Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Co/191/2012 z 21. 11. 2012
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 21. novembra 2012, sp. zn. 4Co/191/2012, ECLI:SK:KSKE:2012:7205225242.1
Krajský súd Košice | 4Co/191/2012 | ECLI:SK:KSKE:2012:7205225242.1 | 2012-11-21 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c9e83936-0203-4b66-8f16-f30ed0b2041c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7205225242.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Co/191/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7205225242
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Šoltýsová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7205225242.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Šoltýsovej a členov
JUDr. Sone Minxovej a JUDr. Pavla Tkáča v právnej veci žalobcu G. N., nar. XX. X. XXXX, bývajúceho
F. Č.. XXX, zastúpeného JUDr. Annou Lacovou, advokátkou, so sídlom kancelárie v Košiciach, Pražská
č. 4, proti žalovaným 1./ Bytovému podniku mesta Košice, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Južné nábrežie
č. 13, IČO: XX XXX XXX, 2./ Mestu Košice, Trieda SNP č. 48/A, IČO: XX XXX XXX, o určenie
nájomcu bytu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II, zo dňa 17. 12. 2009, č. k.
43C/371/2005-130 v spojení s uznesením zo dňa 22.2.2010, č. k. 43C/371/2005-142 a odvolaní žalobcu
proti uzneseniu zo dňa 15. 7. 2011, č. k. 43C/371/2005-168 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e    rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s uznesením zo dňa 22.2.2010, č. k.
43C/371/2005-142.

P o t v r d z u j e    uznesenie zo dňa 15. 7. 2011, č. k. 43C/371/2005-168.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom v spojení s uznesením zo dňa 22.2.2010 ( ktorým rozhodoval o trovách konania)
súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcov a vyslovil, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania
a žalovanému v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznáva.

Rozhodol tak o žalobe podanej  právnym predchodcom  žalobcu G.  N.  R.. (otcom žalobcu), ktorou
žiadal, aby súd určil, že od 27.6.1999 bol nájomníkom  jeden a pol izbového bytu nachádzajúceho sa
na ulici F. Č.. X Y. F., X. poschodie, č. bytu 24.  Odôvodnil  to tým, že označený byt bol rozhodnutím
Bytového odboru MSNV v Košiciach zo dňa 12.12.1969, ev. č.   XXXXXX  pridelený ako náhradný byt
jeho už nebohému otcovi E. N. ( t.j. starému otcovi terajšieho žalobcu), po smrti ktorého užívacie právo
k bytu  prešlo na  jeho syna  a brata pôvodného žalobcu H. N., ktorý s otcom  v čase jeho smrti žil v
spoločnej domácnosti. Pôvodný žalobca v konaní  tvrdil, že do predmetného bytu sa nasťahoval spolu
so svojou družkou v apríli roku 1993, so súhlasom svojho brata,  ktorému poskytovali starostlivosť v
jeho chorobe a aj prispievali na spoločnú domácnosť. H. N. zomrel dňa 27. 6. 1999,  ako bezdetný a
slobodný. Pôvodný žalobca nevlastnil žiaden byt a tvrdil, že smrťou H. N. na neho  v súlade s ust. §
706 ods. 1 Občianskeho zákonníka prešiel  zo zákona nájomný vzťah  k bytu.  Žalovaný  (v tom čase
Bytový podnik  mesta Košice, príspevková organizácia)  neakceptoval zákonný prechod nájomného
práva k bytu a  opakovane pôvodného nájomcu vyzýval na jeho  vypratanie.  Na základe žaloby podanej
žalovaným  bolo  proti pôvodnému žalobcovi  vedené konanie  pod sp. zn. 20C/1411/1999 o vypratanie



bytu. Pôvodný žalobca sa však domnieval, že  ak žalovaný   nepodal v lehote najneskôr do 3 rokov
odo dňa smrti nájomcu žalobu o popretie prechodu nájmu, tak žalovaný tento zákonný nárok uznáva.
V rozpore s tým  pracovníci vlastníka a správcu bytu  dňa 21. 6. 2005 vnikli  do označeného bytu  a to
bez súhlasu a vedomia nájomcu a odpojili elektrické vedenie, vodovodnú prípojku, vybrali  záchodovú
misu a byt zamrežovali. Aj keď pôvodný žalobca  neskôr  do bytu vnikol a začal ho  aj  užívať ( so
spolužijúcimi osobami -  synom a družkou), neskôr ho poverení pracovníci žalovaného opäť vypratali.
Bol preto nútený podať žalobu na súd, tak aby sa odstránila  jeho právna neistota,  a súdom bolo  určené,
že je skutočným  nájomcom predmetného bytu.

Pôvodný žalobca G. N. zomrel dňa XX. XX. XXXX a v konaní bolo pokračované s jeho právnym
nástupcom, synom Dušanom Urbanom, nar. 15. 3. 1990.

Uznesením zo dňa 10. 11. 2008, č. k. 43C/371/2005-91 bolo pripustené, aby do konania na strane
žalovaného ako ďalší účastník pristúpilo Mesto Košice. V priebehu konania došlo k zrušeniu pôvodného
žalovaného Bytového podniku mesta Košice, ako príspevkovej organizácie a ku dňu 31. 12. 2008 (na
základe uznesení Mestského zastupiteľstva v Košiciach č. 629 a 630 zo dňa 30. a 31. 10. 2008) k
založeniu obchodnej spoločnosti Bytový podnik mesta Košice, s.r.o., ktorý sa stal právnym nástupcom
zaniknutého Bytového podniku mesta Košice.

Žalobca v priebehu konania svoje právo na určenie nájomného vzťahu k predmetnému bytu odvodzoval
zo skutočností, že  sa do  označeného bytu  nasťahoval v roku 1993 spolu so svojou matkou a už
nebohým  otcom  a v tomto byte bývali spolu s vtedajším nájomcom (bratom  G. N. R..) H. N.,  ktorý
zomrel v roku 1999. Aj napriek   zákonnému  prechodu nájomného vzťahu  na jeho nebohého otca  boli
z bytu protiprávne (bez súdneho rozhodnutia)  vyprataní,  preto jeho rodičia museli určitý čas bývať u
suseda vo vchode. Neskôr  sa žalobca so svojou matkou odsťahoval k jej známym do rodinného domu
v obci Kalša.

S poukazom na ustanovenie § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd prvého stupňa z výsledkov
vykonaného dokazovania uzavrel, že nebohý G.C. N. starší žil v čase smrti H. N. s ním v spoločnej
domácnosti  v označenom byte  a to aj spolu so svojim synom (žalobcom) a družkou, t.j. matkou žalobcu.
Byt, ku ktorému sa žalobca domáha určenia nájomného vzťahu, však bol nimi opustený v júni  2005,
ktorá skutočnosť bola v konaní preukázaná aj hlásením o uvoľnení bytovej jednotky zo dňa 10. 6. 2005.
V konaní  bolo preukázané, že v čase smrti G. N. staršieho  ( t.j. k 30.11.2005)  žalobca  s ním nežil
v spoločnej domácnosti, pretože býval so svojou matkou v rodinnom dome v obci Kalša. Neboli preto
splnené zákonné podmienky   vyžadované  ust.  § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka na prechod nájmu
bytu  ( z G. N. R.  na žalobcu), preto súd žalobu žalobcu zamietol.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol osobitným uznesením zo dňa 22.2.2010 podľa ust. §
142 ods. 1 O.s.p. ( t.j. podľa zásady úspechu v konaní)  s tým, že v konaní mali plný úspech žalovaní v
1. a 2. rade, preto im obom vznikol nárok na náhradu trov potrebných na účelné bránenie svojho práva
voči žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal. V konaní im  žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto im
súd   ich náhradu  nepriznal. Žalobcovi, ktorý bol v konaní neúspešný právo na náhradu  trov  konania
nevzniklo.

Prvostupňový súd napadnutým uznesením zo dňa 15.7.2011, č. k. 43C/371/2005-168 žalobcovi
nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.  Svoju žiadosť žalobca  odôvodni tým, že v čase jej  podania
bol študent bez príjmu,  majetku a úspor, úplne ekonomicky  závislý od svojej matky.  Súd prvého
stupňa  rozhodnutie odôvodnil tým, že aj keď žalobca nie je vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti a ani nie
je vlastníkom ani držiteľom motorového vozidla, od 16. 12. 2009 je zamestnaný v spoločnosti LUTO,
s.r.o., kde dosahuje čistú mesačnú mzdu cca 526 eur.  Zároveň konštatoval, že žalobca nemá žiadne
vyživovacie povinnosti a žije v spoločnej domácnosti so svojou matkou. Vzhľadom na pravidelný príjem
preto mal vytvorený priestor, aby si zabezpečil finančné prostriedky, ktoré sú potrebné na zaplatenie
súdnych poplatkov. Uzavrel, že je v možnostiach a schopnostiach žalobcu znášať náklady spojené so
zaplatením súdneho poplatku za podané odvolanie voči rozsudku vo výške 99,50 eur.



Proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej (proti všetkým jeho výrokom) podal včas odvolanie
žalobca. Žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť.
Vytýkal súdu prvého stupňa, že na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym záverom a
vec aj nesprávne právne posúdil (odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).

Zdôraznil, že pôvodný žalovaný svojvoľným konaním, bez riadneho súdneho rozhodnutia ich ( t.j. jeho
už nebohého otca aj s matkou) deložoval z bytu, ktorého vypratania sa domáhal v inom  súdnom konaní.
Jeho rodičia následkom takéhoto protiprávneho konania  museli žiť  oddelene, pričom však nikdy nemali
úmysel prerušiť spolužitie.  Jeho otec  nikdy  neurobil žiaden právny úkon, ktorý by bol prejavom jeho
slobodnej vôle, ako následok vážneho a určitého konania smerujúceho k dobrovoľnému vysťahovaniu
sa z bytu a opusteniu  žalobcu a jeho matky. Na podporu tejto skutočnosti uviedol,  že jeho otec bol
účastníkom dvoch súdnych konaní, pričom v jednom sa bránil vyprataniu z bytu a v druhom sa domáhal
určenia, že je nájomcom  označeného  bytu. Tvrdil, že aj keď z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého
stupňa  to  priamo nevyplýva,  v konaní bolo preukázané,  že jeho otec ( už neb. G. N. starší)  bol
nájomcom označeného bytu, pretože nájom na neho prešiel  priamo zo zákona po smrti jeho brata  H.
N., F. B. XX. XX. XXXX.  Poukázal na tú skutočnosť, že ak  jeho  otec  sa stal nájomníkom bytu od roku
1999, žalovaní v 1. a 2. rade mohli podľa ust. § 706 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ak sa domnievali, že
nie sú splnené podmienky prechodu nájmu bytu na jeho syna a družku) v zákone stanovených lehotách
domáhať sa na súde určenia, že k prechodu nájmu nedošlo, čo však žalovaní  neurobili. V súvislosti s
rozhodnutím odvolacieho súdu žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania.

Žalovaný  v prvom  rade  žiadal napadnutý rozsudok súdu  prvého  stupňa ako vecne správny potvrdiť.
Zdôraznil,  že až pri preventívnej prehliadke dňa 25. 11. 1999 ( t.j.  po smrti H. N.) bolo zistené, že
v označenom byte bývajú aj ďalšie dve osoby, o bývaní  ktorých v tomto byte dovtedy nemali žiadnu
vedomosť. Od roku 1994  až do roku 2000 bola  v evidencii zálohových predpisov vedená iba  jedna
osoba  a to Milan Urban, čo svedčí o skutočnosti, že tento nemal záujem na obojstrannom a súhlasnom
o úmysle žiť so svojím bratom v spoločnej domácnosti a k ich spolužitiu ani nedošlo. Pôvodný žalobca
mal pritom stále trvalý pobyt na inej adrese  (G.X. Č.. XX Y. F.) a pri šetrení uvedeného dňa sa sám
dobrovoľne zaviazal, že byt dobrovoľne odovzdá. Byt bol značne schátralý a neudržiavaný a  od  smrti
H. N.   počas jedného roka  za byt  nikto nič neplatil.  Pôvodný žalobca  so  spolužijúcimi osobami boli
vyzvaní na opustenie    bytu, pretože sa do  neho opätovne nasťahovali po odstránení  mreží, ktorými bol
zabezpečený.  V čase smrti pôvodného žalobcu jeho syn s ním nežil v spoločnej domácnosti, pretože
pôvodný žalobca svoju družku a syna opustil a neprejavoval záujem tvoriť s nimi spoločnú domácnosť.

Žalobca podal odvolanie aj proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým mu nebolo priznané oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil a jeho žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov vyhovel.  Odôvodnil to tým, že aj keď prvostupňový súd mal
pravdivé informácie o jeho majetkových a osobných pomeroch, jeho celkovú majetkovú a finančnú
situáciu posúdil nesprávne.  Zdôraznil, že spolu s rodičmi sa z označeného bytu museli vysťahovať
protiprávne, bývali u svojich známych a žili na hranici chudoby. Jeho matka zarábala takmer vždy
iba minimálnu mzdu. Od roku 2010 je invalidnou dôchodkyňou, preto si musel na čas do ukončenia
štúdia požičať od príbuzných finančné prostriedky na pokrytie svojich výdavkov spojených so štúdiom,
cestovaním, ošatením a stravou.  Dlh vo výške 3.000 eur spláca postupne, mesačnými splátkami zo
svojho pravidelného príjmu, preto mu nezostáva dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie súdnych
poplatkov.

Na základe podaného odvolania odvolací súd vec podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal bez
nariadenia pojednávania, preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo
(§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je z hľadiska odvolacích
dôvodov uplatnených žalobcom vecne správny, preto podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok
potvrdil v celom rozsahu. Rozsudok odvolacieho súdu verejne vyhlásil podľa ustanovenia § 156 ods. 1
O.s.p. dňa 22. 11. 2012,   pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa 15. 11. 2012.



Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ak dospel k záveru,
že žaloba žalobcu  nie je dôvodná  a túto zamietol. Vzhľadom na  skutočnosť, že ani počas odvolacieho
konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu veci, odvolací súd na skutkové zistenia súdom
prvého stupňa a na jeho právne závery poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje. Na doplnenie
jeho odôvodnenia, a k odvolaniu žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné (§ 219 ods. 2 O.s.p.):

Z  výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa nemožno prijať  záver,  že smrťou H. N.
došlo  k prechodu nájomného vzťahu na právneho predchodcu žalobcu, jeho už nebohého otca.  Aj keď
pôvodný žalobca tvrdil, že spolu so svojim synom, t.j. žalobcom a jeho matkou  žili v označenom byte
od roku 1993, v konaní nebolo  preukázané  splnenie všetkých zákonných predpokladov pre prechod
nájmu bytu, najmä existencia spoločnej domácnosti spolubývajúcich osôb aspoň tri roky pred smrťou
H.C. N..   Z obsahu spisu  vyplýva aj tá  podstatná  okolnosť,  že právny predchodca žalobcu  sa spolu so
svojou družkou zaviazali  do  15.12.1999  označený byt opustiť a predmetný byt aj  neskôr, na základe
výzvy právneho predchodcu  žalovaného v prvom rade opustili. Ak sa aj neskôr  (po odstránení mreží)
opätovne do tohto bytu nasťahovali a  byte  bývali  až do  9.9.2005  bolo to bez právneho titulu.   V
čase smrti pôvodného žalobcu  jeho syn s ním nežil  v spoločnej domácnosti, preto  žiadnym spôsobom
nemôže prichádzať do úvahy  prechod nájomného vzťahu.  Odvolacia námietka žalobcov spočívajúca
v tvrdení že jeho rodičia nemali úmysel ukončiť spolužitie   je preto bez právneho významu.

Naviac  byt č. 24  na ulici Krakovskej č. 7   sa v roku 2005 stal  právne voľný ( poukazujúc na  predložené
listinné dôkazy)  a bol Zmluvou o nájme bytu č. NZ/796/2005/P-112  zo dňa 30. 9. 2005 žalovaným
v druhom rade prenajatý  nájomcom  H. Z. C. L. Z., ktorí  označený byt odkúpili  Zmluvou o prevode
vlastníckeho práva k bytu, ktorej vklad bol povolený Správou katastra Košice dňa 25. 10. 2006  pod  č. V
9932/2006.  V čase rozhodovania súdu prvého  stupňa   tak výlučným vlastníkom tohto bytu už boli tretie
osoby (H. Z. ), preto  nebolo možné  určenie nájomného vzťahu k predmetnému bytu v prospech žalobcu
proti jeho vlastníkom, ktorí ani neboli účastníkmi súdneho sporu.   Nie je možné, aby ich vlastnícke právo
bolo obmedzené takýmto spôsobom.

Odvolací súd dodáva, že základným predpokladom  úspešnosti určovacej žaloby  podľa  § 80 písm. c/
O.s.p.  (tak ako to je aj v tomto prípade pri  rozhodovaní  o určení, či tu právny vzťah je, keď žalobca
žiada deklarovať existenciu nájomného vzťahu)  je  existencia  naliehavého právneho záujmu na takomto
určení.  Pri rozhodovaní o existencii naliehavého právneho  záujmu  musí súd posúdiť,  či podaný
určovací návrh je  procesne prípustným  nástrojom  ochrany práva  navrhovateľa, a či snáď   po takomto
rozhodnutí o určovacom  návrhu  nebude  musieť  aj tak nasledovať iné konanie. Z vyššie uvedeného
vyplýva, že  iba samotné  určenie  existencie  nájomného vzťahu ( ku dňu rozhodovania vo veci),
vzhľadom na  zmenu vlastníckych vzťahov k označenému bytu,  by  malo len povahu predbežnej otázky
k posúdeniu  iných (v tomto konaní neuplatnených) nárokov.  Žalobca by sa mal preto domáhať svojho
práva  iným spôsobom.

Vzhľadom na tieto podstatné skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Ako vecne správne odvolací súd potvrdil aj uznesenie súdu prvého stupňa,  ktorým   žalobcovi nebolo
priznané oslobodenie od súdnych poplatkov.  Tak ako to vyplýva  z potvrdenia zamestnávateľa a  jeho
čestného prehlásenia, tento má pravidelný príjem z pracovného pomeru  cca 500 euro  mesačne a
býva v spoločnej domácnosti svojou matkou a jej terajším manželom. Zaplatenie súdneho poplatku   v
požadovanej výške 99,50 eura preto je v schopnostiach a možnostiach žalobcu a jeho zaplatením podľa
názoru odvolacieho súdu nebude ohrozená jeho  výživa a ani zabezpečovanie základných životných
potrieb.

O trovách odvolacieho konania  súd rozhodol  podľa  ust.  § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142ods.
1 O.s.p. a ich náhradu účastníkom nepriznal, pretože žalobca  v odvolacom konaní úspešný nebol a
žalovaným v 1. a 2. rade žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.



Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasu: 3 : 0  (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení
účinnom od 1. 5. 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.