Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 14Cob/49/2013 z 12. 2. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 12. februára 2014, sp. zn. 14Cob/49/2013, ECLI:SK:KSZA:2014:5110213606.1 Krajský súd Žilina | 14Cob/49/2013 | ECLI:SK:KSZA:2014:5110213606.1 | 2014-02-12 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 218 ods. 1 písm. b) OSP, § 212 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 151 ods. 3 OSP, § 224 ods. 4 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/93f9c463-1a0f-4769-9d07-f17ada567ec8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5110213606.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/49/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5110213606
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5110213606.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany
Nemčekovej, členiek senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu:
JUDr. Barbora Hudeková, so sídlom B. XX, XXX XX Z., správca úpadcu: RENOM-STAVBY, s.r.o., so
sídlom Eisnerova 7, 841 07 Bratislava, IČO: 35 718 579, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Ivanom
Mikloškom, advokátom, so sídlom K. XX, XXX XX E., proti žalovanému: BAU - MONTAGE, s.r.o., so
sídlom Vysokoškolákov 2, 010 08 Žilina, IČO: 36 418 749, právne zastúpenému Advokátska kancelária
Mendel, Mestická, Slovíková, s.r.o., so sídlom Hollého 31/371, 010 01 Žilina, IČO: 36 421 910, v konaní
o zaplatenie 4.195,12 Eur s príslušenstvom a zmluvnou pokutou, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 346/2010-311 zo dňa 06.11.2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 346/2010-311 zo dňa 06.11.2012 v napadnutom výroku o
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 4.195,12 Eur spolu s 0,05 % zmluvnou pokutou denne zo
sumy 4.195,12 Eur od 01.06.2009 až do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 4.195,12
Eur od 01.06.2009 až do zaplatenia, sumu 36.409,59 Eur spolu so zmluvnou pokutou 0,05 % denne
zo sumy 36.409,59 Eur od 26.01.2009 až do zaplatenia a s 10 % úrokom z omeškania ročne zo sumy
36.409,59 Eur od 26.01.2009 až do zaplatenia, všetko do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku a vo
výroku vo vzťahu k náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Odvolanie žalovaného v podaní zo dňa 21.12.2012 proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb
346/2010-311 zo dňa 06.11.2012 v napadnutom výroku o zamietnutí zvyšnej časti žaloby o d m i e t a .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu
4.195,12 Eur spolu s 0,05 % zmluvnou pokutou denne zo sumy 4.195,12 Eur od 01.06.2009 až do
zaplatenia, s 9 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 4.195,12 Eur od 01.06.2009 až do zaplatenia, sumu
36.409,59 Eur spolu so zmluvnou pokutou 0,05 % denne zo sumy 36.409,59 Eur od 26.01.2009 až do
zaplatenia a s 10 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 36.409,59 Eur od 26.01.2009 až do zaplatenia,
všetko do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Vo vzťahu k náhrade
trov konania vyslovil, že o nej rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci. Okresný súd
poukázal na žalobu doručenú súdu 10.05.2010 (pod sp.zn. 19Cb 346/2010), ktorou sa žalobca domáhal
voči žalovanému zaplatenia sumy 38.371,68 Eur spolu so zmluvnou pokutou 0,05 % denne zo sumy
20.118,85 Eur od 01.05.2009 až do zaplatenia, s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 20.118,85
Eur od 01.05.2009 až do zaplatenia, so zmluvnou pokutou 0,05 % denne zo sumy 18.252,83 Eur od
03.07.2009 až do zaplatenia a s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 18.252,83 Eur od 03.07.2009



až do zaplatenia, ako i na náhradu trov konania. Na odôvodnenie žalovanej peňažnej pohľadávky uviedol
tvrdenie, podľa ktorého uzatvoril so žalovaným dňa 15.04.2008 Zmluvu o dielo, predmetom ktorej boli
stavebné práce na objekte Bytový dom na ulici Podjavorinskej č. 4 v Bratislave - dokončenie stavby.
Na základe tejto zmluvy vystavil žalobca okrem iných i faktúru č. 95008 splatnú 30.04.2009 znejúcu na
20.118,85 Eur a faktúru č. 95015 splatnú 02.07.2009 znejúcu na 18.252,83 Eur, ktoré faktúry žalovaný
nezaplatil. Podľa čl. 7 ods. 1 zmluvy o dielo uplatnil zmluvnú pokutu v sadzbe 0,05 % denne z dlžnej
čiastky a zároveň i zákonný úrok z omeškania.

Samostatnou žalobou (pod sp.zn. 20Cb 16/2011) žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie
peňažnej pohľadávky v sume 4.195,12 Eur spolu s 0,05 % zmluvnou pokutou denne zo sumy 4.195,12
Eur od 01.06.2009 až do zaplatenia a s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 4.195,12 Eur od
01.06.2009 až do zaplatenia, ako aj na náhradu trov konania. Na odôvodnenie žaloby uviedol tvrdenia,
podľa obsahu ktorých dňa 15.04.2008 uzatvoril so žalovaným Zmluvu o dielo, predmetom ktorej boli
stavebné práce na objekte Bytový dom na ulici Podjavorinskej 4 v Bratislave - dokončenie stavby. Na
základe uvedenej zmluvy bola vystavená okrem iného i faktúra č. 95014 splatná 31.05.2009 znejúca na
12.195,12 Eur. Z vyššie uvedenej dlžnej ceny za dielo uhradil žalovaný sumu 8.000,- Eur, na základe
čoho zostatok dlžnej ceny za dielo predstavuje 4.195,12 Eur. Žalobca poukázal na ust. § 323 ods. 1
Obchodného zákonníka a § 407 ods. 2, 3 Obchodného zákonníka. Podľa čl. 7 ods. 1 zmluvy o dielo
uplatnil zároveň dohodnutú zmluvnú pokutu 0,05 % denne z dlžnej sumy a zároveň i zákonný úrok z
omeškania.

Samostatnou žalobou (pod sp.zn. 20Cb 59/2011), doručenou súdu 10.05.2010, žalobca uplatnil voči
žalovanému nárok na zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 36.409,56 Eur spolu s 0,05 % dennou
zmluvnou pokutou zo sumy 36.409,56 Eur od 26.01.2009 až do zaplatenia a s úrokom z omeškania
10 % ročne zo sumy 36.409,56 Eur od 26.01.2009 až do zaplatenia, ako i na náhradu trov konania.
Znenie žalobného petitu v časti vymedzenia istiny upresnil na sumu 36.409,59 Eur podaním žalobcu
z 19.08.2010. Na odôvodnenie žaloby žalobca uviedol tvrdenia, podľa obsahu ktorých uzatvoril dňa
15.04.2008 so žalovaným Zmluvu o dielo, predmetom ktorej boli stavebné práce na objekte Bytový dom
na Podjavorinskej ulici 4 v Bratislave - dokončenie stavby. Na základe tejto zmluvy vystavil žalobca
faktúru č. 85036 znejúcu na 1.693.370,- Sk. Dňa 30.01.2009 uzatvorili účastníci Dohodu o vzájomnom
započítaní pohľadávok a záväzkov, na základe ktorej žalovaný výslovne písomne uznal existenciu
pohľadávky uplatňovanej žalobou. Zároveň podľa čl. 7 ods. 1 zmluvy o dielo uplatnil žalobca 0,05 %
dennú zmluvnú pokutu, tak ako vyplýva zo žalobného petitu a úrok z omeškania v zákonnej sadzbe.

Okresný súd uznesením č.k. 19Cb 346/2010-92 zo dňa 11.11.2011 rozhodol o spojení vecí vedených
Okresným súdom Žilina pod sp.zn. 19Cb 346/2010, sp.zn. 20Cb 16/2011, sp.zn. 20Cb 59/2011 na
spoločné konanie ďalej vedené pod sp.zn. 19Cb 346/2010. V priebehu konania bol na majetok žalobcu
RENOM - STAVBY, s.r.o., so sídlom Eisnerova 7, 841 07 Bratislava, IČO: 35 718 579, vyhlásený
konkurz, pričom ustanovený správca konkurznej podstaty podaním z 05.09.2012 navrhol, aby súd v
konaní pokračoval; v súlade s ust. § 47 ods. 3 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v
znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZKR“), okresný súd pokračoval na strane žalobcu so správcom
konkurznej podstaty JUDr. Barbora Hudeková, so sídlom správcu B. XX, XXX XX Z..

S poukazom na vykonané dokazovanie, z neho vyvodené skutkové zistenia a závery a za aplikácie ust.
§ 536 ods. 1, 2 OBZ, § 546 ods. 1 veta prvá OBZ, § 554 ods. 1 veta prvá OBZ, § 266 ods. 1 OBZ,
§ 35 ods. 2 OBZ, § 407 ods. 1, 3, 4 OBZ, § 544 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), §
301 OBZ, § 369 ods. 1 OBZ, okresný súd vyhovel žalobe len čiastočne. Za nesporné medzi účastníkmi
označil uzatvorenie Zmluvy o dielo medzi žalobcom ako zhotoviteľom a žalovaným ako objednávateľom
dňa 15.04.2008 v písomnom vyhotovení, tak ako je súčasťou spisu na č.l. 6 až 10, vystavenie faktúr
žalobcom na žalovaného na zaplatenie ceny prác za marec 2009 č. 95015 splatnej 02.07.2009 znejúcej
na 18.252,83 Eur, za máj 2009 č. 95008 splatnej 30.04.2009 znejúcej na 20.118,85 Eur, za december
2008 č. 85036 splatnej 25.01.2008 znejúcej na 1.693.370,- Sk v rozsahu zostatku ceny za dielo podľa
tejto faktúry v sume 36.409,59 Eur a za apríl 2009 č. 95014 splatnej 31.05.2009 na 12.195,12 Eur v
rozsahu zostatku 4.195,12 Eur, uzatvorenie Dohody o zápočte zo dňa 30.01.2009, realizácia úhrady
faktúry č. 85036 v sume 10.000,- Eur k 27.07.2009, v sume 8.000,- Eur k 30.06.2009 a v sume 1.800,-



Eur k 14.05.2009 a faktúry č. 95014 v sume 8.000,- Eur k 15.06.2009 a spísanie Protokolu o odovzdaní
a prevzatí zo dňa 31.07.2009.

U faktúry č. 85036 a faktúry č. 95014 boli vykonané čiastočné úhrady, pričom faktúry boli vystavené
ako mesačné čiastkové faktúry. Keďže čiastočné úhrady týchto faktúr boli vykonané po ich splatnosti,
okresný súd z toho vyvodil, že nešlo o zálohové platby, ale o čiastočné úhrady splatnej ceny za
dielo. Pokiaľ súčasne dlžník nerealizoval prejav vôle, ktorým by vylúčil účinky uznania zvyšku záväzku
čiastočnou úhradou a za okolností, za ktorých bola čiastočná úhrada zrealizovaná, nevyplynulo, že by
dlžník čiastočnou úhradou nemienil uznať i zvyšok záväzku, je vždy možné usudzovať, že čiastočnou
úhradou dlžník uznáva i zvyšok záväzku. I právny úkon dlžníka, ktorým tento vylučuje možnosť
usudzovať, že zvyšok dlhu čiastočnou úhradou uznáva, však podľa okresného súdu musí dlžník
realizovať kvalifikovane a len vtedy môže vylúčiť právne dôsledky § 407 ods. 3 OBZ, a to takým prejavom
vôle, ktorý je vo vecnej a časovej súvislosti s realizovanou čiastočnou úhradou. V tomto kontexte okresný
súd vyhodnotil, že výzvy žalovaného adresované žalobcovi z 26.10.2009 (č.l. 122-123 spisu), ktoré sa
dostali do dispozičnej sféry žalobcu, požiadavku vecnej súvislosti spĺňajú. Žalovaný v nich žiadal žalobcu
o vystavenie dobropisov k faktúram č. 85036 a č. 95014 s odôvodnením, že fakturované práce neboli
v danom rozsahu uskutočnené, teda existovala vecná súvislosť rozporovania (zvyšku) dlhu. Uvedený
záver však podľa okresného súdu nebolo možné konštatovať vo vzťahu k listom žalovaného z č.l. 119,
68 (118), 69, (121), nakoľko nimi žalovaný neučinil spornou skutočnosť riadnej a včasnej realizácie
plnenia, cena ktorého bola vyúčtovaná faktúrami uvádzanými v týchto listoch a nerozporoval konkrétnu
výšku pohľadávky. Rovnaké konštatovanie okresného súdu sa týkalo i listu žalovaného z 31.07.2009
(č.l. 117 spisu), ktorým žalovaný uplatnil tvrdený nárok z vád plnenia na odstránenie vád, odlišný od
nárokov z vád na peňažné plnenie (napr. na zľavu z ceny). K časovej súvislosti okresný súd uviedol,
že toto kritérium súbežne s konštatovanou a vyžadovanou vecnou súvislosťou, mohlo byť (a bolo)
hodnotené len u výziev dlžníka z č.l. 122, 123 spisu. Avšak požiadavka časovej súvislosti prejavov
dlžníka podľa jeho výziev z č.l. 122-123 spisu s realizovanou čiastočnou úhradou faktúr č. 85036 a
č. 95014 nebola okresným súdom vyhodnotená ako splnená, ak výzvy na predloženie dobropisov boli
žalovaným vystavené a žalobcovi odoslané až po troch a viac mesiacoch od realizácie úhrad. Preto
nebolo možné podľa okresného súdu prijať záver, že realizáciou čiastočného plnenia faktúr č. 85036 a č.
95014 nenastali účinky uznania (i) zvyšku ceny za dielo vyúčtovanej týmito faktúrami, pretože nemožno
usudzovať, že čiastočným plnením žalovaný uznáva i zvyšok svojho záväzku z titulu dlžnej ceny za dielo
týmito faktúrami vyúčtovanej. Opačný záver by bol podľa okresného súdu v rozpore s princípom právnej
istoty účastníkov daného právneho vzťahu. Okresný súd tak žalobe vyhovel v rozsahu, ako vyplýva z
výroku tohto rozsudku a právo na zaplatenie sumy 36.409,59 Eur a 4.195,12 Eur priznal žalobcovi ako
zhotoviteľovi voči žalovanému ako objednávateľovi ako právo na zaplatenie dlžnej ceny za dielo podľa
§ 536 a nasl. OBZ a na základe konštatovania, že „nastali právne účinky uznania týchto pohľadávok
žalobcu voči žalovanému v dôsledku realizácie čiastočných úhrad podľa § 407 ods. 3 OBZ“.

Vo vzťahu k zvyšnej uplatnenej cene za dielo podľa faktúr č. 95008 a č. 95015 okresný súd uviedol, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o vzniku a existencii práva na zaplatenie ceny za dielo za
mesiac marec 2009 (fa č. 95015) a za mesiac máj 2009 (fa č. 95008). Zdôraznil dojednanie účastníkov v
zmluve o dielo, čl. 6 bod 1, podľa ktorého súčasťou faktúry mal byť súpis vykonaných prác potvrdených
zástupcom zhotoviteľa. Vo vzťahu k tomuto dojednaniu nevidel okresný súd priestor, dôvod pre aplikáciu
výkladových pravidiel (§ 266 ods. 1 OBZ). Za určujúce považoval nepochybné jazykové vyjadrenie
prejavu vôle účastníkov vyjadrenej v dotknutom zmluvnom dojednaní. Pre aplikáciu § 265 OBZ v danom
prípade nevidel priestor, s dôrazom na súhlasné prejavy vôle účastníkov (zmluvy). Dôkazné bremeno
vo vzťahu k tvrdeniu o vzniku a existencii práva na zaplatenie ceny za dielo vyúčtovanej faktúrami
č. 95008 č. 95015 spočívalo na žalobcovi, ktorý ho v konaní neuniesol. V tomto smere okresný súd
podrobne zdôvodnil i hodnotenie výpovedí svedkov; uviedol tiež dôvody, pre ktoré nevykonal k obrane
žalovaného výsluchy svedkov J. a Y..

Okrem priznanej istiny 4.195,12 Eur a 36.409,59 Eur okresný súd žalobcovi priznal i žalovanú zmluvnú
pokutu podľa dojednania účastníkov v zmluve o dielo v čl. 7 bod 1, pričom zdôraznil jej najmä
zabezpečovaciu funkciu a vyjadril sa i k jej primeranosti. V súvislosti so zisteným omeškaním žalovaného
s platením priznaných peňažných pohľadávok okresný súd priznal žalobcovi okrem zmluvnej pokuty i
úroky z omeškania za dobu a vo výške, ako vyjadril v prvom napadnutom výroku rozsudku. Rozhodnutie



o trovách prvostupňového konania vyhradil na štádium po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej s
odkazom na § 151 ods. 3 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný. K prvému meritórnemu výroku
rozsudku, vo vzťahu k faktúram č. 95014 a č. 85036, nesúhlasil s posúdením skutkových okolností za
aplikácie ust. § 407 ods. 3 OBZ. Poukázal na listinné dôkazy, ktoré produkoval v konaní a z ktorých
vyplýva, že fakturované čiastky rozporoval. Prípad bolo potrebné posudzovať celkovo, nie ako čiastkové
faktúry, ale ako jedno dielo, ktoré žalobca vyúčtoval nielen uvedenými dvoma faktúrami č. 95014 a
č. 85036, ale aj ostatnými faktúrami - dve z nich boli predmetom sporu, avšak súd ich zaplatenie
žalobcovi nepriznal, nakoľko neboli čiastočne uhradené zo strany žalovaného. Výpoveďami svedkov
bolo podľa žalovaného preukázané, že žalobca nesplnil dielo tak, ako bolo účtované spornými faktúrami.
Skutočnosť, že dve z nich žalovaný čiastočne uhradil, preto právne neobstojí, s ohľadom na vykonané
dôkazy. Ak žalobca nevykonal práce a nedodal materiál na stavbu, nie je možné priznať mu z dvoch
faktúr (aj keď čiastočne uhradených) právo na zaplatenie a z dvoch faktúr (neuhradených ani čiastočne),
toto právo nepriznať. Podľa žalovaného okresný súd „pochybil v hodnotení dôkazov a ich aplikovaní
na právnu situáciu medzi účastníkmi konania“. Z výpovedí svedkov p. W. a Z. vyplývalo, že žalobca
fakturované práce nevykonal a materiál nedodal; svedecké výpovede boli podložené „rozsiahlym
súborom listinných dôkazov“ predložených žalovaným. Skutočnosť, že žalovaný nesplnil svoje zmluvné
povinnosti tak, ako boli špecifikované v Zmluve o dielo zo dňa 15.04.2008, je podľa žalovaného zrejmá
aj z termínu, kedy bolo predmetné dielo odovzdané - 31.07.2009, hoci podľa zmluvy bol termín plnenia
dojednaný na 31.12.2008. Žalobca teda bol v omeškaní s odovzdaním diela o 212 dní, pričom zmluvne
dojednaná zmluvná pokuta podľa ust. čl. 7 bod 2 zmluvy o dielo predstavuje po prepočte na počet dní
omeškania sumu 166.673,96 Eur. V zmysle zmluvných dojednaní mala byť zmluvná pokuta odpočítaná
od fakturácie žalobcu a žaloba následne zamietnutá. Žalovaný nesúhlasil ani s vyhodnotením súdu
týkajúcim sa dojednania podľa čl. 6 bod 1 zmluvy o dielo, a to súpise prác a dodávok potvrdených
zhotoviteľom. Podľa názoru žalovaného sa takáto prax medzi účastníkmi obchodných právnych vzťahov,
konkrétne v stavebníctve, vôbec nevyskytuje, čo potvrdili aj svedecké výpovede. Pokiaľ by takémuto
dojednaniu bola poskytnutá právna ochrana, bolo by to v rozpore s ust. § 265 OBZ. Žalobca by bol
oprávnený na základe súpisov ním vystavených a podpísaných účtovať v podstate čokoľvek a žalovaný
by bol povinný takéto plnenie zaplatiť. Žalobca s odkazom na ust. § 205 ods. 2 písm. d), f) OSP označil
napadnutý rozsudok za nesprávny a žiadal, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil na nové rozhodnutie,
alebo napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalobcu zaviaže na
náhradu trov konania.

K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v písomnom podaní jeho právneho zástupcu
(č.l. 334-335 spisu). Uviedol, že okresný súd v konaní dostatočne a správne vyhodnotil všetky vykonané
dôkazy v ich vecnej a časovej súvislosti a na základe vyhodnotenia dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam. V zmysle uzavretej zmluvy o dielo žalobca realizované práce za december 2008
vyúčtoval žalovanému faktúrou č. 85036 a za apríl 2009 faktúrou č. 95014; žalovaný uvedené faktúry
prevzal spolu so súpismi realizovaných prác, rozsah fakturovaných prác ani ich cenu nespochybnil a
čiastočne ich zaplatil. Podľa žalobcu žalovaný ani po vystavení predmetných faktúr ani pri realizácii
čiastočných úhrad nespochybnil opodstatnenosť fakturovanej sumy a v úzkej časovej súvislosti medzi
vystavením faktúr a predovšetkým medzi čiastkovými úhradami neuskutočnil žiaden úkon, z ktorého
by bolo zrejmé vylúčenie účinkov uznania zostatku dlhu podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka.
Z výpovedí svedkov W. a Z. nevyplynula neoprávnenosť rozsahu a ceny fakturovaných prác žalobcom
vo faktúre č. 85036 a č. 95014. Tvrdenia svedkov boli len vo všeobecnej rovine a objasnili spôsob
a postup pri vystavovaní dielčích mesačných faktúr. Námietky o oneskorenom odovzdaní diela a s
tým spojenej zmluvnej pokuty označil žalobca za irelevantné, keďže žalovaný v prvostupňovom konaní
žiadnu zmluvnú pokutu neuplatnil. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného
súdu potvrdil ako vecne správny a zaviazal žalovaného k náhrade trov konania.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku
v zmysle § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu
vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 4.195,12 Eur a 36.409,59 Eur s úrokmi z
omeškania a zmluvnou pokutou a vo výroku vo vzťahu k náhrade trov konania potvrdil podľa § 219 ods.



1 OSP ako vecne správne rozhodnutie a odvolanie žalovaného proti napadnutému rozsudku vo výroku
o zamietnutí žaloby odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b) OSP, z nasledovných právnych dôvodov.

Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b) OSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto
na odvolanie nie je oprávnený.

Za aplikácie vyššie citovaných zákonných ustanovení sa odvolací súd primárne zaoberal rozsahom
podaného odvolania, a tým rozsahom prieskumu napadnutého rozsudku v odvolacom konaní. Z
obsahu odvolania žalovaného (č.l. 326-327 spisu), najmä odvolacieho návrhu, vyplývala požiadavka
žalovaného, aby odvolací súd konal a rozhodol o celom rozsudku súdu prvého stupňa. V danom
prípade však okresný súd meritórne rozhodol tak, že (prvým výrokom) v časti žalobe vyhovel a (druhým
výrokom) žalobu vo zvyšnej časti zamietol. V takom prípade sa odvolací súd zaoberal primárne z
procesného hľadiska otázkou, či sú splnené podmienky odvolacieho konania v rovine prípustnosti
odvolania voči celému rozsudku okresného súdu, t.j. jeho celej výrokovej časti, tak ako žiadal žalovaný.
Išlo o otázku oprávnenia žalovaného na podanie odvolania, a to voči všetkým výrokom napadnutého
rozsudku okresného súdu. K tomu odvolací súd uvádza, že oprávnenie na podanie odvolania nemá
účastník konania bez ďalšieho. Z povahy odvolania ako riadneho opravného prostriedku vyplýva, že
odvolanie môže podať len ten účastník, ktorému nebolo rozhodnutím súdu prvého stupňa v celom
rozsahu vyhovené, prípadne ktorému bola rozhodnutím spôsobená iná určitá ujma na jeho právach.
Rozhodujúci je pritom výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože existenciu možnej ujmy možno
hodnotiť len z procesného hľadiska. Pri tomto hodnotení sa neprihliada na subjektívne presvedčenie
účastníka konania, ale na objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím súdu mu bola spôsobená určitá ujma,
ktorú možno odstrániť zrušením alebo zmenou napadnutého rozsudku (porovnaj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 09.11.2010, sp.zn. 5Cdo 215/2010).

Prípustnosť odvolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu. Objektívna stránka sa
nevzťahuje na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt z tohto opravného
prostriedku - či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému
je odvolanie prípustné. Subjektívna stránka prípustnosti odvolania sa naproti tomu viaže na osobu
konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie - či je u neho daný
dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto
opravným prostriedkom). Takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím prvostupňového súdu bol
odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho
pomery. Toto subjektívne procesné oprávnenie ale nemá účastník, v neprospech ktorého rozhodnutie
súdu nevyznelo a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na svojich právach. Záver o tom, že podané
odvolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o oboch stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej
ako aj subjektívnej), posúdenie subjektívnej prípustnosti odvolania ale vo všeobecnosti predchádza
posúdeniu objektívnej prípustnosti (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26.01.2010,
sp.zn. 4Obo 130/2009).

V danom prípade z hľadiska posúdenia (ne)prípustnosti odvolania žalovaného v rovine vyhodnotenia
jeho oprávnenia na podanie odvolania bolo relevantné, že žalovaný v odvolacom návrhu žiadal
zrušiť celý napadnutý rozsudok okresného súdu, avšak druhým výrokom okresný súd zvyšnú časť
žaloby zamietol, čo nevyznelo v neprospech žalovaného. Preto v tejto časti odvolací súd zistil, že
žalovaný nedisponuje subjektívnym procesným oprávnením na podanie odvolania voči dotknutej časti
meritórneho rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré, ak zamietlo (zvyšnú) časť žaloby, tak nevyznelo
v neprospech žalovaného. Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie žalovaného proti predmetnej
časti napadnutého rozsudku odmietol ako podané neoprávnenou osobou (§ 218 ods. 1 písm. b) OSP),
preto sa nemohol zaoberať touto časťou napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a jeho dôvodmi.

Rovnako v procesnej rovine odvolací súd podľa obsahu podaného odvolania zistil, že obsahuje
nové tvrdenia, ktoré žalovaný nepoužil v prvostupňovom konaní do štádia skončenia dokazovania



na pojednávaní Okresného súdu Žilina dňa 06.11.2012. Účastníci pritom boli i na uvedenom ústnom
pojednávaní riadne procesne súdom prvého stupňa poučení podľa ust. § 120 ods. 4 OSP o tom,
že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr
do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené neskôr
súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok
uvedených v § 205a. Išlo o nové tvrdenie žalovaného, že žalobca bol v omeškaní s plnením zmluvnej
povinnosti, odovzdať dielo do 31.12.2008, o 212 dní, pričom zmluvná pokuta podľa ustanovenia čl. 7
bod 2 zmluvy o dielo predstavuje po prepočte na počet dní omeškania sumu 166.673,96 Eur; v zmysle
zmluvných dojednaní mala byť zmluvná pokuta odpočítaná od fakturácie žalobcu a žaloba následne
zamietnutá. Uvedená argumentácia žalovaného nebola predmetom konania pred súdom prvého stupňa.
Žalovaný v odvolaní netvrdil ani nepreukázal v súvislosti s uvedenou novou argumentáciou splnenie
podmienok podľa § 205a ods. 1 OSP, len za ktorých by bolo možné sa v odvolacom konaní zaoberať ako
relevantným odvolacím dôvodom skutočnosťami a/alebo dôkazmi nepoužitými v prvostupňovom konaní.
Za týchto okolností uvedené tvrdenie žalovaného nemohlo mať vplyv na posudzovanie napadnutého
prvého meritórneho výroku rozsudku súdu prvého stupňa v odvolacom konaní. Ide o premietnutie
procesného systému neúplnej apelácie, ktorou je ovládané odvolacie konanie. Pre úplnosť odvolací
súd poukazuje i na ust. § 216 ods. 1 OSP, podľa ktorého ustanovenia § 92 ods. 2 a 4, § 97 a 98 pre
odvolacie konanie neplatia. V tejto súvislosti odvolací súd tiež uvádza, že neaplikoval postup ako v inej
odvolacej veci riešenej v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Obdo 9/2011 zo dňa
04. apríla 2013, jednak pre odlišnosť skutkovej a procesnej situácie, no i vzhľadom na to, že v uvedenom
rozhodnutí nebola zodpovedaná otázka aplikácie ust. § 216 ods. 1 OSP vo väzbe na ust. § 205a ods.
1 OSP.

Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Vo vzťahu k vecne preskúmavanému, odvolaním napadnutému prvému výroku rozsudku okresného
súdu o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 4.195,12 Eur a sumu 36.409,50 Eur spolu s úrokmi
z omeškania a zmluvnou pokutou, odvolací súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia
bola vyššie citovaná právna úprava (§ 212 ods. 1 OSP, § 219 ods. 1, 2 OSP).

Prejednaním veci podľa § 212 ods. 1 OSP len v rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil
v odvolaní a z nich len tých relevantných odvolacích dôvodov, ktoré sa viazali na obranu žalovaného,
skutočnosti a dôkazy produkované pred súdom prvého stupňa, za konštatovania uzavretého skutkového
stavu vo veci, ktorým bol odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP), krajský súd uvádza, že
okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne
skutkové zistenia a závery a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na vecnú správnosť
napadnutého meritórneho (prvého) výroku rozsudku okresného súdu o uložení povinnosti žalovanému
zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu s príslušenstvom a zmluvnou pokutou, krajský súd za aplikácie ust. §
219 ods. 2 OSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti.

Len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutej časti rozsudku okresného súdu a k relevantným
odvolacím dôvodom žalovaného krajský súd uvádza, že odvolanie spočívalo v námietke, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Základom obrany žalovaného bolo, že
žalované faktúry mali byť posudzované nie ako čiastkové, ale v rámci celkovej fakturácie, za celé dielo.
Ak žalobca nevykonal práce a nedodal materiál na stavbu, nie je možné priznať mu z dvoch faktúr (aj keď
čiastočne uhradených) právo na zaplatenie a z dvoch faktúr (neuhradených ani čiastočne) toto právo
nepriznať.



Odvolací súd k uvedenému poukazuje, že základom právneho vzťahu účastníkov nepochybne bola
písomná Zmluva o dielo z 15.04.2008 (č.l. 6 a nasl. spisu), ktorou účastníci, žalovaný na strane
objednávateľa a žalobca na strane zhotoviteľa (§ 536 a nasl. OBZ), upravili vzájomné práva a povinnosti.
V rámci tejto individuálnej úpravy vzájomných záväzkových vzťahov účastníci v čl. 6 ods. 1-3 dojednali
čiastkovú fakturáciu v nadväznosti na jedenkrát mesačne vystavované súpisy vykonaných prác a
dodávok potvrdené zhotoviteľom, so splatnosťou do 20 dní od vystavenia faktúry. Až posledná faktúra
mala byť označená ako konečná faktúra, pričom zo žiadneho zmluvného ustanovenia nevyplývalo,
že faktúry vystavené zhotoviteľom jedenkrát mesačne mali mať charakter podkladu pre zálohovú
(preddavkovú) platbu. Naopak z dikcie čl. 6 ods. 3 zmluvy o dielo výslovne vyplývalo právo zhotoviteľa
vystavovať jedenkrát mesačne faktúry a bola dohodnutá aj ich splatnosť. Tiež v spojení s okolnosťou, že
k vystaveniu takej (čiastkovej) faktúry mohlo dôjsť až v spojení so súpisom vykonaných prác a dodávok,
bolo odvolacím súdom zhodne so súdom prvého stupňa vnímané ako dojednanie čiastkovej fakturácie,
vždy po vykonaní časti diela, s frekvenciou najviac jedenkrát mesačne. Za relevantný i vo vzťahu k
odvolacím dôvodom považoval odvolací súd písomný zápis o prevzatí dokončených stavebných prác ku
dňu 31.07.2009, podpísaný oboma účastníkmi. Odvolací súd sa stotožnil so závermi okresného súdu,
že dôkazmi vykonanými v prvostupňovom konaní nebol vyvrátený obsah uvedeného zápisu. Pokiaľ
išlo o námietku žalovaného o pochybení okresného súdu „v hodnotení dôkazov a ich aplikovanie na
právnu situáciu medzi účastníkmi konania“, tak odvolací súd poukazuje, že dôkazy hodnotí súd podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP).
Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97).

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd nezistil, že by okresný súd vybočil z vyššie
uvedených kritérií hodnotenia vykonaných dôkazov, že by dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a
záverom a že by z tohto dôvodu došlo k vecne nesprávnemu rozhodnutiu v dotknutej časti. Ani posúdenie
čl. 6 ods. 1 zmluvy o dielo nebolo možné považovať za nesprávne v skutkovej ani právnej rovine. Okresný
súd správne vychádzal z autonómie zmluvných vzťahov účastníkov vo sfére súkromného práva, o to
viac, ak išlo o dohodu dvoch podnikateľských subjektov, kde pri ich posudzovaní je dôvodné pokiaľ
možno nezasahovať do individuálnych vzťahov zo strany súdu. Takáto ingerencia súdu sa predpokladá,
či vyžaduje len pri porušení kogentných právnych noriem, čo nebol súdený prípad. Ak sa teda účastníci
daného právneho vzťahu dohodli na tom, že súpisy vykonaných prác a dodávok ako podklad mesačnej
fakturácie podpisuje (len) zhotoviteľ, tak uvedené zmluvné dojednanie bolo potrebné rešpektovať,
pričom zmluva má prednosť pred všeobecnou „praxou v stavebníctve“, na ktorú poukazoval odvolateľ.
V tomto smere odvolací súd primerane poukazuje na ust. § 273 ods. 2 OBZ, podľa ktorého odchylné
dojednania v zmluve majú prednosť pred znením obchodných podmienok uvedených v ods. 1. To, že
niektoré z individuálnych zmluvných dojednaní, ktoré vychádzajú z dispozitívnej právnej úpravy, od ktorej
sa zmluvné strany (účastníci) môžu odchýliť, sa v prípade sporu javia ako nevýhodné pre jednu zo
sporových strán, bez ďalšieho neznamená potrebu posúdenia v zmysle § 265 OBZ, podľa ktorého výkon
práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

K záveru a posúdeniu nárokov žalobcu vo vzťahu k faktúram č. 85036 a č. 95014 odvolací súd v skutkovej
i právnej rovine v plnej miere odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku; okresný súd rešpektoval
okolnosti daného prípadu a ust. § 407 ods. 3 OBZ na daný skutkový stav správne aplikoval i interpretoval.

V posudzovanom prípade okresný súd opodstatnene dospel k záveru, že žalobca vo vzťahu k prvému
napadnutému výroku rozsudku dostatočne uniesol svoje dôkazné bremeno. K tomu odvolací súd len
dodáva, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za
konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v
jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých



prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola
alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať
záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.
Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu
týchto skutočností tiež tvrdí. Žalobca v prvostupňovom konaní uniesol dôkazné bremeno na preukázanie
existencie vyvrátiteľnej domnienky v zmysle § 407 ods. 3 OBZ vo vzťahu k čiastočne uhradeným
faktúram žalobcu č. 85036 a č. 95014; naopak žalovaný túto domnienku v prvostupňovom konaní ani cez
produkované odvolacie dôvody nevyvrátil - v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno svojej obrany
proti uplatnenému nároku žalobcu, v priznanej časti podľa (prvého) napadnutého výroku rozsudku
okresného súdu. Odvolací súd zdôrazňuje, že neboli to len čiastočné úhrady žalovaných faktúr, ale aj
prepojenie na zápis na č.l. 46 spisu a ostatné vykonané dôkazy dostatočne zhodnotené v prvostupňovom
konaní okresným súdom, z ktorých, v ich súhrne, vyplynul záver o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi priznanú istinu s príslušenstvom a zmluvnou pokutou.

Napokon k odvolaniu žalovaného za potrebné považuje odvolací súd dodať, že obsah práva na
spravodlivý proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich
diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03) (k tomu porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5Cdo 218/2010).

Z uvedeného bol rozsudok okresného súdu v preskúmanom napadnutom (prvom) meritórnom výroku,
ako aj vo výroku vo vzťahu k trovám konania potvrdený podľa § 219 ods. 1 OSP.

Keďže okresný súd rozhodnutie o trovách konania vyhradil po právoplatnosti rozsudku vo veci samej
postupom podľa § 151 ods. 3 OSP, odvolací súd vo vzťahu k uplatneným trovám odvolacieho konania
za aplikácie § 224 ods. 4 OSP vyslovil, že o ich náhrade rozhodne súd prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.