Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/217/2018 z 24. 9. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. septembra 2018, sp. zn. 8Co/217/2018, ECLI:SK:KSBA:2018:1111234350.1
Krajský súd Bratislava | 8Co/217/2018 | ECLI:SK:KSBA:2018:1111234350.1 | 2018-09-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/acbe3764-7af3-4992-a174-013f002bacd6
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1111234350.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/217/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111234350
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1111234350.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobkyne: Q. C., C. C. X, H., zastúpenej
JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, advokátom so sídlom Kutlíkova 17, Bratislava, proti žalovanému:
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2,
Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo
dňa 03. marca 2014, č.k. 4C 151/2011-116, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd  rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku týkajúcom sa priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v sume 10.000 eur  p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanému  povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu
škody vo výške 4.965,08 eur, nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur, trovy konania vo výške 4.340,62
eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Vychádzal zo zistenia, že uznesením vyšetrovateľa zo dňa
23.03.2006 bolo začaté trestné stíhanie žalobkyne    z pokusu trestného činu podvodu, proti ktorému
uzneseniu o začatí trestného stíhania                        a vznesení obvinenia podala žalobkyňa sťažnosť, ktorú
Krajská prokuratúra v Bratislave uznesením zo dňa 25.05.2006 č.k. 2Kv  49/06 ako nedôvodnú zamietla
a podaním zo dňa 21.04.2008 podala na žalobkyňu, ako obvinenú, obžalobu na súd. Okresný súd
Bratislava IV uznesením zo dňa 12.02.2009 sp.zn. 2T  75/2008 zastavil trestné stíhanie proti obvinenej,
pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod ani na postúpenie veci, následne Krajský súd v
Bratislave  uznesením zo dňa 15.07.2009 sp.zn. 1To 58/2009 zrušil napadnuté uznesenia Okresného
súdu Bratislava IV  a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom sťažnosť poškodenej
zamietol. Uznesením zo dňa 27.08.2009 č.k. 2T 75/2008- 459 zastavil Okresný súd Bratislava IV trestné
stíhanie žalobkyne z dôvodu, že skutok, ktorý jej bol kladený za vinu, nie je  trestným činom a nie je
dôvod na postúpenie veci, Krajský súd                v Bratislave uznesením zo dňa 20.01.2010 sp.zn. 1To
122/2009 zamietol sťažnosť prokurátorky Krajskej prokuratúry v Bratislave. Takto zistený skutkový stav
po právnej stránke posúdil podľa § 1, § 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, § 10, § 20
zák. č. 58/1969 Zb.  v spojení s § 27 ods. 1, 2 a § 3 ods. 1 a 2, § 8 ods. 5, 6 , § 9 ods. 1, 2, § 17  zák.č.
514/2003 Z.z.  a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná.  Zaujal právny názor, že zastavenie
trestného stíhania, ako aj oslobodenie spod obžaloby, majú rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia
o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, a preto v danom prípade vyvodil záver, že ten, proti ktorému
bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má zásadne právo na
náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení  obvinenia. V konaní tak mal za preukázanú jednu z
podmienok priznania nároku na náhradu škody, a to existenciu nezákonného rozhodnutia, ktorým bolo v
danom prípade uznesenie         o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia voči žalobkyni. Vo vzťahu
k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu, spočívajúceho v prieťahoch v konaní konštatoval, že
podkladom a právnym základom pre priznanie náhrady škody za nesprávny úradný postup spočívajúci



v prieťahoch v konaní môže byť iba konštatovanie prieťahov v konaní zákonom určeným orgánom,
čomu nasvedčuje aj novela zákona č. 514/2003 Z.z. účinná od 01.01.2013, ktorá neobsahuje prechodné
ustanovenia. Mal za to, že súd v občianskoprávnom konaní nie je oprávnený posúdiť a preskúmavať
prípadnú nesprávnosť postupu spočívajúcu  v prieťahoch                   v konaní a nie je oprávnený ustáliť,
či v predmetnom konaní došlo k nesprávnemu  postupu,               a preto nemá podklad pre priznanie
náhrady škody z titulu prieťahov v trestnom konaní.                   V tejto súvislosti poukázal na to, že
žalobkyňa nepreukázala, že prieťahy v trestnom konaní boli konštatované príslušným orgánom verejnej
moci. Žalobkyni tak priznal náhradu škody vo výške 4.965,08 eur spočívajúcej v trovách obhajoby v
trestnom konaní, ktorú vynaložila                   v súvislosti s právnym zastúpením. Priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch odôvodnil tým, že v danom prípade išlo o citeľný zásah do práva žalobkyne na
jej česť, dôstojnosť a mal nepriaznivé dôsledky na ďalšie pracovné uplatnenie. Poukázal na to, že o
trestnom konaní sa dozvedela kultúrna obec, v rámci  ktorej žalobkyňa vykonávala podnikateľskú činnosť
- organizovala a moderovala kultúrne vystúpenia. Zohľadnil, že trestné stíhanie trvalo takmer               4 roky
a malo tak za následok sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyne, o čom svedčia podané žiadosti o
prijatie do pracovného pomeru. V tejto súvislosti konštatoval, že informácia o trestnom stíhaní žalobkyne
mala vplyv na jej možnosť zamestnať sa. Dodal, že nepriaznivé dôsledky potvrdil vo svojej výpovedi
svedka aj manžel žalobkyne. Mal za to, že zásahom do  rodinného a spoločenského života žalobkyne,
s priamym dopadom na jej najbližších, bola skutočnosť, že sa podrobovala  jednotlivým vyšetrovacím
a trestným  úkonom, ktoré si vyžiadali zvýšenú námahu, či už finančnú alebo psychickú z jej  strany,
ako aj jej najbližších. Zohľadnil skutočnosť zlého a ťaživého psychického prežívania žalobkyne, ktorá
ako osoba bezúhonná bola obvinená zo spáchania trestného činu a trestne stíhaná počas obdobia
takmer štyroch rokov, čo zvyšovalo jej neistotu a odôvodnene prehlbovalo jej vnímanie  celého procesu
s negatívnou prognózou až do tej miery, že uvažovala o samovražde. Za odôvodnený považoval strach
žalobkyne o budúcnosť jej dvoch maloletých detí, ktoré vzhľadom k úmrtiu ich otca boli naviazané na
matku a terajší manžel žalobkyne ich nemal zverené do starostlivosti. Zdôraznil,  že u žalobkyne vznikli
v dôsledku trestného stíhania traumatizujúce a dôstojnosť  znižujúce pocity, ktoré bolo možné odstrániť
iba priznaním nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko následky boli takej intenzity a závažnosti, že
v určitej miere pretrvávajú dodnes a ako postačujúce sa nejaví poskytnutie iného zadosťučinenia. S
poukazom na uvedené uzavrel, že u žalobkyne došlo k zásahu do jej osobnostných práv, ktorý mal
dôsledok v znížení jej  dôstojnosti, v negatívnom dopade  na jej súkromný život a pracovné uplatnenie.
Vo zvyšnej časti uplatnenej nemajetkovej ujmy návrh ako nedôvodný zamietol, nakoľko priznanú výšku
nemajetkovej ujmy považoval za primeranú následkom, ktoré boli žalobkyni nezákonným rozhodnutím
spôsobené a zohľadnil aj tú skutočnosť, že žalobkyňa  dostatočným spôsobom nepreukázala vplyv
trestného stíhania na psychický  vývoj detí tak, ako dôvodila vo svojej výpovedi. O náhrade trov konania
rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
2.  Proti výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný,
domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bola žaloba aj v tejto časti zamietnutá, dôvodiac nesprávnymi
skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Nesúhlasil so záverom, že uznesenie o vznesení
obvinenia a začatí trestného stíhania je nezákonným rozhodnutím. Mal za to, že v konaní neboli
dostatočne preukázané podmienky na náhradu nemajetkovej ujmy, keď z výpovede  žalobkyne a jej
manžela nemožno dostatočne vyvodiť, že v danom prípade trestné stíhanie spôsobilo citeľný zásah do
pracovnej oblasti, a ani spôsobenie závažných následkov v spoločenskom uplatnení. Argumentoval, že
žalobkyňa nepreukázala, že dôvodom pre neprijatie do pracovného, resp. služobného pomeru, bolo jej
trestné stíhanie.
3.  Žalobkyňa  vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného  uviedla, že sa stotožňuje so záverom súdu
prvej inštancie, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby
oslobodený, má zásadne právo na náhradu škody. Nestotožnila sa                   s tvrdením  žalovaného, že
nemožno z jej výpovede a výpovede jej manžela vyvodiť, že                    v danom prípade trestné stíhanie
nespôsobilo citeľný zásah do jej pracovnej oblasti, a ani závažné následky v spoločenskom  uplatnení
a v tomto smere odkázala na obsah svojho odvolania.
4.  Rozsudkom č.k.8Co/345/2014-162 zo dňa 09.02.2016 Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd,
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (okrem iného) v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť
žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur a  vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh na
zaplatenie peňažnej náhrady v sume 15.000 eur za prieťahy        v konaní napadnutý rozsudok zrušil
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.                    V odôvodnení svojho rozhodnutia sa
odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvej inštancie                s poukazom na  § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
a na podporu jeho argumentácie konštatoval, že  zákon č. 514/2003 Z.z. v ust. § 17 ods. 2 priznáva
poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,



právo na úhradu nemajetkovej ujmy                  v peniazoch za súčasného splnenia dvoch podmienok,
a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
spôsobenú ujmu a jednak, že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou
verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod. Vznik objektívnej
zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi
vydaním nezákonného rozhodnutia, či nesprávnym úradným postupom                       a vznikom
nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma  predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného, a
teda môže  predstavovať  rôzne  negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce
na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný                         a pracovný život, rodinné vzťahy,
spoločenské postavenie a pod. Zákon  pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym
výpočtom,  stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti
každého individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak  ponechané  na ľubovôľu
súdu, ale musí byť  založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať
zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov
v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno
zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti  možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom
pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá
stanovuje  okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy  prihliadnuť, potom vyplýva, že  nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť
už zo samotnej existencie nezákonného rozhodnutia, či nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa
na následky  dopadu vzniknutej ujmy  na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy  a
okolnosti, za ktorých k nej došlo. Zdôraznil, že  trestné stíhanie  ako nezákonné rozhodnutie zakladajúce
neoprávnenosť zásahu, nepochybne predstavuje obmedzenie súhrnu osobnostných práv poškodeného
a  znamená  už samé osebe  pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného
nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej
ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to,  že zadosťučinenie v podobe morálnej satisfakcie nie je
dostatočne účinným a efektívnym  prostriedkom na vyváženie  či zmiernenie tejto vzniknutej  ujmy. Hoci
aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného
ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom ďalšieho dokazovania  posudzovanie,
či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby  svoje tvrdenia o existencii takých
relevantných skutočností,  ktoré  umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú
situáciu, v konaní hodnoverne preukázal.  V danej veci tak odvolací súd, rovnako ako  súd prvej inštancie,
považoval za relevantnú najmä  tú skutočnosť, že trestné stíhanie žalobkyne trvalo takmer  4  roky,
ktorá dĺžka  výrazne ovplyvnila jej dovtedajší život, a preto  svojím rozsahom a intenzitou predstavuje
jej trestné stíhanie značný zásah do osobnostných práv, pretože jeho negatívne následky by pociťoval
ako závažnú ujmu každý na jej mieste a v jej  postavení. Odvolací súd rovnako považoval  za správne
závery súdu prvej inštancie týkajúce sa zistených  následkov v  rodinnom živote žalobkyne, ktoré boli
náležite  preukázané aj svedeckou  výpoveďou   jej  manžela.  Odvolací súd poznamenal, že  pokiaľ
sa doposiaľ žalobkyni nedostalo primeraného zadosťučinenia                  v nepeňažnej forme, je
plne opodstatnené priznanie  peňažnej satisfakcie za účelom zmiernenia následkov vzniknutej ujmy,
keď najmä na značný odstup času,  na jej reparovanie už nie je postačujúce len samotné konštatovanie
porušenia práva, či ospravedlnenie. Ďalej odvolací súd skonštatoval, že súd prvej inštancie dôkladne
vyhodnotil vo vzťahu k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy dĺžku doby trestného  stíhania
spôsobujúcej                         u žalobkyne psychické problémy, ktoré mali  dopad na jej rodinný život a s tým
spojené obavy o budúcnosť jej maloletých detí, odkázaných výlučne na jej starostlivosť. Tieto psychické
problémy však neboli tak závažné, že by si vyžadovali odbornú pomoc, ale že by bola žalobkyňa
odkázaná na užívanie terapeutických  (liečebných) prípravkov na zmiernenie traumatizujúcich pocitov.
Mal za to, že v odvolaní  žalobkyňou tvrdené zdravotné problémy  v konaní neboli ničím podložené a
navyše dodal, že náhrada nemajetkovej ujmy neslúži na odškodnenie následkov vzniknutých na zdraví,
v tomto smere sa môže poškodený domáhať bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Odvolací
súd tiež konštatoval, že súd prvej inštancie dôsledne vyhodnotil a premietol do výšky priznanej peňažnej
náhrady aj nepriaznivé dopady trestného stíhania na  profesionálny život  žalobkyne, ktorá bola svojimi
podnikateľskými aktivitami v umelecko-kultúrnom živote známou, čo jej spôsobilo  sťažené pracovné
uplatnenie po ukončení podnikania v roku 2004. V tejto súvislosti však  zdôraznil, že žalobkyňa bola
osobou známou v profesionálnej oblasti, nie však osobou všeobecne známou širokej verejnosti, ktorá
okolnosť bola taktiež významná pre posúdenie primeranosti náhrady  nemajetkovej ujmy. Keďže  trestné
stíhanie sa začalo až v roku 2006 vznesením obvinenia, nebolo možné dávať ukončenie jej podnikania v
roku 2004 do žiadnej súvislosti                  s nezákonnosťou vedenia trestného stíhania. Tvrdenie žalobkyne



v odvolaní, že v dôsledku trestného stíhania sa jej začala znižovať sebadôvera a postupne začali vznikať
aj finančné problémy, na čo v roku 2004 skončila podnikanie a začala si hľadať novú prácu                                v
kanceláriách, považoval za neopodstatnené. Odvolací súd ďalej uviedol, že súd prvej inštancie prihliadol
aj na strach žalobkyne o budúcnosť jej  dvoch maloletých detí v súvislosti s možným vývojom trestného
stíhania,  na  jej pocity nedôvery a znižovanie sebavedomia, na jej dovtedajšiu bezúhonnosť, ako aj
na skutočnosť, že nutnosť podrobiť sa vyšetrovacím                    a trestným úkonom sa negatívne
odrazili na jej psychickom stave. Súd prvej inštancie zohľadnil aj pretrvávanie vzniknutých negatívnych
následkov v súvislosti s vedením trestného stíhania pri svojom  závere, že v danom prípade sa ako
postačujúce nejavilo poskytnutie iného zadosťučinenia. Pretože súd prvej inštancie správne posúdil a
uplatnil zodpovednosť žalobkyne  za splnenie procesnej povinnosti preukázať svoje tvrdenia o dopade
trestného stíhania na psychický vývoj detí,  je jeho skutkový záver o  nepreukázaní tohto tvrdenia
a z toho vyvodený právny dôsledok  v podobe zamietnutia   uplatňovaného  nároku v jeho zvyšnej časti,
správny. Záverom dodal, že v hodnotení skutkových zistení súdom prvej inštancie neabsentuje žiadna
relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak  súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom
súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil, a preto mu nebolo  možné v tomto smere  žiadne pochybenie
vytknúť.  Vzhľadom na rozsah, ako aj intenzitu a trvanie uvedenej nemajetkovej ujmy,  stotožnil sa
odvolací súd so záverom súdu prvej inštancie, že za účinný prostriedok na zmiernenie a vyváženie
následkov tohto zásahu možno považovať výšku nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur, ktorú považoval
za dostatočne  primeranú finančnú satisfakciu  aj vzhľadom  na to, že v zmysle zák. č. 215/2006
Z.z. je obetiam trestných činov v prípade spôsobenia smrti priznané odškodnenie vo výške približne
14.000 eur. Odvolací súd zohľadnil uvedenú právnu úpravu z toho dôvodu, že  aj právna úprava účinná
od 01.01.2013 v § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. neumožňuje priznať výšku náhrady nemajetkovej
ujmy vyššiu ako je výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa
tohto osobitného predpisu. So zreteľom na tieto dôvody, stotožňujúc sa s vykonaným dokazovaním, so
zisteným skutkovým stavom                         a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie,  napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie   vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni  nemajetkovú ujmu
vo výške                          10.000 eur ako vecne správny potvrdil. Pokiaľ ide o žalobkyňou  uplatňovaný
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 eur za zbytočné prieťahy v trestnom konaní,
ktoré mali vzniknúť  v rokoch 2007 až 2010 za konkrétne obdobie tak, ako ich vymedzila vo svojom
písomnom podaní zo dňa 28.02.2014, stotožnil sa odvolací súd s argumentáciou žalobkyne, že v tejto
časti vychádza rozhodnutie súdu prvej inštancie z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd prvej
inštancie vychádzal z právneho názoru, že podkladom                                a právnym základom pre priznanie
náhrady škody za nesprávny úradný postup spočívajúci                    v prieťahoch v konaní môže byť iba
konštatovanie prieťahov v konaní zákonom určeným orgánom (predsedom súdu v rámci  posudzovania
sťažnosti na prieťahy v konaní alebo ústavným súdom v rámci  konaniach o sťažnostiach, prípadne iným
orgánom stanoveným                 v právnych predpisoch), a nakoľko žalobkyňa nepreukázala, že by prieťahy
v trestnom konaní boli konštatované príslušným orgánom verejnej moci, žalobu bez ďalšieho bližšieho
posúdenia a vyhodnotenia jeho dôvodnosti v tejto časti  zamietol. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej
inštancie  správne aplikoval § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012,
tento však nesprávne vyložil, keďže z jeho znenia  nebolo možné  vyvodiť, že by podmienkou úspešného
uplatňovania nárokov  v súvislosti s nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v prieťahoch v konaní
bolo ich konštatovanie  príslušným orgánom, keď právna úprava platná do 31.12.2012 posúdenie tejto
otázky ponechávala                        v kompetencii súdu konajúceho o žalobách na náhradu škody
spôsobenej výkonom verejnej moci. Len na základe právnej úpravy platnej  od 01.01.2013 prijatím
zákona č. 412/2012 Z.z. nemožno vyvodiť záver, že by bolo;  za právneho stavu platného do 31.12.2012;
úmyslom zákonodarcu  podmieňovať zistenie nesprávneho úradného postupu v podobe  prieťahov
v konaní ich konštatovaním príslušným orgánom; keď  z doslovného znenia  ust. § 9 ods. 1 cit. zák.
v znení účinnom do 31.12.2012 takýto záver nevyplýva.  Nakoľko tu nejde  o  prípad nejasnosti alebo
nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie),
a ani o rozpor tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, nebol dôvod sa odchýliť od výkladu, ktorý zodpovedá doslovnému (jazykovému) zneniu
právnej normy. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenal, že na nečinnosť poškodeného v tom smere,
že sa nedomáhal odstránenia prieťahov v konaní podaním sťažnosti príslušnému orgánu, je možné
prihliadnuť len v rovine jeho spoluzavinenia (§ 441 Obč. zák.) porušením prevenčnej povinnosti (§
417 Obč.zák.). Zároveň považoval za potrebné uviesť, že v rámci ujmy za prieťahy v konaní nemožno
(duplicitne) odškodňovať ujmu vzniknutú v súvislosti s neprimeranou celkovou dĺžkou vedenia trestného
stíhania, pokiaľ táto ujma, t.j. negatívne následky v rôznych  oblastiach života, už bola odškodnená v
rámci ujmy vzniknutej  v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. S ohľadom na uvedené  uzavrel,



že súd prvej inštancie svoj záver                        o neexistencii nároku žalobkyne na peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy 15.000 eur za prieťahy v trestnom konaní  založil  na nesprávnom právnom posúdení
veci, pre ktoré sa potom podstatnou stránkou veci už nezaoberal, preto napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy 15.000 eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v prieťahoch v trestnom konaní zrušil a vec mu vrátil v tejto (zamietajúcej) časti  na ďalšie
konanie v ktorom mu uložil dôsledne sa zaoberať dôvodnosťou tejto časti žaloby posúdením existencie a
intenzity prieťahov v trestnom konaní vzhľadom na žalobkyňou vymedzené obdobie nečinnosti orgánov
činných v trestnom konaní a posúdiť vznik ňou uplatňovanej  nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala vzniknúť
v priamej príčinnej súvislosti so zistenými zbytočnými prieťahmi v konaní.
5.  Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, na základe žalovaným podaného dovolania
uznesením sp.zn. 7 Cdo 24/2017 zo dňa 04.04.2018 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 9.
februára 2016 sp. zn. 8Co/345/2014 v potvrdzujúcej časti týkajúcej sa priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v sume 10.000 eur a vec mu vrátil  na ďalšie konanie. Dovolací súd v bode 24 odôvodnenia
uznesenia konštatoval, že v prejednávanej veci  nebolo možné (napriek nedostatku výslovnej námietky
dovolateľky v tomto smere) prehliadnuť ako vnútornú rozpornosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho
súdu v časti priznania žalobkyni náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (v spojitosti s čiastočným
zrušením takýmto súdom rozsudku súdu prvej inštancie v časti požadovanej náhrady za prieťahy v
konaní), tak                          i praktickú absenciu odôvodnenia primeranosti konkrétnej sumy priznaného
zadosťučinenia (tu so zreteľom k nesúhlasnému postoju žalovanej). V bode 25 odôvodnenia uznesenia
dovolací súd uviedol, že pokiaľ šlo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ako také, tu
odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie za jednu z okolností, pre ktorú bolo namieste ustálenie
existencie tohto čiastkového nároku, považoval dĺžku trestného konania vedeného v minulosti voči
žalobkyni. Takýto jeho záver nepochybne možno považovať za súladný s ustanovením § 17 ods. 3 písm.
b/ ZoZŠ, ak však súbežne s ním došlo k zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie v časti ďalšej požiadavky
žalobkyne na náhradu za prieťahy                   v konaní prakticky preto, že súd konajúci o požiadavkách
voči štátu, vyplývajúcich zo zodpovednostného zákona, má autonómne oprávnenie posúdiť, či došlo k
prieťahom (aj ustanovením § 9 ods. 1 ZoZŠ považovaným za nesprávny úradný postup), odvolací súd tu
ním zvolenou podobou odôvodnenia svojho rozsudku založil jeho výkladom nepreklenuteľnú nejasnosť,
či v prípade nezákonnosti rozhodnutia vydaného v konaní trvajúcom dlhší než tolerovateľný čas má
byť náhrada nemajetkovej ujmy priznaná za každé štátu pričítateľné pochybenie (za nezákonnosť
rozhodnutia aj za nesprávny úradný postup) a ak áno, čo iné a či vôbec niečo by - okrem dĺžky konania
zohľadňovanej aj v prípade nezákonnosti rozhodnutia o vznesení obvinenia v konaní skončenom
zastavením trestného stíhania alebo oslobodením spod obžaloby - malo byť v prípade náhrady za
prieťahy okolnosťou branou do úvahy (v tejto súv. por. slovné spojenie "okolnosti, za ktorých k ujme
došlo", zákonodarcom použité                        v množnom čísle, evidentne interpretovateľné len tak, že
tu má ísť o viac než jednu, teda prinajmenšom dve okolnosti).
6.  Dovolací súd ďalej v  bode 26 odôvodnenia svojho uznesenia sp.zn. 7 Cdo 24/2017 zo dňa
04.04.2018 uviedol, že u zdôvodnenia výšky priznanej nemajetkovej ujmy síce nebol dôvod odvolaciemu
súdu vytknúť nezáujem priniesť vlastnú argumentáciu na podporu prvoinštančným súdom len veľmi
všeobecne odôvodneného záveru o primeranosti náhrady                 a vo všeobecnosti možno tiež súhlasiť
so základom takejto argumentácie, ktorým bolo jej porovnanie s odškodnením nárokovateľným obeťami
trestných činov, či presnejšie pozostalými po takýchto obetiach a konštatovanie nemožnosti prekročenia
stropu ustanoveného pre takéto odškodnenia; odvolací súd však v takto pojatom odôvodnení svojho
rozsudku vysvetlil prakticky len žalobkyni, prečo si nemôže nárokovať viac (a teda prečo treba
považovať požiadavku na ďalších 23.000 eur, prevyšujúcich priznaných 10.000 eur za neakceptovateľnú
a rozhodnutie zamietajúce žalobu v takejto časti za správne), rovnako jasne však tým nezodpovedal
protiotázku žalovanej, prečo konkrétne v rámci rozpätia ohraničovaného zdola (ak má byť reč o priznaní
náhrady a nie jej nepriznaní) najnižšou jednotkou aktuálnej tuzemskej meny (0,01 eur, čiže jedným
eurocentom) a zhora práve sumou 10.000 eur prisúdenou súdom prvej inštancie je dôvod ustáliť nárok
presne na hornej hranici takto vzniknutého rozpätia.
7.  V bode 27 odôvodnenia uznesenia dovolací súd uzavrel, že chýbajúce odpovede na otázky
sformulované v predchádzajúcich dvoch odsekoch sa nutne museli prejaviť ako nedostatok zásadného
vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie v prejednávanej veci (tu v časti účinnej napadnutej
dovolaním, teda v časti priznania náhrady nemajetkovej ujmy                i v súvislosti s neodmietnutím
odvolacím súdom ďalšieho žalobkyňou súbežne uplatňovaného čiastkového nároku na náhradu za
prieťahy) a činili dovolanie žalovanej v príslušnej časti dôvodným (nech aj z iného, než dovolaním
tvrdeného dôvodu). Dovolaciemu súdu preto neostávalo iné, než rozsudok odvolacieho súdu v takejto
časti podľa § 449 ods.1 a § 450 C.s.p. zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť odvolaciemu súdu na



ďalšie konanie. Dôvod na postup podľa odseku 2 prvého z ostatných uvádzaných ustanovení nebol,
keďže náprava zrušením len rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý má možnosť vyššie opísané medzery
v argumentácii zaceliť alebo sa rozhodnúť pre iný postup, je evidentne možnou aj postačujúcou (a iný než
práve uvedený postup vylučujúcou) a v rámci tým vyvolaného nového konania pred odvolacím súdom
bude musieť dôjsť aj k novému vysporiadaniu sa odvolacieho súdu s otázkou konania v tejto veci za štát.
8.  Odvolací súd  opätovne preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur, v intenciách pokynov a záverov dovolacieho súdu v jeho uznesení
sp.zn. 7 Cdo 24/2017 zo dňa 04.04.2018, súc viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455
C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.  1 C.s.p. a contrario v spojení s  § 219
ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolacie žalovaného nie je dôvodné.
9.  Predmetom tohto odvolacieho konania; po vrátení veci dovolacím súdom na ďalšie konanie; zostalo
už len preskúmanie odvolania žalovaného týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur
priznanej žalobkyni rozsudkom súdu prvej inštancie. Žalovaný                     v odvolaní podanom proti
rozsudku súdu prvej inštancie v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy 10.000 eur argumentoval
tým, že "v konaní neboli dostatočne preukázané podmienky na náhradu nemajetkovej ujmy, podľa jeho
názoru  z výpovede  navrhovateľky                   a jej manžela nemožno dostatočne vyvodiť, že v danom
prípade trestné stíhanie spôsobilo citeľný zásah do pracovnej oblasti a spôsobenia závažných následkov
v spoločenskom uplatnení. Navrhovateľka nepreukázala, že dôvodom pre neprijatie do pracovného,
resp. služobného pomeru na KR PZ v Nitre bolo jej trestné stíhanie".
10.  Žalovaný tak postavil  svoju odvolaciu argumentáciu (len) na tvrdení, že  z výpovede  žalobkyne
a  jej manžela súd prvej inštancie vyvodil  nesprávne skutkové závery o tom, že                   v danom
prípade trestné stíhanie spôsobilo citeľný zásah do pracovnej oblasti a spôsobenie závažných následkov
v spoločenskom uplatnení.
11.  Odvolací súd považuje za potrebné pre kompletnosť odôvodnenia tohto svojho                   (v poradí
druhého) rozsudku vysporiadať sa najprv s odvolacou argumentáciou žalovaného,                     a teda
zopakovať dôvody uvádzané v (predchádzajúcom) rozsudku č.k. 8Co/345/2014-162 zo dňa 09.02.2016,
pre ktoré nepovažoval odvolacie námietky uvádzané žalovaným v jeho odvolaní za dôvodné, a preto
rozsudok súdu prvej  inštancie v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy 10.000 eur potvrdil. Odvolací
súd zhodne so súdom prvej inštancie považoval za relevantnú  skutočnosť, že trestné stíhanie žalobkyne
v danom prípade trvalo takmer  4  roky, ktorá okolnosť výrazne ovplyvnila jej dovtedajší osobný, rodinný
život aj možnosti pracovného uplatnenia, nakoľko táto dĺžka konania umocnila intenzitu a prehĺbila
rozsah následkov do tej miery, že trestné stíhanie malo za následok  značný zásah do osobnostných
práv žalobkyne, pretože jeho negatívne následky by pociťoval ako závažnú ujmu každý na jej mieste a
v jej  postavení. Odvolací súd považoval  za správne závery súdu prvej inštancie týkajúce sa zistených
následkov v  rodinnom živote žalobkyne, ktoré boli  náležite  preukázané aj svedeckou   výpoveďou   jej
manžela a len iný názor žalovaného na hodnotenie výpovedí žalobkyne a svedka, nebol, s ohľadom na
zásadu voľného hodnotenia dôkazov, spôsobilý spochybniť správnosť skutkových záverov súdu prvej
inštancie.  Pokiaľ sa doposiaľ žalobkyni nedostalo primeraného zadosťučinenia v nepeňažnej forme,
je  plne opodstatnené priznanie  peňažnej satisfakcie za účelom zmiernenia následkov vzniknutej ujmy,
keď najmä na značný odstup času,  na jej reparovanie už nie je postačujúce len samotné konštatovanie
porušenia práva či ospravedlnenie. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie  dôkladne vyhodnotil
vo vzťahu k  výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy dosah dĺžky doby trestného  stíhania  na
zhoršovanie sa psychického stavu žalobkyne, ktorý mal následne dopad na jej rodinný život, dôsledne
vyhodnotil a premietol do výšky priznanej peňažnej náhrady  aj nepriaznivé dopady trestného stíhania na
profesionálny život žalobkyne, ktorá bola svojimi podnikateľskými aktivitami v umelecko-kultúrnom živote
verejne známou, čo jej spôsobilo  sťažené pracovné uplatnenie po ukončení podnikania v roku 2004.
Súd prvej inštancie správne prihliadol aj na strach žalobkyne  o budúcnosť jej  dvoch maloletých detí
v súvislosti s možným vývojom trestného stíhania,  na  jej pocity nedôvery a znižovanie sebavedomia,
na jej dovtedajšiu bezúhonnosť, ako aj na skutočnosť, že nutnosť podrobiť sa vyšetrovacím  a trestným
úkonom sa negatívne odrazili na jej psychickom  stave. Súd prvej inštancie zohľadnil aj pretrvávanie
vzniknutých negatívnych následkov v súvislosti s vedením trestného stíhania pri svojom závere, že
v danom prípade sa ako postačujúce nejaví poskytnutie iného zadosťučinenia. Súd prvej inštancie
prihliadol na negatívne následky vo všetkých do úvahy prichádzajúcich  oblastiach  života žalobkyne, v
hodnotení skutkových zistení súdom prvej inštancie neabsentovala  žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť, naopak  súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite
vyhodnotil, a preto mu nebolo  možné v tomto smere  žiadne pochybenie vytknúť.  Súd prvej inštancie
svoj myšlienkový postup vedúci k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy dostatočne vysvetlil s poukazom
na  skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním a s poukazom na závery, ktoré z nich vyvodil,  v súlade



s § 157 ods. 2 O.s.p. resp. § 220 ods. 2 C.s.p., a teda splnil svoju povinnosť a zároveň právo strán  na
riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a neodňal im možnosť skutkovo a právne reagovať na
rozhodnutie  podaním opravného prostriedku. Odvolací súd tak; stotožňujúc sa s rozsahom, intenzitou
a trvaním nemajetkovej ujmy tak, ako bola na základe výsledkov vykonaného dokazovania správne
ustálená súdom prvej inštancie; považoval  za účinný prostriedok na zmiernenie a vyváženie následkov
tohto zásahu výšku nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur,  ktorú považoval za dostatočne  primeranú
finančnú satisfakciu  aj vzhľadom  na to, že v zmysle zák. č. 215/2006 Z.z. je obetiam trestných činov v
prípade spôsobenia smrti priznané odškodnenie vo výške približne  14.000 eur a s prihliadnutím na to,
že aj právna úprava účinná od 01.01.2013 v § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. neumožňuje priznať výšku
náhrady nemajetkovej ujmy vyššiu ako je výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými
trestnými činmi podľa tohto osobitného predpisu.
12.  Dovolací súd  zrušil rozsudok odvolacieho súdu  v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume
10.000 eur  z dôvodu  nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napriek nedostatku výslovnej
námietky žalovanej - dovolateľky v tomto smere) vzhľadom na vnútornú rozpornosť odôvodnenia
rozsudku v časti priznania náhrady nemajetkovej ujmy v spojitosti  s čiastočným zrušením rozsudku
súdu prvej inštancie v časti požadovanej náhrady za prieťahy a vytkol odvolaciemu súdu, že ním
zvolenou podobou odôvodnenia rozsudku založil jeho výkladom nepreklenuteľnú nejasnosť, či v prípade
nezákonnosti rozhodnutia vydaného v konaní trvajúcom dlhší než tolerovateľný čas má byť náhrada
nemajetkovej ujmy priznaná za každé štátu pričítateľné pochybenie (za nezákonnosť rozhodnutia aj za
nesprávny úradný postup), a ak áno, čo iné, a či vôbec niečo by - okrem dĺžky konania zohľadňovanej
aj v prípade nezákonnosti rozhodnutia o vznesení obvinenia                    v konaní skončenom
zastavením trestného stíhania alebo oslobodením spod obžaloby - malo byť v prípade náhrady za
prieťahy okolnosťou branou do úvahy (v tejto súv. por. slovné spojenie "okolnosti, za ktorých k ujme
došlo", zákonodarcom použité v množnom čísle, evidentne interpretovateľné len tak, že tu má ísť o viac
než jednu, teda prinajmenšom dve okolnosti).
13.  Podľa  § 17  ods. 2,3 zákona č.  514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
14.  Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na:
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
15.  Nečinnosť orgánu verejnej moci, či zbytočné prieťahy v konaní, nepochybne znamenajú  samé
osebe  pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti
preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy, intenzitu
vzniknutej ujmy, okolnosti, za ktorých k nej došlo, následky vzniknuté v jednotlivých oblastiach života,
ako aj to,  že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym
prostriedkom na vyváženie,  či zmiernenie tejto vzniknutej  ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane
dlhotrvajúceho konania možno  ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania
predpokladať, je ale už predmetom ďalšieho dokazovania  posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo
značnú, kedy je na poškodenom, aby  svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností,
ktoré umocňujú hĺbku zásahu, alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne
preukázal. Pri posudzovaní intenzity vzniknutej ujmy  z hľadiska okolností, za ktorých k nej došlo, sa
prihliada na charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá prieťahmi v sporovom
konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v nesporovom konaní alebo v exekučnom konaní,  rovnako
treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným, či správnym a  napokon treba vziať osobitne na
zreteľ aj predmet konania                       z hľadiska jeho významu pre poškodeného (trestné konanie,
konanie starostlivosti                            o maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania
týkajúce sa života a zdravia) a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva,
s prihliadnutím aj na jeho osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho
prípadu               (vysoký vek, zdravotný stav a pod.); zvýšený význam predmetu konania pre osobu
poškodeného musí táto osoba  v konaní spoľahlivo doložiť.
16.  Okolnosti posudzované v rámci zákonného kritéria (§ 17 ods. 3 písm.b/) musia byť                  v
kontradiktórnom procese tvrdené a preukazované poškodenou osobou. Poškodenú osobu totiž  zaťažuje
bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno preukázať dôvodnosť uplatňovanej výšky peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej  prieťahmi v konaní a z nich vyplývajúcej neistoty ohľadne výsledku



konania. Tieto okolnosti v spore tvrdiť nie je; a ani nemôže byť; povinnosťou konajúceho súdu o
uplatnenom nároku, nakoľko by týmto nahrádzaním procesnej aktivity poškodenej strany  mohlo dôjsť
k jej zvýhodneniu v spore na úkor druhej strany a tým k porušeniu zásady rovnosti sporových strán.
Pokiaľ sa v jednom konaní uplatňuje ujma spôsobená nezákonným rozhodnutím o začatí trestného
stíhania ako aj ujma spôsobená prieťahmi v tomto trestnom konaní, ide o dva relatívne samostatné
nároky uplatňované v jednom konaní, teda o prípad tzv. objektívnej kumulácie. V takomto  prípade
je potom potrebné posúdiť, v čom konkrétne spočíva ujma pri každej z požadovaných peňažných
náhrad, a preto je  poškodený povinný tvrdiť (už) v podanej žalobe; v rámci obligatórneho vymedzenia
rozhodujúcich skutkových tvrdení, resp. prostriedkov procesného útoku;  v dôsledku čoho mu bola
spôsobená konkrétna ujma; konajúci súd je viazaný tým, ako poškodený vzniknutú nemajetkovú ujmu
a jej príčiny skutkovo vymedzil, a jeho úlohou je na základe  zisteného skutkového stavu posúdiť či
príčinou tvrdenej nemajetkovej ujmy je  vydanie nezákonného rozhodnutia alebo  prieťahy v konaní. Je
preto potrebné rozlíšiť jednotlivé ujmy a ich príčiny, aby nedošlo k duplicitnému odškodňovaniu rovnakej
ujmy. Pokiaľ poškodenému v dôsledku prieťahov v konaní vznikla nemajetková ujma iná (odlišná) ako
ujma, ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia vydaného v rovnakom konaní, môže sa
poškodený domáhať  aj odškodnenia za nemajetkovú ujmu vzniknutú mu prieťahmi v tomto konaní.
17.  Odvolací súd na odstránenie dovolacím súdom mu vytknutej  medzery v argumentácii uvádza,
že v prípade nezákonnosti rozhodnutia vydaného v konaní trvajúcom dlhší než tolerovateľný čas má
byť náhrada nemajetkovej ujmy priznaná za každé štátu pričítateľné pochybenie, teda za nezákonnosť
rozhodnutia aj za nesprávny úradný postup, a  okrem dĺžky konania zohľadňovanej aj v prípade
nezákonnosti rozhodnutia o vznesení obvinenia v konaní skončenom zastavením trestného stíhania
alebo oslobodením spod obžaloby, by malo  byť                    v prípade náhrady za prieťahy okolnosťou
branou do úvahy; resp. prinajmenšom dvoma  okolnosťami; charakter konania, v ktorom ujma vznikla
(sporové, nesporové, exekučné, civilné, trestné, správne), predmet konania z hľadiska jeho významu pre
poškodeného                        (konanie starostlivosti o maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory,
konania týkajúce sa života, zdravia, dôchodkového zabezpečenia, invalidity a pod.),  okolnosti týkajúce
sa procesného postavenia v konaní (či sa domáha ochrany práv, či právom chránených záujmov alebo
ide o konanie v ktorom vystupuje ako protistrana), okolnosti týkajúce sa jeho osobných  pomerov (vysoký
vek, zdravotný stav a pod.).
18.  Dovolací súd  zrušil rozsudok odvolacieho súdu v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
v sume 10.000 eur aj z dôvodu praktickej  absencie odôvodnenia primeranosti konkrétnej sumy
priznaného zadosťučinenia (napriek nedostatku výslovnej námietky žalovanej - dovolateľky v tomto
smere). Odvolací súd tak na pokyn dovolacieho súdu dopĺňa odôvodnenie svojho rozsudku o chýbajúcu
odpoveď na  protiotázku žalovanej, prečo konkrétne v rámci rozpätia ohraničovaného zdola najnižšou
jednotkou aktuálnej tuzemskej meny (0,01 eur, čiže jedným eurocentom) a zhora práve sumou 10.000
eur prisúdenou súdom prvej inštancie je dôvod ustáliť nárok presne na hornej hranici takto vzniknutého
rozpätia.
19.  Výšku konkrétnej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne matematicky stanoviť
a odôvodniť tak priznanie, či  nepriznanie  každého jedného eurocenta peňažnej sumy. Rovnako
nie  je možné mechanicky (automaticky) prevziať peňažné sumy priznávané rozhodnutiami súdov ako
odškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch, nakoľko nejde o paušálne peňažné sumy. Výšku
náhrady nemajetkovej ujmy totiž stanovuje súd v každom jednotlivom prípade na základe voľnej úvahy
a je tak výsledkom  individuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností každého jednotlivého
prípadu                         s tým, že konečná výška musí vychádzať zo zásady primeranosti,
zodpovedať  všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania
vzťahov medzi stranami. Vždy je potrebné mať na zreteli prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej
peňažnej čiastky, ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej nemajetkovej ujmy,
v opačnom prípade by neprimeraná výška odškodnenia vo svojich dôsledkoch viedla                     k
bezdôvodnému obohacovaniu.
20.  Súd prvej inštancie vzal za základ svojej  voľnej  úvahy kritériá vyplývajúce z § 17 ods. 3 cit. zákona a
po zohľadnení všetkých relevantných skutočností, ktoré mali vplyv na výšku náhrady nemajetkovej ujmy,
priznal konkrétnu výšku peňažnej náhrady s ohľadom na individuálne okolnosti daného prípadu, a preto
mu nemožno z hľadiska právneho posúdenia veci vytknúť žiadne pochybenie.  Hoci súd prvej inštancie
exaktne, resp. presne, neodôvodnil ustálenie výšky nároku na hornej hranici rozpätia  ohraničovaného
zdola najnižšou jednotkou aktuálnej tuzemskej meny (0,01 eur, čiže jedným eurocentom) a zhora
práve prisúdenou sumou 10.000 eur, nie je možné dospieť k záveru, že by priznaná výška na hornej
hranici uvedeného rozpätia súdom prvej inštancie bola založená na jeho ľubovôli a že by tak bola
svojvoľne priznaná bez zreteľa na skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním v danej veci a bez



ohľadu na zodpovedajúcu právnu úpravu. Výška priznanej náhrady je v rozhodnutí súdu prvej inštancie
objektivizovaná výsledkami vykonaného dokazovania a  priznanie sumy súdom prvej inštancie je v
odôvodnení jeho rozhodnutia  racionálne vysvetlené s poukazom na relevantnú právnu úpravu.
21.  Priznaná  výška odškodnenia nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobkyni za 46 mesiacov trvajúce
trestné stíhanie predstavuje cca 217 eur mesačne, t.j. cca 7 eur denne, a nevymyká sa tak z medzí
predstáv spravodlivosti a slušnosti za stavu, keď sa žalobkyni nedostalo primeraného zadosťučinenia
v inej ako peňažnej  forme, a keď vzhľadom na značný odstup času, na jej reparovanie už nie je
postačujúce len samotné konštatovanie porušenia práva.
22.  Z okolností prejednávanej veci nemožno vyvodiť, že by účelom priznanej peňažnej satisfakcie
nemalo byť vyváženie, resp. zmiernenie následkov  ujmy vzniknutej žalobkyni nezákonným trestným
stíhaním, nakoľko výsledná suma  je založená súdom prvej inštancie  na relevantných a
preskúmateľných hľadiskách, ktoré vychádzajú zo skutkového stavu ustáleného na základe riadne a
dostatočne vykonaného dokazovania zameraného na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých
oblastiach spoločenského a súkromného života žalobkyne s prihliadnutím na jej osobu, doterajší život,
prostredie, v ktorom žije                    a pracuje a individuálne okolnosti za ktorých došlo ku vzniku
ujmy.  Žalobkyňa bola takmer 4 roky vystavená strachu o budúcnosť v súvislosti s  hrozbou trestu
odňatia slobody. Počas celej doby trestného stíhania žila v každodennej obave o jej budúce pracovné
uplatnenie  a obave                 o osud jej maloletých detí, ktorých otec zomrel. Počas trestného stíhania
sa aktívne bránila tým, že podávala opravné prostriedky a žiadosti o zastavenie trestného stíhania.
Dôležitou okolnosťou svedčiacou  v prospech žalobkyne je, že trestné stíhanie, ktorému bola žalobkyňa
vystavená z dôvodu podania návrhu na vydanie platobného rozkazu na okresný súd; teda realizovania
si ústavom garantovaného práva na súdnu ochranu;  sa napokon skončilo jeho zastavením z dôvodu,
že skutok nebol trestným činom.
23.  Výška nemajetkovej ujmy je tak v danom prípade odrazom závažnosti vzniknutej ujmy a okolností,
za ktorých k jej vzniku došlo. Trestné stíhanie predstavovalo značný zásah do osobnostných práv
žalobkyne, ktorá bola; dovtedy ako bezúhonná osoba;  vystavovaná počas celej doby trestného stíhania
vyšetrovacím úkonom orgánov činných v trestnom konaní. Negatívne následky spojené s trestným
stíhaním by tak pociťoval ako závažnú ujmu každý na jej mieste a v jej postavení.
24.  Z hľadiska primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy; resp. jej ustálenia v rámci
rozpätia   ohraničovaného zdola najnižšou jednotkou aktuálnej tuzemskej meny (0,01 eur, čiže
jedným eurocentom) a zhora práve sumou 10.000 eur prisúdenou súdom prvej inštancie, môže byť
smerodajným  vodítkom aj rozhodnutie súdu v inej  skutkovo porovnateľnej veci, nakoľko výška
priznaného peňažného zadosťučinenia v obdobných prípadoch by sa nemala výrazne odlišovať.
Odvolaciemu súdu však  nie je známe žiadne rozhodnutie v obdobne prejednávanej veci. Na porovnanie
odvolací súd poukazuje na to, že sumu 620 eur mesačne nepovažoval ústavný súd za neprimeranú
za odškodnenie trestného stíhania vo veci, v ktorej boli preukázané v súvislosti s trestným stíhaním
negatívne následky v rodinnom živote poškodeného (rozpad rodiny a manželstva), v jeho zdravotnom
stave (srdcový kolaps a PN)                  a v sťaženom  pracovnom uplatnení (nález č.k. III. ÚS
754/2016-42).  V inej veci (nález č.k. II. ÚS 568/2017-42) sa ústavný súd vyjadril, že náhrada vo výške
5.000 eur za nedôvodné trestné stíhanie v trvaní 7 rokov sa javí celkom neprimeraná a nedostatočná,
a že ani prípadná kriminálna minulosť obvineného neznamená, že by nedôvodné trestné stíhanie
nebolo závažným zásahom do jeho osobnostných práv. Napokon aj vyššie uvedený odkaz odvolacieho
súdu na zákon č. 215/2006 Z.z. možno podporne použiť z hľadiska proporcionality pri určovaní výšky
odškodnenia nemajetkovej ujmy.
25.  Pokiaľ dovolací súd skonštatoval potrebu nového vysporiadania sa odvolacím  súdom s otázkou
konania v tomto odvolacom konaní za štát, odvolací súd poukazuje na závery dovolacieho súdu v jeho
uznesení sp.zn. 7 Cdo 24/2017 zo dňa 04.04.2018, ktorý vo vzťahu dovolacej námietke žalovaného;
že došlo k odňatiu mu možnosti konať pred súdom                            v dôsledku postupu súdu
(odvolacieho i prvej inštancie), ktorý ako s reprezentantom štátu konal s takým štátnym orgánom, s
ktorým konať nemal (s ministerstvom vnútra) a naopak                   v rovnakej pozícii nekonal s iným
štátnym orgánom, s ktorým naopak konať mal                            (tu s generálnou prokuratúrou),
okrem toho však i podobou odôvodnení rozhodnutí oboch nižších súdov, ktorými nebola  poskytnutá
dostatočná (uspokojivá) odpoveď na otázku oprávnenia (povinnosti) konať za štát po legislatívnej
korekcii príslušného ustanovenia zodpovednostného zákona; uviedol, že ani  jedno z takýchto tvrdení
neobstojí. Dovolací súd      v bode 15 a 16 odôvodnenia svojho  uznesenia uviedol, že otázka výkladu
ustanovenia § 4 ods. 1 ZoZŠ v znení zákona č. 412/2012 Z.z. bola v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie                 v prejednávanej veci spornou a hoci už pred rozhodnutím odvolacieho súdu (v decembri
2015) občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu prijalo na zverejnenie ako rozhodnutie zásadného



významu  jedno z rozhodnutí uvádzaných na podporu argumentácie dovolateľky                 z prejednávanej
veci (rozsudok NS zo 14. októbra 2015 sp. zn. 8Cdo 289/2014, publikovaný ako R 6/2016), šlo tu o
rozhodnutie, ktoré odvolaciemu súdu v prejednávanej veci nemuselo byť známym, najmä však postup
s ním nesúladný by znaky postupu odnímajúceho účastníkom možnosť konať pred súdom (tu na ujmu
štátu v pozícii iniciátora dovolacieho konania) mohol vykazovať len vtedy, ak by štátnemu orgánu
majúcemu za štát konať                     (a v pozícii žalovaného štát proti požiadavkám zo žaloby brániť) bolo
v takejto jeho aktivite bránené a zároveň orgán, s ktorým sa konalo, by fakticky za štát nekonal (čím tu
treba rozumieť situáciu, v ktorej by sa orgán reprezentujúci štát proti požiadavkám žalujúceho subjektu
buď nebránil vôbec, alebo by tak činil len formálne, takto ale napomáhajúc víťazstvu procesného súpera
štátu v spore).  O takto zadefinovanú situáciu ale v prejednávanej veci nešlo, keď spoločným prvkom
obrany štátu v nej ministerstvom vnútra a obrany štátu generálnou prokuratúrou vo veci NS sp. zn. 8Cdo
289/2014 bola okrem aktívneho vystupovania oboch uvádzaných reprezentantov štátu a nesúhlasu
oboch s požiadavkami žalujúcich subjektov tiež snaha oboch konajúcich subjektov uchrániť sa pred
povinnosťou štát reprezentovať a takúto povinnosť preniesť na druhý z orgánov prichádzajúcich tu do
úvahy                         (s ktorou snahou - ako vyplýva z už spomínaného publikovaného rozhodnutia - neuspela
generálna prokuratúra a z logiky veci tu plynie, že pravdu musí mať ministerstvo vnútra). Odhliadajúc
na tomto mieste od nesporne legitímnej požiadavky, aby štátne orgány pri obhajovaní záujmov štátu
podľa možnosti konali v zhode, hľadisku úspechu štátu v spore prispôsobili aj svoje procesné aktivity
a takto na jednej strane dokázali eliminovať riziko reprezentácie štátu v konaní nesprávnym (na to
nepovolaným) štátnym orgánom, na strane druhej však dokázali prispieť k vecnému vyriešeniu predmetu
sporu bez uchyľovania sa (ako k ťažiskovým) k námietkam procesnej povahy, potom všetky vyššie
zmieňované komponenty procesnej obrany žalovanej v prejednávanej veci by za jej procesnú pasivitu
označiť šlo len veľmi ťažko. Ak navyše štát na svojich procesných právach nezapojením do konania
generálnej prokuratúry neutrpel a z ničoho nešlo vyvodiť, žeby jeho obrana v opačnom prípade mohla byť
účinnejšou, o odňatie možnosti žalovanej konať pred súdom postupom ktoréhokoľvek z nižších súdov
nešlo.
26.  Vzhľadom na uvedené závery dovolacieho súdu, z ktorých vyplýva, že dovolanie  žalovaného v
otázke konania za štát nebolo dovolacím súdom posúdené ako dôvodné, odvolací súd nemal dôvod
vysporiadať sa s  otázkou konania v tomto odvolacom konaní za štát inak, ako sa vysporiadal s touto
otázkou vo svojom predchádzajúcom, t.j. dovolacím súdom (z iných dôvodov) zrušenom, rozsudku.
27.  So zreteľom na vyššie uvedené  neuznal  odvolací súd  opodstatnenosť dôvodov, na ktoré
poukazoval žalovaný  vo svojom odvolaní, a stotožňujúc sa s vykonaným dokazovaním, so zisteným
skutkovým stavom a so skutkovými závermi z neho vyvodenými súdom prvej inštancie, ako aj s jeho
právnym posúdením veci, rozsudok súdu prvej inštancie v časti,                        v ktorej bolo žalobe
vyhovené, t.j. vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni  nemajetkovú ujmu vo výške 10.000
eur ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.).
28.  Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom  hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).



Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania ( § 430 C.s.p.).