Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Co/63/2017 z 26. 3. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 26. marca 2018, sp. zn. 13Co/63/2017, ECLI:SK:KSPO:2018:8207206176.1 Krajský súd Prešov | 13Co/63/2017 | ECLI:SK:KSPO:2018:8207206176.1 | 2018-03-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP, OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ba99125a-e5fe-4c25-b7b9-19e5f82261fb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8207206176.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/63/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8207206176
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8207206176.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov
senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: W., právne zastúpeného
JUDr. Jozefom Sotolářom, advokátom so sídlom Južná trieda 1, Košice, proti žalovaným: 1. Z.., 2. Z..,
3. R.., zast. JUDr. Jozefom Stašakom, advokátom, Andraščíkova 3, Bardejov o zaplatenie 757,41 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, č. k. 3C/91/2008-243
zo dňa 27. 03. 2017 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovaní v 1. - 3.rade majú nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolaciehoh konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, zároveň zamietol jeho návrh
na spojenie veci na spoločné konanie a vyslovil, že žalovaní v 1. - 3.rade majú nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

2. Predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie platieb za služby spojené s užívaním bytu za
obdobie október 2006 - marec 2007. Žalobca požadoval zaplatenie týchto služieb od vlastníkov bytu,
ktorými boli žalovaní v 1.a 2.rade a následne žalobu rozšíril aj o žalovaného v 3.rade ako správcovskú
spoločnosť z dôvodu, že v predmetnom bytovom dome došlo na základe rozhodnutí vlastníkov bytov k
zmene správcu bytového domu, pričom práve tieto skutočnosti boli v konaní spornými.

3. Súd prvej inštancie vo vzťahu k vlastníkom bytu zamietol návrh s poukazom na tieto skutočnosti, cit.:
„V bytovom dome Z. na ulici V. s.č. XX a XX sa nachádza XX bytov, po XX v každom vchode. Žalobca
uzavrel s všetkými vlastníkmi bytov Z. dňa 30.10.1995 platnú zmluvu o výkone správy, v ktorej sa
zaviazal okrem iného vykonávať správu spoločných častí a spoločných zariadení domu tak, aby bol
zabezpečený nerušený výkon vlastníckych a užívacích práv k bytom. V zmysle článku V tejto zmluvy
si zmluvné strany dohodli, že sa zmluva uzatvára na dobu určitú a je možné ju vypovedať len písomne
tak, aby bolo uzavreté účtovné obdobie, t.j. kalendárny rok, a to vždy k 1.1. nasledujúceho roka so 6
mesačnou výpovednou lehotou len v prípade, ak je správa domu zabezpečená iným jedným správcom
pre celý bytový dom. Na základe pozvánky z 9.12.2005 bola na deň 21.12.2005 o 18. 00 hod. zvolaná
schôdza vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome Z. X v suteréne vchodu č. XX -
práčovňa s programom - 1. Prejednanie zmeny Zmluvy o výkone správy bytového domu v časti VI.
Spôsob a oprávnenie hospodárenia s fondom prevádzky, údržby a opráv v zmysle prijatého zákona NR
SR č. 469/2005 Z.z. 2. Prejednanie tvorby výšky fondu prevádzky, údržby a opráv podľa ustanovení
novelizácie zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. 3. Výpoveď z výkonu



správy bytového domu Z. X doterajšiemu správcovi W., s.r.o., Z. XX, O.. 4. Pristúpenie na výkon správy
bytového domu Z. k novému správcovi O., s.r.o., Q. 7, O. . 5. Diskusia. 6. Návrh na uznesenie. 7.
Záver. Podpísaná bola poverená zástupkyňa vlastníkov bytov U. W.. Zo zápisnice z predmetnej schôdze
vyplýva, že boli prejednané všetky body programu a za výpoveď zo správy bytového domu Z. žalobcovi
bola nadpolovičná väčšina všetkých vlastníkov - 13, proti bol 1 a zdržali sa 2. Za schválenie nového
správcu boli 13, proti nebol žiadny a zdržali sa 2. Prezenčnú listinu podpísalo spolu 18 vlastníkov.
Tieto písomnosti vlastníci doručili žalobcovi spolu s návrhom uznesení, výpoveďou zo zmluvy o výkone
správy, súčasťou ktorej boli aj podpisy 15 vlastníkov ( označené ako súhlas s výpoveďou). Z predmetnej
výpovede zo dňa 21.12.2005 vyplýva, že výpovedná lehota začína plynúť 1.1.2006 a skončí sa
30.6.2006, pričom od 1.7.2006 majú vlastníci zabezpečeného nového správcu O., s.r.o. a žiadajú W.,
s.r.o., aby novému správcovi odovzdal všetku dokumentáciu týkajúcu sa správy bytového domu Z. .
Žalovaný uzavrel s vlastníkmi bytov Z. dňa 22.3.2006 zmluvu o výkone správy, ktorá obsahuje všetky
náležitosti v zmysle zákona č. 182/1993 Zb. účinného ku dňu uzavretia zmluvy. K 30.6.2010 došlo
k odovzdaniu správy bytového domu Z./X žalobcom na žalovaného, nebol však podpísaný protokol o
finančnom vysporiadaní vzájomných vzťahov, súvisiacich so správou uvedeného bytového domu.
Rozsudkom Okresného súdu Bardejov č.k. 4C 4/2007 -193 zo dňa 15.12.2010, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 14.4.2011 žalobcu O., s.r.o. proti žalovanému W., s.r.o. súd rozhodol, že žalovaný
je povinný previesť zostatok majetku vlastníkov bytov bytového domu Z. na ul. V. č. XX a XX v
O., a to zostatok fondu prevádzky, údržby a opráv na účet č. XXXXXXXXX/XXXX vedený v C., a.s.
v skratke W., a.s. a zostatok úhrad za plnenia na účet č. XXXXXXXXX/XXXX vedený v C., a.s. v
skratke W., a.s., v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a nahradiť žalobcovi trovy konania. V
odôvodnení súd uviedol, že podľa § 8a ods. 3 zákona č. 182/1993 Zb. účinného k 21.12.2005 zmluva
o výkone správy sa uzatvára so správcom písomne na neurčitý čas. Vlastníci bytov a nebytových
priestorov v dome môžu vypovedať zmluvu o výkone správy len na základe rozhodnutia podľa § 14.
Výpovedná lehota je šesť mesiacov, ak sa zmluvné strany v zmluve o výkone správy nedohodnú inak.
Výpovedná lehota začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení
výpovede. Výpovedná lehota pre žalovaného začala plynúť dňa 1.1.2006 a uplynula dňa 30.6.2006.
Podľa § 8a ods. 2 účinného k 30.6.2006 správca je povinný najneskôr do 31. mája nasledujúceho roka
predložiť vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome správu o svojej činnosti za predchádzajúci rok
týkajúcej sa domu, najmä o finančnom hospodárení domu, o stave spoločných častí domu a spoločných
zariadení domu, ako aj o iných významných skutočnostiach, ktoré súvisia so správou domu. Zároveň je
povinný vykonať vyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby a opráv, úhrad za plnenia rozúčtované
na jednotlivé byty a nebytové priestory v dome. Ak správca končí svoju činnosť, je povinný 30 dní pred
jej skončením, najneskôr v deň skončenia činnosti, predložiť vlastníkom bytov a nebytových priestorov
v dome správu o svojej činnosti týkajúcej sa tohto domu a odovzdať všetky písomné materiály, ktoré
súvisia so správou domu vrátane vyúčtovania použitia fondu prevádzky, údržby a opráv a úhrad za
plnenia. Zároveň je povinný previesť zostatok majetku vlastníkov na účtoch v banke na účty nového
správcu alebo spoločenstva. Povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedeného zákonného ustanovenia mal
žalovaný splniť najneskôr 30.6.2006. Okrem iného mal previesť zostatok majetku vlastníkov bytového
domu Z./X na účty nového správcu. Súd je toho názoru, že takúto žalobu môžu podať vlastníci,
ale aj správca. K námietke aktívnej legitimácie žalobcu súd uvádza, že ustanovenie § 8b ods. 2
zák. č. 182/1993 Z.z. umožňuje správcovi pri správe majetku vlastníkov bytov a nebytových priestorov
vykonávať povinnosti smerujúce k tomu, aby bol realizovaný samotný účel výkonu takejto činnosti a to
je efektívna a hospodárna činnosť pri správe majetku vlastníkov. Zákon v tomto prípade nestanovuje
povinnosti správcu taxatívne, ale naopak - stanovuje ich okruh demonštratívnym výpočtom (používa
výraz „najmä“). Súd je presvedčený o tom, že v zmysle obsahu a účelu zákona č. 182/1993 Z.z. je
„nový“ správca zároveň oprávnený zastupovať vlastníkov aj v prípade, kedy správca, ktorý ukončil
svoju činnosť, neodviedol majetok vlastníkov na účet nového správcu, ktorý takýto majetok spravuje
samostatne a vo vlastnom mene. To sa približuje aj účelu oprávnenia podľa § 8b ods. 2 písm. b/ zák.
č. 182/1993 Z.z., na základe ktorého je správca povinný dbať na ochranu práv vlastníkov, ako aj písm.
d/ citovaného ustanovenia, na základe ktorého vykonáva práva k majetku len v záujme vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v bytovom dome. V konaní bolo preukázané, že prostriedky z úhrad za plnenia
pre bytový dom Z. sú vedené na účte žalovaného a prostriedky a prostriedky z fondu prevádzky, údržby
a opráv sú rovnako na účte žalovaného. Ku dňu vyhlásenia rozhodnutia všetci vlastníci bytového domu
Z./X poukazovali úhrady za plnenia spojené s prenájmom ako aj do fondu prevádzky, údržby a opráv na
účty, ktoré spravuje žalobca. Ten sa od 30.6.2010 ujal výkonu správy bytového domu Z. a realizuje ju aj
so súhlasom žalovaného, ktorý preukázateľne odovzdal správu žalobcovi.



Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že nárok žalobcu voči žalovaným v 1. -2. rade, teda
voči jednotlivým vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome Z., nie je možné priznať v
dôsledku nedostatku aktívnej legitimácie. Žalobca nie je s účinnosťou od 1.7.2006 správcom daného
bytového domu a nie je ním ani v čase vyhlásenia rozsudku. Nemôže sa teda s úspechom domáhať
nárokov na plnenia za služby spojené s bývaním od jednotlivých vlastníkov, pretože nie je správcom
bytového domu, v ktorom oni bývajú. Žiadať plnenia za služby spojené s bývaním od vlastníkov bytov
a nebytových priestorov môže iba správca ich bytového domu a tým je žalovaný v 3. rade, z vyjadrenia
ktorého je zrejmé, že jednotlivý vlastníci hradia služby spojené s bývaním na účet bytového domu, čo
je podľa názoru súdu v súlade s právnym poriadkom“.

4. Pokiaľ sa týka zamietnutia žaloby vo vzťahu k žalovanému v 3.rade, ktorý mal byť správcom bytového
domu po žalobcovi, súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tak, cit.:
„ Čo sa týka nároku žalobcu voči žalovanému v 3. rade, súd opätovne poukazuje na skutočnosť,
že zmenu žaloby nepripustil. Zároveň však v záujme právnej istoty dodáva, že ak by žalobca
uplatňoval nárok voči nemu na vydanie bezdôvodného obohatenia sa, čo doteraz nijako nešpecifikoval
a nepreukázal, ktoré malo spočívať v tom, že žalobca, ktorý v období od 1.7.2006 nebol správcom
bytového domu Z./X na ulici V. XX,XX v O. ( ďalej v texte len bytový dom Z.) a poskytoval jednotlivým
vlastníkom bytov v tomto bytovom dome služby spojené s bývaním, namiesto žalovaného, nemohol by
byť s takýmto nárokom úspešný, pretože tento by bol premlčaný. Súd má za to, že medzi účastníkmi
napriek tomu, že obaja majú v predmetnej činnosti správu a údržbu bytového a nebytového fondu v
rozsahu voľných živností, nemohol nikdy vzniknúť platný obchodno - záväzkový vzťah, pretože v
každom jednom okamihu môže byť správcom bytového domu iba jeden subjekt, nikdy nemôže nastať
právna situácia, kedy správu bytového domu vykonávajú dvaja správcovia. V tomto prípade do
30.6.2006 správcom bytového domu Z./X žalobca a zo obdobie od 1.7.2006 doteraz je správcom
bytového domu Z./X žalovaný v 3. rade. Predmetom nároku sú však plnenia, ktoré boli poskytnuté
fyzickým osobám - jednotlivým vlastníkom bytov - žalovaným v 1. a 2. rade. za vyššie uvedené
obdobie, konkrétne plnenia zodpovedajúce skutočným nákladom ( napr. dodávka a poskytovanie
služieb spojených s dodávkou teplej a studenej vody, s vykurovaním), výkonom správy ( právne
úkony súvisiace s poskytovaním služieb spojených s bývaním), prevádzkovým nákladom ( náklady
spojené s výkonom a poskytovaním služieb pre konkrétny byt) a MaRT ( meracia a regulačná
technika). Žalobca nepožaduje poplatky odvádzané do fondu práv, ktorý je vlastníctvom predmetného
bytového domu. Tieto vzťahy medzi žalobcom a vlastníkmi do 30.6.2006 a medzi žalovaným v
3. rade a vlastníkmi po 1.7.2006 sú však spotrebiteľskými vzťahmi, pretože správca vystupuje ako
dodávateľ činností, ktoré má v predmete svojej podnikateľskej činnosti a jednotliví vlastníci vystupujú
v týchto vzťahoch ako spotrebitelia. Spotrebiteľský vzťah je vzťahom občianskoprávnym a posudzuje
sa podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Charakter tohto vzťahu sa nemení ani pri uplatňovaní
bezdôvodného obohatenia sa žalovaného na úkor žalobcu v tomto konaní, pretože žalobca si uplatňuje
to, čo mohol plniť za žalovaného v jeho spotrebiteľskom vzťahu s vlastníkmi bytov. Žalobca bol s
vlastníkmi v období do 30.6.2006 v spotrebiteľskom vzťahu a rovnako žalovaný je v období od 1.7.2006
doteraz s vlastníkmi bytov v spotrebiteľskom vzťahu. Plnenia za služby spojené s bývaním sú však
plneniami spotrebiteľov vo vzťahu k jeho správcovi. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že vlastníci
( žalovaný v 1. a 2. rade) vždy plnili v súlade so zákonom č. 182/1993 Zb. svojmu správcovi.
Ak žalobca reálne poskytoval akékoľvek plnenia vlastníkom bytov a nebytových priestorov v danom
bytovom dome namiesto žalovaného, mohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu sa iba žalovaného v 3.
rade na úkor žalobcu. V tomto prípade je ale potrebné zaoberať sa námietkou premlčania sa, ktorú
vzniesol žalovaný v 3. rade. Súd vyššie v tomto rozsudku konštatoval, že na tento právny spor je
potrebné aplikovať úpravu v Občianskom zákonníku, keďže sa jedná o občianskoprávny vzťah. Ten v
prípade bezdôvodného obohatenie sa pozná 2 ročnú subjektívnu a 3 ročnú objektívnu lehotu. Nárok
žalobcu voči žalovanému v 3. rade by však v prípade pripustenia zmeny žaloby bol v celom rozsahu
premlčaný, pre uplynutie 3 ročnej objektívnej zákonnej lehoty, ktorá začala pre jednotlivé plnenia
poskytnuté od 1.10.2006 do 31.3.2007 plynúť vždy za každý deň nasledujúcim dňom a to od 2.10.2009
( pre plnenia zo dňa 1.10.2006, kedy začala plynúť dňa 2.10.2006) a uplynula najneskôr dňa 1.4.2010
( pre plnenia zo dňa 31.3.2007, kedy začala plynúť dňa 1.4.2007), pričom žalobca podal návrh na
pripustenie zmeny žaloby až 30.8.2012. Súd v tomto prípade poukazuje aj na to, že aj zákonná 4 ročná
premlčacia doba v prípade obchodnoprávneho nároku by uplynula dňa 1.4.2011, rovnako predtým, než
žalobca podal návrh na pripustenie zmeny žaloby. Od podania žaloby však žalobca žiadne bezdôvodné
obohatenie nežiadala a jeho žalobné tvrdenia smerovali k nároku titul správy bytového domu, čím je súd



viazaný. Zmena žaloby nie je iba zmena petitu, ale aj zmena rozhodujúcich skutočností, V tomto konaní
k žiadnej zmene žaloby v žiadnej jej časti nedošlo.
V danom prípade súd s poukazom na § 5b zákona č. 250/20017 Z.z. musíd prihliadať v prípade nároku
žalobcu voči žalovaným v 1. a 2.rade na premlčanie ex offo. V tomto prípade je súd zároveň toho
názoru, že pre hypotetické plynutie premlčacej doby nároku žalobcu voči žalovaným je rozhodujúca
2 ročná premlčacia doba. Žalobcovi bola preukázateľne dňa 22.12.2005 ( konanie 4C 4/2007 - č.l. 4)
doručená výpoveď zmluvy o výkone správy v bytovom dome Z., konkrétne výpoveď z 21.12.2005,
ktorá začala plynúť dňa 1.1.2006 a uplynula dňa 30.6.2006. Žalobca vedel viac než 6 mesiacov pred
uplynutím výpovednej doby o takejto výpovedi, vedela aj o tom, že vlastníci bytov v bytovom dome
Z. uzavreli zmluvu o výkone správy so žalovaným, pretože to vyplývalo zo zápisnice, ktorá mu bola
doručená, nenapadol jej neplatnosť na súde a už od nasledujúceho mesiaca júl 2006, kedy mu
vlastníci prestali platiť preddavky za služby spojené s bývaním mal vedomosť, že síce poskytuje služby,
avšak nie je správcom a správcom je žalovaný. Jeho účelové tvrdenia o tom, že sa to dozvedel až
právoplatnosťou rozsudku 4C 4/2007 nie sú právne relevantné. V spomenutom konaní sa riešila otázka
povinnosti žalobcu vydať žalovanému ako správcovi zostatok majetku vlastníkov bytov v bytovom dome
Z., nie o určenie kto je správcom bytového domu Z.. Jednalo sa o deklaratórne súdne konanie na
plnenie a nie o súdne konanie, v ktorom by sa konštituoval právny vzťah. Plnenia za služby, poskytované
vlastníkom, teda žalobca mohol od žalovaných požadovať už v nasledujúci deň, kedy ich poskytol. Za
služby poskytnuté odo dňa 1.10.2006 mohol žalobca požadovať plnenia od žalovaných už v nasledujúci
deň dňa 2.10.2006, kedy začala plynúť subjektívna 2 ročná premlčacia doba na vydanie možného
( nepreukázaného) bezdôvodného obohatenia sa žalovaných na úkor žalobcu , ktorá tak uplynula o 2
roky neskôr, teda dňa 2.10.2008. Následne pre každý ďalší deň, ktorý žalobca údajne poskytoval plnenia
vlastníkom bytového domu Z. platí rovnaký právny režim až po posledný deň poskytnutia služieb žalobcu
na úkor žalovaných, dňa 31.3.2007, pre ktorý začala plynúť 2 ročná subjektívna premlčacia doba dňa
1.4.2007 a uplynula o dva roky neskôr dňa 1.4.2009. Premlčacia doba plnenia za celé posudzované
obdobie od 1.10.2006 do 31.3.2007 teda uplynula najneskôr dňa 1.4.2009, žaloba by teda aj z tohto
dôvodu bola bezdôvodná, čo súd uvádza nad rámec predmetu tohto konania, ktorý žalobca založil
svojou žalobou.
K námietkam žalobcu:
- týkajúcim sa priebehu schôdze bytového domu Z./X dňa 21.12.2005, náležitostiam zápisnice a
hlasovania súd uvádza, že zo zákona má právo namietať výsledky hlasovania iba vlastník bytu alebo
nebytového priestoru, nie správca. V danom prípade v zákonom ustanovenej lehote žiadny vlastník
výsledky hlasovania nenamietal a schôdza zo dňa 21.12.2005 a jej výsledky sú teda platné. Žalobca
mal v zmysle § 8a zákona č. 182/199 Zb. povinnosť najneskôr do 31. mája nasledujúceho roka
predložiť vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome správu o svojej činnosti za predchádzajúci rok
týkajúcej sa domu, najmä o finančnom hospodárení domu, o stave spoločných častí domu a spoločných
zariadení domu, ako aj o iných významných skutočnostiach, ktoré súvisia so správou domu. Zároveň bol
povinný vykonať vyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby a opráv, úhrad za plnenia rozúčtované na
jednotlivé byty a nebytové priestory v dome. Zákon určuje, že ak správca končí svoju činnosť, je povinný
30 dní pred jej skončením, najneskôr v deň skončenia činnosti, predložiť vlastníkom bytov a nebytových
priestorov v dome správu o svojej činnosti týkajúcej sa tohto domu a odovzdať všetky písomné materiály,
ktoré súvisia so správou domu vrátane vyúčtovania použitia fondu prevádzky, údržby a opráv a úhrad
za plnenia. Zároveň je povinný previesť zostatok majetku vlastníkov na účtoch v banke na účty nového
správcu alebo spoločenstva. Po 30.6.2006 žalobca nemá právo požadovať zaplatenie preddavkov a
keďže v tomto konaní žalobca uplatňuje preddavky za služby spojené s výkonom správy bytového
domu Z./X za obdobie august a september 2006, kedy už nebol správcom bytového domu, nemôže byť
jeho nárok dôvodný. Navyše po roku 2006 ani nemôže žiadať preddavky, ale mal spraviť vyúčtovanie v
zmysle zákona č. 182/1993 Zb. a ak by mali žalovaní v 1. a 2. rade nedoplatky, požadovať tie.
- že zmluva môže byť uzavretá iba s jedným správcom súd uvádza, že žalovaní v 1. a 2. rade majú
uzavretú platnú zmluvu o výkone správy s žalovaným v 3. rade, ktorý je ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku
správcom ich bytového domu.
- plnenie je viazané na odovzdanie a prevzatie správy súd uvádza, že z obsahu spisu 4C 4/2007 je
zrejmé, že žalobca napriek tomu, že vedel o schôdzi vlastníkov bytov bytového domu Z./X zo dňa
21.12.2005, zápisnice, ktorá mu bola doručená dňa 22.12.2005, bola mu zároveň doručená aj výpoveď
zmluvy o výkone správy s ním ako správcom bytového domu a o tom, že vlastníci uzavreli zmluvu
o výkone správy v danom bytovom dome so žalovaným s účinnosťou od 1.7.2006, nepodal žalobu
o určenie neplatnosti výpovede, čoho dôsledkom bola tá skutočnosť, že k 30.6.2006 nastali účinky
výpovede a od 1.7.2006 bol správcom bytového domu Z./X žalovaný. Žalobca tak svojvoľne a v rozpore



so zákonom č. 182/1993 Zb. nesplnil svoje povinnosti, ktoré daný právny predpis ukladá doterajšiemu
správcovi a v rozpore so zákonom vykonával tú činnosť, ktorú mal vykonávať iba správca ( žalovaný) a
ktorý nemal žiadne podklady, písomnosti a všetko ostatné potrebné na vykonávanie správy. Žalobca v
rozpore s § 8a zákona č. 182/1993 Zb. neodovzdal správu bytového domu žalovanému a jeho námietka,
že až rozhodnutím súdu sa dozvedel, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil nie je zmysluplná. Súd iba
deklaroval svojim rozhodnutím to, čo určuje zákon správcovi učiniť po skončení výkonu správy. Žalobca
mal viac než 6 mesiacov na to, aby splnil svoje povinnosti a pripravil sa na odovzdanie správy a všetkých
okolností, s tým súvisiacich. Zároveň je potrebné uviesť, že žalobca neplnil žalovanému, ale vlastníkom.
Prijatie plnenia v tomto prípade nebolo viazané na vzájomné vyporiadanie sa správcov bytového domu,
pretože k jednému dňu výkon správy žalobcovi skončil a na ďalší deň už nemohol poskytovať plnenia
ako správca, ale poskytoval ich svojvoľne, so všetkými následkami s tým spojenými, ako napríklad
behom premlčacej lehoty.
- ak žalobca uvádza, že mal za to, že plní svoj dlh voči vlastníkom bytového domu Z./ X je treba uviesť,
že na takéto postavenie nemal žiadny dôvod, keďže vedel o tom, že mu bola daná výpoveď ( ktorú
nenapadol), vlastníci uzavreli zmluvu o výkone správy so žalovaným, od 1.7.2006 mu prestali platiť za
služby spojené s bývaním. Ak si aj napriek tomu všetkému myslel, že je správcom, tak na takéto úvahy
nemal žiadny rozumný dôvod.
- k reálnemu plneniu mohlo dôjsť až po skutočnom vyúčtovaní skutočného stavu odobratého množstva
plnenia súd uvádza, že nič nebránilo žalobcovi po 30.6.2006, kedy prestal byť správcom bytového
domu Z. vyúčtovanie všetkých nárokov voči jednotlivým vlastníkom bytov za dané obdobie do skončenia
výkonu správy a uplatniť ich na súde. Tieto nároky ( do okamihu skončenia výkonu správy žalobcu)
však nemôže požadovať od žalovaného, pretože ten s tým dovtedy nemal nič spoločné. Od 1.7.2006 už
žalobca nevykonával správu tohto bytového domu a žiadne vyúčtovanie od 1.7.2006 do 30.6.2010 už
voči vlastníkom a ani voči žalovanému z titulu výkonu správy nemohol realizovať, pretože nemal platnú
zmluvu o výkone správy. V tomto spore si však žalobca uplatňuje nároky vyplývajúce z bezdôvodného
obohatenia sa a nie z titulu výkonu správy a reálneho stavu plnenia jednotlivým vlastníkom.
- žalobca reálne zabezpečoval všetku činnosť súvisiacu s výkonom správy bytového domu Z./X z
obdobie od 1.1.2006 do 30.6.2010, vlastníci prijímali tieto plnenia a žalovaný žiadnu z týchto činností
nerealizoval súd uvádza, že vlastníkom mohlo byť úplne jedno, kto im poskytuje služby spojené s
bývaním, pretože si ich objednali a zaplatili za nich. To, že tak činil žalobca napriek tomu, že zmluva o
výkone správy s ním už bola vypovedaná je jeho dobrovoľnou činnosťou so všetkými následkami. Môže
sa domáhať vydania bezdôvodného obohatenia sa, ak by k tomu skutočne došlo, ale zároveň musí
počítať napr. s námietkou premlčania, ako tomu je v tomto prípade. Zároveň len veľmi ťažko mohol tieto
činnosti realizovať zároveň aj žalovaný, jednak na to nemal potrebné podklady, pričom mu ich žalobca
mal poskytnúť a za účelom čoho inicioval konanie 4C 4/2007, jednak tieto služby a plnenia, ak už raz
boli poskytnuté a spotrebované, tak ich nemožno realizovať duplicitne a do minulosti. Nie je to možné.
- že peniaze sú poskytované vždy iba na účet bytového domu a že takýto účet mal do roku 2015 zriadený
iba žalobca súd uvádza, že ak žalobca nie je správcom bytového domu Z./X s účinnosťou od 1.7.2006,
nemôže požadovať od vlastníkov bytov akékoľvek nároky súvisiace s výkonom správy bytového domu
a je v konaní irelevantné, na aký účet vlastníci platia. Je vecou správcu a vlastníkov, ako sa vzájomne
vyporiadajú a toto nie je starosťou žalobcu.
- poukazovaním na iné súdne spory žalobca zabúda, že právny systém SR nie je precedentný a že
súdne rozhodnutia nie sú dôkazmi. Navyše z žiadneho právoplatného rozhodnutia tunajšieho súdu
nevyplýva, aby súd považoval žalobcu za správcu bytového domu Z. aj po 1.7.2006. Návrhy na vypočutie
všetkých vlastníkov bytového domu Z./X a na pripojenie spisov s tým súvisiacich sú nedôvodné a bolo
by nehospodárne sa tým zaoberať vzhľadom na jednoznačnú právnu situáciu v danom bytovom dome, s
tým, že platnosť výpovede nebola zo strany žalobcu napadnutá neplatnosťou, žiadne z vlastníkov bytov
a nebytových priestorov na súde v zákonnej prekluzívnej lehote nenapadol výsledky schôdze zo dňa
21.12.2005, ktoré sú tak platné, vrátane výpovede žalobcovi z funkcie správcu bytového domu Z.“.

5. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, pričom namietal porušenie
práva na spravodlivý proces z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné,
nezrozumiteľné, chýba mu riadne odôvodnenie, rozhodnutie je svojvoľné a obsahuje len výber textov
rozhodovacej činnosti iných senátov okresného súdu, pričom odôvodnenie nemá oporu v dôkazoch
zabezpečených v tomto spise. Poukázal na skutočnosť, že dôkazné bremeno preukázania platnej
výpovede zo zmluvy o správe zaťažuje žalovaných a že v odôvodnení rozsudku sa nachádzajú závery,
ktoré v konaní nikdy neboli vykonávané. Taktiež namietol právne zdôvodnenie ohľadom kontinuity
správy, výkonu správy bytového domu a tým, že neboli splnené podmienky pre zmenu správcu. Taktiež



namietal právne závery ohľadom premlčania nároku na bezdôvodné obohatenie a to okamih kedy začína
plynúť premlčacia doba s tým, že nároky voči žalovanému v 3.rade z jeho strany nie sú premlčané.

6. Žalovaní v 1. - 3.rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že procesný postup súdu počas
celého konania bol v súlade s Občianskym súdnym poriadkom, resp. Civilným sporovým poriadkom.
Namietali, že samotné odvolanie nemá náležitosti vyžadované Civilným sporovým poriadkom, pričom
žalobca nepredložil akýkoľvek dôkaz na preukázanie svojich tvrdení uvedených v odvolaní. Závery
okresného súdu sú dostatočne odôvodnené, nie sú arbitrárne, ani svojvoľné a súd sa vyporiadal so
všetkými podstatnými a relevantnými argumentmi strán v spore, pričom jeho odôvodnenie jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Žalovaní v 1. - 3.rade súhlasili so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie.
Poukázali na úmyselné protiprávne konanie žalobcu a žiadali potvrdiť napadnutý rozsudok vo všetkých
jeho výrokoch a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Taktiež poukázali na ostatné rozhodnutia
súdov SR v obdobných veciach.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2
CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP., bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.

8. Podľa § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“.), ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu zistil, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový
stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaného dokazovania
dospel aj k správnym skutkovým zisteniam. Zároveň prejednávanú vec správne právne posúdil. V
priebehu odvolacieho konania žalobca nepredložil žiaden dôvodný argument, ktorý by mal súvis s
prejednávanou vecou do tej miery, aby bol spôsobilý priniesť pre odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov
uplatnených žalobcom do uplynutia lehoty pre podanie odvolania, to, či súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie riadne odôvodnil, vychádzajúc z toho, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná
odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

11. Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný t. j. je-
ho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne mu-
sí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhod-
nutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premis dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj
laickú)verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V prípade,
keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej
možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozporné s
čl.46 ods.1 Ústavy SR, či čl.6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd./I.ÚS 243/07/.
Nezrozumiteľnosť je zásadnou vadou rozhodnutia aj v prípade že je zapríčinená dostatkom dôvodov
avšak nezrozumiteľných vzhľadom k vyslovenému výroku. Tým vlastne nezrozumiteľné rozhodnutie
vytvára na jednej strane dojem kvantitatívne na dôvody bohatého rozhodnutia, ale na druhej strane
absentujú najmä skutkové dôvody, ktoré by inak mali byť riadne objasnené v odôvodnení rozhodnutia
samotného. Inak povedané, aj tu je nedostatok dôvodov odôvodnenia, ktorý sa však vizuálne nedá zistiť
ale ktorý sa dá objaviť logickými metódami poznania.



Účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych
záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti
rozhodnutia najmä zo strany účastníkov konania, ktorým je takéto rozhodnutie určené.
Podľa slovníka cudzích slov „arbitrárny“ ( franc. ) znamená “ľubovoľný, javiaci sa ako ľubovoľný, bez
rozumnej opory, závislý len na individuálnom rozhodnutí, ako sa človeku chce, nie na všeobecne plat-
ných dôvodoch“.
Synonymom slova „arbitrárny“ je slovo „svojvoľný“. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR, arbitrárne
rozhodnutie všeobecného súdu znamená, najmä
- extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním skutkovými a právnymi zisteniami,
- interpretácia, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od ustálenej judika-
túry), bez toho, aby boli dostatočne odôvodnené dôvody, na základe ktorých súd odmietol stabili-
zovanú výkladovú prax,
- nerešpektovanie kogentnej normy, interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s prioritami spravod-
livosti (predpojatý formalizmus ),
- hodnotenie dôkazov vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich
pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové základy.

12. Pre posúdenie odvolacích dôvodov žalobcu ohľadom nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti, ako
aj svojvoľnosti, teda arbitrárnosti citovaného napadnutého rozsudku, odvolací súd poukazuje na vyššie
uvedené citácie Ústavného súdu SR či Najvyššieho súdu SR, pričom po oboznámení sa s rozsudkom
súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že toto rozhodnutie netrpí žiadnou vadou, tak ako je
charakterizovaná v rozhodnutiach vyšších súdov, ktoré špecifikujú, kedy je rozhodnutie nezrozumiteľné,
nekoherentné, neodôvodnené. Naopak možno vzhľadom na vyššie uvedené špecifikácie dospieť k
záveru, že napadnuté rozhodnutie je konzistentné a je v odôvodnení výrok rozhodnutia jasne uvedený a
právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami. Závery súdu prvej inštancie musia byť
zrozumiteľné, vzhľadom však na zložitosť problematiky zrejme len pre osoby s právnickým vzdelaním.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie nepovažoval odvolací súd za arbitrárne a svojvoľné, ako bolo
namietané v odvolaní, nebol plynúci z neho nesúlad právnych záverov z vykonaných dokazovaní, taktiež
nedošlo k odklonu od ustálenej judikatúry, či k nerešpektovaniu kogentných právnych noriem. Zároveň
hodnotenie dôkazov vyplýva z racionálneho základu, preto možno všetky tieto odvolacie námietky
žalobcu považovať za nedôvodné.

13. Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkazovými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c.
Švajčiarsko z 29. 04. 1993). Právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahrňuje
právo, aby každá strana občianskeho súdneho konania mala primeranú možnosť brániť svoju záležitosť
pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (Ankerl c.
Švajčiarsko z 23. 10. 1996).

14. Z obsahu odvolania vyplývajú námietky týkajúce sa odňatia práva žalobcu konať a brániť sa ako
súčasť práva na spravodlivý proces. Zo samotného odvolania však nemožno zistiť konkrétne ktoré
skutkové závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie by nemali byť založené na dôkazoch, ktoré súd
prvej inštancie neoboznámil . Z tohto dôvodu považuje odvolací súd takúto a takto formulovanú odvolaciu
námietku za nepreskúmateľnú a tým aj nedôvodnú.

15. Pri aplikácii uvedených princípov na daný prípad možno konštatovať, že námietku žalobcu o
porušení jeho práva na spravodlivý súdny proces tým, že rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné,
nepresvedčivé považuje odvolací súd za nedôvodnú.

16. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd



SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu“. ( porovnaj IV. ÚS 115/03).

17. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že námietky odvolateľa pokiaľ ide o
odôvodnenie rozhodnutia sú nedôvodné. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednavaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.
Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

18. Pokiaľ namieta odvolateľ, že k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces žalobcu došlo aj tým,
že súd odmietol vykonať ním navrhnuté dôkazy odvolací súd nepovažuje túto námietku za dôvodnú.
Pravidlo, podľa ktorého súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní vychádza z č.l. 48 ods. 2 Ústavy. Za
dôkaz slúžia v súdnom konaní všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci .Súd prvej inštancie vo
svojom rozhodnutí uviedol dôvody, pre ktoré sa rozhodol navrhnuté dôkazy žalobcom nevykonať (§ 220
ods. 2 CSP). Dospel k záveru, že navrhnuté dôkazy sú pre skutkové a právne posúdenie veci právne
irelevantné. Svoj postup pre nevykonanie dôkazov odôvodňuje v bode 63 napadnutého rozsudku. Súd
rozhodne, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná podľa § 185 ods. 1 CSP. Ani odvolací súd, vzhľadom
na zistený skutkový stav, nepovažuje navrhované dôkazné prostriedky žalobcom za také, ktoré bolo
nevyhnutné vykonať, pretože súd dospel na základe vykonaných dôkazov k dostatočnému skutkovým
zisteniam, na zistený skutkový stav prijal správny právny záver. Ním zistený skutkový stav obstojí.

19. Podľa názoru odvolateľa súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie oboznámenie so súdnymi
spismi na ktoré poukazuje v odôvodnení napadnutého rozsudku. Podľa jeho názoru, mal vykonať
dôkazy na pojednávaní v súlade s ustanovením § 188 CSP. Spisy z ktorých citoval prijaté právne závery
neboli pripojené ku konaniu a objektívne nemal možnosť sa k nim vyjadriť.

20. V prvom rade je nutné uviesť, že súd prvej inštancie uviedol ktoré konkrétne dôkazy vo veci
vykonal. Uviedol, aké skutkové závery z vykonaných dôkazov pre neho vyplynuli. Pokiaľ súd prvej
inštancie poukazuje na právne závery prijaté súdom prvej inštancie v konaní vedenom na Okresnom
súde v Bardejove pod sp. zn. 4C/4/2007 o právnej otázke týkajúcej sa záveru , že správcom bytového
domu kde sa nachádza byt žalovaných 1 a 2 rade nebol žalobca a vysvetľuje primeraným a dôvodeným
postupom svoju akceptácie predmetnej právnej otázky neznamená to, že by bol povinný vykonávať
dôkazy vykonané už súdom v inom konaní z ktorých závery prijíma.

21. Povinnosťou súdu je, aby vždy v obdobných veciach rozhodoval identický. Súd prvej inštancie
náležitým a presvedčivým spôsobom svoj záver pre akceptáciu záveru vysloveného v inom súdnom
konaní odôvodnil. Vyslovil, že, sám nenašiel dôvody pre odklon od tohto záveru. Postupoval v súlade
s viacerými nálezmi Ústavného súdu SR, z ktorých jednoznačne vyplývajú závery o povinnosti súdu
akceptovať právne závery súdu o právnej relevantnej otázke za rovnakej situácie.

22. Ústavný súd už v náleze č. k. II. ÚS 349/0936 z 20. januára 2010 zdôraznil, že vzhľadom na
zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 OSP /228 CSP/, ako aj na zásadu
viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 OSP konajúci
všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané
v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.
Pokiaľ pri riešení prejudiciálnej otázky zaujme odlišné stanovisko, je takýto jeho postup, resp. z neho
vyplývajúci záver arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom. Tento názor ústavného súdu reflektuje
aj rozhodovacia prax všeobecných súdov pri riešení otázky ich viazanosti posúdením hmotnoprávneho
vzťahu účastníkov konania v inom súdnom konaní. Najvyšší súd napríklad v uznesení sp. zn. 1 Cdo
133/2009 z 29. apríla 2010 uviedol, že „... ak z existencie právoplatného rozhodnutia vyplýva otázka,
ktorá je pre správne rozhodnutie v terajšej veci podstatnou (rozhodujúcou), treba sa ňou zaoberať...
Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní
účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa
aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania)odvodzuje, súd v tomto ďalšom



(novom) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym
výrokom sa už vyriešila ako vec sama) je týmto vyriešením viazaný.“

23. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súdna prax i odborné publikácie sa zhodujú v názore, že
účinky právoplatného rozsudku sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané, no zároveň
je výrok tiež záväzný pre súdy a iné štátne orgány, a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú
právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím.
Pokiaľ ide o iný nárok, čo v danom prípade bolo splnené, zásadne platí, že ak v skončenom konaní
účastníkov došlo k právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého
sa aj tento nový nárok, ktorý nie je identický s predmetom skončeného konania odvodzuje, súd v tomto
novom občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky, je týmto vyriešením viazaný.
Súd nesmie vychádzať z existencie iného záveru ohľadom existencie či neexistencie uloženej povinnosti
medzi týmito istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté.

24. Imanentným znakom právneho štátu popri neodmysliteľne je aj princíp právnej istoty (napr. PL.ÚS
36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určite právne relevantnú otázku pri opakovaní
rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL.ÚS 16/95, II. ÚS 80/99).
Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej
alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť je ústavne
neudržateľná (PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach
na základe analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun
primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s Ústavou chráneným princípom
právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods.1 Ústavy a čl. 6 ods.1
Dohovoru (porovnaj Nález Ústavného súdu SR z 29.05.2013, sp.zn. I. ÚS 564/2012). K predmetnej
otázke sa Ústavný súd vyjadroval opakovane, napríklad v Náleze z 30.01.2013 sp.zn. III. ÚS 55/2012,
z 22.11.2011 sp.zn. IV. ÚS 499/2011. Právna istota je stav, v ktorom každý, môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;
ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne
osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto
odklonu.

25. U ostatných odvolacích námietok vo vzťahu k zamietnutiu žaloby proti žalovaným v 1. a 2.rade
odvolací súd poukazuje, že jedná sa o opakované argumenty, ktoré boli vznášané už v konaní pred
súdom prvej inštancie a na ktoré súd prvej inštancie poskytol presvedčivú, zrozumiteľnú, logickú
argumentáciu, s ktorou sa dôsledne vyporiadal. Preto nie je dôvodné a nutné dodávať k týmto veciam
ďalšie skutočnosti zo strany odvolacieho súdu, ktorý sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí
súdu prvej inštancie.

26. Závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému v 3 rade neboli v odvolaní spochybnené.
Odvolateľ k prijatému právnemu záveru neuviedol žiadne tvrdenia, argumenty, námietky. Odvolací súd
považuje závery súdom prvej inštancie za správne, súhlasí s prijatým záverom, že premlčacia doba v
danom prípade sa riadi režimom Občianskeho zákonníka, a preto bol nárok žalobcu voči žalovanému
v 3.rade premlčaný.

27. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, pričom je dôvodné v tejto
súvislosti poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 24. 02. 2016, sp. zn. II. ÚS 637/2015,
podľa ktorého na aplikovanie obchodnoprávneho režimu je potrebné, aby existoval záväzkový vzťah
spĺňajúci podmienky § 261 alebo § 262 Obchodného zákonníka. Ak nedošlo k porušeniu povinnosti
uložených Obchodným zákonníkom, naplnenie predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú
porušením povinnosti treba posudzovať podľa všeobecnej právnej úpravy zodpovednosti za škodu,
ktorou sú ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to vrátane zániku práva v dôsledku vznesenia
námietky premlčania. Z uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu SR nepochybne vyplýva, že doposiaľ
súdna prax nemá ustálenú odpoveď na otázku aplikácie obchodnoprávneho režimu aj na premlčania
nárokov, ako sú náhrada škody, právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom sa objavujú
dva názory na premlčanie deliktuálnych nárokov, na režim ktorých sa vzťahuje Obchodný zákonník,
pričom Obchodný zákonník sa už vyslovene nezmieňuje o premlčaní práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia. V danom prípade odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie



ohľadom tejto otázky je zákonné aj vzhľadom na špecifikum tohto prípadu, kedy dochádza ku kombinácií
obchodnoprávneho vzťahu dvoch obchodných spoločností cez ich zmluvy s fyzickými osobami, ktoré
sú spotrebiteľmi.

28. Odvolací súd má za to, že táto skutočnosť je významnou pri posudzovaní otázky premlčania,
nakoľko celkový dopad takéhoto rozhodnutia potenciálne môže ovplyvniť tiež postavenie fyzickej
osoby, ktorá má zmluvu o správe bytového domu, pričom takáto zmluva je nepochybne zmluvou
spotrebiteľskou. Aj s prihliadnutím na túto skutočnosť je podľa názoru súdu spravodlivé, ak sa na
režim bezdôvodného obohatenia v prípade mimozmluvného záväzku, teda deliktuálneho záväzku
dvoch obchodných spoločností ohľadom vydania bezdôvodného obohatenia bude aplikovať režim
Občianskeho zákonníka pokiaľ sa týka otázky premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Nepochybne Obchodný zákonník má vlastnú úpravu premlčania, pričom inštitút vydania bezdôvodného
obohatenia nepozná a vo svojich ustanoveniach uvádza, že tieto ustanovenia sa použijú vtedy, ak
zákon neustanoví inak. Zo samotného znenia Obchodného zákonníka (§ 397), ktorý používa termín,
„Ak zákon neustanoví inak“, použitím gramatického výkladu vyplýva, že môže sa jednať o iný zákon
než Obchodný zákonník. Pokiaľ by mal zákonodarca na mysli to, že ak to neupravuje inak Obchodný
zákonník, nepochybne by použil slovné spojenie „tento zákon“. Pokiaľ však vychádzame z gramatického
a teleologického výkladu je zrejmé, že pokiaľ sa nachádza v inom zákone špecifická právna úprava,
je nutné použiť túto právnu úpravu, vrátane osobitne stanovenej dĺžky premlčacej doby, tzn. úpravu
Občianskeho zákonníka, ktorý je všeobecným predpisom vo vzťahu k Obchodnému zákonníku.
Občiansky zákonník má osobitnú úpravu inštitútu bezdôvodného obohatenia, ktorú Obchodný zákonník
nemá a k tomuto inštitútu sa viaže aj osobitná úprava ohľadom začatia plynutia premlčacej doby a
samozrejme aj jej dĺžka. Tieto skutočnosti, spolu so skutočnosťou, že v danom individuálnom prípade,
na ktorý súd musí prihliadnuť tak, aby bola zachovaná aj zásada dobrých mravov, sa toto rozhodnutie
vzťahuje v konečnom dôsledku aj na práva spotrebiteľa, ktoré sú osobitne chránené aj v zmysle
európskych smerníc a nariadení, a preto je nutné vykladať túto spornú otázku aj s prihliadnutím na túto
skutočnosť. Je nutné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že premlčacia doba v danom prípade sa
riadi režimom Občianskeho zákonníka, a preto bol nárok žalobcu voči žalovanému v 3.rade premlčaný.

29. V ďalšom poukazuje odvolací súd na skutkové závery a právne zdôvodnenie súdu prvej inštancie,
s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.

30. Vzhľadom na vykonané dokazovanie bolo preukázané, že v tomto prípade nedošlo k porušeniu
povinnosti uložených Obchodným zákonníkom, preto neplnenie predpokladov vzniku bezdôvodného
obohatenia treba posudzovať podľa všeobecnej právnej úpravy bezdôvodného obohatenia, ktorou sú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to vrátane zániku práva domôcť sa plnenia v dôsledku vznesenia
námietky premlčania.

31. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 CSP
rozsudok ako vecne správny potvrdil.

32. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods.
1 CSP tak, že úspešným žalovaným bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).



Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).