{"guid": "0ddb47ea-2175-428c-a869-da5717dc3b4d:11a81a74-b98f-41f3-8360-f22b05a8c688", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2014:7211230812.1", "spisova_znacka": "2Co/308/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/308/2013 z 9. 3. 2014", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Košice z 9. marca 2014, sp. zn. 2Co/308/2013, ECLI:SK:KSKE:2014:7211230812.1", "identifikacne_cislo": "7211230812", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Agáta Štefaničová", "sudca_id": 451, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-agata-stefanicova-451", "datum_vydania": "2014-03-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": null}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/11a81a74-b98f-41f3-8360-f22b05a8c688", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7211230812.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2014:7211230812.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2014:7211230812.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/308/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211230812
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7211230812.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci žalobkyne D.. P. A., bytom A., A. XX, zast. advokátkou JUDr. Annou
Lacovou, AK Košice, Pražská 4, proti žalovanému F. A., bytom A., P. K. XX, o 219,12 € s prísl., o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II, č.k. 18C 275/2012-133 z 13.3.2013, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e   rozsudok okrem výrokov, ktorými v časti bola žaloba zamietnutá a v časti bolo konanie
zastavené a v rozsahu zrušenia  v r a c i a  vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni 143,96 € s úrokom z omeškania
vo výške 9% z dlžnej sumy ročne od 29.5.2012 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti
rozhodnutia. Žalobu v časti o zaplatenie 19,92 € s prísl. zamietol a v prevyšujúcom rozsahu pohľadávky
konanie zastavil. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 42,14 € k
rukám právnej zástupkyne žalobkyne, uložil žalovanému povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške 16,32
€ v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet Okresného súdu Košice II. Vyslovil, že štát
nemá právo na náhradu trov konania voči žalobkyni. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet
Okresného súdu Košice II súdny poplatok za návrh na začatie konania vo výške 16,50 € v lehote 15
dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že manželstvo účastníkov konania uzavreté 9.3.1991 bolo
rozvedené rozsudkom Okresného súdu Košice II, č.k. 44C 181/2005-41 z 21.11.2005, ktorý vo výroku
o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť 29.12.2005. Ďalej vychádzal zo zistenia, že účastníci
počas trvania manželstva uzavreli zmluvu o pôžičke dňa 16.5.1991, na základe ktorej im bola poskytnutá
pôžička vo výške 995,82 € Slovenskou štátnou sporiteľňou. Uvedený záväzok žalovaných zanikol
splnením dlhu 16.1.2012. Po rozvode manželstva účastníkov bola na zaplatenie istiny a príslušenstva
poukázaná finančná čiastka 568,56 € (v období od 16.2.2006 do 16.1.2012). Žalobkyňa uhradila v
rozhodnom období 428,24 €, žalovaný po rozvode manželstva uhradil 120,40 €.

Vychádzajúc z § 868 OZ konštatoval, že ku zmene právnej povahy nároku ako nároku zo zmluvy o
pôžičke so spoločným a nerozdielnym záväzkom dlžníkov nedošlo ani po zmene právnej úpravy účinnej
od 1.1.1992, keď povinnosť dlžníkov na plnenie spoločne a nerozdielne vyplýva v súčasnosti s § 511
OZ. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania, s poukazom na ust. § 511 ods. 3 OZ, s prihliadnutím na
ust. § 145 OZ a § 148 ods. 1 OZ konštatoval, že po zániku bezpodielového spoluvlastníctva nedošlo k
dohode manželov o inom usporiadaní záväzku z pôžičky vo vzájomnom pomere medzi nimi, takže každý
z manželov bol povinný po rozvode manželstva uhradiť záväzok v rovnakom pomere, každý v 1/2, t.j.
každý po 284,28 €. Mal za preukázané, že žalovaný na úhradu dlhu poukázal finančnú čiastku v rozsahu
140,32 €, preto na vyrovnanie podielov na spoločnom a nerozdielnom záväzku má povinnosť vrátiť
žalobkyni čiastku 143,96 €. Neprihliadal na námietku premlčania vznesenú žalovaným poukazujúc na to,
že v danom prípade vychádza z uznávacieho prejavu žalovaného na pojednávaní dňa 23.1.2013, ktorý
úkon založil plynutie novej 10-ročnej premlčacej lehoty vo vzťahu k nároku žalobkyne na zaplatenie sumy



163,88 €, preto vychádzal zo záveru, že k premlčaniu pohľadávky žalobkyne v tomto rozsahu nedošlo
a na námietku premlčania pre jej nedôvodnosť neprihliadol. Pokiaľ ide o právo žalobkyne na úroky z
omeškania vychádzajúc z § 517 ods. 1, 2 OZ s prihliadnutím na nar. vl. č.87/1995 Z.z., keďže v tomto
prípade prvou preukázanou výzvou na zaplatenie dlhu bolo doručenie žalobného návrhu dňa 27.5.2012,
mal za to, že žalovaný mal najneskôr nasledujúci deň povinnosť dlh splniť a od nasledujúceho dňa, t.j.
29.5.2012 sa dostal do omeškania, preto od tohto dátumu boli žalobkyni priznané úroky z omeškania.
V časti o zaplatenie 19,92 € žalobu zamietol, nakoľko mal za preukázané, že na úhradu dlhu poukázal
plnenie aj žalovaný.

O čiastočnom zastavení konania rozhodol podľa § 96 ods. 1, 2 O.s.p.

O trovách štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok
rozhodol s poukazom na ust. § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

O trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, žiada zamietnuť žalobu v celom rozsahu a
navrhovateľku zaviazať na náhradu trov konania. Namietal, že i keď jeho manželstvo so žalobkyňou
bolo rozvedené v roku 2006, aj po rozvode žili v spoločnej domácnosti ako rodina, na chod domácnosti,
ako aj na pôžičky prispieval rovnakou, ak nie väčšou čiastkou ako žalobkyňa. To, že splátky na pôžičku
vkladala na účet samotná žalobkyňa neznamená, že tieto prostriedky boli jej. Poukazoval na to, že pokiaľ
by od roku 2006 neprispieval na pôžičku, určite by žalobkyňa podala návrh oveľa skôr, keďže to žiada až
teraz, vznáša námietku premlčania za obdobie rokov 2006, 2007, do novembra 2008 z dôvodu, že návrh
bol podaný v novembri 2011. Poukazujúc na to, že v júni celú mladomanželskú pôžičku vyrovnal, čo činí
140,32 €, polovica je 70,16 €, podľa dokladov je žalobkyni dlžný 104,58 €, žalobkyňa je mu dlžná 70,16
€, dlh vo vzťahu k nej by mal mať vo výške 34,74 €, keďže však odkedy nežili v spoločnej domácnosti,
t.j. od januára 2011 do mája 2011 mladomanželskú pôžičku platila žalobkyňa, je to dokopy 33,20 €, na
polovicu 16,60 €, teda žalobkyňa je mu dlžná 70,16 € a po odpočítaní jej dlhu mu je dlžná sumu 53,56 €.

Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny, domáhala sa náhrady trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslila. Bola toho názoru,
že súd správne vyhodnotil vykonané dôkazy, dôsledne sa riadil zákonnými ustanoveniami na vec
sa vzťahujúcimi a stotožnila sa s odôvodnením rozsudku. Podľa nej súd prvého stupňa výsledky
vykonaného dokazovania správne vyhodnotil a vec aj správne posúdil, na čom nič nemení ani obsah
odvolania žalovaného, ktorý iba kopíruje jeho vyjadrenia predložené súdu prvého stupňa v priebehu
konania. I keď po rozvode žili istý čas v spoločnej domácnosti, finančne spoločne nehospodárili, žalovaný
z bývania s ňou iba profitoval, neplatil nájomné, výživné na deti a až keď bola situácia neúnosná, z
jej bytu sa 7.12.2010 odsťahoval. Naďalej zotrvala na svojich tvrdeniach, že všetky platby poukázané
banke ako splátku pôžičky hradila zo svojich výlučných finančných prostriedkov. Poukazovala na to, že
pokiaľ sa banka snažila skontaktovať žalovaného, ten si nikdy nepreberal zásielky, čo mu umožňovalo
brániť sa splátkam vyjadrením, že o dlhu nevedel. Poukazovala na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej „ak
mali spoločnú pôžičku manželia, ktorí sa rozviedli a o ich spoločnom majetku platí to, čo je stanovené
v § 149 ods. 4 OZ, potom sa ten z bývalých manželov, ktorý zaplatil celý dlh z tejto pôžičky alebo viac
ako polovicu, môže žalobou na súde domáhať, aby mu druhý z bývalých manželov nahradil, čo mal na
tento dlh platiť podľa rovnakého podielu ich obidvoch na tomto dlhu (R 22/1991).

Vychádzajúc z obsahu odvolania odvolací súd mal za to, že v danom prípade žalovaný napadol rozsudok
súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti a vo výrokoch súvisiacich, t.j. vo výrokoch o trovách konania,
trovách štátu, súdnom poplatku, teda rozsudok vo výroku, ktorým v časti bola žaloba zamietnutá a v
časti bolo konanie zastavené neboli napadnuté odvolaním, stali sa právoplatné (§ 206 ods. 2 O.s.p.),
preto nemohli byť v odvolacom konaní preskúmavané.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) a rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti vo výroku o trovách konania, trovách štátu a súdnom
poplatku podľa § 221 ods. 1 písm. f/, ods. 2 O.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.



Vychádzajúc z obsahu odvolania odvolací súd mal za to, že žalovaný svoje odvolanie odôvodňoval
s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., t.j. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorý znemožní realizáciu
procesných práv priznaných účastníkom občianskeho súdneho konania procesnými predpismi za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen postupom súdu, ktorý rozhodnutiu
predchádza, ale rozhodnutím samým. Takýmto rozhodnutím je aj rozsudok, ktorý je nepreskúmateľný
pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie okrem iného, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je
povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického jasného
vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z formulácie § 132
O.s.p. možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napríklad
prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia
do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať vôbec. Tieto nedostatky
odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

V danom prípade súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia citoval príslušné ustanovenia právneho
predpisu, podľa ktorých nárok žalobkyne posudzoval, uvádzal z akého dôvodu neprihliadal na námietku
premlčania. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa však nemožno zistiť aké dôkazy, boli
vykonané, nie je z neho zrejmé, podľa ktorých ustanovení vychádzal pri posudzovaní námietky
premlčania, z ktorých dôkazov vyvodil záver, že uznávací prejav žalovaného na pojednávaní z 23.1.2013
spĺňa náležitosti uznania dlhu.

Nedostatok riadneho odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok
dôvodov alebo nezrozumiteľnosť dôvodov a pre toho účastníka konania, ktorému bola
nepreskúmateľným rozhodnutím uložená nejaká povinnosť, to znamená odňatie jeho možnosti konať
pred súdom, lebo mu neumožňuje, ak s rozhodnutím nie je spokojný, efektívne využitie jeho procesného
práva na napadnutie rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolaním (§ 201 veta prvá O.s.p.), lebo ak
rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo tieto dôvody sú nedostatočné a prípadne nezrozumiteľné,
v takom prípade účastník konania objektívne nemá ani možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť
rozhodnutia, prípadne postup súdu prvého stupňa. Preto, ak rozhodnutie súdu prvého stupňa je
preskúmateľné alebo neobsahuje žiadne alebo nezrozumiteľné alebo nedostatočné dôvody, prichádza
do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade je odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvého stupňa nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto ho zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvého stupňa vo veci opätovne rozhodnúť, rozhodnutie
odôvodniť tak, aby bolo preskúmateľné.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:



Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "18C/275/2012", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}