Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/270/2016 z 20. 9. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 20. septembra 2017, sp. zn. 19Co/270/2016, ECLI:SK:KSTN:2017:3814221354.1 Krajský súd Trenčín | 19Co/270/2016 | ECLI:SK:KSTN:2017:3814221354.1 | 2017-09-20 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c794f6a0-f30b-4578-afaa-8fe81b972616 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3814221354.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/270/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814221354
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3814221354.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu W., zastúpeného I. proti
žalovanému C., adresa na doručovanie: Y., o zaplatenie 2.705,56 Eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 01. marca 2016, č.k. 14C/106/2015-51, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá a vo výroku
o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

Návrh na pribratie Občianskeho združenia E. ako osobitného subjektu na strane žalovaného z a
m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 1.737,46 Eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.737,46 Eur od 20.01.2012
do zaplatenia, v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
968,10 Eur od 20.01.2012 do 20.05.2013 a v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,5 %
ročne zo sumy 968,10 Eur od 21.05.2013 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol, žalovanému
náhradu trov konania nepriznal. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané,
že právny predchodca žalobcu, spoločnosť Q. V. Y., a.s. dňa 06.05.2010 a žalovaný dňa 04.05.2010
podpísali listinu, označenú ako: „Zmluva o poskytnutí bezúčelovej pôžičky“ číslo XXXXXXX, z ktorej
textu vyplýva, že právny predchodca žalobcu mal poskytnúť žalovanému pôžičku, typ „Rýchla pôžička“,
ktorá obsahuje údaj: „Schválená výška Pôžičky: 3.000 €“ a tiež údaj: „Celková suma Pôžičky: 4410
€“, Splátka 130,95 €, Mesačná výška poistenia 8,45 €, Počet Splátok 36, Konečná splatnosť 03/2014,
Celkové náklady spotrebiteľa: 1.416,- €, sadzba poistenia 6,9 %, ročná úroková sadzba: 30,62 %, RPMN:
30,62 %, Priemerná hodnota RPMN: 20,53 %. Z prehľadu splátok a úhrad vyplýva, že žalovaný uhradil
žalobcovi splátkami v rôznej výške sumu 2.079,50 Eur. Listom zo dňa 24.12.2011, označeným ako
„Predžalobná upomienka“, vyzval žalobca žalovaného k okamžitej úhrade všetkých splátok jednorazovo
v súlade so Všeobecnými obchodnými podmienkami. Celkovú istinu v sume 2.736,83 Eur
mal žalovaný uhradiť najneskôr do 3 dní od doručenia upomienky. Žalobca vzal späť žalobu v
časti o zaplatenie sumy 1.737,46 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo
sumy 1.737,46 Eur od 20.01.2012 do zaplatenia, v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške
9 % ročne zo sumy 968,10 Eur od 20.01.2012 do 20.05.2013 a v časti o zaplatenie úroku z omeškania
vo výške 0,5 % ročne zo sumy 968,10 Eur od 21.05.2013 do zaplatenia, súd prvej inštancie preto
konanie v tejto časti zastavil. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca uplatnil svoj nárok na základe
zmluvy o pôžičke, ktorú mal uzatvoriť jeho právny predchodca so žalovaným dňa 06.05.2010. Citoval



ustanovenie § 657 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že podstatnými náležitosťami zmluvy o
pôžičke sú dohoda o prenechaní určitého množstva druhovo určených vecí (teda aj peňazí)
dlžníkovi a tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka vrátiť tieto veci veriteľovi po uplynutí dohodnutej
doby, pričom v zmluve o pôžičke musí byť dostatočne určito a nepochybne dohodnuté aj množstvo
druhovo určených vecí, ktoré prenecháva veriteľ dlžníkovi. Z obsahu listiny, predloženej súdu právnym
predchodcom žalobcu, označenej ako: Zmluva o poskytnutí bezúčelovej pôžičky vyplýva, že žalovanému
mala byť poskytnutá „Rýchla pôžička“, ktorá listina obsahuje dva údaje, a to: „Schválená výška Pôžičky:
3.000 €“ a „Celková suma Pôžičky: 4.410 €“. Z ďalšieho obsahu zmluvy konkretizácia týchto
pojmov nie je celkom zrejmá a nie je ani vysvetlený prípadný rozdiel medzi nimi. V čl. 1.1 Všeobecných
obchodných podmienok právneho predchodcu žalobcu je pojem „Celková suma Pôžičky“ definovaný
ako: „súčet všetkých Splátok dohodnutých medzi Klientom a Spoločnosťou v Zmluve“. V zmluve je
uvedená výška splátky 130,95 Eur, spolu s poistným je výška mesačnej splátky v sume 139,40 Eur
(130,95 Eur + 8,45 Eur), celkový súčet splátok je tak 4.714,20 Eur (130,95 Eur x 36), resp. spolu s
poistným je celkový súčet splátok 5.018,40 Eur (139,40 Eur x 36). V zmluve je však uvedený
údaj: „Celková suma Pôžičky: 4410,-EUR“, čo je suma odlišná od uvedených súčtov splátok.
Podľa názoru súdu prvej inštancie, slová: „celková suma pôžičky“ nemožno vykladať tak, že je nimi len
iným spôsobom vyjadrený význam slov: „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“. Toto slovné
spojenie totiž používa zákon č. 129/2010 Z. z. v ustanovení § 2 písm. h) a údaj o „celkovej čiastke,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“ radí § 9 ods. 2 citovaného zákona zároveň medzi podstatné náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa názoru súdu, k takémuto zhodnému významu citovaných
slovných spojení nemožno dospieť gramatickým a ani logickým výkladom ustanovenia ustanovení §
2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z. z. Gramatický výklad slovného spojenia „celková suma pôžičky“
je podľa názoru suma všetkých peňažných prostriedkov, poskytnutých dlžníkovi na základe zmluvy
o pôžičke. Súd prvej inštancie poukázal na to, že zo znenia žaloby, ktorú podal pôvodný žalobca,
teda samotný veriteľ pôžičky, ktorá mala zmluvou vzniknúť, vyplýva, že žalovanému poskytol: „celkovú
sumu pôžičky 4.410 EUR“. Navyše v prílohe zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorou bola v priebehu
konania na žalobcu postúpená aj pohľadávka voči žalovanému, označenej ako „identifikácia postúpenej
pohľadávky“, sa opäť uvádza údaj: „výška úveru 4.410,- EUR“. Podľa názoru súdu prvej inštancie, listina
podpísaná právnym predchodcom žalobcu a žalovaným nie je ako dvojstranný právny úkon dostatočne
určitá v takom zmysle, aby z nej nepochybne vyplývala podstatná náležitosť zmluvy o pôžičke, ktorou
je dohoda o presnom, resp. určitom množstve poskytnutých druhovo určených vecí žalovanému ako
dlžníkovi. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. zmluva o spotrebiteľskom úvere
musí mať písomnú formu. Pokiaľ teda v písomnom znení zmluvy neboli dostatočne
vymedzené všetky podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke, nebola písomná forma zmluvy zachovaná.
Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že zmluva o pôžičke, ktorá mala byť
uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, je absolútne neplatná, a pokiaľ boli na
základe takejto neplatnej zmluvy poskytnuté žalovanému nejaké finančné prostriedky, bol povinný vrátiť
ich žalobcovi z titulu bezdôvodného obohatenia v zmysle ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka.
Súd prvej inštancie musel v zmysle ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. prihliadať aj na prípadné
premlčanie žalovaného nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, ktoré sa premlčí za dva
roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil. Súd prvej inštancie mal za to, že právny predchodca žalobcu sa dozvedel o bezdôvodnom
obohatení žalovaného už v okamihu, keď mu peňažné prostriedky poskytol, t. j. dňa 06.05.2010, žaloba
bol na súd podaná dňa 08.12.2014, teda nepochybne po uplynutí dvojročnej premlčacej doby. Z
uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 37
ods. 1, § 40 ods. 1, § 657, § 658, § 52 ods. 1, ods. 2, § 100 ods. 1, § 101, § 107, § 451 ods. 2, § 457
Občianskeho zákonníka, § 2, § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., § 5b zákona č. 250/2007, § 96 ods.
1 O.s.p., o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a domáhal sa, aby odvolací súd na
základe § 221 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie zdôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci a
nedostatočným zistením skutkového stavu. Dôvodil, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil úverovú
zmluvu ako absolútne neplatný právny úkon. Úverová zmluva bola uzavretá riadne a platne v písomnej
forme, žalovaný na základe nej čerpal úver v sume 3.000 Eur, tak ako je to uvedené v úverovej
zmluve pod označením „Schválená výška Pôžičky“. Z tohto označenia je nepochybné, že sa jedná o
sumu poskytnutého úveru žalovanému. K sume 4.410 Eur, označenej v zmluve ako „Celková suma
Pôžičky“, odvolateľ uviedol, že sa jednalo o celkovú sumu, na ktorej zaplatenie sa žalovaný zmluvne



zaviazal. Aj aritmetickým výpočtom by súd prvej inštancie musel dospieť k záveru, že
celková suma pôžičky 4.410 Eur pozostáva zo sumy poskytnutej pôžičky 3.000 Eur a navýšenia úveru
o celkové náklady spojené s úverom v sume 1.410 Eur. Úverovú zmluvu žalovaný podpísal dobrovoľne,
bez nátlaku, existencia záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu
je preukázaná úverovou zmluvou. Výška, termín konečnej splatnosti úveru, spôsob navýšenia úveru o
úroky a celkové náklady sú riadne uvedené v zmluve. Nakoľko úverová zmluva bola uzavretá riadne v
písomnej forme, úver žalovaný čerpal a zmluvné strany sa riadili jej zmluvnými dojednaniami, čo vyplýva
zo správania žalovaného, ktorý zaplatil viac ako 15 dojednaných úverových splátok v dohodnutej výške
130,95 Eur mesačne, spolu vo výške 2.031,90 Eur. V záujme zachovania a naplnenia legitímnych
očakávaní účastníkov úverového vzťahu nie je možné úverovú zmluvu označiť za absolútne neplatný
právny úkon, nakoľko na to neexistuje zákonný dôvod a je nevyhnutné brať na
zreteľ ústavný príkaz preferencie výkladu v prospech platnosti právneho úkonu. Ďalej uviedol, že v
dôsledku nesprávneho posúdenia absolútnej neplatnosti úveru bolo nesprávne aj nastolenie režimu
bezdôvodného obohatenia, a tým aj nesprávna aplikácia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby podľa
§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nakoľko úverová zmluva bola uzavretá platne, vzťahuje sa na ňu
režim trojročnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka a žalobcom uplatnený nárok z
úverovej zmluvy v čase začatia konania premlčaný nebol.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalobcom došlo k zmene právnej
úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval včasnosť a dôvodnosť odvolania podľa
ustanovení O.s.p., účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie. Procesne postupoval
odvolací súd už podľa nových procesných ustanovení CSP.

5. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktorého dôvody sú správne (§ 387 ods.
2 CSP) a odvolací súd k tomu dopĺňa nasledujúce:

6. Právny vzťah, založený medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným zmluvou o pôžičke zo
dňa 06.05.2010, je vzťahom spotrebiteľským, keď bol založený spotrebiteľskou zmluvou uzatvorenou
medzi právnym predchodcom žalobcu ako dodávateľom pri jeho podnikateľskej činnosti a žalovaným
ako fyzickou osobou, ktorá nekonala v rámci podnikania, povolania, či svojho zamestnania a je v
nej označený menom, priezviskom, rodným číslom, číslom občianskeho preukazu a adresou bydliska,
zamestnávateľom. V zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa bol tak súd prvej
inštancie povinný aj bez návrhu (ex offo) preskúmať, či nedošlo k premlčaniu uplatňovaného nároku, a
ak k premlčaniu došlo, nárok nepriznať.
7. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie v tom, že slovo „pôžička“ označuje v bežnej reči
odovzdanie nejakej veci (obyčajne peňazí) niekomu do užívania na istý čas. Suma pôžičky je potom
súčet všetkých peňazí, ktoré boli niekomu (dlžníkovi) odovzdané do užívania na istý čas. Nič na tom
nemení ani prívlastok „celková“. Tomu zodpovedá aj zákonná definícia zmluvy o pôžičke v Občianskom
zákonníku (§ 657), podľa ktorej pôžička predstavuje veci určené podľa druhu, najmä peniaze, ktoré
veriteľ prenecháva dlžníkovi s tým, že dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého druhu. Zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, účinný v čase uzavretia zmluvy,
používa na označenie tejto sumy, ktorú veriteľ poskytuje dlžníkovi, slovné spojenie „celková
výška poskytnutého spotrebiteľského úveru“ (§ 4 ods. 2 písm. e/). Naproti tomu celkové plnenie, ktoré
má dlžník vrátiť (vrátane poplatkov a úrokov), zákon č. 258/2001 Z. z. označuje ako „celkové náklady
spotrebiteľa“ (§ 4 ods. 2 písm. j/).

8. Z uvedeného vyplýva, že slovné spojenie „Celková suma Pôžičky“ nemožno chápať inak, než tak,
že označuje celkovú sumu (celkové plnenie), ktoré veriteľ požičiava dlžníkovi. Ani význam slovného



spojenia „Schválená výška Pôžičky“ nie je taký jednoznačný, ako to prezentoval žalobca v odvolaní,
keďže z neho nie je zrejmé, či označuje plnenie veriteľa alebo plnenie dlžníka. Aj keby však slovné
spojenie „Schválená výška Pôžičky“ jednoznačne označovalo plnenie veriteľa, teda celkovú požičanú
sumu, aj tak zmluva obsahuje dve vyjadrenia s tým istým významom („Celková suma Pôžičky“ a
„Schválená výška Pôžičky“) a pri každom z týchto slovných spojení je uvedená iná suma, čo zmluvu robí
nezrozumiteľnou. Výška požičanej sumy je pritom esenciálnou a neoddeliteľnou náležitosťou zmluvy
o pôžičke, a ak táto chýba, alebo je vyjadrená nezrozumiteľným alebo neurčitým spôsobom, nemôže
dôjsť k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke. Správne preto súd prvej inštancie posúdil zmluvu, uzavretú
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 06.05.2010, ako absolútne neplatný právny
úkon podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre nedostatok určitosti a zrozumiteľnosti. Vzhľadom
k tomu, že podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. sa pre spotrebiteľský úver (ktorý podľa § 2
písm. a) môže mať aj formu pôžičky) vyžaduje pod sankciou neplatnosti písomná forma, nemožno vadu
písomného prejavu vôle napraviť konkludentne, teda tým, že veriteľ poskytol plnenie, ktoré dlžník prijal
a splácal splátky. Nezrozumiteľnosť údaja o výške poskytnutého plnenia je tak zásadná vada tohto
právneho úkonu, že nemožno aplikovať ani zásadu preferencie výkladu v prospech platnosti právneho
úkonu, ktorej sa dovolával žalobca v odvolaní, pretože žiaden prijateľný výklad v prospech platnosti
právneho úkonu neexistuje (žalobca žiaden takýto výklad neponúkol).

9. Žalobca v odvolaní uviedol, že v zmluve o pôžičke zo dňa 06.05.2010 medzi jeho právnym
predchodcom a žalovaným slovné spojenie „Celková suma Pôžičky“ označovalo sumu, na ktorej
zaplatenie sa zmluvne zaviazal dlžník (žalovaný). Vzhľadom k tomu, že náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere definoval zákon č. 258/2001 Z. z. (vrátane vyššie uvedených pojmov „celková
výška poskytnutého spotrebiteľského úveru“ a „celkové náklady spotrebiteľa“), neexistoval dôvod, aby
zmluva definovala tieto pojmy inak, než boli použité v zákone a dokonca inak, než sú bežne používané
v slovenskom jazyku. Použitie slovného spojenia „Celková suma Pôžičky“ v inom význame, než v
takom, ktorý označuje celkové plnenie, ktoré veriteľ požičiava dlžníkovi, môže byť mätúce nielen pre
dlžníka (spotrebiteľa), ale aj pre pôvodného veriteľa a ďalšie zúčastnené subjekty, napríklad právnych
nástupcov oboch účastníkov zmluvy (ako o tom svedčí aj znenie žaloby, kde pôvodný žalobca, ako
veriteľ sám uviedol, že na základe zmluvy „poskytol navrhovateľ odporcovi celkovú sumu pôžičky 4.410
Eur “ - sloveso „poskytol“ znamená, že túto sumu mal dať navrhovateľ odporcovi k dispozícii, čo
však nezodpovedá skutočnosti), ako aj pre prípadné kontrolné a iné verejné orgány. Takéto mätúce
označenie, úmyselne použité v zmluve koncipovanej veriteľom, by dokonca bolo možné považovať za
nekalú obchodnú praktiku.

10. Súd prvej inštancie si všimol, že pojem „Celková suma Pôžičky“ bol definovaný ako „súčet
všetkých Splátok dohodnutých medzi Klientom a Spoločnosťou v Zmluve“ v článku 1.1
Všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu žalobcu. Takáto definícia pojmu, uvedená
len vo všeobecných obchodných podmienkach, nie v zmluve samotnej, sa však môže vzťahovať len
na použitie tohto pojmu vo všeobecných obchodných podmienkach, nie v zmluve. Aj vo vzťahu k
všeobecným obchodným podmienkam však platí, že neexistoval dôvod definovať v nich pojmy iným
spôsobom, než to zodpovedá zákonu a než sa bežne používajú v slovenskom jazyku.

11. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne posúdil
zmluvu zo dňa 05.06.2010 ako absolútne neplatný právny úkon, preto správne aplikoval ustanovenie
§ 457 Občianskeho zákonníka, ktoré je systematicky zaradené v Občianskom zákonníku v šiestej
časti tretej hlave pod nadpisom „Bezdôvodné obohatenie“, teda súd prvej inštancie správne aplikoval
premlčaciu dobu podľa § 107 Občianskeho zákonníka. Napokon súd prvej inštancie takisto správne určil
začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 už okamihom, keď právny
predchodca žalobcu poskytol peňažné prostriedky žalovanému. Odvolací súd k tomu len dodáva, že
uvedeným okamihom nepochybne začala plynúť aj trojročná objektívna premlčacia doba podľa § 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá tiež uplynula pred podaním žaloby na súde.

12. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku,
ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá a súvisiacom výroku o náhrade trov konania (tento výrok
nebol odvolateľom vecne spochybnený) ako vecne správny potvrdil. Výrok, ktorým bolo konanie v časti
zastavené, nebol odvolaním žalobcu napadnutý, nadobudol právoplatnosť, a preto sa ho odvolací súd
nedotýkal.



13. V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, ktorý však bol v odvolacom konaní nečinný, teda mu
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

14. Občianske združenie E., so sídlom J., doručilo súdu dňa 18.04.2017 podanie, ktorým sa
domáhalo, aby bolo pribraté do konania ako osobitný subjekt na strane žalovaného s poukazom na ust. §
95 ods. 1 CSP s tým, že súhlas žalovaného s jeho vstupom do konania má zabezpečiť súd. Odvolací súd
konštatuje, že neboli splnené predpoklady pre procesný postup odvolacieho súdu v zmysle citovaného
zákonného ustanovenia, nakoľko absentoval súhlas žalovaného s pribratím uvedeného občianskeho
združenia do konania ako osobitného subjektu, preto návrh na pribratie Občianskeho
združenia E. ako osobitného subjektu na strane žalovaného ako nedôvodný zamietol.

15. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).