Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/189/2018 z 18. 6. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 18. júna 2019, sp. zn. 23Co/189/2018, ECLI:SK:KSTT:2019:2508204713.1 Krajský súd Trnava | 23Co/189/2018 | ECLI:SK:KSTT:2019:2508204713.1 | 2019-06-18 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP, § 132 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5d53599c-7b8a-4056-899a-4e3e931c4ce5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2508204713.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/189/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2508204713
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2508204713.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:
JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Daša Kontríková, v právnej veci žalobcov: 1/ Ing. M. M., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XX, XXX XX N. - E., 2/ Ing. arch. M. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX,
XXX XX A., 3/ Q. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. S. XX/XX, XXX XX W., zastúpení: Mgr. Andrej Bartovic,
advokát, so sídlom Kukučínova 8, 921 01 Piešťany, proti žalovanému: MUDr. V. W., nar. XX.XX.XXXX,
bytom M. A. XXXX/XX, XXX XX W., zastúpený: JUDr. Zuzana Jedličková, advokát, so sídlom Royova
9, 921 01 Piešťany, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcov proti rozsudku
Okresného súdu Piešťany č. k. 5C/460/2008-209 zo dňa 23. apríla 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. Po právnej stránke rozsudok odôvodnil aplikáciou § 132 ods. 1, § 133 ods.
2, § 114 Občianskeho zákonníka (ďalej iba „OZ“), § 108 a § 114 Občianskeho zákonníka účinného
ku dňu 16.12.1959, § 2 ods. 1 a 7 zák. č. 138//1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom ku dňu
01.05.1991. Vecne tým, že predmetom konania je žaloba o určenie, či tu právo je alebo nie, ak je na tom
naliehavý právny záujem, preto je povinnosťou súdu sa v prvom rade vysporiadať s tým, či žalobcovia
majú na vyhlásení takéhoto určovacieho rozsudku naliehavý právny záujem. Naliehavý právny záujem
je procesným predpokladom prípadnej úspešnosti, či neúspešnosti určovacej žaloby. O určenie práva
sa jedná v prípade subjektívnych práv, teda o určenie existencie, či neexistencie takéhoto práva. Ak
má súd zamietnuť určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, je vylúčené, aby sa
zároveň zaoberal vecou samou.

2. V súdenom spore dospel súd k záveru, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení daný
je, nakoľko z dôvodu zápisu duplicitného vlastníctva k pozemku je právne postavenie žalobcov neisté a
určovacia žaloba umožňuje dosiahnuť zhodu medzi skutočným právnym stavom a stavom zapísaným
v katastri nehnuteľností. Okolnosť, že ako vlastník určitej nehnuteľnosti je v katastri nehnuteľností
zapísaný popri žalobcovi (žalobcoch) aj žalovaný, odôvodňuje vždy naliehavý právny záujem žalobcu
na určení, že je vlastníkom takej nehnuteľnosti. S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva v
katastri nehnuteľností (výpis z LV preukazuje vlastnícke právo) a na jeho právne účinky je odôvodnený
záver, že právne postavenie žalobcov je za tejto situácie nielen neisté, ale bez požadovaného určenia by
ich právne postavenie mohlo byť aj ohrozené. Pretože súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva je
podkladom pre vykonanie prípadných zmien v zápisoch do katastra nehnuteľností, je žaloba o určenie



vlastníckeho práva spôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie neistoty o skutočných právnych
vzťahoch medzi stranami.

3. Podanou žalobou sa žalobcovia domáhali určenia, že pozemok parc. č. 6413 - zastavané plochy
a nádvoria o výmere 20 m2, k. ú. W., zapísaný na LV č. XXXX je v ich podielovom spoluvlastníctve.
Podľa výpisu z LV č. XXXX je však ako vlastník sporného pozemku, parcely registra „C“ zapísaný
žalovaný. Jeho vlastnícke právo je zároveň spochybnené listom vlastníctva č. XXXXX (obmedzujúcou
poznámkou). Podľa výpisu z LV č. XXXXX sú žalobcovia podielovými spoluvlastníkmi pozemku parc.
č. 1779 - záhrady o výmere 283 m2, parcely registra „E“. Ich vlastnícke právo je však zároveň
spochybnené okrem iných aj listom vlastníctva č. XXXX (poznámkou). V konaní žalovaný preukázal
(spätnou identifikáciu parciel), že sporný pozemok parc. č. 6413 bol časťou pôvodnej parcely č. 1779
pod parcelným číslom 1800/49.

4. Jedným zo základných predpokladov úspechu v sporovom konaní je unesenie dôkazného bremena,
teda faktického preukázania tvrdených skutočností. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností
nesie tá strana sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne
dôsledky. Nesplnenie dôkaznej povinnosti žalobcu má za následok neunesenie dôkazného bremena,
čo sa prejaví v rozhodnutí vo veci samej. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru,
že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno o tom, že nedošlo k vyvlastneniu pozemku parc. č. 1779
a k prechodu vlastníctva na štát a následne ex lege na Mesto Piešťany ako právneho predchodcu
žalovaného. Na druhej strane žalovaný preukázal, že je vlastníkom sporného pozemku. Z vykonaného
dokazovania mal súd nesporne za preukázané, že k vyvlastneniu pôvodného pozemku parc. č. 1779
došlo. Podľa zápisu v pozemkovoknižnej vložke č. 231 bolo Rozhodnutím Odboru pre výstavbu a VH
rady MsNV v Piešťanoch zo dňa 28.08.1959, pod zn. Výst. 6007/59 zahájené vyvlastňovacie konanie
pre Generálneho investora kompletnej bytovej výstavby KNV v Bratislave. Rozhodnutím Odboru pre
výstavbu a vodné hospodárstvo rady MsNV v Piešťanoch zo dňa 16.12.1959, Zn.: Výst. 6007/59-Mč/Gá,
bol pozemok parc. č. 1779, k. ú. W. o výmere 926 m2, zapísaný vo vložke č. 231, vo vlastníctve právnych
predchodcov žalobcov, vyvlastnený pre Čsl. štát - GI KNV Bratislava. Týmto rozhodnutím o vyvlastnení
prešlo vlastnícke právo k pozemku parc. č. 1779 na štát a zanikli práva tretích osôb k tejto nehnuteľnosti.
Uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 6 Nc 47/60 zo dňa 23.03.1962 súd rozdelil náhradu za
vyvlastnenú parcelu č. 1779, k. ú. W., zapísanú vo vložke č. 231 a poukázal v uznesení vyčíslené sumy
náhrad právnym predchodcom žalobcov, s odôvodnením, že tak súd rozhodol na základe právoplatného
rozhodnutia Odboru pre výstavu a vodné hospodárstvo rady MsNV v Piešťanoch zo dňa 16.12.1959 pod
č. Výst. 6007/59/Mč/Gá. Na základe uvedeného je potom správna argumentácia žalovaného, že právni
predchodcovia žalobcov ku dňu svojej smrti už neboli vlastníkmi pôvodného pozemku parc. č. 1779 a
preto tento pozemok nemohol byť predmetom dedičského konania po nich. Aplikujúc ustanovenie § 2
ods. 1 a ods. 7 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, predmetný pozemok prešiel dňom účinnosti tohto
zákona, t. j. dňa 01.05.1991 na obec, t. j. Mesto W.. Je potom nesporné, že Mesto W. sa stalo vlastníkom
sporného pozemku parc. č. 6413, k. ú. W. priamo zo zákona - ex lege a ako výlučný vlastník sporného
pozemku mal právo previesť, a aj previedol, vlastnícke právo k spornému pozemku na žalovaného, ktorý
nadobudol vlastnícke právo k tomuto pozemku na základe kúpnej zmluvy uzavretej s Mestom Piešťany
vkladom do katastra nehnuteľností a je tak výlučným vlastníkom sporného pozemku, ku ktorému sa
žalobcovia podanou žalobou domáhajú určenia vlastníckeho práva.

5. Právna argumentácia žalobcov bola založená na skutočnosti, že nedošlo k vyvlastneniu sporného
pozemku, dôvodiac najskôr len absenciou doložky právoplatnosti a vykonateľnosti na vyvlastňovacom
rozhodnutí. Na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, naviac právna zástupkyňa žalobcov
začala poukazovať na skutočnosť, že niektorí právni predchodcovia žalobcov ako vlastníci neboli v tomto
rozhodnutí identifikovaní celou svojou adresou a spochybňovala doručovanie predmetného rozhodnutia
právnym predchodcom žalobcov. Ohľadom uvedených námietok žalobcov, najmä nevyznačenej
právoplatnosti, sa súd pridŕža právnej argumentácie Krajského súdu v Trnave vyslovenej v Uznesení č. k.
25Co/47/2016 zo dňa 22.02.2017 v obdobnej veci. Právo na spravodlivý proces zahŕňa v sebe aj istotu,
že rozhodnutia vydané pred mnohými rokmi a účastníkmi rešpektované, nebudú po rokoch spochybnené
prostredníctvom tvrdených závad v doručovaní (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 24.
apríla 2007, sp. zn. 22 Cdo 3028/2006). Ak nie je dôvod pochybovať, že sa určité veci v dobe dávno
minulej (t. j. keď časový odstup od rozhodných skutočností podstatne prekračuje aj vydržacie lehoty
alebo lehoty skartačné) diali obvyklým alebo pravidelným spôsobom, resp. (úradným) postupom, je
dôkazné bremeno o tom, že v danom prípade to tak nebolo, na tom, kto to tvrdí (rozsudok Najvyššieho



súdu Českej republiky z 3. februára 2005, sp. zn. 22 Cdo 1400/2004, Súbor č. C 3255). I negatívne
skutočnosti je možno v konaní dokazovať a v súdnej praxi k tomu tiež často dochádza, a to s tým, že
ako určité špecifikum sa v takýchto prípadoch uplatňuje snáď len častejšie použitie nepriamych dôkazov.
Na základe uvedeného Krajský súd v Trnave uzavrel, že pokiaľ z odôvodnenia uznesenia Okresného
súdu Trnava č. k. 6 Nc 47/60 zo dňa 23.3.1962 v právnej veci rozvrhu náhrady za vyvlastnené pozemky,
ktorými sú i sporné pozemky, vyplýva, že k rozvrhu došlo práve na základe právoplatného rozhodnutia
Odboru pre výstavbu a vodného hospodárstva rady MsNV v Piešťanoch zo dňa 16. decembra 1959 pod
č. Výst. 6007/59/Mč/Gá o ich vyvlastnení, v konaní žalobcom i predloženého, a z doposiaľ vykonaného
dokazovania opak preukázaný nebol (teda, že by predmetné rozhodnutie právoplatnosť nenadobudlo),
súd prvej inštancie sa mal vecou zaoberať tak, ako keby uvedené rozhodnutie právoplatné bolo a ďalej
zamerať dokazovanie na to, či na základe takéhoto právoplatného rozhodnutia Československý štát
nadobudol do vlastníctva parc. č. 1780 zapísanú vo vložke č. 231 vo výmere 926 m2 vyvlastnením.
Pri posudzovaní nadobudnutia vlastníckeho práva Československým štátom k sporným pozemkom je
pritom potrebné vychádzať z právnej úpravy vyvlastnenia vzťahujúcej sa na uvedené obdobie. Pokiaľ
ide o spochybňovanie doručovania vyvlastňovacieho rozhodnutia, súd navyše upriamuje pozornosť aj
na tú skutočnosť, že aj samotné rozhodnutie počítalo s prípadným doručovaním opatrovníkovi, ak pobyt
vlastníkov nie je známy (strana 4, prvý odsek rozhodnutia o vyvlastnení). Pokiaľ ide o Uznesenie sp.
zn. 6 Nc 47/60 o rozdelení náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti, v ňom sú uvedené kompletné adresy
právnych predchodcov žalobcov.

6. Vychádzajúc z premisy, že aj negatívne skutočnosti možno dokazovať, dospel súd k záveru,
že žalobcovia nepreukázali nimi tvrdené skutočnosti, že rozhodnutie o vyvlastnení nenadobudlo
právoplatnosť a že nedošlo k vyvlastneniu pozemku parc. č. 1779. Skutočnosť, že k vyvlastneniu
nedošlo, je len ničím nepreukázanou domnienkou žalobcov. Proti rozhodnutiu o vyvlastnení bolo
možné podať odvolanie, proti uzneseniu o rozvrhu náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti bolo možné
podať sťažnosť. Žalobcovia v konaní ani netvrdili, ani nepreukázali, že by proti týmto rozhodnutiam
podali právni predchodcovia žalobcov opravné prostriedky. Nepredložením odvolania preto nemohli
jednoznačne spochybniť vyvlastnenie pozemku.
7. Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. účinný od 01.01.1951 zakotvil konsenzuálny princíp
pozemkovoknižného práva, nakoľko opustil zásadu, že pozemkovoknižné zápisy majú hmotnoprávne
následky. Zápisy do pozemkovej knihy mali už len deklaratórny charakter. Preto tvrdenie žalobcov, že
štát nikdy nebol v evidencii nehnuteľností zapísaný ako vlastník pozemku parc. č. 1779 neznamená, že
jeho vlastníkom nebol. Keďže podľa § 114 veta prvá Občianskeho zákonníka účinného v čase vydania
rozhodnutia o vyvlastnení (dňa 16.12.1959), v prípadoch, v ktorých tak ustanovuje zákon, prechádza
vlastníctvo priamo zo zákona alebo výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej správy, vlastníctvo
pozemku parc. č. 1779 zapísaného vo vložke č. 231 prešlo samotným výrokom Odboru pre výstavbu
a vodné hospodárstvo rady MsNV v Piešťanoch na Československý štát, preto samotné nevyznačenie
doložky právoplatnosti a vykonateľnosti na rozhodnutí o vyvlastnení nemôže nič meniť na účinkoch tohto
rozhodnutia. Absencia doložky právoplatnosti neznamená, že pozemok nebol právoplatne vyvlastnený.
Nevyznačenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti ani na uznesení sp. zn. 6Nc 47/60 zo dňa
02.03.1962 a uznesení sp. zn. 6Nc 47/60 zo dňa 23.03.1962 už vôbec nemôže spochybniť skutočnosť,
že došlo k vyvlastneniu pozemku parc. č. 1779. Súd je toho názoru, na rozdiel od žalobcov, že žalovaný
preukázal vznik svojho vlastníckeho práva, ktoré je odvodené od vlastníckeho práva jeho predchodcu,
Mesta Piešťany. Na základe záveru o vyvlastnení pozemku parc. č. 1779 sa súd ďalej nezaoberal
prípadným vydržaním sporného pozemku Mestom Piešťany ani samotným žalovaným. Vychádzajúc z
vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a preto žalobu v
celom rozsahu zamietol.

8. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že
žalovanému, ktorý bol v konaní plne úspešný, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia prostredníctvom svojho právneho
zástupcu. Uviedli, že s konštatovaním súdu prvej inštancie v tom, že neuniesli dôkazné bremeno
sa nestotožňujú. Žalobcovia v konaní listinnými dôkazmi preukázali, že nadobudli vlastnícke právo k
spornému pozemku (pôvodná parcela č. 1779). Žalobca 1/ nadobudol spoluvlastnícky podiel o veľkosti
1/6-iny po svojom právnom predchodcovi P. H., nar. XX.XX,XXXX, naposledy bytom C. Y. mieru XX/XX,
XXX XX W., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, a to na základe Osvedčenia o dedičstve č. k. 20D/2395/2006
11Dnot 12/2007 vydaného dňa 03.05.2007 JUDr. Ľubicou Zaťkovou.



Žalobca 2/ (pôvodný) nadobudol spoluvlastnícky podiel o vel'kosti 1/6-iny po právnej predchodkyni T.
K., rod. H., nar. dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom Y. XX, M. A., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX, a to
na základe Osvedčenia o dedičstve č. 31D/2136/2006 Dnot 159/2006 vydaného dňa 30.04.2007 JUDr.
Ingrid Lúčanovou, spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/12-iny po právnej predchodkyni Q. K., rod. H., nar.
dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom T. 2, XXX XX W., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX, a to na základe
Osvedčenia o dedičstve č. D/2397/2006 Dnot 224/2006 vydaného dňa 26.03.2007 V. K., spoluvlastnícky
podiel o vel'kosti 2/12-in po právnom predchodcovi C. H., nar. dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom T. 1,
XXX XX W., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, a to na základe Osvedčenia o dedičstve č. 20D/2399/2006
1Dnot 252/2006 vydaného dňa 09.05.2007 JUDr. Miroslavom Gregorom a spoluvlastnícky podiel o
vel'kosti 1/12-iny po právnej predchodkyni W. S., rod. H., nar. dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom S.
XXXX/XX, A., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX, a to na základe Osvedčenia o dedičstve č. 2D/442/2006
Dnot 55/2006 vydaného dňa 23.05.2007 JUDr. Máriou Kucharovičovou.
Žalobca 3/ nadobudol spoluvlastnícky podiel o velkosti 1/12-iny po právnej predchodkyni Q. K., rod.
H., nar. dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom T. 2, XXX XX W., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX, a
to na základe Osvedčenia o dedičstve č. D/2397/2006 Dnot 224/2006 vydaného dňa 26.03.2007
Miroslavom Kupcom, spoluvlastnícky podiel o vel'kosti 2/12-in po právnom predchodcovi C. H., nar.
dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom T. 1, XXX XX W., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, a to na
základe Osvedčenia o dedičstve č. 20D/2399/2006 1 Dnot 252/2006 vydaného dňa 09.05.2007 JUDr.
Miroslavom Gregorom a spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/12-iny po právnej predchodkyni W. S., rod.
H., nar. dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom S. XXXX/XX, A., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX, a to na
základe Osvedčenia o dedičstve č. 2D/442/2006 Dnot 55/2006 vydaného dňa 23.05.2007 JUDr. Máriou
Kucharovičovou.

10. Podľa platnej právnej úpravy žalobcovia nadobudli pozemok parcelné č. 1779 smrťou svojich
právnych predchodcov. Vo všetkých prípadoch (s výnimkou spoluvlastníckeho podielu po poručiteľke Q.
K.) sa tak stalo ešte pred tým, ako žalovaný uzavrel Kúpnu zmluvu zo dňa 08.12.2001 (vklad vlastníckeho
práva povolený dňa 07.03.2002) s Mestom Piešťany a dokonca vo viacerých prípadoch ešte pred tým,
kým majetok štátu ex lege prešiel (mal prejsť) na Mesto Piešťany. Žalobcovia teda preukázali titul
nadobudnutia vlastníckeho práva k spornému pozemku a preukázali, že sú jeho vlastníkmi. Dávajú
do pozornosti, že ich vlastnícke právo svojimi rozhodnutiami v dedičských konaniach potvrdil štát. Na
druhej strane žalovaný predložil Kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudol vlastnícke právo k pozemku
parcelné č. 6413 od Mesta Piešťany ako právneho nástupcu Československého Štátu.

11. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil otázku dôkazného bremena, nakoľko práve žalovaný
ako právny nástupca Mesta Piešťany, a teda aj štátu, bol povinný preukázať, že došlo k vyvlastneniu
pozemku parcelné č. 1779 a nie žalobcovia. A to nielen s poukazom na zásadu „nemo plus iuris", ale aj
s poukazom na to, že žalobcovia predložili rozhodnutia o nadobudnutí dedičstva.

12. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení Rozsudku uvádza, že z vykonaného dokazovania mal za
nesporne preukázané, že k vyvlastneniu pozemku parcelné č. 1779 došlo, ale už neuvádza kedy. Bez
ďalšieho konštatuje, že právni predchodcovia žalobcov v čase svojej smrti už neboli vlastníkmi pozemku
parcelné č. 1779. Takúto skutočnosť žalovaný v konaní nepreukázal a navyše tento záver súdu prvej
inštancie nie je správny a potvrdzujú to aj nasledujúce skutočnosti:
1. Z PKV č. 231 vyplýva, že vyvlastňovacie konanie k parcele č. 1779 bolo zahájené Rozhodnutím
vydaným Odborom pre výstavbu a vodné hospodárstvo rady MsNV v Piešťanoch č. 6007/59-Mč-Gá dňa
28.08.1959. Toto rozhodnutie bolo doručované na Ľudový súd pozemkovo knižné oddelenie Piešťany
a je aj v PKV č. 231 zapísané.
2. Z Vyvlastňovacieho rozhodnutia vydaného Odborom pre výstavbu a vodné hospodárstvo rady MsNV
v Piešťanoch č. 6007/59-Mč-Gá zo dňa 16.12.1959 (ďalej len „Vyvlastňovacie rozhodnutie") nie je
preukázané, že vyvlastnenie právoplatne prebehlo a skončilo a túto skutočnosť nevyvrátili ani ďalšie
dôkazy predložené žalovaným, a to Uznesenie č. 6Nc 47/60 zo dňa 02.03.1962 (ďalej len „Rozvrhové
uznesenie") a Uznesenie č. k. 6Nc 47/60 zo dňa 23.03.1962 (ďalej len „Uznesenie o rozdelení náhrady").
3. Ani na jednom z vyššie uvedených rozhodnutí nie je vyznačená doložka právoplatnosti a
vykonateľnosti a štát nebol zapísaný ako vlastník pozemku v PKV.
4. Žalobcovia poukázali v konaní aj na to, že na strane 4. Vyvlastňovacieho rozhodnutia v dôvodoch je
uvedené, že vyvlastňovateľ vo svojej žiadosti uviedol v podstate všetky potrebné doklady k vyvlastneniu,
čiže na tomto mieste je zrejmé, že pri vyvlastňovaní sa vyskytli určité nezrovnalosti, čo potvrdzuje dikcia
vety „že uviedol v podstate všetky potrebné doklady k vyvlastneniu". V závere tohto rozhodnutia je



konštatované, že sa o ňom upovedomujú vyvlastnení vlastníci, ako sú uvedení vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia, pričom pri právnych predchodcoch žalobcov Rozália Konigstein, Alexius Čajko sú v tomto
rozhodnutí uvedené v dvoch prípadoch iba ulice bez orientačného čísla, čiže sú nie sú uvedené presné
adresy právnych predchodcov žalobcov. Už tu nastáva ďalší dôvodný predpoklad, ktorý potvrdzuje, že
toto rozhodnutie nebolo právnym predchodcom žalobcov doručené.
5. Rozvrhové uznesenie sa bez pochybnosti ani len nedá spojiť s vyvlastňovacím konaním (spisová
značka je dopísaná rukou).
6. Uznesenie o rozdelení náhrady v odôvodnení konštatuje iba to, že no základe právoplatného
vyvlastňovacieho rozhodnutia súd rozdelil náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti, ale ani toto
rozhodnutie vydané súdom, neobsahuje dátum, kedy Vyvlastňovacie rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť. Z týchto dokumentov si príslušný súd (ktorý nevydal Vyvlastňovacie rozhodnutie)
sám nemohol zodpovedne vyhodnotiť, či Vyvlastňovacie rozhodnutie právoplatnosť a vykonateľnosť
skutočne aj nadobudlo a ak by mal informáciu o jeho právoplatnosti, zrejme by ju v rozhodnutí uviedol.
7. Žalobcovia opakovane dávajú do pozornosti fakt, že ani na jednom zo 4 rozhodnutí, ktoré sú
relevantné pre vyvlastnenie pozemku parcelné č. 1779, nie je vyznačená doložka právoplatnosti a
vykonateľnosti, čo už nemožno zjednodušene nazvať formálnym nedostatkom, resp. skutočnosťou,
ktorá nemôže spochybniť vyvlastnenie, ako uviedol v Odôvodnení súd prvej inštancie.

13. Žalobcovia na podporu svojich tvrdení poukazujú na to, že aj ÚS SR aj vo viacerých
obdobných veciach konštatoval, že v špecifických okolnostiach prípadu, záver o naplnení podmienok
konania, napríklad doručenie rozhodnutia správneho orgánu, musí byť preukázané mimo rozumných
pochybností. Pokiaľ všeobecný súd nemá preukázaný záver, že došlo k doručeniu správneho
rozhodnutia, musí vychádzať z predpokladu, že tieto doručené neboli (ide o ustálenú judikatúru
všeobecných súdov ako aj ÚS SR, napr. 111. ÚS 148/05,111. ÚS 96/2018). Súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil aj fakt, že doložka právoplatnosti a vykonateľnosti na rozhodnutiach absentuje, ako
nepodstatný. Nie je správne zhodnotenie vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie, spočívajúce
v tom, že napriek tomu, že:
a) žiadne z rozhodnutí nedisponuje doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti spolu s pochybnosťami o
doručení (nepresné adresy)
b) súd v Uznesení o rozdelení náhrady iba konštatuje bez ďalšieho právoplatnosť Vyvlastňovacieho
rozhodnutia,
c) v PKV č. 231 absentuje zápis o vyvlastnení (bez ohľadu na jeho deklaratórnosť) je nesporne
preukázané vyvlastnenie.

14. Žalobcovia poukazujú na Nález ÚS I. ÚS 699/2016-48, kde ÚS SR riešil podobnú skutkovú situáciu,
a kde dokonca bola právoplatnosť na vyvlastňovacom výmere vyznačená, avšak ÚS SR vyčítal vec
prejednávajúcim súdom, že sa otázkou, ktorá je pre konania podstatná (právoplatnosť) dostatočne
nezaoberal (v tom smere, či rozhodnutie skutočne bolo právoplatné).

15. Podľa Rozsudku NS SR č. 2 Sžo 302/2008 nemožno bez ďalšieho spochybňovať právoplatnosť
rozhodnutí správnych orgánov, keď je rozhodnutie opatrené doložkou právoplatnosti, resp. bolo
napríklad zaslané príslušnému súdu do registra Čd na vykonanie zmeny zápisov v pozemkovej
knihe, keďže o zmene zápisov v pozemkovej knihe mohol príslušný súd rozhodnúť len na základe
právoplatného rozhodnutia. Vyššie citovanému rozhodnutiu sa venoval aj ÚS SR v Náleze č. III. ÚS
127/2010.

16. Súd prvej inštancie však v Rozsudku cituje český judikát NS ČR č. k. 22Cdo 1400/2004 ohľadne
spochybňovania rozhodnutí z minulých čias, teda odkazuje na judikatúru českých súdov v prípade, kde
slovenské súdy rozhodujú inak. A navyše v prípade, kde je toľko jednoznačných pochybností a kde už
v konaní č. 46/463/2008 Okresný súd Piešťany rozhodol v prospech žalobcov, čo potvrdil Rozsudkom
aj Krajský súd v Trnave v konaní č. 11Co 60/557/2014.

17. Žalobcovia jednoznačne preukázali, na základe čoho vzniklo ich vlastnícke právo, avšak žalovaný
nepreukázal vznik svojho vlastníckeho práva, ktoré odvodzuje od vlastníckeho práva svojho právneho
predchodcu, ktorého vlastnícke právo zostalo naďalej pochybné. Nemožno totiž konštatovať, že došlo
k právoplatnému vyvlastneniu pozemku par. č. 1779, a to na základe domnienky žalovaného, že
právoplatnosť Vyvlastňovacieho rozhodnutia preukazuje fakt, že Okresný súd v Trnave vydal Rozvrhové
uznesenie a následne Uznesenie o rozdelení náhrady, čím postupoval podľa § 20 Zákona č. 87/1958 Sb.



Stavebný zákon, nakoľko uvedené ustanovenie neupravuje právoplatnosť rozhodnutia o vyvlastnení,
ale iba postup, ktorý by mal byť zachovaný. Ani na jednej z predložených listín nie je vyznačená doložka
právoplatnosti a vykonateľnosti a v prospech štátu ako právneho predchodcu žalovaného nesvedčí ani
zápis v pozemkovej knihe (ako žalovaný uviedol zápisy sa vykonávali do 31.03.1964, teda aj v tomto
období), túto skutočnosť súd prvej inštancie nevyhodnotil. Dáva do pozornosti aj fakt, že vyvlastňovanie
prebiehalo na základe Vyhlášky č. 144/1959 Ú. v. a vyhlášky č. 258/51 Ú. v., teda nie na základe
zákona, ktorým bol v tom čase Zákon č. 87/1958 Zb. o stavebnom poriadku. Žalovaný ďalej argumentuje
charakterom zápisov do pozemkovej knihy v spornom období, od 01.01.1951 (účinnosť Zákona č.
141/1950 Sb. Občiansky zákonník). Žalobcovia k tomu uvádzajú nasledovné:
1. Štát mohol vlastnícke právo k Pôvodnému pozemku nadobudnúť iba právoplatnosťou
vyvlastňovacieho rozhodnutia, nešlo o zmluvný prevod práva a nutnosť intabulácie, s ktorou najmä sa
spájali právne účinky nadobudnutia vlastníckeho práva do roku 1951. Avšak poukazujú na to, že aj Zákon
č. 141/ 1950 Sb. v § 112 uvádzal : „Prevod vlastníctva k nehnuteľným veciam, zapísaným v pozemkovej
alebo železničnej knihe, zapíše sa do týchto kníh.“
2. Zákon č. 141/1950 Sb. v § 114 upravujúcom nadobudnutie vlastníckeho práva úradným výrokom
počítal s tým, že zápis prechodu vlastníckeho práva sa zapíše do pozemkovej knihy, o čom priamo
svedčí aj to, že v roku 1959, kedy už zápisy v PK nemali konštitutívny charakter, bol v PKV č. 231
vykonaný zápis ohľadne zahájenia vyvlastňovacieho konania (logicky nastupuje otázka, z akého dôvodu
by potom nebolo v PKV č. 231 zapísané aj vyvlastnenie a vlastnícke právo štátu), čo je z hľadiska právnej
istoty potenciálneho vlastníka podstatnejšia informácia ako iba zahájenie vyvlastnenia (navyše, ak nie
sú rozhodnutia opatrené doložkou právoplatnosti).
3. Aj po roku 1951 sa naďalej v pozemkovej knihe vykonávali zápisy ohľadne ďalšieho spôsobu
nadobudnutia vlastníckeho práva, a to dedením, čo taktiež v § 560 upravoval Zákon č. 141/1950 Sb.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené, žalobcovia navrhujú, aby Krajský súd v Trnave napadnutý Rozsudok
zmenil nasledovne:
- súd určuje, že pozemok parcelné č. 6413, parcela registra „C“ , druh pozemku zastavané plochy a
nádvoria o výmere 20 m2 vedený v katastri nehnuteľností Okresným úradom Piešťany, odbor katastrálny
na LV č. XXXX pre okres, obec a katastrálne územie W., je v podielovom spoluvlastníctve žalobcov,
pričom žalobca 1/ vlastní spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/6- iny, žalobca 2/ vlastní spoluvlastnícky
podiel o veľkosti 1/2-ice a žalobca 3/ vlastní spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/3-iny,
- D. sa priznáva nárok na náhradu trov I. stupňového a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

19. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že sa s tvrdením žalobcov nestotožňuje a má za
to, že odvolacie dôvody, ktoré uvádzajú žalobcovia, nie sú naplnené a odvolanie žalobcov je nedôvodné.
Predmetom sporu v predmetnej právnej veci je určenie vlastníckeho práva k pozemku parcela registra
„C“ parcelné číslo 6413, druh pozemku zastarané plochy a nádvoria o výmere 20 m2, zapísanému
na LV č. XXXX k. ú, W. (ďalej aj „sporný pozemok"). Žalobcovia svoje vlastnícke pravo k spornému
pozemku resp. k pôvodnej parcele č. 1779 zakladajú na dedičských rozhodnutiach po ich právnych
predchodcoch a na svojom tvrdení, že nie je preukázané, že vyvlastnenie pôvodnej parcely č. 1779
právoplatne prebehlo a skončilo. Dedičské rozhodnutia, na ktoré poukazujú žalobcovia, boli vydané v tzv.
dodatočných dedičských konaniach t.j. v konaniach o prejednaní novoobjaveného majetku poručiteľa, v
roku 2007 v mesiacoch marec až máj, a to po poručiteľoch:
- P. H., zomrel dňa XX.XX.XXXX
- T. K. rod. H., zomrela dňa XX.XX.XXXX
- C. H., zomrel dňa XX.XX.XXXX
- W. S. rod. H., zomrela dňa XX.XX.XXXX
- Q. K. rod. H., zomrela dňa XX.XX.XXXX.

20. V konaní pred súdom prvej inštancie boli predložené a vykonané listinné dôkazy, z ktorých vyplýva
nasledovné:
1. Odbor pre výstavbu a vodné hospodárstvo rady MsNV v Piešťanoch vydal dňa 28. augusta 1959 pod
zn. Výst. 6007/59-dr. Mč-Gá. vo veci žiadosti Gl KNV Bratislava o vyvlastnenie pozemkov v Sídlisku W.,
rozhodnutie o začatí vyvlastňovacieho konania na základe žiadosti Generálneho investora komplexnej
bytovej výstavby KNV v Bratislave o vyvlastnenie nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe vložka
číslo 231 parcela číslo 1779 k. ú. W..
2. Odbor pre výstavbu a vodné hospodárstvo rady MsNV v Piešťanoch rozhodnutím Zn.: Výst.
6007/59-Mě/Gá 9.0 dňa 16. decembra 1959 (ďalej aj len “Rozhodnutie o vyvlastnení) vyvlastnil pre



Československý štát GI KNV Bratislava pozemok parc. č. 1779 k. ú. W. - v celosti - výmera 926 m2,
vložka č. 231, vo vlastníctve právnych predchodcov žalobcov, za náhradu. Vo výroku označeného
Rozhodnutí o vyvlastnení (na str. 3 v závere a str. 4) sa uvádza „Týmto rozhodnutím o vyvlastnení sa
prevádza vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam a investícií na nich existujúcich v prospech
vyvlastňovateľa - Čsl. štát - Gl KNV Bratislava v zmysle ustanovení § 108 a 114 zák. č. 141/50 Zb. a
súčasne zanikajú práva tretích osôb k týmto nehnuteľnostiam. S užívaním vyvlastnených nehnuteľností
a hnuteľností pre účely investičnej výstavby započalo dňa 5.9.1959. Pre vlastníkov uvedených v tomto
rozhodnutí podľa výpisov z pozemkovoknižných a pobyt ktorých je v deň rozhodnutia neznámy určuje
sa z vlastnej kompetencie V. opatrovník v osobe Y. F., W., T. ul., predseda stavebnej komisie pre MsNV
Piešťany."
3. Okresný súd v Trnave uznesením 6 Nc 47/60 zo dňa 2. marca 1962 určil termín rozvrhového konania
náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti v katastr. území obce W. na deň 23. marca 1962.
4. Okresný súd v Trnave uznesením 6 Nc 47/60 zo dňa 23. marca 1962 v právnej veci o rozvrh náhrady
za vyvlastnené nehnuteľnosti v kat. území W., po prevedenom rozvrhovom konaní rozhodol o rozdelení
náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti a to medzi iným pod č. 1./ Náhradu za vyvlastnenú parcelu číslo
1779 kat. úz. obce W. zapísanú vo vložke číslo 231, a poukázal ju vlastníkom v konkrétnych sumách
uvedených rozhodnutí.
V odôvodnení predmetného rozhodnutia (str. 5) Okresný súd v Trnave konštatoval, že „Na základe
právoplatného rozhodnutia Odboru pre výstavbu a vodného hospodárstva rady MsNV v Piešťanoch zo
dňa 16. decembra 1959 pod č. Výst. 6007/59/Mč/Gá v spojitosti s rozhodnutím komisie pre výstavbu a
vodného hospodárstva pri MsNV v Piešťanoch zo dňa 23.9.1960 pod č. 4914/60-Ká rozdelil súd náhrady
za vyvlastnené nehnuteľnosti."

21. Na základe vyššie uvedeného treba konštatovať, že Rozhodnutím Odboru pre výstavbu a vodné
hospodárstvo rady MsNV v Piešťanoch Zn.: Výst. 6007/59-Mč/Gá zo dňa 16.12.1959 (výrokom o
vyvlastnení) prešlo vyvlastnením vlastníctvo k pôvodnej parcele č. 1779 na Československý štát.
Rozhodnutie o vyvlastnení bolo právoplatné najneskôr ku dňu 23.03.1962 a teda právne účinky
Rozhodnutia o vyvlastnení spočívajúce v prechode vlastníckeho práva k parcele č. 1779 z právnych
predchodcov žalobcov - P. H., T. K. rod. H., C. H., W. S. rod. H., Q. K. rod. H.. Na Československý
štát nastali ešte pred smrťou menovaných právnych predchodcov žalobcov (P. H., T. K. rod. H., C.
H., W. S. rod. H., Q. K. rod. H.), a teda menovaní právni predchodcovia žalobcov ku dňu svojej
smrti už neboli vlastníkmi parcely č. 1779 a túto parcelu nemohli nadobudnúť ani žalobcovia ako
dedičia po menovaných. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť dedičské rozhodnutia ohľadne pôvodnej
parcely č. 1779, vydané v dodatočných dedičských konania v roku 2007 neznamenajú a nemôžu
znamenať potvrdenie vlastníckeho práva žalobcov, pretože predmetom dedičského konania po právnych
predchodcoch žalobcov nemohli byť nehnuteľnosti, ktorých už títo právni predchodcovia ku dňu svojej
smrti neboli vlastníkmi.

22. K námietkam žalobcov treba konštatovať, že rozhodnutie nenadobúda právoplatnosť a
vykonateľnosť tým, že sa vyznačí doložka na písomnom vyhotovení tohto rozhodnutia, Skutočnosť,
že rozhodnutie o vyvlastnení rozhodnutie Odboru pre výstavbu a vodné hospodárstvo rady MsNV v
Piešťanoch Zn.: Výst. 6007/59-Mč/Gá zo dňa 16.12.1959 nadobudlo právoplatnosť (a teda, že vlastnícke
právo k vyvlastnenej pôvodnej parcele č. 1779 k. ú. W., prešlo na štát), je preukázaná z Uznesenia
Okresného súdu Trnava 6 Nc 47/60 zo dňa 23. marca 1962 vydaným v právnej veci o rozvrh náhrady
za vyvlastnené nehnuteľnosti v kat. území W. t. j. súdnym rozhodnutím. Prvoinštančný súd sa vo
svojom rozsudku zo dňa 23.04.2018, odsek 43. odôvodnenia rozsudku, náležitým spôsobom a správne
vyrovnal aj so žalobcami namietanými pochybnosťami ohľadom doručenia Rozhodnutia o vyvlastnení
ich právnym predchodcom.

23. Na podporu vyššie uvedených mojich argumentov a záverov poukazuje na právne závery Krajského
súdu v Trnave v uznesení č. k. 25Co/47/2016 - 272 zo dňa 22. februára 2017, týkajúcom sa skutkovo i
právne veľmi podobnej až totožnej veci. Má za to, že uvedené právne závery Krajského súdu v Trnave
sú plne aplikovateľné aj na prejednávanú sporovú vec sp. zn. 5C/460/2008 a nie je dôvod, aby sa
odvolací súd odchýlil od ním už vysloveného právneho názoru. S poukazom na vyššie uvedené závery
potom neobstojí tvrdenie žalobcov, že nebolo preukázané, že vyvlastnenie pôvodnej parcely č. 1779
bolo právoplatne skončené.



Žalobcovia v konaní nepreukázali, že by Rozhodnutie o vyvlastnení Rozhodnutie Odboru pre výstavbu
a vodné hospodárstvo rady MsNV v Piešťanoch Zn.: Výst. 6007/59-Mč/Gá zo dňa 16.12.1959
nenadobudlo právoplatnosť.

24. Nemožno súhlasiť s námietkou žalobcov, že súd prvej inštancie vyhodnotil nesprávne otázku
dôkazného bremena. Pokiaľ ide o nositeľa dôkazného bremena, tak s poukazom na závery v uznesení
Krajského súdu v Trnave č. k. 25Co/47/2016 - 272 zo dňa 22. februára 2017, bod 16., treba konštatovať,
že dôkazné bremeno preukázať, že Rozhodnutie o vyvlastnení nenadobudlo právoplatnosť, zaťažuje
žalobcov. Pokiaľ žalobcovia poukazujú na nálezy ÚS SR, uvádza, že sa jedná o veci skutkovo i
právne veci odlišné od predmetu sporu v prejednávanej veci. Nález III. ÚS 148/05 sa týka včasnosti
podania opravného prostriedku v trestnej veci, nález III. ÚS 96/2018 sa týka preskúmania správneho
rozhodnutia v reštitučnej veci. Rozsudok č. 2 Sžo 302/2008 a s ním súvisiaci nález III. ÚS 127/2010
sa týka takisto preskúmania správneho rozhodnutia o uplatnenom reštitučnom nároku. V súvislosti
s týmto posledne označeným nálezom, keďže z neho žalobcovia aj v Odvolaní citujú, však treba
konštatovať aj to, že žalobcovia v konaní netvrdili, že rozhodnutie o vyvlastnení nebolo doručené ich
právnym predchodcom. Iba spochybňovali, že bolo doručené (čo nie je to isté), aj to vo len vo vzťahu
k dvom z ich právnych predchodcov a len s poukazom na neuvedené orientačného čísla v ich adrese
pri označení vyvlastnených vlastníkov v rozhodnutí Odboru pre výstavbu a vodné hospodárstvo rady
MsNV v Piešťanoch Zn.: Výst. 6007/59-Mč/Gá zo dňa 16.12.1959. Javí sa, že žalobcovia vedomí si
záverov Krajského súdu v Trnave v uznesení č. k. 25Co/47/2016 - 272 zo dňa 22. februára 2017
hľadajú (akékoľvek) dôvody na podporu svojich tvrdení a javí sa tiež, že žalobcovia svoje námietky
uplatnené v tomto konaní (o nepreukázaní právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia, či až na
poslednom pojednávaní vznesenej námietky o pochybnosti doručenia vyvlastňovacieho rozhodnutia)
konštruovali na základe odôvodnení nimi označených nálezov a rozhodnutí. Dodal, že je otázne prečo
sa svojho vlastníckeho práva k spornému pozemku resp. k pôvodnej parcele č. 1779 nedomáhali už
právni predchodcovia žalobcov ako pôvodní vlastníci vyvlastnenej nehnuteľnosti resp. niektorí z týchto
právnych predchodcov, keďže traja z nich zomreli až po zmene pomerov, ku ktorej došlo v roku 1989, z
toho pani Q. K. rod. H. až 11.08.2002, pokiaľ vyvlastnenie parcely č. 1779 neprebehlo a nebolo skončené
(čo teraz tvrdia žalobcovia). Možno sa dôvodne domnievať, že právni predchodcovia si boli vedomí, že
vyvlastňovacie konanie prebehlo a aj právoplatne skončilo.

25. Žalobcovia ďalej v Odvolaní (dovtedy túto argumentáciu v konaní neuplatňovali) dali do pozornosti,
že vyvlastňovanie prebiehalo na základe vyhlášky č. 144/1959 U.v. a nie na základe zákona. K tomuto
tvrdeniu uvádza, že Vyhláška č. 144/1959 Ú.v., bola vykonávacou vyhláškou k zákonu č. 87/1958 Zb.
o stavebnom poriadku, bola vydaná na základe zákona č. 87/1958 Zb. o stavebnom poriadku. § 31
odst. 1 a odst. 2 písm. c) zákona a v časti X. Vyvlastnenie a predbežné užívanie nehnuteľností (k §18
až 22 zákona) v § 43 až § 49 upravovala podmienky vyvlastnenia. Žiadosť o vyvlastnenie, konanie
o vyvlastnení, rozhodnutie o vyvlastnení, zrušenie rozhodnutia o vyvlastnení, predbežné užívanie
nehnuteľností.
K tvrdeniam žalobcov v Odvolaní ohľadom zápisov do pozemkovej knihy uvádza:
- Od 1.januára 1951 (za účinnosti zákona č. 141/1950 Sb. Občianskeho zákonníka) opustilo právo
intabulačný princíp a teda zápis v pozemkovej knihe nebol podmienkou nadobudnutia vlastníctva (stratil
konštitutívny význam), ale mal iba deklaratórny význam. Od 1. apríla 1964 vykonávanie zápisov v
pozemkových knihách bolo celkom zastavené.
- Zo žiadneho z ustanovení zákona č. 141/1950 Sb. Občiansky zákonník, ktoré uvádzajú žalobcovia v
Odvolaní, nevyplýva a nemožno ho ani vykladať tak, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva prechodom
pri vyvlastnení bol potrebný zápis do pozemkovej knihy.
Tieto ustanovenia nemajú žiaden vplyv na skutočnosť, že zápis do pozemkovej knihy v rozhodnom čase
(resp. od 1. januára 1951) nemal konštitutívny charakter a nebol podmienkou prevodu a už vôbec nie
prechodu vlastníckeho práva, a prípadné nevykonanie zápisu do pozemkovej knihy tak nemalo žiaden
vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva prechodom.
- Nevykonanie zápisu do PKV je vzhľadom na deklaratórny charakter zápisu do evidencie nehnuteľností
v rozhodnom období irelevantné z hľadiska nadobudnutia vlastníckeho práva k pôvodnej parcele 1779
Československým štátom vyvlastnením.
- Spochybňovanie zo strany žalobcov, že Rozhodnutie o vyvlastnení nenadobudlo právoplatnosť resp.
že vyvlastnenie nebolo právoplatne skončené poukazujúc na nevykonanie zápisu s tvrdením, že zápisy
do PKV sa naďalej vykonávali, a to v období kedy nepochybne tieto zápisy stratili konštitutívny charakter,
žalovaný považuje za zavádzajúce.



- Nevykonanie zápisu prechodu vlastníckeho práva na Československý štát do evidencie nehnuteľností
(ktorý zápis mal pritom len deklaratórny charakter), nemôže ísť na ujmu práv žalovaného, ktorý je v
postavení dobromyseľného nadobúdateľa.
Žalovaný v konaní preukázal svoje vlastnícke právo k pozemku parcela registra „C“ parcelné číslo 6413,
druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 20 m2, zapísanému na LV č. XXXX pre okres,
obec a katastrálne územie W., keď :
1. Listinnými dôkazmi bolo preukázané vyvlastnenie pôvodnej parcely č. 1779 k. ú. W. zapísanej v
pozemkovoknižnej vložku č. 231 právnym predchodcom žalobcov v prospech Československého štátu
(vyvlastnením sa podrobne zaoberám vyššie).
2. Z Identifikácie parciel - spätnej zo dňa 12.12.2016. vyhotovenej Okresným úradom Piešťany,
katastrálny odbor, vyplýva, že pozemok parcela registra „C“ parc. č. 6413 bol pred ZMVM pozemok s
parcelným číslom 1800/49 druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 21 m2 - a že pozemok
parc. č. 1800/49 bol časťou parcely č. 1 779 záhrada hon „Vnútornosť“.
3. Bol preukázaný prechod vlastníckeho práva k spornému pozemku - pred ZMVM 1/94 sa jednalo o
parc. č. 1800/49 zast. pl. o výmere 21 m2 z vlastníctva štátu na Mesto Piešťany na základe zákona č.
138/1991 Zb., bol predložený List obvodného úradu Piešťany zo dňa 24.4.1992 zn. Fin 238/92 a jeho
príloha výpis z evidencie nehnuteľností pre okres Trnava, obec W., katastrálne územie W..
4. Sporný pozemok (pred ZMVM 1/94 ako parc. č. 1800/49 zast. pl. o výmere 21 m2) bol v majetku
Mesta Piešťany evidovaný od prechodu vlastníckeho práva na mesto na základe zákona č. 138/1991
Zb. Mesto Piešťany s pozemkom nakladalo ako s vlastným a nemalo žiaden dôvod na pochybnosti o
svojom vlastníckom práve k predmetnému pozemku.
5. Bolo preukázané, že medzi žalovaným ako kupujúcim a Mestom Piešťany ako predávajúcim bola dňa
14.12.2000 uzavretá Kúpna zmluva č. 374005, predmetom ktorej bol pozemok v k. ú. W. zapísaný v
katastri nehnuteľností na LV č. XXXX ako parc. č. 6413, zast. pl. o výmere 20 m2. Ku dňu uzavretia
Kúpnej zmluvy č. 374005 bolo Mesto Piešťany evidované ako výlučný vlastník pozemku parcela registra
„C“ parcelné č. 6413 o výmere 20 m2 druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria. Vklad vlastníckeho
práva v prospech kupujúceho - v tomto spore žalovaného, do katastra nehnuteľností na základe
predmetnej Kúpnej zmluvy bol povolený Okresným úradom v Piešťanoch. Katastrálny odbor, pod č. V
1977/00 dňa 7.3.2001.

26. Ohľadom svojho vlastníckeho práva dáva do pozornosti aj ochranu dobromyseľného nadobúdateľa,
ktorým žalovaný nepochybne je, nakoľko pri uzavretí Kúpnej zmluvy č. 374005 dňa 14.12.2000 a
nadobudnutí pozemku parcela registra „C" parc. č. 6413 zastavané plochy a nádvoria o výmere 20 m2
bol žalovaný zo všetkých okolností, vrátane údajov o vlastníkovi evidovaných v katastri nehnuteľností,
v dobrej viere, že predmetný pozemok je vo výlučnom vlastníctve Mesta Piešťany, ktoré bolo v katastri
nehnuteľností evidované ako jediný a výlučný vlastník tohto pozemku; bez akejkoľvek poznámky o
duplicitnom vlastníctve, či akejkoľvek poznámky spochybňujúcej vlastnícke právo Mesta Piešťany k
predmetnému pozemku či obmedzujúcej jeho nakladanie s predmetným pozemkom.
V tejto súvislosti poukazuje na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky a to nález Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16. marca 2016, v ktorom poukazuje najmä na nasledovné:
V odseku 14. odôvodnenia ÚS SR uvádza „Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery
nadobúdateľa s výnimkou vydržania, nemožno bezvýnimočne tvrdiť ako to konštatovali všeobecné
súdy, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k
neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu
v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris" (I. ÚS 50/2010) o nové
interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila
právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený
údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej
moci /kataster nehnuteľnosti, súd a pod./. V odseku 18. ÚS SR odôvodnenia sa uvádza Obdobnou
problematikou sa zaoberal aj Ústavný súd Českej republiky (napr. III. ÚS 415/15 op.) a v ostatnom
náleze sp. zn. III. ÚS 247/14 z 28. januára 2016 zhrnul svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o
originálnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba
poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným
v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným.
Nevyhnutným predpokladom pre tento originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá
viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne
okolnosti každého prípadu. Potom už zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie



ochrany jej vlastníckemu právu. Ústavný súd sa domnieva, že toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie
skutkovo podobných prípadov na území Slovenska, lebo nám dáva rozumný zmysel na usporiadanie
celej matérie, pri rovnakom právnom základe (č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení).
Rovnaké závery, ako vyššie uvedené, konštatoval Ústavný súd SR aj v náleze sp. zn. I. ÚS 151/2016-29
zo dňa 3. mája 2017.

27. Nemožno tiež nemať na zreteli, že žalobcovia uplatňujú svoje vlastnícke práva veľmi selektívne,
keďže duplicitné vlastníctvo v súvislosti s pôvodnou parcelou č. 1779 majú zapísané vo vzťahu k
viacerým fyzickým osobám - vlastníkom parciel registra „C“, ktorí majú na týchto pozemkoch postavené
garáže (rovnako ako je tomu v prípade žalovaného), avšak určenia svojho vlastníckeho práva sa súdom
domáhajú z týchto len voči žalovanému.
Žalovaný vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým
zámerom a vec správne právne posúdil, jeho rozhodnutie je vecne správne a preto navrhuje, aby Krajský
súd v Trnave ako odvolací súd rozsudok Okresného súdu Piešťany č. k. 50460/2008 - 209 zo dňa 23.
apríla 2018 v celom rozsahu potvrdil a priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v celom rozsahu.

28. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia. Uviedli, že vyvlastňovacím rozhodnutím vydaným
Odborom pre výstavbu a vodné hospodárstvo rady MsNV v Piešťanoch č. 6007/59-Mč-Gá zo dňa
15.12.1959 (ďalej len "Vyvlastňovacie rozhodnutie") prešlo vyvlastnením vlastníctvo k pôvodnej parcele
č. 1779 na štát. Vyvlastňovacie rozhodnutie bolo právoplatné najneskôr ku dňu 23.03.1962. Žalobcovia
poukazujú na to, že ide iba o domnienku žalovaného ("bolo právoplatné najneskôr") a žalovaný
nepredložil žiadny dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že k tomuto dátumu malo byť Vyvlastňovacie
rozhodnutie skutočne právoplatné. Uznesenie o rozdelení náhrady v odôvodnení konštatuje iba to,
že na základe právoplatného vyvlastňovacieho rozhodnutia, súd rozdelil náhrady za vyvlastnené
nehnuteľnosti, ale ani toto rozhodnutie vydané súdom, neobsahuje dátum, kedy Vyvlastňovacie
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Žalobcovia majú za to, že z týchto dokumentov si príslušný súd
(ktorý nevydal Vyvlastňovacie rozhodnutie a nebol účastníkom konania) sám nemohol zodpovedne
vyhodnotiť, či Vyvlastňovacie rozhodnutie právoplatnosť a vykonateľnosť skutočne aj nadobudlo a ak by
mal informáciu o jeho právoplatnosti, dátum by v rozhodnutí uviedol. Z vyššie uvedeného vyplýva, že aj
tvrdenie žalovaného, že právni predchodcovia žalobcov v čase smrti neboli vlastníkmi pôvodnej parcely
č. 1779 je iba domnienkou založenou na predpokladoch žalovaného, ktoré však v konaní preukázané
neboli.
Žalobcovia v Odvolaní podrobne poukázali na všetky nezrovnalosti, ktoré vyplynuli z doložených
dôkazov a ktoré sú z nich zrejmé. Ide iba o subjektívny názor žalovaného, že považuje z vykonaného
dokazovania vyplývajúce skutočnosti za absurdné (nepresné adresy právnych predchodcov žalobcov,
absencia dátumu právoplatnosti na všetkých rozhodnutiach doložených v konaní, absencia zápisov v
PKV a podobne).
Žalovaný vo Vyjadrení iba opakuje svoje argumentáciu z prvoinštančného konania, pričom v podstate v
celom rozsahu preberá argumentáciu súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu vyslovenú v konaní
č. 25Co/47/2016, konkrétne v Uznesení zo dňa 22.02.2017(ďalej len "Uznesenie KSTT"). Žalobcovia v
Odvolaní podrobne analyzovali aj otázku dokazovania (dôkazného bremena), kde súd prvej inštancie
konštatoval, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, že k vyvlastneniu právoplatne nedošlo. Súd prvej
inštancie a rovnako aj žalovaný vo Vyjadrení citujú výlučne iba Uznesenie KS TT a na podporu tohto
tvrdenia nepredložili žiadnu ďalšiu právnu argumentáciu. Zároveň žalobcovia poukazujú na Rozsudok
Okresného súdu Piešťany, č. k. 4C/263/2008 zo dňa 05.05.2014, ako aj na Rozsudok Krajského súdu
v Trnave č. k. 11Co/557/2014 zo dňa 25.03.2015, ktoré v obdobnej veci konštatoval, že štát (Mesto
Piešťany) neuniesol dôkazné bremeno ohľadne vyvlastnenia a toto nijako nevyplývalo z predložených
dôkazov. Vyššie uvedený Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 13.04.2015. Žalobcovia naďalej
zotrvávajú na už uvedenom, že ÚS SR vo viacerých obdobných veciach konštatoval, že v špecifických
okolnostiach prípadu, záver o naplnení podmienok konania, napríklad doručenie rozhodnutia správneho
orgánu, musí byť preukázané mimo rozumných pochybností. Pokiaľ všeobecný súd nemá preukázaný
záver, že došlo k doručeniu správneho rozhodnutia, musí vychádzať z predpokladu, že tieto doručené
neboli (ide o ustálenú judikatúru všeobecných súdov ako aj ÚS SR, napr. III. ÚS 148/05, III, ÚS
96/2018). Nález ÚS I, ÚS 699/2016-48, riešil podobnú skutkovú situáciu, na vyvlastňovacom výmere
bola právoplatnosť vyznačená, avšak ÚS SR vyčítal vec prejednávajúcim súdom, že sa otázkou, ktorá
je pre konania podstatná (právoplatnosť) dostatočne nezaoberal (v tom smere, či rozhodnutie skutočne
bolo právoplatné).



Podľa Rozsudku NS SR č. 2 Sžo 302/2008 nemožno bez ďalšieho spochybňovať právoplatnosť
rozhodnutí správnych orgánov, keď je rozhodnutie opatrené doložkou právoplatnosti, resp. bolo
napríklad zaslané príslušnému súdu do registra Čd na vykonanie zmeny zápisov v pozemkovej
knihe, keďže o zmene zápisov v pozemkovej knihe mohol príslušný súd rozhodnúť len na základe
právoplatného rozhodnutia. Poukázali aj na ÚS SR v Nález č. III. ÚS 127/2010. V tomto konaní
právoplatnosť ani len vyznačená nebola a súd prvej inštancie nemohol prísť k záveru, že nesporne došlo
k vyvlastneniu, s čím sa samozrejme stotožnil aj žalovaný.
Úvahy žalovaného o tom, či žalobcovia argumentovali pochybnosťami o doručovaní na poslednom
pojednávaní alebo nie, taktiež neobstoja, nakoľko dávajú do pozornosti odvolacieho súdu, že žaloba
bola podaná v roku 2008 a prvé pojednávanie bolo súdom prvej inštancie nariadené na 12.02.2018 a na
ďalšom pojednávaní dňa 23.04.2018 už súd prvej inštancie rozhodol. Teda poukazovanie žalovaného
na to, že žalobcovia používali argumenty na poslednom pojednávaní v súvislosti s prejednávanou vecou
nemá žiadne opodstatnenie.
Aj v inkriminovanom období sa prechod (nie prevod na základe zmluvy) vlastníckeho práva v prípade
nehnuteľností zapisoval do PKV. Teda tvrdenia žalovaného, že zápis v PKV nemal v tomto období
konštitutívny charakter nevyvracajú zákonné ustanovenie § 114 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
sa prechod vlastníckeho práva do PKV zapisoval.

29. Je zrejmé, že nemožno konštatovať, že došlo k právoplatnému vyvlastneniu pozemku par. č. 1779,
keď ani na jednej z predložených listín nie je vyznačená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti a
v prospech štátu ako právneho predchodcu žalovaného nesvedčí ani zápis v pozemkovej knihe, a
to aj napriek tomu, že prechod vlastníckeho práva sa v zmysle zákona do PKV zapisoval. Pokiaľ
ide o argumentáciu žalovaného ohľadne ochrany dobromyseľného nadobúdateľa, tento názor je aj v
súčasnosti naďalej rozporný, nakoľko časť judikatúry sa prikláňa k premise "nemo plus iuris".

30. K vyjadreniu žalobcov sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že žalobcovia vo vyjadrení zo dňa 30.07.2018
znovu opakujú svoje tvrdenie, že vydanými osvedčeniami o dedičstve nadobudli vlastnícke právo
k spornému pozemku a toto ich vlastnícke právo potvrdil štát svojimi rozhodnutiami v dedičských
konaniach. S uvedeným tvrdením žalobcov sa nemožno stotožniť najmä preto, že právni predchodcovia
žalobcov ku dňu svojej smrti už neboli vlastníkmi parcely č. 1779 a teda žalobcovia, ako ich dedičia,
nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k tejto parcele, poťažmo ani k spornému pozemku, a preto
predložené dedičské rozhodnutia neznamenajú, ani nemôžu znamenať potvrdenie vlastníckeho práva
žalobcov, naviac už v čase vydania týchto dodatočných dedičských rozhodnutí po právnych predchodcov
žalobcov bola k parcele č. 1779 zapísaná obmedzujúca poznámka v znení „Hodnovernosť údajov o
vlastníckom práve k parc.č.1779 v KN je spochybnená listom vlastníctva č.XXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX a podľa § 71 ods.3 zák.162/1995 sa takéto údaje nesmú používať“. Žalovaný
dôvody tohto záveru podrobne rozobral vo svojom Vyjadrení žalovaného k odvolaniu (a už predtým vo
svojom vyjadrení - duplike zo dňa 22.11.2016), na týchto dôvodoch zotrváva a na svoje predchádzajúce
vyjadrenia týmto odkazuje. Je subjektívnym názorom žalobcov, že sa jedná o domnienku žalovaného, že
nebol predložený dôkaz o tom, že Vyvlastňovacie rozhodnutie je právoplatné. V spise sa nachádzajúcom
listinnom dôkaze - v súdnom rozhodnutí Uznesení Okresného súdu v Trnave 6 Nc 47/60 zo dňa
23.03.1962 v právnej veci o rozvrh náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti v kat. území W., je jednoznačne
a výslovne konštatované, citujem: „Na základe právoplatného rozhodnutia Odboru pre výstavbu a
vodného hospodárstva rady MsNV v Piešťanoch zo dňa 16. decembra 1959 pod č. Výst. 6007/59/Mč/
Gá v spojitosti s rozhodnutím komisie pre výstavbu a vodného hospodárstva pri MsNV v Piešťanoch
zo dňa 23.9.1960 pod č. 4914/60-Ká rozdelil súd náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti ...“ Je ničím
nepodloženou a nepreukázanou domnienkou žalobcov ich tvrdenie, že príslušný súd (t.j. Okresný
súd v Trnave, ktorý vydával rozhodnutie o rozdelení náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti v kat.
území W.), nemal informáciu o právoplatnosti Vyvlastňovacieho rozhodnutia, pretože inak by dátum v
rozhodnutí uviedol. Naopak, s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote možno konštatovať, že Okresný
súd v Trnave, keď v uznesení uviedol, že rozhodnutie je právoplatné, právoplatnosť mal preukázanú
resp. vyplývala z dokumentov, ktorými súd pri rozhodovaní disponoval. Nemožno pričítať na ťarchu
žalovaného, že spis 6 Nc 47/60 sa v archíve súdu nenachádza.

31. Pre vyvodenie záveru, že vyvlastňovacie konanie k parcele č. 1779 prebehlo a právoplatne skončilo
a že parcela č. 1779 v kat. úz. W. bola právnym predchodcom vyvlastnená a prešla do vlastníctva
Československého štátu (k čomu došlo ešte pred dňom smrti jednotlivých právnych predchodcov



žalobcov) je rozhodujúce, že je preukázaná skutočnosť, že v čase rozhodovania Okresného súdu v
Trnave o rozdelení náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti uznesením zo dňa 23.03.1962 už rozhodnutie
Odboru pre výstavbu a vodného hospodárstva rady MsNV v Piešťanoch zo dňa 16. decembra 1959
pod č. Výst. 6007/59/Mč/Gá o vyvlastnení parcely č. 1779 v kat. území W. bolo právoplatné. Tvrdenie
žalobcov, že žalovaný bol povinný preukázať, že došlo k vyvlastneniu, s poukazom na to, že žalobcovia
predložili rozhodnutia o nadobudnutí dedičstva, nemôže v žiadnom prípade obstáť a to z dôvodov
uvedených v úvode tohto vyjadrenia žalovaného. Dedičské rozhodnutia nemôžu založiť vlastnícke
právo dedičov k majetku, ktorý už poručiteľ ku dňu smrti nevlastnil. Má za to, že obstojí argumentácia
žalovaného ohľadom správnosti záverov prvoinštančného súdu o určení nositeľa dôkazného bremena
a o neunesení dôkazného bremena žalobcami poukazom na závery Krajského súdu v Trnave z
uznesenia č. k. 25Co/47/2016 - 272 zo dňa 22.02.2017 (odsek 16.), ktoré závery súdu sú v označenom
uznesení riadne s presvedčivo zdôvodnené. Tiež nemožno stratiť zo zreteľa, že žalobcovia priamo a
výslovne neuvádzajú, že Vyvlastňovacie rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, iba tvrdia, že nebolo
preukázané, že Vyvlastňovacie rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, čo nie je to isté, ale javí sa
snaha žalobcov takýmto spôsobom vytvoriť dojem, že nositeľom dôkazného bremena má byť žalovaný.
Dodal, že pokiaľ by sa pripustila argumentácia žalobcov, že dôkazné bremeno zaťažuje žalovaného
ako nadobúdateľa, ktorý nehnuteľnosť nadobudol v dobrej viere od právneho nástupcu štátu (Mesta
Piešťany riadnou kúpnou zmluvou, ktorej vklad do katastra bol povolený rozhodnutím (konštitutívnym
aktom) príslušného štátneho orgánu, bude narušená právna istota všetkých osôb, ktoré na základe na
základe riadnych právnych skutočností získali od štátu alebo jeho právnych nástupcov nehnuteľnosti
pôvodne vyvlastnené, ako aj právna istota budúcich nadobúdateľov tohto majetku. Vzhľadom na rozsah
socializácie (zoštátnenia) majetku v rokoch 1948 - 1989 by išlo už o neistotu v značnom rozsahu a takýto
stav by bol v rozpore s požiadavkou právneho štátu.

32. Žalobcovia vo Vyjadrení zo dňa 30.07.2018 zamlčali dôležitú skutočnosť a to, že v označených
konaniach (na OS Piešťany sp. zn. 4C/463/2008 a na KS v Trnave sp. zn. 11Co/557/2014) nebol
predložený listinný dôkaz - Uznesenie Okresného súdu v Trnave 6 Nc 47/60 zo dňa 23. marca 1962 v
právnej veci o rozvrh náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti v kat. území W. (dodáva, že Mesto Piešťany
v danom čase nedisponovalo týmto listinným dôkazom), a teda žalobcami označené súdne rozhodnutia
vychádzali z inej dôkaznej situácie a súdy rozhodovali bez oboznámenia sa s týmto listinným dôkazom
a bez znalosti jeho obsahu a bez jeho posúdenia. Uznesenie Okresného súdu v Trnave 6 Nc 47/60
zo dňa 23.03.1962 v právnej veci o rozvrh náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti v kat. území W.
bolo predložené až v sporovej veci vedenej na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 3C/35/2008 (na
Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 25Co/47/2016), nakoľko do toho času Mesto Piešťany touto listinou
nedisponovalo. Listina - Uznesenie Okresného súdu v Trnave 6 Nc 47/60 zo dňa 23.03.1962 v právnej
veci o rozvrh náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti v kat. území W. bola nájdená niekoľkohodinovým
systematickým vyhľadávaním (osobne právnym zástupcom žalovaného, ako aj zamestnancom mesta) v
archívnych fondoch MsNV Piešťany, odbor výstavby a vodného hospodárstva, od r. 1959 a nasledujúce
roky, uložených v pobočke Štátneho archívu v Trnave, pričom uznesenie Okresného súdu v Trnave 6 Nc
47/60 zo dňa 23.03.1962 nebolo založené v zložke vyvlastňovacieho konania č. Výst. 6007/59/Mč/Gá,
ale sa našlo v archívnom fonde MsNV Piešťany, odbor výstavby a vodného hospodárstva, 1962-1966,
pod signatúrou stavebné povolenia 1962, fasc. č. Výst. 2017/1962, a následne bolo v štátnom archíve
zabezpečené vyhotovenie overenej kópie tohto archívneho dokumentu dňa 25.09.2015.
Žalobcovia podali žalobu dňa 14.05.2008 a v priebehu konania predložili súdu písomné vyjadrenie zo
dňa 12.05.2008 a písomné vyjadrenie zo dňa 30.01.2018, pričom ani v jednom z týchto podaní neuviedli
žiadne pochybnosti ohľadom doručenia Vyvlastňovacieho rozhodnutia ich právnym predchodcom.
Má za to, že žalobcovia mali dostatočný časový priestor od podania žaloby a to aj vo svojich
písomných vyjadreniach, napriek tomu pochybnosti ohľadom doručenia Vyvlastňovacieho rozhodnutia
ich právnym predchodcom vyslovili až na pojednávaní dňa 23.04.2018. Navyše, žalobcovia netvrdia,
že Vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo doručené ich právnym predchodcom, iba vnášajú pochybnosti
ohľadom doručovania rozhodnutia o vyvlastnení ich právnym predchodcom.

33. Zo žalobcami citovanej časti Rozsudku NS SR č. 2 Sžo 302/2008 vyplýva, že nemožno bez ďalšieho
spochybňovať právoplatnosť rozhodnutí správnych orgánov aj v prípade, ak bolo napríklad zaslané
príslušnému súdu do registra Čd na vykonanie zmeny zápisov v pozemkovej knihe, keďže o zmene
zápisov v pozemkovej knihe mohol príslušný súd rozhodnúť len na základe právoplatného rozhodnutia.
Čiže z označeného rozsudku vyplýva, že nemožno bez ďalšieho spochybňovať právoplatnosť rozhodnutí
správnych orgánov nielen v prípade, ak je opatrené doložkou právoplatnosti, ale aj v ďalších prípadoch,



ktoré v predmetnom rozsudku súd uvádza príkladmo (vyplýva z použitia slova „napríklad“) a to v
prípadoch, keď takéto rozhodnutie bolo podkladom pre určité konanie či rozhodnutie súdu, ktorý konal
resp. rozhodoval na základe právoplatného rozhodnutia správneho orgánu. Pokiaľ teda žalobcovia
poukazujú na predmetný rozsudok s tým, že rieši obdobnú situáciu a že vyvlastňovacie konanie bolo
vo svojej podstate správnym konaním, treba konštatovať nasledovné: Keďže aj v predmetnej veci
súd mohol rozhodovať o rozvrhu (rozdelení) náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti až na základe
právoplatného rozhodnutia o vyvlastnení, potom rovnako platí aj záver, že nemožno bez ďalšieho
spochybňovať právoplatnosť takéhoto vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktoré bolo zaslané príslušnému
súdu na prevedenie rozvrhového konania a na rozhodnutie o rozvrhu náhrady za vyvlastnené
nehnuteľnosti. Aj v intenciách tohto rozsudku teda možno konštatovať, že vzhľadom na Uznesenie
Okresného súdu v Trnave 6 Nc 47/60 zo dňa 23.03.1962 v právnej veci o rozvrh náhrady za
vyvlastnené nehnuteľnosti v kat. území W., o čom súd mohol rozhodnúť len na základe právoplatného
Vyvlastňovacieho rozhodnutia, naviac v ktorom uznesení súd konštatuje, že „Na základe právoplatného
rozhodnutia Odboru pre výstavbu a vodného hospodárstva rady MsNV v Piešťanoch zo dňa 16.
decembra 1959 pod č. Výst. 6007/59/Mč/Gá v spojitosti s rozhodnutím komisie pre výstavbu a vodného
hospodárstva pri MsNV v Piešťanoch zo dňa 23.9.1960 pod č. 4914/60-Ká rozdelil súd náhrady za
vyvlastnené nehnuteľnosti ...“, je potrebné vychádzať z toho, že Vyvlastňovacie rozhodnutie právoplatné
bolo.

34. Pokiaľ ide o žalobcom poukázaný nález ÚS I. ÚS 699/2016-48, v tomto prípade sa jednalo o žalobu
Slovenskej republiky (štátu) voči žalovaným, ktorými boli aj nadobúdatelia pozemkov, ktoré pozemky
boli / mali byť predmetom vyvlastnenia, pričom sťažovateľmi boli účastníci na strane žalovaných, ktorí
v sťažnosti argumentovali práve aj ochranou dobromyseľného nadobúdateľa. Nemožno opomínať, že v
prejednávanej sporovej veci je práve žalovaný tým dobromyseľným nadobúdateľom.
Od 1. januára 1951 (za účinnosti zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka) opustilo právo
intabulačný princíp a teda zápis v pozemkovej knihe nebol podmienkou nadobudnutia vlastníctva (stratil
konštitutívny význam).

- Zo žiadneho z ustanovení zákona č. 141/1950 Sb. Občiansky zákonník nevyplýva a nemožno ho
ani vykladať tak, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva prechodom pri vyvlastnení bol potrebný zápis
do pozemkovej knihy. Tieto ustanovenia nemajú žiaden vplyv na skutočnosť, že zápis do pozemkovej
knihy / PKV v inkriminovanom období nemal konštitutívny charakter ani nebol podmienkou prechodu
vlastníckeho práva (ani prevodu), a prípadné nevykonanie zápisu do PKV tak nemalo žiaden vplyv na
nadobudnutie vlastníckeho práva prechodom.

- Nevykonanie zápisu do PKV je vzhľadom na deklaratórny charakter zápisu do evidencie nehnuteľností
v rozhodnom období irelevantné z hľadiska nadobudnutia vlastníckeho práva k pôvodnej parcele 1779
Československým štátom vyvlastnením.

35. Pokiaľ ide o tvrdenie v závere Vyjadrenia zo dňa 30.07.2018 ohľadom rozpornosti názoru o ochrane
dobromyseľného nadobúdateľa vzhľadom na zásadu „nemo plus iuris“, je potrebné uviesť, že v inom
sporovom konaní týkajúcom sa iných účastníkov právna zástupkyňa žalobcov uplatnila práve ochranu
dobromyseľného nadobúdateľa v zmysle nálezov ÚS SR ako jeden z hlavných argumentov v prospech
svojich tvrdení.

36. Bez vplyvu na vyššie uvedené argumenty si z dôvodu opatrnosti dovolí konštatovať, že aj v prípade,
ak by odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalobcov dospel k odlišnému záveru, ako bol konštatovaný
v uznesení Krajského súdu č. k. 25Co/47/2016 - 272 zo dňa 22.02.2017, a teda by bol toho názoru,
že nebolo preukázané že rozhodnutie o vyvlastnení nadobudlo právoplatnosť, nemožno bez ďalšieho
rozhodnúť tak, ako sa domáhajú žalobcovia v Odvolaní a žalobe žalobcov vyhovieť. V takom prípade by
sa totiž súd musel ešte zaoberať možným vydržaním vlastníckeho práva k spornému pozemku. Aj v tejto
súvislosti si dovolí poukázať na názor Krajského súdu v Trnave v uznesení č. k. 25Co/47/2016 - 272 zo
dňa 22.02.2017. V závislosti od záveru súdu v otázke vydržania vlastníckeho práva by sa súd napokon
musel zaoberať ochranou dobromyseľného nadobúdateľa, pretože žalovaný takýmto nadobúdateľom
nepochybne je. S poukazom na vyššie uvedené ako aj na Vyjadrenie k odvolaniu žalovaný zotrváva
na návrhu, aby Krajský súd v Trnave ako odvolací súd rozsudok Okresného súdu Piešťany č. k.
5C/460/2008 - 209 zo dňa 23. apríla 2018 v celom rozsahu potvrdil a priznal žalovanému nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.



37. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP) po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil
súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je vecne správny.

38. Žalobcovia sa svojou žalobou domáhajú toho, aby súd určil, že pozemok parcelné č. 6413, druh
pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 20 m2,vedený v katastri nehnuteľností Správou katastra
Piešťany na LV č. XXXX pre okres, obec a katastrálne územie W. je v podielovom spoluvlastníctve
žalobcov, pričom žalobca 1/ vlastní spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/6-iny, žalobca 2/ vlastní
spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2-ice a žalobca 3/ vlastní spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/3-iny.

39. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a s
prihliadnutím na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či v danom prípade boli
splnené podmienky vyhovieť žalobe žalobcov, keď súd prvej inštancie žalobu zamietol pre nezvládnutie
dôkazného bremena na strane žalobcov.

40. Odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov. Odvolací súd
zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne
ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, odvolací súd už iba odkazuje na správne
a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať
za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a vysporiadanie sa s
odvolacími argumentami žalobcov sa potom žiada dodať už len nasledovné:

41. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania
neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých
prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola
alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať
záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.
Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu
týchto skutočností tiež tvrdí. (uznesenie NS SR z 24. júna 2010 sp. zn. 5 Obo/52/2010)

42. Predpokladaným úspechom vlastníka v konaní o žalobe o určenie vlastníckeho práva je, že musí
preukázať, že je vlastníkom danej veci, ktorej vlastníckeho práva sa domáha.

43. Podľa § 132 ods. 1 OZ, (1) Vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou
zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených
zákonom.

44. Podľa listu vlastníctva č. XXXX vedeného Okresným úradom Piešťany pre k. ú. W. súd zistil, že
žalovaný je zapísaný ako výlučný vlastník nehnuteľností v k. ú. W., obec W., a to parcely registra C,
parc. č. 6413 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 20 m2 a stavby - garáže súp. č. XX postavenej
na parcele č. 6413. Na liste vlastníctva je zapísaná Obmedzujúca poznámka: P1 77/05-Hodnovernosť
údajov o vlastníckom práve k parc. č. 6413 v KN je spochybnená listom vlastníctva č. XXXXX a podľa §
71 ods. 3 zák. 162/1995 sa takéto údaje nesmú používať, GP 44/2005 - 127/06.



Žalovaný ako kupujúci nadobudol pozemok parc. č. 6413 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 20
m2 v k. ú. W., zapísaný na LV č. XXXX do výlučného vlastníctva titulom kúpnej zmluvy č. 374005 zo dňa
14.12.2000, uzatvorenej s Mestom Piešťany ako predávajúcim. Vklad vlastníckeho práva bol povolený
dňa 07.03.2001 pod č. 1977/00.
Žalobcovia odvodzujú svoje vlastnícke právo na základe dedičských rozhodnutí po svojich právnych
predchodcoch, pričom ako vlastníci sú zapísaní na liste vlastníctva č. XXXXX vedeného Okresným
úradom Piešťany pre k. ú. W.. Sú podielovými spoluvlastníkmi (žalobca 1/ v podiele 1/6, žalobkyňa 2/ v
podiele 1/2, žalobca 3/ v podiele 1/3) nehnuteľnosti v k. ú. W., obec W., a to parcely registra E, parc. č.
1779 - záhrady o výmere 263 m2. Na liste vlastníctva je zapísaná Poznámka: P1 77/05-Hodnovernosť
údajov o vlastníckom práve k parc. č. 1779 v KN je spochybnená listom vlastníctva č. XXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX
a podľa § 71 ods. 3 zák. 162/1995 sa takéto údaje nesmú používať, GP 44/2005 - 127/06, 2264/08,
2396/13.
Z Geometrického plánu na vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva č. 644/05 vyhotoveného
GEODETICKOU KANCELÁRIOU ROMAN KLČO úradne overeného dňa 15.12.2005 vyplýva, že k
pozemku parc. č. 6413 o výmere 20 m2 je zapísané duplicitné vlastníctvo v prospech vlastníkov
zapísaných na LV č. XXXXX a LV č. XXXX. Vlastnícke práva k pozemku p. č. 6413 sú zapísané na LV
E KN č. XXXXX ako časť parcely č. 1779 a duplicitne na LV C KN č. XXXX ako p. č. 6413.
Rozhodnutím Odboru pre výstavbu a vodné hospodárstvo rady MsNV v Piešťanoch, Zn.: Výst.
6007/1959-dr. Mč/Gá zo dňa 28.08.1959 vo veci Žiadosti GI KNV Bratislava o vyvlastnenie pozemkov
v Sídlisku W. bolo začaté vyvlastňovacie konanie nehnuteľnosti zapísanej v pozemkovej knihe, vložka
číslo XXX, parcela číslo 1779 k. ú. W..
Rozhodnutím Odboru pre výstavbu a vodné hospodárstvo rady MsNV v Piešťanoch, Zn.: Výst. 6007/59-
Mč/Gá zo dňa 16.12.1959 vo veci Vyvlastnenia nehnuteľností pre investičnú bytovú výstavbu na W. ulici
v W. - II - etapa Stred, bol vyvlastnený pre Čsl. štát - GI KNV Bratislava pozemok za náhradu o. i.: vložka
č. 231 parc. č. 1779 k. ú. W. - v celosti - výmera 926 m2, parc. č. 1780 - dom. č. p. XXX a dvor 781 m2,
vlastníctvo T. K. 2/12, W., W., H. C. 4/12, W., W. XX, H. P. a manželka S. r. V., 2/12, W., V., Makoňová Q.
r. H., 2/12, W., T. XXXX, H. W. r. S., 2/12, A., S. XX a bola priznaná náhrada za zabrané pozemky. Týmto
rozhodnutím o vyvlastnení sa prevádza vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam a investícií na
nich existujúcich v prospech vyvlastňovateľa - Čsl. štát - GI KNV Bratislava v zmysle ustanovení § 108
a § 114 zák. č. 141/50 Zb. a súčasne zanikajú práva tretích osôb k týmto nehnuteľnostiam.
Uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 6 Nc 47/60 zo dňa 02.03.1962 vo vyvlastňovacej veci
navrhovateľa Generálneho investora KNV v Bratislave, proti Rozálii Königsteinovej a spoločníkom, súd
určil termín rozvrhového konania náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti v k. ú. obce W., určených pre
investičnú bytovú výstavbu Generálneho investora v Piešťanoch na deň 23.03.1962 o 8.00 hod.
Uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 6 Nc 47/60 zo dňa 23.03.1962 po prevedenom rozvrhovom
konaní súd rozhodol, že rozdeľuje náhradu za vyvlastnené nehnuteľnosti v k. ú. W., tak že náhradu za
vyvlastnenú parcelu číslo 1779 kat. úz. obce W. parcela č. 1780 zapísanú vo vložke číslo XXX vo výmere
9XX m2 a dom por. č. XXX a dvor vo výmere 781 m2 v čiastke 53.597,- Kčs poukazuje: T. K., bytom W., W.
ul. č. XX - 8.XXX,XX Kčs, C. H., W., W. ul. č. 26 - 17.866,16 Kčs, P. H. a manželke S. rod. V., bytom W., V. 4
- 8.932,71 Kčs, Q. V. rod. H., bytom W., T. XXXX - 8.932,71 Kčs, W. S. rod. H., bytom A., S. XX - 8.932,71
Kčs. Súd upravil súdnu depozitnú pokladňu, aby celý výťažok vyplatila po právoplatnosti tohto uznesenia
oprávneným. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že na základe právoplatného rozhodnutia Odboru pre
výstavbu a vodné hospodárstvo rady MsNV v Piešťanoch zo dňa 16.12.1959 pod č. Výst. 6007/59/Mč/
Gá v spojitosti s rozhodnutím komisie pre výstavbu vodného hospodárstva pri MsNV v Piešťanoch zo
dňa 23.09.1960 pod č. 4914/60-Ká rozdelil súd náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti.

45. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie v tom, že v čase smrti títo už
neboli vlastníkmi resp. spoluvlastníkmi vyššie popísanej nehnuteľnosti. Po tak dlhej dobe, kedy začalo
vyvlastňovacie konanie je nutné vziať na zreteľ právny názor uvedený v rozhodnutí tunajšieho súdu č.
k. 25Co/47/2016-272 zo dňa 22.02.2017 a v rozhodnutiach českých súdov, a to v uznesení Najvyššieho
súdu Českej republiky z 24. apríla 2007, sp. zn. 22 Cdo 3028/2006 a rozsudku Najvyššieho súdu Českej
republiky z 3. februára 2005, sp. zn. 22 Cdo 1400/2004, Súbor č. C 3255. Spochybňovanie právoplatnosti
a vykonateľnosti rozhodnutí Odboru pre výstavbu a vodné hospodárstvo rady MsNV v Piešťanoch, Zn.:
Výst. 6007/1959-dr. Mč/Gá zo dňa 28.08.1959, Odboru pre výstavbu a vodné hospodárstvo rady MsNV
v Piešťanoch, Zn.: Výst. 6007/59-Mč/Gá zo dňa 16.12.1959, Uznesenia Okresného súdu Trnava sp.
zn. 6 Nc 47/60 zo dňa 02.03.1962 a Uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 6 Nc 47/60 zo dňa
23.03.1962 nie je namieste, pokiaľ nie je preukázaný opak a v danom prípade dôkazné bremeno stojí



na žalobcoch, ktorí sa až po takej dlhej dobe snažia vysporiadať svoje vlastnícke vzťahy. Je totiž nutné
zohľadniť tú skutočnosť, že žalovaný, ktorý bol dobromyseľný pri nadobudnutí nehnuteľnosti len ťažko
po viac ako 40 rokoch od začatia vyvlastňovacieho konania preukáže splnenie všetkých náležitostí
a postupov spojených s vyvlastňovacím konaním. Bolo preukázané, že akýkoľvek spisový materiál
k predmetným pozemkom, ktorý by ozrejmil okolnosti a potvrdil tvrdenie žalobcov neexistuje. Teda
je nutné posúdiť kto má niesť väčšie riziko, či nadobúdateľ, ktorý v dobrej viere kúpil nehnuteľnosť
od Mesta Piešťany alebo domnelý nedbalý vlastník, ktorý sa o svoje nehnuteľnosti takú dlhú dobu
nezaujímal. S ohľadom na okolnosti danej veci je odvolací súd toho názoru, že sú to žalobcovia. V čase
uzatvorenia kúpno predajnej zmluvy žalovaného s Mestom Piešťany v r. 2000, v katastri nehnuteľností
poznámka spochybňujúca vlastnícke právo predchádzajúceho vlastníka (Mesto Piešťany) nebola a preto
nemožno i s ohľadom na dobré mravy spravodlivo od žalovaného žiadať, aby preukázal zákonnosť
a správnosť postupu pri vyvlastňovaní pozemkov právnych predchodcov žalobcov. I keď vo vyššie
uvedených rozhodnutiach nie je uvedený dátum vyvlastnenia a na rozhodnutiach nie sú vyznačené
doložky právoplatnosti a vykonateľnosti (čo samé osebe nespôsobuje právoplatnosť a vykonateľnosť
rozhodnutia), vzhľadom na absenciu dôkazu v tom, že tieto nenadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť
nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalobcov, že k vyvlastneniu nedošlo. Uvedené rozhodnutia
predložené počas konania preukazujú vyvlastnenie nehnuteľností. Žalobcovia poukazujú na to, že aj
ÚS SR vo viacerých obdobných veciach konštatoval, že v špecifických okolnostiach prípadu, záver o
naplnení podmienok konania, napríklad doručenie rozhodnutia správneho orgánu, musí byť preukázané
mimo rozumných pochybností. Poukazujú na rozhodnutie III. ÚS 148/05, III. ÚS 96/2018, III. ÚS
127/2010, aj rozsudok NS SR 2 Sžo 302/2008. Všetky tieto rozhodnutia sa však týkajú skutkovo a právne
iných vecí. Predložené rozhodnutia, týkajúce sa vyvlastnenia boli vydané s určitým časovým odstupom
a bolo možné vydať iba na základe právoplatných predchádzajúcich rozhodnutí (rozhodnutia Odboru
pre výstavbu a vodné hospodárstvo rady MsNV v Piešťanoch, Zn.: Výst. 6007/1959-dr. Mč/Gá zo dňa
28.08.1959, Odboru pre výstavbu a vodné hospodárstvo rady MsNV v Piešťanoch, Zn.: Výst. 6007/59-
Mč/Gá zo dňa 16.12.1959 boli predložené Okresnému súdu Trnava, ktoré v súvislosti s vyvlastňovacím
konaním vydalo ďalšie rozhodnutia), čo svedčí o splnení podmienok pre nadobudnutie ich právoplatnosti
a vyvlastnenie spornej nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že zo strany žalobcov
neboli produkované také dôkazy, ktoré by uvedené vyvrátili, resp. spochybnili napr. odvolanie voči nim,
zrušením rozhodnutia o vyvlastnení a pod. Na základe uvedeného má súd za to, že právni predchodcovia
žalobcov v čase svojej smrti už neboli vlastníkmi nehnuteľnosti parcelné č. 1779, opak preukázaný nebol.

46. Ani skutočnosť, že samotné vyvlastnenie nebolo zaznamenané v pozemkovej knihe neznamená, že
nedošlo k právoplatnému vyvlastneniu nehnuteľností. Účinnosťou zákona č.141/1950 Zb. (Občiansky
zákonník) sa narušila konštitutívnosť pozemkových kníh tým, že obsahuje požiadavku, podľa ktorej
vlastnícke právo nevzniká zápisom do pozemkovej knihy, ale až od momentu právoplatnosti príslušnej
zmluvy alebo listiny a rozhodnutia. Zápis do pozemkovej knihy u fyzických osôb sa vykonal len na návrh
strán a iba socialistickým organizáciám bola určená povinnosť zápisu do pozemkovej knihy. Na druhej
strane však na veci nič nemení skutočnosť tvrdená žalobcami, že zápisy pri vyvlastnení do katastra
nehnuteľností boli, hoci tomto prípade sa tak nestalo.

47. K argumentácii žalobcov v tom, že vyvlastňovanie prebiehalo na základe vyhlášky č. 144/1959 Ú.
v. súd udáva, že ide o vykonávaciu vyhlášku k zákonu č. 87/1958 Zb. o stavebnom poriadku, v zmysle
ktorých sa postupovalo.

48. Odvolatelia vo svojom odvolaní poukazovali aj na Nález ÚS I. ÚS 699/2016-48, keď uviedli,
že ÚS SR riešil podobnú skutkovú situáciu, a kde dokonca bola právoplatnosť na vyvlastňovacom
výmere vyznačená, avšak ÚS SR vyčítal vec prejednávajúcim súdom, že sa otázkou, ktorá je pre
konania podstatná (právoplatnosť) dostatočne nezaoberal (v tom smere, či rozhodnutie skutočne bolo
právoplatné). Každú vec je však potrebné posudzovať individuálne a prihliadnuť na ďalšie individuálne
okolnosti.

49. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR z 8. decembra 2010 sp. zn. I. ÚS 26/2010 tento považuje za
samozrejmé a určujúce pri hľadaní práva, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych
okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov.
Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a
prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho
neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť obsah zmluvy aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi



je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju strana výslovne namieta. Tak ako už uviedol súd vyššie, je
potrebné posudzovať každú vec individuálne a žalovaný počas konania poukazoval na tú skutočnosť,
že Mesto Piešťany nakladalo po celý čas s danou nehnuteľnosťou ako so svojou vlastnou a on sám
bol dobromyseľný pri jej nadobudnutí do vlastníckeho práva. Ústavný súd konštatoval, že „v najnovšej
judikatúre už uviedol, že z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú
úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobúdateľa vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým
nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné
hodnoty -princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu
a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť
na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných
práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti
tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu.
Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný
sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu
po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní (Nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015
zo 16. marca 2016)“.

50. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 71/2011 z 27. 2. 2013 „Aj keď dôsledkom
vyplývajúcim z vyššie uvedenej zásady je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti
od nevlastníka, nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude
pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto
princípov dovolací súd zastáva názor, že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto
nemôže previesť viac práv, než má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len
celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný,
že vec riadne podľa práva nadobudol (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I.
ÚS 3314/11 z 2. 10. 2012). Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie
ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej
veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť
dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe. Súd prvej inštancie posudzoval všetky
dôkazy, ktoré v konaní boli predložené a tieto podporujú tvrdenie žalovaného. Treba prihliadnuť aj na tú
skutočnosť, že žalovaný pri nadobudnutí nehnuteľnosti bol v dobrej viere. V katastri nehnuteľností nebola
poznámka spochybňujúca vlastnícke právo Mesta Piešťany v zmysle vyššie uvedených rozhodnutí,
by bolo v rozpore s princípom spravodlivosti, ak súd nezohľadnil aj ďalšie okolnosti (odhliadnuc od
dôkaznej povinnosti). Nie je dôvod, aby súd tieto okolnosti nezohľadnil, pokiaľ žalobcovia, resp. ich
právni predchodcovia sa o nehnuteľnosť nezaujímali po tak dlhú dobu. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ
by aj žalobcovia preukázali svoje tvrdenia o neexistencii vyvlastnenia spornej nehnuteľnosti, je tu ďalší
dôvod, pre ktorý by ich žalobe nebolo možné vyhovieť.

51. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

52. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd preto vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie
vo veci samej a tiež v časti trov konania, s použitím § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

53. V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému vznikol nárok podľa § 255 ods. 1 v spojení s §
396 ods. 1 CSP na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešným žalobcom, keď neboli tu dané
žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania
nepriznať (§ 257 CSP). O jej výške rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

54. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a



ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).