Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoE/36/2019 z 17. 12. 2019 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 17. decembra 2019, sp. zn. 19CoE/36/2019, ECLI:SK:KSTN:2019:3810210138.1 Krajský súd Trenčín | 19CoE/36/2019 | ECLI:SK:KSTN:2019:3810210138.1 | 2019-12-17 | Rozhodnutie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 386 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/81df383f-1d38-4ba8-a0ef-96b501bf7c55 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3810210138.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/36/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3810210138
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3810210138.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v exekučnej veci oprávneného Q. A., T.., so
sídlom C. XX, B., IČO: XX XXX XXX, proti povinnému D.. X. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX/XX,
X., o vymoženie 390,21 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Prievidza, č. k. 16Er/1854/2010-17 zo dňa 20. mája 2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolanie oprávneného o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojim uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil (výrok I.),
oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi P.. P. A., Exekútorsky úrad so sídlom O. Z.
XXX/X, XXX XX Z. trovy exekúcie vo výške 39,83 eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia ( výrok
II). V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Okresný súd Trenčín uznesením sp. zn. 40Odk/41/2017
zo dňa 23.06.2017 vyhlásil konkurz na majetok povinného (Obchodný vestník č. 124/2017 z 29.06.2017).
Preto súd prvej inštancie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v znení účinnom do
31.03.2017 (§ 243h ods.1 Exekučného poriadku) a podľa § 167f ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil, pretože bol
vyhlásený konkurz a koná sa o vymoženie pohľadávky, ktorá sa považuje za nevymáhateľnú. Súdny
exekútor si uplatnil náhradu trov exekúcie 39,83 eur. Vzhľadom na vyhlásenie konkurzu na majetok
povinného, trovy exekúcie podľa § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, účinného podľa § 243h ods. 1
Exekučného poriadku, znáša oprávnený, a to vo výške určenej podľa § 14 ods. 1 vyhlášky MS SR č.
288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom do 31.03.2017, a to
33,19 eur, k čomu treba podľa § 196 druhá veta Exekučného poriadku pripočítať daň z pridanej hodnoty
6,64 eur. Preto je oprávnený povinný nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie 39,83 eur.

2. Proti výroku tohto uznesenia , ktorým súd prvej inštancie exekúciu zastavil a rozhodol o trovách
konania, podal včas odvolanie oprávnený. Poukázal na skutočnosť, že exekučné konanie bolo začaté
ešte pred účinnosťou zákona č. 348/2011 Z. z., a teda v tomto zmysle mala byť predmetná exekúcia
aj ukončená. Tento zákon zároveň upravil aj rozhodovanie o trovách exekúcie po vyhlásení
konkurzu na povinného, pričom tento zákon neupravil prechodné ustanovenia k tejto otázke. Uviedol,
že bolo potrebné použiť právnu úpravu účinnú do 31.12.2011, nakoľko i pri rozhodovaní o náhrade
trov exekúcie ide o rozhodovanie síce procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu. V tejto
súvislosti dal do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 568/2016 zo
dňa 13.09.2016. V súlade s vyššie uvedeným, súd o náhrade trov exekúcie mal rozhodnúť podľa právnej
úpravy účinnej do 31.12.2011. Dôvodil, že ako oprávnený nenesie žiadnu zodpovednosť, že sa povinný
počas exekúcie dostal do konkurzu, a keďže zastavenie exekúcie nezavinil, nie je možné mu uložiť
nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Rovnako nie sú splnené podmienky na znášanie trov exekúcie
oprávneným podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko v danom prípade súd nerozhodoval o
zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na náhradu trov exekúcie, ale exekučné



konanie bolo zastavené z dôvodu vyhlásenia konkurzu. Súdny exekútor má z úspešne vykonávanej
exekúcie zisk (odmenu), ale súčasne nesie aj riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude
postačovať na uspokojenie oprávneného, resp. trov exekúcie, toto riziko je na druhej strane vyvážené
výhodami súvisiacimi s výkonom profesie súdneho exekútora, pričom uvedené riziko nie je možné
bezdôvodne prenášať na oprávneného. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983. séria A, č. 70,
mutatis mutandis aj I. ÚS 191/06, I. ÚS 199/07, III. ÚS 351/07, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva F. proti Slovenskej republike č. 31303 a č. 23360/08, či uznesenie Ústavného súdu SR z
16.12.2008, sp. zn. II. ÚS 423/2008, v ktorom bolo okrem iného uvedené, že „sťažovateľ
funkciu súdneho exekútora a s ňou spojené povinnosti na seba prevzal dobrovoľne. Činnosti, ktoré
vykonal sťažovateľ, nevybočovali z bežného rámca povinnosti súdneho exekútora a mali protihodnotu
vo výhodách súvisiacich s jeho profesiou (profesijný monopol na vykonávanie exekúcií)“. Na podporu
tvrdení zaslal aj uznesenia iných súdov (1Er/1798/2006, 5Er/159/2008, 1Er/1798/2006). Na základe
vyššie uvedených skutočností žiadal, aby v zmysle ust. § 376 CSP súd napadnuté uznesenie zrušil a
vyhovel odvolaniu v celom rozsahu, alebo ak bude vec predložená na rozhodnutie odvolaciemu súdu,
aby tento vyššie uvedené napadnuté uznesenie v zmysle ust. § 389 a nasl. CSP zrušil a vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Povinný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že oprávnený nemal s ním
zmluvný vzťah, kúpil nevymožiteľnú pohľadávku od iného oprávneného po termíne 31.12.2011 a
nesie s tým spojené obchodné riziko. Súd prvej inštancie exekučné konanie zastavil z dôvodu konkurzu
a na jeho majetok u správcu mohol uplatniť pohľadávku - trovy exekúcie. Oprávnený sa zúčastnil
konania u správcu, a to v odvolaní zamlčal. Oprávnený sa nezúčastnil konania u správcu vedome
alebo nevedome, pravdepodobnou neúčasťou v konaní u správcu zanikajú jeho ďalšie právne nároky,
lebo si ich neuplatnili na nižšej úrovni. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie potvrdil a trovy
konania si oprávnený uplatnil voči exekútorovi v občianskoprávnom konaní s poukázaním na rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva.

4. Oprávnený vo svojom písomnom vyjadrení k vyjadreniu povinného uviedol, že trvá na svojom
odvolaní a trvá na tom, že bolo potrebné pri rozhodovaní použiť právnu úpravu účinnú do 31.12.2011. Pri
zastavení exekúcie z dôvodu vyhlásenia konkurzu, nie je možné zaviazať oprávneného na náhradu trov
ani z dôvodov uvedených v § 203 ods. 2 EP v znení účinnom do 31.12.2011, teda ak sa exekúcia zastaví
z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí
len v prípade, ak ide o vymoženie pohľadávky na výživnom. Túto skutočnosť nemožno použiť
ako odôvodnenie pri zastavení z dôvodu vyhlásenia konkurzu, nakoľko ak by súd pripustil skutočnosť,
že povinný bol pred vyhlásením konkurzu nemajetný, a z tohto dôvodu zastavil exekučné konanie, dostal
by sa do príkreho rozporu s ustanovením EP o tom, že exekútor je povinný v každom štádiu konania
skúmať, či nie sú dané dôvody neprípustnosti exekúcie a ak zistí, že tomu tak je, mal by predložiť
vec súdu na rozhodnutie o zastavení. Podotkol, že uznesenie o vyhlásení konkurz na majetok
povinného je vydané po určitom časovom úseku, kedy exekučné konanie prebiehalo, teda ku konkurzu
príde až po určitom časovom úseku po podaní návrhu na vykonanie exekúcie. Z tohto dôvodu nemôže
obstáť argument sudcov, ktorý tvrdia že za zastavenie exekúcie je zodpovedný oprávnený. Oprávnený
v čase podania exekúcie nemôže predpokladať zastavenie exekúcie, oprávnený naopak predpokladá
vymoženie pohľadávky v čo najkratšom čase. Zároveň považoval za otázne, či sa súd má zaoberať
pri rozhodovaní o zastavení exekúcie aj skutočnosťami, teda aj právnymi predpismi, ktoré v čase
vydania poverenia neexistovali. Vzhľadom na vyššie uvedené možno predpokladať, že oprávnenému
nemožno pripočítať zavinenie za zastavenie exekúcie v prípade, že oprávnený podá návrh na vykonanie
exekúcie opodstatnene a včas. Z tohto dôvodu mu pričítať procesné zavinenie na zastavení exekúcie
z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok povinného by v tomto konaní neprichádzalo do úvahy.
Rovnako by neprichádzalo do úvahy ani aplikovanie ustanovenia z dôvodu nemajetnosti povinného,
nakoľko exekúcia bola zastavená práve z dôvodu vyhlásenia konkurzu. K tejto situácii sa vyjadril
aj ústavný súd ČR, ktorý vo svojom náleze zo dňa 16. 12. 2010, sp. zn. I. ÚS 1413/10 a obdobne v
nálezoch sp. zn. IV. ÚS 1903/07 a IV. ÚS 2888/07, judikoval, že: „je to exekútor, ktorý má z
úspešného prevedenia exekúcie zisk (odmenu), ale súčasne nesie i riziko spočívajúce v tom, že majetok
povinného nebude postačovať k uspokojeniu oprávneného, ale i nákladov exekúcie, pričom toto riziko
nemožno bezdôvodne prenášať na osobu oprávneného.“ Zároveň je potrebné uviesť, že oprávnený
postup súdu vo vykonávacom konaní, resp. postup súdneho exekútora v exekučnom konaní, ako i
dĺžku trvania tohto postupu, teda aj prípadné vykonanie exekučného titulu v priebehu exekúcie, nemôže



nijako ovplyvniť. V prípade, ak oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie oprávnene, je zrejmé, že
povinný mu neuhradil pohľadávku včas. V prípade, ak podal oprávnený návrh na vykonanie exekúcie
predtým, ako povinný podal návrh na vyhlásenie konkurzu, nemôže byť dôvodom pre uloženie povinnosti
oprávnenému zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie len samotná skutočnosť, že na
majetok povinného bol vyhlásený konkurz. Z tohto dôvodu v prípade, ak by súd založil rozhodnutie
len na tejto skutočnosti, porušuje právo legitímneho očakávania oprávneného. Na základe zistených
skutočností možno predpokladať, že oprávnený ani pri náležitej opatrnosti nemôže predvídať dôvod
zastavenia exekúcie, keď k vyhláseniu konkurzu na majetok povinného dôjde niekoľko rokov
po začatí exekúcie. Z tohto dôvodu by pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie mal súd túto
skutočnosť brať aj do úvahy.
5. Odvolací súd skôr, ako mohol pristúpiť k preskúmaniu správnosti napadnutého rozhodnutia v
dôsledku podaného odvolania, zisťoval, či odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, či bolo
podané subjektom oprávneným na podanie takéhoto opravného prostriedku a či odvolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa.

6. Odvolací súd zdôrazňuje, že každé podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu ( § 124 ods. l CSP).

7. Oprávnený síce v odvolaní výslovne uvádza, že odvolanie smeruje voči výroku, ktorým súd
prvej inštancie exekúciu zastavil a proti výroku o trovách exekúcie, ale z obsahu podaného odvolania je
zrejmé, že jeho odvolanie smeruje výlučne voči výroku II., ktorým súd prvej inštancie uložil oprávnenému
povinnosť zaplatiť trovy exekúcie.

8. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje
inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca
2017.

9. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.07.2016 do 31.03.2017,
ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku.

10. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vydané za účinnosti novej procesnej úpravy civilného
sporového konania (CSP) a súčasne za účinnosti novely Exekučného poriadku, vykonanej zákonom
č. 125/2016 Z. z.. Išlo však o exekučné konanie začaté pred dňom nadobudnutia účinnosti CSP.
Zákonom č. 125/2016 Z. z. neboli do Exekučného poriadku vložené žiadne prechodné ustanovenia k
úprave účinnej od 01.07.2016, avšak keďže Exekučný poriadok (rovnako ako CSP) je vo všeobecnosti
procesná norma (hoci obsahuje aj niektoré hmotnoprávne ustanovenia), je potrebné podľa všeobecných
princípov intertemporálnej aplikácie procesných právnych noriem vychádzať z okamžitej aplikovateľnosti
novelizovaného Exekučného poriadku aj vo vzťahu k exekučným konaniam, ktoré sa začali pred
novelizáciou (to zodpovedá aj ustanoveniu § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého tento zákon platí aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti). Z toho vyplýva, že na základe § 9a ods.
1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.07.2016 do 31.03.2017, je potrebné od
01.07.2016 aj v exekučných konaniach začatých pred 01.07.2016 primerane použiť ustanovenia CSP,
ak to povaha veci nevylučuje.

11. Podľa § 200 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.07.2016 do 31.03.2017,
ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

12. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že právna úprava sporového konania účinná
do 30.06.2016 vychádzala vo všeobecnosti zo zásady prípustnosti odvolania proti akýmkoľvek
rozhodnutiam (rozsudkom aj uzneseniam) súdu prvej inštancie (§ 201 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku) s tým, že výnimky, teda prípady neprípustnosti odvolania, boli v procesnom predpise
výslovne uvedené (medzi nimi aj neprípustnosť odvolania proti uzneseniu v exekučnom konaní, pokiaľ
neustanovuje inak osobitný zákon - § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Procesná úprava
účinná od 01.07.2016 zachovala zásadu prípustnosti odvolania len vo vzťahu k rozsudkom (§ 355 ods.
1 CSP), avšak vo vzťahu k uzneseniam stanovila ako všeobecnú zásadu neprípustnosť odvolania,
t. j. odvolanie je prípustné len ak to zákon výslovne pripúšťa (§ 355 ods. 2 CSP). V dôsledku tejto zmeny
síce zostala pre exekučné konania zachovaná zásada neprípustnosti odvolania (predtým § 202 ods.
2 Občianskeho súdneho poriadku, teraz § 355 ods. 2 CSP), avšak kým do 30.06.2016 mohol výnimku,



teda prípustnosť odvolania, ustanovovať len osobitný zákon, t. j. Exekučný poriadok, od 01.07.2016
môže pripustiť odvolanie aj samotný Civilný sporový poriadok (§355 ods. 2 CSP v spojení s § 9a ods.
1 Exekučného poriadku).

13. To však neznamená, že Civilný sporový poriadok je možné aplikovať na exekučné konania v každej
situácii. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku má ísť o primerané použitie ustanovení CSP a len vtedy,
ak to povaha veci nevylučuje. Použitie ustanovení CSP (ako lex generalis) je vždy len subsidiárne, teda
je možné ich použiť len tam, kde Exekučný poriadok (ako lex specialis) nemá vlastné ustanovenia.

14. Podľa názoru odvolacieho súdu z vyššie uvedených dôvodov, nie je možné vo vzťahu k trovám
exekúcie aplikovať ustanovenie § 357 písm. m) CSP. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že
trovy exekúcie predstavujú osobitný inštitút, upravený Exekučným poriadkom, odlišný od trov konania.
Trovy exekúcie majú vlastnú definíciu v Exekučnom poriadku (§ 200 ods. 1 Exekučného poriadku v
znení do 31.03.2017), vlastný okruh účastníkov konania o trovách exekúcie (§ 37 ods. 1), vlastnú úpravu
nárokov jednotlivých účastníkov vo vzťahu k trovám exekúcie (§ 200 ods. 1 druhá a tretia veta), osobitný
spôsob ich uplatňovania (pokiaľ nedôjde k zastaveniu exekúcie, o trovách exekúcie sa ani nerozhoduje,
súdny exekútor ich vymôže ako súčasť exekučného nároku - § 200 ods. 6) a tiež osobitný spôsob
rozhodovania v prípadoch, keď sa o nich rozhoduje (nerozhoduje sa osobitne o nároku a osobitne o
výške, ale rozhoduje sa o tom, kto a v akej výške trovy exekúcie platí; vo vzťahu k odmene súdneho
exekútora ani nejde o rozhodovanie o náhrade trov, ale priamo o zaplatení odmeny súdneho exekútora
- § 200 ods. 5). Za takýchto okolností, absenciu výslovného ustanovenia výnimky zo všeobecnej zásady
neprípustnosti odvolania v Exekučnom poriadku, nemožno interpretovať inak než (v súlade s §
355 ods. 2 CSP) nepripustenie odvolania vo vzťahu k trovám exekúcie. Rozhodnutie o trovách exekúcie
z vyššie uvedených dôvodov nemožno ani "primerane" subsumovať pod rozhodnutie "o nároku
na náhradu trov konania" podľa § 357 písm. m) CSP.

15. Napokon, pokiaľ by zákonodarca bol chcel novou procesnou úpravou pripustiť odvolanie proti
rozhodnutiam súdov prvej inštancie o trovách exekúcie (ktoré v procesnej úprave účinnej do 30.06.2016
prípustné nebolo), bol by tak urobil spôsobom, ktorý by nepripúšťal pochybnosti, a to buď vložením vety
"Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie" do ustanovenia § 200 ods. 5 Exekučného poriadku,
čo je formulácia štandardná v úprave exekučného konania, alebo výslovným uvedením trov exekúcie
v § 357 CSP ako výnimky zo zásady neprípustnosti odvolania proti uzneseniam súdov prvej inštancie.

16. Keďže rozhodnutie o trovách exekúcie nie je rozhodnutím o trovách konania, ani (v
časti týkajúcej sa zaplatenia odmeny súdneho exekútora) rozhodnutím o náhrade, a ani rozhodnutím o
nároku, nemožno naň aplikovať ustanovenie § 357 písm. m) CSP. Ide o osobitné rozhodnutie
upravené Exekučným poriadkom, proti ktorému odvolanie nie je prípustné (§ 9a ods. 1 Exekučného
poriadku v spojení s § 355 ods. 2 CSP).

17. Z týchto dôvodov odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné, než odvolanie v zmysle § 386 písm. c)
CSP odmietnuť ako neprípustné.

18. Rozhodnutie bolo senátom krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).