Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/83/2019 z 6. 11. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 6. novembra 2019, sp. zn. 3Co/83/2019, ECLI:SK:KSPO:2019:8116221364.1 Krajský súd Prešov | 3Co/83/2019 | ECLI:SK:KSPO:2019:8116221364.1 | 2019-11-06 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: CSP, OZ, zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6b804d2d-01a0-47c3-a471-bc195b68a28e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8116221364.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/83/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116221364
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8116221364.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so
sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 36 432 105, zastúpeného spoločnosťou Advokátska
kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, proti žalovaným:
1. Ľ. G., A.. XX.XX.XXXX, W. U.. Y.. O. XX/X, XXX XX O., a 2. U. O., A.. XX.XX.XXXX, S. XXX, XXX XX
O. M., Č. H., o zaplatenie 832,48 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Prešov zo dňa 12.03.2019, č. k. 13Csp/126/2016-67 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok .

II. Náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom, rozhodol, cit.:

„I. Žalobu zamieta.

II. Náhradu trov konania stranám nepriznáva.“

2. Vec právne odôvodnil podľa § § 1 ods. 1,4, 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 470 Občianskeho
zákonníka.

3. Rozhodnutie odôvodnil zistením, že pôvodný veriteľ (Poštová banka, a. s.) a poručiteľka U. O.
ako dlžník, uzavreli dňa 18.11.2005 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX. Poručiteľke bol poskytnutý
bezúčelový úver vo výške 995,82 Eur (30.000, Sk), ktorý sa zaviazala zaplatiť v splátkach. Vzhľadom
na to, že dlžník neplnil riadne a včas svoj záväzok v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok, stal
sa dlh splatným. Dňa 25.10.2012 došlo k úmrtiu poručiteľky. Podľa osvedčenia o dedičstve žalovaní v
1.a 2.rade ako dedičia nadobudli z majetku poručiteľky vo všeobecnej cene 5.781,53 Eur, dedičstvo v
čistej hodnote 3.857,96 Eur s tým, že v zmysle § 470 Občianskeho zákonníka dedič zodpovedá do výšky
ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove
dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou. Z predloženého prehľadu splátok a úhrad zo dňa
22.05.2009 - listiny označenej ako „aktuálny stav úveru č. XXXXXXXXXX.“, a vyjadrenia žalobcu vyplýva,
že poručiteľka zaplatila postupne od 12.12.2005 do 29.11.2007, celkom sumu 31.052,- Sk (1.030,74
Eur). Výpočet a oprávnenosť úrokov a poplatkov, a to v akej sadzbe, z akých súm, za aké konkrétne



obdobie a na základe čoho ich žalobca vyúčtoval z neho nevyplýva. Na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 18.05.2009 uzavretej medzi pôvodným veriteľom ako postupcom a žalobcom ako
postupníkom, bola pohľadávka zo zmluvy postúpená na žalobcu. Súd zdôraznil, že žiadne iné než
vyššie uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami uvedené, ani zákonom stanoveným procesným
postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli, a ani nevyšli najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

4. Súd skonštatoval, že predmetom konania je spotrebiteľský spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom
zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. V súlade s § 132 ods. 1, 2, §
186 ods. 2, § 191 ods. 1, § 215 ods. 1 a 2 CSP nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním
skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe
v spojení so žalobným petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je
predmetom konania. Podľa čl. 5 CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v
rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne
slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo
vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Pre komplexné odôvodnenie rozsudku podľa § 220 ods. 2
CSP (predtým obdobne § 157 ods. 2 OSP, s uvedením čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov,
t.j. aké skutočnosti tvrdil), považuje preto súd za potrebné poukázať na to, že žalobca vo svojom návrhu
v podstate ani len riadne netvrdil všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré by konkrétne a komplexne
odôvodňovali celý uplatnený nárok.

5. Z predloženej žaloby nemožno objektívne zistiť, a určite a zrozumiteľne identifikovať všetky také
rozhodujúce skutočnosti, ktoré by reálne odôvodňovali celý uplatnený nárok čo do základu, výšky i
času plnenia (je zrejmé, že samotné „uzavretie“ zmluvy bez konkretizácie uplatnených povinností a
vymedzenia okolností ich vzniku a výpočtu, najmä ak bolo na zmluvu zaplatené viac ako sa čerpalo,
dôvodom dlhu nie je). Ak išlo u úver, žalobca neuviedol kedy a akým spôsobom ho žalovaný čerpal,
a najmä ako a kedy ho mal splácať, resp. na základe čoho má požadovanú sumu zaplatiť. Celá
argumentácia k údajnému dlhu je v podstate založená len na poukaze na evidenciu vypracovanú
žalobcom resp. jeho právnym predchodcom bez toho, aby bolo zo žaloby zrejmé ktoré konkrétne
skutočnosti tento dlh, vrátane jeho základu, výšky i času vzniku odôvodňujú. Takúto prax však už
nemožno tolerovať. Vo vzťahu k požadovanej sume, žalobca neuviedol všetky rozhodujúce skutočnosti
umožňujúce jej určenie, prípadne overenie jej výpočtu. Obdobný postup, založený v podstate len
na všeobecnom účtovaní žalobcu, bol síce v minulosti niekedy možný v zmysle bývalého (dnes už
neplatného) znenia ust. § 172 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom do r. 2003), ak sa právo opieralo
o tzv. výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu (zrejme ako relikt bývalého štátneho vlastníctva,
kontroly a z toho a priori predpokladanej správnosti účtovania všetkých peňažných ústavov), a aj
to iba pri vydávaní platobných rozkazov (procesne bez osobitného skúmania a dokazovania). V
súdnom konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením sporových strán, osobitne v prípadoch ex
offo kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy, však nemožno nekriticky akceptovať a vychádzať iba
z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení sporovej strany (dodávateľa) bez posúdenia práva.
Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo konkrétne vyplývať. Nemožno súhlasiť s
postupom a nepriamym tvrdením žalobcu, že jeho evidovanie pohľadávky („z bankového informačného
systému“) je snáď akousi verejnou listinou, a že toto odôvodňuje výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky
voči žalovanému. V opačnom prípade, ak by už samotné takéto listiny mali byť dôkazom o výške dlhu,
bez možnosti preskúmania ich správnosti a výpočtu, úloha súdu by bola zbytočná, a mohli by byť už
rovno aj exekučným titulom, čo je zjavný nezmysel. Podľa § 205 CSP iba listiny vydané orgánmi verejnej
moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné,
potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak.

6. V prejednávanej veci je podľa obsahu žaloby predmetom konania vrátenie poskytnutých peňažných
prostriedkov a úhrada celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom. Žalobca mal v takom
prípade bremeno tvrdenia, že so žalovaným (resp. jeho poručiteľom) uzavrel platnú písomnú zmluvu o
spotrebiteľskom úvere so záväzkom žalobcu poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky, a záväzkom
žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť žalobcovi určité úroky (a poplatky), a ďalej
že mu určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný ich (v určitom čase a v konkrétnej výške)
nevrátil, prípadne nezaplatil dohodnuté konkrétne špecifikované úroky a poplatky (vrátane skutočností
umožňujúcich ich výpočet), kedy bol tento dlh resp. jeho jednotlivé položky splatný, a že zmluva
obsahuje všetky obligatórne obsahové náležitosti (keďže podľa § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie



sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere). Z ust. § 132 a 294 CSP je pritom zrejmé, že všetky
podstatné tvrdenia majú byť určite a zrozumiteľne uvedené už v žalobe samotnej, a to aj preto, aby už od
začiatku súdneho konania (napr. i s poukazom na prerušenie plynutia premlčacej doby) bolo zrejmé, čo
je jeho predmetom, a aby sa k tomu (ku konkrétnym skutočnostiam) v súlade so zásadou dispozičnou,
prejednacou, rýchlosti i hospodárnosti konania mohla protistrana relevantne vyjadriť, a súd mohol tieto
skutočnosti preskúmať a (vrátane okolností týkajúcich sa premlčania) aj posúdiť. Žalobca však všetky
také skutočnosti, ktoré by konkrétne a komplexne skutkovo identifikovali a odôvodňovali celý uplatnený
nárok voči žalovanému čo do základu a výšky (najmä vo vzťahu k úrokom a poplatkom) v konaní riadne
ani netvrdil.

7. Vo vzťahu k požadovanej sume (zrejme s úrokmi) žalobca neuviedol (ani nepriamo v prílohách)
všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu. Pri uplatnení
vyčíslených (kapitalizovaných) úrokov sú takými skutočnosťami, ktoré odôvodňujú ich uplatnenie
(nárok), vychádzajúc z ich podstaty, nesporne najmä uvedenie výšky úrokovej sadzby s poukazom na
konkrétne skutočnosti, ktorú ju odôvodňujú, a presné uvedenie jednotlivých súm - z ktorých sa uplatňuje,
s uvedením konkrétnych období - za ktoré sa pri týchto sumách uplatňuje, spolu s ich skutkovým
odôvodnením. A obdobné je to aj pri poplatkoch. Vznik jednotlivých dlžných súm, resp. čiastok v
nich zahrnutých (uplatnených úrokov a poplatkov), však v danom prípade z tvrdení žalobcu nemožno
identifikovať, a teda ani posúdiť.

8. V návrhovom (sporovom) konaní je pritom zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť
všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), súd nie je povinný a ani
oprávnený vyhľadávať za navrhovateľa rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, tieto
len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu), a preto v prípade, že z tvrdených
skutočností právo nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a
nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.

9. Žaloba, hoci má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je len rámcová
s tvrdením o údajnom dlhu bez uvedenia všetkých skutočností, ktoré by ho odôvodňovali, žalobca
neuviedol konkrétne rozhodujúce skutočnosti umožňujúce jeho určenie, prípadne overenie jeho výpočtu.
Keďže z jeho tvrdení uplatnené právo na úroky a poplatky v uvedenom zmysle nevyplýva, pričom zo
žaloby je zrejmé, že na uvedenú zmluvu už bolo zaplatené viac ako z nej bolo čerpané (úver poskytnutý
vo výške 995,82 eura - poručiteľka zaplatila celkom sumu 1 030,74 eura), preto súd žalobcu zamietol.

10. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1,2 CSP.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, namietajúc nesprávny
procesný postup, že konanie má inú vadu, ktorá má mať za následok rozhodnutie vo veci, nesprávne
skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Namietal, že nemal možnosť sa procesne v
konaní brániť, keď súd svojím postupom znemožnil účasť žalobcu na konaní o zaplatenie peňažnej sumy
a túto žalobu zamietol. Súd mohol vytýčiť termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 CSP a
mohol vytýčiť pojednávanie, čo tiež neučinil.

12. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

14. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

15. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov



napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

16. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností
bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu.

17. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a stotožnením sa s dôvodmi
uvedenými v písomnom vyhotovení rozhodnutia súdom prvej inštancie k zamietavému výroku rozsudku,
odvolací súd s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie rozsudku v celom rozsahu.

18. V danom prípade niet akýchkoľvek pochybností, že žalobcom uplatnený nárok o zaplatenie 334,30
Eur s príslušenstvom na základe zmluvy o úvere zo dňa 18.11.2005, je typickým občianskoprávnym
vzťahom a v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa. Preto je potrebné v prípade duplicitnej právnej
úpravy rovnakých inštitútov (premlčanie, odstúpenie od zmluvy), na tieto vzťahy aplikovať právnu úpravu
o občianskych právach, a nie podnikateľské právo.

19. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravoval v čase uzatvorenia zmluvy o úvere
Občiansky zákonník v ustanovení § 52. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú
neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti.

20. Obdobným spôsobom bola osoba spotrebiteľa definovaná aj v zákone č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere (spotrebiteľom je
fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania
alebo podnikania, § 3 citovaného zákona).

21. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie
je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý poručiteľke
túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné
úverové podmienky, ktoré poručiteľka ovplyvniť nemohla, nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký
počet spotrebiteľov. Žalobca má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania
nebolo preukázané, aby úver poskytol poručiteľke za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti tejto účastníčky, prípadne na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

22. Novela Občianskeho zákonníka účinná od 1.4.2015 doplnila ust. § 52 ods. 2 o tretiu vetu, podľa ktorej
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právny predpis, ktorého
súčasťou je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahuje aj na právne
vzťahy založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu. Tento záver priamo vyplýva z rozsudku
Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.5.2015 vo veci 8MCdo/13/2014, ktorým bolo zamietnuté mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora namietajúceho, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa
ustanovení Obchodného nie Občianskeho zákonníka.

23. Podľa § 132 ods. 1 CSP musí žalobca v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich
skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia), vymedziť skutkové okolnosti, ktoré
majú byť podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť),
a uviesť žalobný návrh, v ods. 2 je ďalej uvedené, že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno
nahradiť odkazom na označené dôkazy. V tejto súvislosti podľa § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby
je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, no v spojení s
§ 294 CSP sa zmena žaloby nepripúšťa v spotrebiteľských sporoch, ak je žalovaným spotrebiteľ. Z



predloženej žaloby nemožno objektívne zistiť, a určite a zrozumiteľne všetky rozhodujúce skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali celý uplatnený nárok; celá argumentácia je založená len na poukaze na evidenciu
vypracovanú žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom, pričom nie je zrejmé, aké skutočnosti tento
dlh odôvodňujú.

24. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je dostatočné
aj vzhľadom na použitú argumentáciu a právne závery súdu prvej inštancie. Odvolací súd má za to, že
túto rozsiahlu argumentáciu nie je potrebné na tomto mieste zopakovať a ďalej dopĺňať (§ 387 ods. 2
CSP).

25. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 C.s.p. v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005,
pri potvrdení rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho
rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože
odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III.
ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 C.s.p. na odôvodnenie
obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu.

26. Právne bezvýznamný je poukaz žalobcu v odvolaní na ustanovenie § 168 ods. 1 a ustanovenie §
177 ods. 2 CSP.

27. Ust. § 168 ods. 1 CSP uvádza, že súd nariadi predbežné prejednanie sporu, ak nerozhodne inak.
Z ustanovenia vyplýva, že ide o možnosť, nie povinnosť nariadiť predbežné prejednanie sporu. Podľa
§ 177 ods. 2 písm. a) CSP pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ak ide iba o otázku jednoduchého
právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva
neprevyšuje 2 000 eur, (tzv. „drobný spor“). Tieto podmienky boli v danom konaní splnené.

28. Úlohou odvolacieho súdu je preskúmať napadnuté rozhodnutie v rozsahu podaného odvolania, teda
v konkrétnom prípade, či súd prvej inštancie procesným postupom zistil skutkový stav podľa ustanovení
Civilného sporového poriadku a či na takto zistený skutkový stav aplikoval platné a účinné právne
predpisy.

29. S prihliadnutím na vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR sp. zn. II. ÚS 78/05).

30. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania,
ktorý odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách
konania, potvrdil.

31. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný bol v odvolacom konaní
úspešný, žiadne preukázateľne trovy mu nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok
na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 základných princípov
CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najneskôr podľa § 262 CSP v spojení
s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej
inštancie o výške trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by
bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.

32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.



Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).