{"guid": "0e19dbc8-0d5c-4f4e-9881-6ac7de7a83ec:bf217a54-dfd0-4edc-a20d-ac65549473e6", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8117201061.2", "spisova_znacka": "20Co/18/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/18/2018 z 27. 3. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 27. marca 2019, sp. zn. 20Co/18/2018, ECLI:SK:KSPO:2019:8117201061.2", "identifikacne_cislo": "8117201061", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Janka Prístavková", "sudca_id": 633, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-janka-pristavkova-633", "datum_vydania": "2019-03-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bf217a54-dfd0-4edc-a20d-ac65549473e6", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8117201061.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2019:8117201061.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2019:8117201061.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/18/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117201061
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117201061.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu
JUDr. Petra Straku a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobkyne O. L., Z.. XX.X.XXXX, B. O.
XXXX/XX, XXX XX X., občianka SR, právne zastúpená JUDr. Marekom Tkáčom, advokátom, so sídlom
Nám. sv. Martina 39, 082 71 Lipany, proti žalovanej P. D., Z.. XX.X.XXXX, B. C. P. Č.. XXX, občianka
SR, právne zastúpenej JUDr. Jánom Garajom, MBA, advokátom, so sídlom na ul. Hlavnej č. 137, 080 01
Prešov, o zaplatenie 2.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Prešov zo dňa 28.8.2017 sp. zn. 20C/2/2017-60 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalobkyni sa voči žalovanej priznáva náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o ktorej
výške bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 2.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5% ročne zo sumy 2.000,- eur od 11.5.2016 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. Priznáva žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.“

2. Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k
záveru, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná. Žalobkyňa si v konaní splnila povinnosť tvrdenia, ako
aj dôkaznú povinnosť. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa dňa 23.1.2014 v hotovosti odovzdala
žalovanej sumu 2.000 eur. Sporné medzi stranami bolo, či finančná čiastka bola žalovanej odovzdaná
na základe zmluvy o pôžičke. Žalovaná v odpore poprela, že medzi stranami bola uzatvorená zmluva o
pôžičke, pričom podľa jej tvrdenia zo strany žalobkyne malo ísť o vrátenie bezdôvodného obohatenia.
Súd uvedenú obranu žalovanej vyhodnotil ako nedôvodnú. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
žalovaná dňa 22.1.2014 ako konateľka spoločnosti MERY - B, s.r.o., poukázala na podnikateľský účet
žalobkyne sumu 2.000 eur. Z listinných dôkazov a aj z výsluchu žalobkyne vyplynulo, že zo sumy 2.000
eur bolo 500 eur  zaúčtovaných ako doplatok na nájomné za mesiac január 2014, kde spoločnosť  MERY
- B, s.r.o. uhradila iba sumu 1.000 eur (podľa dodatku č. 1 bolo nájomné 1.500 eur) a zároveň bola
vystavená zálohová faktúra č. XXXXXXX na sumu 1.500 eur, ktorá bola následne rozúčtovaná v sumách
500 eur na úhrady faktúr č. XXXXXXXX, XXXXXXXX a XXXXXXXX. Tieto skutočnosti nepochybne
vyplývajú aj z výsluchu žalovanej, ktorá sama potvrdila, že vzťah medzi spoločnosťou MERY-B s.r.o.
a žalobkyňou ohľadne nájomného považuje za vysporiadaný. Táto taktiež potvrdila, že 2.000 eur bolo
započítaných na nájom tak, ako sa nachádza vo faktúrach, ktoré predložila žalobkyňa. O tom, že sa



nejednalo o vrátenie bezdôvodného obohatenia nepochybne svedčí aj tvrdenie žalovanej, že žalobkyni
nasledujúci deň mala vrátiť 2.000 eur. Nakoniec, že išlo o zmluvu o pôžičke nepriamo vyplýva aj z
toho, že žalobkyňa už v minulosti požičala finančné prostriedky a to druhovi žalovanej, čo nebolo medzi
stranami sporné. Z vyššie uvedeného súd odovzdanie sumy 2.000 eur dňa 23.1.2014 vyhodnotil ako
zmluvu o pôžičke, ktorú strany uzatvorili ústne. V ďalšom bolo teda na žalovanej, aby preukázala, že
pôžičku žalovanej vrátila. Žalovaná pri svojom výsluchu síce uviedla, že žalobkyni nasledujúci deň vrátila
2.000 eur, avšak k tomu nepredložila žiaden dôkaz. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností
leží na tej strane, ktorá z existencie týchto skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky,
ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí. Súd vo veci vykonal všetky navrhnuté dôkazy,
pričom zo žiadneho nevyplýva, aby žalovaná poskytnutú pôžičku vrátila. Súd mal za nesporné, že čas
splnenia nebol dohodnutý, a preto je žalovaná povinná splniť dlh prvého dňa po tom, čo ju žalobkyňa o
plnenie požiadala. Listom zo dňa 25.4.2016 bola žalovaná vyzvaná na vrátenie 2.000 eur do 10.5.2016.
Keďže žalovaná nesplnila povinnosť vrátiť pôžičku súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
rozsudku a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu 2.000 eur.
Nakoľko listom zo dňa 25.4.2016 bola žalovaná vyzvaná na vrátenie 2.000 eur do 10.5.2016, táto sa
dostala do omeškania nasledujúcim dňom, a preto súd priznal žalobkyni zákonný úrok z omeškania od
11.5.2016 do zaplatenia.
O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 Civilného sporového poriadku.

3. Proti tomuto rozsudku podala odvolania žalovaná, ktorá navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok zrušil T. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odvolaní
odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil základnú spornú skutočnosť prípadu,
a to, či inkriminované odovzdanie peňazí v hotovosti bola skutočne pôžička alebo išlo o platbu z iného
zákonného titulu. Pri hodnotení tejto otázky nebola vôbec do úvahy vzatá výpoveď svedkyne T. L., ktorá
si síce konkrétne okolnosti prípadu nepamätala do detailov, ale na svojom výsluchu na pojednávaní
potvrdila, že išlo o vrátanie peňazí, ktoré boli vyplatené nesprávne, a teda bezdôvodné obohatenie. Táto
zásadná skutočnosť vyplýva z pamäťových stôp svedkyne. Fakt, že platba žalovanej (ako konateľky v
mene spoločnosti MERY-B, s.r.o.) na účet žalobkyne formálne ostala podľa dohody strán započítaná
na nájom, k čomu boli vyhotovené doklady, na tomto zistení nič nemení. Ak zo situácie svedkyňa
vyčítala, že žalobkyňa peniaze žalovanej vrátila, čo potvrdzuje aj verziu žalovanej, nie je zrejmé, akým
spôsobom súd prvej inštancie vyvodil záver, že išlo o pôžičku peňazí v prospech žalovanej. Žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniu, že predmetná platba bola pôžičkou, pretože o tom
nesvedčí žiadny dôkaz. Žalobkyňa existenciu pôžičky spomenula aj v inej korešpondencii adresovanej
druhovi žalovanej, čo urobila ešte predtým, ako zosplatnila údajnú pôžičku, čo malo mať na osobu druha
žalovanej v tej dobe výhražný charakter. Ak by šlo o skutočnú pôžičku, o ktorej existencii by nebolo
pochýb, žalobkyňa by ju najskôr zosplatnila a následne ju spomínala v inej komunikácii a zabezpečovala
dôkazy vo svoj prospech. Už samotný text predmetnej výzvy prezrádza, že žalobkyňa zavádza, keď do
detailu opisuje pre vec nepodstatné detaily (že vybrala peniaze z osobného účtu, ako sa platby účtovali).
Taktiež v tejto výzve tvrdí, že nájomná zmluva bola porušená, ale na pojednávaní žalobkyňa uviedla, že
nájom bol spoločnosťou MERY-B, s.r.o. kompletne uhradený.

4. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá poukázala na to, že medzi svedkyňou L. a
žalovanou bol zamestnanecký vzťah, pričom svedkyňa bez akéhokoľvek nátlaku zo strany žalobkyne
podpísala žalobkyni čestné prehlásenie, keďže jej čestné vyhlásenie učinené v prospech žalobkyne sa
zakladá na pravde. Sama žalovaná výpoveďou pred súdom prvej inštancie potvrdila, že jej žalobkyňa
odovzdala sumu 2.000 eur dňa 23.1.2014. Zároveň pred súdom prvej inštancie uviedla, že jej túto na
druhý deň vrátila, čo sa však už nezakladá na pravde. Navrhla odvolaciemu súdu, aby rozsudok potvrdil.

5. Obidve strany sporu v ďalších duplikách zotrvali na svojich tvrdeniach.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 379
a nasl. CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je neopodstatnené.

7. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.



8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

9. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

10. Odvolací súd v súvislosti s hodnotením dôkazov poukazuje na to, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením
dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a
dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi
v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu
zásada voľného hodnotenia dôkazov. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. 9. 2011, sp. zn. 3 Cdo
204/2009)

11. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania
neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých
prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola
alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať
záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.
Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu
týchto skutočností tiež tvrdí. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010).

12. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (§ 191
ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov,
popr. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska
závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky vo veci 21Cdo 65/2000).

13. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O.s.p., resp. § 191 ods. 1CSP) poukazuje
na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu
sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná
logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej
úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že
v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad,
zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu
dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010).

14. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať



ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti
hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R
42/1993).

15. Pokiaľ prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na existencii zmluvy o pôžičke, ktorá vyplýva
z výsluchu samotnej žalovanej, ktorá napokon vrátenie 2.000 eur žiadnym spôsobom nepreukázala a
uvedená okolnosť vyplýva aj z čestného prehlásenia T. L. zo dňa 31.12.2015, z ktorého je potrebné
vychádzať, tak rovnako ani odvolací súd neuveril jej zmenenej výpovedi („čestného prehlásenia“ č.l. 21
spisu).

16. So zreteľom na uvedené odvolací súd postupom podľa § 387 CSP napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdil.

17. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 CSP s poukazom na ust. § 255 CSP a
vychádzajúc zo zásady úspešnosti súd úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu  100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím.

18.  Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa  (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom  (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "20C/2/2017", "guid": "24d207f9-1cd0-4d94-8f9a-2d3673312140:a2047124-0393-4fb9-8d0e-2e0d2f9606fa", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "0e19dbc8-0d5c-4f4e-9881-6ac7de7a83ec:46307889-d206-478c-80ba-419ac31c85a4", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8117201061.2", "spisova_znacka": "20Co/18/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/18/2018 z 27. 3. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-03-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8117201061.2"}], "citovane_v": []}