Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/1/2016 z 15. 3. 2016
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 15. marca 2016, sp. zn. 1Sža/1/2016, ECLI:SK:NSSR:2016:7015200886.1
Najvyšší súd | 1Sža/1/2016 | ECLI:SK:NSSR:2016:7015200886.1 | 2016-03-15 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch, § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z., OSP, § 250 ods. 2 OSP, § 156 ods. 1 OSP, § 156 ods. 3 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/22179674-474a-4cda-b019-d749608bc32d
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7015200886.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sža/1/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200886
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:7015200886.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a
členov senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej veci
navrhovateľky: A. I. N., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Irak, národnosť Šabak, islamského
vierovyznania sunnitskej vetvy, vydatá, s občianskym preukazom č. XXXXXXXX, posledný trvalý pobyt v
krajine pôvodu mesto K., provincia G., Irak, t. č. Pobytový tábor Opatovská Nová Ves, právne zastúpená
Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Martin Škamla, advokát, Makovického 15, 010 01 Žilina, proti
odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková č. 6, 812 72 Bratislava, o
preskúmanie rozhodnutia odporcu, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
č. k. 5Saz/12/2015-41 z 21.10.2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz/12/2015-41 z
21.10.2015   p o t v r d z u j e .

Navrhovateľka   n e m á   p r á v o   na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Predmet konania

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporcu ČAS: MU-PO-61-21/2015-Ž zo dňa
22.06.2015, ktorým tento podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil navrhovateľke azyl
a podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle navrhovateľke poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného
roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

Súd vychádzal zo zistenia, že odporca v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že navrhovateľka po
nelegálnom vstupe na územie SR požiadala pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru
Humenné o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky (ďalej
len „SR“) z dôvodu obavy o svoj život a život členov svojej rodiny v krajine pôvodu.

Vo vstupnom pohovore na zdôvodnenie svojej žiadosti uviedla, že v krajine pôvodu nebola členkou
žiadnej politickej strany, hnutia ani organizácie. O udelenie azylu požiadala z dôvodu, že v Iraku
je zlá bezpečnostná situácia, pričom jej osobne sa v krajine pôvodu nikdy nič nestalo, nemala tam
žiadne problémy, ale kvôli svojmu etnickému pôvodu sa tam necítila bezpečne. V Iraku sú považovaní
za národnostnú menšinu, ktorých životy ohrozujú príslušníci Islamského štátu (IS), ženy sú tam
znásilňované a taktiež tam dochádza k častým úmrtiam týchto osôb. Rovnako sa tam necítili bezpečne
aj z toho dôvodu, že jej manžel ako vojak, utiekol zo služby v armáde a v prípade návratu mu hrozí trest



smrti. Preto na pokyn svojho manžela, ktorý usúdil, že najlepšie pre nich bude ak opustia svoju krajinu
pôvodu, sa rozhodla vycestovať spoločne s rodinou do zahraničia. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedla.

Odporca poukázal na to, že v súlade so Ženevským dohovorom z roku 1951 o právnom postavení
utečencov, za prenasledovanie môžu byť považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia
byť dostatočne závažné svojim charakterom alebo opakovaním sa a pritom musia preukázateľne brániť
osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu a tiež musia vychádzať zo skutočností,
uvedených v článku 1A Ženevského dohovoru. Ohrozenie slobody alebo života z dôvodov uvedených
v Ženevskom dohovore z roku 1951 preukazuje perzekúciu, teda činnosť diskriminačného alebo veľmi
urážlivého charakteru vykonávanú prostredníctvom štátnych orgánov alebo realizovanú skupinami
obyvateľstva, prípadne ak je táto úradmi tolerovaná alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť
ochranu perzekvovaným.

Pripomenul, že právo na azyl nie je právom vybrať si krajinu, v ktorej žiadateľ bude chcieť toto právo
uplatniť ani nie je univerzálnym nástrojom na poskytnutie ochrany pred akýmkoľvek hrubým a surovým
zaobchádzaním. Dôvody na poskytnutie azylu sú zákonom striktne a pomerne úzko vymedzené a
nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj vo
vnútroštátnom kontexte uznávané.

Odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, že dôvodom jej odchodu bola zlá bezpečnostná
situácia pretrvávajúca v Iraku. Po prehodnotení dôvodov uvádzaných navrhovateľkou dospel k záveru,
že v jej prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv prenasledovania v zmysle zákona o azyle.
Najmä tu absentuje samotný pojem prenasledovania, tak i preukázanie pôvodcu prenasledovania - štát,
politické organizácie alebo hnutia, ktoré ovládajú krajinu. Zlá bezpečnostná situácia nemá charakter
politického, či iného prenasledovania civilného obyvateľstva v Iraku. Počas konania navrhovateľka
uviedla, že v krajine pôvodu nemala žiadne problémy s políciou, armádou, či inými oficiálnymi
orgánmi krajiny pôvodu, preto správny orgán prenasledovanie štátnymi orgánmi vylúčil. Rovnako
nebola členom žiadnej politickej strany, hnutia, či organizácie a preto možno v jej prípade vylúčiť aj
prenasledovanie politickými stranami, či hnutiami. Počas pohovoru uviedla, že v Iraku sa jej nikdy
nič nestalo, nemala nikdy žiadne problémy, len sa tam necítila bezpečne a preto nasledovala iba
svojho manžela, ktorý usúdil, že najlepšie pre nich bude, ak vycestujú do zahraničia. Okrem toho
dodala, že životy národnostných menšín v Iraku ohrozujú príslušníci IS, ženy sú tam znásilňované
a dochádza tam kvôli tomu k častým úmrtiam. Neuviedla, že by ona osobne mala nejaké problémy
v Iraku pre svoju príslušnosť k etnickej skupine Šabak, ani ako žena. Svoju žiadosť odôvodňuje aj
manželovými problémami, ktorý utiekol z armády a pri súčasných nepokojoch, ako aj bezpečnostnej
situácii, je považovaný za vlastizradcu a hrozí mu tam trest smrti. Tu je potrebné podotknúť, že z verejne
dostupných správ vyplýva, že pre dezertérov platí amnestia, tá najprv mala platiť iba do 15.10.2013,
avšak platí na dobu neurčitú.

Poukázal na to, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (ďalej len
„Správny poriadok“) má správny orgán len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľka uviedla, pričom
zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že povinnosťou správneho orgánu je domýšľať si
právne relevantné dôvody pre udelenie azylu.

Podľa názoru odporcu dôvody, ktoré uviedla, nejavia žiadne známky perzekúcie, nezodpovedajú
kritériám ustanovení § 2 písm. d) zákona o azyle a preto ich možno považovať za irelevantné z hľadiska
udelenia azylu na území SR.

Aj keď podľa odporcu v prípade navrhovateľky neboli splnené dôvody pre udelenie azylu posúdil, či
podľa § 13a a § 13b boli splnené podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany. K danému doplnil,
že aj keď táto počas pobytu v krajine pôvodu nebola vystavená žiadnemu bezpráviu, či neľudskému
zaobchádzaniu, nemožno toto aplikovať aj v prípade jej nedobrovoľného návratu do rodnej krajiny.
V súvislosti s vážnym a individuálnym ohrozením života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu
svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu konštatoval,
že bezpečnostná situácia v Iraku je aj naďalej nestabilná. Pokračujú boje medzi IS a napojenými
ozbrojenými skupinami na jednej strane a irackými bezpečnostnými silami, Pešmerga a spojeneckými
kmeňovými a dobrovoľníckymi bojovníkmi na strane druhej. Bojovníci IS v roku 2014 zaútočili a prevzali
kontrolu nad viacerými mestami a dedinami na severovýchode od Mosulu, čo spôsobilo premiestnenie



desiatok tisíc kresťanov, Jezidov a príslušníkov ďalších menšín žijúcich v tejto oblasti a rýchly postup
síl IS naprieč severným a stredným Irakom spôsobil katastrofálnu humanitárnu situáciu pre mnohých
príslušníkov menšín. IS a spojenecké ozbrojené skupiny sa údajne dopustili hrubého porušovania
ľudských práv, vrátane útokov na civilistov a civilnú infraštruktúru, popráv a ďalšieho cieleného zabíjania
civilistov, únosov, znásilnenia a ďalších foriem sexuálneho a fyzického násilia páchaného na ženách a
deťoch, núteného náboru detí, zničenia a znesvätenia miest náboženského alebo kultúrneho významu,
svojvoľného ničenia a rabovania majetku a popretia základných slobôd. Situácia vnútorne presídlených
šítskych Šabakov v Kurdskom regióne Iraku (KRI) sa výrazne líši v závislosti od ich umiestnenia, títo
buď žijú v postavených táboroch v Baharka alebo v kolektívnych útulkoch - najmä v školách alebo v
nedostavaných budovách, pričom väčšina vnútorne presídlených osôb dúfa, že opustí KRI a vydajú sa
buď na juh krajiny alebo úplne odídu z Iraku a tiež dúfajú, že sa budú môcť vrátiť do svojej oblasti pôvodu,
ak sa situácia stabilizuje.

Odporca sa pri posudzovaní kritérií vážneho bezprávia priklonil k záveru, že v prípade návratu
navrhovateľky do krajiny pôvodu nemožno s dostatočnou istotou predpokladať, že by nebol ohrozený
jej život alebo nedotknuteľnosť jej osoby z dôvodu pretrvávajúcej nepriaznivej bezpečnostnej situácie
v Iraku, ako aj v samotnej provincii Ninewa, odkiaľ pochádza. Aj keď posúdil jej žiadosť o udelenie
azylu ako irelevantnej z hľadiska zákona o azyle, respektíve Ženevskej konvencie v súvislosti s
informáciami o bezpečnostnej situácii v Iraku v jej prípade sa priklonil k potrebe poskytnutia doplnkovej
formy medzinárodnej ochrany a dospel k záveru, že v prípade návratu navrhovateľky do krajiny
pôvodu zohľadniac rizikovú bezpečnostnú situáciu ako aj princíp individuálneho posudzovania potreby
poskytnutia ochrany, nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že by nemohla byť vystavená reálnej
hrozbe vážneho bezprávia z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho
ozbrojeného konfliktu a preto jej poskytol doplnkovú ochranu na území SR.

Odporca uzavrel, že vzhľadom na to, že navrhovateľka nesplnila podmienky pre udelenie azylu uvedené
v § 8 alebo v § 10 zákona o azyle neudelil jej azyl na území SR, avšak podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o
azyle jej poskytol doplnkovú ochrana na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

Vo svojom rozhodnutí sa zmienil aj o skutočnosti, že o azyl alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na
území SR požiadal aj manžel navrhovateľky - Q. Q. Y., nar. XX.XX.XXXX, aj v mene ich maloletých synov
- Q. Q. Y., nar. XX.XX.XXXX a Q. P. Y., nar. XX.XX.XXXX, ktorým rozhodnutím migračného úradu pod
číslom ČAS:MU-PO-60-23/2015-Ž zo dňa 22.06.2015, taktiež nebol udelený azyl, ale bola im poskytnutá
doplnková ochrana.

Proti uvedenému rozhodnutiu odporcu podala navrhovateľka opravný prostriedok podľa tretej hlavy
piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„O.s.p.“).

Krajský súd, ako súd prvého stupňa sa s námietkami navrhovateľky uvedenými v podanom opravnom
prostriedku nestotožnil a napadnuté rozhodnutie odporcu ako vecne správne potvrdil.

Po zhrnutí dôvodov, ktorými navrhovateľka odôvodnila svoju žiadosť o azyl krajský súd prihliadol na
skutočnosť, že tejto sa v krajine pôvodu osobne nikdy nič nestalo, nemala tam žiadne problémy, ale
kvôli svojmu etnickému pôvodu ako aj z dôvodu, že jej manžel ako vojak utiekol zo služby v armáde a
v prípade návratu mu hrozí trest smrti sa tam necítila bezpečne.

Krajský súd nepovažoval za preukázané, aby pôvodcom tohto prenasledovania bol či už štát,
politické organizácie alebo hnutia, ktoré ovládajú krajinu, čím nie je naplnený charakter politického
prenasledovania. Uvedené oprel aj o tvrdenie navrhovateľky, že v krajine pôvodu nemala žiadne
problémy s políciou, armádou, či inými oficiálnymi orgánmi krajiny pôvodu, ako aj o skutočnosť, že
navrhovateľke sa v Iraku nikdy nič nestalo, nemala nikdy žiadne problémy a uvádzala určitú obavu
prameniacu z pocitu, že sa tam necítila bezpečne.

Ďalej uviedol, že navrhovateľka netvrdila, že by ona sama mala nejaké problémy v Iraku pre svoju
príslušnosť k etnickej skupine Šabak, aj keď uvádzala, že životy národnostných menšín v Iraku ohrozujú
príslušníci IS, ženy sú tam znásilňované a dochádza tam kvôli tomu k častým úmrtiam.



Pokiaľ sa týka dôvodov uvádzaných navrhovateľkou súvisiacich s manželovým postavením keďže
tento utiekol z armády, čím je považovaný za vlastizradu a hrozí mu trest smrti krajský súd zohľadnil
skutočnosti vyplývajúce z konania vedenom na tamojšom súde pod sp. zn. 5Saz/11/2015 a uviedol, že
v Iraku platí amnestia pre dezertérov z ozbrojených zložiek, či už z polície alebo armády, ktorá aj keď
mala platiť iba do určitej doby, platí na dobu neurčitú.

Navrhovateľka v podanom opravnom prostriedku mala za to, že odporca nedostatočne zistil skutočný
stav veci, keďže nezabezpečil bližšie informácie o IS, jeho fungovaní, štruktúre a ideách, ako jeho
jednotky zaobchádzajú so ženami z etnických a náboženských menšín, ani aké územie ovláda, vrátane
počtu útokov na menšiny v Iraku, konkrétne Šabakov a personálny a materiálny stav irackej armády vo
vzťahu poskytnúť menšinám ochranu pred prenasledovaním zo strany IS.

V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že z materiálov nachádzajúcich sa v administratívnom
spise odporcu, ako aj zabezpečených súdom vyplýva, že terčom útokov IS sú viaceré národnostné a
náboženské menšiny. Pokiaľ sa týka Šabakov títo sú terčom pre sektársku a šiítsku vieru a sú považovaní
za zradcov viery. Z mnohých sa stali presídlenci buď v iných častiach Iraku alebo v iných krajinách,
najviac v oblasti Kurdistanu.

Súd zdôraznil, že navrhovateľkou vyššie vytýkané skutočnosti sú dôležité z hľadiska poskytnutia
medzinárodnej ochrany v zmysle § 13a zákona o azyle, teda či dané má určitý súvis s vážnym
bezprávnym, ktoré by jej mohlo v krajine pôvodu reálne hroziť. Keďže odporca poskytol navrhovateľke
medzinárodnú ochranu vo forme poskytnutia doplnkovej ochrany, krajský súd mal za to, že odporca tak
zhodnotil možné dôsledky súvisiace s návratom navrhovateľky do krajiny pôvodu v dôsledku ktorých by
jej hrozilo aj reálne, vážne bezprávie.

Keďže však navrhovateľka neuvádzala, že by ona osobne bola vystavená útokom zo strany IS a jeho
príslušníkov určitej perzekúcii, nebolo povinnosťou odporcu vyvodzovať z toho tie skutočnosti, ktoré
následne namietala v opravnom prostriedku.

Pokiaľ sa týka odvolacej námietky, že odporca nijako nezohľadnil, že navrhovateľka je sunnitského
vierovyznania, krajský súd zdôraznil, že navrhovateľka v súvislosti so svojím sunnitským vierovyznaním
nežiadala o udelenie azylu ani neuvádzala, že by kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu z dôvodu
sunnitského vierovyznania bola v krajine pôvodu prenasledovaná a toto ako dôvod na udelenie azylu
vôbec nespomenula. Pokiaľ navrhovateľka danú skutočnosť - sunnitské vierovyznanie ako dôvod na
udelenie azylu neuvádzala, nebolo povinnosťou odporcu skúmať dané z hľadiska rozhodovania o
udelení azylu.
Ďalej uviedol, že navrhovateľka netvrdila, že má v krajine pôvodu opodstatnené obavy ako sú uvádzané
v § 8 písm. a) zákona o azyle z prenasledovania z rasových, z dôvodov zastávania určitých politických
názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine (okrem príslušnosti manžela k sociálnej skupine -
dezertéri z armády) a preto z dôvodu týchto obáv sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny pôvodu.

Krajský súd sa stotožnil s názorom uvádzaným odporcom, že samotná obava ako určitá pocitová
kategória jedinca, sama o sebe nepostačuje pre udelenie azylu a v konaní musí byť preukázané, že
obava je opodstatnená, a že ide o obavu z prenasledovania z dôvodov uvedených v ustanovení §
8 zákona o azyle, pričom dôvody opisované navrhovateľkou len odzrkadľujú všeobecnú nepriaznivú
situáciu známu súdu z dostupných zdrojov, pričom tieto nie sú osobného charakteru, ale čelia im aj
ostatní obyvatelia krajiny.

Dôvody, na základe ktorých sa nakoniec rozhodla opustiť krajinu pôvodu, súvisia so všeobecne
nepriaznivou bezpečnostnou situáciou v Iraku, pričom táto je dôsledkom vnútroštátneho ozbrojeného
konfliktu a osoby, ktoré sú donútené opustiť krajinu pôvodu následkom medzinárodných alebo
vnútroštátnych ozbrojených konfliktov, sa obvykle nepovažujú za utečencov v zmysle Konvencie z roku
1951 a Protokolu z roku 1967, avšak je im zabezpečená ochrana podľa iných medzinárodných kritérií.

K výroku o neudelení azylu navrhovateľke krajský súd skonštatoval, že predpokladom udelenia azylu
podľa § 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v
tomto ustanovení. K naplneniu a preukázaniu konania, ktoré zákon o azyle definuje ako prenasledovanie



(§ 2 písm. d/), okrem všeobecných predpokladov (objektívna situácia) musí  pristúpiť aj individuálne
konanie subjektov smerujúce voči konkrétnej osobe - navrhovateľke. V prejednávanej veci však faktor
prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený. Iba za predpokladu naplnenia týchto predpokladov
môže dôjsť k splneniu ďalšej podmienky udelenia azylu, teda opodstatnenosti prezentovaných obáv, čo v
danom individuálnom prípade nebolo preukázané. Odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal
dôvodmi žiadosti navrhovateľky o udelenie azylu. Tieto skutočnosti potom vyhodnotil z hľadiska kritérií
uvedených v zákone o azyle a Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951.
Z uvedených dôvodov po právnej stránke neboli splnené predpoklady udelenia azylu navrhovateľovi v
zmysle zákona o azyle.

Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že odporca dostatočne zistil skutkový stav
veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie dôležité. Z ním vykonaného
dokazovania vyvodil právny záver, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní. Odporca teda postupoval
správne, v súlade so zákonom o azyle, keď podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle tento
navrhovateľke neudelil.

II.
Stručné zhrnutie odvolacích námietok

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala navrhovateľka odvolanie z dôvodov podľa ust. § 205
ods. 2 písm. d) a f) O.s.p., teda z dôvodu že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Navrhovateľka nesúhlasila so závermi odporcu a krajského súdu a trvala na tom, že spĺňa zákonné
podmienky pre udelenie azylu. Namietala, že v Iraku sú Šabakovia považovaní za národnostnú
menšinu, ktorých životy ohrozujú príslušníci Islamského štátu (IS), pričom ženy sú tam znásilňované a
taktiež dochádza k častým úmrtiam týchto osôb. Súčasne poukázala na materiály nachádzajúce sa v
administratívnom spise odporcu a v spise krajského súdu, z ktorých vyplýva, že terčom útokov IS sú
viaceré národnostné menšiny. Rovnako poukázala na závery krajského súdu, podľa ktorého vzhľadom
na to, že navrhovateľka osobne nikdy nebola vystavená útokom príslušníkov IS, nebolo povinnosťou
odporcu vyvodzovať z toho tie skutočnosti, ktoré navrhovateľka namietala v opravnom prostriedku. Z
uvedených dôvodov navrhovateľka namietala nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom.

Ďalej namietala nesprávnosť záverov krajského súdu o dostatočnom zistení skutkového stavu v
správnom konaní.

Navrhovateľka označila závery krajského súdu za nesprávne. Skutočnosť, že sa navrhovateľke v krajine
pôvodu nikdy nič nestalo, nemôže vylúčiť poskytnutie azylu na území Slovenskej republiky, nakoľko azyl
je poskytovaný osobám, ktoré majú opodstatnené obavy z prenasledovania a nielen osobám na ktorých
bolo prenasledovanie vykonané.

Podľa názoru navrhovateľky, faktor prenasledovania bol v prejednávanej veci naplnený, nakoľko
je zrejmé, že hrozba prenasledovania navrhovateľky ako príslušníčky nábožensko-etnickej skupiny
Šabakov zo strany Islamského štátu je viac ako reálna.

Na základe uvedených skutočností navrhla odvolaciemu súdu zmeniť rozsudok krajského súdu tak, že
rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu zruší a vec vráti odporcovi na ďalšie konanie.

III.
Stanovisko odporcu k odvolacím námietkam

K odvolacím námietkam navrhovateľky sa odporca vyjadril v podaní č. ČAS: MU-PO-61-21/2015-Ž zo
dňa 04.01.2016.

Uviedol, že navrhovateľka nebola nikdy prenasledovaná z rasových, národnostných, náboženských
dôvodov, resp. z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine. Rovnako sa nikdy politicky neangažovala. Z



uvedeného odporca vyvodil, že neboli splnené podmienky pre udelenie azylu podľa ust. § 8 zákona o
azyle.

Z informácií o krajine pôvodu, ktoré sú založené v administratívnom spise vyplýva, že v Iraku došlo k
zhoršeniu bezpečnostnej situácie z dôvodov bojov medzi IS a irackou armádou, pričom táto nie je v stave
poskytnúť ochranu svojim občanom. Na základe uvedeného nebolo možné vylúčiť, že v prípade návratu
do krajiny pôvodu, navrhovateľka nebude vystavená vážnemu bezpráviu, preto jej bola poskytnutá
doplnková ochrana.

Ďalej uviedol, že navrhovateľkou tvrdené prenasledovanie v krajine pôvodu nebolo v konaní preukázané.
Problémy navrhovateľky a jej rodiny neboli dlhodobého charakteru a jej obavy zapríčinilo zhoršenie
bezpečnostnej situácie v Iraku po nástupe IS, teroristickej organizácie, ktorá prenasleduje nielen
príslušníkov národnostných menšín ale každého, kto porušuje právo šaría.
Všetky skutočnosti uvádzané navrhovateľkou boli komplexne a objektívne vyhodnotené, pričom v jej
prípade neboli splnené podmienky pre udelenie azylu podľa ust. § 8 zákona o azyle.

Odporca s poukazom na skoršiu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uviedol, že povinnosť
zisťovania skutkového stavu má len v rozsahu žiadateľom uvedených dôvodov (v žiadosti o udelenie
azylu) a teda nie je jeho povinnosťou domýšľať právne relevantné dôvody pre udelenie azylu, ktoré
žiadateľ neuplatnil a následne k týmto dôvodom vykonať príslušné skutkové zistenia.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odporca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského
súdu ako vecne správny potvrdil.

IV.
Právny názor Najvyššieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku)
preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 16. marca 2016 (§ 156
ods. 1 a ods. 3 OSP).

V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu navrhovateľovi, preto primárne v medziach odvolania
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu,
najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom
prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého
rozhodnutia odporcu.

Podľa ust. § 13 ods. l zákona o azyle „ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
uvedené v § 8 alebo 10.“

Podľa ust. § 8 zákona „ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.“

Podľa ust. § 2 písm. d) zákona o azyle „na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné
alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh
rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití
fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných
alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,3.
odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4.



neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za
odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy
alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti
deťom.“

Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle „ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu,
rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti
o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu.“

Podľa ust. § 13c ods. l zákona o azyle „ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak
nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.“

Podľa ust. § 13a zákona o azyle „ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému
neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu
vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.“

Podľa ust. § 2 písm. f) zákona o azyle „vážnym bezprávím je 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne
ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného
alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.“

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozhodnutím odporcu, odvolací súd
dospel k záveru, že námietky navrhovateľky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutých
rozhodnutí. Vychádzal pritom z ustanovení zákona o azyle, podľa ktorého za prenasledovanie
je považované závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných
ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom,
ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia;
zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom; odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému
alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2 a konaní namierenom proti
osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

Dôvody prenasledovania musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. l A Ženevského dohovoru,
teda príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom.
Podľa článku l odseku 2 Ženevského dohovoru iba individuálne prenasledovanie z týchto dôvodov,
presne špecifikovaných v konvencii, alebo opodstatnená obava z takéhoto prenasledovania, môže viesť
k priznaniu štatútu utečenca.

Odporca v predchádzajúcom správnom konaní vyhodnotil, že navrhovateľka ničím nepreukázala,
že by mala v krajine pôvodu dôvodnú obavu z takéhoto prenasledovania ani sa nikdy nestretla s
akoukoľvek z uvedených foriem prenasledovania z takto vymedzených dôvodov (ako bolo vyššie
uvedené). Na základe jej výpovede a všetkých dostupných informácií je zrejmé, že navrhovateľky
nesplnila zákonom ustanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR. V jej prípade nebola
preukázaná opodstatnenosť jej obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských
dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine
tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona
o azyle.

Navrhovateľka svoju žiadosť o azyl odôvodnila tým, že je príslušníčkou kmeňa Šabakov, ktorí sú
ohrozovaní príslušníkmi IS, ženy sú tam znásilňované a taktiež tam dochádza k častým úmrtiam týchto
osôb.

Z informácií o krajine pôvodu, ktoré tvorili podklad rozhodnutia odporcu súd zistil, že Šabakovia sú
jedným z cieľov IS, a to najmä skupina šítskych Šabakov, čo nie je prípad navrhovateľky, ktorá je
príslušníčkou sunitskej vetvy islamského vierovyznania. Okrem toho, z dostupných informácií vyplýva,
že IS sústreďuje svoje útoky nielen na Šabakov, Jezídov, Kresťanov, Asýrčanov, Turkménov a iné



národnostné či náboženské menšiny, ale ohrozuje každého, kto porušuje alebo vzdoruje ideológii
IS bez ohľadu na pôvod, resp. vierovyznanie. Pokračujú boje medzi IS a napojenými ozbrojenými
skupinami, na jednej strane, a irackými bezpečnostnými silami, Pešmerga a spojeneckými kmeňovými a
dobrovoľníckymi bojovníkmi, na strane druhej. Bojovníci IS v roku 2014 zaútočili a prevzali kontrolu nad
viacerými mestami a dedinami na severovýchode od Mosulu, čo spôsobilo premiestnenie desiatok tisíc
kresťanov, Jezidov a príslušníkov ďalších menšín žijúcich v tejto oblasti. Rýchly postup síl IS naprieč
severným a stredným Irakom, spôsobil katastrofálnu humanitárnu situáciu pre mnohých príslušníkov
menšín. IS a spojenecké ozbrojené skupiny sa údajne dopustili hrubého porušovania ľudských práv,
vrátane útokov na civilistov a civilnú infraštruktúru, popráv a ďalšieho cieleného zabíjania civilistov,
únosov, znásilnenia a ďalších foriem sexuálneho a fyzického násilia páchaného na ženách a deťoch,
núteného náboru detí, zničenia alebo znesvätenia miest náboženského alebo kultúrneho významu,
svojvoľného ničenia a rabovania majetku a popretia základných slobôd.

V kontexte týchto informácií preto odporcovi nemožno vytýkať, že navrhovateľkou uvádzané
dôvody vyhodnotil ako dôvody odzrkadľujúce všeobecnú nepriaznivú situáciu v krajine pôvodu
(charakterizovanú vnútroštátnym ozbrojeným konfliktom), nevzťahuje sa výlučne na jej osobu, ale
dotýka sa aj ostatných obyvateľov krajiny.

Z vyššie citovaného znenia § 8 zákona o azyle vyplýva nutnosť kumulatívneho splnenia podmienok pre
udelenie azylu na území SR, a to:
1. opodstatnenosť obáv,
2. prenasledovanie,
3. dôvody a prítomnosť kauzálneho nexu medzi dôvodmi a prenasledovaním,
4. nie je možný návrat, resp. žiadateľ sa vzhľadom na okolnosti nechce vrátiť do krajiny pôvodu.

Prenasledovanie sa musí vždy nevyhnutne spájať s dôvodom podľa Ženevského dohovoru z roku
1951. Samotná navrhovateľka vo svojej žiadosti uviedla, že nebola v krajine pôvodu politicky
činná, nikdy nemala problémy s políciou, armádou alebo IS. Krajinu pôvodu opustila z dôvodu zlej
bezpečnostnej situácie. Konanie IS, pred ktorým navrhovateľka utiekla, je nutné považovať aj naďalej
ako všeobecné, nediskriminačné, svojvoľné, ohrozujúce obyvateľstvo krajiny pôvodu bez ohľadu na už
vyššie prezentované dôvody.

Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľke bolo nesplnenie podmienok uvedených v zákone
o azyle. Navrhovateľka sama v priebehu správneho konania uvádzala, že nikdy nečelila perzekúcii z
dôvodov relevantných podľa § 8 zákona o azyle.

Vzhľadom na uvedené sa aj odvolací súd stotožnil s názorom odporcu, že samotná obava navrhovateľky
nepostačuje pre udelenie azylu, ale musí byť preukázaná opodstatnenosť týchto obáv a kauzálna
prepojenosť s dôvodmi podľa § 8 zákona o azyle. V prípade navrhovateľky odporca správne konštatoval,
že ňou uvádzané dôvody sú obrazom všeobecne nepriaznivej bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu,
pričom tieto nie sú osobného charakteru, ale čelí im aj ostatné obyvateľstvo krajiny pôvodu.

V tejto súvislosti dôvodne poukázal na to, že osoby, ktoré sú donútené opustiť krajinu pôvodu následkom
medzinárodných alebo vnútroštátnych ozbrojených konfliktov, sa obvykle nepovažujú za utečencov v
zmysle Konvencie z roku 1951 alebo Protokolu z roku 1967, je im však zabezpečená ochrana podľa iných
medzinárodných kritérií (Kritériá a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z roku 1951
alebo Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov, Ženeva, január 1992), čo je aj prípad navrhovateľky.

Ak teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľky, pre ktoré žiadala o udelenie azylu na
území Slovenskej republiky nemožno považovať za relevantné v zmysle zákona o azyle pre udelenie
azylu na území Slovenskej republiky, najmä vzhľadom na to, že sa nepreukázala opodstatnenosť
jej obáv z prenasledovania z niektorého z dôvodov taxatívne vymedzených v zákone o azyle, keď
je nepochybné, že táto sa vo svojej žiadosti odvoláva na všeobecne nepriaznivú situáciu v krajine
pôvodu, bez preukázania objektívnosti jej obáv z prenasledovania alebo hrozby prenasledovania z
ňou dodatočne uvádzaného nábožensko - etnického dôvodu (bez bližšej konkretizácie súvislosti s
problémami), možno dôvodne konštatovať, že nepochybil, keď žiadosti o udelenie azylu nevyhovel.



Pokiaľ odporca pri tom prihliadol aj na absenciu predchádzajúcej skúsenosti navrhovateľky s
prenasledovaním z niektorého z azylovo relevantných dôvodov (ktorá sama osebe nutne nemusí
vylučovať opodstatnenosť subjektívnych obáv žiadateľa z prenasledovania v prípade budúceho
návratu do krajiny pôvodu), treba zdôrazniť, že z jeho rozhodnutia je zrejmé, že vychádzal najmä
z absencie azylovo relevantných dôvodov a existencie kauzálneho nexu medzi takýmito dôvodmi
a prenasledovaním, preto odvolací súd námietku navrhovateľky zdôrazňujúcu túto skutočnosť ako
rozhodujúcu pre záver odporcu, nepovažoval za dôvodnú.

Ďalej odvolací súd zdôrazňuje, že i keď nie je možné vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v krajine
pôvodu vylúčiť, že navrhovateľka so svojou rodinou môže byť v prípade návratu v ohrození, avšak
akokoľvek je zmyslom azylu poskytnúť žiadateľovi ochranu, nejde o ochranu pred akýmkoľvek
negatívnym javom v krajine pôvodu, pretože inštitút azylu je len jednou z foriem medzinárodnej ochrany.
Nemožno ho považovať za univerzálny nástroj pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim
jednotlivcov alebo celé skupiny obyvateľov, najmä v dôsledku všeobecného (nerozlišujúceho,
svojvoľného) násilia počas vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu v krajine pôvodu, ktorej obeťami sú
predovšetkým civilní obyvatelia.

K námietke navrhovateľa, že sa odporca ani krajský súd dostatočne nezaoberali postavením
navrhovateľa ako príslušníka menšiny, ktorá je prenasledovaná jednotkami IS vo vzťahu k bezpečnostnej
situácii v Iraku, odvolací súd konštatuje, že navrhovateľka v správnom konaní túto námietku zmienila
len okrajovo, keď iba vo všeobecnej rovine poukazovala na zlú bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu
a svoju príslušnosť k národnostnej menšine Shabakov, ktorá je ohrozovaná zo strany príslušníkov
Islamského štátu. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že napriek všeobecne formulovaným dôvodom
žiadosti o azyl týkajúcich sa príslušnosti k národnostnej menšine Shabakov, vykonal dokazovanie
ohľadne bezpečnostnej situácie v Iraku, osobitne k postaveniu etnicko-náboženskej komunity Shabakov.
Nepriaznivú situáciu v krajine pôvodu navrhovateľky, ktorá sa však netýka len príslušníkov Shabakov,
ale aj ostatných etnických a náboženských skupín ako sú Asýrčania, Turkméni, Jezidi, Kresťania v
súvislosti s postavením a vplyvom IS na aktuálny vývoj v Iraku zohľadnil pri poskytnutí doplnkovej
ochrany navrhovateľke.

Na základe skutočností zistených v správnom konaní a v konaní pred krajským súdom,  odvolací
súd aj s poukazom na judikatúru Súdneho dvora (C-465/07 Elgafaji proti Staatssecretaris van Justitie)
považoval za dôvodný záver odporcu, že v prípade návratu navrhovateľky do krajiny pôvodu, táto môže
byť vystavená hrozbe vážneho bezprávia už z dôvodu jej prítomnosti v tejto krajine (vzhľadom na situáciu
charakterizovanú prebiehajúcim vnútroštátnym ozbrojeným konfliktom) bez ohľadu na individuálne
vlastnosti vzťahujúce sa na jej osobu a preto ich dôvodne posudzoval ako relevantné z hľadiska
poskytnutia doplnkovej ochrany navrhovateľke. Výrok rozhodnutia odporcu o jej udelení navrhovateľke
však opravným prostriedkom napadnuté nebolo, preto sa odvolací súd preskúmavaním zákonnosti
rozhodnutia o tejto forme medzinárodnej ochrany bližšie nezaoberal.

V súvislosti so zmienkou súdu prvého stupňa týkajúcou sa postavenia manžela navrhovateľky, ktorý mal
utiecť z armády, čím je považovaný za vlastizradcu a v prípade návratu mu hrozí trest smrti, odvolací súd
poukazuje na to, že o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu (podanej aj v mene ich maloletých synov -
Q. Q. Y., nar. XX.XX.XXXX a Q. P. Y., nar. XX.XX.XXXX) rozhodol odporca samostatným rozhodnutím
ČAS: MU-PO-60-23/2015-Ž zo dňa 22.06.2015, ktorým mu nebol udelený azyl a bola mu poskytnutá
doplnková ochrana a ktoré po podaní opravného prostriedku Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k.
5Saz/11/2015 z 22.6.2015 potvrdil, odvolací súd z týchto skutočností vychádzal a preto nezistil dôvod sa
nimi nad rámec kontextu skutočností súvisiacich s osobou navrhovateľky osobitne podrobne zaoberať
a vyhodnocovať ich v tomto konaní.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že nemožno nič vyčítať krajskému súdu, ktorý sa
dostatočne podrobne zaoberal námietkami vznesenými v opravnom prostriedku a dospel k správnemu
názoru, že preskúmavaným rozhodnutím odporcu nedošlo k porušeniu zákona, práv a chránených
záujmov navrhovateľky, pričom svoj právny záver, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, aj náležitým
spôsobom odôvodnil, a preto s poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý
rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.



O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c, §
250k ods. 1 a § 250l ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľke vzhľadom na jej neúspech v konaní náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.