{"guid": "0e759de8-fe7a-431c-94b0-f85638313b9a:46a9d112-5c1f-4025-a2bd-7023a0f25001", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3812218930.1", "spisova_znacka": "19Co/504/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/504/2014 z 25. 3. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 25. marca 2015, sp. zn. 19Co/504/2014, ECLI:SK:KSTN:2015:3812218930.1", "identifikacne_cislo": "3812218930", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Antónia Svičinová", "sudca_id": 130, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-antonia-svicinova-130", "datum_vydania": "2015-03-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/46a9d112-5c1f-4025-a2bd-7023a0f25001", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3812218930.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2015:3812218930.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2015:3812218930.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/504/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218930
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812218930.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň JUDr. Beáty
Čupkovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa O., zastúpeného Y. proti odporcovi A.,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Prievidza, č.k. 8C/172/2012-81 zo dňa 17. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu     p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania     n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal
odporcu zaplatiť mu sumu 125 Eur z titulu majetkovej škody a sumu               368,80 Eur z titulu
nemajetkovej ujmy. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 41 ods. 2 písm. c), d), § 44
ods. 2 Exekučného poriadku a § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1,2, § 15
ods. 1, § 16 ods. 1, 4, § 17 ods. 1, 2 a § 19 ods. 1, 3 zákona                    č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.                               Z
vykonaného dokazovania mal preukázané, že žiadosť o vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa
25.08.2010. Okresný súd uznesením, sp. zn. 9Er/2338/2010 zo dňa 15.11.2010 žiadosť o udelenie
poverenia zamietol. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že
návrh navrhovateľa je nedôvodný, nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jedného zo
zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. Navrhovateľ namietal nesprávny úradný
postup exekučného súdu pri rozhodovaní               o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
z dôvodu, že k rozhodnutiu o žiadosti o vydanie poverenia nedošlo v zákonom stanovenej lehote 15 dní.
Okresný súd zdôraznil, že    v čase podania návrhu na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v
prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Zákon určoval lehotu                      na
vydanie poverenia a nie na vydanie iného  rozhodnutia o návrhu na vydanie poverenia.              V
prípade, že súd má za to, že nie je zákonný dôvod na vydanie poverenia, návrh zamietne, pričom takéto
rozhodnutie nie je jednoduchým rozhodnutím, pre ktoré bola určená lehota                15 dní. Pre
rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia tak zákonná lehota neexistuje. Navrhovateľ tvrdil,
že súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia                po zákonnej lehote s omeškaním viac
ako 200 dní. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu dňa 25.08.2010
a tamojší súd o žiadosti rozhodol dňa 15.11.2010, teda nebolo pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že išlo o
omeškanie viac ako                  200 dní, keď súd rozhodol za necelé 3 mesiace. Na zamietnutie žiadosti
o udelenie poverenia zákon lehotu neupravuje. V súvislosti s tým súd poukázal na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013. Na základe zistených skutočností súd
dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu                        v namietanom
konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody a ani



nemajetkovej ujmy, teda neexistuje príčinná súvislosť medzi  nesprávnym úradným postupom, ktorý by
mal spočívať v tom, že súd zamietol žiadosť                   o udelenie poverenia po zákonom stanovenej
lehote a uplatnenou majetkovou škodou                      a nemajetkovou ujmou. O náhrade trov konania
súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Odporca mal v konaní plný úspech, preto mu vznikol nárok
na náhradu trov konania, súd mu však náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že v konaní nebolo
preukázané, že odporcovi nejaké trovy vznikli.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2             písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101
ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal            o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd                          o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť,
pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení              na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Uviedol, že
konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj
preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal             a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom                        a prednesom vyjadriť
a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho
procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj
na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že
v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal
tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa                   k tvrdeniam protistrany,
ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal                      z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich.
Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je                      v odôvodnení rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania
doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal
vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia
zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju
ako škodu, ktorá vznikla              v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka povinného. Súd však úplne
ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného
systému                  a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné                      a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou
súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ              v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými
vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej



škody,                    a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.
Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci  bez
zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre
túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu,
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal
preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom               v náväznosti na § 219 ods.
2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku
navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku
ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 30.01.2011, pričom konanie sa začalo dňa 14.07.2010,
to znamená, že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo   po uplynutí zákonom stanovenej
lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 200 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred okresným súdom žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako konštatoval súd prvého stupňa, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom
súdneho exekútora na Okresný súd Prievidza dňa 25.08.2010                     a k zamietnutiu žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dochádza uznesením Okresného súdu Prievidza zo dňa
15.11.2010.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní              s
poukazom na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom               do
31.12.2014 v náväznosti na ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku,
Zákone o spotrebiteľských úveroch, bol exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský
rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené                  a v rozpore s dobrými
mravmi. Spotrebiteľské právo je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva,
ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane
judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa,
že v prejednávanej  veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.



Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu                         v dôsledku
prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení
ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného
súdu Slovenskej republiky (1ÚS 27/02,                   1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov
Ústavného súdu potom možno konštatovať, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia (za stavu, kedy
právny predpis v tomto čase v sebe nezakotvoval žiadnu lehotu, v ktorej má exekučný súd zamietnuť
žiadosť o udelenie poverenia, čo nie je možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia) v lehote do 3
mesiacov  od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na exekučný súd, nemožno
považovať za prieťahy v súdnom konaní.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona                         č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka
zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa, o námietke zaujatosti sudcu, vznesenej navrhovateľom, bolo
právoplatne rozhodnuté uznesením Krajského súdu               v Trenčíne zo dňa 05.11.2012 pod sp.
zn. 19NcC/627/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. Valéria
Píšová nie je vylúčená z prejednávania                  a rozhodovania veci, a ďalším uznesením
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.01.2013                pod sp. zn. 19NcC 14/2013, kedy
krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. Ľudmila Škvaridlová, ktorej bola vec
pridelená v nadväznosti na prerušenie výkonu funkcie pôvodného zákonného sudcu, nie je vylúčená z
prejednávania a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným
sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom
na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia
navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona                           č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd
tiež poukazuje na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa,
ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu,
že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu
tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec             v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že súd
prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek
tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. V tomto smere odvolací



súd v celom rozsahu poukazuje                   na odôvodnenie súdu prvého stupňa na strane 11 napadnutého
rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

V danej veci bolo nariadené pojednávanie na konkrétny termín, a to dňa 29.10.2013, pričom toto
pojednávanie bolo odročené na deň 17.12.2013. Navrhovateľ bol na toto pojednávanie, na ktorom sa
zároveň mohol oboznámiť s vyjadrením odporcu k návrhu na začatie konania, riadne predvolaný, bez
ospravedlnenia sa na pojednávanie nedostavil a ani nepožiadal o jeho odročenie. Krajský súd poukazuje
na skutočnosť, že v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie
a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, teda právo vykonávať procesné
úkony                         vo formách stanovených zákonom. Na pojednávaní sa súd prvého
stupňa oboznámil s obsahom spisu a s obsahom exekučného spisu. Pokiaľ teda súd prvého stupňa
na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom
zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvého stupňa nedošlo k porušeniu princípov
kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé
súdne konanie. Súd prvého stupňa dodržal zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu
zo základných zásad občianskeho súdneho poriadku.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh, ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.
Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1                       v spojení
s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho
konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu
mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/172/2012", "guid": "2d9a3cdd-53da-44fe-842a-7e44e089a6c5:5822d234-0e25-4e8a-b5cc-17687c1220a2", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ddfce682-b588-43e5-b5ec-9163177f7aff", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 520/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012 z 10. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-10", "citacie_n": 826, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ddfce682-b588-43e5-b5ec-9163177f7aff"}, {"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}], "citovane_v": []}