Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/436/2013 z 24. 9. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. septembra 2014, sp. zn. 3Co/436/2013, ECLI:SK:KSBA:2014:1112203968.1
Krajský súd Bratislava | 3Co/436/2013 | ECLI:SK:KSBA:2014:1112203968.1 | 2014-09-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ea3768e3-5876-4f23-a383-b6e631898884
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1112203968.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/436/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112203968
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1112203968.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a členov
senátu JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Beaty Jurgošovej v právnej veci navrhovateľa: Ing. Mgr.
G. C., bytom J. D. 5, Bratislava, proti odporkyni: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky, G. 2, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I, č. k. 24C 28/2012 - 84, zo dňa 15. apríla 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa  p o t v r d z u j e .

Odporkyni  náhradu trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal náhrady
škody vo výške 46.076,- eur s 9 % úrokom z omeškania zo sumy 1.076,- eur od 21. 1. 2012 do zaplatenia
a zo sumy 45.000,- eur od 1. 12. 2012 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 4. 5. 2010 vydal Okresný
dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave rozkaz o uložení sankcie
za priestupok Č.p.: M.-G v ktorom rozhodol, že G. C., nar. XX. 9. XXXX (navrhovateľ) ako účastník
cestnej premávky porušil § 25 ods. 1 písm. q/ s poukazom na § 52 ods. 2 zák. č. 8/2009 Z. z. o
cestnej premávke, pretože dňa 16. 4. 2010 v čase o 10,20 hod. zastavil a stál na chodníku s motorovým
vozidlom zn. E. V., ev. č. BA XXX MH v Bratislave, na K. ulici, pričom neponechal voľnú šírku chodníka
najmenej 1,5 metra, za čo bol uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa zák. č. 372/1990 Zb. a
bola mu uložená sankcia - pokuta vo výške 10,- eur. V rozkaze bolo ďalej uvedené, že obv. C. M. je
povinný uloženú pokutu zaplatiť do 15 dní po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozkazu. V odôvodnení
predmetného rozkazu bolo sedemkrát vyslovene uvedené meno navrhovateľa G. C.. Proti uvedenému
rozkazu podal navrhovateľ dňa 20. 5. 2010 odpor s tým, že sankcia uložená predmetným rozkazom sa
ho netýka, keďže jej úhrada bola uložená obv. C. M., ktorý mu nie je osobne známy a vrátil poštovú
poukážku a kópiu predmetného rozkazu a žiadal predmetný rozkaz zrušiť a konanie zastaviť. Súd prvého
stupňa ďalej zistil, že ODI ORPZ Bratislava IV prejednal s navrhovateľom uvedený priestupok a dňa
15. 6. 2010 vydal rozhodnutie o priestupku č. p.: M.-P-XXX/IV-DI-BCP-XXXX a uznal navrhovateľa
vinného zo spáchania priestupku podľa zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a uložil mu pokutu vo
výške 10,- eur a povinnosť zaplatiť trovy konania vo výške 16,- eur. Krajský dopravný inšpektorát
Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave rozhodnutím o odvolaní o priestupku zo dňa 3. 8. 2010 odvolanie
navrhovateľa proti rozhodnutiu o priestupku  č. p.: ORP-P-XXX/IV-DI-BCP-XXXX zo dňa 15. 6. 2010
zamietol a toto rozhodnutie o priestupku potvrdil. Z takto zisteného skutkového stavu vyvodil záver,
že polícia sa nedopustila nesprávneho úradného postupu tým, že podanie navrhovateľa označené ako
odpor posudzovala podľa toho ako ho navrhovateľ nazval, nakoľko ak by navrhovateľ nemal vôľu podať
odpor, mohol vrátiť predmetný rozkaz a nie svoje podanie označovať ako odpor, pričom prejav vôle



navrhovateľa smeroval k zrušeniu rozkazu, z ktorého bolo nesporné, že sa týkal osoby navrhovateľa.
Keďže ako navrhovateľ uvádzal a tvrdil, že úhrada pokuty sa ho netýkala, v zmysle vydaného rozkazu
nebol povinný platiť nijakú pokutu a nevyplývali mu z neho žiadne ďalšie povinnosti, potom podľa názoru
súdu prvého stupňa nebol ani dôvod z jeho strany na rozkaz reagovať, teda podať uvedený odpor a
žiadať zrušenie rozhodnutia, ktoré sa týka podľa tvrdení navrhovateľa inej osoby. Súd prvého stupňa
vyhodnotil tvrdenia navrhovateľa za zavádzajúce aj s poukazom na jeho presvedčenie o tom, že uvedený
priestupok nikdy nespáchal a uviedol, že vzhľadom na takéto presvedčenie navrhovateľa možno vyvodiť,
že navrhovateľ práve preto podal odpor, že bol presvedčený, že sa žiadneho priestupku nedopustil.
Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že podaním odporu v zákonnej lehote proti rozkazu o
uložení sankcie došlo zo zákona k jeho zrušeniu a preto nevznikla správnemu orgánu povinnosť opraviť
nesprávny údaj v rozkaze o uložení sankcie, nakoľko rozkaz už neexistoval, bol zrušený. Pokiaľ išlo
o tvrdenie navrhovateľa v tom smere, že jemu žiadna povinnosť z uvedeného rozkazu o uložení
sankcie za priestupok nevznikla a nemalo pokračovať ústne konanie, súd prvého stupňa sa stotožnil s
argumentáciou odporkyne, že tieto tvrdenia navrhovateľa sú zavádzajúce z dôvodu, že z obsahu tohto
rozkazu jasne vyplýva, že navrhovateľ sa uznáva vinným z daného priestupku, pričom v jeho odôvodnení
sa taktiež uvádza meno navrhovateľa, tento rozkaz bol doručený navrhovateľovi a nie inej osobe, na
doručenke je zreteľne nad menom navrhovateľa uvedené „rozkaz“ a keďže vec nebola vybavená v
blokovom konaní, bola spísaná s navrhovateľom správa o výsledku objasňovania priestupku, pri ktorej
bol navrhovateľ osobne prítomný, takže veľmi dobre vedel, že rozkaz o uložení sankcie za priestupok,
ktorým bol uznaný vinným zo spáchania priestupku tam uvedenom sa týka jeho osoby s poukazom aj
na to, že v rozkaze bolo osemkrát uvedené meno a priezvisko navrhovateľa a teda nie niekoho iného a
že meno Martin Ondrejkovič je iba administratívnou chybou. Taktiež uviedol, že navrhovateľ bol osobne
prítomný pri prejednávaní priestupku dňa 16. 4. 2010, bol si vedomý toho, že nedošlo k vybaveniu veci
v blokovom konaní a že v tejto veci sa bude ďalej postupovať. Súd prvého stupňa konštatoval, že v
danom prípade nebol preukázaný nesprávny úradný postup ODI PZ SR Bratislava IV. Súd prvého stupňa
bol názoru, že v konaní nebola preukázaná existencia nesprávneho úradného postupu polície, nakoľko
nedošlo zo strany príslušných orgánov verejnej moci k navrhovateľom namietanému nesprávnemu
úradnému postupu a preto neprichádza do úvahy ani splnenie ďalšieho zákonného predpokladu na
náhradu škody, ktorým je príčinná súvislosť medzi uplatňovanou výškou škody a nesprávnym úradným
postupom príslušného orgánu verejnej moci. V súvislosti s uplatnením nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy súd prvého stupňa uviedol, že pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy na základe zák.
č. 514/2003 Z. z. nestačí samotné konštatovanie nesprávneho úradného postupu orgánu pri výkone
verejnej moci, ale je potrebné preukázať aj splnenie ostatných zákonných predpokladov. Bol názoru, že
pre úspešné uplatnenie svojho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy by navrhovateľ musel preukázať,
že práve v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom mu vznikla ujma spočívajúca v zásahu
do jeho občianskej cti, dobrej povesti, súkromného a spoločenského života, avšak vznik takejto ujmy ani
príčinnú súvislosť navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal, ale odvíjal ju len od svojich tvrdení. Súd
prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu škody nespĺňa zákonné
podmienky, ktorými sú existencia nesprávneho úradného postupu, existencia škody a príčinná súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom orgánu štátu. Mal za to, že navrhovateľ nepreukázal
existenciu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci a preto sa splnením ďalších zákonných
podmienok nezaoberal. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešnej
odporkyni náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej trovy konania nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, resp. zmenil a návrhu vyhovel. Vytkol súdu
prvého stupňa, že postupoval voči jeho osobe diskriminačne, keď tvrdenia odporkyne považoval za
pravdivé bez akéhokoľvek ďalšieho dôkazu a jeho tvrdenia ako navrhovateľa považoval za nepravdivé
aj napriek predloženým dôkazom. Mal za to, že takýmto postupom súd prvého stupňa spôsobil v konaní
iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uviedol, že súd prvého stupňa i
odporkyňa zámerne prehliadali skutočnosť, že povinnosť sa ukladá vo výroku rozkazu a nie v jeho
odôvodnení a že v tejto súvislosti je odôvodnenie vo vzťahu k výroku rozkazu irelevantné, pretože sa
netýka obvineného menom výslovne uvedeného vo výroku, pričom uvedenie jeho mena v odôvodnení
rozkazu je vo vzťahu k výroku nepodstatné a preto neodôvodňuje domnienku súdu prvého stupňa o
tom, že mal vedieť, že uložená sankcia sa týka jeho a nie M.. Poukázal na úradný záznam policajtky
E. zo dňa 12. 8. 2010, z ktorého je zrejmé, že polícia i konkrétna policajtka si bola plne vedomá chyby
v písaní v predmetnom rozkaze a preto v zmysle § 47 zák. č. 71/1967 Zb. bola polícia povinná túto



administratívnu chybu aj bez návrhu opraviť a o tejto oprave ho upovedomiť. Bol názoru, že pokiaľ polícia
aj napriek preukázanej vedomosti o chybe opravu rozkazu nevykonala a o oprave ho neupovedomila,
dopustila sa nesprávneho úradného postupu. Poukázal na skutočnosť, že súd prvého stupňa sa bez
akéhokoľvek dôkazu stotožnil s názorom odporkyne, ktorá tvrdila, že jeho úmyslom bolo podanie odporu
a nie vrátenie rozkazu, z ktorého pre neho nevyplývala žiadna povinnosť. Uviedol, že svoje podanie
zo dňa 20. 5. 2010 nazval odporom len omylom a taktiež omylom v ňom uviedol, že podáva odpor,
nakoľko nemá právnické vzdelanie, nepozná právnickú terminológiu a konal tak na základe nesprávneho
poučenia v rozkaze, v ktorom nebolo uvedené, ako má účastník konania postupovať, keď výrok v rozkaze
nekorešponduje s odôvodnením rozkazu, takže sa mylne domnieval, že rozkaz môže správnemu orgánu
vrátiť len podaním, ktoré nazve odporom. Taktiež bol názoru, že v zmysle § 19 ods. 2 správneho poriadku
polícia mala posudzovať jeho mylne nazvané podanie podľa jeho obsahu a nie podľa jeho mylného
názvu či v podaní opätovne mylne uvedeného slova „odpor“, pričom súd prvého stupňa bez akéhokoľvek
spoľahlivého dôkazu v rozsudku zhodne s odporkyňou konštatoval, že jeho úmyslom bolo podanie
odporu, čo zdôvodnil len tým, že bolo nesporné, že sa ho rozkaz týkal, hoci mu ním nebola uložená
žiadna sankcia. Tvrdil, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ust. § 87 ods. 4 zák. č. 372/1990
Zb., podľa ktorého obvinenému z priestupku nemožno uložiť iný druh sankcie s výnimkou pokarhania
alebo vyššiu výmeru sankcie, než bola uvedená v rozkaze a teda súd prvého stupňa mal posudzovať
tiež skutočnosť, ako mu polícia rozhodnutím o priestupku mohla uložiť vyššiu sankciu, než mu bola
uložená v rozkaze, keďže v rozkaze mu žiadna sankcia uložená nebola. Taktiež uviedol, že súd prvého
stupňa v rozsudku tvrdil, že nijakým spôsobom nepreukázal vzniknutú škodu a ujmu a to napriek tomu,
že predložil výpis z bankového účtu, ktorý preukazuje zaplatenie nezákonne vyrubenej pokuty, predložil
výpis z technického preukazu jeho súkromného vozidla, z ktorého je zrejmá spotreba vozidla v meste
a predložil lekársku správu, ktorá jednoznačne preukazuje, že sa lieči na vysoký krvný tlak. Mal za to,
že nie je potrebné dokazovať, že akékoľvek stíhanie občana - či už dôvodné alebo nedôvodné - pôsobí
stresujúco, pretože táto skutočnosť je všeobecne známa.

Odporkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdiť. Uviedla, že prejav vôle navrhovateľa smeroval k zrušeniu rozkazu o uložení sankcie za
priestupok č. p.: M.-P-XXX/IV-DI-BCP-XXXX zo dňa 4. 5. 2010, z ktorého bolo nesporné, že sa týkal
osoby navrhovateľa, keďže z jeho obsahu vyplýva, že navrhovateľ sa uznáva vinným z priestupku
uvedenom v rozkaze, pričom v jeho odôvodnení sa taktiež uvádza meno navrhovateľa, tento rozkaz
bol doručený navrhovateľovi a nie inej osobe a na doručenke je zreteľne nad menom navrhovateľa
uvedené „rozkaz“. Bola názoru, že podaním odporu proti rozkazu o uložení sankcie došlo zo zákona k
jeho zrušeniu a preto nevznikla odporkyni povinnosť opraviť nesprávny údaj v rozkaze o uložení sankcie,
nakoľko rozkaz už neexistoval a teda bol zrušený. Taktiež uviedla, že vec nebola vybavená v blokovom
konaní, s navrhovateľom bola spísaná správa o objasňovaní priestupku, pri ktorej bol navrhovateľ
osobne prítomný, takže veľmi dobre vedel, že rozkaz o uložení sankcie za priestupok, ktorým bol uznaný
vinným z priestupku tam uvedenom sa týka jeho osoby a nikoho iného.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa na náhradu
vzniknutej ujmy a na posúdenie opodstatnenosti tvrdenia odporkyne, z hľadiska skutočností, ktoré
uvádzala na svoju obranu (§ 120 ods. 1, 4 O. s. p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania
v súlade s § 132 O. s. p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj
správny právny záver, že nie je daná zodpovednosť štátu za ujmu vzniknutú navrhovateľovi nesprávnym
úradným postupom orgánov štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., pričom svoje dôvody vedúce k
zamietnutiu navrhovateľom uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v podobe peňažnej
satisfakcie aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. odôvodnil, pričom sa podrobne vysporiadal
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými
relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť
všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania.



Navrhovateľ vo svojom odvolaní už len zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred
súdom prvého stupňa, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal s tým, prečo
na ne neprihliadol a v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z
vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia a preto jeho rozhodnutie
možno považovať v tomto smere za presvedčivé. Obsah odvolania navrhovateľa tak nie je spôsobilý
spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích
dôvodov, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené žiadne nové rozhodujúce skutočnosti a ani nové
dôkazy, ktoré by mohli mať za následok zmenu skutkového stavu alebo by mohli spochybniť správnosť
právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.

V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého
rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods.
3 O. s. p.).

Súd prvého stupňa postupoval správne, keď v konaní zameral svoje dokazovanie na zisťovanie
zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi (polície) podľa
zák. č. 514/2003 Z. z. ktorými sú existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp.
nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach poškodeného, nezákonné rozhodnutie alebo
nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ
štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje
podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu
k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní
sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len
jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať
pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne
vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, že
nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností. Rovnako za nesprávny
úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci či aplikácia zákona
na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva
ten, koho práva či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. Za nesprávny úradný postup
taktiež nie je možné považovať také procesné pochybenia v postupe orgánu štátu, ktoré sa prejavia v
nezákonnosti jeho rozhodnutia vydaného vo veci samej.

K námietkam navrhovateľa voči postupu a rozhodnutiam orgánov polície v priestupkovom konaní
je potrebné uviesť, že navrhovateľ si nemôže v tomto občianskom súdnom konaní uplatňovať ako
nesprávny úradný postup také vecné pochybenia v rozhodnutiach orgánov polície, ktoré by sa priamo
odrazili v nezákonnosti ich rozhodnutia, v jeho meritórnom výroku, ktorého nesprávnosť môže byť
vyslovená jedine v priestupkovom konaní, na to inštančne oprávneným orgánom na základe podaného
opravného prostriedku. Súd teda v konaní o nároku na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) podľa zák. č.
514/2003 Z. z. nemôže vecnú (obsahovú) správnosť uznesenia o zamietnutí sťažnosti navrhovateľa proti
rozhodnutiu Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV
posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, keď jeho sťažnosťou sa môže zaoberať jedine
príslušný orgán pri preskúmavaní jej zákonnosti, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní
viazaný. Súd je v tomto konaní viazaný právoplatným rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti navrhovateľa a
pokiaľ toto rozhodnutie nebolo pre nezákonnosť zrušené na to oprávneným orgánom, je v tomto konaní
neprípustné zasahovať do výsledku priestupkového konania.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že policajný orgán vydal rozhodnutie, ktorým navrhovateľa
uznal za vinného zo spáchania priestupku, proti ktorému rozhodnutiu navrhovateľ podal odpor. Nakoľko
podaním odporu bol rozkaz zrušený, bol správny postup policajného orgánu, ktorý vo veci nariadil ústne
prejednanie priestupku. Odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovateľ bol uznaný vinného zo spáchania
priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k/ zák. č. 372/1990 Zb., na tom skutkovom základe, že dňa 16.
4. 2010 o 10,20 hod. zastavil a stál na chodníku s motorovým vozidlom zn. E. V., e. č. BA XXX
MH v Bratislave na K. ul, pričom neponechal voľnú šírku chodníka najmenej 1,5 metra a bola mu
uložená sankcia - pokuta vo výške 10,- eur, ktorú bol povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti



rozhodnutia, pričom  Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave, Krajský dopravný inšpektorát,
Odbor bezpečnosti CP a DE rozhodnutím o odvolaní o priestupku č. p.: KRP-P-124/DI-BCP-2010-S zo
dňa 3. 8. 2010 odvolanie Ing. C.. G. C. zamietol a rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu
Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV č. p.: M.-P-XXX/IV-DI-BCP-XXXX zo dňa 15. 6.
2010 v spojení s opravou chyby v písomnom vyhotovení rozhodnutia o priestupku č. p.: ORP-P-365/
IV-DI-BCP-2009 zo dňa 28. 7. 2010 potvrdil. Je teda nepochybné, že v priestupkovom konaní nebolo
vydané rozhodnutie, ktoré by bolo pre nezákonnosť zrušené.

Odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa názoru, že prejav vôle navrhovateľa smeroval k
zrušeniu rozkazu, nakoľko z predmetného rozkazu bolo nepochybne zrejmé,  koho sa rozkaz týka a zo
spáchania akého priestupku bol navrhovateľ uznaný za vinného, pričom navrhovateľ mal o spáchaní
predmetného priestupku vedomosť. Taktiež bol správny záver súdu prvého stupňa, že podaním odporu
proti rozkazu o uložení sankcie došlo k zrušeniu rozkazu zo zákona a preto nevznikla správnemu
orgánu povinnosť opraviť nesprávny údaj v rozkaze o uložení sankcie, nakoľko rozkaz podaním odporu
neexistoval, bol zrušený.

Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ako
zodpovednosti objektívnej, je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia nesprávneho
úradného postupu, existencia majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi
škodou a nesprávnym úradným postupom. Príčinná súvislosť je podstatným prvkom zodpovednostnej
skutkovej podstaty, pričom sa vyžaduje, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie,
nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede, teda aby protiprávne konanie bolo
príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti či okolnosti nasvedčujúce jej existencii a príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie, bez ktorého by škodný následok nevznikol. Otázka
príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou a
jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť
je alebo nie je.

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa správne vyvodil záver, že navrhovateľom uplatňovaný
nárok na náhradu škody nespĺňa zákonné podmienky, ktorými sú existencia nesprávneho úradného
postupu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom orgánu
štátu, správne vyvodil záver, že navrhovateľ nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej moci a preto postupoval správne ak sa splnením ďalších zákonných podmienok už
nezaoberal.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods.
1, 2 O. s. p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s §
142 ods. 1 O. s. p.. V odvolacom konaní úspešná odporkyňa  mala právo na náhradu trov odvolacieho
konania, nakoľko jej však v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, odvolací súd jej ich náhradu
nepriznal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.