{"guid": "0f28fec2-64ca-423e-af46-5642d8901d8c:ab068329-3bdb-4ef0-a396-8c727014206c", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2017:3513203150.3", "spisova_znacka": "6Co/265/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/265/2017 z 29. 5. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 29. mája 2017, sp. zn. 6Co/265/2017, ECLI:SK:KSTN:2017:3513203150.3", "identifikacne_cislo": "3513203150", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Bajzová", "sudca_id": 1013, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lubica-bajzova-1013", "datum_vydania": "2017-05-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ab068329-3bdb-4ef0-a396-8c727014206c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3513203150.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2017:3513203150.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2017:3513203150.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/265/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3513203150
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3513203150.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek JUDr. Aleny
Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu T., proti žalovanej A., v spore o zaplatenie
zmenkovej sumy 352 Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom,
č.k. 10C/238/2013-151 zo dňa 07. februára 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd   rozsudok  súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j e .

Žalovanej vo vzťahu k žalobcovi  nárok na náhradu  trov odvolacieho konania             n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie zmenkovej sumy          311 Eur,
zmenkového úroku vo výške 0,25% denne postupne z dlžných súm za obdobie od 23.06.2010 do
zaplatenia, 6% ročného úroku z dlžných súm za obdobie od 06.09.2010 do zaplatenia a zmenkovej
odmeny vo výške 1,17 Eur zamietol a  žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. V
odôvodnení rozhodnutia  uviedol, že žalobca  sa podanou žalobou domáhal zaplatenia zmenkovej sumy
spolu so zmenkovým úrokom,   zmenkovou odmenou a súčasne žiadal aj náhradu trov konania. Žalobu
odôvodnil tým, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila žalovaná
dňa 25.11.2009 na zmenkovú sumu 352 Eur. V súlade s článkom 5 ods. 1 Nariadenia nariadil súd prvej
inštancie  pojednávanie, na ktoré predvolal strany sporu a zástupcu žalobcu, ktoré sa na pojednávanie
nedostavili, hoci im bolo predvolanie riadne doručené, nežiadali odročiť pojednávanie, preto súd vec
prejednal v ich neprítomnosti. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením obsahu spisu a
listinných dôkazov, a to zmenky, zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX a všeobecných obchodných podmienok
poskytnutia úveru a zistil  nasledovný skutkový stav veci. Dňa 25.11.2009 uzatvorila spoločnosť Z. so
žalovanou na predtlačenom formulári zmluvu o úvere, podľa ktorej  jej  bol  poskytnutý úver vo výške
250 Eur (ďalej len \"zmluva o úvere\"). V bode 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru je obsiahnutá
dohoda o vyplnení zmenky, podľa ktorej na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa
zmenky vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi, vystavil vystaviteľ zmenku,
v ktorej nie je vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany
sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní  na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4
týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na
zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu  4 týchto podmienok stal splatný celý dlh.
Zo zmenky vystavenej žalovanou dňa 25.11.2009 na rad Z., súd  prvej inštancie zistil, že zmenka bola
splatná pri predložení (vistazmenka) s doložkami \"bez protestu\" a \"na platenie predložiť v lehote 4 rokov
od vystavenia\". V pravom hornom rohu zmenky sa  nachádza číslo zmluvy XXXXXXXXX. Zároveň zistil,
že práva vyplývajúce z predmetnej zmenky boli spoločnosťou Z., prevedené rubopisom na žalobcu.
Právne súd prvej inštancie poukázal na § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, § 39 Obč. zákonníka a čl. I §
11 ods. 1, 2 a § 17  z.č.  191/1950 Zb. zmenkové a šekového v znení neskorších predpisov (ďalej len



ZZŠ). Súd prvej inštancie konštatoval, že vzťah strán sporu je vzťahom dodávateľa a spotrebiteľa podľa
§ 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka a treba naň aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách. Zmluva o úvere bola žalovanej  predložená už vo vopred, dodávateľom
na pripravenom predtlačenom formulári, teda bez možnosti žalovanej akokoľvek ovplyvniť jej obsah.
Zmenka  vychádza zo zmluvy o úvere uzavretej medzi spoločnosťou Z., ako dodávateľom a žalovanou
ako spotrebiteľom, má teda tiež pôvod v spotrebiteľskom vzťahu. Žalovanou  bola vystavená ako
zabezpečovacia zmenka k zmluve o úvere, pričom bola v súlade s bodom 14 všeobecných podmienok
poskytnutia úveru vystavená ako blankozmenka. Zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej
sumy bol do zmenky doplnený dodatočne, čo vyplýva aj                  z odlišného spôsobu vyplnenia
týchto údajov v porovnaní s údajmi o vystaviteľovi, mieste a dátume vystavenia zmenky. Po preskúmaní
zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel súd prvej inštancie k záveru,
že zmluva je koncipovaná tak, že je           v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, a to najmä v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch (dohoda
o zrážkach zo mzdy, niekoľkonásobné zmluvné pokuty vrátane tzv. \"poplatku z dôvodu neplnenia
záväzkov dlžníka\", blankozmenky) a zároveň sú zmluva a všeobecné podmienky koncipované výlučne
na prospech veriteľa, obsahujú prakticky len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom na
nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých ustanoveniach zmluvy sa celá
zmluva prieči dobrým mravom a je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Skutočnosť,
že sa zmluva prieči dobrým mravom spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Súd prvej inštancie zdôraznil,
že žalobcovi  nie je možné priznať ním uplatnený nárok nielen z dôvodu neplatnosti samotnej zmluvy
o úvere, ktorý predložená zmenka zabezpečovala, ale aj preto, že vychádza zo zmenky vystavenej
spotrebiteľom bez toho, aby bola pri uzavretí zmenkovej zmluvy vylúčená prevoditeľnosť tejto zmenky
indosamentom. Z ustanovení čl. I § 11 ZZŠ vyplýva, že zo zákona je každá zmenka prevoditeľná
indosamentom, pokiaľ v nej výslovne nie je uvedený text \"nie na rad\".  Prevoditeľnosť zmenky nastáva
zo zákona. V zmysle týchto ustanovení čl. I § 17 ZZŠ má  indosament zmenky tie účinky, že žalovaný
zo zmenky, v tomto prípade spotrebiteľ, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho
vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní
zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Indosamentom zmenky sa tak spotrebiteľ ako zmenkový dlžník
dostáva do situácie, že sa nemôže dovolávať zákonnej ochrany svojich práv ako slabšej zmluvnej strany
v spotrebiteľskom vzťahu. Zákon súčasne umožňuje, aby účastníci v zmenkovej zmluve prevoditeľnosť
zmenky indosamentom vylúčili /§ 11 ods. 2 ZZŠ/, čo by malo za následok, že spotrebiteľ ako zmenkový
dlžník bude mať v prípade prevodu zmenky zachované námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných
vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom zmenky. Ustanovenie § 11 ods. 2 ZZŠ umožňujúce
vylúčiť prevoditeľnosť indosamentom tak predstavuje práve také ustanovenie, ktoré je na prospech
spotrebiteľa a v zmysle § 52 ods. 2 Obč. zákonníka sa preto v prípade zmenky vychádzajúcej zo
spotrebiteľského vzťahu a vystavenej spotrebiteľom musí ako spotrebiteľovi prospešnejšie použiť vždy.
Porušenie tohto zákonného príkazu zakladá rozpor zmenkovej zmluvy so zákonom a tým jej neplatnosť
podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Nevylúčenie prevoditeľnosti zmenky, ktorá sa týka spotrebiteľského
vzťahu a z ktorej je zmenkovým dlžníkom spotrebiteľ, indosamentom podľa § 11 ods. 2 ZZŠ je porušením
povinnosti použiť v spotrebiteľskom vzťahu vždy takú právnu úpravu, ktorá je na prospech spotrebiteľa /
§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka/, čo zakladá neplatnosť zmenkovej zmluvy /kauzy zmenky/ podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom (tento záver vyplýva  aj  z rozsudku Vrchního
soudu v Prahe sp. zn. 9Cmo 122/2013 zo dňa 29.04.2013, s ktorými sa stotožňuje a na ne poukazuje
aj Krajský súd              v Trenčíne vo svojich rozhodnutiach, v ktorých si uplatňoval obdobný nárok). Na
základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanej ako v spore úspešnej, priznal nárok
na náhradu trov konania, na ktoré jej vznikol nárok podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm.
d/ CSP), v konaní došlo k vadám uvedeným v § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, keď súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane v spore uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ O.s.p.). Poukázal na to, že súd prvej inštancie vo veci
vykonal dokazovanie oboznámením sa so zmluvou o úvere, exekučným spisom a ďalšími listinnými
dôkazmi. Žalobca ani žalovaná dokazovanie v tomto rozsahu nenavrhli. Podľa         § 120 O.s.p.
dokazovanie  v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd  vychádza
len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. V danej
veci súd prvej inštancie mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva



len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania
(koncentračná zásada podľa čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov
sporových strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Žalovaná mohla na základe
čl. 5 ods.3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však tak neurobila, musia byť akékoľvek
iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením.
Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods.1 veta prvá O.s.p. vznášal
námietky voči zmenke za žalovanú. Ak tak súd učinil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho
konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. Súd z vlastnej
iniciatívy, bez návrhu žalovanej vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej
ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto obrany nedovolávala, pohľadávku žalobcu nerozporovala, svojim
konaním ju prakticky uznala. Súd sám iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom
smere, aby získal pre žalovanú dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu. Takéto správanie súdu
je             v právnom štáte neprijateľné a predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny
proces, ktoré je garantované čl. 46 ods.1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Žalobca v odvolaní tvrdil, že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a
nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide          o zmenku platnú, ktorá je
abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať
inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvej inštancie sa aplikáciou príslušných
ustanovení o zmene upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu.
Predovšetkým ignoroval ustanovenie § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva, že žalovaný vo všeobecnosti nie
je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov
s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže robiť žalovaný, tým menej tak
môže robiť sám súd. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia         § 5 ods. 1
O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti
a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť        v sporovom konaní vedenom
podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. V odvolaní žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky zo dňa 22.08.2002, sp. zn. 25Cdo 1839/2000, uznesenie Krajského súdu  v Prešove
zo dňa  05.09.2013, sp. zn. 10Co/79/2013 a  uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
21.11.2013, sp. zn. 43CoZm/10/2013. S poukazom na zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
žalobca uviedol, že tento zákon pripúšťal, aby na zabezpečenie nárokov zo spotrebiteľského úveru bola
vystavená zmenka, pri ktorej bola limitovaná len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu
v čase jej vyplnenia. Zmenka mohla byť používaná aj v prostredí spotrebiteľských úverov. Prípustné
sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v
dohode o vyplňovacom práve. Dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v prípade spotrebiteľa, pretože právna úprava explicitne pripúšťala používanie
blankozmeniek. Napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím.  Žalobca navrhol rozhodnutie
súdu prvej inštancie zmeniť tak, že návrhu na uplatnenie pohľadávky odvolací súd v celom rozsahu
vyhovie a prizná žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

3. Žalovaná nevyužila svoje právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.

4. Od 1. júla 2016  nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa §
379 a § 380 ods. 1, 2 CSP  a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok  súdu prvej inštancie je potrebné
ako vecne správny  podľa § 387 ods. 1 CSP  potvrdiť.

6. Odvolací súd  rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP,
keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

7. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je  ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 CSP  právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom



prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

9. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy
vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v  § 191 CSP  a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch a zákona zmenkového a šekového žalobu
zamietol. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podrobne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa v
celom rozsahu stotožňuje          s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho
dôvodov, na ktoré              v podrobnostiach odkazuje.
10. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal
nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä neumožnil účastníkom
konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia).
Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášať za žalovanú námietky voči zmenke,
pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti strán sporu ako súčasti práva na
spravodlivý proces.

11. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
nariadenia sú  zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti.  Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj  primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní  o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch  a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy.

12. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že žalovaná sa v konaní
žiadnej obrany  nedovolávala, námietky voči zmenke nevzniesla, a preto mal súd prvej inštancie
vo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však nesprávny. Článok 4 Nariadenia
upravuje  zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a
môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené, a  nemá
v zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa
názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov
potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme
toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom (čl. 9 ods. 3
Nariadenia). Z článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou hodnotou sporu
je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť ústne pojednávanie,
ak to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací
súd postup súdu prvej inštancie za správny, pričom súd prvej inštancie rešpektoval ustálenú judikatúru
Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd  povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách.  Aj keď súčasné procesné predpisy vo všeobecnosti prenechávajú do
značnej miery smerovanie konania v dispozícii strany sporu (zvyšujúci sa dôraz na dispozitívnosť
a kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia) dostali do postavenia, aby len
automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia.
Takýto prístup by bol v rozpore  s § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z., v ktorom je zakotvené právo
aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo.
Preto, v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom
ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by učinilo
vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho úkonu,
zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že by zodpovednosť za výsledok
sporu nemala byť zásadne na strane sporu a ani to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je však
potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom
účastníka k uplatneniu jeho práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou
autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom
právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich



základné princípy vychádzajúce           z hodnotových základov spoločnosti. V prípade Nariadenia je to
jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý priamo odkazuje v bode 1 preambuly.
Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by súd vydal napriek závažným
principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol dodržaný procesný
postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie
aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrhu,  (a to aj za situácie, že
by  žalovaná v žalobnej odpovedi  nárok prípadne akceptovala) a bol oprávnený aj na vykonanie dôkazov,
ktoré strany sporu nenavrhli, pretože boli nevyhnutné pre také rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo
aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

13. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanej  domáhal zaplatenia zmenkovej sumy 352,- Eur s
príslušenstvom a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje
za potrebné alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia
ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi
slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6, 7,
8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Občianskym súdnym poriadkom.
Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
Nariadenia sú  zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci Európskej únie zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri
plnení týchto cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci
európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj  primeraným spôsobom
uplatňovať vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly
Nariadenia by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu
najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch  a rozsahu  v akom
sa vykonávajú dôkazy. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo
veciach s nízkou hodnotou sporu sa  posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2 Nariadenia, ktorým sa súdu
ukladá povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide                   o procesnoprávne veci, a to
poskytovaním informácií o procesnoprávnych otázkach, pričom        z odôvodnenia  čl. 9 vyplýva, že súd
musí v záujme zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým
spôsobom. Povinnosť informovať strany            o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti
od vnútroštátnych postupov plniť rôznym spôsobom.

14. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám v postupe súdu podľa
čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Súd prvej inštancie
doručil stranám sporu poučenie účastníka konania podľa v tom čase platného a účinného Občianskeho
súdneho poriadku, a tiež aj podľa v súčasnosti platného a účinného Civilného sporového poriadku.
Žalovanej doručil aj kópiu zmenky. Súd prvej inštancie  vykonal skutkové zistenia, ktoré posúdil ako
právne významné pre rozhodnutie             o uplatnenom nároku a následne vo veci rozhodol na
pojednávaní dňa 07.02.2017, na ktorom aj vyhlásil rozsudok.

15. V súlade s bodom 22 preambuly, článkom 12  ods. 2  a 19 tohto Nariadenia je súd povinný poučiť
účastníkov o ich procesných právach. Je potrebné postupovať v súlade              s vnútroštátnym právom,
ktoré jednoznačne v § 182 CSP (predtým § 120 ods. 4  O.s.p. platného a účinného do 30.6.2016) ukladá
povinnosť súdu prvej inštancie  pred rozhodnutím vo veci samej poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a
skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože
na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada.

16. Súd prvej inštancie dodržal v konaní procesný postup, ktorý vyplýva z Nariadenia a             v spojení
s ním z príslušných ustanovení CSP platného a účinného v čase rozhodovania, pričom postupoval v
súlade s § 182 CSP platného a účinného od 01.07.2017, a účastníkov konania poučil tak podľa § 120
ods. 4 O.s.p. platného a účinného do 30.6.2016, ako aj podľa § 182  CSP platného a účinného od
01.07.2017,  o dôkaznej povinnosti. Túto povinnosť má súd bez ohľadu na to, či je účastník konania
právne zastúpený. V nadväznosti na oznámenie súdu  adresované účastníkom konania, že  vykoná
z vlastnej iniciatívy aj iné,  než účastníkmi predložené dôkazy, sa toto poučenie javilo ako potrebné.
Splnenie tejto poučovacej povinnosti má rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na možnosť



napadnúť toto rozhodnutie  v riadnom, prípadne aj v mimoriadnom opravnom konaní, pretože jeho
obsahom je významné obmedzenie predkladať alebo označovať v ďalšom konaní dôkazné prostriedky a
skutočnosti, hoci objektívne existujú. Súd prvej inštancie musí splniť túto poučovaciu povinnosť                   s
osobitným zreteľom na to, že spravidla ide o poslednú reálnu možnosť predložiť alebo označiť dôkazné
prostriedky a skutočnosti, ktoré by mohli priniesť skutkové poznatky nevyhnutné na úspech žaloby alebo
účinnú obranu proti nej. Žalobca bol v konaní riadne poučený  a mal možnosť sa oboznámiť s vykonaním
dôkazov na nariadenom pojednávaní, ktorého sa však nezúčastnil.

17. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť
vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré súd prvého stupňa pripojil do spisu bez návrhu
účastníkov konania podľa § 120 ods. 1 posledná veta O.s.p. platného a účinného do 30.06.2016
a ktoré pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie skutkového stavu a právne posúdenie
žalobcom uplatneného peňažného nároku zo zmenky podľa § 123 O.s.p. platného a účinného do
30.06.2016. Citované zákonné ustanovenie dávalo súdu možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré
navrhli účastníci konania, za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká nastala v danom
spore. Ide vlastne                       o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní.
Tento postup je výnimočný a je možné ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky
preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky bola spoločnosť Z., na rad ktorej vystavila dňa 25.11.2009
žalovaná zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXXXX. Práve tieto skutočnosti boli
podkladom pre postup súdu prvej inštancie podľa          § 120 ods. 1 posledná veta O.s.p. platného a
účinného do 30.06.2016, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovanou má, alebo nemá
zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy,
prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

18. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade s
následným stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci
vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento
ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku       v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v
ktorom má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň
dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka
vystavená.

19. Úlohou  súdov členských štátov EÚ (ďalej „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri  vnútroštátnom
práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských  štátoch EÚ uplatňovať
jednotne. Právo Spoločenstva má tú  zvláštnosť, že mení právomoci  vnútroštátneho súdu  v jeho vzťahu
k zákonom.

20. Rozsudok  Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len  „Súdny dvor“ vo veci  Simmeathal II
(29.03.1978, 106/77),  pomenoval  úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej  právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto  právneho
systému vznikajú  jednotlivcom“. Podľa názoru  ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená\",
keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,
či ustálenou  judikatúrou Európskeho  súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu  súdu  členského štátu a
súdu Spoločenstva.  Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva         a najmä ustanovení právnej
úpravy osobitne prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo
v čo najširšom možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok
stanovený touto  smernicou                 a dosiahol tak súlad s článkom 249  tretím odsekom ZES (Zmluva
o založení Európskeho spoločenstva).

21. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (ako aj zmluvu
o spotrebiteľskom úvere), nemožno  posudzovať práva a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu  ochrany
spotrebiteľa vo forme súdnej kontroly, či  zmluvné dojednania, vrátane  akcesorických, neobsahujú
nekalé podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle  článku 6 smernice 93/13/EHS súd aj bez návrhu



skúma  nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej  zmluve, čím  sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý
spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou          a zároveň sa tým sleduje  dosiahnutie cieľa v článku
7 uvedenej smernice, pretože takéto  skúmanie môže  mať  odradzujúci účinok,  smerujúci k ukončeniu
používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov  alebo
dodávateľov. Ak by vnútroštátne právo  (prípadne jeho  výklad v súdnej praxi)  umožňovalo  veriteľovi
obísť takéto preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo  by o pozbavenie užitočného účinku smernice
93/13/EHS (effet utilé). Z hľadiska práva EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné
opatrenia všeobecnej, alebo osobitnej povahy  na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou.
Odvolací súd  konštatuje, že v danej veci týkajúcej sa spotrebiteľskej zmenky, ktorá bola zriadená na
zabezpečenie  dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, súd prvej inštancie postupoval správne, keď  ex offo
skúmal podmienky vzniku  zmluvy, z ktorej zmenka vznikla.

22. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z
práva Európskej únie. Ak  zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy,
ide o spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej  existujú  odlišnosti oproti zmenke z iného právneho
vzťahu. Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého
zmenka vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy  je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti
podmienok zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych
veciach podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie
vo viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13/EHS  (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial,
C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich musí
skúmať ex offo a (C-618/10, Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd
nemôže skúmať a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd
vykladať národné procesné    i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17
zákona č. 191/150 Zb. nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje
žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých
zabezpečenie bola vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd               v
prípade pasivity žalovaného len \"vydá rozsudok\", nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť.  Odvolací
súd je toho názoru, že v danom prípade súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti
skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné
podmienky. Pripojením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd prvej inštancie
neporušil koncentračnú zásadu  a tým, že účastníkom konania zaslal pripojené listiny, s obsahom ktorých
sa súd prvej inštancie oboznámil a tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu, neporušil ani
princíp kontradiktórnosti súdneho konania a ani rovnosť účastníkov konania.

23. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach
poukázal na to, že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície  alebo z
dôvodu neinformovanosti  dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu súd môže
odstrániť ex offo zbavením účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale
spojené prípady C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné
nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky
(spojené prípady C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky  ako nečestnej nie je
jednoduchá záležitosť. Smernica  indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť
(posúdenie zmyslu posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie
s ostatnými zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl. 4 ods.1 smernice). Súdny
dvor  stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri  štandardných produktoch
obdobne  ako vyžadujú vnútroštátne pravidla verejného poriadku teda vždy za každých okolností (porov.
C-76/10 Z./D., bod 50,51).

24. Proces podľa Nariadenia  nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora  a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok.  Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových
právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných  podmienok zmluvy, ktorú
zmenka zabezpečuje.

25. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti Z. si musel
byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná
ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých postavenie nie je možné nijako zhoršovať



oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54 ods.1). Zmenky indosované na žalobcu
majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

26. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotných právom,
keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné
zmluvné podmienky. Ako základnú a významne neprijateľnú zmluvnú podmienku  je potrebné posúdiť
aj  dohodu o vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru podľa § 53 ods. 4
písm. k/ Občianskeho zákonníka. Jedná sa o  neprijateľnosť zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 4 písm.
l/ Občianskeho zákonníka, nakoľko prijatím zmenky preniesol veriteľ povinnosť dôkazného bremena na
spotrebiteľa (čl. 1 § 10 a § 17 zákona č. 191/1950 Zb.).

27. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi zmenky,
remitentovi, nevzniklo právo zmenku vyplniť pre absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom  práve ani
zmenku vystavenú žalovanou  prijať. Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca,
ktorý nadobudol zmenku rubopisom na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom
zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore          s hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva
právnu ochranu ako konanie         v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

28. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie  aj vo výroku o
náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za
výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovanej. Miera
úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Žalobca bol v konaní
neúspešný, čím  žalovanej ako úspešnej prináleží nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu
(100%).

29. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje
správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.
Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, na jeho úvahy
vo vzťahu ku všetkým odvolacím námietkam a na ich právne posúdenie. Žalobca v odvolaní proti
rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní
nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.

30. Z  vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie  ako vecne správne
podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP  účinného od 01.07.2016  potvrdil.

31. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP           v spojení
s § 255 ods. 1 CSP. Keďže úspešnej žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd jej
nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule     (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
-    dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od



vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
-    dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/238/2013", "guid": "01eeccae-50c8-45ee-a965-4a890a07f893:1f40dfc4-ad58-46a4-9388-e7af1a115f04", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "0f28fec2-64ca-423e-af46-5642d8901d8c:1d12fdbc-0989-47b0-b69f-7d51e91198fc", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2017:3513203150.3", "spisova_znacka": "6Co/265/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/265/2017 z 29. 5. 2017", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2017-05-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3513203150.3"}, {"guid": "8f41a847-66a3-4c1b-82a8-35a01f94392a:8666e572-d28b-4658-9cd0-5836d2690d47", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5711212272.1", "spisova_znacka": "10Co/79/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/79/2013 z 30. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-10-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5711212272.1"}], "citovane_v": []}