Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/7/2019 z 14. 10. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 14. októbra 2019, sp. zn. 11Co/7/2019, ECLI:SK:KSZA:2019:5917206286.2 Krajský súd Žilina | 11Co/7/2019 | ECLI:SK:KSZA:2019:5917206286.2 | 2019-10-14 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Bezdôvodné obohatenie Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/95b4462e-0439-464f-8afe-079d67319274 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5917206286.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/7/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5917206286
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5917206286.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcu: Ing. D. E., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom V. W. XXXX/X, R., právne zastúpeného: Advokátska kancelária KONCOVÁ
& PARTNERS, s. r. o., so sídlom Legionárska 7158/5, Trenčín, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpenému JUDr. Katarínou
Hegedüšovou, advokátkou, so sídlom X. X/A, M. - U., o vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Ružomberok č. k. 2Csp/146/2017-90 zo dňa 4. júna 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
772,- € z titulu vydania bezdôvodného obohatenia v lehote troch dní od právoplatnosti
rozsudku a vo výroku o nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku sa rozsudku súdu prvej inštancie nedotýka.

Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Ružomberok uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 772,- € z titulu vydania bezdôvodného obohatenia v lehote do troch dní od právoplatnosti výroku
rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 58,84 %, pričom o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia osobitným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opiera o ustanovenia § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1, 4, §
451 ods. 1, 2, § 488, § 489 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), § 9 ods. 2, § 11 ods.
1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do
09.06.2013, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

3. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žaloba žalobcu je čiastočne dôvodná. Ďalej dôvodil, že
podanou žalobou si žalobca uplatnil právo na uplatnenie sumy 772,- € titulom vydania bezdôvodného
obohatenia, pričom uviedol, že uzatvoril so žalovaným zmluvy o úvere, ktoré neobsahovali všetky
zákonné náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pričom nedodržanie
týchto náležitostí zákon sankcionuje tým, že poskytnuté úvery na základe zmlúv o úveroch sú bezúročné
a bez poplatkov, a teda domáhal sa súm, ktoré boli zaplatené vo výške vyššej, ako bola poskytnutá
istina úverov. Žalovaný oproti podanej žalobe namietal, že žalobca takéto právo nemá, pretože uzatváral
uvedené zmluvy o úvere, ktoré neboli spotrebiteľskými zmluvami ani zmluvami o spotrebiteľských



úveroch, pretože poskytnuté finančné prostriedky boli žalobcovi poskytnuté na výkon jeho podnikania
a zmluvy uzatváral nie ako spotrebiteľ, ale ako podnikateľ. Podľa súdu prvej inštancie z viacerých
rozhodnutí, ktoré predložili sporové strany, vyplýva, že samotné uvedenie obchodného mena totožného
s menom fyzickej osoby, IČO dlžníka, prípadne uvedenie čísla živnostníka v živnostenskom registri v
zmluve o úvere ešte samo osebe neznamená, že zmluva je uzatváraná v súvislosti s podnikaním fyzickej
osoby, zvlášť ak ide o formulárovú, typovú zmluvu, ktorú zjavne nepripravil dlžník, ale veriteľ a dlžník v
nej vyplnil, resp. nadiktoval svoje údaje, pričom vyplnené je okrem identifikačného čísla aj rodné číslo
dlžníka. V takomto prípade musí okrem uvedenia IČO existovať jednoznačný údaj o tom, na aký účel je
zmluva uzatvorená. V uvedenom spore samotný účel poskytnutia peňažných prostriedkov žalovaným
žalobcovi na podnikanie nebol spoľahlivo preukázaný. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že v žiadnom prípade sa
nejedná o spotrebiteľský vzťah, na druhej strane však nevysvetlil súdu skutočnosť, prečo do zmlúv o
úvere vyplnil aj údaj o rodnom čísle dlžníka za súčasného tvrdenia, že zmluva mu bola poskytnutá
ako živnostníkovi podnikateľovi a samotný dlžník vo vyhlásení v uvedenej zmluve o úvere uviedol, že
finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania, treba konštatovať, že v prípade pochybností o
tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru
zmluvy dodávateľ (veriteľ). Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a súd prvej inštancie nepresvedčil
o tom, že zmluvy boli uzatvorené medzi dvoma podnikateľskými subjektami a peniaze boli poskytnuté
na výkon povolania. I keď žalovaný tvrdil, že v zmluve existuje samotné vyhlásenie o tom podpísané
žalobcom, že tieto prostriedky použil na výkon podnikania, avšak vo všetkých troch prípadoch zmlúv
sa jedná o formulárové, typové zmluvy, ktoré boli vopred pripravené dodávateľom - žalovaným, bez
toho, aby žalobca ako dlžník mohol ich obsah nejakým spôsobom ovplyvniť alebo zmeniť. Samotný
veriteľ - žalovaný zneužil skutočnosť, že žalovaný mal živnostenské oprávnenie a identifikačné číslo a
túto skutočnosť využil na to, že mu poskytol úvery bez toho, aby starostlivo skúmal, na aký skutočný
účel budú finančné prostriedky poskytnuté. Samotný žalobca tvrdil, že ďalšie dve zmluvy, ktoré boli
uzatvorené po prvej zmluve boli len prenesením údajov z prvej zmluvy, a teda dodávateľ - veriteľ si
nesplnil svoju povinnosť a starostlivo neskúmal, na aký účel boli skutočne peňažné prostriedky použité.
Na základe takto zisteného skutkového stavu dospel súd prvej inštancie k záveru, že právny vzťah medzi
stranami sporu je založený vyššie uvedenými zmluvami, ktoré sú svojím charakterom spotrebiteľskými
zmluvami, teda zmluvami o poskytnutí spotrebiteľských úverov v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z.
Podľa súdu prvej inštancie žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a súdu riadne preukázal, že finančné
prostriedky boli poskytnuté v rámci podnikateľskej činnosti na výkon podnikania, a teda priznal žalobcovi
status spotrebiteľa, a preto aj právne posúdenie oprel o ustanovenia Občianskeho zákonníka a o
ostatných predpisov, ktoré upravujú práva a povinnosti spotrebiteľov.
Súd prvej inštancie posúdil zmluvy ako spotrebiteľské a zmluvy o poskytnutí spotrebiteľských úverov
musia v zmysle zákona platného a účinného v čase zhotovenia zmluvy č. 129/2010 Z. z. obsahovať
aj niektoré povinné údaje, a to najmä údaje o úrokovej sadzbe, priemernej RPMN, výške ročnej
percentuálnej miery nákladov, ako aj údaje o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, výšku,
počet a termíny splátky istiny, úrokov a poplatkov. Ďalej konštatoval, že preskúmaním uzatvorených
zmlúv o úvere zistil, že ani jedna z uzatvorených zmlúv uvedené povinné náležitosti neobsahuje, pričom
tieto náležitosti slúžia spotrebiteľovi na to, aby porovnal náklady na spotrebiteľský úver s inými ponukami,
ponukami iných subjektov či už bankových subjektov alebo nebankových subjektov, ktoré pôsobia na
trhu, aby mohol zistiť, či je ponuka výhodnejšia alebo nie. Aj keď do zmluvy o úveroch boli prenesené
údaje o tom, že žalobca je podnikateľ s prideleným IČO-m, súd prvej inštancie mu priznal status
spotrebiteľa, pretože zistil, že žalovaný nepreukázal, že by tieto prostriedky použil na výkon podnikania.
Podľa súdu prvej inštancie zákon v ustanovení § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. sankcionuje
nedodržanie náležitosti jednotlivých zmlúv tým, že poskytnuté úvery na základe zmlúv o úvere sa
považujú za bezúročné a bez poplatkov. Bolo jednoznačne a bezpochyby preukázané, že uzatvorené
zmluvy o úveroch neobsahovali zákonom vyžadované náležitosti, ktoré vyžadovala právna úprava
účinná v čase uzatvárania zmlúv, a preto súd prvej inštancie ustálil, že jednotlivé úvery sú bezúročné
a bez poplatkov. Ak teda žalobca ako dlžník plnil nad rámec poskytnutej istiny, a teda platil veriteľovi aj
príslušnú odplatu, ktorú žalovaný stanovil ako odmenu za poskytnutie úveru, bolo zo strany žalobcu ako
dlžníka plnené bez právneho dôvodu, pretože úvery súd vyhodnotil ako bezúročné a bez poplatkov, a
teda na strane žalobcu vzniklo právo, aby mu dlžník - žalovaný vydal bezdôvodné obohatenie, pretože
došlo na strane dlžníka k navýšeniu majetkových hodnôt, na ktoré však veriteľ - žalovaný nemal nárok.
V prípade jednotlivých uzatvorených zmlúv sa teda jedná o sumy označené ako príslušný poplatok
za poskytnutie úveru, a teda o sumy 288,- € v prípade zmluvy uzatvorenej dňa 23.01.2013, 196,- € v
prípade zmluvy uzatvorenej 29.06.2012 a 288,- € v prípade zmluvy uzatvorenej dňa 06.06.2013. Na
strane žalovaného teda vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 772,- €, a preto súd prvej inštancie



žalobe v tejto časti vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť titulom vydania bezdôvodného obohatenia
v prospech žalobcu sumu 772,- €.
O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 2 CSP
tak, že nárok na náhradu trov konania rozdelil podľa úspechu sporových strán v spore. Predmetom
konania bol celkovo uplatnený nárok na zaplatenie sumy 972,- € (772,- € titulom vydania bezdôvodného
obohatenia a 200,- € titulom primeraného finančného zadosťučinenia), pričom žalobca bol úspešný čo
do zaplatenia sumy 772,- €, čo predstavuje úspech žalobcu 79,42 %, neúspešný bol v časti o zaplatenie
200,- €, čo predstavuje neúspech 20,58 %, pričom porovnaním miery úspechu a neúspechu žalobcu v
konaní mal žalobca v konaní čistý úspech vo výške 58,84 %, a teda súd prvej inštancie mu priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 58,84 %.

4. V zákonnej lehote žalovaný podal odvolanie proti rozsudku v časti, v ktorej okresný súd vyhovel
žalobe žalobcu a domáhal sa, aby odvolací súd zrušil rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie alebo
zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta s tým, že žiada úhradu
trov konania, ktoré mu vznikli. Žalovaný namietal nesprávne posúdenie zmlúv ako spotrebiteľských,
keďže žalobca svojím podpisom potvrdil, že peňažné prostriedky použije na účel podnikania, a teda
žalobca nemá postavenie spotrebiteľa a predmetný vzťah nemožno subsumovať ako spotrebiteľský
vzťah. Poukázal na to, že žalovaný ako veriteľ uzavrel s dlžníkom pod obchodným menom Ing. D.
E. - IPA ako fyzickou osobou - podnikateľom označeného identifikačným číslom 33025215 zmluvu o
úvere č. 707300215 a zmluvu o úvere č. 707300278. Na základe uvedeného nie je možné posudzovať
predmetný vzťah ako vzťah spotrebiteľský, ale čisto obchodnoprávny, keďže ide o zmluvný záväzok
medzi dvoma podnikateľskými subjektmi. Žalovaný tiež poukázal na to, že žalobca vlastnoručne podpísal
prehlásenie, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania. Tento prejav vôle sa nachádza
na prednej strane zmluvy o úvere a prehlásenie dlžníka je zrozumiteľne, určito a jasne uvedené
hneď vedľa podpisu dlžníka. Žalovaný poukázal tiež na to, že disponuje vlastnoručne podpísaným
prehlásením dlžníka, že finančné prostriedky sú poskytnuté na účel podnikania a dôkazné bremeno
v tomto smere zaťažuje žalobcu, pričom ten relevantnými dôkazmi nevyvrátil tvrdenia žalovaného,
ale len účelovo tvrdí, že sa jedná o spotrebiteľa. Ďalej dôvodil, že žalobca so žalovaným uzatvoril aj
ďalšie zmluvy o úvere, pričom v zmluvách vyznačil a vyhlásil, že peňažné prostriedky použije na účel
podnikania. Akékoľvek tvrdenia o nevedomosti, ľahkomyseľnosti alebo o praktikách žalovaného pokladá
za nedôvodné, nakoľko žalobca má dostatočnú vedomosť o obsahu a význame zmluvy k vysokému
počtu úverov, ktoré so žalovaným uzavrel. Podľa odvolateľa je nesporné, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, keď nepreukázal zmluvný vzťah a jeho podriadenie pod režim Zákona o spotrebiteľských
úveroch a napriek tomu sa súd prvej inštancie priklonil na stranu žalobcu. Ďalej uviedol, že dôležité je, na
aký účel bol úver poskytnutý a nie, na aký účel boli peňažné prostriedky použité. Žalovaný poukazoval
na to, že len samotný formulárový charakter zmlúv je nedostatočným podkladom pre ich vyhodnotenie
ako zmlúv spotrebiteľských. Do pozornosti dával viacero rozhodnutí súdov v obdobných veciach, ktoré
mali potvrdzovať jeho stanovisko. Okrem toho vzniesol námietku premlčania, keďže nárok žalobcu
požadovaný zo zmluvy o úvere č. 707300115 sa stal premlčaný v subjektívnej premlčacej lehote v celom
rozsahu dňa 10.06.2015. Nárok požadovaný žalobcom na základe zmluvy o úvere č. 707300215 bol
premlčaný dňa 21.02.2016 a nárok požadovaný žalobcom na základe zmluvy o úvere č. 707300278 bol
premlčaný dňa 05.09.2016.

5. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý pokladá vzťah medzi žalobcom a žalovaným za
spotrebiteľský. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41CoE 122/2012,
podľa ktorého: „Vyhlásenie o účele poskytnutia finančných prostriedkov nepreukazuje konanie v rámci
predmetu podnikateľskej činnosti a s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 243/07
dospel okresný súd k názoru, že zmluvu je potrebné vykladať v prospech strany, ktorá návrh zmluvy
nepripravovala, teda dlžníka ako spotrebiteľa.“ Nestotožnil sa s námietkou premlčania vznesenou
žalovaným. Má za to, že nárok žalobcu je preukázaný, dôvodný a uplatnený v premlčacej lehote. Zároveň
odvolateľ poukázal na sudcovskú koncentráciu v zmysle ustanovení CSP, podľa ktorej sú strany povinné
uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Vzhľadom na to, že žalovaný
namietal premlčanie až v odvolaní, pričom túto námietku mohol uplatniť už pri prvom úkone vo veci
samej, nie je možné na túto námietku v odvolacom konaní prihliadnuť.

6. Na dotknuté vyjadrenie reagoval žalovaný tak, že opätovne uvádza, že posudzovanie žalobcu ako
spotrebiteľa výslovne odmieta. Zotrváva na stanovisku, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia je premlčaný.



7. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania
v rozsahu danom ustanovením § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 772,- € z titulu vydania bezdôvodného obohatenia v lehote troch dní
od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 387 ods.
1, 2 CSP potvrdil. Výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol, sa
odvolací súd nedotkol, keďže tento výrok nebol napadnutý odvolacími námietkami.

8. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP Odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z
uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

9. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov
je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje
sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

10. Krajský súd, zhodne s okresným súdom, ustálil, že žalobca do predmetných úverových vzťahov
vstupoval ako spotrebiteľ. To znamená, že súvisiace zmluvy o úveroch museli obsahovať náležitosti
vymedzené zákonom č. 129/2010 Z. z., a preto je namieste sankcia v podobe bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úverov, ktorá v konečnom dôsledku vedie k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného.

11. V danej veci poukazuje odvolací súd aj na závery rozsudku Krajského súdu v Žiline v obdobnej
veci sp. zn. 10Co/143/2018 zo dňa 13.12.2018, podľa ktorého: „V podnikateľských/obchodnoprávnych
vzťahoch, ktorého charakteru vzťahu medzi stranami sa žalovaný domáha, je pritom štandardným
definovanie konajúceho subjektu výlučne údajmi vymedzujúcimi ho ako osobu podnikateľa. Niet
žiadneho racionálneho dôvodu, aby v podnikateľskom/obchodnoprávnom vzťahu boli uvádzané aj
údaje výsostne sa týkajúce bezprostredne konajúceho subjektu ako fyzickej osoby. Oprávnenie
konať v mene konkrétneho podnikateľského subjektu si žalovaný v pozícii veriteľa môže overiť pri
uzatváraní zmluvy a ak má o uvedenom pochybnosti, do zmluvného vzťahu s takýmto podnikateľských
subjektom jednoducho nevstúpi. Navyše, v dotknutej predtlači/formulári ani veriteľ nie je označovaný
prostredníctvom rodného čísla fyzickej osoby bezprostredne konajúcej v jeho mene. Ak teda odvolateľ
tvrdí, že účelom bola bližšia, resp. jednoznačná identifikácia reálne konajúcej (fyzickej) osoby, bolo by
zodpovedajúce princípu rovnosti zmluvných strán, aby aj strana veriteľa bola takto v zmluve označená.“

12. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd odvolateľom vznesenú námietku premlčania v odvolacom
konaní, nakoľko túto námietku mohol odvolateľ uplatniť už pri prvom úkone vo veci samej pred súdom
prvej inštancie. V odvolacom konaní by súd mohol prihliadnuť na túto hmotnoprávnu námietku iba v tom
prípade, ak ju odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366
písm. a/ CSP). V danom prípade však nebolo preukázané, že túto námietku nemohol odvolateľ bez svojej
viny uplatniť pred súdom prvej inštancie. Obdobný záver vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Obdo 65/2017 zo dňa 28. júna 2018, podľa ktorého: „Z uvedeného vyplýva, že právna otázka - či sa
koncentračná zásada konania, vyjadrená v ustanoveniach § 120 ods. 4 a § 205a OSP týka uplatnenia
námietky premlčania (ktorá bola riešená dovolacím súdom v rozhodnutí, na ktoré sa dovolateľ odvolával
a ktorá by v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP mohla pripadne zakladať prípustnosť dovolania) - nie je
rozhodujúca pre prejednávanú právnu vec. Dovolací súd poukazuje na to, že od nadobudnutia účinnosti
CSP možno v odvolacom konaní vzniesť námietku premlčania (ako hmotnoprávnu námietku patriacu
medzi prostriedky procesnej obrany a procesného útoku) iba za splnenia predpokladov uvedených v
ustanovení § 366 CSP, ktoré však nie je prevzatím doterajšej úpravy § 205a ods. 1 OSP, ako sa mylne



domnieva dovolateľ. Je zrejmé, že v ustanovení § 366 CSP bola úprava novôt v odvolacom konaní
nanovo konštruovaná tak, aby zodpovedala celkovej koncepcii nového procesného kódexu.“

13. Neobstojí ani odvolacia námietka o údajnej nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku a porušení
práva na spravodlivý súdny proces. Okresný súd, ako bolo konštatované vyššie, svoje úvahy a z
nich vyplývajúce závery riadne zdôvodnil. Nie je porušením ústavného práva na súdnu a inú právnu
ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu (v tomto prípade predstáv žalobcu). Intenzitu
zásahu spôsobilú privodiť porušenie základných práv dosahuje len také odôvodnenie, ktoré neobsahuje
žiadnu argumentáciu, prípadne také odôvodnenie, ktoré je zjavne protirečivé alebo popierajúce pravidlá
formálnej a právnej logiky alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s
princípmi spravodlivosti (porovnaj napr. I. ÚS 344/10).

14. Odvolací súd zdôrazňuje na to, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré
na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa
prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto
rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody
odvolateľa boli neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil.

15. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorý vykazuje vecnú
správnosť a nebol ani napadnutý odvolacími námietkami.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396
ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania
má žalobca v plnom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní proti žalovanému úspešný.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak



a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)