účastníci zhodne uviedli, že hodnota obchodného podielu spoločnosti
GARRISON, s.r.o. do ich BSM nepatrí.

V priebehu ďalšieho pojednávania účastníci boli zo strany súdu opätovne poučení v zmysle § 120 ods.
4 O.s.p., pričom ďalšie návrhy na dokazovanie nemali. Súd prvého stupňa potom rozhodol napadnutým
rozsudkom.

Je treba konštatovať, že je pravdou, ako to vyplýva z obsahu spisu, že zástupca navrhovateľky na
ostatnom pojednávaní prvostupňového súdu podľa obsahu zápisnice návrhy na doplnenie dokazovania
nemal, je ale nevyhnutné zohľadniť, že odporca tým, že k písomnému vyjadreniu zaslanému súdu pripojil
listinné dôkazy, navrhol takéto dôkazy vykonať a povinnosťou súdu potom bolo tieto dôkazy i vyhodnotiť
a závery z ich hodnotenia obsiahnuť v odôvodnení preskúmavaného rozsudku.

V zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v
odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho



myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky
skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom
odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie
súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí
byť preskúmateľné.

Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy,
ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného súdu I.ÚS
26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.
Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v
rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím
možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi
znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36
ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku.

Posúdiac potom odôvodnenie preskúmavaného rozsudku podľa vyššie uvedených zákonných kritérií je
zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne neriadil. Zo záveru odôvodnenia rozhodnutia totiž nie
je možné zistiť ako sa súd vysporiadal s námietkami odporcu v jeho písomnom vyjadrení doručenom
súdu 24.04.2012 (č.l. 214), najmä, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie jej
tvrdeného „vnosu“ do BSM účastníkov. Samotná okolnosť, že bolo preukázané, že navrhovateľka za
trvania manželstva predala svoj jednoizbový byt nie je postačujúce na preukázanie jej vnosu do BSM
účastníkov. V tomto smere nebola v konaní bez pochybností preukázaná ani výška predajnej ceny bytu
keď zostalo sporným, či byt bol navrhovateľkou predaný za 600.000,- Sk alebo 660.000,- Sk. Aj samotná
navrhovateľka uznala, že časť z kúpnej ceny bola použitá za trvania manželstva na ich spoločné účely.
Jej vyčíslenie vnosu sumou 450.000,- Sk zostalo tiež nejasným, keď podľa vyjadrenia jej právneho
zástupcu (č.l. 211) v tejto sume bol zohľadnený aj jej podie 1/2-iny na obchodnom podiely spoločnosti
GARRISON, s.r.o., hodnota obchodného podielu podľa tvrdení navrhovateľky pritom mala predstavovať
3.000,- Eur. Z prednesu právneho zástupcu na ostatnom pojednávaní pritom nie jasný záver, že hodnotu
obchodného podielu spol. GARRISON, s.r.o. nežiada zahrnúť do masy BSM, z jeho prednesu vyplýva len
to, že netrvá na vykonaní predtým navrhnutého dôkazu na zistenie hodnoty tohto obchodného podielu
znalcom. Záver súdu prvého stupňa o ustálený výšky vnosu navrhovateľky do BSM účastníkov je potom
v odôvodnení rozhodnutia nejasný a nepreskúmateľný.

Keďže neodôvodnením rozhodnutia v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. podľa vyššie uvedených kritérií,
došlo k porušeniu zákonného procesného postupu, v dôsledku čoho bola znemožnená účastníkom
realizácia ich procesných práv priznaných im v občianskom súdnom konaní, došlo tým k odňatiu
účastníkom možnosti konať pred súdom. Odvolací súd preto s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil vrátane závislých výrokov o trovách konania súdneho
poplatku a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu v ďalšom konaní bude, po starostlivom prihliadnutí na všetky skutočnosti, ktoré
vyšli v konaní najavo a po komplexnom vyhodnotení všetkých dôkazov a to tak jednotlivo ako i vo
vzájomnom súvise, o prípadnom opätovnom výsluchu účastníkov a doplnení ich vyjadrení vo vyššie
naznačených sporných súvislostiach ohľadne vnosu navrhovateľky a ohľadne obchodného podielu v
obchodnej spoločnosti a opätovne vo veci rozhodnúť, vrátane trov konania (i tohto odvolacieho), pričom
rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť.



Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.