Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 15Co/192/2014 z 1. 6. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 1. júna 2015, sp. zn. 15Co/192/2014, ECLI:SK:KSNR:2015:4412222158.2 Krajský súd Nitra | 15Co/192/2014 | ECLI:SK:KSNR:2015:4412222158.2 | 2015-06-01 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu Citované ustanovenia: zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fc6c7cd1-d277-46b8-af75-e40afb31b71d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4412222158.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/192/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222158
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Hritzová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412222158.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Hritzovej a členov senátu
JUDr. Jána Bzdúška a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 15C/755/2012-129 zo dňa 26.03.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 15C/755/2012-129 zo dňa 26.03.2014 p o t v
r d z u j e.
Odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh žalobcu, ktorým sa domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Uviedol, že dňa 27.09.2012 žalobca súdu doručil návrh, ktorým sa domáhal, aby súd žalovaného
zaviazal zaplatiť 175,- eur z titulu majetkovej škody 276,60 eura z titulu nemajetkovej ujmy, pretože
Okresný súd Nové Zámky v exekučnej veci vedenej pod exekučným číslom EX 14228/2011 nerozhodol
o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V exekučnom konaní je založená
zákonná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30
dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Exekučný súd v danej veci postupoval
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora pristúpil až
po veľmi dlhej dobe.

Súd prvého stupňa sa v rámci dokazovania oboznámil s obsahom listín založených v spise, so znaleckým
posudkom Ekonomickej univerzity v Bratislave č. 1/2014, s exekučným spisom Okresného súdu Nové
Zámky sp. zn. 10Er/888/2006, EX/1803/2006 a zistil nasledovný skutkový stav veci: Dňa 08.08.2006
bol súdnej exekútorke JUDr. Sone Stodolovej doručený návrh na vykonanie exekúcie oprávneného.
Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 0632/06 zo dňa
20.03.2006. Súdny exekútor dňa 15.08.2006 doručil na exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie sp. zn. EX 1803/2006. Exekučný súd dňa 30.08.2006 poveril vykonaním predmetnej
exekúcie súdnu exekútorku JUDr. Soňu Stodolovú poverením č. 5404*011492. Oprávnený doručil na
exekučný súd dňa 10.09.2009 návrh na zmenu súdneho exekútora. Exekučný súd uznesením č. k.
10Er/888/2006-14 zo dňa 16.02.2010 vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora.

Ďalej uviedol, že zo znaleckého posudku Ekonomickej univerzity v Bratislave č. 1/2014 zo dňa
17.01.2014 zistil, že úlohou znalca bolo určiť výšku majetkovej škody, ktorá bola spôsobená nesprávnymi



úradnými postupmi nezákonnými rozhodnutiami okresných súdov Slovenskej republiky v exekučných
konaniach, a to najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či zbytočnými
prieťahmi v exekučnom konaní pri rozhodovaní žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora. V prípade jednej žaloby na
plnenie o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nerozhodnutia o zmene súdneho
exekútora v zákonnej lehote, t. j. bez zbytočných prieťahov, bola vyčíslená škoda vo výške 30,76 eura.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že exekučnému súdu bol dňa 06.09.2010 doručený návrh žalobcu
na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Vzhľadom k tomu, že sa
predmetné exekučné konanie začalo dňa 08.08.2006, je potrebné aplikovať ustanovenie § 44 ods. 7
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom od 01.09.2005,
ktoré už ustanovovalo povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. V zmysle uvedeného
ustanovenia, keďže návrh na zmenu exekútora bol doručený na exekučný súd dňa 10.09.2009, lehota
exekučnému súdu uplynula dňa 10.10.2009. V konaní súd prvého stupňa zistil, že exekučný súd
rozhodol o zmene exekútora dňa 16.02.2010. Súd prvého stupňa mal za to, že exekučný súd sa dostal do
omeškania až dňom 11.10.2009. Súd v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že zákon s nedodržaním
uvedenej lehoty nespája žiadne právne následky. Dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tvrdení, že v predmetnej exekučnej veci došlo k
omeškaniu v trvaní viac ako 166 dní. Vykonaným dokazovaním tvrdenia žalobcu boli preukázané ako
nepravdivé.

Súd prvého stupňa konštatoval, že v danom prípade nie sú splnené hmotnoprávne podmienky pre
zodpovednosť štátu uvedenú v ustanovení § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Tiež uviedol, že
všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto
právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Nárok na náhradu škody si žalobca uplatnil
podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 zákona č.
514/2003 Z. z., keď podľa žalobcu príslušný exekučný súd svojím postupom porušil povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, resp. bez zbytočných
prieťahov v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa
sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd SR, prípadne Európsky súd pre ľudské práva.
V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01.01.2013, t. j. v aktuálnom znení, len takéto
podklady by boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Návrh bol podaný v roku 2012, súd mal však
za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výkladové pravidlo pri aplikácii pôvodného
ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..

Ohľadom vzniku a výšky majetkovej a nemajetkovej škody súd prvého stupňa dospel tiež k záveru, že
žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal vznik a výšku škody, ktorá mu mala vzniknúť v
súvislosti s predmetným exekučným konaním a rovnako tak vznik a výšku nemajetkovej ujmy. Taktiež
nie je možné v konaní konštatovať, že existuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a existenciou škody. Podľa názoru súdu prvého stupňa žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky,
ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, pričom žalovanému, ktorý bol
v konaní v celom rozsahu úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože si žiadne trovy v konaní
neuplatnil.

Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovenia § 101 ods. 2, §
142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ustanovení § 4 ods. 1 písm. a) bod
1., § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov, ustanovenia § 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a ustanovenia
§ 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa



nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Uviedol, že súd rozhodol v merite
veci na základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z.. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo
je neprípustné. Ďalej žalobca uviedol, že súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V
danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej
lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s
čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla
byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Konštatoval, že súdu
neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné
právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno
založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany
základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v
konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory.
Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok
takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v
primeranej lehote. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že
súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej
činnosti súdu, kedy súdy vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v súlade s ust. § 212 ods. 1 a 214 ods. 2 OSP pričom vo
veci rozhodol postupom podľa § 156 ods. 3 OSP. Po oboznámení sa s obsahom odvolania, rozhodnutia
súdu prvého stupňa, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu
žalobcu nie je možné vyhovieť.

Predmetom tohto konania je suma 175,- eur, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha z dôvodu náhrady
majetkovej škody a suma 276,60 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Ako
právny základ návrhu na začatie konania žalobca uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod. sp.
zn. exekučného spisu EX 14228/2011. Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v dôsledku toho, že
exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.



Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov obsahuje právnu úpravu zodpovednosti štátu za
činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v prípadoch, keď na orgán územnej
samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, upravuje aj zodpovednosť štátu za činnosť
fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone štátnej správy a zodpovednosť
orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v samostatnej pôsobnosti orgánu
územnej samosprávy. Porušovanie zákonnosti pri výkone verejnej moci je nežiaducim a spoločensky
neprijateľným javom. Orgány verejnej moci v právnom štáte musia mať také právne postavenie, ktoré
bez pochybností umožňuje uplatnenie ich zodpovednosti za každé porušenie zákona alebo za ich každý
nesprávny úradný postup. Takúto možnosť zaručuje čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ktorým sa priznávajú dve
príbuzné, navzájom nezávislé práva a to právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci, či už ide o orgán štátnej správy, územnej samosprávy, súd alebo iný štátny orgán
a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Rovnako
čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (zákon č. 23/1991 Zb.) ustanovuje, že každý má právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa odseku 4 listiny podrobnosti ustanoví zákon.

Vyššie spomínaným zákonom je práve zákon č. 514/2003 Z. z., rozlišujúci medzi zodpovednosťou štátu a
zodpovednosťou územnej samosprávy, pričom zodpovednosť štátu sa vzťahuje tak na prípady, keď bola
škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone verejnej moci, ako aj na prípady, keď bola škoda spôsobená
orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon pôsobnosti štátnej
správy podľa osobitného predpisu.

Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia
byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto
zodpovednosti sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Základnou podmienkou
zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva
verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou
škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda
spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za
škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci
zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona),
väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj
nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné
považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti
(bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí
v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením
alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkon
verejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1 zákona, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi konaním a škodou).

Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t. j.
zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani



územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter
absolútnej zodpovednosti.

Pravda, aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu preukázané. Vyššie uvedené
podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu
škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.

V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej
lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania.

Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé
zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah
príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť
škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku.

Odvolací súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k žalobcovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a
taktiež vec správne právne posúdil. Súd prvého stupňa mal preukázané, že na základe žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z .z. vo veci oprávneného:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 proti povinnej H. P. o vymoženie 1.202,95 eurs (36.240,-
Sk) s prísl. exekučný súd dňa 30.08.2006 poveril vykonaním exekúcie súdnu exekútorku JUDr. Soňu
Stodolovú so sídlom exekútorského úradu Nitra, Kmeťkova 25. Dňa 10.09.2009 oprávnený podal návrh
na zmenu exekútora. Dňa 16.02.2010 exekučný súd vydal uznesenie č. k. 10Er 888/2006-14, ktorým
vyhovel žiadosti oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, ak oprávnený požiada súd
o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie
poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005, oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.

Podľa § 44 ods. 8 citovaného zákona, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň
vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným
spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 30.11.2006, oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu



exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.

Podľa § 44 ods. 9 citovaného zákona, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň
vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným
spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 240 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. decembrom 2006 sa dokončia podľa
doterajších právnych predpisov, ak odseky 2 až 4 alebo osobitný predpis 20) neustanovujú inak.

Podľa § 240 ods. 2 citovaného zákona, ustanovenie § 44 ods. 7 sa použije aj na konania začaté pred 1.
decembrom 2006, v ktorých súd ešte neudelil exekútorovi písomné poverenie na vykonanie exekúcie.
V konaniach začatých pred 1. decembrom 2006, v ktorých už súd udelil exekútorovi písomné poverenie
na vykonanie exekúcie, ale neurčil výšku preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov, súd
určí túto výšku na žiadosť exekútora.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

V tomto smere odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 44 ods. 7 Exekučného poriadku s účinnosťou
od 01.09.2005 (s účinnosťou od 01.12.2006 ods. 8) upravuje 30-dňovú lehotu, o plynutie ktorej sa opiera
aj návrh žalobcu žiadajúc náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalobca vo svojom návrhu
tvrdí, že súd aplikujúc toto ustanovenie nerozhodol v zákonom stanovenej lehote.

K dôvodom odvolania vo všeobecnosti odvolací súd uvádza, že viazanosť rozsahom a dôvodmi
odvolania vyplýva pre odvolací súd z § 212 ods. 1 a 2 OSP. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu
zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen
zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté
konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací
súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a
dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie
§ 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Treba
zdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného
odvolania je odvolací súd viazaný vždy.

Vo svojom odvolaní žalobca v prvom rade namietal odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom,
nesprávne právne posúdenie veci a neúplné zistenie skutkového stavu s poukazom na ustanovenia §
205 ods. 2 písm. a) a c) a § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení
každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu
ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom
ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom
je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).



V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje
ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého
základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech žalobcu (II. ÚS 71/97, III. ÚS
46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd
nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.

Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade
žalobcu nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa vyjadrené v
ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované vo vzťahu
k napádanému rozhodnutiu. Taktiež žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k namietanému odňatiu
možnosti konať pred súdom v odvolaní presne nepopísal a odvolací súd ani žiaden takýto dôvod nezistil.

V tomto postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie
možnosti konania pred súdom, nakoľko súd prvého stupňa rozhodol v zmysle zákona a svoje rozhodnutie
v tomto smere aj riadne odôvodnil. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani
prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy
nevykonal alebo nevyhodnotil podľa predstáv žalobcu.

Vo vzťahu k námietke žalobcu, že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou
úpravou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto
konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
aplikoval v správnom znení a preto je aj táto námietka navrhovateľa nedôvodná.
Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii fotokópiu súdneho spisu sp. zn. 10Er/888/2006, z
ktorého listín a údajov vychádzal. Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie zákonných
podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z..
Ďalej vo vzťahu k námietke oprávneného, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami, odvolací súd vo vzťahu k žalobcom tvrdeným prieťahom konania
konštatuje, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je kompetentný Ústavný súd SR. Odvolací súd ešte dopĺňa, že judikatúra
Ústavného súdu SR sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné
právo zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu podľa troch základných kritérií, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníka
konania a postup súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP sa prihliada aj na premet sporu (povahu veci) v
posudzovanom konaní a jeho význam pre účastníka. Len samotné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, nakoľko je
potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom žalobcu na
náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu
zákonom stanovenej lehoty alebo nie. Posudzoval teda splnenie podmienok nároku na škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z., čo bola podstata návrhu žalobcu.

Odvolací súd vo vzťahu k žalobcom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď podľa
jeho názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia (rozpor
exekučného titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že ani táto námietka žalobcu nekorešponduje
s odôvodnením rozhodnutia.

Vo vzťahu k hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu, ktoré žalobca ani veľmi nenamietal odvolací
súd konštatuje, že hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu na začatie konania je nepreukázanie
podmienok na uplatnenie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ktorými sú nesprávny úradný
postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Žalobca svoj návrh odôvodnil nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 30 dní na rozhodnutie o zmene
súdneho exekútora. V tomto smere je potrebné na doplnenie odôvodnenia súdu prvého stupňa uviesť,
že ustanovenie § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005 neupravovalo lehotu



30 dní na rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora, táto bola zavedená do Exekučného poriadku
až novelou účinnou od 01.09.2005. Predmetné ustanovenie bolo viackrát novelizované. V zmysle § 44
ods. 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005 (v čase začatia exekučného konania),
oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný
okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia
návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Podľa § 44 ods. 8 citovaného zákona, súd v rozhodnutí
o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne
oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním
exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú
zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu
exekúcie. Exekučné konanie v tomto prípade začalo 16.07.2006, za účinnosti ustanovenia § 44 ods.
7 Exekučného poriadku, ktoré lehotu 30 dní na rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora už
upravovalo. Oprávnený podal návrh na zmenu súdneho exekútora dňa 10.09.2009, pričom exekučný
súd o tomto návrhu rozhodol až dňa 16.02.2010, t. j. až po zákonom stanovenej lehote.

Ak by sme aj konštatovali omeškanie sa exekučného súdu ohľadom rozhodnutia o návrhu oprávneného
na zmenu súdneho exekútora s ohľadom na znenie ustanovenia § 44 ods. 7 Exekučného poriadku
v znení účinnom v čase začatia exekučného konania, vo vzťahu k ďalším zákonným podmienkam
pre úspešnosť návrhu sa odvolací súd stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, ktoré ani podľa
názoru odvolacieho súdu splnené neboli. Žalobca totiž od tohto postupu súdu uplatnil nárok na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy vyčíslenú v podanom návrhu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nákladov,
ktoré musel vynaložiť v období do rozhodnutia exekučného súdu (správa pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca, udržiavanie a správa informačného systému a administrácia listín a
komunikácia s pôvodným súdnym exekútorom). Nemajetkovú ujmu v peniazoch si uplatnil nakoľko pre
neho nie je samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote v spojení s porušením práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Podľa názoru žalobcu neskorým
ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zániku povinného,
riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a taktiež aj riziko insolvencie povinného.
Poukázal pritom na právo garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR majúc za to, že potreba náhrady
nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie
adekvátnej nápravy za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Sumu nemajetkovej
ujmy žalobca vyčíslil ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania exekučného súdu na
základe aplikácie doktríny Ústavného súdu 663,88 eura za rok: 12 mesiacov v roku = 55,32 eura za
mesiac, t.j. 276,60 eura (bezdôvodná nečinnosť súdu viac ako 166 dní).

Nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu ohľadom vzniku škody a nemajetkovej ujmy vyčíslenej v
podanom návrhu, nakoľko žalobca dôvody vzniku škody a nemajetkovej ujmy a jej príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom súdu nijako nepreukázal. Žalobca nepredložil súdu relevantné
dôkazy preukazujúce a dokumentujúce skutočnú reálnu výšku jeho škody. V tomto prípade je potrebné
preukázať príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom reálnej konkrétnej škody,
ktorá mala žalobcovi skutočne vzniknúť. Žalobca musí totiž preukázať konkrétnu sumu, ktorú si uplatňuje
ako škodu a nie minimálnu výšku škody, ktorá by mu mohla vzniknúť a taktiež musí preukázať, že škoda,
ktorá mu vznikla je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu. V tomto prípade nie
je preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom vznikom škody (v akejkoľvek
výške), t. j. nie je splnená jedna podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z.. Žalobca ním vyčíslené sumy ničím nepodložil a z obsahu súdneho spisu sp. zn.
10Er/888/2006 nie sú známe ani skutočnosti, že by v dôsledku omeškania exekučného súdu došlo k
zániku povinného, k zmareniu účelu pre stratu kontaktu s povinným a taktiež nie je preukázané že by
došlo k insolvencii povinného. Taktiež žalobca nepreukázal ani dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy,
keďže ani jeden dôvod, ktorý uvádza v návrhu ničím nepodložil a ničím nepreukázal. Nestačí samotné
tvrdenie žalobcu o tom aké náklady mu vznikli, ktoré iba vyčíslil bez predloženia relevantného dôkazu
o tom. Aj vo vzťahu k nemajetkovej ujme sa jedná iba o hypotetické konštatovanie bez preukázania
priameho zásahu do sféry žalobcu.

Navyše je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že až do rozhodnutia exekučného súdu o zmene súdneho
exekútora (do jeho právoplatnosti) je povinný exekúciu vykonávať pôvodný súdny exekútor. Exekučný



súd až v rozhodnutí o zmene exekútora zároveň vykonaním exekúcie poverí nového exekútora, ktorého
navrhne oprávnený, a vec mu následne postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol
vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie
zostávajú zachované. Preto v čase od podania návrhu na zmenu súdneho exekútora až po rozhodnutie
exekučného súdu, exekúciu vykonáva pôvodný súdny exekútor.

Vzhľadom na uvedené žalobca nesplnil podmienky zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z.. V danom prípade bolo na žalobcovi preukázať skutočnosti uvedené v návrhu
a to, že exekučný súd svojím nesprávny úradným postupom spôsobil také konanie, ktoré by bolo v
príčinnej súvislosti so škodou vyčíslenou v návrhu. Rovnako tak mal postupovať a preukázať dôvody
pre priznanie nemajetkovej ujmy.

Na základe zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalovanému v súvislosti s
odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.