{"guid": "0efd8c10-c31c-45b1-8c68-13bc63dcdd14:f082e3f9-7924-4d76-8256-f712ce73c779", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2014:7012200884.4", "spisova_znacka": "6S/213/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/213/2012 z 21. 5. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 21. mája 2014, sp. zn. 6S/213/2012, ECLI:SK:KSKE:2014:7012200884.4", "identifikacne_cislo": "7012200884", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Anna Bejdová", "sudca_id": 1286, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-anna-bejdova-1286", "datum_vydania": "2014-05-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511", "nazov": "zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/511-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f082e3f9-7924-4d76-8256-f712ce73c779", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7012200884.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2014:7012200884.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2014:7012200884.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/213/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200884
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7012200884.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčinovej a členov
senátu JUDr. Milana Končeka a JUDr. Pavla Naďa, v právnej veci žalobcu: DREVO PROFIT SK s.r.o.,
Hlavná 600, Streda nad Bodrogom, zastúpený advokátom: JUDr. Pavol Gombos, Advokátska kancelária
so sídlom Moldavská cesta 21/A, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
ul. Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 28. mája 2012,
č. 1020506/1/1009134/2012/5050-r, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd preskúmal rozhodnutie žalovaného č.
1020506/1/1009134/2012/5050-r z 28.05.2012, ktorým podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o
správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov rozhodnutie Daňového úradu
Kráľovský Chlmec č. 738/230/23828/11/Kaš z 23.03.2011, ktorým nebol priznaný nadmerný odpočet
uplatnený v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2010 vo výške
32.478,60 Eur daňovému subjektu DREVO PROFIT SK s.r.o., potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol:

Daňové riaditeľstvo SR, oddelenie výkonu mimoriadnych kontrol (ďalej „kontrolná skupina\") v dňoch
od 23.09.2010 do 22.09.2011 vykonalo u platiteľa daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2010 podľa § 15 ods.
14 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a zákona Č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o DPH\"). Výsledky daňovej kontroly sú uvedené
v protokole č. 1/332/14606- 81427/2011/Chy zo dňa 08.08.2011, ktorý bol s platiteľom prerokovaný v
zmysle § 15 ods. 12 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dňa 22.09.2011, podľa ktorého
sa deň, určený vo vyzve na prerokovanie protokolu z daňovej kontroly považuje za deň prerokovania
a doručenia protokolu v prípade, že sa v tento deň kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca
nezúčastní na prerokovaní predmetného protokolu.

Kontrolná skupina v rámci daňovej kontroly preverovala platiteľom uplatnené odpočítanie dane v
daňovom priznaní DPH za zdaňovacie obdobie jún 2010 z dodávateľskej faktúry č. XXXXXX/JX (int.



č. F. XX/XXXX) zo dňa 10.06.2010 za dodávku 46 200 ks drevených kolíkov v jednotkovej cene 3,70
eura, základ dane 170 940,00 eur, DPH 31 478,60 eura, cena celkom 203 418,60 eura od dodávateľa
JOMADO s.r.o., S. XXX, B. N. A., IČO: XXXXXXXX, IČ DPH: B..

Platiteľ na základe upovedomenia č. 1/181/14606-93860/11/Gec a výzvy na predloženie dokladov
č. 1/332/14606-108296/2010/Chy predložil dňa 04.11.2010 daňové priznanie za jún 2010, evidenciu
DPH, denník účtovných dokladov, hlavnú knihu, pokladničný doklad č. XX/XX a vyššie uvedenú
faktúru, všetko za kontrolované zdaňovacie obdobie jún 2010 (zápisnica o ústnom pojednávaní č.
1/332/114313/2010/Šva). Na ďalšie výzvy, ktoré boli platiteľovi doručené dňa 31.01.2011 a 21.03.2011
a ktorými kontrolná skupina vyzvala platiteľa na predloženie a zapožičanie ďalších dôkazov a dokladov,
platiteľ nereagoval (výzvy na predloženie dokladov a podanie vysvetlenia č. 1/332/14606-5872/2011/
Chy a č. 1/332/14606-28080/2011/Chy), čím nevyužil právo, ktoré mu priznáva § 2 ods. 8 a § 15 ods.
5 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a zároveň porušil povinnosť, ktorú mu
ukladá § 2 ods. 8, § 15 ods. 6 písm. e) a § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Kontrolná skupina preverením predložených dokladov zistila, že platiteľ výdavkovým pokladničným
dokladom č. 55/10 zo dňa 11.06.2010 deklaroval, že spoločnosti JOMADO s.r.o. za tovar zaplatil v
hotovosti 203 418,60 eura, ale aby tak mohol urobiť, musel do pokladne v ten istý deň vložiť sumu 200
000,00 eur ako pôžičku, inak by spoločnosť finančné prostriedky nemala.

Kontrolná skupina vychádzala aj z nasledujúcich zistení, ktoré boli vykonané v súvislosti s kontrolou
nadmerného odpočtu platiteľa za zdaňovacie obdobie marec 2010:

- spoločnosť DREVO PROFIT SK s.r.o. nie je odberateľom ich pitnej vody (odpoveď zo dňa 20.08.2010
od Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a. s.)

- spoločnosť DREVO PROFIT SK s.r.o. nie je odberateľom ich zemného plynu (odpoveď zo dňa
24.08.2010 od SPP, a. s.)

- spoločnosť DREVO PROFIT SK s.r.o. nie je evidovaná ako ich odberateľom elektriny (odpoveď zo dňa
23.08.2010 od Východoslovenskej energetiky a. s.)

- spoločnosti DREVO PROFIT SK s.r.o. nevydal Regionálny úrad verejného zdravotníctva Trebišov
kladné rozhodnutie na uvedenie priestorov do prevádzky /odpoveď zo dňa 02.09.2010)

- spoločnosť DREVO PROFIT SK s.r.o. nie je platiteľom dane z nehnuteľnosti ani miestnych daní, nebolo
jej vydané žiadne stavebné a ani iné povolenie a spoločnosť nemá na adrese S. XXX, B. N. A. ohlásené
prevádzkové priestory.

Podľa jednotlivých položiek predloženej hlavnej knihy za obdobie jún 2010 platiteľ neúčtoval v triede
5 o žiadnych nákladoch, ktoré by súviseli so skladovaním tovaru, spracovaním účtovníctva, spotrebou
energií a pod. V Súvahe za zdaňovacie obdobie 2009, ktorá bola predložená na Daňový úrad Kráľovský
Chlmec, nevykázal platiteľ žiadny dlhodobý hmotný a nehmotný majetok.

Dňa 04.11.2010 platiteľ predložil ku kontrole skladovú kartu zásob - drevených kolíkov, ktorá však nie je
dôveryhodná, nakoľko podľa nej platiteľ v mesiaci február 2010 vydával aj tovar, ktorý nemal na sklade
(mínusové zostatky). Skladová evidencia nebola vedená v zmysle § 7 a § 8 zákona č. 431/2002 Z. z.
o účtovníctve v znení neskorších predpisov.

Nakoľko sporný tovar - 46 200 ks drevených kolíkov nakupoval platiteľ od dodávateľa JOMADO s.r.o.,
kontrolná skupina nahliadla do spisovej zložky daňového subjektu JOMADO s.r.o., týkajúcej sa kontroly
nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2010. Z uvedeného kontrolná skupina zistila, že
spoločnosť JOMADO s.r.o. nakúpila predmetné kolíky od fyzickej osoby - podnikateľa V. M. - VENIKOM.
Keďže V. M. st. je zároveň konateľom v spoločnostiach DREVO PROFIT SK s.r.o. a JOMADO s.r.o.,
ide o obchod medzi personálne prepojenými osobami. Spoločnosť JOMADO s.r.o. v mesiaci jún 2010



uskutočnila dodávky drevených kolíkov aj ďalším personálne prepojeným spoločnostiam, ako je to
bližšie uvedené v dodatočnom platobnom výmere. Kontrolná skupina za účelom preverenia obchodov
týkajúcich sa komodity - drevené kolíky 3 x 5 x 110, zaslala spoločnosti JOMADO s.r.o. výzvu na
predloženie dôkazov č. 1/332/14598-6086/2011/Kaná a opakovanú výzvu č. 1/332/14598-24262/2011/
Kaná, daňový subjekt si však svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a požadované dôkazy a vysvetlenia k
uvedeným obchodom za zdaňovacie obdobie jún 2010 nepredložil.

Za účelom preverenia pôvodu tovaru - drevených kolíkov kontrolná skupina nahliadnutím do spisových
zložiek fyzickej osoby V. M. - VENIKOM zistila, že jediným dodávateľom smrekovej guľatiny pre V.
M. - VENIKOM bol H. H. - H., W. XX, K.Y.K., pričom V. M. - VENIKOM ju ďalej predával ostatným
personálne prepojeným spoločnostiam v rámci jednotlivých skladov. Kontrolná skupina sa v odôvodnení
dodatočného platobného výmeru podrobne zaoberala zisťovaním, či mohol V. M. - VENIKOM vyrobiť
z nakúpenej guľatiny dostatočné množstvo sporných kolíkov, ktoré dodával personálne prepojeným
spoločnostiam aj vzhľadom na to, že predával aj samotnú guľatinu a aj iné drevené výrobky. Vychádzala
z počiatočného stavu guľatiny k 01.01.2010, z predloženej skladovej evidencie za január - február
2010, z dodávateľských a odberateľských faktúr za január - jún 2010 a zistila, že všetku guľatinu, ktorú
mal nadobudnúť, tak buď vyfakturoval, alebo mu ostala na sklade a preto žiadnu nemohol použiť na
výrobu drevených kolíkov. Okrem toho v mesiacoch máj a júl 2010 mu na sklade vychádzali mínusové
stavy guľatiny. Ďalej bolo zistené, že V. M. - VENIKOM nebol vlastníkom žiadneho motorového vozidla,
žiadnej nehnuteľnosti, nepredložil žiadny súpis hmotného a nehmotného majetku, v rokoch 2009,
2010 a 2011 nemal v sociálnej poisťovni nahlásených žiadnych zamestnancov a v účtovníctve nemá
zaúčtované žiadne náklady na vodu, elektrickú energiu, plyn, telefóny a prepravu (oznámenie č. ORPZ-
TV-OD12-E-6165/2010 z Okresného dopravného inšpektorátu, odpoveď č. 3967/2010 z SPP a. s.,
úradný záznam č. 1/332/44320/2011/Mare, odpoveď č. 7756-2/2011-TV zo Sociálnej poisťovne Trebišov,
odpoveď č. 4552108/2010 z Východoslovenskej energetiky, a.s. Košice, odpoveď č. 79004/2010/ÚMZC
z Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti a.s. Košice).

Dňa 08.12.2010 spísala kontrolná skupina s V. M. st. zápisnicu o ústnom pojednávaní č.
1/332/14606-82421/2011/Chy, do ktorej uviedol, že drevené výrobky uskladňuje v sklade na adrese S.
XXX, B. N. A.: Uvedené priestory sú vo vlastníctve spoločnosti DREVO SK s.r.o. Kontrolná skupina
nahliadnutím do spisových zložiek spoločnosti DREVO SK s.r.o. a SHEN TIAN s.r.o. zistila, že správca
dane v dňoch 25.01.2011, 01.02.2011 a 08.02.2011 vykonal miestne zisťovania na adrese S. XXX, B.
N. A. za účelom preverenia skladových priestorov a komodít spoločností prepojených osobou V. M. st.
(úradný záznam č. I/332/10887/2011/HorJ a I/332/23250/2011/MorJ, zápisnica o miestnom zisťovaní č.
I/332/11820/2011/MihA).

Pri obhliadke dňa 25.01.2011 sa v objekte v čase miestneho zisťovania zdržiavali tri osoby, na žiadosť
zamestnancov správcu dane bol telefonicky privolaný W.. B. (zamestnanec spoločnosti JOMADO s.r.o.
zodpovedný vedúci prevádzky), ktorý však odmietol zamestnancov DR SR Banská Bystrica vpustiť do
objektu a ukázať im ho s odôvodnením, že V. M. st. vydal príkaz, že ukazovať objekt cudzím osobám
môže iba on sám. Objekt bol v čase obhliadky nefunkčný, nachádzali sa v ňom hranoly a kolíky, nebolo
označené kto je ich vlastníkom. Miestne zisťovanie v objekte na adrese S. XXX, B. N. A. zamestnanci
správcu dane po predchádzajúcom telefonickom dohovore s P.. R. zopakovali aj dňa 01.02.2011. Objekt
bol znovu nefunkčný, V. M. st. do zápisnice o miestnom zisťovaní č. I/332/11820/2011/MihA prisľúbil do
15 dní predložiť tam uvedené doklady (skladovú evidenciu, nadobúdacie doklady k zásobám, nájomné
zmluvy, listy vlastníctva k nehnuteľnosti), tieto však v priebehu kontroly nepredložil. Uviedol, že uvedený
areál má rozlohu 10 hektárov a nachádzajú sa v ňom zásoby viacerých spoločností (skladovacie
priestory sú prenajaté cca 25 - 30 firmám).

Spoločnosť DREVO SK, s.r.o. nevystavila v období jún 2010 faktúru za nájom a podľa predloženej
položkovej hlavnej knihy neeviduje ani pohľadávky za nájom. Ani spoločnosť DREVO SK, s.r.o. nie je
odberateľom zemného plynu a ani elektriny (odpoveď č. 92681/2010/Gec zo dňa 24.08.2010 z SPP, a.s.,
odpoveď č. 92403/2010/Gec zo dňa 23.08.2010 z Východoslovenskej energetiky, a.s.). Ani na základe
výzvy č. 1/332/10808- 118313/2010/MihA spoločnosť DREVO SK, s.r.o. nepredložila nájomné zmluvy k
vyššie uvedeným skladovacím priestorom a ani nepodala žiadne vysvetlenia.



Na základe vyššie uvedených zistení kontrolná skupina nadobudla presvedčenie, že konateľ spoločnosti
DREVO PROFIT SK, s.r.o. V. M. st. si v reťazci spoločností, v ktorých je konateľom a spoločníkom a
fyzickej osoby V. M. - VENIKOM prostredníctvom dodávok tovaru fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva
v rámci svojich spoločností vytvoril podmienky, na základe ktorých získal neoprávnený prospech, keď
prostredníctvom odpočítania dane z faktúr za nákup tovarov ako platiteľ odčerpával nadmerné odpočty
zo SR, pričom predstieral ekonomickú podstatu podnikania. Podľa kontrolnej skupiny k nadobudnutiu
tovaru na základe faktúry č. XXXXXX/JX (F. XX/XX) zo dňa 10.06.2010 nedošlo a platiteľ si uplatnil
odpočítanie dane vo výške 32 478,60 eura v rozpore s § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH.

Dokazovanie je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti rozhodujúce pre
vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno)
rozdeľuje zákon č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov medzi správcu dane a daňový subjekt.

Ustanovenie § 49 zákona o DPH vymedzuje právo platiteľa dane na odpočítanie dane. Toto právo
vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť (§19 zákona o DPH). Ide o
všeobecný princíp, ktorý ešte neznamená automatické odpočítanie dane. Platiteľ dane môže odpočítať
daň, ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ dane, ak sú splnené ďalšie podmienky v zmysle zákona o
DPH. Ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH vymedzuje formálnu stránku uplatnenia práva na
odpočítanie dane, t. j. právo na odpočítanie dane bude môcť platiteľ dane uplatniť, len ak má k dispozícii
doklady, ktoré budú preukazovať právo na odpočítanie dane podľa tohto zákona. Podľa § 49 ods. 2
písm. a) zákona o DPH platiteľ dane môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov
a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.
Platiteľ dane môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dane dodané. Podmienky, za ktorých platiteľovi dane vzniká
nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty sú hmotnoprávnej povahy. Súčasne svojim charakterom
vypovedajú, čím tento nárok treba doložiť, preukázať. Zákon o DPH určil pre dokazovanie prísnejšie
podmienky, treba ich zo strany platiteľa dodržať, pretože dôsledky z iného postupu dopadajú na neho.

Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať
závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných
podmienok nie je vylúčený. Nakoľko ide o hmotno-právne podmienky, k takému záveru nestačí len
existencia konkrétnej faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne náležitosti. Musí sa overiť,
či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú skutočnosť. Faktúra predovšetkým deklaruje, že
došlo k zdaniteľnému obchodu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty, pričom jednému vzniká
daňová povinnosť a druhému vzniká nárok na odpočítanie dané. Preto k rozhodnutiu správcu dane, či
uznať alebo neuznať uplatňovaný nárok na odpočítanie dane nestačí len mechanické porovnanie výšky
odpočítanej dane s príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť aj iné dôkazy. Ako dôkaz možno
v zmysle § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov použiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré
nie sú získané v rozpore so všeobecnými právnymi predpismi.

Z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vyplýva, že splnenie
podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane preukazuje daňový subjekt, t. j. platiteľ DPH.
Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, a skutočnosti, ktoré
je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií
alebo záznamov vedených daňovým subjektom. V daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je
na daňovom subjekte. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje
tvrdenia dôkazmi. Splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane nespočíva
len v predložení dokladov s predpísaným obsahom. Faktúry musia jednoznačne preukazovať všetky
znaky vyžadovanej skutočnosti - objekt, subjekt i právnu skutočnosť. Ako dôkaz sú použiteľné len
vtedy, ak údaje v nich uvedené pravdivo odrážajú skutočnosť. Dôkazná povinnosť je pre platiteľa
dane nie iba povinnosťou, ale aj významným právom, ktoré daňový subjekt DREVO PROFIT SK,
s.r.o. nevyužil tým, že nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o skutočnostiach
uvedených na faktúre od spoločnosti JOMADO s.r.o., nepredložil žiadne z požadovaných dôkazov a



nepodal žiadne vysvetlenie, ani vyjadrenie v zmysle zaslaných výziev v súvislosti s výkonom kontroly
DPH za zdaňovacie obdobie jún 2010. Dôkaznej povinnosti sa platiteľ nemôže zbaviť iba predložením
faktúr, pokladničných dokladov a tvrdením, že obchodovaný tovar fyzicky existoval a bol aj predmetom
zdaniteľných obchodov. Platiteľ ani na opakované výzvy nepredložil požadované doklady a neposkytol
žiadne konkrétne informácie a vysvetlenia, ktoré by preukázali vecnú stránku faktúry, na základe ktorej
bolo uplatnené odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období, čím nesplnil povinnosť úzko
spolupracovať so správcom dane a nepreukázal skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane
a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, a na preukázanie ktorých bol
vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania.

Platiteľ nepreukázal vierohodnosť a správnosť povinných evidencií a záznamov ním vedených a svojím
konaním (nepredložil požadované dôkazy, nevysvetlil požadované skutočnosti, nereagoval na výzvy)
neumožnil kontrolnému orgánu preveriť všetky skutočnosti týkajúce sa predmetného zdaniteľného
obchodu. Nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľného obchodu tak, ako je uvedené na spornej faktúre
a doklady, ktoré predložil nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné jednoznačne použiť ako
dôkaz o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného obchodu.

Finančné riaditeľstvo SR z predloženého spisového materiálu zistilo, že v danom prípade kontrolná
skupina pri dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu postupovala v súlade s § 2 ods.
6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa berie do úvahy vždy
skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
Vzhľadom na to, že kontrolná skupina mala pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti platiteľom
predložených dokladov, nevychádzala len z dokladov, ktoré tento predložil, ale k tomuto účelu vykonala
rozsiahle dokazovanie, za účelom zistiť uskutočnenie deklarovaného zdaniteľného obchodu s drevenými
kolíkmi.

Konanie kontrolnej skupiny, ktorým zabezpečovala dôkazné prostriedky, je plne v súlade s procesno-
právnou normou a výsledky šetrenia je možné použiť ako dôkaz v súlade s § 29 ods. 4 zákona č.
511/1992 Zb., v znení neskorších predpisov. Kontrolná skupina zaobstarala konkrétne; dôkazy v súlade
s § 29 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktoré hodnotila v súlade s § 2 ods. 3 zákona
č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov jednotlivo a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej
súvislosti, prioritou pritom bola ich pravdivosť a preukazná hodnota. Kontrolná skupina hodnotila všetky
zabezpečené dôkazy podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov,
pričom hodnotením dôkazov zabezpečila objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Z
uvedeného dôvodu je tvrdenie odvolávajúceho sa o nevyhodnotení a nevyvodení dôkazov v súvislosti
so spornými faktúrami nedôvodné. Finančné riaditeľstvo SR z vyššie uvedených skutočností, ako aj z
predloženého spisového materiálu a vykonaného dokazovania zistilo, že kontrolná skupina objektívne
spochybnila preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok predloženou faktúrou, ktorou
vierohodnosť a pravdivosť nebola platiteľom preukázaná. Kontrolná skupina obchodné vzťahy medzi
vyššie uvedenými daňovými subjektmi vyhodnotila tak, že zdaniteľné obchody deklarované predmetnou
faktúrou neboli reálne uskutočnené. Z uvedených dôvodov Finančné riaditeľstvo SR považuje námietky
odvolávajúceho sa, ktoré sa týkajú nezákonnosti a nesprávnosti odvolaním napadnutého dodatočného
platobného výmeru a nedostatočne zisteného skutkového stavu, za neopodstatnené.

K namietanému porušeniu princípu proporcionality a neprimeranému dôkaznému zaťažovaniu
kontrolovaného platiteľa, ktorý využil právo slobodne podnikať, odvolací orgán uvádza:

Finančné riaditeľstvo SR z predloženého spisového materiálu zistilo, že V. M. st. je spoločníkom a
konateľom niekoľkých desiatok obchodných spoločností (a zároveň podniká ako fyzická osoba), ktoré
medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty uskutočňovali zdaniteľné obchody. Správca dane
z dôvodu čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu vykonal šetrenie, na základe ktorého dospel
k zisteniam, že V. M. st. bol oprávnený konať za dodávateľské, ako aj odberateľské spoločnosti.
Pri uzatváraní dodávateľských a odberateľských zmlúv (písomných i ústnych) medzi spoločnosťami
personálne prepojenými osobou V. M. st. vystupoval V. M. st. ako oprávnená osoba na strane dodávateľa
i odberateľa, platby za tovar a služby boli uskutočňované vždy v hotovosti, tovar, ktorý bol deklarovaný



na faktúrach mnohokrát neopustil sklady spoločnosti, zmenil iba vlastníka - t. j. k zmene vlastníka došlo
len v rámci spoločností prepojenými dotknutou osobou. V. M. st. konal za ďalšie obchodné spoločnosti a
vykonával v týchto spoločnostiach aj všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-
výrobnými aktivitami týchto spoločností. V. M. st., podľa jeho vlastného vyjadrenia, bol v celom reťazci
svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba
on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné daňové orgány a tým vykonávali daňové kontroly súčasne
u daňových subjektov prepojených  osobou V. M. st., nepostupovali v rozpore s platnými právnymi
predpismi, ale naopak, cieľom takéhoto postupu bolo čo najúplnejšie zistiť skutkový stav. Daňové orgány
nevytvorili tento stav, ako to tvrdí splnomocnený zástupca, ale platiteľ tým, že zvolil takúto formu svojho
podnikania (cez množstvo spoločností prepojených jeho osobou), úmyselne vytvoril stav, pri ktorom
zneprehľadnil toky tovarový služieb, financií, faktúr, dokladov. Daňové orgány neupierajú platiteľovi
možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť takouto formou, avšak aj pri takejto forme podnikania je nutné
zabezpečiť, aby každá spoločnosť, ktorá je samostatnou účtovnou jednotkou, a ako taká má svoje práva
aj povinnosti (aj keď personálne prepojená jednou osobou), si tieto povinnosti aj plnila. Daňové subjekty
tým, že boli prepojené jednou osobou, mohli poskytovať informácie a doklady v krátkom časovom
priestore a tým uplatniť svoje práva, ktoré im prislúchali. V. M. st. mohol svoje spoločnosti personálne
obsadiť tak, aby k danému stavu nedošlo, alebo mohol využiť možnosť inštitútu splnomocneného
zástupcu v zmysle ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Nutnosť a nevyhnutnosť súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových subjektov takto
personálne prepojených osobou V. M. st. vychádzala z potreby preukázania reálnosti uskutočnených
obchodov, ktorú bolo možné preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností, v ktorých
bol V. M. st. konateľom. Snahou kontrolného orgánu bolo zistiť pôvod tovaru, cez ktorú obchodnú
spoločnosť sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy a cez ktorú spoločnosť tovar opustil tento reťazec
spoločností. Takýto postup bol preto v súlade so zásadou proporcionality a, odvolací orgán námietku
odvolávajúceho sa o nezákonnosti postupu daňového orgánu z dôvodu, že jeho konateľ je nadmerne
zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými kontrolami v daňových subjektoch, ktoré sú personálne
prepojené osobou konateľa, považuje za neopodstatnenú. Cieľom sledovaným daňovými orgánmi bolo
zistenie správneho určenia daňovej povinnosti. Dospieť k uvedenému cieľu bolo možné len súbežným
výkonom kontrol v reťazci obchodných spoločností personálne prepojených osobou V. M. st., a nie
samostatnými, izolovanými daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností. Z namietaného
princípu proporcionality nevyplýva, že by daňový subjekt, ktorého konateľ bol konateľom aj v ďalších
spoločnostiach, mal byť zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie je konateľom v iných
spoločnostiach. Odvolávajúci sa nemôže namietať nezákonnosť postupu správcu dane len z dôvodu,
že jeho konateľ je zaťažený daňovými kontrolami, ktoré sú súčasne vykonávané u daňových subjektov,
ktoré sú personálne prepojené osobou konateľa.

Zo spisového materiálu vyplýva, že kontrolný orgán nezaťažoval platiteľa viac ako bolo nevyhnutné pre
správny výkon daňovej kontroly, cieľom ktorej bolo úplne zistiť skutkový stav a správnu výšku dane. V
danom prípade boli zaslané výzvy, ktoré platiteľ prevzal, ale nereagoval na ne a nepredložil dôkazy a
vysvetlenia, ktoré by preukázali splnenie zákonných podmienok pre určenie dane. Z uvedených dôvodov
sú námietky odvolávajúceho sa neopodstatnené.

Platiteľ v odvolaní uviedol, že ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom, na podklade ktorého daňový
orgán nezákonným spôsobom postupoval voči daňovému subjektu, je totožnosť osoby ako spoločníka,
resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia a uviedol, že
správca dane nedisponuje žiadnym priamym ani nepriamym konkrétnym dôkazom, ktorý by spochybnil
uskutočnenie zdaniteľného obchodu a dodanie tovaru, a ktorý by preukázal, že k nemu nedošlo, ale
len jednoducho konštatuje, že kontrolovaný subjekt nedostatočne preukázal uskutočnenie plnenia a
dodanie tovaru.

Finančné riaditeľstvo SR zistilo, že totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v predmetných
spoločnostiach, nie je ani ťažiskovým a ani jediným dôkazom, na základe ktorého bol vydaný odvolaním
napadnutý dodatočný platobný výmer. Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že kontrolná skupina
vykonala súbor procesných krokov, zabezpečila a označila dôkazy, ktorých vyhodnotenie jednotlivo a



všetkých vo vzájomnej súvislosti podrobne uviedla v rozhodnutí, prihliadajúc pritom na všetko, čo v
daňovom konaní vyšlo najavo a viedlo ku konečnému rozhodnutiu v danej veci.

Kontrolná skupina z dôvodu odstránenia pochybností o reálnom uskutočnení zdaniteľných obchodov v
zmysle predmetných faktúr vyzývala platiteľa dane na predloženie dokladov uvedených vo výzvach a na
podanie vysvetlení. Platiteľ dane žiadané doklady nepredložil, nesplnil povinnosť úzko spolupracovať
s kontrolnou skupinou a nepreukázal skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a
skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, a na preukázanie ktorých
bol vyzvaný správcom dane v priebehu konania. Nepreukázal vierohodnosť a správnosť povinných
evidencií a záznamov ním vedených a svojim konaním neumožnil preveriť všetky skutočnosti týkajúce
sa predmetných zdaniteľných obchodov. Platiteľ neposkytol žiadne konkrétne informácie, nepredložil
požadované dôkazy, vysvetlenia, ktoré by preukázali vecnú stránku faktúry, na základe ktorej bolo
uplatnené odpočítame dane v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie jún 2010. Kontrolná skupina z
uvedeného dôvodu preverovala nielen reálnosť výkonu deklarovanej podnikateľskej činnosti (zaslanie
výziev na súčinnosť v zmysle § 32 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), ale vyžiadala
aj vyjadrenia orgánov, organizácii a tretích osôb, a vykonala miestne zisťovania v priestoroch, kde boli
vyrábané a skladované obchodované komodity. Objektívne spochybnila preukázanie splnenia zákonom
stanovených podmienok predloženou faktúrou, ktorej vierohodnosť a pravdivosť platiteľ nepreukázal.

Z odôvodnenia odvolaním napadnutého dodatočného platobného výmeru nevyplýva, že by bol správca
dane vyhodnotil personálne prepojenie obchodných spoločností ako protiprávne. Hodnotením a
analýzou všetkých získaných dôkazov konštatoval, že v danej veci personálne prepojenie umožnilo vznik
čisto umelej situácie, navodzujúcej možnosť uplatnenia práva na odpočítame dane.

K námietke o nesprávnej aplikácii § 71 ods. 6 zákona o DPH tak, ako to urobil kontrolný orgán a k
námietke uvedenej v odvolaní, podľa ktorej z rozsudku ESD C-454/98 vyplýva, že fiktívne dodávky nie je
možné považovať za dodávky podliehajúce dani a z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné
aplikovať ustanovenie § 71 ods. 6 zákona o DPH odvolací orgán uvádza, že Článok 203 Smernice Rady
2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty stanovuje, že daň z pridanej hodnoty platí
každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Uvedené je premietnuté do zákona o DPH, konkrétne do
ustanovenia § 69 ods. 5, v zmysle ktorého každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade
o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň a do ustanovenia § 71 ods. 6, podľa ktorého ak platiteľ vo
faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto
zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane. Ustanovenie § 71 ods. 6 zákona o DPH v súlade s
platnou Smernicou Rady 2006/112/ES hovorí o faktúre, alebo o inom doklade o predaji, nevynímajúc
faktúry, ktorých predmet fakturácie neodráža skutočnosť. Správca dane by teda v zmysle rozsudku ESD
C-454/98 mohol platiteľom priznanú daň z pridanej hodnoty v daňovom priznaní opraviť len vtedy, ak by
platiteľ v dostatočnom čase, t. j. do uplatnenia odpočítania dane odberateľom, eliminoval riziko straty na
daňových príjmoch štátu. Tým by bol zachovaný princíp neutrality dane z pridanej hodnoty. Za situácie,
kedy si odberatelia uplatnia odpočítanie dane z faktúr, by neponechaním dane z pridanej hodnoty, ktorú
je daňový subjekt povinný odviesť vo výške uvedenej v daňovom priznaní, došlo k narušeniu princípu
neutrality dane z pridanej hodnoty.

Finančné riaditeľstvo SR k námietke, že daňový subjekt nemusí za určité zdaňovacie obdobie
dosiahnuť zákonite ako hospodársky výsledok zisk uvádza, že zistenia z vykonaných daňových kontrol
nenasvedčujú tomu, že účelom podnikania daňového subjektu je dosahovanie zisku tak, ako je to
uvedené v § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa podnikaním rozumie sústavná činnosť
vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom
dosiahnutia zisku. Zachytenie celého toku dodávok za dlhšie obdobie, ale i za samotné zdaňovacie
obdobie jún 2010, poukázalo na nereálnosť deklarovaných plnení. Spoločnosti personálne prepojené
osobou V. M. st. pri vzájomných deklarovaných dodávkach tovaru (vystavením faktúr bez uskutočnenia
dodania) vytvárali dojem ekonomickej činnosti, ktorá sa pri posudzovaní vzťahu dodávateľ - odberateľ
javila ako skutočná, ale pri posúdení a zohľadnení celej štruktúry vzťahov, išlo len o ekonomickú činnosť
bez reálneho podkladu. V kolobehu tovarov medzi jednotlivými personálne prepojenými spoločnosťami
sa samotná podstata dane z pridanej hodnoty stratila, pretože kontrolovaný platiteľ, ako aj jeho
obchodní partneri prepojení osobou V. M. st., v kontrolovanom zdaňovacom období, ako aj v ostatných



zdaňovacích obdobiach, v daňových priznaniach vykazovali len nadmerné odpočty a počas celej doby
obchodovania nebolo preukázané, že by jednotlivé tovary boli spotrebované konečným spotrebiteľom,
ktorého spotreba by mala za následok odvod dane na výstupe do štátneho rozpočtu.

Nedôveryhodnou skutočnosťou ohľadom vykonávania ekonomickej činnosti platiteľa sa javí aj tá
skutočnosť, že platiteľ v súvislosti s deklarovanou ekonomickou činnosťou neúčtoval o žiadnych
prevádzkových nákladoch, resp. mu v súvislosti s deklarovanou ekonomickou činnosťou ani žiadne
nevznikli, o čom svedčia aj odpovede dodávateľov energie, plynu, vody (Východoslovenskej energetiky,
a.s., Slovenského plynárenského priemyslu, a.s., Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s.)
na žiadosti o súčinnosť. Ak by bol platiteľ v kontrolovanom zdaňovacom období využíval energiu,
vodu, plyn a služby iného daňového subjektu, o takomto poskytovaní a prijímaní by museli existovať
relevantné dôkazy a účtovné záznamy tak u poskytovateľa, ako aj u prijímateľa. Platiteľ ani počas
daňovej kontroly, ani v odvolaní nepredložil a neoznačil žiadne konkrétne doklady, žiadne účtovné
záznamy, žiadne evidencie zamestnancov, ktoré by preukazovali existenciu akýchkoľvek režijných
nákladov, resp. fungovanie spoločnosti. Všetky zistenia uvádzané v odôvodnení odvolaním napadnutého
dodatočného platobného výmeru majú svoj zmysel a opodstatnenie a sú schopné utvoriť obraz
o obchodných aktivitách a samotnom výkone deklarovanej podnikateľskej činnosti platiteľa a jeho
obchodných partnerov. Správca dane v súlade s § 30 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov uviedol všetky zistenia a dôkazy, ktoré aj vyhodnotil v súlade s § 2 ods. 3 a § 29 ods. 2 Zákona
č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Platiteľ v odvolaní poukázal na rozsudok Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 „Halifax plc\" v súvislosti
s konštatovaním, že správca dane dospel k záveru, že hlavným cieľom predmetných plnení bolo
získanie daňovej výhody pre daňový subjekt bez toho, aby daňový subjekt mal reálnu možnosť brániť
sa proti týmto tvrdeniam. Finančné riaditeľstvo SR k uvedenému tvrdeniu odvolávajúceho sa zistilo,
že platiteľovi boli v súvislosti s výkonom daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie jún 2010 doručené
výzvy na predloženie dôkazov a podanie vysvetlení, ktoré tento prevzal, ale žiadny dôkaz k svojím
tvrdeniam vyplývajúcim z predložených dokladov nepredložil a nepodal žiadne vysvetlenie k žiadaným
skutočnostiam. Kontrolovaný platiteľ má právo vedome usmerňovať a ovplyvňovať dokazovanie vedené
správcom dane počas výkonu daňovej kontroly, a to až do dátumu ukončenia kontroly. Skutočnosť,
že platiteľ počas výkonu daňovej kontroly toto svoje právo nijakým spôsobom nevyužil, nemôže byť
pripísané v neprospech výsledkov získaných bez súčinnosti kontrolovaného subjektu z dôvodu, že bol
na svoje povinnosti a práva zo strany správcu dane opakovane vyzývaný.

K tvrdeniu odvolávajúceho sa, že správca dane nemôže suplovať činnosť orgánov činných v trestnom
konaní a súdu, odvolací orgán uvádza, že z odôvodnenia odvolaním napadnutého dodatočného
platobného výmeru takéto konanie správcu dane nevyplýva. Správca dane v odôvodnení dodatočného
platobného výmeru nevyslovil názor a hodnotiaci úsudok o vine a treste, daňového subjektu, ale v
zmysle § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov uviedol skutočnosti, ktoré
boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych
predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

Platiteľ ani počas daňovej kontroly, ani v odvolaní neuviedol a nepredložil dôkazy, alebo tvrdenia, s
ktorými by sa správca dane mal možnosť vysporiadať, a ktoré by boli schopné preukázať realizáciu
deklarovaného zdaniteľného obchodu, preto Finančné riaditeľstvo SR (aj vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti) považuje námietky týkajúce sa nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý podľa neho
správca dane nedostatočne, resp. vôbec nevyhodnotil, za neopodstatnené.

Platiteľ nepreukázal samotnú realizáciu zdaniteľného obchodu medzi ním a dodávateľskou
spoločnosťou a to aj napriek tomu, že V. M. st. bol podľa predložených dokladov aj konateľom
dodávateľskej spoločnosti. Nepreukázal, že fakturovaný tovar mu bol skutočne dodaný iným platiteľom
dane - ako to predpokladá § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH.

Platiteľ počas výkonu daňovej kontroly nepredložil dostatočné dôkazy, ktoré by deklarovanú dodávku
tovaru zachytili čo do priebehu a výsledku, nepreukázal hodnovernosť a pravdivosť svojich tvrdení
o realizovaní obchodov v spoločnostiach prepojených osobou V. M. st., preto správca dane správne
dospel k záveru, že platiteľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie podmienok pre
uplatnenie odpočítania dane. Vzhľadom na konanie, resp. nekonanie platiteľa, kontrolná skupina



zabezpečila dôkazy od tretích osôb a zo spisových materiálov zainteresovaných spoločností, u ktorých
boli vykonávané daňové kontroly, ktoré dostatočne odôvodnila a vyhodnotila v súlade s ustanoveniami
zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by daňový subjekt mohol
uplatniť pri nárokovaní odpočítania dane, ale je povinnosťou správcu dane tieto nároky prejednať a
umožniť daňovému subjektu preukázať existenciu nároku dôkazmi. Platiteľ nepredložil dôkazy, ktoré
by uskutočnenie zdaniteľného obchodu potvrdilo, na výzvy kontrolnej skupiny nereagoval, vo vyjadrení
k protokolu a ani v odvolaní sa ku konkrétnym zisteniam nevyjadril, t. j. nevyužil svoje právo a tým,
že nepredložil relevantné dôkazy, nepreukázal splnenie vyššie uvedených podmienok podľa zákona
o DPH. Odvolaním napadnutý dodatočný platobný výmer obsahuje všetky náležitosti uvedené v §
30 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Správca dane v odôvodnení uvedeného
dodatočného platobného výmeru uviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, ako aj úvahy,
ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a uviedol právne predpisy, na základe ktorých rozhodoval. Námietky
daňového subjektu o nepreskúmateľnosti odvolaním napadnutého dodatočného platobného výmeru nie
sú dôvodné.

Správca dane postupoval v súlade s ustanoveniami §2 a § 29 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov, keď na základe zhodnotenia všetkých dôkazov, ktoré boli zaobstarané v súlade s § 29 zákona
č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dospel k záveru, že platiteľ DREVO PROFIT SK, s.r.o.
si uplatnil odpočítanie dane v zdaňovacom období jún 2010 vo výške 32 478,60 eura v rozpore s § 49
ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH.

Včas podanou žalobou žalobca žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného z 28.05.2012 č.
1020506/1/1009134/2012/5050-r a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu
trov konania titulom zaplateného súdneho poplatku a právneho zastupovania.

Žalobca má jednoznačne za to, že rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č.
1020506/1/1009134/2012/5050-r zo dňa 28. 05. 2012 a rozhodnutie Daňového úradu Kráľovský Chlmec
( teraz ako Daňový úrad Košice ) č. 738/230/23828/11/Kaš zo dňa 23. 03. 2011 sú nezákonné a z tohto
dôvodu ich napáda žalobou podanou v súlade s ust. § 249 O. s. p. predmetné rozhodnutia v celom
rozsahu.

V zmysle § 30 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmene v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov): \"v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len
rozhodnutím.\"

V zmysle § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov: \"rozhodnutie obsahuje
odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom
rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých
sa rozhodovalo. \"

V zmysle § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov: \"rozhodnutie o odvolaní
musí obsahovať odôvodnenie, ak sa v ňom nevyhovuje odvolaniu v plnom rozsahu. V odôvodnení sa
musí odvolací orgán vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní. \"

Z napadnutého rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že žalovaný takto v rozpore s citovanými zákonnými
ustanoveniami nepostupoval. Časť napadnutého rozhodnutia formálne označeného ako \"Odôvodnenie\"
obsahuje len opísaný obsah spisu, odkazy na zákonné ustanovenia a konštatovanie, že správca dane
postupoval v danom prípade v súlade so zákonom, a to aj tým, že žalovaný bez výhrad prijal úvahy
správcu dane.

Žalobca, vzhľadom na uvedené, považuje napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozpore s citovanými
ustanoveniami § 30 ods. 1 a 3 a § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov za
neodôvodnené a tým aj za nepreskúmateľné.



V ustanovení § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov: \"správca dane postupuje v
daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto
konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a
vybrať daň\". V citovanom zákonnom ustanovení je zakotvená zásada proporcionality, ktorá patrí medzi
základné princípy právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Princíp proporcionality,
t. j. primeranosti znamená predovšetkým primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom
a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa. Ako vyplýva
aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky povinnosťou všetkých štátnych orgánov je pritom
zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv tým subjektom, ktorým boli priznané. Zákonnou povinnosťou
žalovaného v tomto prípade bolo poskytnúť žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť
svoju dôkaznú povinnosť, nie vytvárať stav, ktorým sa žalobca neprimerane zaťažil a dostal sa do
podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. O tejto skutočnosti svedčí i fakt, že okrem
vyššie uvedeného nezákonného postupu žalovaného žalobca bol a je nezákonným postupom zo strany
žalovaných šikanovaný v množstve obdobných prípadov v prípade iných kontrol vykonávaných daňovou
správou v ňou nazvanej „akcii M..\"

Súčasťou zámeru zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne prepojené s p. V. M. boli aj stovky výziev,
miestnych zisťovaní a ústnych pojednávaní, kde daňové orgány vyžadovali účasť p. V. M. ako osoby
nezastupiteľnej a od p. V. M. vyžadovali tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Dôkazom tejto
skutočnosti je aj napríklad fakt, že 30.3.2010 bolo p. V. M. doručených 13 protokolov o výsledku daňovej
kontroly v 12 s ním personálne prepojených spoločnostiach (spolu 529 strán, dodatočný predpis dane
vo výške 8.845.681,09 EUR, všetky kontroly boli začaté v apríli 2009 a posledné doklady boli doručené
dávno pred doručením protokolov), ako aj skutočnosť, že v septembri 2009 sa u subjektov personálne
prepojených s p. V. M. vykonávalo viac ako 300 daňových kontrol a ďalšie kontroly sa otvárali.

Daňový úrad dospel v prípade tohto daňového subjektu i ďalších daňových subjektov prepojených
personálne s p. V. M. k záveru, že reálnosť uskutočnených obchodov zo strany daňových subjektov
prepojených s p. V. M. je potrebné preukazovať ďalšími účtovnými dokladmi bez reálnej výpovednej
lehoty.

Ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie, je
totožnosť osoby ako spoločníka resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu
zdaniteľného plnenia. Výlučne konštatovanie, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali
medzi spoločnosťami, ktoré majú totožnú osobu v postavení spoločníka a konateľa priamo ani nepriamo
bez ďalšieho nepreukazuje, že k zdaniteľnému plneniu nedošlo. Nestačí, ak správca dane skonštatuje,
že \" personálne prepojenie\" samo osebe spochybňuje reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov a
dodanie tovaru v tuzemsku, ale to, že k nemu podľa názoru správcu dane, nedošlo, musí byť preukázané.

Naopak, skutočnosť, že medzi spoločnosťami existuje personálne prepojenie nie je sama osebe
spôsobilá mať výpovednú hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu/neuskutočneniu akéhokoľvek plnenia.
Argumentácia personálnou účasťou akejkoľvek osoby v akejkoľvek spoločnosti - spoločnostiach nie je
možné dávať do priamej ani nepriamej súvislosti s uskutočnením zdaniteľného plnenia, pretože toto
je preukázateľné len z iných skutočností. Okrem iného aj zo skutočnosti, že u dodávateľa pri daňovej
kontrole nebolo konštatované, že by k zdaniteľným obchodom nedošlo.

Podľa č. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho
nie je možné nútiť, aby konať niečo, čo zákon neukladá. P. V. M. preto tým, že založil viacero obchodných
spoločností, neporušil žiadne zákonné ustanovenie, naopak využil právo slobodne podnikať. Teda
skutočnosť, že p. V. M. bol štatutárnym zástupcom viacerých obchodných spoločností mu nemôže byť
na ťarchu, Čo ale nekorešponduje s postupom daňového úradu ako štátneho orgánu, ktorý je povinný
konať výlučne v medziach zákona a pri svojom konaní sledovať účel zákona, ktorým určite nemôže
byť obmedzovanie práva podnikať, vytváraním neprimerane zaťažujúcich a nerovných podmienok pre
podnikateľské subjekty, v danom prípade daňový subjekt.

V zmysle § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov: \"správca dane dbá, aby
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je
pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov\". Účelom daňovej kontroly teda nie je, aby štátne orgány



postupovali tak, aby úmyselne vytvoriť stav, za ktorého si žalobca nemôže riadne plniť svoje povinnosti,
ale zistiť čo najúplnejšie skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Do situácie ukracujúcej
práva žalobcu (tým, že sa obmedzila jeho možnosť obhajovať svoje tvrdenia a uplatňovať svoje práva) sa
žalobca nedostal sám, tým že jeho spoločník a bývalý konateľ V. M. založil viac obchodných spoločností,
ale táto protiprávna situácia bola zavinená postupom žalovaného, ktorý je v rozpore s § 2 ods. 2 zákona
č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v
zmysle ktorého štátne orgány (v danom prípade daňové orgány) môžu konať iba na základe Ústavy, v
jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon.

Jeho aktivity, ako i ďalších spoločností však nemožno označiť za fiktívne, ide o obchodné spoločnosti,
ktoré vytvárajú reálne hodnoty a túto skutočnosť nemôže správca dane opomenúť, keďže tieto
spoločnosti okrem iného boli opakovane medializované. Každý môže konať to, čo nie je zákonom
zakázané, rovnako ako i daňový subjekt. Nie je zakázané obchodovať s personálne prepojenými
podnikateľskými subjektmi ani uprednostňovať hotovostný platobný styk pred bezhotovostným
platobným stykom. Skutočnosť, že žalobca neúčtuje o režijných nákladoch (vodné, stočné, spotreba
elektrickej energie), znamená to, že žiadnu činnosť reálne nevykonával a nemá vytvorené reálne
podmienky na uskutočňovanie reálnych zdaniteľných obchodov. Ako skonštatovalo samotné FR SR,
v roku 2010 daňový subjekt obchodoval (nie však výlučne) s personálne prepojenými spoločnosťami,
t. j. spoločnosťami, v ktorých konateľom a spoločníkom bol pán V. M.. Keďže pán V. M. riadil ako
štatutárny zástupca niekoľko spoločností, nebolo v tomto prípade účelné, aby každá z týchto spoločností
bola osobitne odberateľom telekomunikačných služieb, energie, vody a plynu, prípadne ďalších služieb,
ktoré obvykle využívajú podnikateľské subjekty pri svojej podnikateľskej činnosti. Nie je zákonom
zakázané, aby jeden podnikateľský subjekt využíval so súhlasom ďalšieho podnikateľského subjektu
služby telekomunikačných operátorov, energiu, vodu či plyn, za ktoré platí ako odberateľ podnikateľský
subjekt odlišný od daňového subjektu, obzvlášť, ak sú personálne prepojené.

Tieto podnikateľské subjekty v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu, ktorý spojuje výhody veľkých
podnikov (napr. ekonomickú silu, kapacitné možnosti, významnejšie postavenie na trhu) s výhodami
podnikov menších jednotiek holdingu (napr. pružnosti). Z faktu, že si žalobca neúčtoval prevádzkovú
réžiu a nemal zamestnancov, prípadne, že nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné teda
automaticky vyvodiť, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne.

Skutočnosť, že medzi spoločnosťami existuje personálne prepojenie nie je sama o sebe spôsobilá
mať výpovednú hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu/neuskutočneniu akéhokoľvek plnenia, a preto ani
argumentáciu personálnou účasťou akejkoľvek osoby v akejkoľvek spoločnosti nie je možné dávať do
priamej ani nepriamej súvislosti s uskutočnením zdaniteľného plnenia, keďže toto je možné preukázať
len z iných skutočností. Uvedené potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn.: Obdo V 53/2003
podľa ktorého „samotné personálne prepojenie obchodných spoločností nie je protiprávne.“

V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora ES z 21. februára 2006 vo veci C-255/02 „Halifax
plc\". Z obsahu tohto rozsudku je zrejmé, že preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby
predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach
šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej
výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej
strane musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať
daňovú výhodu. Žalovaný však v podstate dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový daňový orgán
a to že hlavným cieľom predmetných plnení bolo získanie daňovej výhody pre žalobcu bez toho, aby
žalobca mal reálnu možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam resp. svoje rozhodnutie oprel o personálne
prepojenie žalobcu s ďalšími daňovými subjektmi prostredníctvom osoby pána V. M. st.. Naopak, práve
šikanóznym postupom daňových orgánov sa žalobca dostal do stavu, že nebolo v jeho možnostiach a
schopnostiach reagovať v stanovených lehotách na výzvy správcu dane a využiť svoje zákonné právo
predkladať dôkazy a vysvetlenia na podporu svojich tvrdení.

V zmysle ust. § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov ( od 01.01.2012 ako
ust. § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov ), správca dane hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom má
prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane však podľa mienky daňového
subjektu pri posudzovaní vzniku práva na odpočítanie dane podľa nedostatočne zistil skutkový stav veci



a zistené skutočnosti nedostatočne resp. vôbec nevyhodnotil v ich vzájomných súvislostiach a s týmto
rozhodnutím sa plne stotožnil i žalovaný.

Poukázal na skutočnosť, že vzťahy medzi podnikateľmi sú upravené v prvom rade ustanoveniami
Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník spočíva na princípe najširšej zmluvnej voľnosti a zmluvné
strany si môžu dojednať aj iné typy zmlúv, než len tie, ktoré sú výslovne uvedené v Obchodnom
zákonníku ako určitý zmluvný typ. Všetky ustanovenia tretej časti Obchodného zákonníka majú
dispozitívnu povahu. Obchodný zákonník spočíva na princípe neformálnosti zmlúv, ktoré sa môžu
dojednať aj ústne alebo dokonca aj konkludentne. Vzhľadom k tomu nemôže byť daňovému subjektu v
žiadnom prípade na ujmu skutočnosť, že zmluvy neboli vyhotovené v písomnej forme ale zmluvné vzťahy
vznikali prirodzene a konkludentne počas výkonu podnikateľskej činnosti, prípadne skutočnosť, že
platby prebiehali výlučne v hotovosti. Správca dane však na základe týchto skutočností neodôvodnene
nadobudol pochybnosti a podrobilo daňový subjekt nadmernému dôkaznému zaťaženiu.

Má výhrady aj k úvahám žalovaného o skutočnosti, že p. V. M. ako bývalý konateľ a spoločník daňového
subjektu ako aj iných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe.
Žalovaný si v tomto prípade asi neuvedomuje skutočnosť, že obchodné spoločnosti, teda aj spoločnosti
personálne prepojené osobou p. V. M. sú samostatnými právnymi subjektmi odlišnými od osôb, ktoré sú
ich spoločníkmi ako aj od osôb, prostredníctvom ktorých konajú.

Žiadal, aby súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia do dňa 28.05.2012 č.
1020506/1/1009134/2012/5050-r a rozhodnutia Daňového úradu Kráľovský Chlmec zo dňa 23.09.2011
č. 738/230/23828/11/Kaš.

Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť z dôvodu, že  námietky žalobcu uvedené v
žalobe sú neopodstatnené a vysporiadal sa s nimi v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok
stanovených v § 250f ods. 2 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s
obsahom podanej žaloby, písomným vyjadrením žalovaného, administratívnym spisom žalovaného, ako
aj prvostupňového správneho orgánu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Námietky žalobcu uvedené v žalobe sú v podstate totožné s námietkami, ktoré uviedol v odvolaní proti
dodatočnému platobnému výmeru a s ktorými sa žalovaný vyporiadaval v preskúmavanom rozhodnutí.

K jednotlivým námietkam žalobcu uvedeným v žalobe súd zaujíma toto stanovisko:

Žalobca namieta, že správca dane vyzýval žalobcu na predloženie dokladov a podanie vysvetlení v čase,
kedy sa vtedajší štatutárny zástupca V. M. nachádzal vo väzbe a dokumenty spoločnosti ako aj subjektov
personálne spojených s M. M. boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní a doteraz mu neboli
vrátené. Ďalej namieta, že výzvy nemohol splniť i z dôvodu, že splnomocnený zástupca žalobcu Doc.
JUDr. Kolesár, CSc. ku dňu XX.XX.XXXX zomrel a teda zastupovanie žalobcu advokátskou kanceláriou
Kolesár a partneri, s.r.o. k tomuto dňu zaniklo. Ďalej uvádza, že nemá vedomosť o tom aké úkony
splnomocnenec vykonal a nemá k dispozícii ani protokol o dokladoch, ktoré mu policajné orgány zaistili.

Ďalej považuje rozhodnutie žalovaného za neodôvodnené a nepreskúmateľné, ktoré podľa neho
obsahuje len opísaný obsah spisu, odkazy na zákonné ustanovenia a konštatovanie, že správca dane
postupoval v súlade so zákonom. Uvádza, že bol porušený princíp proporcionality, nakoľko žalovaný
žalobcu neprimerane zaťažil, neumožnil mu uplatniť jeho práva splniť si zákonnú povinnosť, keď bol
šikanovaný postupom zo strany žalovaných v množstve obdobných prípadov pri výkone iných kontrol
vykonávaných daňovou správou.

Rozhodnutie žalovaného v odôvodnení obsahuje podľa § 30 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, tzn. je tam
opísaný predmet konania, poukázanie na skutkové zistenia, dôvody, z ktorých vychádzal pri vydaní
rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov, stanovisko k námietkam, ako aj záver o tom, z
akého dôvodu aplikoval na predmet konania predpisy citované v rozhodnutí.



K namietanému porušeniu princípu proporcionality súd uvádza, že tento princíp je normatívne zakotvený
v článku 52 ods. 2 Charty základných práv v EÚ a prestavuje jednu zo všeobecných právnych zásad,
ktoré sú základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ
ako aj Ústavného súdu SR. Zásadu proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR v náleze PL. ÚS
SR 67/07 tak, že obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, a teda aj
do základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, je
ústavne akceptovateľné len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému
legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j.
ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah
medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom.

Princíp proporcionality bol v rámci výkonu kontroly oprávnenosti vrátenia nadmerného odpočtu za
zdaňovacie jún 2010 dodržaný. Výzvy zaslané správcom dane v rámci kontroly boli primeranými a
zákonnými prostriedkami, ktoré žalobcu nezaťažovali, nakoľko tento bol povinný ako štatutárny zástupca
kontrolovanej spoločnosti požadované účtovné a daňové doklady, na základe ktorých vyhotovil daňové
priznanie DPH za zdaňovacie obdobie jún 2010 mať k dispozícii. Pri získavaní dôkazných prostriedkov
postupoval správca dane v súlade s § 29 a § 32 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

K princípu proporcionality a neprimeranému dôkaznému zaťažovaniu žalobcu, ktorý využil právo
slobodne podnikať, súd konštatuje, že z predloženého spisového materiálu zistil, že V. M. st. bol
spoločníkom a konateľom niekoľkých desiatok obchodných spoločností (a zároveň podniká ako fyzická
osoba), ktoré medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty uskutočňovali zdaniteľné obchody.
Správca dane z dôvodu čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu vykonal šetrenie, na základe
ktorého dospel k zisteniam, že V. M. st. bol oprávnený konať za dodávateľské aj odberateľské
spoločnosti. Pri uzatváraní dodávateľských a odberateľských zmlúv (písomných i ústnych) medzi
spoločnosťami personálne prepojenými osobou V. M. st. v nich vystupoval  ako oprávnená osoba na
strane dodávateľa i odberateľa, platby za tovar a služby boli uskutočňované vždy v hotovosti, tovar,
ktorý bol deklarovaný na faktúrach, mnohokrát neopustil sklady spoločnosti, zmenil iba vlastníka, t. j. k
zmene vlastníka došlo len v rámci spoločností prepojenými dotknutou osobou. V. M. st. konal za ďalšie
obchodné spoločnosti a vykonával v týchto spoločnostiach aj všetky činnosti súvisiace s obchodno-
ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa jeho vlastného vyjadrenia,
bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným
skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole.

Daňové orgány tým, že vykonávali daňové kontroly súčasne u daňových subjektov prepojených osobou
V. M. st., nepostupovali v rozpore splatnými právnymi predpismi, ale naopak, cieľom takéhoto postupu
bolo čo najúplnejšie zistiť skutkový stav. Daňové orgány nevytvorili tento stav, ale sám žalobca, ktorý
si zvolil takúto formu podnikania. Cez množstvo spoločností prepojených jeho osobou vedome vytvoril
stav, pri ktorom zneprehľadnil toky tovarov, služieb, financií, faktúr, dokladov. Daňové orgány neupierajú
nikomu možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť takouto formou, avšak aj pri takejto forme podnikania
je nutné zabezpečiť, aby každá spoločnosť, ktorá je samostatnou účtovnou jednotkou, a ako taká
má svoje práva aj povinnosti (aj keď personálne prepojená jednou osobou), si tieto povinnosti aj
plnila. Daňové subjekty tým, že boli prepojené jednou osobou, mohli poskytovať informácie a doklady
v krátkom časovom priestore a tým uplatniť svoje práva, ktoré im prislúchali. V. M. st. mohol svoje
spoločnosti personálne obsadiť tak, aby k danému stavu nedošlo, alebo mohol využiť možnosť inštitútu
splnomocneného zástupcu v zmysle ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov.

Nutnosť a nevyhnutnosť súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových subjektov takto
personálne prepojených osobou V. M. st. vychádzala z potreby preukázania reálnosti uskutočnených
obchodov, ktorú bolo možné preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností, v ktorých
bol V. M. st. konateľom. Snahou kontrolného orgánu bolo zistiť pôvod tovaru, cez ktorú obchodnú
spoločnosť sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy a cez ktorú spoločnosť tovar opustil tento
reťazec spoločností. Cieľom sledovaným daňovými orgánmi bolo zistenie správneho určenia daňovej
povinnosti. Dospieť k uvedenému cieľu bolo možné len súbežným výkonom kontrol v reťazci obchodných
spoločností personálne prepojených osobou V. M. st., a nie samostatnými, izolovanými daňovými
kontrolami jednotlivých obchodných spoločností. Z namietaného princípu proporcionality nevyplýva, že



by žalobca, ktorého konateľ bol konateľom aj v ďalších spoločnostiach, mal byť zvýhodnený oproti
daňovému subjektu, ktorého konateľ nie je konateľom v iných spoločnostiach.

Zo spisového materiálu vyplýva, že kontrolný orgán nezaťažoval žalobcu viac ako bolo nevyhnutné pre
správny výkon daňovej kontroly, cieľom ktorej bolo úplne zistiť skutkový stav a správnu výšku dane.
V danom prípade boli žalobcovi zaslané a aj doručené výzvy ešte pred vzatím konateľa do väzby, na
ktoré žalobca reagoval len čiastočne, čím ku kontrole nepredložil všetky požadované doklady, dôkazy a
vysvetlenia, ktoré by preukázali splnenie zákonných podmienok pre správne určenie dane. Z uvedených
dôvodov sú námietky neopodstatnené.

Totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v predmetných spoločnostiach nie je ani ťažiskovým
a ani jediným dôkazom, na základe ktorého bol vydaný dodatočný platobný výmer. Kontrolná skupina
vykonala súbor procesných krokov, zabezpečila a označila dôkazy, ktorých vyhodnotenie jednotlivo a
všetkých vo vzájomnej súvislosti podrobne uviedla v rozhodnutí, prihliadajúc pritom na všetko, čo v
daňovom konaní vyšlo najavo a viedlo ku konečnému rozhodnutiu v danej veci.

Kontrolná skupina z dôvodu odstránenia pochybností o reálnom uskutočnení zdaniteľných obchodov
v zmysle predmetných faktúr vyzývala žalobcu na predloženie dokladov uvedených vo výzvach a na
podanie vysvetlení. Žalobca žiadané doklady nepredložil a nepreukázal skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, a na
preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane v priebehu konania.

Kontrolná skupina z uvedeného dôvodu preverovala nielen reálnosť výkonu deklarovanej podnikateľskej
činnosti (zaslanie výziev na súčinnosť v zmysle § 32 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov), ale vyžiadala aj vyjadrenia orgánov, organizácií a tretích osôb, a vykonala miestne zisťovania
v priestoroch, kde boli vyrábané a skladované obchodované komodity. Objektívne spochybnila
preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok predloženými faktúrami, ktorých vierohodnosť
a pravdivosť žalobca nepreukázal, z ktorého dôvodu námietky nie sú opodstatnené.

Námietky žalobcu, že podľa jeho názoru správca nepostupoval podľa § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992
Zb. v znení neskorších predpisov, nedostatočne zistil skutkový stav a zistené skutočnosti nedostatočne
resp. vôbec nevyhodnotil v ich vzájomných súvislostiach. Poukazuje na to, že podľa Obchodného
zákonníka má právo V. M. ako živnostník aj konateľ spoločností slobodne podnikať, zmluvy nemusí
uzatvárať len písomne a platby môžu prebiehať len v hotovosti. Namieta  záver správcu dane, že V.
M. uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe, neúčtovanie prevádzkovej
réžie, neexistenciu zamestnancov, skladovacích priestorov, personálne prepojenie medzi spoločnosťami
jednou osobou (V. M.), vykazovanie účtovnej straty a skutočný stav efektivity podnikania spoločnosti
neznamenajú, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne.

Týmito námietkami sa žalovaný dostatočne právne vysporiadal v odôvodnení preskúmavaného
rozhodnutia a súd s tam uvedeným právnym názorom v plnom rozsahu sa stotožňuje, lebo takýto záver
zodpovedá i obsahu predložených administratívnych spisov.

Dokazovanie je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti rozhodujúce pre
vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno)
rozdeľuje zákon č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov medzi správcu dane a daňový subjekt.

Ustanovenie § 49 zákona o DPH vymedzuje právo platiteľa dane na odpočítanie dane. Toto právo
vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť (§19 zákona o DPH). Ide o
všeobecný princíp, ktorý ešte neznamená automatické odpočítanie dane. Platiteľ dane môže odpočítať
daň, ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ dane, ak sú splnené ďalšie podmienky v zmysle zákona o DPH.
Ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona vymedzuje formálnu stránku uplatnenia práva na
odpočítanie dane, t.j. právo na odpočítanie dane bude môcť platiteľ dane uplatniť, len ak má k dispozícii
doklady, ktoré budú preukazovať právo na odpočítanie dane podľa tohto zákona. Podľa § 49 ods. 2
písm. a) zákona o DPH platiteľ dane môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov
a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.



Platiteľ dane môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dane dodané. Podmienky, za ktorých platiteľovi dane vzniká
nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty sú hmotnoprávnej povahy. Súčasne svojim charakterom
vypovedajú, čím tento nárok treba doložiť, preukázať. Zákon o DPH určil pre dokazovanie prísnejšie
podmienky, treba ich zo strany platiteľa dodržať, pretože dôsledky z iného postupu dopadajú na neho.

Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať
závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných
podmienok nie je vylúčený. Nakoľko ide o hmotno-právne podmienky, k takému záveru nestačí len
existencia konkrétnej faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne náležitosti. Musí sa overiť,
či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú skutočnosť. Faktúra predovšetkým deklaruje, že
došlo k zdaniteľnému obchodu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty, pričom jednému vzniká
daňová povinnosť a druhému vzniká nárok na odpočítanie dane. Preto k rozhodnutiu správcu dane, či
uznať alebo neuznať uplatňovaný nárok na odpočítanie dane nestačí len formálne porovnanie výšky
odpočítanej dane s príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť aj iné dôkazy. Ako dôkaz možno
v zmysle § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov použiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré
nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Z § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vyplýva, že splnenie podmienok pre
uplatnenie nároku na odpočítanie dane preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty.
Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, a skutočnosti, ktoré
je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií
alebo záznamov vedených daňovým subjektom. V daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na
daňovom subjekte. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Splnenie
zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane nespočíva len v predložení dokladov s
predpísaným obsahom. Faktúry musia jednoznačne preukazovať všetky znaky vyžadovanej skutočnosti
- objekt, subjekt i právnu skutočnosť. Ako dôkaz sú použiteľné len vtedy, ak údaje v nich uvedené
pravdivo odrážajú skutočnosť. Dôkazná povinnosť je pre platiteľa dane nie iba povinnosťou, ale aj
významným právom, ktoré žalobca nevyužil tým, že nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje
tvrdenia o skutočnostiach uvedených na faktúre od spoločnosti JOMADO s. r. o. Nepredložil žiadne
z požadovaných dôkazov a nepodal žiadne vysvetlenie, ani vyjadrenie v zmysle zaslaných výziev v
súvislosti s výkonom kontroly DPH za zdaňovacie obdobie jún 2010.

Žalobca nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľného obchodu s drevenými kolíkmi tak, ako je uvedené
na spornej faktúre č. XXXXXX/JX. Správca dane nezistil, že spoločnosť\" JOMADO skutočne nadobudla a
následne dodala žalobcovi drevené kolíky deklarované spornou faktúrou č. XXXXXX/J X. V konkrétnom
prípade sa nejednalo o drobné nedostatky alebo nevykonanie niektorých ďalších úkonov ako uvádza
žalobca v žalobe. Preto súd uvedenú námietku má za nedôvodnú.

Žalovaný z predloženého spisového materiálu zistil, že v danom prípade kontrolná skupina pri
dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu postupovala v súlade s § 2 ods. 6 zákona č.
511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa berie do úvahy vždy skutočný obsah
právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Vzhľadom na to,
že kontrolná skupina mala pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti platiteľom predložených
dokladov, nevychádzala len z dokladov, ktoré tento predložil, ale k tomuto účelu vykonala rozsiahle
dokazovanie za účelom zistiť reálne uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov s drevenými
kolíkmi. Konanie kontrolnej skupiny, ktorým zabezpečovala dôkazné prostriedky je plne v súlade s
procesno-právnou normou a výsledky šetrenia je možné použiť ako dôkaz v súlade s § 29 ods. 4 zákona
č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Kontrolná skupina zaobstarala konkrétne dôkazy v súlade
s § 29 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktoré hodnotila v súlade s § 2 ods. 3 cit.
zákona jednotlivo a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prioritou pritom bola ich
pravdivosť a preukazná hodnota. Kontrolná skupina hodnotila všetky zabezpečené dôkazy podľa svojho
uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením dôkazov zabezpečila



objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Preto tvrdenie žalobcu o nevyhodnotení a
nevyvodení dôkazov v súvislosti so spornou faktúrou je neopodstatnené.

Z odôvodnenia dodatočného platobného výmeru nevyplýva, že by bol správca dane vyhodnotil
personálne prepojenie obchodných spoločností ako protiprávne. Hodnotením a analýzou všetkých
získaných dôkazov konštatoval, že v danej veci personálne prepojenie umožnilo vznik čisto umelej
situácie umožňujúcej uplatnenie práva na odpočítanie dane.

K námietke, že daňový subjekt nemusí za určité zdaňovacie obdobie dosiahnuť zákonite ako
hospodársky výsledok zisk súd uvádza, že účelom podnikania daňového subjektu je dosahovanie zisku
tak, ako je to uvedené v § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa podnikaním rozumie
sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť
za účelom dosiahnutia zisku.

Správca dane vykonával kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
DPH v zdaňovacom období jún 2010, ale v rozhodnutí správcu dane ani žalovaného nie je uvedené,
že žalobca nemohol vykázať v júni 2010 účtovnú stratu. Zachytenie celého toku dodávok za dlhšie
obdobie, ale i za samotné zdaňovacie obdobie jún 2010, poukázalo na nereálnosť deklarovaných plnení
žalobcom. Spoločností personálne prepojené osobou V. M. st. pri vzájomných deklarovaných dodávkach
tovaru (vystavením faktúr bez uskutočnenia dodania) vytvárali dojem ekonomickej činnosti, ktorá sa
pri posudzovaní vzťahu dodávateľ - odberateľ javila ako skutočná, ale pri posúdení a zohľadnení celej
štruktúry vzťahov, išlo len o ekonomickú činnosť bez reálneho podkladu. V kolobehu tovarov medzi
jednotlivými personálne prepojenými spoločnosťami sa samotná podstata dane z pridanej hodnoty
stratila, pretože kontrolovaný daňový subjekt, ako aj jeho obchodní partneri prepojení osobou V. M. st., v
kontrolovanom zdaňovacom období, ako aj v ostatných zdaňovacích obdobiach, v daňových priznaniach
vykazovali len nadmerné odpočty a počas celej doby obchodovania nebolo preukázané, že došlo k
reálnemu uskutočneniu zdaniteľného dodania tovarov, pri ktorom vzniká konečnému nadobúdateľovi
daňová povinnosť.

K námietkam neúčtovania režijných nákladov neznamená, že žiadnu činnosť reálne nevykonával a
k tvrdeniam o fungovaní personálne prepojených spoločností vo forme blízkej holdingu súd uvádza,
že správca dane v súlade s § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. zistil, že žalobca v súvislosti
s deklarovanou ekonomickou činnosťou neúčtoval o žiadnych prevádzkových nákladoch. V danom
prípade ide o skutočnosť, že žalobcovi v súvislosti s deklarovanou ekonomickou činnosťou nevznikli
žiadne prevádzkové náklady, o čom svedčia napr. aj odpovede dodávateľov energie, plynu, vody
(Východoslovenskej energetiky, a.s., Slovenského plynárenského priemyslu, a.s., Východoslovenskej
vodárenskej spoločnosti, a.s.) na žiadosti o súčinnosť. Ak by bol žalobca v kontrolovanom zdaňovacom
období využíval energiu, vodu, plyn a služby iného daňového subjektu, o takomto poskytovaní a
prijímaní by museli existovať relevantné dôkazy a účtovné záznamy tak u poskytovateľa, ako aj u
prijímateľa. Žalobca počas daňovej kontroly, ale ani v odvolaní, ba ani so žalobou nepredložil a
neoznačil žiadne konkrétne doklady, žiadne účtovné záznamy, žiadne evidencie zamestnancov, ktoré by
preukazovali existenciu akýchkoľvek režijných nákladov, resp. fungovanie spoločností vo forme blízkej
holdingu. Všetky zistenia uvádzané v odôvodnení dodatočného platobného výmeru majú svoj zmysel
a opodstatnenie a sú schopné utvoriť obraz o obchodných aktivitách a samotnom výkone deklarovanej
podnikateľskej činnosti žalobcu a jeho obchodných partnerov. Správca dane v súlade s § 30 zákona č.
511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov uviedol všetky zistenia a dôkazy, ktoré aj vyhodnotil v súlade
s § 2 ods. 3 a § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Námietky žalobcu sú
neopodstatnené.

Správca dane vlastným šetrením resp. dožiadaním na tretie osoby, miestnym zisťovaním, nahliadnutím
do spisových materiálov iných konaní v daňovom konaní správne dospel k záveru, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie podmienok pre uplatnenie odpočítania dane v zmysle
ustanovení zákona o DPH.

Povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by daňový subjekt mohol
uplatniť pri nárokovaní odpočítania dane, ale je povinnosťou správcu dane tieto nároky prejednať a
umožniť daňovému subjektu preukázať existenciu nároku dôkazmi. Žalobca nepredložil dôkazy, ktoré



by uskutočnenie zdaniteľných obchodov potvrdzovali, t.j. nevyužil svoje právo a tým, že nepredložil
relevantné dôkazy, nepreukázal splnenie podmienok stanovených v § 49 a 51 zákona o DPH.

Žalobou napadnutý dodatočný platobný výmer aj rozhodnutie žalovaného obsahuje všetky náležitosti
uvedené v § 30 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Sú v nich uvedené skutočnosti,
ktoré boli podkladom rozhodnutia, ako aj úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a právne predpisy,
na základe ktorých sa rozhodovalo. V rozhodnutí správcu dane i žalovaného je zrozumiteľne uvedené
na základe, ktorých zistení nebol žalobcovi priznaný nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry
č. XXXXXX/JX.

Vzhľadom na takto zistený skutkový stav sú preto námietky žalobcu o nepreskúmateľnosti
rozhodnutia správcu dane - dodatočného platobného výmeru ako aj rozhodnutia žalovaného č.
1020506/1/1009134/2012/5050-r neopodstatnené.

Súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe
dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby je v súlade so zákonom,
a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi nepriznal právo na náhradu
trov konania, lebo v konaní úspešný nebol.

Toto rozhodnutie senát krajského súdu prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave
prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie
musí byť písomné a v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}