Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/35/2012 z 8. 1. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 8. januára 2013, sp. zn. 17Co/35/2012, ECLI:SK:KSTN:2013:3711205697.1 Krajský súd Trenčín | 17Co/35/2012 | ECLI:SK:KSTN:2013:3711205697.1 | 2013-01-08 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Kúpna zmluva Citované ustanovenia: § 588 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/33e78be7-a519-4286-9360-f97c8e05b45a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3711205697.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/35/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3711205697
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3711205697.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudkýň JUDr.
Gabriely Janákovej a JUDr. Eriky Zajacovej v právnej veci navrhovateľky C. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom
P. Z. XXX, zastúpenej L.. P. X., R. R. M. v V., X. J./R. proti odporcovi L. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom
P. Z. XXX, zastúpenému L.. L. F., R. v P. V., F. XX/XX, o zaplatenie 73.026,62 Eur istiny a prísl., na
odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 16. novembra 2011,
č.k. 7C/88/2011-73, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľka j e p o v i n n á zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 696,26
Eur, do 3 dní na účet jeho P. K. L.. L. F., R..

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala zaplatenia
sumy 73.026,62 Eur s 9,26 % úrokom z omeškania ročne od 17.05.2011 do zaplatenia. Navrhovateľke
uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 3.440,28 Eur, do 3 dní, na účet jeho
právneho zástupcu. Svoje rozhodnutie odôvodnil popisom vykonaných dôkazov, z ktorých vyvodil záver
o tom, že účastníci boli manželia od 10.09.1994 do 5. novembra 2010. Za trvania manželstva uzavrela
navrhovateľka ako predávajúca s odporcom ako kupujúcim dňa 01.12.2009 kúpnu zmluvu, na základe
ktorej odporcovi odpredala podiel 1/2 viažuci sa k nehnuteľnostiam uvedeným v článku I kúpnej zmluvy,
a to rodinného domu súpisné číslo XXX postavenému na parcele KN XXX/X o výmere 174 m2, k parcele
KN XXX/X záhrady o výmere 756 m2, KNC XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 160 m2, KNC
XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 319 m2, KNC XXX/X zastavané plochy o výmere 174 m2.
V článku III kúpnej zmluvy sa odporca zaviazal navrhovateľke vyplatiť 1/2 z dohodnutej kúpnej ceny, t.j.
sumu 73.026,62 Eur a súčasne prevziať 1/2 záväzku, ktorý mala navrhovateľka voči VÚB z titulu úverovej
zmluvy zo dňa 29.04.2005. Prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzvala navrhovateľka odporcu
02.05.2011 na zaplatenie kúpnej ceny. Následne podala návrh na začatie konania o zaplatenie tejto sumy
dňa 30.05.2011. Súd prvého stupňa považoval za preukázané, že odporca si oba záväzky vyplývajúce
mu z kúpnej zmluvy voči navrhovateľke splnil, t.j. že navrhovateľke vyplatil dojednanú kúpnu cenu dňa
16.12.2009 a tiež že pristúpil k záväzku, ktorý mala navrhovateľka voči X. z titulu uvedenej úverovej
zmluvy. Poukázal na to, že navrhovateľka sa výplaty od odporcu začala domáhať až v mesiaci máj
2011, t.j. takmer po 1,5 roku. Považoval za preukázané, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy a následne
určité časové obdobie žili účastníci usporiadane, o čom svedčí tá skutočnosť, že spoločne vo X. Z. v
hotelovom zariadení trávili F. a tiež obsah SMS správ, ktoré navrhovateľka odporcovi zaslala na jeho
mobilný telefón. Hoci odporca súdu nepredložil priamy dôkaz o tom, že navrhovateľka od neho osobne
prevzala dojednanú kúpnu cenu, splnenie si svojho záväzku v uvedenom smere odporca preukázal
najmä výpoveďami svedkov C.. L. P., ktorý na uvedený účel mu poskytol finančnú pôžičku vo výške



50.000 Eur, ale tiež R. M. a C. Y., ktorí odporcu osobne sprevádzali na ceste z P. V. do P. Z. dňa
16.12.2009, keď odporca navrhovateľke odniesol dojednanú kúpnu cenu. Časť tejto kúpnej ceny vo
výške 20.000 Eur odporca si v uvedený deň vybral zo svojho účtu v I. pobočka P. V., o čom súdu predložil
dôkaz, a to výpis z jeho účtu. Tú skutočnosť, že odporca navrhovateľke vyplatil dojednanú kúpnu cenu
potvrdzovalo aj to, že bezprostredne po uzavretí kúpnej zmluvy odporca dňa 03.12.2009 formou dodatku
k úverovej zmluve pristúpil k záväzku, ktorý mala navrhovateľka vo vzťahu k X., čím si splnil druhú časť
svojho záväzku vyplývajúcemu z kúpnej zmluvy zo dňa 16.12.2011.

Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonnej lehote, prostredníctvom svojho právneho zástupcu,
odvolanie navrhovateľka. Navrhla jeho zrušenie a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolanie odôvodnila tým, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a ako účastníčke konania jej bola odňatá možnosť konať pred súdom pre nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia súdu. Uviedla ďalej, že okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú
povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej
normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah
dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľom dôkazného
bremena. Preto v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy mal žalobca povinnosť bremeno tvrdenia
o tom, že so žalovaným uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a
že žalovaný za toto plnenie neposkytol žiadnu a včas dohodnutú náhradu. Na povinnosť tvrdenia
nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné
bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti
preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný nie je procesným
subjektom, ktorého by sa tieto spomenuté procesné povinnosti netýkali. Pokiaľ sa chce v konaní úspešne
brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie označiť dôkazy. Z hmotného
práva vyplýva povinnosť pre kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu, preto dôkazné bremeno v konaní v rozsahu
tvrdenia, že predmetnú kúpnu cenu navrhovateľke zaplatil, spočívalo na odporcovi. Vyslovila názor, že zo
strany odporcu v tomto smere prichádzalo do úvahy predložiť doklad potvrdzujúci prebratie predmetnej
sumy navrhovateľkou (príjmový doklad podpísaný navrhovateľkou, výpovede dôveryhodných svedkov,
ktorí by mohli potvrdiť odovzdanie a prebratie uvedenej sumy navrhovateľkou, prípadne prevodný príkaz
odporcu na účet navrhovateľky z uvedeného obdobia preukazujúci prevod sumy vo výške 73.026,62
Eur). V konaní však ani jeden z uvedených dôkazov o uhradení kúpnej ceny navrhovateľke odporca
nepredložil, a preto zaplatenie žalovanej sumy odporkyni žiadnym spôsobom nepreukázal. Výsluch
otca odporcu ani jeho priateľov, ktorí ho mali sprevádzať na ceste k navrhovateľke, nepovažoval za
preukázanie ním tvrdenej skutočnosti o vyplatení kúpnej ceny. Vyslovil názor, že splnenie dôkaznej
povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena, keďže dôkazným bremenom sa
rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a
vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo
vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj
v prípadoch, v ktorých sa vykonávajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne iné, než navrhnuté
dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade
musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi,
na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za
preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Odporca neuniesol v konaní dôkazné
bremeno ohľadom tvrdenia, že navrhovateľke kúpnu cenu uhradil a návrh mal byť z toho dôvodu
zamietnutý. Naproti tomu, navrhovateľka poskytla dostatok dôkazov, ktorými vyvrátila tvrdenia odporcu,
že jej finančné prostriedky zaplatil a to najmä prostredníctvom výpovede svedkyne Z. U., ktorá uviedla, že
v deň, kedy mal odporca navrhovateľke vyplatiť kúpnu cenu za nehnuteľnosti, s ňou u nej v domácnosti
piekla, až do večerných hodín, vianočné koláče. Uviedla, že v dome navrhovateľky sa nachádzala celý
deň a potvrdila, že nikto iný sa tu počas tejto doby nenachádzal. Túto skutočnosť potvrdila i matka
navrhovateľky B. B., ktorá vo svojej výpovedi z rovnakého dňa uviedla, že uvedené obdobie pred
Vianocami strážila dcéru navrhovateľky - svoju vnučku z dôvodu, že dcéra piekla celý deň koláče.
Poukázala aj na dôkazy, ktoré preukazovali finančnú núdzu navrhovateľky od roku 2010, s poukazom
aj na udalosť z obdobia začiatku roka 2010, kedy potrebovala v krátkom čase finančnú hotovosť pre
banku a požiadala o pomoc odporcu, ktorý jej však finančné prostriedky požičať odmietol. Súdu prvého
stupňa vyčítala, že jeho odôvodnenie neobsahuje náležitosti tak, ako sú vymedzené v ust. § 157 ods.
2 O.s.p. v odôvodnení úplne absentuje vysvetlenie, z akých dôvodov považuje súd prvého stupňa ním
uvedené argumenty svedčiace v prospech tvrdenia odporcu, teda súvislosť medzi týmito skutočnosťami



a samotným rozhodnutím a opomenul vyhodnotenie dôkazov produkovaných navrhovateľkou, resp.
odôvodnenie, prečo nepovažoval navrhovateľkou tvrdené a preukazované skutočnosti za preukázané
aj napriek priamym dôkazom. Navrhovateľka fakt, že sa vyplatenia peňazí začala domáhať až po
takmer roku a pol od uzavretia kúpnej zmluvy, vysvetlila vo svojom vyjadrení, kde svoje počínanie
vysvetľuje tým, že situáciu, v ktorej sa po prevedení 1/2 nehnuteľností a nezaplatení kúpnej ceny ocitla, si
uvedomila až po podaní návrhu na vysporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré
sú predmetom tohto konania zo strany odporcu, ktorým si uplatnil nárok na jednu polovicu nehnuteľností,
za ktoré nezaplatil.

Odporca vo vyjadrení, ktoré podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhol rozsudok
okresného súdu potvrdiť ako vecne správny. Zotrval na svojom stanovisku, že finančné prostriedky
odovzdal navrhovateľke dňa 16.12.2009, kedy uviedol, že písomné potvrdenie nepožadoval od nej
vzhľadom na to, že mali v tom čase medzi sebou dobré vzťahy a že domáhanie sa finančných
prostriedkov považoval za iracionálne aj z dôvodu, že sa týchto prostriedkov začala domáhať až po
1,5 roku a to po právoplatnom ukončení konania o rozvod. Poukázal na to, že navrhovateľka uviedla
nepravdivú skutočnosť o jeho nepristúpení záväzku v zmysle článku III kúpnej zmluvy zo dňa 01.12.2009
a až po predložení dodatku v úverovej zmluve prestala túto skutočnosť popierať. Poukázal na výpovede
svedkov R. M., C. Y., títo videli finančné prostriedky a potvrdili, že tieto odniesol odporca do domu, kde
ich mal odovzdať navrhovateľke. Obaja sú priateľmi účastníkov konania a jeden z nich dokonca bol
zamestnancom navrhovateľky. Poukázal aj na to, že sú v služobnom pomere k ozbrojeným silám SR
a policajnému zboru SR a preto si vybral práve ich, aby ho sprevádzali pri prevoze značnej finančnej
hotovosti. Poukázal aj na to, že navrhovateľka navrhla svedkyne až po výsluchu svedkov C. Y., R. M.,
keď dátum a miesto splnenia záväzku uviedol už vo svojom vyjadrení.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu
je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez
nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania.

Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej, možno v zmysle ust. § 205 os. 2
O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a/ - f/ citovaného zákonného ustanovenia.
Navrhovateľka vo svojom odvolaní vyčíta súdu prvého stupňa, že dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.).

Uplatnením takéhoto dôvodu na odvolanie v podstate odvolateľ spochybňuje činnosť súdu označenú
ako hodnotenie dôkazov. Podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho potom je, že súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne že neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Za skutkové zistenia,
ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom,
ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. Podľa citovaného ustanovenia hodnotí
súd dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne
hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov,
ktoré vyšli najavo z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vieryhodnosti je logický rozpor,
alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 133 - § 135 O.s.p.

Navrhovateľka v úvode svojho odvolania uvádza všeobecne akceptovateľné tvrdenia, týkajúce sa
dôkazného bremena. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v prípade plnenia zo záväzkového vzťahu je
povinnosťou toho, kto uplatňuje nárok na odplatu preukázať existenciu záväzkového vzťahu, čo v danom
prípade navrhovateľka splnila predložením kúpnej zmluvy. Je nepochybné, že povinnosťou odporcu ako
kupujúceho, ktorý mal povinnosť zaplatiť kúpnu cenu, bolo preukázať so splnením tohto svojho záväzku.

Jedným z hľadísk, podľa ktorých sa rozdeľujú v právnej teórii dôkazné prostriedky, je rozdelenie na
priame a nepriame dôkazy a nie je možné akceptovať stanovisko navrhovateľky o tom, že v danom



prípade zo strany odporcu prichádzalo do úvahy na preukázanie ním tvrdenej skutočnosti len predložiť
doklad potvrdzujúci prebratie predmetnej sumy navrhovateľkou alebo prevodný príkaz odporcu na účet
navrhovateľky z uvedeného obdobia, preukazujúci prevod. Označenie takýchto dôkazných prostriedkov
by v súdnom konaní nepochybne zjednodušilo proces dokazovania ako aj postup označovaný ako
hodnotenie dôkazov. Občiansky súdny poriadok však umožňuje účastníkom konania označiť aj iné
dôkazy, než ktoré by jednoznačným spôsobom preukazovali tvrdenú skutočnosť. V prejednávanej veci
odporca navrhol na svoje tvrdenia o tom, že splnil záväzok podľa kúpnej zmluvy zo dňa 01.12.2009,
svedkov, ktorí potvrdili, že boli vyzvaní odporcom, aby ho sprevádzali na ceste ku domu navrhovateľky
za účelom odovzdania kúpnej ceny. Zároveň preukazoval zabezpečenie finančných prostriedkov pre
tento účel, a to výpisom z účtu o výbere finančných prostriedkov z vlastného účtu a zmluvou o pôžičke
s jeho otcom, ktorý túto skutočnosť aj potvrdil ako svedok pred súdom prvého stupňa. Vieryhodnosť
týchto svedkov ako osôb navrhovateľka v priebehu prvostupňového konania nespochybňovala a preto
nebolo potrebné, aby súd prvého stupňa sa vieryhodnosťou týchto osôb v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia osobitne zaoberal.

Ustanovenie § 132 O.s.p. ukladá súdu v súvislosti s hodnotením dôkazov hodnotiť jednak každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, ale zároveň prihliadnuť na všetko, čo vyšlo za
konania najavo.

Za takéto okolnosti je v konaní potrebné považovať aj tvrdenie navrhovateľky v konaní o tom, že odporca
si nesplnil ani svoj záväzok, t.j. že by pristúpil k dlhu, ktorý v tom čase existoval vo vzťahu k X..
Na pojednávaní, ktoré sa konalo 10.08.2011 predložil kópiu dodatku k úverovej zmluve. Súd prvého
stupňa pri hodnotení dôkazov v súlade s obsahom spisu poukazuje na tú skutočnosť, že navrhovateľka
požiadala odporcu o zaplatenie kúpnej ceny až po uplynutí 1,5 roka od uzavretia kúpnej zmluvy, hoci
predkladala súdu prvého stupňa dôkazy na svoje tvrdenia o tom, že jej finančná situácia bola nepriaznivá
a bola nútená si vypožičiavať finančné prostriedky pre vlastnú spotrebu. Uvedená okolnosť mala za
následok zníženie vieryhodnosti tvrdení navrhovateľky, a to aj vo vzťahu k splneniu dlhu spôsobom, ako
to uvádzal odporca.

Hodnotenie dôkazov súd vykonáva v zmysle ust. § 132 O.s.p. svojou úvahou, ktorou je myšlienková
činnosť sudcu, predstavujúca prisudzovanie pravdivostnej hodnoty k jednotlivým získaným správam
v občianskom procese. Ako sa má táto úvaha uskutočňovať procesné predpisy neuvádzajú, lebo
ide o veľmi zložitý myšlienkový proces, ktorý sa opiera formálne o určité myšlienkové pravidlá a o
všeobecnú skúsenosť sudcu, získanú jeho vzdelaním, výchovou a životnou praxou. Tento proces, ktorý
nachádza svoje vyjadrenie v odôvodnení súdneho rozhodnutia závisí tak od uvedených okolností a v
dôsledku predpokladov pre takýto postup sa v jednotlivých prípadoch môže aj odlišovať. Pokiaľ je však v
odôvodnení súdneho rozhodnutia uvedené, ktoré skutočnosti súd považoval za preukázané a ktoré nie,
a rovnako aj ktoré dôkazy považoval za vieryhodné a aký záver z nich vyvodil, nie je možné považovať
hodnotenie dôkazov za nedostatočné a tým aj za naplnenie dôvodu na odvolanie podľa § 205 ods. 2
písm. d/ O.s.p.

V prejednávanej veci je tak zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že súd prvého stupňa
považoval za preukázané tvrdenie odporcu o tom, že kúpnu cenu zaplatil navrhovateľke osobne v
hotovosti, keď k domu navrhovateľky ho sprevádzali svedkovia R. M. a C. Y., ktorí videli, že tieto finančné
prostriedky má odporca pri sebe. Navrhovateľke sa nepodarilo spochybniť takýto dôkaz ani navrhnutím
svedkýň, ktoré mali v mesiaci decembri sa často zdržiavať v jej domácnosti, ako aj poukazovaním na
tú skutočnosť, že navrhovateľka trpela v tom čase nedostatkom finančných prostriedkov. Rovnako aj
odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa netrpí podľa názoru odvolacieho súdu takými
nedostatkami, pre ktoré by bolo možné ustáliť, že navrhovateľke bolo odňaté právo konať pred súdom
a tým daný aj dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu potvrdil.

V odvolacom konaní bol tak úspešný odporca, ktorý má v zmysle ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré spočívajú v odmene za 1 úkon
právnej služby podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., a to vyjadrenie k odvolaniu vo výške 565,97
Eur + režijný paušál + 20 % DPH.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .