{"guid": "0f06d5bd-becd-446c-9397-49bc0799137f:37567bd7-796e-46c5-a227-0adfdc446d12", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3516200593.1", "spisova_znacka": "19Co/390/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/390/2016 z 28. 11. 2016", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trenčín z 28. novembra 2016, sp. zn. 19Co/390/2016, ECLI:SK:KSTN:2016:3516200593.1", "identifikacne_cislo": "3516200593", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Antónia Svičinová", "sudca_id": 130, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-antonia-svicinova-130", "datum_vydania": "2016-11-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/37567bd7-796e-46c5-a227-0adfdc446d12", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3516200593.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3516200593.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3516200593.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/390/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3516200593
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3516200593.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu P., zastúpeného U. proti
žalovanému H., o náhradu škody 1.955 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 30. júna 2016, č.k. 3C/7/2016-47, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania    p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania    n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie zastavil konanie s poukazom na ust. § 96 O.s.p. z dôvodu, že žalobca vzal žalobu
späť a žiadal, aby bolo konanie zastavené. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca podal
na tamojšom súde dňa 27.01.2016 žalobu, ktorou sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu
istinu 1.955 Eur s 5,05% úrokmi                z omeškania od 18.01.2016 do zaplatenia, a to z titulu náhrady
škody, ktorú mu žalovaný spôsobil na zdraví dňa 14.12.2013. Rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto
nad Váhom zo dňa 29.07.2014, č.k. 2T/98/2014, bola schválená dohoda o vine a treste uzavretá medzi
žalovaným a prokurátorom, podľa ktorej je žalovaný vinný zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona,
za čo bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody s podmienečným odkladom s tým, že  žalobca
ako poškodený bol s  nárokom na náhradu škody  odkázaný na občianske súdne konanie. Žalobca si
uplatnil náhradu škody z titulu bolestného  a sťaženia spoločenského uplatnenia, pričom vychádzal zo
znaleckého posudku P.. P. F. vyhotoveného v trestnom konaní. Žalovaný žiadal žalobu  ako nedôvodnú
zamietnuť, nakoľko  žalobcovi škodu v plnom rozsahu uhradil dňa 10.02.2016, t.j. v  lehote, ktorú mu v
písomnej výzve zo dňa 15.01.2016, určil žalobca (podľa výzvy mal škodu uhradiť do 31.03.2016), o ktorej
skutočnosti predložil súdu fotokópiu ústrižku poštovej poukážky. Podaním doručeným dňa 13.06.2016
žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne oznámil súdu, že dňa 26.04.2016 prijal úhradu škody
1.995 Eur, z čoho istina predstavuje 1.955 Eur,           27,60 Eur sú úroky z omeškania vo výške 5,05%
ročne od 18.01.2016 do 26.04.2016 a zvyšok zaplatenej sumy 12,40 Eur sa započítava na náhradu
trov konania, spočívajúcich trovách právneho zastúpenia, ktoré celkom predstavujú 449,55 Eur. Po
zohľadnení započítanej sumy si žalobca uplatnil trovy v sume 437,15 Eur.

2. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade bolo dôvodom zastavenia konania späťvzatie
žaloby, ktorá bola podaná dôvodne, keďže žalovaný po podaní žaloby škodu žalobcovi uhradil. V
takomto prípade má žalobca v zmysle § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p. právo, aby mu žalovaný uhradil
náklady, ktoré účelne vynaložil na uplatňovanie svojho práva. Súd prvej inštancie však z dôvodov
hodných osobitného zreteľa nepriznal žalobcovi náhradu trov konania. Za významné z hľadiska aplikácie
ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. považoval okolnosti, ktoré predchádzali  súdnemu uplatneniu nároku
a následný postoj a správanie sa žalovaného smerujúci k dobrovoľnému splneniu povinnosti. Žalobca
žalovaného vyzval          k náhrade škody, pričom mu vo výzve určil lehotu na dobrovoľné splnenie



povinnosti najneskôr do 31.03.2016 (nie do 31.01.2016 ako vo svojom podaní tvrdil žalobca). Zároveň
určil aj spôsob uskutočnenia tejto náhrady, a to k rukám poškodeného alebo formou poštovej poukážky
na meno poškodeného. Žalovaný výzve vyhovel a povinnosť splnil v lehote a spôsobom žalobcom
určeným, teda dňa 10.02.2016 poštovou poukážkou uhradil žalobcovi škodu. Žalobca však ešte v čase
plynutia lehoty na dobrovoľné splnenie povinnosti žalovaným uplatnil proti nemu nárok na náhradu škody
v súdnom konaní. Žalovaný po zistení, že žalobca platbu na pošte neprevzal a táto mu po uplynutí 2
mesiacov bola vrátená, vykonal kroky smerujúce k opätovnému splneniu povinnosti. Skontaktoval sa so
zástupkyňou žalobcu a platbu realizoval bez meškania na účet žalobcu, ktorý mu poskytla. Všetky tieto
okolnosti súd prvej inštancie považoval za hodné osobitného zreteľa a žalobcovi náhradu trov konania
nepriznal. Je síce pravdou, že žalobca mohol uplatniť nárok na náhradu škody na súde aj bez toho, aby
žalovaného vyzval na dobrovoľné splnenie tejto povinnosti, ak však tak urobil a stanovil žalovanému
lehotu, v ktorej má škodu uhradiť, mal mu umožniť dobrovoľne, bez súdneho sporu, splniť povinnosť,
resp. mu určiť kratšiu lehotu na plnenie a vyčkať jej uplynutie. Až v prípade nesplnenia povinnosti sa
mal svojho nároku domáhať v súdnom konaní.

3. Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca a domáhal sa, aby
odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie  zmenil tak, že uloží žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi trovy konania vo výške 449,55 Eur pred súdom prvej inštancie a vo výške 89,91 Eur za
odvolacie konanie. Uplatnil odvolací dôvod podľa     § 365 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ CSP. Uviedol,
že dňa 15.01.2016 zaslal žalobcovi výzvu na poskytnutie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia, v ktorej uviedol kvôli chybe v písaní nesprávnu lehotu na dobrovoľné plnenie do 31.03.2016
(správne mala byť do 31.01.2016). Dňa 25.01.2016 obdržal od žalovaného list so žiadosťou o zaslanie
znaleckého posudku č. XXX/XXXX s tým, že zváži oprávnenosť a následné uznanie jeho pohľadávky,
z ktorého nemohol mať istotu, že žalovaný bude dobrovoľne plniť. Dňa 26.01.2016 odoslal žalovanému
odpoveď, že znalecký posudok sa nachádza v trestnom spise č.k. 2T/98/2014, s ktorým sa môže
oboznámiť a súčasne uviedol, že vo výzve zo dňa 15.01.2016 bola mylne uvedená lehota na zaplatenie
škody a trov právneho zastúpenia, ktorá mala byť správne uvedená do 31.01.2016. Názor súdu prvej
inštancie, že lehota na dobrovoľné plnenie povinnosti bola do 31.03.2016 nemožno považovať za
správny, nakoľko o tejto chybe oboznámil žalovaného a stanovil lehotu do 31.01.2016. Nesprávne
uvedenú lehotu do 31.03.2016 nemožno považovať za správnu už z logického dôvodu, nakoľko
skončením sa tejto lehoty by mohlo byť právo na uplatnenie jeho nároku premlčané. Poukázal i na
konanie žalovaného, ktorý svojou žiadosťou zo dňa 25.01.2016 požadoval znalecký posudok, ktorý
mohol mať k dispozícii dva roky vo svojom trestnom spise, a preto je možné sa domnievať, že chcel
zámerne predĺžiť čas prípadného plnenia, až kým by sa uplatnené právo nepremlčalo. Zdôraznil, že
žalovaný mohol takmer dva roky dobrovoľne plniť svoju povinnosť voči nemu, avšak neplnil a zjavne
ani nemal v úmysle svoj záväzok splniť ani po zaslaní výzvy a zámerne predlžoval čas. Žalobu
podal z opatrnosti, nakoľko hrozilo uplynutie premlčacej doby, pričom právne predpisy takéto konanie
nezakazujú. Skutočnosť, že žalovaný dobrovoľne plnil sa dozvedel až z písomnosti súdu prvej inštancie
dňa 13.04.2016. Pokiaľ by žalovaný dobrovoľne plnil predtým, ako bol nútený obrátiť sa na svojho
právneho zástupcu, t.j. 13.01.2016, nevznikli by mu náklady na trovy právneho zastúpenia a neskôr na
trovy konania. Z tohto dôvodu  mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je nezrozumiteľné
a nepreskúmateľné. Mal za to, že žaloba bola podaná dôvodne, nakoľko žalovaný dobrovoľne nesplnil
svoju povinnosť, túto splnil až dňa 26.04.2016, pričom podanie žaloby sa uskutočnilo z dôvodu právnej
opatrnosti (hrozilo premlčanie). Žalovaný mal dostatočný čas na dobrovoľné plnenie náhrady škody na
zdraví a z jeho konania a správania sa dôvodne obával, že nedôjde k dobrovoľnému plneniu.

4. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

5. Po rozhodnutí súdu prvej inštancie došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania,
keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý okrem
iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, podľa ktorého súd prvej inštancie danú
vec posudzoval, vrátane rozhodnutia o trovách konania. V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, 2)
CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval
dôvodnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania jeho
rozhodnutia . Procesne postupoval odvolací súd už podľa nových procesných ustanovení CSP.



6. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti - vo výroku
o trovách konania potrebné potvrdiť ako vecne správne.

7. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktoré dôvody
sú správne (§ 387 ods. 2 CSP) a odvolací súd k tomu dopĺňa nasledujúce:

8. V danej veci  súd prvej inštancie rozhodol o zastavení konania podľa § 96 O.s.p. (účinného do
30.06.2016) a náhrade trov konania. Odvolanie žalobcu smerovalo len proti výroku o náhrade trov
prvoinštančného konania, výrok o zastavení konania  nadobudol právoplatnosť,  preto ho odvolací súd
nepreskúmaval a nie je rozhodnutím odvolacieho súdu dotknutý.

9. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie sa v občianskom súdnom konaní o náhrade trov konania
rozhodovalo podľa zásady zodpovednosti za výsledok alebo zodpovednosti za zavinenie alebo za
náhodu. Pokiaľ výsledok konania nebol rozhodujúci pre náhradu trov konania, ktorá situácia nastávala
aj v prípade späťvzatia žaloby pred rozhodnutím súdu vo veci samej, o náhrade trov konania sa
rozhodovalo podľa ust. § 146 O.s.p. (účinného  do 30.06.2016)

10. V zmysle ust. § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ( účinného do 30.06.2016)  nemal žiaden        z účastníkov
právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené. Ustanovenie ods. 2
tohto zákonného ustanovenia upravovalo rozhodovanie o náhrade trov      v prípade zastavenia konania
v dôsledku späťvzatia žaloby. Podľa prvej vety tohto zákonného ustanovenia mal povinnosť nahradiť
trovy konania ten, kto zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Toto zavinenie bolo možné posudzovať
len z procesného hľadiska, nakoľko nárok na náhradu trov konania bol nárokom, ktorý mal oporu v
ustanoveniach procesného práva,      a preto o otázke, či účastník konania zavinil, že konanie muselo byť
zastavené z hľadiska hmotného práva, bol z pohľadu relevancie významný iba procesný výsledok. Za
predpokladu, že k späťvzatiu žaloby, ktorá bola podaná dôvodne, došlo pre správanie sa žalovaného, bol
povinný hradiť náklady trov konania žalovaný  (§ 146 ods. 2 druhá veta O.s.p. účinného do 30.06.2016).

11.  Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o trovách konania uvedenými zásadami riadil, a pokiaľ
na svoje rozhodnutie o trovách konania aplikoval ust. § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p. (účinného do
30.06.2016), bolo jeho právne posúdenie  veci  vecne správne, nakoľko späťvzatie žaloby  procesne
zavinil žalovaný, ktorý splnil to, čoho sa  žalobca podanou žalobou proti nemu domáhal, a preto mu
svedčí povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Aj podľa súčasnej právnej úpravy ust. § 256
ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

12. Súd prvej inštancie v danej veci aplikoval aj ust. § 150 ods. 1 O.s.p. (účinný do 30.06.2016) , keď
za významné z hľadiska aplikácie tohto zákonného ustanovenia považoval okolnosti, ktoré predchádzali
súdnemu uplatneniu nároku a následný postoj a správanie sa žalovaného, ktorý po tom, ako ho
žalobca vyzval k náhrade škody do 31.03.2016, dňa 10.02.2016 svoju povinnosť splnil a žalovanú sumu
žalobcovi uhradil. Zohľadnil i skutočnosť, že žalobca ešte v priebehu trvania lehoty, ktorú žalovanému
poskytol na dobrovoľné splnenie nároku, podal žalobu na súd. Žalovaný po tom, čo mu bola platba
po uplynutí dvoch mesiacov vrátená, vykonal kroky smerujúce k opätovnému splneniu povinností,
kontaktoval zástupkyňu žalobcu a platbu opätovne realizoval na účet žalobcu, ktorý mu poskytla. V
týchto okolnostiach súd prvej inštancie videl dôvody hodné osobitného zreteľa a žalobcovi náhradu trov
konania nepriznal.

13. Odvolací súd sa s aplikáciou ust. § 150 ods. l O.s.p. (účinný do 30.06.2016) súdom prvej inštancie
stotožňuje.

14. Občiansky súdny poriadok v § 150 ods. 1 O.s.p. (účinný do 30.06.2016) priznával súdu možnosť
zmierniť dôsledky náhrady trov konania (neprimeranú tvrdosť zákona a jeho dopady na povinného
účastníka), avšak iba pokiaľ boli splnené predpoklady uvedené v tomto ustanovení. Súd tak mohol
výnimočne nepriznať náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania, ktorému by inak priznal
náhradu trov celkom alebo sčasti. Predmetné ustanovenie tak v nadväznosti na § 1 O.s.p. (účinný do
30.06.2016)  napomáhalo zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako
aj výchovu  na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb a



docieliť tak, pokiaľ možno spravodlivú ochranu práv, čo aplikácia zásady zodpovednosti  za výsledok
vždy neumožňuje. Úvaha súdu, či sú splnené procesné predpoklady pre aplikáciu tohto ustanovenia,
musí vždy vychádzať z posúdenia všetkých relevantných okolností konkrétnej veci. Predpokladom
jeho použitia bola existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak
úspešnému účastníkovi a existencia výnimočnosti daného prípadu. K dôvodom hodným osobitného
zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo k určitej procesnej situácii. Tento dôvod je
teda daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Dôvody hodné osobitného
zreteľa sa môžu týkať i sociálnej situácie účastníkov.       V takomto prípade je potrebné pri posudzovaní
okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch
(všetkých) účastníkov, teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho,
ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. Do úvahy treba brať tiež
také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj účastníkov        v konaní.
Nepriznanie náhrady trov konania musí teda zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a
jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči
účastníkovi konania, a aby neodporovalo dobrým mravom.
15. Z obsahu spisu vyplýva, že k späťvzatiu žaloby  zo strany žalobcu došlo pred začatím pojednávania
vo veci samej jeho podaním zo dňa 10.06.2016 (doručeným súdu prvej inštancie dňa 13.06.2016)  z
dôvodu, že dňa 26.04.2016 žalobca zaevidoval úhradu pohľadávky vo výške 1.995 Eur poukázaných
od žalovaného. Žalobca uplatnil svoju žalobu na súde dňa 27.01.2016 napriek tomu, že dňa 15.01.2016
adresoval žalovanému výzvu na zaplatenie sumy 1.955 Eur  najneskôr do 31.03.2016 k svojim rukám
formou poštovej poukážky na jeho meno. Žalovaný v lehote stanovenej žalobcom náhradu škody s
úrokom z omeškania v žalovanej výške uhradil dňa 10.02.2016 poštovou poukážkou. Žalobca platbu
na pošte neprevzal, pričom žalovaný po zistení tejto skutočnosti (platba mu bola vrátená), kontaktoval
zástupkyňu žalobcu a po zistení čísla účtu žalobcu mu žalovanú sumu opätovne uhradil.

16. Odvolací súd dôvody hodné osobitného zreteľa videl zhodne so súdom prvej inštancie v okolnostiach
danej veci, keď žalobca umožnil žalovanému dobrovoľne , bez súdneho sporu,  splniť povinnosť s tým,
že mu určil lehotu na zaplatenie, ktorú lehotu žalovaný dodržal. Pokiaľ žalobca napriek tomu podal v
lehote, ktorú stanovil žalovanému na splnenie jeho povinnosti, žalobu o zaplatenie, konal tak predčasne
a v rozpore s výzvou, ktorú žalovanému adresoval. S prihliadnutím k týmto okolnostiam danej veci
by sa iné rozhodnutie o trovách konania javilo odvolaciemu súdu ako neprimeraná tvrdosť zákona
voči žalovanému. Na tomto závere nič nemení ani tvrdenie žalobcu, že v jeho výzve na zaplatenie
žalovanej sumy adresovanej žalovanému bola lehota na zaplatenie omylom uvedená do 31.03.2016,
pričom správne mala byť uvedená lehota do 31.01.2016, čo žalovanému mal oznámiť podaním zo dňa
26.01.2016 (z obsahu spisu nevyplýva, či toto podanie bolo žalovanému doručené a kedy) , nakoľko
žalobu vo veci samej  podal na súd dňa 27.01.2016.

17. Vzhľadom na uvedené okolnosti danej veci odvolací súd má za to, že súd prvej  inštancie  správne
rozhodol o trovách konania podľa § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p. s tým, že správne uplatnil na danú
vec moderačné právo a úspešnému (procesne) žalobcovi  náhradu trov konania v zmysle § 150 ods.
1 veta prvá O.s.p. nepriznal.

18. Z týchto dôvodov krajský súd uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania  ako vecne
správne potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. l ,       § 262 ods. l
CSP tak, že žalovanému náhrada trov odvolacieho konania priznaná nebola, nakoľko mu žiadne trovy
v odvolacom konaní nevznikli.

20. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).



Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)             (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3C/7/2016", "guid": "0c4e76f1-5afe-4770-ab29-d581c450e68f:077fbe4d-3c36-4ef4-8257-3a220a64c707", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}