Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sž/9/2016 z 21. 11. 2018 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. novembra 2018, sp. zn. 8Sž/9/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:9016010054.1 Najvyšší súd | 8Sž/9/2016 | ECLI:SK:NSSR:2018:9016010054.1 | 2018-11-21 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 67 ods. 5 písm. e) zákona č. 308/2000 Z. z., § 19 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z., zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený), OSP, § 250q ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d3f4ad58-0881-480e-aba3-67844153b3ad Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:9016010054.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sž/9/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9016010054
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslava Fúrová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:9016010054.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a
z členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci navrhovateľky: Rozhlas a
televízia Slovenska, so sídlom Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO: 47 232 480, proti odporkyni: Rada
pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Palisády č. 36, 811 06 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia odporkyne č. RP/20/2016 z 26. apríla 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/20/2016 z 26. apríla 2016 p o t v r
d z u j e .

Navrhovateľke právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

Navrhovateľka j e p o v i n n á zaplatiť súdny poplatok za konanie vo výške 500 eur do 30 dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozsudku na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len ako „odporkyňa“) rozhodnutím č. RP/20/2016 z 26. apríla
2016 (ďalej len ako „napadnuté rozhodnutie“) ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až ods. 3 a § 5 ods.
1 písm. g/ a písm. h/ zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000
Z. z. o telekomunikáciách v znení účinnom ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia správneho orgánu
(ďalej len ako „zákon č. 308/2000 Z. z.“) postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. rozhodla, že
navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že 24. októbra
2015 o cca 18:32:08 hod. odvysielala v rámci televíznej programovej služby Jednotka upútavku na
program Mongol - Džingischán, ktorá obsahovala výňatky z programu, na ktorý upútava, znázorňujúce
scény násilia, za čo jej uložila podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. pokutu, určenú podľa
§ 67 ods. 5 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 3.319 eur. Súčasne vyslovila, že podľa ust. § 64
ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. „Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia
uložila“ a v zmysle ust. § 67 ods. 16 zákona č. 308/2000 Z. z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí.

II.

Proti rozhodnutiu odporkyne podala navrhovateľka opravný prostriedok - odvolanie v celom rozsahu a
žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ako „najvyšší súd“) napadnuté rozhodnutie
zrušil a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie, čo odôvodnila tým, že rozhodnutie je nepreskúmateľné



pre nezrozumiteľnosť dôvodov, odporkyňa vec nesprávne právne posúdila a konanie má inú vadu, ktorá
mala vplyv na zákonnosť rozhodnutia

Navrhovateľka poukázala na vnútorné rozpory v argumentácii odporkyne, kde na jednom mieste odmieta
argumentáciu navrhovateľky a tvrdí, že skutočnosti, ktoré navrhovateľ uvádza sú pre posúdenie veci
irelevantné, a na inom mieste sama uvádza, že je potrebné tieto veci skúmať. Navrhovateľka uviedla,
že odporkyňa na viacerých miestach odôvodnenia napadnutého rozhodnutia explicitne uvádza, že
pre posúdenie možného porušenia § 19 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. je irelevantné, či sa jedná
o samoúčelné násilie alebo zábery zobrazujúce kontext upútavaného programu, je irelevantné či sú
násilné akty zobrazené priamo alebo nepriamo, resp. či sú následky násilných aktov zobrazené detailne
alebo nie, ako aj je irelevantné, či je zobrazený celý priebeh násilného aktu alebo len jeho dôsledok,
aby následne uviedla, že je potrebné skúmať kontext, v ktorom boli násilné scény zobrazené, a rovnako
tak je potrebné skúmať mieru nebezpečnosti konania príp. následky tohto konania. Navrhovateľka
ďalej namietala, že posúdenie skutočností, ktoré odporkyňa uvádza ako podstatné (kontext, miera
nebezpečnosti atď.), pôsobí zmätočne, keď odporkyňa poukazuje na dynamický strih a hudobnú zložku
ako na skutočnosti, ktoré podčiarkujú drsnosť zobrazených situácií, avšak nie je zrejmé, ktorá z vyššie
uvedených skutočností má „drsnosť a dramatická atmosféra“ predstavovať, teda nie je zrejmé, aký vplyv
má mať drsnosť a dramatická atmosféra na mieru nebezpečnosti násilného konania, prípadne možné
následky tohto konania atď. Odporkyňa tak na jednej strane vymedzí, čo je potrebné skúmať a následne
ničím neodôvodnenou správnou úvahou dospeje k záveru, že upútavka obsahovala úplne iné prvky,
pričom nie je vôbec zrejmé, ako existencia týchto prvkov (drsnosť a dramatická atmosféra) vplýva na
posúdenie, či došlo k porušeniu § 19 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z..

Zároveň odporkyňa zohľadňuje charakter programu, a síce životopisnú-vojnovú drámu, kde sa zábery
použité v upútavke sústredili najmä na navodenie atmosféry súvisiacej s drsným životom hlavného
hrdinu vodcu Mongolov - Džingischána, pričom vzhľadom na záver, že reálie deja programu a postava
hlavného hrdinu sú „...vo vzťahu k predmetu správneho konania irelevantné.“, je uvedené posúdenie
vnútorne rozporné, ako aj v rozhodnutí chýba akékoľvek jasné zdôvodnenie čo má z uvedených
(fakticky samozrejme správnych) tvrdení pre predmet konania vyplývať. Navrhovateľka ďalej dôvodila,
že skutočnosť, že upútavka upútavala na film z určitej (násilnej) historickej doby, pričom hlavnou
postavou bol svetoznámy vojvodca/dobyvateľ, by mali predstavovať „zníženie“ kvalitatívnej stránky
zobrazeného násilia, a teda výrazným spôsobom znižovať intenzitu a nebezpečnosť prípadného
sporného konania. Je zrejmé, že ak už aj upútavka obsahuje určitú mieru násilia, násilie, ktoré
nevyhnutne vyplýva z kontextu a charakteru propagovaného programu, by malo byť aj v rámci
zákonných obmedzení posudzované miernejšie. Navrhovateľka uzavrela, že charakter programu ako
životopisnej, historickej drámy o slávnom vojvodcovi, ktorý má predstavovať ďalší z dôvodov pre
konštatovanie porušenia zákona v tomto prípade, je nutné posúdiť ako nesprávne právne posúdenie
veci, nakoľko takýto záver nemôže s prihliadnutím na účel predmetného ustanovenia v žiadnom
prípade obstáť. Navrhovateľka v uvedenom kontexte namietala posúdenie kvantitatívneho hľadiska
sporných scén, ktoré podľa odporkyne zobrazovali násilie, a ktoré podľa odporkyne cit.: „tvorili takmer
polovicu obrazovej zložky upútavky....Z hľadiska kvantitatívneho výskytu predstavovali predmetná scény
podstatnú a nezanedbateľnú časť predmetnej upútavky“, pričom však scény, ktoré boli vyhodnotené ako
problematické trvali dokopy 6-7 sekúnd, pričom celá upútavka trvala cca 44 sekúnd, teda cca 16% z
celej upútavky, čo v žiadnom prípade nie je možné považovať za „takmer polovicu“ upútavky.

Záverom odvolania navrhovateľka namietala, že odporkyňa porušila jednu zo základných zásad
správneho poriadku a síce ust. § 3 ods. 5 správneho poriadku, nakoľko pripustila, že v skutkovo
obdobných prípadoch vznikli neodôvodnené rozdiely. Navrhovateľka poukázala na zápisnicu zo
zasadnutia odporkyne z 24. marca 2015, kde sa zaoberala sťažnosťou na upútavku vysielanú
na programovej službe Jednotka, ktorá upútavala na program „Krstný otec“. Predmetná sťažnosť
bola uznaná za neopodstatnenú, i keď upútavka obsahovala niekoľko sporných scén, v ktorých je
jednoznačne rozoznateľné použitie zbrane voči veci resp. voči osobe, a to dokonca aj s krátkym
zobrazením zásahu osoby. Odporkyňa vyhodnotila túto upútavku ako v súlade so zákonom, a teda
sa nestotožnila s názorom sťažovateľky o tom, že táto upútavka obsahovala násilie. Navrhovateľka
postupovala pri výrobe pokutovanej upútavky obdobne, a teda sa obmedzila iba na extrémne krátke
náznaky, príp. neúplné akty, ktoré v žiadnom prípade neukazovali explicitným alebo detailným spôsobom
konkrétny následok na zdraví alebo živote. Navrhovateľka mala za to, že v zmysle vyššie uvedenej
zásady bolo v takomto prípade povinnosťou odporkyne jasne zdôvodniť a uviesť, v čom sa pokutovaný



obsah líši od predchádzajúceho obsahu a ktoré konkrétne skutočnosti v danom prípade spôsobujú
porušenie zákona. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, v čom spočíva rozdiel
medzi oboma upútavkami a čoho sa teda má navrhovateľka v budúcnosti pri výrobe upútaviek vyvarovať,
resp. čo je v rámci upútaviek zákonom tolerovateľné.

III.

Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému opravnému prostriedku, po tom čo spochybnila
včasnosť podaného odvolania, navrhla, aby najvyšší súd napadnuté rozhodnutie odporkyne podľa §
250q ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil.

Napadnuté rozhodnutie považuje odporkyňa za riadne odôvodnené, vydané na základe správnych
skutkových a právnych záverov, výšku pokuty považuje tiež za plne odôvodnenú. Napadnuté
rozhodnutie a rovnako ani postup odporkyne v predmetnom správnom konaní nevykazuje žiadne vady,
ktoré by mohli mať vplyv na jeho zákonnosť.

Odporkyňa uviedla, že trvá na svojom stanovisku, že vo vzťahu k posúdeniu porušenia § 19 ods. 2
zákona č. 308/2000 Z. z. je irelevantné, aké sú reálie deja programu, či historický význam hlavného
hrdinu, čo obdobne platí aj pri účele zobrazeného násilia. Odporkyňa sa teda primárne vysporiadavala
so skutočnosťou, či predmetná upútavka bola konformná so zákonnými požiadavkami, a na základe
toho potom mohla konštatovať, že k správnemu deliktu došlo. Vzhľadom na skutočnosť, že za spáchanie
uvedeného deliktu zákonodarca stanovuje finančnú sankciu vyjadrenú značne širokým rozpätím,
odporkyňa musela následne vyhodnotiť kvalitatívnu a kvantitatívnu stránku zobrazeného obsahu, aby
mohla výšku sankcie ustáliť, a to bolo dôvodom pre následné rozobratie kvalitatívneho a kvantitatívneho
hľadiska zobrazeného násilia. Uvedené časti napadnutého rozhodnutia teda nevykazujú navrhovateľkou
namietané nedostatky a jej argumentácia je založená na izolovaných čiastkových tézach bez celkového
kontextu, ktorú odporkyňa považuje za účelovú a najmä neudržateľnú. Navrhovateľka má v každom
okamihu nad obsahom svojho vysielania úplnú kontrolu, a teda ho dokáže spracovať tak, aby nebol v
rozpore so zákonom.

V uvedenom kontexte uviedla, že pri hodnotení kvalitatívnej a kvantitatívnej stránky nepreukazovala, či
vôbec došlo k zobrazeniu násilia, to už preukázané bolo, ale kvalitatívnu a kvantitatívnu stránku hodnotila
z dôvodu zvažovania výšky sankcie, pričom programová zložka, akou je upútavka na program, zvyčajne
máva dynamický strih, avšak nie je pravdivé tvrdenie navrhovateľky, že by práve tento bol základným
a nevyhnutným atribútom akejkoľvek upútavky. Dynamický strih je využívaný práve na zvýraznenie
dynamiky deja (v tomto prípade deja upútavaného filmu) a navodenie dojmu akčnosti zobrazovaného
obsahu; rovnako ako dramatická hudba a skutočnosť, že sa jedná o film s historickou tematikou. Z
uvedeného je zrejmé, že skutočnosť, že sa jedná o upútavku na film s historickou tematikou (ako aj
dynamický strih a dramatická hudba), nebola v priťažujúcou okolnosťou, práve naopak, odporkyňa aj
vzhľadom na to rozhodla o uložení sankcie na spodnej hranici zákonom stanoveného rozsahu.

Vo vzťahu k intenzite a dĺžke zobrazenia sporných scén odporkyňa uviedla, že jej nie je zrejmé, ako
navrhovateľka dospela k danému výpočtu percentuálneho zastúpenia, keď tento výpočet nezodpovedá
realite, a zotrvala na argumentácii, uvedenej vo svojom rozhodnutí, vychádzajúcej zo záznamu
vysielania.

K námietke navrhovateľky ohľadne posúdenia upútavky na program „Krstný otec“ odporkyňa uviedla,
že posúdenie vysielaného obsahu ako súladného so zákonom v iných prípadoch v minulosti nemôže
a priori zakladať nezákonnosť akéhokoľvek následného rozhodnutia o porušení zákona vysielaním, a
teda ani napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľka bola už na základe predchádzajúcich sankčných
rozhodnutí oboznámená s aplikačnou praxou odporkyne pri posudzovaní upútaviek, a teda mohla a
mala vedieť, že upútavka spracovaná takýmto spôsobom bude zakladať rozpor s ustanovením § 19
ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.. Navyše, ako je zo záznamov vysielania oboch upútaviek zrejmé, tieto
nie je možné, s výnimkou zostrihu množstva scén, označiť za spracované obdobným spôsobom, ako
to tvrdí navrhovateľ. Sankcionovaná upútavka násilie, vrátane záberov na osoby zasiahnuté mečom,
šípom, striekajúcu krv zo zasiahnutého tela atď. nepochybne obsahovala, zatiaľ čo upútavka, ktorú sa
navrhovateľka snaží k posudzovanej prirovnať, resp. ju označiť za totožnú, čo sa týka násilného obsahu,
žiadnu takto intenzívnu scénu neobsahovala.



IV.

Účastníci konania na pojednávaní konanom 22. novembra 2018 prezentovali svoje prednesy zhodne s
písomne podanými (odvolanie z 8. júna 2016 a vyjadrenie zo 17. augusta 2016) s tým, že navrhovateľke
nad rámec odvolacích dôvodov uviedla, že opravný prostriedok - odvolanie, bol na poštovú prepravu
podaný 9. júna 2016, teda v posledný deň 15 - dňovej lehoty, a teda včas.

V.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
(§ 246 ods. 2, písm. a/ O.s.p. a § 64 ods. 5 a 6 zákona č. 308/2000 Z. z.), na základe riadne a včas
podaného opravného prostriedku (napadnuté rozhodnutie bolo navrhovateľke doručené 25. mája 2016,
odvolanie bolo na poštovú prepravu odovzdané 9. júna 2016 a následne doručené najvyššiemu súdu
13. júna 2016), preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce správne konanie postupom
podľa § 250l a nasl. O.s.p. v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení
sa s obsahom administratívneho spisu odporkyne č. 37/SKO/2016 a č. 25/SO/2015, ako aj s obsahom
písomných podaní účastníkov konania, a po vypočutí zástupcov účastníkov na pojednávaní súdu 22.
novembra 2018, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky je nedôvodný.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup odporkyne - správneho
orgánu, ktorým bola navrhovateľke uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.
z. za porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z..

Z obsahu administratívneho spisu mal súd za preukázané, že odporkyňa listom č. 413/201/O z 12.
januára 2016 oznámila navrhovateľke začatie správneho konania č. 37/SKO/2016 vo veci možného
porušenia ust. § 19 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s tým, že 24. októbra 2015 o cca
18:32:08 hod. odvysielala v rámci televíznej programovej služby Jednotka upútavku na program Mongol
- Džingischán, ktorá obsahovala výňatky z programu, na ktorý upútava, znázorňujúce scény násilia.

K oznámeniu o začatí správneho konania sa listom č. 4533/2016 z 12. februára 2016 vyjadrila
navrhovateľka, ktorá uviedla, že v upútavke je útok sečnou alebo bodnou zbraňou len naznačený,
po rýchlom prestrihu nasleduje iná scéna, resp. scéna, kde je možné z rozptylu hmoty - hliny alebo
krvi, zranenie protivníka len dôvodiť. Navrhovateľka zastala názor, že odvysielaná upútavka nenaplnila
ani v kvalitatívnom a ani v kvantitatívnom zmysle kritériá, na základe ktorých by mohol byť jej obsah
označený ako prekračujúci rámec kritérií zavedených v televíznej praxi pri upútavaní diváka na historický
film o postave dobyvačného vládcu, pričom zdôraznila, že Džingischán je všeobecne známa historická
osobnosť, vnímaná už deťmi základnej školy prostredníctvom učebných textov ako postava bojovníka,
dobyvateľa. Uviedla, že zábery z filmu Mongol - Džingischán boli do upútavky zostrihané veľmi citlivo a
práve s ohľadom na faktor prípustnej miery znázornenia jednotlivých bojových scén.

Napadnutým rozhodnutím odporkyňa rozhodla, že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v §
19 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že 24. októbra 2015 o cca 18:32:08 hod. odvysielala v rámci
televíznej programovej služby Jednotka upútavku na program Mongol - Džingischán, ktorá obsahovala
výňatky z programu, na ktorý upútava, znázorňujúce scény násilia, za čo jej uložila podľa § 64 ods. 1
písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. pokutu, určenú podľa § 67 ods. 5 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z.
vo výške 3.319 eur. Súčasne vyslovila, že podľa ust. § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. „Uložením
sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a v zmysle ust. § 67 ods. 16 zákona
je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť
na účet uvedený v rozhodnutí.

V odôvodnení rozhodnutia uviedla, že navrhovateľka 24. októbra 2016 (správne má byť uvedené 24.
októbra 2015 - pozn. Najvyšší súd) o cca 18:32:08 hod. v rámci programovej služby Jednotka odvysielala
upútavku na program Mongol - Džingischán s nasledovným obsahom: 18:32:08 - 18:32:56 upútavka na
program Mongol - Džingischán (nevhodné do 15 rokov) „Kamera sníma v spomalenom zábere jazdca
na koni, ktorému do chrbta vrazí šíp. V strede obrazu je biele logo programovej služby :1, ktoré po
krátkej chvíli zmizne. Jazdec so šípom v chrbte vypne telo a ruky mu vystrelia v smere dozadu. Kamera
sníma mladého mnícha, ktorý niekomu hovorí: „Hej, ten mních, čo šiel hľadať tvoju ženu je mŕtvy. "



Strih - kamera sníma detail rozviatych vlasov pred tvárou muža. detail výrazu tváre ženy otáčajúcej sa
v smere do kamery. Strih - kamera sníma jazdcov na koni, ktorí majú na tvárach masky. Prvý jazdec
na koni vyhadzuje pred seba lano. Strih - detail sklopenia očí ženy, detail tváre mladého mnícha, ktorý
niekomu hovorí: „Počul si ma?" Strih - kamera sníma letiace lano so slučkou, ktoré je hodené na ramená
ženy. Strih - kamera sníma detail tváre muža pozerajúceho niekam dole. Kamera sníma panovníka,
ktorý sa niekoho pýta: „Hej Mongol, chceš mi zničiť kráľovstvo? " Strih - kamera sníma muža na koni,
ktorý prechádza pred nastúpenými vojakmi. Strih - 18:32:27 kamera sníma bojovníka v maske, ktorý letí
vzduchom a v ruke drží oštep s hrotmi. Strih - postava letiaca zhora skočí na jazdca na koňovi. Strih -
záber na bojisko - bojovník v strede sa zaháňa zbraňou vo vzduchu. Strih - detailný záber na obranný
štít, ktorý drží postava ležiaca na zemi pred sebou. Kamera sníma bodnutie oštepu do obranného štítu.
Strih - kamera sníma muža na bojovom poli, ktorý sa rýchlo stavia zo zeme, a zaháňa sa šabľou. Strih
- kamera sníma padajúceho koňa s jazdcom na bojovom poli. Strih - kamera sníma detailný záber na
tvár muža. Kamera sníma muža so zdvihnutou rukou, ako stojí pred vojskom a hovorí: „Do útoku!" Muž
kývne rukou k zemi. 18:32:38 Kamera sníma bojové pole - rýchlu jazdu vojakov na koňoch, pričom
jeden jazdec v popredí sa zaženie šabľou a tesne popri koňovi sa rozprskne vo vzduchu krv. 18:32:39
Kamera sníma jazdca s maskou na tvári ako padá z koňa (čiastočky zvírenej hliny letia vzduchom za
jeho chrbtom). Záber na dvoch mužov na bojisku (počuť akoby zvuk šable a seknutie) - jeden z mužov sa
zaháňa šabľou proti mužovi v maske a vzápätí z pravej strany vystrekne do priestoru medzi bojovníkov
krv. Strih - kamera sníma jazdcov na koni, muža, ktorý vystrelí šíp z luku, muža padajúceho z koňa po
zasiahnutí šípom do boku (18:32:43), bojovníkov na koňoch so šabľami. Strih - kamera sníma vzduchom
letiace vlasy, záber na bojové pole a množstvo vojakov na koňoch, kamera sníma zhora bojové pole a
hemžiace sa postavy v piesku, kamera sníma muža, ktorý si nasadzuje masku na tvár (verbálna zložka:
„Príbeh legendárneho vojvodcu ožíva."), detail tváre akoby spiacej ženy, ktorá náhle otvorí oči, záber
na muža padajúceho z koňa na bojisku, záber na vojaka v maske, ktorý sa rýchlo dvíha so zeme, detail
tváre muža, ktorý zakričí. Obrazom prejde biela plocha, na ktorej sa vľavo objavia textové informácie:
Streda/20.25, Mongol - Džingischán, vpravo je umiestnený dynamický kruh s označením programovej
služby :1, pričom v kruhu je použitý záber - tvár muža za mrežami akoby v zasneženom počasí. Biela
plocha sa vysunie z obrazu, záber na tvár muža sa natiahne na celú plochu obrazu, pričom v strede
je zreteľný znak :1. Verbálna zložka: „Mongol - Džingischán, v stredu o 20:25 na Jednotke.“ Koniec
upútavky

Vo vzťahu k definícii násilia, ktorá v zákone č. 308/2000 Z. z. nie je obsiahnutá, odporkyňa poukázala
na odbornú literatúru (s ktorou pracuje vo svojich rozhodnutiach pravidelne, t. j. Ivan Podmanický -
Prevencia - vnútorná sloboda a zodpovednosť. In Stop násiliu v programoch TV. Bratislava : Prix Danube
'97, Slovenská televízia Bratislava, 1997, s. 16. a Tannis MacBeth Williams, Merle L Zabrack, Lesley A.
Joy - The Portrayal of Aggression on North American Television - Journal of Applied Social Psychology,
1982, 12(5), 360-380.), podľa ktorých je násilie správanie, ktoré spôsobuje škodu, či už fyzickej alebo
psychickej povahy, vrátane explicitných a verbálnych útokov. Podporne poukázala na znenie ust. §
122 ods. 7 Trestného zákona a uviedla, že pod pojmom násilie v zmysle ustanovenia § 19 ods. 2
zákona č. 308/2000 Z. z. je potrebné rozumieť akýkoľvek explicitný, verbálny či iný útok smerujúci
voči a) fyzickej alebo psychickej integrite inej osoby alebo b) veci, ktorý má za následok vznik škody
alebo je spôsobilý vyvolať nebezpečenstvo vzniku škody alebo inej ujmy; pričom uvedenú definíciu
aplikovala aj v predchádzajúcich rozhodnutiach ukladajúcich sankciu za porušenie ust. § 19 ods. 2
zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti so zobrazením scén násilia v rámci upútavky (napr. o rozhodnutia č.
RL/45/2007, RL/36/2007). Vzhľadom na uvedené potom odporkyňa podrobne rozanalyzovala jednotlivé
scény, ktoré sú popísané v upútavke (viď. vyššie) a uzavrela, že popísané sporné scény je možné označiť
za také, ktoré znázorňujú násilie, nakoľko predstavujú boj kazašských a mongolských bojovníkov verným
obrazom, smerujú teda voči fyzickej integrite zobrazených, hoci fiktívnych osôb, čím bol odporkyňou
ustálený výskyt násilia v upútavke, a teda porušenie ust. § 19 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z..

Následne za účelom rozhodovania o výške sankcie odporkyňa posudzovala kvalitatívnu stránku a
kvantitu zobrazenia násilných scén v rámci predmetného komunikátu, pričom uzavrela, že sporné scény
tvorili takmer polovicu obrazovej zložky upútavky, čo je pomerne veľká časť vzhľadom na celkovú dĺžku
upútavky, a frekvencia striedania záberov bola veľmi dynamická, čo mohlo podporiť celkový násilný
kontext upútavky, napriek čomu odporkyňa prihliadla aj na skutočnosť, že ide o film s historickou
tematikou, ako aj na kontext, v ktorom boli scény zobrazené, mieru nebezpečnosti násilného konania,
prípadné možné následky tohto konania, cieľ útoku, prostriedky použité pri násilnom konaní a pod. a
zhodnotila závažnosť porušenia ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. ako nízku a rozhodla



o sankcii na spodnej hranici zákonom stanoveného rozsahu. Uzavrela, že navrhovateľka mala a mohla
vedieť, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom č. 308/2000 Z. z.,
keď v čase spáchania uvedeného správneho deliktu bola oboznámená s výkladom odporkyne ohľadne
aplikácie citovaných ustanovení zákona vo vysielaní a mala teda možnosť prispôsobiť svoje vysielanie
zákonným požiadavkám.

Odvolanie voči uvedenému rozhodnutiu je predmetom tohto konania, podľa tretej hlavy piatej časti
O.s.p..

Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu
správneho orgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 250l a nasl. O.s.p.)
je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom
predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi
ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená
zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Pri
rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie),
preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.

Podľa ust. § 250i ods. 2 O.s.p., ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej
právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods.
1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým
stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu,
opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej
časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Do uvedenej právnej normy bola transformovaná
požiadavka tzv. „plnej jurisdikcie“, ako atribútu práva na spravodlivý proces, v zmysle ktorej súd pri
svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo vo veci zistil správny
orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk
závažnosti, zákonnosti a pravdivosti.

Podľa ust. § 4 ods. 1 až 3 zákona č. 308/2000 Z. z. je poslaním rady presadzovať záujmy verejnosti
pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a
vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych
mediálnych služieb na požiadanie. Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských
reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona.
Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie
audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania,
retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom
týmto zákonom. Rada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v
oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má
postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom
a osobitnými predpismi.

Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. g/ a h/ zákona č. 308/2000 Z. z. do pôsobnosti rady v oblasti
výkonu štátnej správy patrí, dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa
osobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom
audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu
bez oprávnenia.

Podľa ust. § 19 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. upútavka na program v rámci televíznej programovej
služby nesmie obsahovať výňatky z diel, ktoré znázorňujú scény násilia a pohlavného styku, devastácie
životného prostredia a zábery, ktoré by mohli navodiť dojem skrytej formy propagácie alkoholizmu,
fajčenia a používania omamných látok, jedov a prekurzorov.

Podľa ust. § 64 ods. 1 písm. a/ až e/ zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto
zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a) upozornenie na porušenie zákona,



b) odvysielanie oznamu o porušení zákona, c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu
alebo jeho časti, d) pokutu, e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

Podľa ust. § 67 ods. 5 písm. e) zákona č. 308/2000 Z. z. rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej
programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3.319 eur do 165.969 eur a
vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 eur do 49.790 eur, ak vysiela programy a iné zložky
programovej služby, ktorých obsah je v rozpore s povinnosťami podľa § 19,

Podľa ust. § 71 ods. 1 zákona. č. 308/2000 Z. z. na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný
predpis o správnom konaní, okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a §§
49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - správneho
poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú
povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a
dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 47 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie
a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania
vyhovuje v plnom rozsahu. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho
predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ
sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu;
lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán
uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení
dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako
sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že rozhodnutie odporkyne
je vecne správne. Navrhovateľka jednak namietala, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov; toto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia; a
že v konaní bola zistená taká vada, ktorá mohla mať v vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
S uvedeným sa najvyšší súd nestotožňuje.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia mala spočívať vo vzájomnom rozpore rozhodnutia, ktoré súčasne
vylučuje liberáciu v prípade použitia násilia v upútavke poukázaním na okolnosti a kontext jeho použitia
a zároveň okolnosti a kontext jeho použitia v inej časti rozhodnutia považuje pre svoju rozhodovaciu
činnosť za smerodajné, ktoré treba skúmať.

K uvedenej námietke navrhovateľky najvyšší súd uvádza, že sa stotožňuje s vyjadrením odporkyne,
ktorá uviedla, že argumentácia navrhovateľky sa zakladá na výňatkoch textu z odôvodnenia rozhodnutia,
ktoré sú účelovo interpretované bez kontextu. Ust. § 19 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. absolútne
vylučuje zobrazovanie scén (výňatkov z diela), ktoré znázorňujú scény násilia. Ak správny orgán
- odporkyňa analýzou scén (výňatkov z diela) dospeje k záveru, že táto/tieto obsahuje/ú násilie,
okolnosti, za akých bolo násilie zobrazené, nie sú pre ďalšie posudzovanie naplnenia skutkovej podstaty
správneho deliktu podľa § 67 ods. 5 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. podstatné. Naproti tomu, vzhľadom
na široké sankčné spektrum (od 3.319 eur do 165.969 eur) je v rámci časti správnej úvahy o výške
uloženej sankcie potrebné tieto okolnosti skúmať, nakoľko tieto okolností majú priamy vplyv na výšku
uloženej sankcie.



V uvedenej veci boli takto zohľadnené skutočnosti, ako je historický kontext, dĺžka upútavky, frekvencia
striedania scén, úplnosť zobrazených scén a podobne. Sankcia bola navrhovateľke uložená na úplnej
spodnej hranici sankčného spektra, v minimálnej výške 3.319 eur.

Vo vzťahu k námietke navrhovateľky čo do nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré spočívalo
v posúdení sporných scén, najvyšší súd uvádza, že napriek tomu, že v predmetnej veci disponuje
plnou jurisdikciou, otázku posúdenia násilia ponecháva v dispozícií odporkyne, ktorá bola na tento účel
zriadená zákonom, a vzhľadom na obsah námietky navrhovateľky preskúmal len správnu úvahu, ktorá
odporkyňu k záveru o výskyte násilia viedla.

Odporkyňa v predmetnej upútavke identifikovala niekoľko sekvencií zachytávajúcich násilie, a to:

1.) Kamera sníma v spomalenom zábere jazdca na koni, ktorému do chrbta vrazí šíp. V strede obrazu
je biele logo programovej služby :1, ktoré po krátkej chvíli zmizne. Jazdec so šípom v chrbte vypne telo
a ruky mu vystrelia v smere dozadu.

2.) 18:32:38 Kamera sníma bojové pole - rýchlu jazdu vojakov na koňoch, pričom jeden jazdec v popredí
sa zaženie šabľou a tesne popri koňovi sa rozprskne vo vzduchu krv.

3.) 18:32:39 Kamera sníma jazdca s maskou na tvári ako padá z koňa (čiastočky zvírenej hliny letia
vzduchom za jeho chrbtom). Záber na dvoch mužov na bojisku (počuť akoby zvuk šable a seknutie) -
jeden z mužov sa zaháňa šabľou proti mužovi v maske a vzápätí z pravej strany vystrekne do priestoru
medzi bojovníkov krv.

4.) Strih - kamera sníma jazdcov na koni, muža, ktorý vystrelí šíp z luku, muža padajúceho z koňa po
zasiahnutí šípom do boku (18:32:43), bojovníkov na koňoch so šabľami.

V prípade scény 1.) odporkyňa uviedla, že hneď úvodná scéna predmetnej upútavky v jej začiatku
naznačuje obsah násilia, keď je v nej zobrazený jazdec zasiahnutý šípom. Dodala, že je síce pravda, že
samotný okamih zranenia tu absentuje a zobrazený je len následok násilného aktu, avšak mala za to,
že ak je v upútavke zobrazený len samotný záver násilného aktu, teda jeho následok, neznamená, že
upútavka je tým pádom zobrazená bez násilia. V prípade scény 2.) je zobrazený v popredí jazdec, ktorý
sa zaženie šabľou a tesne popri koňovi sa rozprskne vo vzduchu krv. Z uvedenej scény jednoznačne
vyplýva, že sa jedná o násilný akt muža proti mužovi so sečnou zbraňou, ktorého následkom je zranenie,
ktoré je sprevádzané vyprsknutím krvi, a teda aj keď tento akt nebol zobrazený priamo, je zrejmé, že
išlo o fyzické násilie s následkom zásahu do telesnej integrity osoby. V prípade scény 3.) odporkyňa k
námietke navrhovateľky vyjadrenej vo vyjadrení k oznámeniu začatí správneho konania, že predmetná
scéna svojím umeleckým spracovaním zranenie a neľútosť boja iba navodzuje, uvádza, že umelecké
spracovanie upútavky v tomto správnom konaní nie je sporné, avšak to, či sú násilné akty zobrazené
priamo, alebo nepriamo, alebo fakt, či sú zobrazené následky násilných aktov detailne, alebo nie, nie je
smerodajné pre posudzovanie porušenia ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.. A nakoniec,
v prípade scény 4.) z jej obsahu vyplýva, že muž vystrelil šíp z luku a nasleduje scéna kde je zobrazený
jazdec na koni so zakrvavenou ranou, ktorý padá z koňa. Akým spôsobom došlo k rane v upútavke
zobrazené nie je, faktom je, že tieto scény nasledujú bezprostredne za sebou a pre recipienta navodzujú
dojem, že útok šípom smeruje na bojovníka, ktorý je jeho následkom zranený a padá z koňa.

Odporkyňa jednotlivé scény detailne popísala, identifikovala, kde sa v nich násilie nachádza a umožnila
sa k uvedenému navrhovateľke v rámci správneho konania vyjadriť. S vyjadrením navrhovateľky sa
následne vo svojom rozhodnutí patrične vysporiadala.

Ust. § 19 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. taxatívne vymenúva obsahy, ktoré upútavka vysielaná v
rámci televíznej programovej služby nesmie obsahovať a okrem iného sa jedná aj o výňatky z diel,
ktoré znázorňujú scény násilia. Odporkyňa po posúdení obsahu odvysielanej predmetnej upútavky podľa
názoru najvyššieho súdu správne vyhodnotila a právne posúdila jej rozpor s ust. § 19 ods. 2 zákona
č. 308/2000 Z. z.. Uvedené dostatočne zrozumiteľne a jasne v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedla,
s čím sa stotožňuje aj najvyšší súd. Je nepochybné, že pojem násilie príp. násilné scény, je pomerne
široký a jeho zákonná definícia nemožná, resp. nežiaduca, nakoľko jeho vnímanie sa môže vplyvom
času, miestom aplikácie právnej normy ako i spoločnosťou meniť. Možno ho preto zaradiť do kategórie



tzv. neurčitých právnych pojmov. Okrem iného možno konštatovať, že má široký filozofický, sociologický
ako i právny rozmer.

Úlohou správneho orgánu (v tomto prípade odporkyne) je v takom prípade rámcovo obsah a význam
tohto pojmu vymedziť s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu ako i skutkovú podstatu správneho
deliktu. K výkladu zákonov sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom rozhodnutí
IV. ÚS 324/2011-16 okrem iného uviedol, že „článok 2 ods. 2 ústavy obsahuje ústavné pravidlo, v
rámci ktorého každý orgán verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to,
aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu
v súlade s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku ústavy. Ústavný príkaz,
ktorý je obsiahnutý v čl. 2 ods. 2 ústavy, je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné
a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu“.
Výklad pojmu „násilne scény“ prípadne „násilie“, používaného v zákone č. 308/2000 Z. z. a jeho
aplikácia v konkrétnom prípade je, tak ako už bolo vyššie uvedené, v prvom rade úlohou správneho
orgánu. Tým, že zákonodarca v zákone č. 308/2000 Z. z. pojem „násilie“, prípadne „násilné scény“,
nedefinoval, ponechal tým správnemu orgánu priestor na vymedzenie tohto pojmu v správnej praxi s
ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu postupom obdobným ako pri správnej úvahe. Bez pochýb
je nevyhnutné, aby táto úvaha bola v súlade so zákonom a rozhodnutie správneho orgánu bolo aj
v takom prípade riadne a logicky zdôvodnené. Odporkyňa pojem násilie v zmysle ust. § 19 ods. 2
zákona č. 308/2000 Z. z. vymedzila ako akýkoľvek explicitný, verbálny, či iný útok, smerujúci voči fyzickej
alebo psychickej integrite inej osoby alebo veci, ktorý má za následok vznik škody alebo je spôsobilý
vyvolať nebezpečenstvo vzniku škody alebo inej ujmy. Uvedené vymedzenie nepovažuje najvyšší súd
za rozporné so zákonom, ani nevybočujúce z logického rámca správnej úvahy správneho orgánu.
Taktiež odporkyňa pri posudzovaní odvysielanej upútavky brala do úvahy konkrétne okolnosti, obrazovú
a zvukovú zložku predmetnej upútavky, jej obsah a tieto svoje závery v odôvodnení rozhodnutia riadne
odôvodnila.

Tým, že najvyšší súd nezistil, že by skutkový stav nemal dostatočnú oporu v skutočnostiach zistených
odporkyňou ani nedostatky pri interpretácii a aplikácií neurčitého právneho pojmu odporkyňou, a že by
správna úvaha odporovala zásadám logiky, a teda táto spĺňa všetky atribúty, nemožno konštatovať a
stotožniť sa s odvolacou námietkou navrhovateľky o nesprávnom právnom posúdení.

Vo vzťahu k poslednej námietke navrhovateľky ohľadne porušenia všeobecnej zásady správneho
konania, keď vzhľadom na odlišné posúdenie upútavky navrhovateľky na program „Krstný otec“
odporkyňou malo dôjsť k neodôvodneným rozdielom v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch, nakoľko pri oboch upútavkách navrhovateľka postupovala pri výrobe pokutovanej
upútavky obdobne, a teda sa obmedzila iba na extrémne krátke náznaky, príp. neúplné akty, ktoré
v žiadnom prípade neukazovali explicitným alebo detailným spôsobom konkrétny následok na zdraví
alebo živote, najvyšší súd uvádza, že táto námietka nebola uplatnená v správnom konaní, preto bolo
úlohou najvyššieho súdu, aby sa s ňou patrične vysporiadal. Pre objektívne posúdenie tejto námietky
si zabezpečil administratívny spis odporkyne týkajúci sa predmetnej sťažnosti (č. 25/SO/2015) a po
oboznámení sa s jeho obsahom konštatuje, že námietka nie je dôvodná.

V prvom rade najvyšší súd opätovne zdôrazňuje, že výklad pojmu „násilne scény“ prípadne „násilie“,
používaného v zákone o vysielaní a jeho aplikácia v konkrétnom prípade je v prvom rade úlohou
správneho orgánu. Odporkyňa posudzovala obe upútavky na základe individuálnych sťažností (č. 1177/
SO/2015 a č. 25/SO/2015) a tieto vyhodnotila rozdielne, keď mala za to, že tieto nie je možné, s výnimkou
zostrihu množstva scén, označiť za spracované obdobným spôsobom ako to tvrdí navrhovateľ, pričom
sankcionovaná upútavka násilie, vrátane záberov na osoby zasiahnuté mečom, šípom, striekajúcu krv
zo zasiahnutého tela atď. nepochybne obsahovala, zatiaľ čo upútavka, ktorú sa navrhovateľka snaží k
posudzovanej prirovnať, resp. ju označiť za totožnú, čo sa týka násilného obsahu, žiadnu takto intenzívnu
scénu neobsahovala.

Smerodajné pre navrhovateľku mohli a mali byť rozhodnutia, vydané v obsahovo podobnej veci, ktoré
sa jej priamo týkali, a síce rozhodnutia č. RL/43/2007, č. RL/44/2007, č. RL/46/2007, č. RL/47/2007, č.
RL/54/2007 a č. RL/71/2007, hoc tieto boli staršieho dátumu.



Nad rámec súdneho prieskumu najvyšší súd uvádza, že zo svojej úradnej činnosti mu je známe, že
v súvislosti s reprízovaním predmetného programu v roku 2018 navrhovateľka upútavku na základe
preskúmavaného rozhodnutia modifikovala tak, aby táto bola konformná s ust. § 19 ods. 2 zákona č.
308/2000 Z. z..

Keďže rozhodnutie odporkyne nevykazuje žiadne formálne nedostatky, najvyšší súd nezistil ani žiadnu
inú vadu, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Vzhľadom na vyššie uvedené dospel najvyšší súd k záveru o správnosti a zákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu a toto ako súladné so zákonom podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.
tak, že navrhovateľke nepriznal náhradu trov konania, pretože bola v konaní neúspešná.

O povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok vo výške 500 eur
najvyšší súd rozhodol podľa § 2 ods. 4 vety druhej zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v
znení neskorších predpisov, podľa ktorého poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Výška poplatku bola určená podľa položky č.
10 písm. g/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb..

Najvyšší súd postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016.

Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 491
ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 492 ods. 1 Správneho súdneho poriadku sa konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona dokončia podľa doterajších
predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.