Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 25CoP/88/2018 z 25. 2. 2019 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 25. februára 2019, sp. zn. 25CoP/88/2018, ECLI:SK:KSTT:2019:2117214437.3 Krajský súd Trnava | 25CoP/88/2018 | ECLI:SK:KSTT:2019:2117214437.3 | 2019-02-25 | Uznesenie Oblasť práva: Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti Citované ustanovenia: § 62 ZoR, § 36 ZoR, § 75 ZoR Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a830b22d-f313-41b1-9e1e-f5f96ee3a3ae Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2117214437.3 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoP/88/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117214437
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2117214437.3

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov:
JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: Z. D., nar.
XX.X.XXXX, bytom u matky, v konaní zastúpené procesným opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí
a rodiny W., pracovisko S., dieťa rodičov - matka: R. D., nar. X.X.XXXX, adresa S., W. XX, zastúpená
advokátom: JUDr. Vladimír Sidor, so sídlom Hlohovec, Železničná 4/A a otec: V. V., nar. XX.XX.XXXX,
adresa N., J. W. N., o návrhu matky na úpravu rodičovských práv a povinností, na odvolanie otca proti
rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 29P/12/2017-57 zo dňa 16.10.2017 - vo výrokoch II. a III. o
výživnom (bežné a zročné výživné), t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. o výživnom r u š í a vec
mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. maloletú Z. D., nar. XX.X.XXXX, bytom u
matky, zveril do osobnej starostlivosti matky, ktorá ju bude zastupovať a spravovať jej majetok, výrokom
II. uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletej Z. sumou 110,- Eur mesačne, počnúc odo dňa
6.6.2017 a to vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky, výrokom III. zameškané výživné za
mesiace jún, júl, august a september 2017 vo výške 415,- Eur uložil otcovi splácať spolu s bežným
výživným mesačnou splátkou 20,- Eur a výrokom IV. určil, že styk otca s maloletou Z. neupravuje.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 36, § 25 ods. 2, § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5,
§ 65 ods. 1, § 75 ods. 1, 2, § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Zákona o rodine, ako i § 57 Civilného mimosporového
poriadku (zákon č. 161/2015 Z. z., ďalej CMP). Vecne súd argumentoval len tým, že po zistení pomerov
na strane matky, maloletého dieťaťa, u otca vychádzajúc z pomerov tvrdených matkou, keďže súd
pojednával a rozhodol vo veci v neprítomnosti otca, bez zabezpečenia si podkladov preukazujúcich jeho
pomery, riadiac sa pritom § 75 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine, t.j. vekom, odôvodnenými potrebami
maloletých detí (?) ako aj možnosťami, schopnosťami a majetkovými pomermi povinného rodiča (ktoré
to sú ?) a mal súd za to, že výživné vo výške 110,- Eur je primerané vzhľadom na možnosti, schopnosti
a majetkové pomery otca (ktoré súd zistil len z vyjadrenia matky, ktoré otec nerozporoval - akým
spôsobom ?), ako aj na odôvodnené potreby maloletej. Súd tak určil otcovi vyživovaciu povinnosť vo
výške 110,- Eur od 6.6.2017 do budúcna t.j. od podania návrhu na súd. Dlžné výživné bolo vypočítané
od júna 2017 do septembra 2017 nasledovne: 4 mesiace x 110,- Eur = 440,- Eur. Od uvedenej sumy
súd odpočítal platbu otca v celkovej výške 25,- Eur (čo matka preukázala poštovým poukazom zo dňa
18.7.2017), dlžné výživné takto predstavuje 415,- Eur, ktoré súd povolil otcovi splácať v mesačných
splátkach po 20,- Eur spolu s bežným výživným. Pri určovaní výšky dlžného výživného súd vychádzal
z tvrdenia matky, pričom tieto tvrdenia otec nerozporoval (akým spôsobom ?). Výrok rozsudku týkajúci
sa úpravy styku otca s maloletým dieťaťom sa viaže na ust. § 25 ods. 2 Zákona o rodine. Ide zásadne o
úpravu styku toho z rodičov, ktorému maloleté dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti. V tomto
prípade ide o úpravu styku otca s maloletým dieťaťom. Právo styku vychádza z Ústavy SR, keď v



zmysle článku 41 ods. 4 Ústavy SR starostlivosť o deti aj výchova je právom rodičov. Deti majú právo
na rodičovskú výchovu a starostlivosť. V predmetnom konaní však bolo preukázané, že otec doposiaľ
neprejavuje záujem o maloletú, nevidel ju cca pol roka. Naopak, z obsahu spisu nevyplýva, že by matka
otcovi bránila v styku. Vzhľadom na útly vek maloletej, maloletá otca ani nepozná, otec o ňu neprejavuje
záujem a preto by nebolo vhodné upraviť styk autoritatívnym rozhodnutím súdu, preto súd posledným
výrokom rozhodol, že styk maloletej s otcom sa neupravuje. Súd v tejto súvislosti podotýka, že ak otec
bude mať reálny záujem o maloletú a styk s ňou nebude fungovať na báze dohody medzi rodičmi, resp.
matka by začala brániť otcovi v styku, otec kedykoľvek môže podať návrh na úpravu styku. S poukazom
na § 57 CMP, súd nerozhodoval o povinnosti nahradiť trovy konania, nakoľko účastníci takýto návrh
nepodali.

3. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie otec maloletého dieťaťa, nesúhlasil s
výškou určeného výživného. Poukázal na to, že má ešte dve vyživovacie povinnosti (tieto zdokladoval
predložením rodných listov detí), s družkou a deťmi žije u svojej matky, ktorej prispieva na nájom a
stravu, pracuje len príležitostne po brigádach (predložil dohodu o vykonaní práce zo dňa 3.11.2017 na
obdobie od 6.11.2017 do 31.12.2017, s dohodnutou odmenou 2,50 Eur/hodina brutto). Výživné navrhuje
určiť v sume 25,- Eur.

4. Matka maloletého dieťaťa odvolací návrh nepodala, k odvolaniu otca podala písomné vyjadrenie
prostredníctvom právneho zástupcu, v ktorom uviedla, že Odvolanie otca maloletej považuje za
nedôvodné a zavádzajúce, v snahe vyhnúť sa plneniu svojej zákonnej povinnosti. Otec sa dokonca
prostredníctvom odvolania domáha protiprávneho stavu, t.j. platenia výživného v nižšej výške ako je
zákonné minimum. Podľa nej otcove schopnosti, možnosti a majetkové pomery mu umožňujú prispievať
na výživu sumou 110,- Eur ako ju určil súd prvej inštancie. Napriek tomu, že otec je vyučený ako čašník,
treba uviesť, že t.č. býva v N., kde sú služby oblasti gastronómie, hoteliérstva a cestovného ruchu na
podstatne vyššej úrovni (aj platovo). Podľa informácií na webovej stránke G. je priemerný plat čašníka
s praxou do jedného roka v regióne N. vo výške 620,- Eur brutto. Otcovi preto nič nebráni zamestnať
sa aj v odbore, v ktorom získal vzdelanie a nie ako upratovačka. Voči otcovi maloletej vedie aj ďalšie
konanie, predmetom ktorého je príspevok na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke. Na
pojednávaní sa vyjadril v tom zmysle, že pracuje len brigádne z dôvodu, aby sa tým vyhol exekúciám,
ktoré sú voči nemu vedené. Otec deklaruje svoje príjmy na hranici 200,- Eur, pričom má už tri vyživovacie
povinnosti. Napriek tomu v uvedenom konaní uvádza, že má exekúciu z dôvodu nesplácania úveru. V
uvedenom konaní tiež uviedol, že pracoval v K. na dobu neurčitú s platom 500,- Eur v hrubom, pričom
z uvedeného zamestnania dobrovoľne odišiel, pretože mu exekútor vykonával zrážky zo mzdy. Otec
deklaruje svoje príjmy na úrovni 200,- Eur mesačne a v prejednávanej veci uvádza svoje výdavky na
nájom 150,- Eur mesačne a 130,- Eur na stravu, čo spolu predstavuje 280,- Eur a presahuje to tak jeho
príjmy. V inom konaní zase uviedol, že svojej matke dáva podľa dohody 150,- Eur, niekedy dá aj menej,
ak má. Na základe týchto vyjadrení je zrejmé, že otec súd zavádza a v oboch konaniach poukazuje
na svoje výdavky inak. Otec maloletej dokonca zachádza do takých absurdností, že na pojednávaní
uviedol, že do práce chodí na požičanom aute od zamestnávateľa, ktorý mu aj platí pohonné hmoty, že
nežiadal sociálne dávky, pretože aj z nich by mu exekútor strhol. V súvislosti s pojednávaním, na ktoré
poukázala súdu uvádza, že otec maloletej na otázku súdu prečo si nehľadá popri aktuálnej brigáde aj
ďalšiu prácu odpovedal, že nemá čas, lebo stále pracuje. Toto tvrdenie sa síce nenachádza v zápisnici,
avšak je rovnako zavádzajúce a nepravdivé ako všetky predošlé jeho vyjadrenia. Na základe týchto
skutočností žiada odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie ako veci správny potvrdil.

5. V ďalšom svojom elektronickom písomnom podaní (č.l. 96 spisu) matka prostredníctvom právneho
zastúpenia poukázala na to, že Dňa 19.2.2018 sa na Okresnom súde Trnava konalo pojednávanie
vo veci 27Pc/21/2017 medzi rovnakými účastníkmi konania, ktorej predmetom je jej návrh o priznaní
príspevku na výživu nevydatej matke, na ktorom pojednávaní otec uviedol, že si našiel novú práci ako
taxikár (priemerný plat taxikára na Slovensku je 915,- Eur v hrubom - dostupné na G.). Tiež poukazuje na
to, svoj návrh vzala späť a vzdala sa tak nároku na príspevok nevydatej matke a to za jediným účelom,
ktorým je vyššie výživné pre maloletú Z.. Vychádzala totiž z toho, že odvolací súd by mohol výživné
na maloletú pomerne znížiť, ak by jej súd v tomto konaní priznal príspevok na výživu nevydatej matke,
nakoľko otec by tým spôsobom mal už štyri vyživovacie povinnosti.

6. Otec k vyjadreniam matky nezaujal písomné stanovisko.



7. Procesný opatrovník maloletej samostatný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu otca vo svojom
písomnom vyjadrení uviedol, že po oboznámení sa s doručenými listinnými podkladmi považuje
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo všetkých výrokoch za vecne správny a zotrváva na svojom
vyjadrení na pojednávaní dňa 16.10.2017.

8. Ďalšie podania účastníkov v odvolacom konaní podané neboli.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1
CSP), oprávneným subjektom - účastníkom, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP v spojení s § 62 ods. 1 CMP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s
prihliadnutím na prípadné vady konania iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré
ale nezistil (§ 67 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že nie sú
splnené podmienky ani pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku v napadnutej časti, v dôsledku čoho je
potrebné rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec mu vo výrokoch
o výživnom podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý v danom prípade ani nie je viazaný rozsahom a
dôvodmi odvolania, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dodržal zákonom stanovený procesný postup a
o výživného (jeho výške) pre maloletú určenom platiť otcovi rozhodol správne.

11. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 48 ods. 2, vety prvej ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

14. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd koná vo veci
uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným
zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

15. Citovaný čl. 46 ods.1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie
právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec,
v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania ( pozri I. ÚS 22/03).

16. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom
upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením
ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94).
K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto
(„každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže
byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).

17. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa rozumie jeho
procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom



ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní
rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu
nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v
konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých
procesných práv účastníkov konania, ktoré (práva) slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v
občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý
má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu
ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere
obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k
stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

18. Základným právom účastníka je, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti (tiež čl. 38 ods.
2 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, obdobne
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Civilný mimosporový poriadok zabezpečuje toto právo vo
vytvorenom zákonnom rámci tak, že ukladá súdu, ak zákon nestanovuje inak, aby nariadil na prejednanie
veci samej pojednávanie, ak tento zákon neustanovuje, že vec sa môže prejednať bez pojednávania,
na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná; predvolanie sa doručuje tak,
aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní predo dňom, keď sa má pojednávanie
konať (§ 33 CMP). Podľa § 31 CMP súd síce môže pokračovať v konaní i keď sú účastníci nečinní, avšak
na rozdiel od konania sporového ale nečinnosť účastníka konania nemôže bezprostredne ovplyvniť
výsledok konania. Verejný záujem na kvalifikovanej ochrane práv a právom chránených záujmov
v konaniach podľa Civilného mimosporového poriadku, ktorým je i predmetné konanie o zvýšenie
výživného pre maloleté dieťa, vyplývajúci z ich špecifického charakteru sa prejavuje v povinnosti súdu
pokračovať v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Nečinnosť účastníka možno identifikovať ako jeho
pasívne správanie (nerealizuje procesné práva, nereaguje na výzvy súdu, neplní si procesné povinnosti).
Pasivita môže v sebe subsumovať aj nedostavenie sa na pojednávanie. To, že zákonné ustanovenie
nevylučuje pokračovanie v konaní, a to aj v prípade pasivity účastníka konania, samo osebe nevylučuje,
aby súd v prípade, že budú dané dôvody pre uloženie poriadkového opatrenia podľa § 102 CSP, uložil
takémuto účastníkovi poriadkovú pokutu. Rovnako sa nepriaznivý následok spočívajúci v nečinnosti
účastníka môže prejaviť v možnosti súdu uložiť mu povinnosť nahradiť tzv. zavinené trovy konania.
Napokon pasivita účastníka môže viesť aj k tomu, že súd uskutoční pojednávanie v jeho neprítomnosti.
Zo všeobecnej úpravy § 180 CSP vyplýva, že ak sa účastník, ktorý bol riadne predvolaný nedostaví
na pojednávanie a nepožiadal o jeho odročenie (§ 183 CSP), zakladá to fakultatívnu možnosť postupu
súdu konať v jeho neprítomnosti. Všeobecné východiská pre konanie pojednávania v neprítomnosti
účastníka konania treba v mimosporovom procese konfrontovať s predmetom konania, pretože v
niektorých konaniach takýto priebeh pojednávania môže byť v rozpore s účelom a základnými princípmi
sledovanými právnou normou v týchto veciach.

19. Z obsahu spisu bolo zistené, že súd prvej inštancie určil na prejednanie veci pojednávanie na
deň 16.10.2017 o 9.00 hod., na ktoré prostredníctvom pošty otca riadne predvolal. Otec telefonicky
v deň pojednávania o 8.10 hod. žiadal o ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní, z dôvodu
potreby zabezpečiť starostlivosť o svoje dve maloleté deti, pretože jeho priateľka celú noc zvracala.
Súd prvej inštancie vec na uvedenom pojednávaní prejednal len s matkou maloletého a procesným
opatrovníkom, keď konštatoval, že otec nepožiadal o odročenie pojednávania a vo veci aj rozhodol
napadnutým rozsudkom.

20. Súd prvej inštancie prejednaním veci na pojednávaní dňa 16.10.2017 v neprítomnosti otca, si ale
neuvedomil, že vzhľadom na charakter tohto konania, ktorá právna vec sa týka maloletého dieťaťa,
konkrétne vyživovacej povinnosti otca naň, i keď konštatoval nečinnosť otca, vyžadovala povinnosť
súdu ďalej pokračovať v konaní a pokúsiť sa zabezpečiť účasť otca na pojednávaní, na ktorom ho
vypočuje cez uloženie poriadkového opatrenia podľa § 102 CSP, určite však za stavu dostatočne
nezistených pomerov na strane otca, a bez jeho vypočutia nemal splnené zákonné podmienky pre
meritórne rozhodnutie vo veci, z čoho potom nepochybne vyplýva jeho predčasnosť a tým potom
aj samotná nepreskúmateľnosť jeho dôvodov, keďže nemal o aké zistené pomery otca založiť svoje
rozhodnutie o výživnom, ku ktorému otca zaviazal.



21. V zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

22. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona, zákonným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia
okrem iných je i existencia vady konania, ktorá sa prejavila v takom nesprávnom procesnom postupe,
ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v odvolacom konaní.
Medzi čiastkové práva, ktoré tvoria obsah práva na spravodlivý proces patrí okrem iných aj právo na
prístup k súdu a právo na spravodlivé prejednanie veci. V danom prípade tým, že súd prvej inštancie
nedodržal zákonný postup tým, že prejednal vec bez účasti otca maloletého a jeho vypočutia v konaní,
došlo k vážnemu porušeniu práva na spravodlivý proces v podobe porušenia práva na prístup k súdu a
spravodlivé prejednanie veci za účasti strany. Takéto závažné pochybenie, keď súd konal bez prítomnosti
otca maloletého, nemôže účinne napraviť až súd v druhej inštancii. Takýto intenzívny zásah do práva na
spravodlivý proces, vzhľadom na jeho povahu a intenzitu, nie je možné v odvolacom konaní napraviť.

23. Odvolací súd už len z uvedeného dôvodu musel napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím
ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

24. Pre ďalší priebeh konania odvolací súd považuje za potrebné súdu prvej inštancie dať do pozornosti
tiež nasledovné:

25. Civilný mimosporový poriadok identifikuje rozsah zisťovania skutkového základu (podkladu)
rozhodnutia tak, že súd je povinný zistiť v konaniach podľa tohto zákona, akým je aj predmetné
konanie, skutočný stav veci, ktorý je mierov čo najbližšieho priblíženia sa hmotnoprávneho rozsahu
práv, povinností a právom chránených záujmov (§ 35 CMP). Pri zisťovaní skutočného stavu veci súd
nie je obmedzený zákonnou ani sudcovskou koncentráciou (§ 34 CMP). Súd je povinný vykonať aj iné
dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci (§ 36 CMP) Dôkazné
bremeno teda má súd, a to bez ohľadu na to či konanie začal ex offo, alebo na návrh. Treba pritom
zdôrazniť, že ani v mimosporových konaniach táto procesná aktivita súdu, suplujúca pasivitu účastníkov,
nemôže byť vnímaná absolútne. Súd supluje aktivitu účastníkov vtedy a v takej miere, aká je potrebná
na zistenie skutočného stavu veci. Predmetnou zásadou sa ale súd prvej inštancie dostatočne neriadil,
predovšetkým pokiaľ ide o zisťovanie pomerov na strane otca (výživným povinného), a to jeho príjem
otca, v prvom rade cez výsluch otca, ďalej aj prostredníctvom jemu známeho zamestnávateľa, prípadne
i zamestnávateľov, u ktorých otec pracoval, ktorých označenie, ako aj ich adresa je zistiteľná, známa,
súd ju (ich) od otca ani nežiadal.

26. Na strane povinného rodiča je nevyhnutné prihliadnuť na okruh osôb, ktoré sú povinné poskytovať
výživné dieťaťu a výšku a spôsob už poskytovaných plnení, kde je potrebné zohľadniť tiež starostlivosť
o dieťa a jeho domácnosť. Na strane povinného sa prihliada najmä na jeho schopnosti, teda faktické
príjmy, ale i na jeho možnosti, teda na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek,
zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť, zručnosti, pracovné skúsenosti i situáciu na
trhu práce. Okrem toho je potrebné vždy vyhodnotiť i majetkové pomery oboch povinných rodičov. Táto
kategória zahŕňa jednak majetok rodičov a jednak ich životný štandard, ktorým sa navonok prezentujú.
Okrem uvedeného na strane povinného rodiča je vždy potrebné prihliadnuť k počtu, druhu, výške a
dôvodnosti iných vyživovacích povinností a zároveň na okruh osôb, ktoré sú povinné týmto oprávneným
poskytovať výživné, ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Súd je povinný prihliadať tiež na
zárobkové možnosti povinných rodičov podľa príjmov z obdobia pred zmenou zamestnania vtedy, ak sa
preukáže, že to bol rodič, ktorý sa vzdal bez vážneho dôvodu výhodnejšieho zamestnania alebo zárobku.
V takom prípade je súd povinný skúmať dôvody, ktoré ho viedli k strate na príjmoch alebo majetku.

27. Prvoinštančný súd pri svojom rozhodnutí vychádzal len zo zistených pomerov na strane matky a
maloletej (i to nie úplne dostatočne, vychádzajúc z doposiaľ uvedeného), pomery otca vo vzťahu k
rozhodovaniu o výške výživného v odôvodnení rozsudku neuvádza, v podstate ani nemohol, pretože ich
vôbec nemal zistené, tým potom v rozsudku úplne absentuje zdôvodnenie na základe čoho považuje
určené výživné zodpovedajúce nie len pomerom maloletého a jeho matky, ale i pomerom otca. Súd



úplne opomenul, že z príjmu otca, ktorý nielenže nezisťoval, neuviedol ani jeho predpokladanú výšku,
musí byť zabezpečená aj výživa jeho ďalších detí, o existencii ktorých vedel z výpovede matky maloletej,
v akej miere ju súd prvej inštancie zohľadnil, z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva.
28. Súd sa pritom vôbec nezaoberal ako všeobecnými výdavkami dieťaťa, tak ani výdavkami jeho
rodičov, ktoré základné musí mať zároveň aj preukázané. Z charakteru výživného ako dávky zročnej
do budúcnosti vyplýva, že nemožno všetky výdavky preukázať, keďže budú vznikať až v budúcnosti.
Navyše je aj nemožné, aby boli všetky preukázané, súd ale musí zhodnotiť, či ich špecifikácia sa
nevymyká realite vzhľadom na okolnosti daného prípadu. Odvolací súd pritom vychádzajúc z poznatkov
zo súdnej praxe, je názoru, že nie všetky výdavky oprávnenej ako i povinnej osoby, najmä pokiaľ ide
o bežné a nevyhnutné výdavky, musia byť exaktne preukázané, najmä ak ide o skutočnosti všeobecne
známe alebo známe súdu z jeho činnosti, pričom v prípade bežných výdavkov na stravu, oblečenie,
hygienické potreby sú takéto skutočnosti súdu známe z jeho činnosti, ako aj všeobecne známe. Zároveň
treba vychádzať zo zásady rovnakej životnej úrovne rodičov a detí.
29. Odvolací súd dáva súdu prvej inštancie do pozornosti i to, že z rozhodovacej praxe súdov vyplýva,
že v prípade vyživovacej povinnosti zamestnaného rodiča možno stav primeranosti výživného príjmu
rodiča vyjadriť ako podiel mesačného výživného oprávneného na mesačnom príjme povinného v rozpätí
25 - 30%, pričom v rámci tohto podielu musí zohľadnené výživne pre všetky osoby výživou na povinného
odkázané, tu potom aj výživné pre ostatné maloleté deti otca.
30. Prvoinštančný súd nevykonal a nezameral svoje dokazovanie na zistenie rozhodujúcich skutočností,
nevyhnutných pre rozhodnutie o výživnom pre maloletú Z., čo bude musieť v ďalšom konaní napraviť.
31. Povinnosťou súdu prvej inštancie, viazaného vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu (§
391 ods. 2 CSP), bude v ďalšom konaní uskutočniť výsluch otca, zabezpečiť si všetky dôkazy (§ 35 a §
36 CMP) potrebné pre komplexné posúdenie možností, schopností, majetkových a príjmových pomerov
oboch rodičov, odôvodnených výdavkov maloletej, ako aj výdavkov rodičov na ostatné ich maloleté deti,
vykonané dôkazy riadne vyhodnotiť, následne s použitím príslušných hmotnoprávnych ustanovení vo
veci výživného pre maloletú Z. opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade
s § 220 ods. 2 CSP odôvodniť.
32. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov konania, včítane náhrady trov
tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP a § 58 CMP) a to samostatnou výrokovou vetou v rozsudku,
čo v preskúmavanom rozhodnutí tiež chýbalo.

33. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,



b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).

Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok,
ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie (§ 38 ods. 2 zákona č. 233/1995
Z.z.). Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený a
ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona
č. 233/1995 Z.z.).
Podľa štvrtej časti CMP (§ 370 až 391) sa postupuje pri výkone rozhodnutia, ktorým bola upravená
starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podať návrh
na nariadenie výkonu rozhodnutia (§ 376 ods. 1 CMP). Súd môže nariadiť výkon rozhodnutia aj bez
návrhu (§ 376 ods. 2 CMP). Podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých upravuje vyhl. MS
SR č. 207/2016 Z.z.