Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3CoPr/2/2012 z 29. 5. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 29. mája 2012, sp. zn. 3CoPr/2/2012, ECLI:SK:KSPO:2012:8111206685.2 Krajský súd Prešov | 3CoPr/2/2012 | ECLI:SK:KSPO:2012:8111206685.2 | 2012-05-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ff897faf-0ca6-48d1-b52d-159631bdf236 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8111206685.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoPr/2/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111206685
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8111206685.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu
JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., v právnej veci žalobcu A. Z., nar. XX. XX. XXXX,
bytom A., F. sv. E. XX, zastúpeného JUDr. Janou Toporcerovou, advokátkou so sídlom Lipany, Námestie
sv. Martina 39 proti žalovanému KRAJŇÁK SYSTÉM, s r. o., 082 56 Pečovská Nová Ves, Červenica 165,
IČO: 44 891 041 o zaplatenie cestovných náhrad, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prešov zo dňa 30. 09. 2011, č. k. 10C 62/2011-47, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného
súdu Prešov zo dňa 28. 09. 2011, č. k. 10C 62/2011-46 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u je rozsudok.

Žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške 377,12 Eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku na účet JUDr. Jany Toporcerovej, advokátky.

Potvrdzuje uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len prvostupňový súd) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi 5 143,23 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy za obdobie od 15. 03.
2011 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi
trovy konania 591,90 Eur na účet jeho právneho zástupcu v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a
zaviazal žalovaného zaplatiť súdny poplatok vo výške 309 Eur na účet Okresného súdu Prešov v lehote
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil zistením, že na základe dohody účastníkov konania vznikol pracovný pomer
medzi účastníkmi konania dňa 16. 09. 2009 s dohodnutým miestom výkonu práce Červenica 165. Na
základe pokynu zamestnávateľa, nastúpil žalobca na pracovnú cestu 16. 09. 2009 s miestom výkonu
práce Praha, kde pracoval turnusovo. Pracovný pomer medzi účastníkmi konania bol skončený dohodou
k 15. 11. 2010. Žaloba počas trvania pracovného pomeru vykonal pracovné cesty v dňoch 16. 09. - 15.
10. 2009, 21. 10. - 21. 11. 2009, 30. 11. - 18. 12. 2009 a 13. 01. - 20. 01. 2010. Tieto pracovné cesty
vyúčtoval zamestnávateľovi, nároky z ktorých však doposiaľ neboli žalobcovi uhradené. Na takto zistený
skutkový stav prvostupňový súd právne aplikoval ust. § 42, § 43 ods. 1 Zákonníka práce, § 2 ods. 1, 2,
§ 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1 veta prvá, § 7 ods. 1, § 10 a § 14 zákona č. 283/2002 Z. z., opatrenie
ministra financií SR č. 606/2008 Z. z., ktorým sa ustanovujú na rok 2007 základné sadzby stravného pri
zahraničnej pracovnej ceste a uzavrel, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania vznikol na základe
ich dohody z 16. 09. 2009. Týmto dňom žalobca nastúpil na pracovnú cestu do Českej republiky. Napriek



skutočnosti, že písomne je uzavretá pracovná zmluva až 07. 10. 2009 a zamestnanec v jej zmysle
mal nastúpiť do práce 08. 10. 2009, z vyúčtovania pracovnej cesty je zrejmé, že žalobca u žalovaného
nemohol pracovať až odo dňa 08. 10. 2009, nakoľko z jeho výplatnej listiny za mesiac október 2009
vyplýva, že v tomto mesiaci odpracoval 176 hodín, čo fyzicky by nebolo možné v rozsahu od 08. 10. do
15. 10., kedy ukončil turnus. O tom, že žalobca bol zamestnancom žalovaného už od 16. 09. 2009 svedčí
aj potvrdenie z č. l. 6 spisu od spoločnosti SWIETELSKY, z ktorého vyplýva, že žalobca odpracoval v
mesiaci september 137 hodín v tejto spoločnosti, ktorá bola odberateľom prác od žalovaného. Súd mal za
preukázané, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania vznikol už nastúpením žalobcu na pracovnú
cestu dňa 16.09. 2009 a nie dňom, ktorý je uvedený v písomnom vyhotovení pracovnej zmluvy. V tejto
súvislosti súd poukázal na skutočnosť, že aj keď má byť pracovný pomer založený písomnou pracovnou
zmluvou, nedodržaním písomnej formy nedochádza k neplatnosti takéhoto právneho úkonu, nakoľko to
zákon výslovne neustanovuje. Z výplatnej listiny žalobcu, ako aj z potvrdenia spoločnosti SWIETELSKY
mal súd za preukázané, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania vznikol už v mesiaci september
2009, o čom svedčia aj následné ďalšie turnusy, ktoré boli približne v trvaní jedného mesiaca u žalobcu.
V konaní nebolo sporné, resp. žalovaný nepredložil na základe výzvy súdu žiadne listinné dôkazy, ani
iné dôkazy, ktoré by preukazovali, žeby vyplatil žalobcovi nároky, ktoré vyplývajú zamestnancovi pri
vyslaní na pracovnú cestu v zmysle zákona o cestovných náhradách. Je zrejmé, že v danom prípade
zamestnávateľ nedodržal písomnú formu ani pri dohode o používaní vlastného motorového vozidla na
pracovnú cestu, čo však v danom prípade nespôsobuje neplatnosť takejto dohody a súd mal za to, že
zamestnancovi, ktorý použije vlastné motorové vozidlo pri pracovnej ceste patria náhrady priznané v
zmysle zákona o cestovných náhradách (zákon č. 283/2002 Z. z.)., teda základná náhrada za každý
kilometer jazdy a náhrada za spotrebované pohonné látky. Ako vyplýva z cestovných príkazov žalobca
pri prvej pracovnej ceste najazdil 2 276 km pri priemernej spotrebe 71/100 km s paušálnou náhradou
0,183 Eur/km, čo predstavuje sumu 598,58 Eur. Pri druhej pracovnej ceste bolo najazdených 2 378 km,
čo po započítaní paušálnej náhrady a náhrady PHM činí sumu 625,41 Eur. Pri tretej pracovnej ceste
najazdil 1 936 km, čo predstavuje cenu 509,16 Eur a pri štvrtej pracovnej ceste pri najazdených 1 902 km
predstavuje sumu 500,22 Eur. Súd zároveň považoval za dôvodný aj nárok na zaplatenie stravného vo
výške 2 082,82 Eur. Žalovaný ako zamestnávateľ bol povinný zaplatiť zamestnancovi stravné v zmysle
ust. § 5 a nasl. zákona o cestovných náhradách. Náhrada stravného za mesiac september 2009 pri počte
13 dní predstavovala 7 800 Kč s tým, že základná náhrada stravného za jeden deň v Českej republike
podľa vyhlášky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR činí 600 Kč. V mesiaci október 2009 bolo
odpracovaných 24 dní, v mesiaci november 2009 - 20 dní, v mesiaci december 2009 - 17 dni a v mesiaci
január 2010 - 16 dní, čo spolu po prepočte na eurá činí 2 082,82 Eur. Základná sadzba stravného v
Českej republike, v danom čase predstavovala sumu 600 Kč na jeden deň. Zároveň súd priznal žalobcovi
aj právo na zaplatenie vreckového vo výške 40 % zo sumy stravného v zmysle citovaných ustanovení
zákona o cestovných náhradách, ktoré činia 833,13 Eur (40 % z 2 082,82 Eur). Celkovo predstavujú
nevyplatené nároky žalobcu sumu 5 149,23 Eur.

S poukazom na ust. § 517ods. 2 Občianskeho zákonníka súd priznal žalobcovi právo na zaplatenie
úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne za obdobie od 16. 03. 2011 do zaplatenia. Súd mal preukázané
z predžalobnej výzvy, že žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie svojho dlhu, pričom výška úrokovej
sadzby je v súlade s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z.. Žalobca uplatnil právo na zaplatenie úrokov
z omeškania odo dňa podania žaloby na súde, ktorá bola podaná 15. 03. 2011-

Vzhľadom na obsah spisu a na listinné dôkazy v ňom predložené, ako aj na skutočnosť, že žalobca sa
toho času dlhodobo nachádza v zahraničí, súd nepovažoval za nutné vykonať dôkaz výsluchom žalobcu.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k návrhu na začatie konania neuviedol žiadne konkrétne okolnosti, ktorými
by poprel nárok žalobcu a taktiež neuviedol žiadne iné konkrétne dôkazy, ktoré by žiadal v konaní
vykonať. Z týchto dôvodov mal súd za to, že skutkový stav zistený z listinných dôkazov je dostatočným
podkladom pre rozhodnutie vo veci samej.

Výrok o trovách konania prvostupňový súd odôvodnil podľa ust. § 142ods. 1 O.s. p. a úspešnému
žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia. Nakoľko
žalobca bol v konaní oslobodený od zaplatenia súdneho poplatku, kým u žalovaného bola táto žiadosť
zamietnutá, výška súdneho poplatku činí 6 % uplatneného nároku podľa položky 1a Sadzobníka súdnych



poplatkov, t.j. 309 Eur, ku ktorej povinnosti, t. j. zaplatiť súdny poplatok zaviazal prvostupňový súd
neúspešného žalovaného.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Uviedol, že uloženie
povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 5 143,23 Eur je protizákonné, lebo podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č.
283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, zamestnancovi patrí základná náhrada za každý jeden kilometer
jazdy a náhrada za spotrebované pohonné látky len v tom prípade, ak sa zamestnanec písomne dohodne
so zamestnávateľom. Dodržanie písomnej formy dohody medzi zamestnávateľom a zamestnancom
o používaní vlastného motorového vozidla na pracovnú cestu v danom prípade absentuje. Keďže
tento právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon o cestovných náhradách, je tento
právny úkon neplatný a žalobcovi neprislúcha žiadna z cestovných náhrad, na ktoré by mal mať
nárok v prípade platnej dohody o používaní vlastného motorového vozidla na pracovnú cestu. Napriek
tomu, že prvostupňový súd uznal, že v danom prípade nebola dodržaná písomná forma pri dohode o
používaní vlastného motorového vozidla na pracovnú cestu dospel k záveru, že takéto nedodržanie
formy právneho úkonu nespôsobuje jeho neplatnosť. Žalovaný neuznáva povinnosť zaplatiť žalobcovi
žiadanú sumu 5 143,23 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy, lebo výška
žiadanej sumy nezodpovedá realite, o ktorej žalobca vie. K týmto skutočnostiam je potrebné vypočuť
nielen žalovaného, ale hlavne žalobcu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu
zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové prejednane a rozhodnutie.

Žalobca k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súd prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.
Uviedol, že špecifikáciu výpočtu cestovných náhrad vykonala účtovníčka a v predložených cestovných
príkazoch sú uvedené dni cesty na pracovisko, výkon práce a k tomu je vypočítané stravné a vreckové.
Prepočet je vykonaný podľa miesta pobytu v eurách, ako aj v českých korunách s prepočtom českej
koruny na eurá (v súlade so zákonom o cestovných náhradách). Žalobca skutočne pracoval pre
žalovaného a na pracovisko, na ktoré bol vyslaný sa musel dopraviť. Cestoval vlastným vozidlom s
ústnym súhlasom zamestnávateľa, ktorý vedel, že žalobca takto cestuje a nikdy nenamietal tento spôsob
dopravy na ubytovňu aj na pracovisko. Na záver uviedol, že predložil v konaní všetky listinné dôkazy,
ktorými svoj nárok preukazoval. Prvostupňový súd rozhodol vo veci na základe žalobcom predložených
listinných dôkazov. Žalovaný mal tiež možnosť sa vyjadriť a predložiť dôkazy, o termíne pojednávania
vedel, nezúčastnil sa ho a ani nepožiadal o ospravedlnenie neúčasti.

Z podaného odvolania vyplýva, že odvolateľ napadol len rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bolo
rozhodnuté vo veci samej. Nenapadá teda výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bol zaviazaný
zaplatiť súdny poplatok za návrh.

V napadnutej časti preskúmal odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1 O. s. p.. Podľa tohto ustanovenia
odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania. Rozsah preskúmavacieho práva
(aj povinnosti) odvolacieho súdu je určený rozsahom odvolania, ktorým sa rozumejú napadnuté
výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa a dôvodmi odvolania, ktorými sú námietky proti odôvodneniu
napadnutého rozhodnutia v súlade s ust. § 205 ods. 2, § 205a O. s. p. Nad rámec rozsahu a dôvodov
nebol odvolací súd oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať. Výnimku
by mohli tvoriť len vady konania, na ktoré odvolací súd prihliada, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.). Treba ešte uviesť, že odvolací súd na prejednanie podaného
odvolania nariadil pojednávanie za účelom doplnenie dokazovania výsluchom účastníkov konania.
Žalovaný podobne ako pred súdom prvého stupňa sa na pojednávanie neustanovil a nepožiadal ani z
dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. U žalovaného bolo riadne vykázané doručenie predvolania
na odvolacie pojednávanie, a to s poukazom na ust. § 47 ods. 2 O. s. p.. Po takomto preskúmaní
napadnutého rozhodnutia, aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že
žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nemôžu privodiť zmenu, ani zrušenie odvolaním napadnutého
rozsudku súdu prvého stupňa.



Podľa ust. § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Občiansky súdny poriadok vychádza pri rozdelení dôkazného bremena medzi účastníkov konania zo
zásady kontradiktórnosti spojenej so zásadou formálnej pravdy. Znamená to, že konajúci súd zásadne
nevyhľadá iniciatívne ex offo dôkazy slúžiace na podporu alebo vytváranie tvrdení ktoréhokoľvek
účastníka konania, ale očakáva tvrdenia, následné návrhy dôkazov na ich podporu, práve od sporových
strán. Uvedená konštrukcia plynie z predmetu občianskeho súdneho konania, ktorým je nachádzanie
práva v spore medzi konkrétnymi subjektmi práva. Vychádza sa zo záujmu tých subjektov, na úspechu v
konaní, čo má viesť k dôslednej obhajobe ich subjektívnych práv vyvíjaním ich vlastnej procesnej aktivity
a nie oficióznym postupom konajúceho súdu, ktorý splní svoju úlohu tým, že existujúci spor rozhodne v
prospech účastníka konania, ktorý uniesol dôkazné bremeno vo vzťahu ku všetkým svojím relevantným
tvrdeniam a v neprospech účastníka, ktorý dôkazné bremeno neuniesol (III. ÚS 303/08).

Na základe vykonaného dokazovania vychádzajú so žalobcom predložených listinných dôkazov bolo v
konaní nepochybne preukázané, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania vznikol na základe ich
dohody už dňa 16. 09. 2009. V konaní nebolo sporné, resp. žalovaný nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by
preukazovali, že žalobcovi zaplatil nároky, ktoré mu ako zamestnancovi vyplývajú pri vyslaní na pracovnú
cestu v zmysle zákona č.283/2002 Z. z. o cestovných náhradách. Žalovaný tvrdí, že napadnutý rozsudok
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok
obsahuje správne konštatovanie, že zamestnancovi, ktorý na pracovnej ceste použije vlastné motorové
vozidlo patria náklady v zmysle ust. § 7 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách účinného
v čase existencie pracovného pomeru medzi účastníkmi konania.

K odvolacej námietke žalovaného, že žalobcovi neprislúcha v súvislosti s pracovnou cestou základná
náhrada za každý jeden kilometer jazdy a náhrada za spotrebované pohonné látky z dôvodu nedodržania
písomnej formy dohody o používaní vlastného motorového vozidla na pracovnú cestu, odvolací súd
poznamenáva:

Nedodržanie písomnej formy právneho úkonu - dohody o používaní vlastného motorového vozidla na
pracovnú cestu spôsobuje relatívnu neplatnosť právneho úkonu v zmysle ust. § 40a Občianskeho
zákonníka. Relatívna neplatnosť právneho úkonu je založená na vyvrátiteľnej domnienke tohto právneho
úkonu. Znamená to, že dokiaľ oprávnené osoby neuplatnia svoje právo dovolať sa neplatnosti právneho
úkonu, bude sa naň pozerať ako na platný právny úkon. Osobami oprávnenými dovolať sa relatívnej
neplatnosti právneho úkonu sú dotknutí účastníci dohody (tí, ktorí sami neplatnosť dohody nespôsobili)
a tiež tretie osoby, pokiaľ sú z takého úkonu vo svojich právach a oprávnených záujmoch dotknuté
(opomenuté). Tomu, kto spôsobil relatívnu neplatnosť právneho úkonu neprislúcha právo dovolať sa
neplatnosti právneho úkonu (§ 40a veta druhá Občianskeho zákonníka), lebo nie je oprávnenou
osobou. Premieta sa tu zásada dobrej viery (bona fides), t. j. že nikto nemôže mať prospech zo
svojho nepoctivého správania, resp. že sa takého správania nemôže vo svoj prospech dovolať. Keďže
žalovaný ako zamestnávateľ nedodržal písomnú formu dohody o používaní vlastného motorového
vozidla žalobcom na pracovnú cestu, dohoda nie je neplatná, ak nebola uzatvorená v písomnej forme.

Odvolací súd považuje ďalšie odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné. Žalovaný sa na súdne
pojednávanie vytýčené pred súdom prvého stupňa dňa 30. 09. 2011 nezúčastnil a ani pojednávanie
nežiadal odročiť. Tak boli splnené podmienky pre pojednávanie aj v jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2
O. s. p.). Na pojednávanie pred odvolacím súdom dňa 30. 05. 2012 sa žalovaný opätovne nedostavil
a pojednávanie odročiť nežiadal Odvolací súd doručoval predvolanie na pojednávanie žalovanému ako
právnickej osobe na adresu jeho sídla uvedenú v obchodnom registri (KRAJŇÁK SYSTEM, s. r.o., 083 01
Červenica pri Sabinove 165). Zásielka sa vrátila súdu ako neprevzatá (adresát neznámy). Vychádzajúc
z obsahu spisu, odvolací súd zistil, že žalovanému boli zásielky doručované súdom prvého stupňa na
adresu Červenica 165, poštové smerovacie číslo 082 56 (pošta Pečovská Nová Ves), pričom zásielky s
takto uvedeným poštovým smerovacím číslom žalovaný aj riadne preberal (č. l. 15 - 49 spisu). Odvolací
súd preto opätovne doručoval predvolanie na pojednávanie žalovanému ako právnickej osobe na adresu



KRAJŇÁK SYSTEM, s. r.o., Červenica 165, 082 56 pošta Pečovská Nová Ves. Aj táto zásielka sa vrátila
odvolaciemu súdu ako neprevzatá. Odvolací súd považoval zásielku za doručenú, a to v zmysle ust.
§ 48 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ak nie je možné doručiť písomnosť právnickej osobe na adresu jej
sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je zapísaná, a jej iná adresa nie je
súdu známa, písomnosť sa považuje po 3 dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú,
a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie. Boli preto splnené
podmienky podľa ust. § 101 ods. 2 O. s.p. na prejednania pojednávania v neprítomnosti žalovaného.
Odvolací súd pritom prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy pred súdom prvého stupňa.

Pretože súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého
správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne právne rozhodol, odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil (§ 219 O. s. p.).

Skutkové zistenia súdu prvého stupňa pritom zodpovedajú vykonanému dokazovania a odôvodnenie
rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. V podrobnostiach je potrebné odkázať na skutkové
a právne závery uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa nepriznal žalovanému oslobodenie od súdnych poplatkov.
Za dôležité považoval, že žalovaný ním deklarované nepriaznivé majetkové pomery žiadnym spôsobom
nepreukázal, pričom výška súdneho poplatku, ktorá vznikla žalovanému podaním námietky zaujatosti
66 Eur (podľa položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov) v spojení s charakterom žalovaného ako
podnikateľského subjektu vytvárajú predpoklad v spôsobilosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za
podanú námietku zaujatosti.

Žalovaný v odvolaní uvádza, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávne
zistených skutočností, ako aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol napadnuté uznesenie
zrušiť a žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov vyhovieť.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie a zistil, že súd prvého stupňa rozhodol správne. Odvolací
súd nemohol nebrať do úvahy právny dôvod vzniku právneho vzťahu medzi účastníkmi konania.

V predmetnom konaní sa žalobca vo vzťahu k žalovanému domáha zaplatenia cestovných náhrad. Vo
vzťahu ku charakteru žalovanému ako právnickej osoby podnikateľa súd zdôrazňuje, že oprávnenosť
priznania oslobodenia od platenia súdnych poplatkov podnikateľa nemožno z hľadiska majetkových
pomerov účastníka posudzovať rovnako ako pri fyzických osobách - nepodnikateľoch. Majetkové
pomery podnikateľského subjektu, ktorým je i žalovaný nie sú určované len množstvom voľných
peňažných prostriedkov, ale aj jeho celkovou majetkovou situáciou. Podnikateľ musí, okrem iného
znášať aj riziko neúspechu v podnikaní. Súčasťou podnikateľskej činnosti je nielen uplatňovanie
pohľadávok, ale aj obrana proti žalobám podaným proti podnikateľskému subjektu.

Odvolací súd v súlade s názorom súdu prvého stupňa musí konštatovať, že žalovaný nepresvedčil o
podmienkach na oslobodenie od súdnych poplatkov a s prihliadnutím na výšku poplatkovej povinnosti,
ktorá žalovanému vznikla podaním námietky zaujatosti (66 Eur podľa položky 17a Sadzobníka súdnych
poplatkov) výška tejto poplatkovej povinnosti v spojení s charakterom žalovaného ako podnikateľského
subjektu a s prihliadnutím na predmet sporu vytvárajú predpoklad spôsobilosti žalovaného zaplatiť súdny
poplatok za námietku zaujatosti.

Odvolací súd preto potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne (§ 219 O. s. p.).

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol postupom podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení
s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov
konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu požiadal o priznanie



náhrady trov odvolacieho konania a požadovanú náhradu po vynesení rozsudku v lehote troch dní aj
vyčíslil.

Odvolací súd v súlade s praxou zaužívanou v odvolacom konaní priznal žalobcovi náhradu trov konania
vo výške zodpovedajúcej odmene advokáta za dva úkony právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu
žalovaného, účasť právneho zástupcu na odvolacom pojednávaní dňa 30. 05. 2012). Vychádzal pri tom
z ust. § 14 ods. 1 písm. a), b), c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb. Žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v celkovej výške
377,12 Eur. V súlade s ust. § 10 ods. 1 citovanej vyhlášky jeden úkon právnej služby činí 180,93 Eur. Za
dva úkony právnej služby (2 x 180,93 Eur) odmena predstavuje 361,86 Eur. K tomuto je treba pripočítať
režijný paušál (2 x 7,63 Eur) vo výške 15,26 Eur. Spolu trovy odvolacieho konania predstavujú 377,12
Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.