Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7S/143/2014 z 16. 3. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 16. marca 2016, sp. zn. 7S/143/2014, ECLI:SK:KSKE:2016:7014201476.1 Krajský súd Košice | 7S/143/2014 | ECLI:SK:KSKE:2016:7014201476.1 | 2016-03-16 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z., § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z., § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9a7141cf-5c8c-4b0b-9adb-cb1aa8b5a8ee Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7014201476.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7S/143/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201476
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7014201476.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu
JUDr. Judity Jurákovej a JUDr. Jozefa Kuruca v právnej veci žalobcu SILOTECH, s.r.o. Sečovce so
sídlom Kollárova 4, 078 01 Sečovce, IČO: 31 717 365, právne zastúpeného JUDr. Igorom Vargom,
advokátom so sídlom Hviezdoslavova 4, 075 01 Trebišov, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu
Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.
1100303/1/426863/2014/14230 z 30.09.2014, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi nepriznáva právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Žalobou z 09.12.2014 podanou v lehote uvedenej v ustanovení § 250b ods. 1 O. s. p.
sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č.
1100303/1/426863/2014/14230 z 30.09.2014, ktorým žalovaný ako vecne príslušný správny orgán
druhého stupňa v oblasti správy daní podľa zákona č. 333/2001 Z. z. o orgánoch štátnej správy v
oblasti správy daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov, zákona č. 479/2009 Z. z. o
orgánoch štátnej správy v oblastí daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) rozhodol podľa § 74
ods. 4 Daňového poriadku tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu
Košice č. 9813401/5/1157438/2014 z 18.06.2014, ktorým správca dane podľa ustanovenia § 68 ods. 5 a
6 Daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 81 000, - eur za zdaňovacie
obdobie január 2013.

2. Prvostupňové rozhodnutie z 18.06.2014 Daňový úrad Košice ako správca dane oprel o závery
vyplývajúce z Protokolu č. 9813401/5/1029858/2014/Vys zo dňa 18.03.2014 o daňovej kontrole na
zistenie oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie
obdobie január 2013.

Správca dane ako správny orgán prvého stupňa odôvodnil rozhodnutie z 18.06.2014 o určení rozdielu
dane z pridanej hodnoty v sume 81 000, - eur za zdaňovacie obdobie január 2013 žalobcovi ako
platiteľovi dane z pridanej hodnoty nasledovne:



„V zmysle zákona č. 222/2004 Z, z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov kontrolou
predložených dokladov bolo zistené nasledovné:

Správca dane pri kontrole dodávateľských faktúr preveril aj faktúry za priemyselný výskum, z ktorých
si daňový subjekt uplatnil odpočítanie dane vo výške celkom 81,000,- EUR. Priemyselný výskum
bol vyfakturovaný 2 faktúrami: faktúrou č. 00012013 zo dňa 04.01.2013 (pod im, č. DF-1) vo výške
150.000,00 -EUR z toho DPH v sadzbe 20% bola vyčíslená vo výške 25,000- EUR za priemyselný
výskum - plochý uzáver (šiber), ovládaný ručne, pneumaticky, elektricky (oblasť 1.3.) a faktúrou č.
00022013 zo dňa 10.1.2013 (pod int. č. DF-2) vo výške 336.000,00 EUR z toho DPH v sadzbe 20% bola
vyčíslená vo výške 56,000,00 EUR za priemyselný výskum - explózne odľahčovacie klapky (oblasť 1.4.).
Jednalo sa o faktúry za priemyselný výskum od spoločnosti ENSACO s.r.o.. Hviezdoslavova 7. Košice,
Správca dane v dostatočnej miere preveril všetky skutočnosti, ktoré, súviseli s priemyselným výskumom.

Podľa predložených dokladov počnúc Zmluvou o poskytnutí o nenávratný finančný príspevok z
prostriedkov Európskej únie až po ich úhradu na základe zaslanej a schválenej žiadosti o ich zaplatenie
je zrejmé, že priemyselný výskum bol uskutočnený pre spoločnosť SILOTECH s.r.o., Sečovce. V
dokumentoch, napr. vo vypracovaných záverečných správach z priemyselného výskumu sa okrem iného
uvádza, že objednávateľ priemyselného výskumu S1LOTECH s.r.o.. Sečovce má v hlavnej činnosti
produkciu oceľových síl. zásobníkov a podporných stavebných konštrukcií. Spoločnosť sa snaží udržať
na trhu rozširovaním svojho produktového portfólia a výsledkom výskumu bude nárast tržieb pomocou
uvedenia výsledkov výskumu na trh. Zo zámerov uskutočnenia priemyselného výskumu vyplýva, že
výsledkom výskumu majú byť nové výrobky schopné konkurovať na trhu iným výrobkom. Kontrolovaný
daňový subjekt ako bolo v priebehu daňovej kontroly zistené napriek činnostiam uvedeným vo výpise
z Obchodného registra a popisu činnosti v dokumentoch spracovaných s priemyselným výskumom v
kontrolovanom zdaňovacom období, ani v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach roka 2013 nevykazoval
tržby resp. zdaniteľné obchody vyplývajúce z výroby akýchkoľvek výrobkov, a už vôbec nie výrobkov
- produktov či výsledkov priemyselného výskumu. Daňový subjekt podľa vyjadrení splnomocneného
zástupcu nie je klasickou výrobnou fabrikou, skôr sa orientuje na realizácie projektov, zháňa a realizuje
projekty, školí ľudí k výrobe atypických výrobkov. Z uvedeného vyplýva, že výsledky priemyselného
výskumu, ktorý ako je uvedené v protokole podľa výpovedí zainteresovaných osôb na priemyselnom
výskume bol vykonaný na podnet personálne prepojenej spoločnosti SILOMETAL s.r.o.. Sečovce
mali byť prefakturované skutočnému užívateľovi výsledkov priemyselného výskumu, ktorý je zároveň
producentom hotových výrobkov.

Daňový subjekt SILOTECH s.r.o.. Sečovce v rámci projektu Priemyselný výskum a systémy manažérstva
kvality v spoločnosti. SILOTECH s.r.o., Sečovce, kód 25110320023. opatrenie 1.3 Podpora inovačných
aktivít v podnikoch, výzva KaHR-13DM-0901 realizoval v „Aktivite 2 - priemyselný výskum“. V
zdaňovacom období január 2013 predstavoval na základe 2 faktúr za priemyselný výskum sumu
405.000,- EUR bez dane - DPH v sadzbe 20% vo výške 81.000.- EUR. Daňový subjekt však nepreukázal
konkrétny výstup, t. j. využiteľnosť, ekonomický prínos a návratnosť „Aktivity 2 - priemyselný výskum“.
V záverečných správach z priemyselného výskumu sa uvádza, že výsledkom výskumu bude nárast
tržieb pomocou uvedenia výsledkov výskumu na trh. Kontrolovaný daňový subjekt SILOTECH s.r.o.
nepreukázal a nezdokladoval žiadne aktivity, ktoré by viedli k využitiu predmetu fakturácie priemyselný
výskum - plochý uzáver (šiber), ovládaný ručne, pneumaticky, elektricky (oblasť 1.3.) a priemyselný
výskum - explózne odľahčovacie klapky (oblasť 1,4.). Náklady vynaložené v súvislosti s fakturáciou
priemyselného výskumu na základe faktúry č. 00012013 zo dňa 4.1.2013 a faktúry č. 00022013 zo
dňa 10.1.2013 od ENSACO s.r.o.. Košice (vyplývajúce z projektu Priemyselný výskum a systémy
manažérstva kvality v spoločnosti SILOTECH s.r.o., Sečovce) z ktorých si platiteľ dane uplatnil nárok na
odpočítanie dane nie sú súčasťou ceny zdaniteľných plnení platiteľom dane uskutočnených. Svedčia o
tom uskutočnené zdaniteľné plnenia v kontrolovanom zdaňovacom období (len fakturácie za prenájom
podľa predložených odberateľských, faktúr na základe predložených uzatvorených zmlúv za prenájom,
resp. služby s ním spojené) aj v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach, ktoré boli do spísania protokolu
z kontroly t.j. do mesiaca február 2014 prekontrolované.

Právo odpočítať daň z tovaru alebo služby podľa § 49, ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov vzniká platiteľovi v deň, kedy pri tomto tovare alebo službe



vznikla daňová povinnosť. Samotný vznik práva na odpočítanie nezakladá právo na odpočítanie dane.
Uplatnenie práva na odpočítanie dane je podmienené zákonom definovanými podmienkami podľa §§
49 až 51 zákona.

Podľa § 49, ods. 2 platného zákona o dani z pridanej hodnoty môže odpočítať od dane, ktorú je povinný
platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Odpočítanie dane
v súlade so zákonom o dani z pridanej hodnoty aj podľa judikatúry Súdneho dvora EU je možné v
rozsahu v akom súvisí s ekonomickou činnosťou platiteľa (C-43505 Investrand, C-437/06 Securenta).
Ekonomickou činnosťou je činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem (§ 3 zákona o DPH).

Pre vznik nároku na odpočítanie dane podľa rozsudku súdneho dvora (C-40S/98 Abbey National Plc.)
je podstatné, aby prijaté tovary a služby mali priamu a bezprostrednú väzbu na zdaniteľné plnenia.
Výdavky, ktoré vznikli v súvislosti s ich obstaraním, sú súčasťou nákladov zdaniteľných transakcií.
Nákladové zložky musia vo všeobecnosti vzniknúť predtým, ako platiteľ uskutočnil zdaniteľné plnenia,
ku ktorým sa vzťahujú.

Počas výkonu daňovej kontroly daňový subjekt nepreukázal priamu a bezprostrednú súvislosť prijatých
zdaniteľných plnení - priemyselný výskum na plochý uzáver (šíber), ovládaný ručne, pneumaticky,
elektricky, - priemyselný výskum na explózne odľahčovacie klapky na dodanie tovarov a služieb ako
platiteľ. Taktiež daňový subjekt nepreukázal, že náklady na prijaté plnenia - priemyselný výskum, z
dodania ktorých si uplatnil odpočítanie dane sú súčasťou jeho výstupov a podliehajú dani.

Kontrolovaný daňový subjekt si uplatnil právo na odpočítanie dane z faktúry č. 00012013 zo dňa 4.1.2013
(pod int. č. DF-1) vo výške 150.000.00 EUR z toho DPH v sadzbe 20% bola vyčíslená vo výške 25.000.-
EUR za priemyselný výskum - plochý uzáver (šíber), ovládaný ručne, pneumaticky, elektricky a z faktúry
č. 00022013 zo dňa 10.1.2013 (pod int č. DF-2) vo výške 336.000.00 EUR z toho DPH v sadzbe
20% bola vyčíslená vo výške 56.000.00 EUR za priemyselný výskum - explózne odľahčovacie klapky v
rozpore s § 49, ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Správca dane po kontrole nepriznáva platiteľovi dane SILOTECH s.r.o.. Sečovce právo na odpočítanie
dane vo výške 25.000.- EUR z faktúry č. 00012013 a právo na odpočítanie dane vo výške 56.000.- EUR z
faktúry č. 00022013. Porušené bolo ustanovenie § 49, ods. 2 platného zákona o dani z pridanej hodnoty
môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov
a služieb ako platiteľ. Celkom správca dane neuznáva právo na odpočítanie dane vo výške 81.000,-
EUR.

Po doručení protokolu z daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu alebo jeho časti č. 9813401/5/1029858/2014/Vys spolu z výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam
uvedeným v protokole č. 9813401/5/1078844/2014/Vys daňový subjekt využil možnosť podania
písomného vyjadrenia k protokolu podľa § 46, ods. 8 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Správcovi
dane bolo doručené, dňa 10.04.2014 vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole z kontroly k č.
9813401/5/1078844/2014/Vys v písomnej forme. V zákonom stanovenej lehote daňový subjekt doručil
podanie - vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole aj elektronickými prostriedkami v zmysle §§
13 a 14 daňového poriadku. Daňový subjekt nesúhlasil so závermi správcu dane v doručenom protokole
a tvrdením, že spoločnosti nepatrí právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty vo výške 81.000,- EUR.
Navrhol preto správcovi dane prehodnotiť zistený stav a vysvetliť vo vvrubovacom konaní kto mal byť
adresátom ďalšej fakturácie, aby boli splnené podmienky na odpočítanie dane.

Vychádzajúc z vyjadrenia daňového subjektu k protokolu z kontroly zamestnanci správcu dane opätovne
prehodnotili závery uvedené v protokole z kontroly a vykonali 2 miestne zisťovania: v daňovom
subjekte SILOTECH s.r.o.. Kollárova 4, Sečovce a SILOMETAL s.r.o., Kollárova 4, Sečovce. Miestne
zisťovania boli vykonané v zmysle §§ 37 a 39 a § 19 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších
predpisov. Z miestnych zisťovaní boli spísané: zápisnica č. 9813401/5/1943692/2014 u daňového
subjektu SILOTECH s.r.o, Sečovce a zápisnica č. 9813401/5/1943495/2014 u daňového subjektu
SILOMETAL s.r.o., Sečovce. Bolo správcom dane zistené a do zápisníc zaznamenané, že od januára
2013 do mája 2014 neboli spoločnosťou SILOTECH s.r.o. Sečovce vystavené iné faktúry pre odberateľa
SILOMETAL s.r.o. okrem faktúr za prenájom hnuteľného a nehnuteľného majetku, resp. služieb
spojených s prenájmom nehnuteľnosti.



Pri opätovnom prehodnotení uskutočneného priemyselného výskumu zamestnanci správcu dane v
prípade uskutočnených miestnych zisťovaní v daňovom subjekte Zantec s.r.o.. Košice a Prospector
s.r.o., Košice ako dodávateľov priemyselného výskumu pre spoločnosť ENSACO s.r.o. Košice poukázali
na ústnom pojednávaní so zástupcom kontrolovaného daňového subjektu SILOTECH s.r.o,. Sečovce na
zistenie, že obidve uvedené spoločnosti iba prefakturovali práce spojené s priemyselným výskumom a
zohrávajú úlohu takého subjektu v reťazci, ktorý priemyselný výskum iba účelovo prefakturoval v snahe
získať daňovú výhodu (judikatúra Súdneho dvora EU, Rozsudok C-255 02 Halifax ple z 21.2.2006).

Z dôvodu, že zástupca daňového subjektu JUDr. Igor Varga, zastupujúci na základe generálnej
plnej moci iné argumenty ani dôkazy, ktoré by správca dane akceptoval nepredložil, zamestnanci
správcu dane v súlade s platným daňovým poriadkom upozornili daňový subjekt, že sa jedná o
poslednú zápisnicu pred vystavením rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane. Zápisnica o ústnom
pojednávaní bola so splnomocneným zástupcom kontrolovaného daňového subjektu spísaná pod
č.9813401/5/2679164/2014 dňa 10.06.2014.

Správca dane na základe vykonaných miestnych zisťovaní v daňovom subjekte SILOTECH s.r.o..
Sečovce a SILOMETAL s.r.o. Sečovce aj po opätovnom prehodnotení uskutočneného priemyselného
výskumu a následnej realizácie výsledkov priemyselného výskumu v nadväznosti na ustanovenia §§ 49
až 51 zákona o DPH (uplatnenie práva odpočítať daň v nadväznosti na daňovú povinnosť z tovarov a
služieb) nedospel k zmene o výsledku daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie január 2013 a potvrdzuje rozdiel dane v
takej výške, ako to uviedol v protokole č. 9813401/5/1029858/2014/Vys."

3. Žalovaný, konajúc o včas podanom odvolaní žalobcu zo 07.07.2014, preskúmavané rozhodnutie z
30.09.2014 oprel o obsah a závery dokazovania vykonaného správcom dane obsiahnuté v Protokole
č. 9813401/5/1029858/2014/Vys zo dňa 18.03.2014 pričom vo vzťahu k námietkam žalobcu uvedeným
v riadnom opravnom prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane z 18.06.2014
argumentoval žalovaný nasledovne:

„Dokazovanie je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti rozhodujúce pre
vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno)
rozdeľuje Daňový poriadok medzi správcu dane a daňový subjekt.

Podľa ustanovenia § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov právo odpočítať
daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová
povinnosť. Podľa ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, platiteľ
môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané. Právo na odpočítanie dane podľa ustanovenia § 49 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších
prepisov môže platiteľ dane podľa ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona uplatniť, ak pri
odpočítaní dane má faktúru od platiteľa dane vyhotovenú podľa ustanovenia § 71 zákona č. 222/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov.

Zákonná úprava postupu pri preukázaní oprávnenosti nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty
podľa ustanovenia § 49 a ustanovenia § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov
je vo vzťahu ku všeobecnej zákonnej úprave dokazovania v daňovom konaní (ustanovenia § 24
Daňového poriadku) špeciálna, nakoľko zákon o dani z pridanej hodnoty určil pre dokazovanie nároku
na odpočítanie presné a jednoznačné podmienky, ktoré je potrebné dodržať, lebo inak dôsledky z ich
nedodržania znáša daňový subjekt.

Z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že splnenie podmienok pre uplatnenie nároku
na odpočítanie dane preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt
preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný
uvádzať v priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,



skutočnosti na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný
viesť. V daňovom konaní je ťažisko dôkazného bremena na daňovom subjekte. Dôkazná povinnosť
je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Splnenie zákonných
podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane nespočíva len v predložení dokladov s predpísaným
obsahom.

Správca dane vykonal dokazovanie, ktorým preveril a získal dôkazy o využití výsledkov priemyselného
výskumu, ktorého cieľom malo byť na základe realizácie tohto výskumu a zavedenia systémov
manažérstva kvality zvýšiť konkurencieschopnosť výrobkov a samotného podniku, na účely svojho
podnikania v zmysle ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov.

Dôvodom, pre ktorý správca dane konštatoval porušenie ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov bola skutočnosť, že daňový subjekt nepreukázal použitie výsledkov
priemyselného výskumu, ktorý mu bol fakturovaný spoločnosťou ENSACO, s.r.o. faktúrami č. 00012013
a č. 0002213, na účely svojho podnikania, t.j. na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou
podľa odsekov 3 a 6 tak, ako to predpokladá ustanovenie § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení
neskorších predpisov.

Finančné riaditeľstvo SR z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia a z predloženého
spisového materiálu zistilo, že správca dane vykonaným dokazovaním zistil také skutočnosti, ktoré
nepreukázali opodstatnenosť uplatneného odpočítania dane.

Splnomocnený zástupca daňového subjektu, pri jednotlivých ústnych pojednávaniach uvádzal rôzne
stanoviská a tvrdenia.
- tvrdil, že z výsledkov priemyselného výskumu boli vytvorené, naprojektované a nakoniec aj vyrobené
výrobky (spoločnosťou SILOMETAL, spol. s.r.o.) uvedené v Čl. II. bode 1. bode 1. Zmluvy o dielo zo dňa
25.01.2010, ktoré sú vo svojej podstate novinky na trhu, a ktoré uvedením na trh posilnili ich súčasné
postavenie na trhu voči konkurencii, zároveň uviedol, že predaj týchto výrobkov sa nerealizuje (zápisnica
o ústnom pojednávaní č. 9813401/5/3658253/Vys zo dňa 01.08.2013),
- pri podaní žiadosti o nenávratný finančný príspevok neuvažoval o vytvorení nových výrobkov, ktoré by
boli distribuované na trhu a spoločnosť SILOMETAL, spol. s.r.o. vytvorila prototypy (zápisnica o ústnom
pojednávaní č. 9813401/5/4487960/2013/Vys zo dňa 03.10.2013),
- záujem o priemyselný výskum a o projekt čerpania prostriedkov z Európskej únie prejavila spoločnosť
SILOMETAL, spol. s.r.o., ktorá je personálne prepojená s daňovým subjektom - osobou konateľa, J.. K.
Y. (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9813401/5/4660483/2013/Vys zo dňa 15.10.2013 a zápisnica o
ústnom pojednávaní č. 9813401P/5/4660515/2013/Vys zo dňa 15.10.2013).

Z uvedených skutočností je nepochybné, že jednotlivé vyjadrenia splnomocneného zástupcu daňového
subjektu si navzájom odporujú, a že ani samotnému daňovému subjektu nebol zrejmý účel
použitia, resp. zmysel fakturovaných zdaniteľných obchodov. V rozpore s tvrdením splnomocneného
zástupcu daňového subjektu zo dňa 01.08.2013, ako aj s cieľom samotného výskumu - zvýšením
konkurencieschopnosti výrobkov a samotného podniku, je aj skutočnosť, že daňový subjekt počas
výkonu daňovej kontroly nepreukázal žiadnym spôsobom nielen využiteľnosť, ekonomický prínos ani
návratnosť uskutočneného priemyselného výskumu, ale ani zvýšenie konkurencieschopnosti výrobkov
a samotného podniku, je aj skutočnosť, že daňový subjekt počas výkonu daňovej kontroly nepreukázal
žiadnym spôsobom nielen využiteľnosť, ale ani zvýšenie konkurencieschopnosti podniku, resp. jeho
postavenia na trhu.

Z predloženého spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že správca dane umožnil daňovému subjektu
predložiť dôkazné prostriedky, ktoré by potvrdili právo na odpočítanie dane. Zrejmé je aj to, že daňový
subjekt, ktorý je zaťažený dôkazným bremenom na ten druh a obsah daňovej transakcie, ktorú deklaruje,
počas výkonu daňovej kontroly a ani v odvolacom konaní nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal,
že predmet fakturácie od spoločnosti ENSACO, s.r.o. - priemyselný výskum, z nákupu ktorého si uplatnil
odpočítanie dane, je alebo bude použitý na účely jeho podnikania. Bolo povinnosťou daňového subjektu,
a predovšetkým jeho významným právom, aby v záujme objasnenia skutočností, na ktoré ho správca



dane vyzve, predložiť všetky dôkazy, ktorými disponuje a tiež odpovedať na otázky správcu dane
konkrétne a jednoznačne.

Porušenie ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov konštatuje
aj sám odvolávajúci sa v podanom odvolaní, keď uvádza, že výsledkom priemyselného výskumu je
overenie hypotézy, preto výsledkom výskumu nie je prototyp, či výrobok, nakoľko k tomu nasleduje až
vývoj, a keďže daňový subjekt sa bezprostredne produkciou výrobkov nezaoberal, nemohli z nich ani
nasledovať výstupy a zdaniteľné obchody. K námietke odvolávajúceho sa, ktorou poukazuje na to, že
v podmienkach uskutočneného priemyselného výskumu nebol a nie je stanovený dátum, kedy musia
byť realizované jeho prvé výsledky súvisiace s produkciou nových výrobkov, Finančné riaditeľstvo SR
uvádza, že prijatie výkladu ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov
v tom zmysle, že nie je časové určenie použitia tovarov a služieb na účely podnikania, by znamenalo,
že výstupy zdaniteľného obchodu netreba vôbec preukazovať, resp. k výstupom by v budúcnosti vôbec
nemuselo dôjsť, ale nadmerný odpočet by si platiteľ mohol uplatniť kedykoľvek. V takomto prípade by
bol zákon o dani z pridanej hodnoty nadbytočný. V tejto súvislosti Finančné riaditeľstvo SR konštatuje,
že odvolávajúci sa nepreukázal nielen časovú, ale ani vecnú súvislosť.

Dôkazy - faktúry pre spoločnosť SILOMETAL, spol. s.r.o. za poskytnutie know-how č. OF-16/2014
(vystavená dňa 15.05.2014) a č. OF-20/204 (vystavená dňa 30.05.2014), predložené daňovým
subjektom v odvolacom konaní považuje Finančné riaditeľstvo SR za nedostatočné pre vyslovenie
záveru o uznaní nároku na odpočítanie dane, nakoľko z faktúr vystavených daňovým subjektom pre
personálne prepojenú spoločnosť SILOMETAL, spol. s.r.o. nie je zrejmé, čo konkrétne bolo predmetom
fakturácie, pričom tieto faktúry boli vystavené dodatočne, nakoľko počas miestneho zisťovania dňa
15.05.2014 sa v účtovníctve daňového subjektu ani v účtovníctve spoločnosti SILOMETAL, spol.
s.r.o. predmetné faktúry za poskytnutie know-how nenachádzali a počas miestneho zisťovania sa
ani splnomocnený zástupca daňového subjektu, ani konateľ spoločnosti SILOMETAL, spol. s.r.o.
o vystavení faktúr v blízkej dobe (faktúra č. OF-16/2014 vystavená v deň miestneho zisťovania)
nezmienili (zápisnica o miestnom zisťovaní č. 9813401/5/1943495/2014 a zápisnica o miestnom
zisťovaní č. 9813401/5/1943692/2014). Tvrdenie daňového subjektu, že plánuje začať s výrobou nie
je ničím podložené a preukázané. Rovnako daňový subjekt nepreukázal, okrem holého tvrdenia,
žiadnym spôsobom, že sa nachádza v štádiu výroby výrokov. Na základe uvedeného považuje
Finančné riaditeľstvo SR námietky daňového subjektu, že fakturáciou nekonkretizovaným know-how
pre spoločnosť SILOMETAL, spol. s.r.o. bola naplnená podmienka uvedená v ustanovení § 49 ods. 2
zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, a v prípade nabiehajúcej výroby nastane, za
neopodstatnené.

Finančné riaditeľstvo SR k námietke odvolávajúceho sa, že nemôže znášať následky iných daňových
subjektov pri ich dôkaznej núdzi, pričom si nie je vedomý zapojenia do reťazcov s cieľom získať daňovú
výhodu, uvádza, že táto námietka nie je relevantná, nakoľko správca dane síce v odôvodnení odvolaním
napadnutého rozhodnutia uviedol, že na ústnom pojednávaní so splnomocneným zástupcom daňového
subjektu poukázal na zistenie, že uvedené spoločnosti prefakturovali práce spojené s priemyselným
výskumom a zohrávajú úlohu takého subjektu v reťazci, ktorý prieskum iba účelovo prefakturoval v
snahe získať daňovú výhodu, správca dane sa vyjadroval k subdodávateľom, ale záver o neuznaní
nároku daňového subjektu na odpočítanie dane vyvodil z dôvodu porušenia ustanovenia § 49 ods.
2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov (aj keď je potrebné uviesť, že zo
spisového materiálu vyplývajú aj podstatné pochybnosti vo vzťahu k dodávateľovi ENSACO, s.r.o. a
jeho subdodávateľom).

Z vyššie uvedených skutočností, ako aj z predloženého spisového materiálu a vykonaného dokazovania
je zrejmé, že daňový subjekt nepredložil žiadne relevantné dôkazy o tom, že výsledky priemyselného
výskumu boli alebo budú použité na účely jeho podnikania. Uplatnením odpočítania dane z dodaného
priemyselného výskumu došlo k porušeniu prvej vety ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona č.
222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, keďže nebola splnená podmienka ich použitia na účely
podnikania ako platiteľa s výnimkou podľa odsekov 3 a 7 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších
predpisov.

Finančné riaditeľstvo SR z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov dospelo k záveru, že
daňový subjekt nepreukázal splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok a neuniesol dôkazné



bremeno vyplývajúce tak z ustanovenia § 49 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, ako
aj z ustanovenia § 24 Daňového poriadku, pričom správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 3
a ustanovením § 24 Daňového poriadku a posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery týkajúce sa
odpočítania dane boli vecne správne a následne prijaté závery sú v súlade s príslušnými ustanoveniami
zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, ako aj Daňového poriadku a majú oporu vo
vykonanom dokazovaní.“

II.

1. V žalobe z 09.12.2014 žalobca prostredníctvom právneho zástupcu uviedol
nasledovné žalobné námietky:

„Správny orgán v rozhodnutí uvádza, že daňový subjekt nepredložil relevantné dôkazy o tom, že
výsledky priemyselného výskumu boli alebo budú použité na účely jeho podnikania. Skutočnosť je však
taká, že daňový subjekt produkuje výrobky ako výsledok priemyselného výskumu, realizuje v súčasnosti
predaj výrobkov - produktov priemyselného výskumu. Správny orgán neuvádza v rozhodnutí použitie
výsledkov priemyselného výskumu s presným časovým ohraničením, ale vo výroku použil ohraničenie
výsledky „budú“ použité na účely, t.j. bez konkrétneho časového ohraničenia. Nesúhlasíme s tvrdením
správneho orgánu, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno.

Zdôrazňujeme, že výsledkom výskumu je overenie hypotézy a výsledkom overenia nemôžu byť konečné
výrobky na ich ďalšiu realizáciu, aj keď správny orgán na základe tejto skutočnosti nezaložil konečný
výrok vo svojom rozhodnutí. Dodávatelia priemyselného výskumu vykázali zdaniteľné plnenie, z ktorého
pre nás vyplývala možnosť uplatnenia práva odpočítať daň. K neoprávnenému čerpaniu prostriedkov zo
štátneho rozpočtu v tomto prípade nedošlo.

S takýmto rozhodnutím správneho orgánu sa nestotožňujeme, preto lebo rozhodnutie orgánu
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na
posúdenie veci, rozhodnutie je predčasné.

Napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je potrebné zrušiť, pretože po právnej stránke je toto
rozhodnutie nesprávne, skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov a je nedostačujúce na správne
posúdenie veci a jej právny záver.“

2. Na pojednávaní pred Krajským súdom v Košiciach konanom 17.03.2016 právny
zástupca žalobcu konkretizoval vznesené žalobné námietky nasledovne:

„Poukazujem na obsah žaloby a písomných vyjadrení, ktoré som predložil súdu v konaní a na ich
konkretizáciu chcem uviesť, že išlo v danom prípade o priemyselný výskum, ktorého následkom má byť
výroba výrobkov, pričom ako to vyplýva z písomnej dokumentácie u žalobcu má dôjsť k nárastu tržieb
v tom smere, že v roku 2018 sa jeho tržby majú realizovať na úrovni dva milióny eur ročne. Predmetné
výskumné priemyselné úlohy, ktoré boli predmetom fakturácie boli realizované na komponenty, ktoré
tvoria súčasť zásobníkov sypkých hmôt, ktoré žalobca vyváža aj do zahraničia. Práve predmetnou
výskumnou úlohou sa mali realizovať nedostatky na uzáveroch predmetných zásobníkov sypkých hmôt.
Závery správcu dane preto hodnotíme ako predčasné a rovnako aj rozhodnutia daňových orgánov
oboch stupňov. Ďalej poukazujeme na skutočnosť, že predmetná výskumná úloha bola postupne
predmetom fakturácie a podľa nás je nelogické, ak záverečná faktúra bola správcom dane uznaná a
neboli uznané faktúry, ktoré boli predmetom tohto konania. Znovu zdôrazňujem, že išlo o výskum, podľa
výsledkov ktorého ak sa vyvinie výrobok, bude sa aj v praxi u žalobcu realizovať. Navrhujem preto zrušiť
preskúmavané rozhodnutie žalovaného, pretože podľa nášho názoru je potrebné v podstate dokončiť aj
daňovú kontrolu a v rámci nej sa musí správca dane vysporiadať so všetkými zisteniami.

Ďalej právny zástupca žalobcu uviedol, že ak správca dane dospel k záveru o neuznateľnosti
deklarovaných obchodov preto lebo výstupom tohto výskumu neboli konkrétne výrobku, resp. výroba



realizovaná žalobcom, tak potom sa pýtam, či by tak postupoval aj v prípade, ak by výsledkom výskumu
neboli konkrétne výstupy, resp. keby sa preukázalo, že takáto forma realizácie výroby nie je možná.“

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 11.03.2015 vo vzťahu k žalobným námietkam
argumentoval nasledovne:

„Správca dane na základe vykonaného dokazovania a následného zhodnotenia získaných dôkazov
dospel k záveru, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane v rozpore s ustanovením § 49
ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Správca dane neuznal žalobcovi nárok
na odpočítanie dane z predmetných faktúr z dôvodu, že nebola preukázaná priama a bezprostredná
súvislosť prijatého zdaniteľného obchodu - priemyselného výskumu, na dodanie tovarov a služieb
daňovým subjektom ako platiteľom.

Žalobca v podanej žalobe uviedol, že nesúhlasí s tvrdením správneho orgánu, že daňový
subjekt neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca poukazuje na to, že v skutočnosti daňový subjekt
produkuje výrobky ako výsledok priemyselného výskumu, realizuje v súčasnosti predaj výrobkov -
produktov priemyselného výskumu, pričom správny orgán neuvádza v rozhodnutí použitie výsledkov
priemyselného výskumu s presným časovým ohraničením, ale vo výroku použil ohraničenie výsledky
„budú“ použité na účely, t. j. bez konkrétneho časového ohraničenia. Žalobca zároveň zdôraznil, že
výsledkom výskumu je overenie hypotézy a výsledkom nemôžu byť konečné výrobky na ich ďalšiu
realizáciu. Dodávatelia priemyselného výskumu vykázali zdaniteľný obchod, z ktorého pre daňový
subjekt vyplývala možnosť uplatnenia práva odpočítať daň, a teda nedošlo k neoprávnenému čerpaniu
prostriedkov zo štátneho rozpočtu. Žalobca sa nestotožňuje s rozhodnutím správneho orgánu preto,
lebo rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavuje
nepostačujúce pre posúdenie veci a rozhodnutie považuje za predčasné.

Žalovaný súhlasí s tvrdením žalobcu, že výsledkom výskumu je overenie hypotézy, a teda výsledkom
výskumu nemôžu byť konečné výrobky, ktoré majú byť výsledkom vývoja. Žalobca však nepreukázal, že
výsledky fakturovaných výskumov použil na účely svojho podnikania, t. j. že výsledky výskumov aplikoval
alebo bude aplikovať pri výrobe svojich produktov určených na ďalšie podnikateľské účely. K námietke
žalobcu, že v skutočnosti daňový subjekt produkuje výrobky ako výsledok priemyselného výskumu,
realizuje v súčasnosti predaj výrobkov - produktov priemyselného výskumu, Finančné riaditeľstvo SR
uvádza, že aj v tomto prípade sa jedná o ničím nepodložené tvrdenie.

Žalobca v podanej žalobe poukázal na to, že správny orgán neuvádza v rozhodnutí použitie výsledkov
priemyselného výskumu s presným časovým ohraničením, ale vo výroku použil ohraničenie výsledky
„budú“ použité na účely, t. j. bez konkrétneho časového ohraničenia. Žalobca zároveň uviedol, že
dodávatelia priemyselného výskumu vykázali zdaniteľný obchod, z ktorého pre žalobcu vyplývala
možnosť uplatnenia práva odpočítať daň, a teda nedošlo k neoprávnenému čerpaniu prostriedkov
zo štátneho rozpočtu. Žalovaný k uvedeným tvrdeniam žalobcu uvádza, že samotná skutočnosť, že
voči žalobcovi bola uplatnená daň iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré majú byť
platiteľovi dodané (ustanovenie § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisov), nezakladá automaticky právo žalobcu na odpočítanie dane, nakoľko ustanovenie § 49
ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov ukladá platiteľovi pri uplatnení práva
na odpočítanie dane z tovarov a služieb aj splnenie podmienky, že tieto tovary a služby použije ako
platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7 citovaného ustanovenia. Ustanovenie § 49 ods. 2 zákona
č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov síce neurčuje presné časové ohraničenie, kedy majú
byť dodané tovary a služby použité na ďalšie podnikateľské účely platiteľa, avšak ten, kto si chce
uplatniť nárok na odpočítanie dane z dodaných tovarov a služieb, musí vedieť presne označiť konkrétny
spôsob ich budúceho využitia. Žalovaný zároveň poukazuje na to, že prijatie výkladu ustanovenia §
49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov v tom zmysle, že nie je časové
určenie použitia tovarov a služieb na účely podnikania, by znamenalo, že výstupy zdaniteľného obchodu
netreba vôbec preukazovať, resp. k výstupom by v budúcnosti vôbec nemuselo dôjsť, ale nadmerný
odpočet by si platiteľ mohol uplatniť kedykoľvek. Žalobca v priebehu daňovej kontroly tvrdil, že z
výsledkov priemyselného výskumu boli naprojektované a vytvorené výrobky uvedené v ČI. II bode I
Zmluvy o dielo uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou ENSACO, s.r.o., ktorých sa predmetný
výskum týkal, a ich uvedením na trh posilnili súčasné postavenie žalobcu na trhu voči konkurencii,



pričom tieto výrobky ako výsledok priemyselného výskumu si nechal vyrobiť v spoločnosti SILOMETAL
spol. s r.o. O tejto skutočnosti nepredložil žalobca počas výkonu daňovej kontroly, vyrubovacieho
konania, ani v odvolacom konaní žiadne dôkazy (napr. faktúry od spoločnosti SILOMETAL spol. s r.o.
za výrobu predmetných výrobkov, faktúry za ich následný predaj...). Z ďalšieho vyjadrenia žalobcu
vyplynulo, že nikdy neuvažoval o vytvorení nových výrobkov, ktoré by boli distribuované na trhu. K
ekonomickému prínosu spoločnosti uviedol žalobca správcovi dane, že by ho bolo možné skúmať v
personálne prepojenej spoločnosti SILOMETAL spol. s r.o., nakoľko záujem o projekt čerpania fondov z
Európskej únie prejavila práve táto spoločnosť. Skutočnosť, že o priemyselný výskum prejavila záujem
spoločnosť SILOMETAL spol. s r.o. vyplynulo aj z výpovede splnomocneného zástupcu spoločnosti
ENSACO, s.r.o., ktorá žalobcovi fakturovala predmetné výskumy. Správca dane sa vo vyrubovacom
konaní zameral na preverenie zdaniteľných obchodov vyplývajúcich z priemyselných výskumov, avšak
tie potvrdené neboli. Žalobca vystavil faktúry spoločnosti SILOMETAL spol. s.r.o. č. OF-16/2014 (zo
dňa 15.05.2014) a č. OF-20/2014 (zo dňa 30.05.2014) za poskytnutie know-how, z ktorých však nie
je zrejmé, čo konkrétne bolo predmetom fakturácie a žalovaný považuje vystavenie týchto faktúr za
účelové, nakoľko boli vystavené po vykonanom miestnom zisťovaní správcom dane dňa 15.05.2014 v
spoločnosti SILOMETAL, spol. s.r.o. a ani konateľ spoločnosti SILOMETAL, spol. s r.o., ani žalobca, sa
dňa 15.05.2014 počas miestneho zisťovania nezmienili o poskytnutí know-how žalobcom spoločnosti
SILOMETAL, spol. s r.o.

Na základe skutočnosti, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy o svojich tvrdeniach, pričom samotné
tvrdenia si odporovali, má Finančné riaditeľstvo SR za jednoznačne preukázané, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno vyplývajúce tak z ustanovenia § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisov, ako aj z ustanovenia § 24 Daňového poriadku, nakoľko nepreukázal, že účel výskumu súvisí
s podnikateľským zámerom žalobcu, teda, že žalobca chcel využiť výsledky výskumu na účely svojho
podnikania. Finančné riaditeľstvo SR konštatuje, že v priebehu výkonu daňovej kontroly ani počas
vyrubovacieho konania neuprel správca dane žalobcovi žiadne právo vyplývajúce z právnej úpravy
ustanovenej v ustanovení § 45 Daňového poriadku, pričom daňový subjekt mal dostatočný časový
priestor na preukázanie skutočností, ktoré by mali vplyv na správne určenie dane. Zásada objektívnej
pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie
dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v
daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.

Žalovaný k námietkam, ktoré sa týkajú nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho
právneho posúdenia veci, uvádza, že preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré
mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní. Žalovaný sa v žalobou napadnutom
rozhodnutí dôkladne zaoberal a vysporiadal sa so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní. Žalovaný
posúdením celého rozhodnutia správcu dane, ako aj obsahu predloženého spisového materiálu, dospel
k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery týkajúce sa porušenia citovaných
ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov boli vecne správne a sú v súlade
tak s príslušnými ustanoveniami citovaného zákona, ako aj Daňového poriadku. Postup správcu dane,
ako aj žalovaného, nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobcu a
námietky žalobcu uvedené v podanej žalobe sú neopodstatnené.“

4. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom podaní zo 14.10.2015
v právnej reakcii na vyjadrenie žalovaného z 11.03.2015 uviedol nasledovné:

„Žalovaný v predmetnom vyjadrení poukazuje na závery z vykonanej daňovej kontroly, vyrubovacieho
konania a následného odvolacieho konania získané na základe subjektívneho hodnotenia dôkazov
správcom dane.

Žalobca v žalobe poukázal na dôvody, ktoré zakladajú oprávnenosť preskúmania rozhodnutia správneho
orgánu.

Žalovaný poukazuje na závery získané z rozhodnutia napadnutého odvolaním, avšak už v nasledujúcej
vete tvrdí, že sa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní.



Odvolací orgán vo svojej činnosti má povinnosť preskúmať rozhodnutie napadnuté odvolaním nielen v
rozsahu odvolania, ale aj z úradnej povinnosti, a to nielen formálne, ale aj procesne.

V prípade dodržania zákonných povinností by odvolací orgán musel akceptovať rozpor odvolaním
napadnutého rozhodnutia s čl. II ods. 2 Ústavy, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (t. j. subjektívne výklady,
dohady a interpretačné konštrukcie správcu dane nad rámec práva nie sú prípustné).

Žalovaný vykonal dokazovanie vo vyrubovacom konaní tromi úkonmi (viď str. 2 predmetného vyjadrenia),
ktoré správca dane vyhodnotil len podľa svojej úvahy a neakceptoval vyjadrenia žalobcu poukazujúce
na realizáciu obchodu. Splnenie povinností uložených žalobcovi pri vedení účtovníctva nebolo
spochybnené.

Žalovaný nevyhodnotil vo svojom rozhodnutí závery získané z dokazovania, že jeho dodávateľ faktúru,
na základe ktorej došlo k dodaniu priemyselného výskumu, riadne vedie v účtovníctve a splnil si daňovú
povinnosť. Teda tvrdenie žalobcu, že jeho konaním nedošlo k neoprávnenému čerpaniu prostriedkov zo
štátneho rozpočtu je podložené konkrétnym dôkazom, ktorý žalovaný nepovažoval za podstatný pretože
sa s ním žiadnym spôsobom v rozhodnutí nevysporiadal.

Žalovaný zľahčuje a zužuje zámer zákonodarcu ustanovený v § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.,
ktorým neukladá daňovému subjektu povinnosť niečo vykonať alebo strpieť v určitej dobre a tým využiť
ústavné právo daňového subjektu, ktorý je oprávnený vykonať, čo nie je zákonom zakázané. Žalovaný
je však oprávnený vykonať len to, čo zákon ukladá a preto konal v rozpore s vyššie cit. článkom II. ods.
2 Ústavy SR a svoje pochybnosti vyhodnotil v neprospech žalobcu.

Podľa ust. § 24 ods. 2 až 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov
postupuje pri výkone daňovej kontroly správca dane a rovnako v odvolacom konaní žalovaný. Vo svojom
vyjadrení na str. 3 v deviatom riadku zdola však žalovaný uvádza, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy o
efektivite posilnenia postavenia žalobcu na trhu voči konkurencii, a tým o udržaní a zvýšení ekonomickej
stability žalobcu a pritom žalovaný má možnosť zvláštnej evidencie také dôkazy získať (§ 24 ods. 3
zákona č. 563/2009 Z. z.). Žalovaný teda nevyužil postup v zmysle ust. § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní a nezistil čo najúplnejšie skutočnosti nevyhnutné pre účely správy daní, pričom nie
je viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové
nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania (vyrubovacie
konanie, odvolacie konanie), ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane
povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať
na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (ust. § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z.), pričom toto
vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej
aplikácie relevantných zákonných ustanovení.

K uvedenému poukazujem na právny názor Najvyššieho správneho súdu ČR v rozsudku 8 Afs 74/2009,
str. 8 Afs 74/2009 - 109, druhý odsek, cit: „Zásada voľného hodnocení důkazu neznamená, že by správce
daně, potažmo následné soud, mél pri svém rozhodování na výběr, které z důkazu provede a které
nikoli a o které z provedených důkazu opře své skutkové závěry a které prohlásí za nerelevantní či
nadbytečné. Nelze totiž pripustit, aby posuzující orgán připustil pouze takové důkazy, ktoré svědčí jen
ve prospěch či jen v neprospěch daňového subjektu. Důkazní návrh nelze odmítnout jen proto, že je v
rozporu s jiným - dříve- získaným důkazem.“

Použitie a hodnotenie subjektívnych záverov žalovaného je zrejmé aj z tvrdenia na str. 3, šiesteho
riadku zdola: „Žalobca nikdy neuvažoval o vytvorení nových výrobkov", aj napriek avizovanej spolupráci
žalobcu so spoločnosťou SILOMETAL spol. s r.o. a výpovedi zástupcu spoločnosti ENSACO s.r.o.
žalovaný túto spoluprácu so svojom rozhodnutí nezohľadnil.



Rozpor s čl. II. ods. 2 Ústavy SR je zrejmý aj vo vyjadreniach žalovaného na str. 4 ods. 1, riadok
4: ,,Za poskytnutie know-how, z ktorých však nie je zrejme, čo konkrétne bolo predmetom fakturácie“,
na základe pochybností žalovaný považuje vystavenie faktúr za účelové. Žalobca však poukazuje na
tú skutočnosť, že nie je zákonom zakázané vystaviť opravnú faktúru po ukončení daňovej kontroly
protokolom. Žalovaný nevyužil postup podľa ust. § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
a nevypočul svedkov, ktorí sa k pochybnostiam žalovaného mohli vyjadriť. Teda žalovaný využil k
vydaniu rozhodnutia závery získané na základe pochybností a konštrukčných prvkov kontrolórov, ktoré
sú neprípustné podľa čl. II ods. 2 Ústavy SR.

Žalovaný pri preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia neuplatnil zásadu zachovávania práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb v súlade s ust. § 3 ods. 1 zákona č.
563/2009 Z. z. o správe daní.

Z uvedených dôvodov preto považujem vyjadrenie žalovaného za rovnako neurčité, ako jeho
rozhodnutie, ktoré je predmetnou žalobou napadnuté a preto trvám na podanej žalobe v celom rozsahu“.

III.

Súd v konaní podľa druhej hlavy, piatej časti O. s. p. (§ 247 a nasl. O. s. p.) preskúmal rozhodnutie
žalovaného v právnych medziach žaloby (§ 249 ods. 2 O. s. p.), oboznámil sa s obsahom
administratívneho spisu žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa a dospel k záveru, že žaloba
nie je dôvodná.

Podľa článku 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí
orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci,
ak tak ustanoví zákon.

Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na
súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak (článok 46 ods. 2 druhá
veta Ústavy SR).

Podľa článku 46 ods. 4 Ústavy SR podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví
zákon.

Právne podmienky súdnej ochrany garantovanej Ústavou Slovenskej republiky sú upravené v piatej časti
O. s. p. (§ 244 a nasl. O. s. p.) - správne súdnictvo.

Podľa § 244 ods. 2 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a
postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy
a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a
povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho
orgánu“).

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako
aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo
právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických
osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3, prvá veta O. s. p.).

Podľa § 249 ods. 2 O. s. p. žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie
rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie v akom rozsahu sa toto rozhodnutie



a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho
orgánu, a aký konečný návrh robí.

Vychádzajúc z princípu trojdelenia štátnej moci je potrebné konštatovať, že v rámci výkonnej moci
orgány verejnej správy zmocnené právnou normou štátom pre rozhodovanie v konkrétnej oblasti verejnej
správy rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach subjektov práva, pričom
pre ich činnosť je dominantným ustanovenie článku 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány
môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Právna úprava správneho súdnictva v Slovenskej republike a na ňu nadväzujúca judikatúra Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sa opierajú o hore citované ustanovenia Ústavy SR a jej dominantnými
piliermi sú zásada subsidiarity súdneho preskúmavacieho konania vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
orgánov verejnej správy, ako aj dispozičná právna zásada, ktorej obsahom je povinnosť správneho súdu
preskúmať žalobou napadnuté rozhodnutie v právnych medziach vznesených žalobných námietok (§
249 ods. 2 O. s. p.). Súdne preskúmavacie konanie podľa druhej hlavy, piatej časti O. s. p. pritom nie je
pokračovaním administratívneho konania, a preto účastník konania (žalobca), ktorý sa cíti byť dotknutý
rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej správy, je nositeľom práva zadefinovať predmet a právne
hranice súdneho preskúmavacieho konania vo vzťahu k rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.

Obsahom žaloby z 09.12.2014 boli námietky uvedené v článku II., bod 1 odôvodnenia tohto rozsudku,
ktorých právnou analýzou súd zistil, že žalobca neuznal konštatovanie daňových orgánov oboch
stupňov, podľa ktorého žalobca ako daňový subjekt nepredložil relevantné dôkazy o tom, že výsledky
priemyselného výskumu ako predmet žalobcom deklarovaného plnenia od spoločnosti ENSACO s.r.o.
Košice boli alebo budú použité na účel jeho podnikania. Žalobca tvrdil, že ako daňový subjekt produkuje
výrobky ako výsledok daného priemyselného výskumu a realizuje v súčasnosti predaj výrobkov ako
produktov tohto výskumu. V tejto súvislosti žalobca zvýrazňoval neexistenciu časového obmedzenia
(ohraničenia) pre použitie výsledkov priemyselného výskumu (opierajúc sa zrejme o skutočnosť, že
Slovenská inovačná a energetická agentúra mu nestanovila časové podmienky pre použitie výsledkov
výskumu v podnikaní).

Ďalšou námietkou žalobca stroho konštatoval, že nesúhlasí s tvrdením správneho orgánu, že daňový
subjekt neuniesol dôkazné bremeno.

Vo vzťahu k obsahu deklarovaného zdaniteľného plnenia žalobca zdôraznil, že „výsledkom výskumu je
overenie hypotézy a výsledkom overenia nemôžu byť konečné výrobky na ich ďalšiu realizáciu, aj keď
správny orgán, na základe tejto skutočnosti nezaložil konečný výrok vo svojom rozhodnutí. Dodávatelia
priemyselného výskumu vykázali zdaniteľné plnenie, z ktorého pre nás vyplývala možnosť uplatnenia
práva odpočítať daň. K neoprávnenému čerpaniu prostriedkov zo štátneho rozpočtu v tomto prípade
nedošlo.“

Ako to vyplýva z obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného z 30.09.2014 a rozhodnutia správcu
dane - Daňového úradu Košice z 18.06.2014, ktorými bol žalobcovi právoplatne určený rozdiel dane
v sume 81 000, - eur za zdaňovacie obdobie január 2013, ktoré sú podľa názoru súdu podrobne a
vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnené a sú zároveň v súlade s obsahom administratívneho spisu
daňových orgánov oboch stupňov, žalobca na základe zmluvy o dielo z 25.01.2010 deklaroval plnenie
od spoločnosti ENSACO, s.r.o. Hviezdoslavova 7, Košice fakturované dvoma faktúrami - faktúrou č.
00012013 zo dňa 04.01.2013 vo výške 150 000, - eur za priemyselný výskum - plochý uzáver (šiber),
ovládaný ručne, pneumaticky, elektricky a faktúrou č. 00022013 zo dňa 10.01.2013 vo výške 336 000,
- eur za priemyselný výskum - explózne odľahčovanie klapky. Predmetné plnenia, z ktorých si žalobca
uplatnil nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty boli obsahom daňovej kontroly, výsledky ktorej
boli obsiahnuté v protokole č. 9813401/5/1029858/2014/Vys zo dňa 18.03.2014 o daňovej kontrole na
zistenie oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie
obdobie január 2013.

Závery správcu dane, opierajúce sa o výsledky daňovej kontroly obsiahnuté v protokole z 18.03.2014
konštatovali nesplnenie právnych podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty u žalobcu podľa
§ 49 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.



Podľa § 49 ods. 1 uvedeného zákona právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

S citovanými zákonným ustanovením úzko súvisí právna úprava obsiahnutá v § 49 ods. 2, prvá veta
zákona o DPH, podľa ktorej platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovaru a
služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7.

Povinnosťou žalobcu bolo teda v preskúmavanej právnej veci preukázať, že plnenia od dodávateľa
ENSACO, s.r.o. Košice označené vo faktúrach zo 04.01.2013 na sumu 150 000, - eur a z 10.01.2013
na sumu 336 000, - eur boli ním ako platiteľom DPH použité na vlastné dodávky tovarov a služieb v
ďalších zdaňovacích obdobiach nasledujúcich po kontrolovanom období január 2013. Žalobca však v
rámci daňovej kontroly takéto dôkazy neprodukoval, pričom správca dane podľa názoru súdu správne
vyhodnotil ako účelové fakturácie žalobcu vo vzťahu k spoločnosti SILOMETAL, s.r.o. faktúrami za
poskytnutie know how č. OF-16/2014 z 15.05.2014 a č. OF-20/2014 z 30.05.2014. Správne je zistenie
správcu dane, že predmetné faktúry boli vystavené dodatočne, nakoľko počas miestneho zisťovania
dňa 15.05.2015 uskutočneného správcom dane sa v účtovníctve daňového subjektu (žalobcu) ani
v účtovníctve spoločnosti SILOMETAL, s.r.o. predmetné faktúry nenachádzali a počas miestneho
zisťovania sa ani splnomocnený zástupca daňového subjektu, ani konateľ spoločnosti SILOMETAL,
s.r.o. o vystavení faktúr v blízkej dobe nezmienili.

Ako to ďalej vyplýva z obsahu administratívneho spisu, žalobca v priebehu daňovej kontroly
a vyrubovacieho konania neprodukoval žiadne ďalšie relevantné dôkazy o použití deklarovaných
zdaniteľných plnení od spoločnosti ENSACO s.r.o. Košice vo vlastnej podnikateľskej činnosti.

V tejto súvislosti súd zároveň považuje za dôvodnú a právne výstižnú aj argumentáciu žalovaného
na pojednávaní pred krajským súdom 17.03.2016, v rámci ktorej žalovaný v súlade s obsahom
preskúmavaného rozhodnutia a písomného stanoviska k žalobe zdôraznil, že spoločnosť SILOTECH
s.r.o. Sečovce (žalobca) a spoločnosť SILOMETAL, s.r.o. Sečovce sú dva samostatné právne subjekty
a splnenie podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty správne preto správca dane posudzoval
vo vzťahu k žalobcovi, a nie inému daňovému subjektu.

Z ustálenej súdnej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, opierajúcej sa o dotknuté ustanovenia
daňového poriadku (predtým zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) vyplýva dôkazná
povinnosť daňového subjektu preukázať, že ním deklarované obchody vo faktúrach odrážajú skutočnosť
a že deklarované plnenia následne využil vo vlastnej podnikateľskej činnosti. Ako už súd vyššie
uviedol, žalobca dôkazné bremeno v daňovom konaní ani podľa názoru súdu neuniesol, a to v právne
posudzovanej časti splnenia podmienok podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Podmienkou pre odpočítanie
dane z pridanej hodnoty a pre vznik nároku na odpočítanie dane je totiž podľa § 49 ods. 2 skutočnosť,
že platiteľ dane príjme tovar alebo službu na uskutočňovanie svojich dodávok tovarov a služieb, ktoré
podliehajú dani na výstupe, prípadne, ktoré sú oslobodené od dane s nárokom na odpočet dane.

Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych
predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo
najavo.

Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly, alebo daňového konania a vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods. 2 Daňového
poriadku).



Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-
právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový
poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca
dane dokazovanie vykonáva, pričom jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane. Dokazovanie je procesným postupom, na základe ktorého správca dane získa poznatky a
informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie, pričom pri
dokazovaní správca dane nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov; daňové konanie nie je pritom
konaním vyhľadávacím. Ako to vyplýva z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vzťahujúcej sa na posúdenie otázky dôkaznej povinnosti pri preukazovaní nároku na odpočítanie dane
z pridanej hodnoty, „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č.
511/1992 Z.z. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť
dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za
zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom
odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou
preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok“ (Rozsudok NS
SR č.k. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 78/2011-17
z 23.02.2011).

Zaťaženie žalobcu dôkazným bremenom v preskúmavanej právnej veci po obsahovej právnej stránke
znamenalo povinnosť žalobcu preukázať v súlade s ustanovením § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, že
ním uplatnené právo na odpočítanie dane z plnenia od spoločnosti ENSACO s.r.o. Košice s celkovou
výškou dane z pridanej hodnoty 81 000, - eur súvislo s použitím predmetných fakturovaných plnení ním
ako platiteľom dane z pridanej hodnoty. Žalobca bol povinný v konaní pred správnym orgánom prvého
stupňa - správcom dane a žalovaným preukázať, že plnenia od spoločnosti ENSACO s.r.o. Košice
použil v rámci svojej podnikateľskej činnosti v ďalších zdaňovacích obdobiach pre vlastné podnikanie v
predmete podnikania realizovanom žalobcom podľa jeho oprávnenia na podnikanie, a to s konkrétnymi
ekonomickými dopadmi fakturovaných plnení na jeho vlastnú podnikateľskú činnosť. Daňová kontrola
realizovaná v značnom časovom odstupe od kontrolovaného zdaňovacieho obdobia január 2013 však
konštatovala nesplnenie danej zákonnej dôkaznej povinnosti žalobcu vyplývajúcej z hore citovaných
ustanovení Daňového poriadku.

Právny rámec dokazovania koncipovaný v dotknutých ustanoveniach Daňového poriadku pritom
umožňuje správcovi dane uskutočniť v ním zvolenom rozsahu vlastné dokazovanie, výsledkom
ktorého bolo v preskúmavanej právnej veci aj spochybnenie reálnosti plnenia medzi žalobcom ako
objednávateľom a spoločnosťou ENSACO s.r.o. Košice ako zhotoviteľom podľa zmluvy o dielo z
25.10.2010. Dokazovanie správcu dane zamerané na spoločnosti Prospector s.r.o. a Zantec s.r.o. ako
subdodávateľmi spoločnosti ENSACO s.r.o. vo vzťahu k žalobcovi obsahuje relevantné zistenia správcu
dane tvoriace súčasť administratívneho spisu, podľa ktorých ide o nekontaktné subjekty.

Súd záverom uvádza, že predmetom administratívneho konania v preskúmavanej právnej veci bolo
posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z právnych
vzťahov so spoločnosťou ENSACO s.r.o. Košice, a preto nebolo úlohou daňových orgánov, ani
povinnosťou súdu zaoberať sa právami a povinnosťami žalobcu vyplývajúcimi z jeho právneho vzťahu
so Slovenskou inovačnou a energetickou agentúrou pôsobiacou v právnom režime zákona č. 528/2008
Z.z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskej únie.

Mimo rámec administratívneho a súdneho preskúmavacieho konania je aj posúdenie prípadnej trestnej
zodpovednosti zainteresovaných osôb na deklarovaných obchodoch, tak ako to vyplýva z oznámenia



Daňového úradu Košice, pobočka Trebišov č. 9813401/5/5312987/2014/Vys zo 04.12.2014 o podozrení
zo spáchania daňového trestného činu.

Poukazujúc na hore uvedené dôvody súd vyhodnotil žalobné námietky v preskúmavanej právnej veci
ako nedôvodné a stotožňujúc sa s obsahom odôvodnenia rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov
korešpondujúcich s obsahom administratívneho konania, zamietol žalobu podľa § 250j ods. 1 O. s. p.
ako nedôvodnú.

O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý
v konaní nebol úspešný, nepriznal právo na náhradu trov konania.

Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods.9, posledná veta zákona č.
757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave
prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie
musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník
dostal jeden rovnopis.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.