Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/191/2016 z 29. 5. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 29. mája 2017, sp. zn. 9Co/191/2016, ECLI:SK:KSTT:2017:2113226097.1 Krajský súd Trnava | 9Co/191/2016 | ECLI:SK:KSTT:2017:2113226097.1 | 2017-05-29 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 524 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/13fc1ec5-14fa-4460-9f65-e5c83e5d2756 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2113226097.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/191/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113226097
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2113226097.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudkýň:
JUDr. Eva Barcajová a JUDr. Katarína Slováčeková, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: K. C., nar. XX.XX.XXXX, V.
XXXX/XX, P., za účasti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Važecká 16, Prešov,
IČO: 42 176 778 (do 30.6.2016 pôvodný vedľajší účastník na strane žalovaného), zastúpený advokátom:
JUDr. Ambróz Motyka, Námestie SNP 7, Stropkov, o zaplatenie sumy 773,78 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 6. apríla 2016, č.k. 17C/36/2014-83,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému a Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Važecká 16, Prešov, IČO:
42 176 778 sa voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol návrh žalobcu, vo
výroku II. nepriznal žalovanému náhradu trov konania a vo výroku III. uložil žalobcovi povinnosť
zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania vo výške 142,50 eur ako náhradu trov právneho
zastúpenia, k rukám právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, § 52
ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), písm. b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, § 39
Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zo skutkových zistení mal súd preukázané, že zmluva
o splátkovom úvere je svojím charakterom spotrebiteľskou zmluvou, a to s poukazom na § 52
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Právny predchodca žalobcu ako dodávateľ
v danom prípade pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalovaný v predmetnom spore vystupuje ako spotrebiteľ, keďže sa
jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa
spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy
spotrebiteľského charakteru (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka) aj napriek tomu, že žalobca uviedol v
návrhu, že zmluva obsahuje všetky znaky a náležitosti zmluvy o úvere podľa § 497 až § 507 Obchodného



zákonníka. V danom prípade ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, na ktorú sa subsidiárne vzťahuje Občiansky zákonník a zákon č. 483/2001
Z.z. o bankách.

4. Súd sa v konaní najprv zaoberal vecnou legitimáciu účastníkov. Preskúmavanie vecnej legitimácie,
či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej
povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú
legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta.
Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy žalobca ako účastník občianskeho
súdneho konania je subjektom hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, ktorý je aktívne vecne
legitimovaný a na druhej strane je žalovaný, ktorý je subjektom hmotno-právnej povinnosti, ktorý je
pasívne vecne legitimovaný. Postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do existujúceho záväzku
namiesto doterajšieho veriteľa (postupcu, cedenta) vstúpi nový veriteľ (postupník, cesionár) na základe
zmluvy uzavretej medzi nimi. Postúpením pohľadávky teda dochádza k zmene v osobe veriteľa tak,
že novým veriteľom sa stane postupník a nadobúda pohľadávku s príslušenstvom a právami s ňou
spojenými. Pri postúpení pohľadávky nie je účelom zmena obsahu postúpenej pohľadávky, ale zmena
v osobe veriteľa. Postúpením pohľadávky sa dlžníkovo postavenie nemení, najmä sa nemôže zhoršiť
jeho právne postavenie.

5. Je potrebné zdôrazniť, že záväzkový vzťah, ktorý je predmetom konania je bankový úver, ktorý na
rozdiel od úverov, napr. od nebankových spoločností je regulovaný aj špeciálnou právnou úpravou
Zákona o bankách. V danom prípade je nesporné že na navrhovateľa bola postúpená pohľadávka z
bankového úveru, preto postúpenie pohľadávky z banky na „inú osobu“ a to aj osobu, ktorá nie je bankou
je možné realizovať len v súlade s § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Aj keď teda na postúpenie pohľadávky
vo všeobecnosti je potrebné aplikovať ustanovenie § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, pri bankových
úveroch je potrebné rešpektovať aj § 92 ods. 8 Zákona o bankách v súvislosti s platnosťou postúpenia
pohľadávky ako i identifikáciou predmetu zmluvy o postúpení pohľadávky. V prípade bankových úverov
však § 92 ods. 8 zákona o bankách poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v
záväzkovom právnom vzťahu z bankového úveru. Zákonné ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách
hneď v prvej časti prvej vety totiž vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý je nepretržite dlhšie
ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku a táto výzva
je potom jedným zo zákonných predpokladov platného postúpenia pohľadávky z banky na inú osobu.
Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia
byť súčasne splnené v čase postúpenia pohľadávky.

6. Pripustením opačnej argumentácie by bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že banka takýmto spôsobom
môže postúpiť akýkoľvek „živý“ úver po uplynutí relatívne krátkej doby v porovnaní s dobou, na
ktorú sa úverové vzťahy bežne uzatvárajú, na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle
zákona o bankách pod dohľad NBS, čo by bolo v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by
k vytvoreniu právne neúnosného stavu, kedy by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s
bankou neočakávane ocitli v zmluvnom vzťahu s iným - nebankovým subjektom. Tento postup by taktiež
mohol byť v rozpore s požiadavkou vynakladania náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa
vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Z uvedeného teda jednoznačne
vyplýva, že predmetom postúpenia z banky na nebankovú spoločnosť môžu byť len splátky úveru, ktoré
sú nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti. Zároveň musí byť splnená aj podmienka, že banka
písomne vyzve svojho klienta na úhradu peňažného záväzku, s ktorým bol v omeškaní nepretržite 90
dní, keďže z vyššie citovaného ustanovenia Zákona o bankách vyplýva, že predmetom postúpenia z
banky na nebankovú spoločnosť môžu byť len splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po
lehote splatnosti. Zároveň musí byť splnená aj podmienka, že banka písomne vyzve svojho klienta na
úhradu peňažného záväzku, s ktorým bol v omeškaní nepretržite 90 dní.

7. Navrhovateľ - nebankový subjekt uzavrel dňa 10.12.2009 Zmluvu o postúpení pohľadávok s právnym
predchodcom - bankou. V konaní bolo z Prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok preukázané,
že ku dňu postúpenia pohľadávky, t.j. ku 10.12.2009 bol odporca v omeškaní 1177 dní, istina do
splatnosti bola vo výške 7.144,05 eur, istina po splatnosti bola 0 eur a splatnosť pohľadávky bola dňa
20.04.2011. Z uvedeného vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a.s. ako postupca postúpila navrhovateľovi
ako nebankovému subjektu nesplatnú pohľadávku, s ktorou síce bol odporca v omeškaní 1177 dní,
avšak navrhovateľ nepreukázal, že Slovenská sporiteľňa, a.s. odporcu písomne vyzvala na zaplatenie



peňažného záväzku, s ktorým bol odporca v omeškaní. Napriek márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4
Občianskeho súdneho poriadku navrhovateľ nepreukázal, že jeho právny predchodca (banka) vyzval
odporcu na úhradu jeho dlhu potom čo bol 90 kalendárnych dní v omeškaní s jeho splácaním. Nebol teda
preukázaný základný, zákonom vyžadovaný, predpoklad platného postúpenia predmetnej pohľadávky
na navrhovateľa. Dôvodom zamietnutia návrhu je preto nedostatok aktívnej legitimácie navrhovateľa,
ktorý nepreukázal platné nadobudnutie (postúpenie) predmetnej pohľadávky od banky.

8. Navrhovateľ v Pokuse o zmier zo dňa 22.08.2013 odporcovi oznámil, že dňa 20.04.2011 bola
pôvodným veriteľom Slovenská poisťovňa, a.s. vyhlásená mimoriadna splatnosť poskytnutého úveru.
Uvedený dôkaz súd považoval za zavádzajúci, nakoľko zo zmluvy o splátkovom úvere a ako aj z Prílohy
č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok mal súd preukázané, že na deň 20.04.2011 bola dohodnutá riadna
splatnosť úveru a nie mimoriadna splatnosť. V prípade, ak by mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil právny
predchodca navrhovateľa (čo však navrhovateľ v konaní nepreukázal), mohol by tak právny predchodca
urobiť najneskôr v deň postúpenia pohľadávky, t.j. 10.12.2009, čo znamená že v tento deň by sa stali
splatnými aj splátky, ktoré sa mali stať splatnými až po tomto dátume. Navrhovateľ by si potom mohol
uplatniť svoj nárok na súde už dňa 11.12.2009, pričom dňa 11.12.2012 by uplynula všeobecná trojročná
premlčacia doba a navrhovateľ podal žalobu na súde až dňa 27.09.2013, teda v čase, keď bol celý
jeho nárok zo zmluvy o splátkovom úvere premlčaný (za predpokladu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
úveru právnym predchodcom navrhovateľa). Na premlčania nároku voči spotrebiteľovi by súd podľa §
5b zák.č. 250/2007 Z.z o ochrane spotrebiteľa bol povinný prihliadnuť ex offo a dospel by k záveru, že
z dôvodu premlčania nároku navrhovateľa mu nie je možné uplatnený nárok priznať.

9. O náhrade trov konania odporcu a vedľajšieho účastníka rozhodol súd podľa § 142 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku a vo veci plne úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal,
nakoľko náhradu trov konania výslovne nežiadal a ani mu v konaní žiadne trovy nevznikli, i keď inak
by mu na ňu vzniklo právo. Vedľajšiemu účastníkovi, ktorý vystupoval na strane úspešného odporcu,
priznal súd náhradu trov konania vo výške 142,50 eur ako náhradu trov právneho zastúpenia a to za 2
úkony právnej služby á 51,45 eura (prevzatie a príprava zastúpenia dňa 15.10.2013, písomné podanie
na súd - vyjadrenie zo dňa 31.01.2013) podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z., 1-krát režijný paušál
á 7,81 eura, 1-krát režijný paušál á 8,04 eura podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z., podľa § 18
ods. 3 vyhlášky 20 % DPH v sume 23,75eura. Povinnosť navrhovateľa prisúdené trovy konania zaplatiť
právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka vyplýva z ustanovenia § 149 ods. 1 O.s.p..

10. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prostredníctvom právneho zastúpenia žalobca, z dôvodov
podľa § 205 ods. 1 písm. c), f) Občianskeho súdneho poriadku, ktorým navrhol zmeniť rozsudok súdu
prvej inštancie a vyhovieť žalobe v celom rozsahu, prípadne rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy konania a právneho zastúpenia na súde prvej
inštancie a odvolacom súde, trovy odvolacieho konania sú spolu 57,88 Eur. Poukázal, že výkladom
ustanovení VOP možno dospieť k záveru, že postupca a následne postúpením pohľadávky on sám boli
oprávnení, nie však povinní predčasne ukončiť záväzkový vzťah. Okrem toho postúpením sa stal sám
veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka
právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje
právo veriteľa požadovať splatenie pohľadávky. Ani z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách
nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť len splatná pohľadávka. Pokiaľ je dlžník v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu
celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Z gramatického výkladu
nielen prvej ale aj druhej vety predmetného ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva
pojmy, pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Správnosť záveru o tom,
že banka môže postúpiť aj nezosplatnenú pohľadávku, možno tiež potvrdiť posúdením druhej vety
citovaného ustanovenia. Tento záver vyplýva aj z dôvodovej správy k § 92 ods. 8 zákona o bankách.
Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako
postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva
a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Oznámenie postupcu žalovanému o
postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazuje odoslanie tejto písomnosti žalovanému,
ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd
má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu
a platnosť zmluvy o postúpení. Na podporu svojich argumentov poukázal na rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave z 29.05.2015, sp. zn. 8Co/163/2015 <. rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo



dňa 24.04.2014, sp. zn. 19C/34/2012 <., rozhodnutie Okresného súdu Prievidza zo dňa 12.10.2015, sp.
zn. 8C/67/2013 <., rozsudok NS SR zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4 Obo 210/01 <., uznesenie Krajského
súdu v Nitre zo dňa 27.06.2014, sp. zn. 9Co/133/2013 <.. Odvolateľ tiež namietal, že súd na daný
prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko
bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere a teda
absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. V
čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy ani ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka na úverú
zmluvu nevzťahovali. I tu na podporu svojich argumentov poukázal na konkretizované rozhodnutia NS
SR ako i odvolacích súdov. V odvolaní žalobca zároveň namietal i neúčelnosť trov vedľajšieho účastníka.
Uviedol, že nárok na náhradu trov právneho zastúpenia nemožno priznať, ak sa určité procesné podanie
nadbytočne opakuje bez uvedenia nových, procesne významných skutočností. Podania vedľajšieho
účastníka sú abstraktné, všeobecné, bez znalosti prejednávanej veci s automaticky uplatňovanou
nedôvodnou námietkou premlčania. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR zo dňa 24.03.2015
sp. zn. 7 MCdo 15/2014 <. a uznesenie zo dňa 19.03.2014 sp. zn. 6 MCdo 5/2013 <.. Združenie na
ochranu spotrebiteľa musí byť samé z podstaty svojej existencie schopné poskytnúť právnu pomoc pri
súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania združenie
nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade a len z označenia účastníkov konania usudzuje, že
ide o spotrebiteľskú vec. Paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do konaní, v ktorých pre
vstup nebol žiadny dôvod iba zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu
nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho
zastúpenia. Úmyslom zákonodarcu pri umožnení vstupu právnickej osoby ako vedľajšieho účastníka do
konania, bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktoré
budú spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc, a ktoré budú v danej oblasti aj materiálne
aj personálne vybavené a odborne kompetentné. Nepriznaním náhrady trov konania nedochádza k
porušeniu základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3
Ústavy SR.

11. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

12. K odvolaniu žalobcu zaslal písomné vyjadrenie pôvodný vedľajší účastník na strane žalovaného,
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, v ktorom uviedol, že žiada odvolací súd aby napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho
konania vo výške 72,04 eur za jeden úkon poskytnutej právnej pomoci a to vyjadrenie k odvolaniu
žalobcu. Vo svojom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že zo znenia ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona
o bankách vyplýva, že prvá obligatórna podmienka pre platnú cesiu bankovej pohľadávky je písomná
výzva banky, ktorá má byť klientovi doručená a napriek tejto písomnej výzve je klient banky v
kvalifikovanom omeškaní. Až po preukázaní, že klientovi banky bola takáto výzva zo strany banky
doručená, prichádza do úvahy postúpenie bankovej pohľadávky zodpovedajúcej omeškanému záväzku
inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Písomná výzva, ktorá spĺňa vyššie vymedzené kritériá je
základným a prvým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky alebo jej časti na inú osobu. Žalobca
však takýto dôkaz v konaní nepredložil, preto je možné uzavrieť, že žalobca nepreukázal hneď prvú
obligatórnu podmienku uvedenú v § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona
o bankách vyplýva, že ak je klient banky napriek jej písomnej výzve v kvalifikovanom omeškaní čo i
len s časťou svojho peňažného záväzku voči banke, môže banka svoju pohľadávku zodpovedajúcu
tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe. Právny predchodca žalobcu mohol
postúpiť pohľadávku z celého úverového vzťahu avšak to len v prípade, ak by pristúpil k ukončeniu
úverového vzťahu (vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru). Právny predchodca žalobcu však úverový
vzťah žiadnym spôsobom neukončil a následne postúpil na inkasnú spoločnosť pohľadávku z celého
úverového vzťahu. Je toho názoru, že iba za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92
ods. 8 Zákona o bankách môže dôjsť k platnému postúpeniu bankovej pohľadávky, k prelomeniu
bankového tajomstva a to v prípade, ak žalobca v konaní preukáže doručenie výzvy banky dlžníkovi
a postúpenie pohľadávky zodpovedajúcej nesplatenému dlhu. Banka ako inštitúcia prísne regulovaná
štátom prostredníctvom Národnej banky Slovenska, ktorá vykonáva svoju činnosť na základe bankového
povolenia, by v prípade, ak by došlo k postúpeniu nesplatenej pohľadávky neobmedzene postúpiť
pohľadávku z bankového úveru nebankovej inštitúcii, ktoré nie sú nositeľom takéhoto bankového
povolenia. Na základe uvedeného preto považujú zmluvu o postúpení pohľadávok medzi žalobcom
a jeho právnym predchodcom za neplatnú v dôsledku čoho žalobca nie je v konaní aktívne vecne
legitimovaný. Ďalej poukázal na skutočnosť, že na žalobcom uvádzanú právnu argumentáciu reagovala



aj ostatná novela Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 438/2015 Z.z., účinná od 23.12.2015, ktorá
expresis verbis vyjadrila aj doposiaľ platné pravidlá pre postúpenie pohľadávok, v zmysle ktorých
subjekt postupujúci úver na základe osobitného povolenia je oprávnený previesť práva z takéhoto
vzťahu len subjektu s rovnakým oprávnením, prípadne po termíne konečnej splatnosti úveru. V tejto
súvislosti vedľajší účastník poukázal na viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky a to napr.
rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 27.01.2016, sp.zn. 24Co/79/2015, zo dňa 30.11.2015, č.k.
23Co/483/2014-102, rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19.11.2015, sp.zn. 11Co/898/2014
atď. Ďalej vedľajší účastník na strane žalovaného uviedol, že v prejednávanej právnej veci došlo
k zamietnutiu žaloby práve vďaka právnej argumentácii vedľajšieho účastníka o nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie na strane žalobcu. V predmetnom právnom spore bolo potrebné preštudovať žalobu
a prílohy, zhodnotiť právnu podstatu veci a náležite právne reagovať. Ich vyjadrenie bolo náležité, vecné
a účelné.

13. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej
CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo
podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365
CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c), f) OSP, ktoré
má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. e), h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom odvolania (§ 379 CSP) - teda s výnimkou zastavenej časti a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP),
a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

15. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bola žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal od
žalovaného zaplatenia sumy 773,78 eur spolu s úrokom z omeškania a to vo výške 17,73 eur za obdobie
od 21.10.2010 do 20.04.2011 a ročným úrokom z omeškania vo výške 9% zo sumy 773,78 eur od
21.04.2011 do zaplatenia.

16. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania bolo posúdiť,
či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, vrátane jeho
obsahového vymedzenia, je predmetom odvolacieho prieskumu skutkový stav zistený súdom prvej
inštancie, o ktorý svoje právne závery oprel i súd odvolací.

17. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na
základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery
súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti



s danou vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje
na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené
odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť
a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k
záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľa je
v celom rozsahu nedôvodný. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada
dodať už len nasledovné:

18. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu - spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s., so
sídlom Suché Mýto 4, Bratislava, IČO: 00 151 653, uzatvorila dňa 19.05.2006 so žalovaným Zmluvu o
splátkovom úvere č. 0363034023, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 150.000,-
Sk/4.979,09 eur, s úrokovou sadzbou 10,5% ročne, poplatok za poskytnutie úveru 3.000,- Sk, poplatok
za správu úveru 50,- Sk, výška splátky 3.330,- Sk/110,54 eur, počet splátok 59, periodicita a splatnosť
splátok mesačne k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, konečná splatnosť úveru 20.04.2011, spôsob
splácania - inkasným spôsobom, ročná percentuálna miera nákladov 5,86. V zmysle článku II. bod
3 predmetnej úverovej zmluvy vyplýva, že všetky právne vzťahy vyslovene neupravené v úverovej
zmluve sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami úverových podmienok, VOP, Obchodným zákonníkom
a ostatnými právnymi predpismi a to v tomto poradí.

19. Z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 29.12.2009 vyplýva, že právny predchodca žalobcu -
Slovenská sporiteľňa, a.s., oznámila žalovanému postúpenie pohľadávky podľa § 526 Zákona č. 40/1964
Zb. že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 10.12.2009, č. 1282/2009/ce postúpila
pohľadávku vo výške 8.409,90 eur spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka 5,
Bratislava, IČO: 35 724 803. Vyššie uvedený záväzok je možné od okamihu doručenia tohto oznámenia
uhradiť výlučne plnením postupníkovi a to v prospech účtu uvedenom v tomto oznámení. Z doručovania
tohto oznámenia o postúpení pohľadávky žalovanému, sa vrátila žalobcovi závada v doručení tejto
zásielky s uvedením: adresát zásielku neprevzal v odbernej lehote.

20. Súd prvej inštancie pritom postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej
legitimácie.

21. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v dôsledku nesprávnej
aplikácie § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

22. Predmetom konania je pritom pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník
pôvodného veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovaným, bolo preto
potrebné, aby v prvom rade preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe
uplatnených práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie
súdu prvej inštancie predložil kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 10.12.2009, č. 1282/2009/ce
uzavretú medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., a spoločnosťou EOS KSI Slovensko, a.s. teda žalobcom
a oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky zo dňa 29.12.2009 adresované žalovanému. Stranou v
spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide;
stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba
(v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je
účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie
stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej
procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve
užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na
základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-
právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca),
nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti
(žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).



23. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len zákon o bankách) aplikovaného na
danú právnu vec súdom prvej inštancie, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

24. Argumentácia súdu prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku o nedostatku aktívnej legitimácie
žalobcu sa zakladá na tom, že v zmysle cit. § 92 ods. 8 Zákona o bankách možno postúpiť iba pohľadávku
splatnú. Žalobca však v konaní nepreukázal splatnosť pohľadávky pred jej postúpením, v dôsledku
čoho zmluva o postúpení je neplatná. Táto argumentácia súdu prvej inštancie podľa odvolacieho
súdu neobstojí (tu je potom potrebné dať za pravdu odvolateľovi), pretože z citovaného zákonného
ustanovenia uvedenú podmienku postúpenia (splatnosť pohľadávky pred jej postúpením) nie je možné
vyvodiť, na druhej strane, to ale nemá vplyv na správnosť výroku preskúmavaného rozsudku, ktorým
bola žaloba žalobcu v celom rozsahu zamietnutá z nasledovných dôvodov:

25. Podľa § 120 ods. 1 OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

26. Podľa § 132 OSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane
toho, čo uviedli účastníci.

27. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Strana ktorá, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy
o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že
dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje
za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu,
je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

28. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 OSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade
nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

29. Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr.
tie uvedené v cit. § 92 ods. 8 zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto
postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 OSP (akt. § 132 ods. 1 CSP) tvrdiť
a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného
postúpenia. I keď pre platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách podľa



odvolacieho súdu nevyplýva podmienka jej splatnosti, predmetné zákonné ustanovenie ale vyžaduje
predchádzajúcu písomnú výzvu banky na splnenie si povinnosti dlžníkom. Postupca, ktorému bola
pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že banka klienta
(dlžníka) pred postúpením písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v
omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie už len týchto skutočností má za
následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

30. Je nesporné, že žalobca v konaní neuniesol svoju dôkaznú povinnosť a relevantným spôsobom
nepreukázal (dokonca ani netvrdil), že žalovaný ako dlžník bol jeho pôvodným veriteľom Slovenskou
sporiteľňou, a.s., po splnení podmienky omeškania s plnením pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní, písomne vyzvaný bankou na splnenie peňažného záväzku, čo napokon žalobca ani
v odvolaní nepopiera. Pritom existencia a doručenie tejto písomnej výzvy je zákonnou podmienkou
pre následné postúpenie predmetnej pohľadávky bankou na iný subjekt. Keďže podľa preukázaného,
v danom prípade táto zákonná podmienka splnená nebola, na čo poukázal i súd prvej inštancie
v odôvodnení napadnutého rozsudku, žalobca v tomto smere neuniesol svoje dôkazné bremeno, k
postúpeniu pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s. na žalobcu došlo v rozpore so zákonom a preto
je takýto právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka skutočne neplatný.

31. K argumentácii odvolateľa, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky
bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky s poukazom
na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo/210/2001, odvolací súd poukazuje na to, že rozpor právneho úkonu
so zákonom zakladá jeho absolútnu neplatnosť, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti ex
offo aj bez toho, aby ju niektorý z účastníkov namietal (§ 39 Občianskeho zákonníka).

32. Už samotný vyššie uvedený záver o neunesení dôkazného bremena žalobcom na preukázanie
splnenia zákonnom vyžadovaných podmienok pre postúpenie predmetného dlhu postačuje pre záver o
dôvodnosti zamietnutia jeho žaloby a ďalšie dôvody súdu prvej inštancie, pre ktoré žalobu zamietol už
boli nadbytočné a irelevantné, už bez potreby sa s nimi bližšie zaoberať.

33. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, včítane správneho závislého výroku o náhrade trov konania
žalovaného, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, potvrdil.

34. Správnym bol taktiež postup súdu prvej inštancie, keď občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ
OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV vystupujúceho do 30.6.2016 v konaní ako vedľajší účastník na
strane žalovaného priznal náhradu trov konania predstavujúcu len trovy právneho zastúpenia.

35. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu v prejednávanej veci občianske združenie
VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV malo oprávnenie vystupovať v konaní ako vedľajší
účastník na strane žalovaného (spotrebiteľa) a to na základe špeciálnej zákonnej úpravy v ust. § 93
ods. 2 OSP. Keďže malo v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník (rozumej tzv. hlavný, tu
por. tiež ust. § 93 ods. 4 vety prvej OSP), možno z toho vyvodiť len jeden záver a to, že aj vedľajší
účastník má právo na právnu pomoc pred súdmi, čo je základné ústavné právo (tu por. čl. 47 ods.
2 Ústavy SR (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) so
všetkými jeho atribútmi - teda i so samozrejmosťou práva na náhradu trov konania). Občiansky súdny
poriadok v žiadnom zo svojich ustanovení nepodmieňoval možnosť zastúpenia advokátom absenciou
(nedostatkom) odborných znalostí účastníka a teda ani nevylučuje, aby sa i účastník odborne spôsobilý
hájiť svoje či niečie iné záujmy v konaní pred súdom nemohol dať zastúpiť advokátom a aby mu len
z tohto dôvodu nemala byť priznaná náhrada trov v súvislosti s takýmto zastupovaním vzniknutých.
Občianskemu združeniu, t.j. VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV ako vedľajšiemu
účastníkovi do 30.6.2016 tak môže byť priznaná náhrada trov konania, vrátane náhrady trov právneho
zastúpenia, samozrejme len v tom prípade, ak právo na náhradu trov konania vznikne tomu v tom čase
označovanému účastníkovi, na strane ktorého tento vedľajší účastník v konaní vystupoval, avšak len v
tom prípade, ak trovy právneho zastúpenia sa poskytujú za úkony, ktoré boli v konaní vykonané účelne,
ktorú účelnosť odvolateľ spochybňuje.



36. Podľa § 142 ods. 1 OSP (aktuálne § 255 ods. 1 v spojení s § 251 CSP) účastníkovi, ktorý mal vo
veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

37. V zmysle § 93 ods. 4 O.s.p. ( v znení účinnom do 30.6.2016) v konaní má vedľajší účastník rovnaké
práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka,
ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

38. V zmysle uvedeného, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

39. Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že základným kritériom pre priznanie náhrady trov konania
účastníkovi, okrem jeho úspechu vo veci je i účelnosť vynaložených trov, ktorú je súd povinný vždy
skúmať. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je možné účastníkovi konania priznať len náhradu
trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Účelnosť vynaloženia trov sa stotožňuje
s nevyhnutnosťou alebo s právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s uplatňovaním ústavne
zaručeného práva na právnu pomoc (článok 47 ods. 2 Ústavy SR). Nevyhnutné sú tie trovy, ktoré sa
musia vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, napr. na vyjadrenie k žalobe a vykonanému
dôkazu. Typickými účelne vynaloženými trovami spojenými s právnou možnosťou vykonania procesného
úkonu je podanie žaloby vo veci samej, či podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu.
Vyjadrenie k podanej žalobe je minimálne realizáciou právnej možnosti vykonania takého úkonu, pokiaľ
nejde dokonca o povinnosť uloženú súdom. Ide o dôsledok toho, že vyjadrenie sa k žalobe je realizáciou
práva žalovaného na takýto prejav vôle. Účelnosť vynaloženia trov sa však posudzuje vždy podľa
okolností konkrétneho prípadu. Za neúčelne vynaložené trovy je možno považovať napr. aj také, ktorých
vynaloženie objektívne nemohlo ovplyvniť priebeh konkrétneho sporu. Za trovy konania sa okrem iného
považujú aj odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

40. Z obsahu spisu vyplýva, že pôvodný vedľajší účastník na strane žalovaného oznámil svoj vstup
do konania podaním zo dňa 15.10.2013 a zároveň požiadal o zaslanie návrhu na začatie konania v
tejto právnej veci spolu s jej prílohami. Z podania pôvodného vedľajšieho účastníka zo dňa 31.01.2014,
označeného ako vyjadrenie k návrhu na začatie konania vyplýva, že v prejednávanej veci vznáša
námietku premlčania nakoľko z listinných dokladov vyplýva, že úverový vzťah bol ukončený v septembri
2006 a žaloba bola podaná na súd až dňa 27.9.2013, t.j. po uplynutí premlčacej doby. Súčasne poukázal
na skutočnosť, že žalobca v konaní nemá aktívnu legitimáciu, nakoľko zmluva o postúpení je neplatná.
Vedľajší účastník si v tomto podaní zároveň uplatnil aj náhradu trov konania titulom trov právneho
zastúpenia a to za úkony: prevzatie a príprava zastúpenia á 101,25 eur (§ 13a ods. 1 písm. a) vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z.z.), podanie vyjadrenia zo dňa 25.03.2015 á 101,25 eur (§ 13a ods. 1 písm. c) cit.
vyhlášky) plus 1x režijný paušál á 7,81 eur a 1x režijný paušál á 8,04 eur a 20% DPH vo výške 23,75
eur, čo spolu predstavuje sumu 142,50 eur.

41. Napriek tomu, že pôvodný vedľajší účastník na strane žalovaného vstúpil do konania bez toho, že
by bol oboznámený s obsahom spisu, je možné mu uznať nárok na náhradu odmeny a výdavkov jeho
zástupcu za prvý úkon právnej služby „prevzatie a príprava zastúpenia“ v zmysle § 13a ods. 1 písm. a)
vyhl. č. 655/2004 Z. z. <. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Tento
úkon právnej služby sa preukazuje obdobne ako pri zastupovaní „hlavného“ účastníka predložením
plnej moci, avšak za podmienky zahlásenia vstupu do konania podľa § 93 ods. 3 O.s. p.. Z hľadiska
posudzovania účelnosti tohto úkonu právnej služby nie je právne významné, či sa právny zástupca
oboznámil s vecou pred alebo po zahlásení vstupu do konania. Účelnosť tohto úkonu sa posudzuje v
závislosti od účelnosti vykonania ďalších úkonov právnej služby. Samotné zahlásenie vstupu do konania
bez vykonania iných úkonov právnej služby, nie je účelne vykonaným úkonom právnej služby.

42. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že vyjadrenie pôvodného
vedľajšieho účastníka zo dňa 31.01.2014 reaguje na podaný návrh žalobcu vo veci samej, keď
pôvodný vedľajší účastník na strane žalovaného v ňom okrem iného relevantne namietal nedôvodnosť
navrhovateľom uplatneného nároku. Aj samotný súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
odôvodnil zamietnutie žaloby tým, že žalobca v konaní nemá aktívnu legitimáciu z dôvodu neplatnosti
zmluvy o postúpení pohľadávky, ktoré skutočnosti namietal aj pôvodný vedľajší účastník vo svojom
podaní zo dňa 31.01.2014. Z uvedeného tak vyplýva, že právny úkon poskytnutej právnej pomoci a



to vyjadrenie pôvodného vedľajšieho účastníka zo dňa 31.01.2014 je potrebné považovať za účelné
poskytnutie právnej pomoci, nakoľko sa v ňom pôvodný vedľajší účastník na strane žalovaného vyjadruje
k meritu veci a preto tento poskytnutý úkon právnej pomoci zo strany právneho zástupcu pôvodného
vedľajšieho účastníka je potrebné považovať za účelný.

43. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, s osvojením
si jeho dôvodov ako vecne správny potvrdil v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 CSP, vrátane vecne
správneho výroku o náhrade trov konania.

44. Žalovanému a združeniu - VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom
Bratislava, Šafárikovo nám. č. 7, IČO: 42 362 962 súd priznal voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP
a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. O výške náhrady trov
odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

45. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).



Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).