Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 23S/80/2019 z 24. 9. 2019 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 24. septembra 2019, sp. zn. 23S/80/2019, ECLI:SK:KSBB:2019:6019200187.2 Krajský súd Banská Bystrica | 23S/80/2019 | ECLI:SK:KSBB:2019:6019200187.2 | 2019-09-24 | Uznesenie Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 250v ods. 3 OSP, § 250g OSP, § 44 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/91ed06f2-5ef4-4588-bf7b-b15bfefcad0a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6019200187.2 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 23S/80/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6019200187
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6019200187.2

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, v právnej veci žalobcu: KAMWOOD, s.r.o., Lučenec, so
sídlom Skladištná 4676, 984 01 Lučenec, IČO: 36 628 654, právne zast.: Advokátska kancelária UHAĽ
s.r.o., so sídlom Štefana Moyzesa 9877/43, 960 01 Zvolen, IČO: 47 236 655, za ktorú koná JUDr. Maroš
Uhaľ, advokát a konateľ, proti žalovanému: Daňový úrad Banská Bystrica, so sídlom Nová ul. 13, 974
04 Banská Bystrica, v konaní proti inému zásahu orgánu verejnej správy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou, doručenou Krajskému súdu v Banskej Bystrici dňa 09.11.2015, sa žalobca domáhal, aby súd
zakázal žalovanému pokračovať v nezákonnom zásahu, spočívajúcom v daňovej kontrole na zistenie
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie júl
2015, ktorá začala dňa 19.10.2015 na základe Oznámenia žalovaného zo dňa 07.10.2015 pod č.
20943910/2015 a prikázal žalovanému obnoviť stav pred zásahom, a to všetko v lehote 10 dní od
právoplatnosti rozsudku.

2. Žalobca v žalobe namietal a uvádzal najmä tieto skutočnosti:
1) Žalovaný vykonáva daňové kontroly u žalobcu bez toho, aby mal na vykonanie týchto kontrol
materiálny dôvod. Po viacerých predchádzajúcich rozhodnutiach a konaniach žalovaného nadobudol
žalobca presvedčenie, že cieľom daňových kontrol nebolo overenie splnenia podmienok na nadmerný
odpočet dane, ale dosiahnutie úpadku žalobcu. Spoločnosť žalobcu je kontrolovaná aj za obdobia
rokov 2013 - 2015, kedy už žalobca prestal predávať drevnú hmotu podľa názoru daňových orgánov
„pochybným odberateľom“ do Maďarska. Žalovaný dôvod na vykonanie kontroly v predmetnej veci
neuviedol v oznámení o začatí daňovej kontroly. To, že Daňový poriadok neukladá povinnosť oznamovať
dôvod vykonania daňovej kontroly, však neznamená, že žalovaný môže vykonávať daňovú kontrolu
bezbreho a opakovane v priebehu niekoľkých zdaňovacích období. Nerešpektuje sa tým princíp
proporcionality, zakotvený v § 3 ods.1 Daňového poriadku.
2) Uvedeným postupom dochádza žalovaným k zneužívaniu jeho právomoci a ľubovôli, čo je v rozpore
s princípom právneho štátu, zakotvenom v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.
3) Žalovaný vykonávaním daňových kontrol zasahuje do osobnej sféry spoločnosti žalobcu vyplývajúcej
z čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, ktorá vyjadruje skutočnosť, že jednotlivec a jeho slobodné konanie má v
materiálnom právnom štáte vždy prioritu pred štátnou mocou realizovanou zákonom.
4) Daňový systém musí byť z hľadiska koncepcie a konkrétnosti aplikácie transparentný, predvídateľný
a primeraný. Vo vzťahu k spoločnosti žalobcu sa stáva však nepredvídateľným a neprimeraným. Ak
žalovaný nedisponuje materiálnym dôvodom na vykonávanie daňovej kontroly, potom nemožno hovoriť
ani o transparentnosti. Ak dôvod nie je daný, následky začatia daňovej kontroly - odklad možnosti



nadmerného odpočtu DPH, a teda zásahu do majetkových práv spoločnosti žalobcu, nie sú ničím
ospravedlniteľné.
5) Daňovú kontrolu žalobca považuje za účelovú a formálnu s cieľom naplniť fiškálnu politiku štátu,
a to na úkor základných práv spoločnosti žalobcu. Výkon oprávnenia kompetencie orgánov verejnej
moci predstavuje v prvom rade službu fyzickým a právnickým osobám, ktoré podliehajú zvrchovanej
moci štátu, pričom sa štát usiluje o nájdenie spravodlivých riešení, ktoré podliehajú súdnej kontrole. Štát
sa musí usilovať o nastolenie a udržanie spravodlivosti v materiálnom zmysle. Rozhodovacie činnosti
musia zodpovedať čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že štátne orgány môžu konať len to, čo im
zákon dovoľuje. Konaním, ktoré je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR v jeho materiálnom zmysle je
aj konanie, keď orgán verejnej moci vyloží svoje oprávnenia tým spôsobom, ktorý neobstojí z pohľadu
ústavne konformného výkladu ustanovenia, ktoré orgánu túto kompetenciu poskytuje.
6) Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov,
pričom daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej
účelu. Na to, aby bolo možné posúdiť rozsah výkonu daňovej kontroly, musí správca dane oboznámiť
daňový subjekt s účelom daňovej kontroly, t.j. čo je jej dôvodom. Ak v priebehu daňovej kontroly
absentuje uvedenie dôvodu, pre ktorý sa daňová kontrola vykonáva, napr. pre určité podozrenia, resp.
nedostatočné dôkazy pre priznanie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, je takéto konanie zo
strany orgánu správy daní svojvoľné a protiústavné od počiatku a právnu ochranu nepožíva. V danom
prípade žalovaný neuviedol, čo bolo dôvodom pre začatie daňovej kontroly, aké má pochybnosti pre
priznanie uplatneného nároku žalobcom, aké skutočnosti si potrebuje preveriť, ktoré podklady považuje
za sporné, prípadne za nehodnoverné. Konanie žalovaného označil za šikanózne a prísne formálne, čo
je v rozpore s princípom materiálneho právneho štátu a správca dane porušuje čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.
Poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp.zn. I ÚS 1835/07 zo dňa 18.11.2008, z ktorého okrem iného
vyplýva, že vykonávanie daňovej kontroly nemôže byť úplne svojvoľné, t.j. bez existencie konkrétnych
pochybností, či podozrení vo vzťahu ku kontrolovanému subjektu. Šlo by o svojvôľu, pokiaľ by správca
dane mohol vykonávať daňovú kontrolu kedykoľvek a bezdôvodne u ľubovoľných daňových subjektov,
resp. v prípadoch, kedy sám uzná za vhodné a takpovediac „na skúšku“. V prípade akceptácie úplne
voľnej úvahy správcu dane o tom, či začne daňovú kontrolu, by bol vlastne taký postup správcu dane
založený na „prezumpcii viny“.
7) Poukázal na čl. 20 ods. 1 a ods. 5 Ústavy SR, čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tvrdil, že žalovaný začatím daňovej
kontroly neprimerane zasahuje do práva žalobcu na pokojné užívanie majetku, ktorého obsahom je
aj právo na legitímne očakávanie, že žalobca splnil podmienky pre vrátenie nadmerného odpočtu na
DPH. Žalovaný obmedzuje slobodu podnikania žalobcu a v konečnom dôsledku má jeho konanie za
následok neprimeraný zásah do právnej istoty žalobcu. Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) pod
pojem majetok podradil aj pohľadávky (Broniowski c/a Poľsko č. 31443/96 z 19.12.2002). Tvrdil, že
žalobca splnil podmienky oslobodenia od dane, uplatnil si nárok na vrátenie nadmerného odpočtu na
DPH, vznikla mu voči štátu pohľadávka na vrátenie nadmerného preplatku na DPH, ktorá je v zmysle
uvedeného chránená Dohovorom, pretože takáto pohľadávka sa považuje za majetok. Žalobca legitímne
očakával uspokojenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu ako pohľadávky, ktorá mu voči štátu
vznikla. Ďalšie oddialenie vrátenia odpočtu, navyše nezákonným spôsobom, bude spôsobovať de facto
zánik spoločnosti žalobcu, a to neoprávnene v prospech fiškálnej politiky štátu. Absentuje spravodlivá
rovnováha medzi požiadavkami štátu pri výbere daní a požiadavkou ochrany vlastníctva žalobcu v
zmysle Dohovoru a Ústavy SR.
8) Poukázal na čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a čl. 14 Dohovoru tvrdiac, že žalovaný žalobcu na základe svojich
predchádzajúcich kontrol a konaní za iné zdaňovacie obdobia (roky 2010 - 2014), ktoré stále prebiehajú,
zaradil žalobcu na nejakú čiernu listinu, podľa ktorej je žalobca kontrolovaný aj za situácie, kedy by iní
platitelia dane kontrolovaní neboli. Takéto konanie žalovaného považuje žalobca za diskriminačné.
9) Daňová kontrola za zdaňovacie obdobie júl 2015 je zjavne účelová, preto lebo žalovaný „vytrhol“ pre
účely daňovej kontroly len toto obdobie, pretože by žalobcovi bol povinný poslať nadmerný odpočet,
keďže nemohol vykonať zápočet vzhľadom na to, že už nedisponoval pohľadávkami voči spoločnosti
žalobcu. Postup žalovaného sa javí ako zneužívanie jeho mocenského postavenia, konanie žalovaného
skĺzlo do vykonávania vlastných kompetencií v rozsahu, ktoré možno charakterizovať ako zneužívanie
práva. Možno dôvodne predpokladať, že spoločnosti žalobcu hrozí vykonávanie ďalších daňových
kontrol bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu podľa toho, ako si žalovaný zmyslí.



3. Žalovaný v písomnom stanovisku k žalobe zo dňa 10.12.2015 navrhol žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť. Uviedol, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období júl 2015 uviedol na riadku 21
daňového priznania - odpočítanie dane celkom podľa § 49 - § 54 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH daň
vo výške 90.280,39 Eur. Žalobca predložil faktúry od dodávateľa WOOD WORKING s.r.o., Čadca, za
dodanie smrekových výrezov a drevných výrobkov so základom dane vo výške 349.932,74 Eur, 20%
DPH vo výške 69.986,52 Eur, spolu 419.919,26 Eur. Žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období
uviedol na riadku 16 daňového priznania - dodanie tovarov a služieb s oslobodením od dane podľa
§ 43 ods. 1 a 4 zákona o DPH základ dane vo výške 365.034,65 Eur. Z predložených dokladov
správca dane zistil, že sa jedná o intrakomunitárne dodanie tovaru - hranoly, fošne, laty, dosky do
Maďarska. Predmetné intrakomunitárne dodanie tovaru daňový subjekt deklaroval v súhrnnom výkaze
za zdaňovacie obdobie júl 2015. Správca dane štandardne obligatórnym postupom preveruje daňové
subjekty, ktoré dodávajú tovar alebo služby do iného členského štátu a preverujú skutočnosti, či boli
splnené všetky podmienky oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z jedného členského štátu do iného
členského štátu. Pri výkone správe daní postupuje správca dane podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, pričom
dbá o dodržiavanie ustanovenia § 3 ods. 3 a ods. 7 Daňového poriadku. Poukázal na ustanovenie §
44 ods. 1 Daňového poriadku a na účel vykonávania daňových kontrol. Odmietol tvrdenie daňového
subjektu, že daňová kontrola sa vykonáva len vtedy, keď správca dane disponuje podozrením z krátenia
dane, takéto tvrdenie nemá oporu v zákone. Správca dane postupuje pri výkone daňovej kontroly
podľa všeobecne záväzných právnych predpisov. Podľa žalovaného tvrdenie daňového subjektu, že
sa v prípade daňovej kontroly jedná o zásah do práv spoločnosti a o zneužitie verejnej moci, nie je
relevantné, nakoľko správcom dane je rešpektovaná zásada proporcionality. V roku 2015 bola v lehote
na vrátenie nadmerného odpočtu v zmysle § 79 ods. 1 zákona o DPH začatá kontrola oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu len za jedno zdaňovacie obdobie - júl 2015. Z ustálenej
judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že boj proti podvodom je cieľ podporovaný Smernicou o spoločnom
systéme DPH (Smernica Rady 2006/112/EHS). V zmysle rozsudku ESD č. C-285/09, bod 55 môže
členský štát odoslania dodávky v rámci Spoločenstva odmietnuť uplatnenie oslobodenia od dane na
dodávku, pri ktorej dodávateľ utajil totožnosť skutočného nadobúdateľa s cieľom umožniť mu vyhnúť
sa plateniu DPH. Táto právomoc prináleží členskému štátu v zmysle bodu 51 citovaného rozsudku na
zabezpečenie cieľa správnej a jednoduchej aplikácie oslobodení a zabránenie akémukoľvek podvodu,
daňovému úniku, či prípadnému zneužitiu. Navrhol, aby súd žalobný návrh zamietol ako neprípustný z
dôvodu, že žalobca nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis v zmysle § 250v
ods. 3 O.s.p. Ak súd nevzhliadne dôvody pre takýto postup, navrhol žalobu zamietnuť podľa § 250v ods.
4, veta posledná, O.s.p., ako nedôvodnú.

4. Na prejednanie veci súd nariadil pojednávanie na 16. marca 2016 podľa § 250g O.s.p. v spojení
s § 250v ods. 8 O.s.p. Súd vec prejednal postupom v zmysle § 250v O.s.p. (piata hlava piatej časti
O.s.p. - konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej moci), aplikujúc primerane na
konanie aj ustanovenia prvej hlavy (všeobecné ustanovenia) a druhej hlavy (rozhodovanie o žalobách
proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) piatej časti O.s.p. (§ 250v ods. 8 O.s.p.).

5. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrvával na dôvodoch podanej žaloby. Uvádzal, že
daňové kontroly za zdaňovacie obdobia roku 2010, 2011 a 2012 boli začaté na základe pokynu
orgánov činných v trestnom konaní a tento dôvod daňových kontrol v zápisnici o ich začatí bol
priamo uvedený. V predmetnom konaní však dôvod začatia daňovej kontroly žalobcovi nie je známy.
Predložil na pojednávaní výzvy na upustenie od daňovej kontroly za iné zdaňovacie obdobia, ako aj
odpoveď Daňového úradu Banská Bystrica k výzvam, taktiež predložil sťažnosť na postup a rozhodnutie
daňového úradu vo veci vykonávania daňovej kontroly za predchádzajúce zdaňovacie obdobia a
oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti. Potvrdil, že v prípade dotknutej daňovej kontroly za
zdaňovacie obdobie júl 2015 žalobca nepodal sťažnosť, čo odôvodňoval tým, že v podstate výsledkom
podania sťažnosti by sa nedosiahlo to, aby v konečnom dôsledku bolo zakázané pokračovať vo
vykonávanej daňovej kontrole. Takúto povinnosť môže uložiť správcovi dane jedine súd na základe
predmetnej žaloby. Rovnako ani prokuratúra nemôže prikázať ukončiť daňovú kontrolu. Aj tá by sa
musela v konečnom dôsledku obrátiť len na súd. Zdôraznil, že ani na pojednávaní poverený zástupca
žalovaného neuviedol, prečo, na základe akého dôvodu začal správca dane vykonávať daňovú kontrolu
za zdaňovacie obdobie júl 2015.

6. Poverený zástupca žalovaného zotrvával na písomne podanom stanovisku k žalobe. Zdôraznil, že
žalobca nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, minimálne mohol podať



sťažnosť, resp. sa obrátiť na príslušnú prokuratúru, čo však vo vzťahu k tejto daňovej kontrole neurobil.
Zdôraznil, že správca dane nemá povinnosť uvádzať dôvod začatia daňovej kontroly, takáto povinnosť
mu nevyplýva z Daňového poriadku ani z iného právneho predpisu. Nejedná sa o svojvôľu správcu dane,
resp. o zneužitie práva zo strany správcu dane, ako tvrdí žalobca. Navrhol zamietnuť žalobu z dôvodu
nevyčerpania prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis a pokiaľ by súd nezamietol
žalobu z tohto dôvodu, navrhoval žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.

7. Krajský súd prejednal vec na pojednávaní a posúdil žalobcom tvrdený nezákonný zásah v zmysle
zákonnej úpravy inštitútu konania o ochrane pred nezákonným zásahom v zmysle § 250v O.s.p. v
rozsahu a z dôvodov uplatnených v žalobe a dospel k záveru, že žalobe nie je možné priznať úspech,
preto rozsudkom č. k. 23S/168/2015-200 zo dňa 16.03.2016, právoplatným dňa 04.05.2016, podľa
§ 250v ods. 4 posledná veta O. s. p. zamietol žalobu z dôvodu jej neprípustnosti (nevyčerpanie
prostriedkov ochrany), ale vzhľadom na dôvody žaloby a prednes žalobcu na pojednávaní, zaujal
stanovisko aj k jej nedôvodnosti, čo rovnako viedlo k zamietnutiu žaloby. Súd bol viazaný rozsahom
a dôvodmi žaloby (O. s. p. používal termín návrh), považoval preto za potrebné zaoberať sa aj
argumentáciou žalobcu, ktorý odmietal vyčerpať prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný
predpis, považujúc ich za neefektívne a žiadal, aby súd vec meritórne posúdil.

8. Rozsudok krajského súdu napadol žalobca ústavnou sťažnosťou na Ústavnom súde SR, v ktorej
namietal porušenie základných práv podľa článku 20 ods. 1 a 5 a článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a práv
podľa článku 6 ods. 1, článku 13 a článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj práva podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Ústavná sťažnosť smerovala jednak do merita veci ako aj proti odôvodneniu rozsudku, ktoré
podľa ústavného sťažovateľa nebolo súladné s ústnym odôvodnením predneseným bezprostredne po
vyhlásení rozsudku na pojednávaní.

9. Ústavný súd SR nálezom sp. zn. IV. ÚS 58/2018-37 zo dňa 15.11.2018, doručeným správnemu súdu
11.03.2019, zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, ktoré sa vedie pod novou
sp. zn. 23S/80/2019. Ako vyplýva z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu, postupom krajského súdu
došlo k porušeniu § 156 ods. 4 O.s.p., ktoré malo za následok porušenie základných práv podľa článku
46 ods. 1 a 2 Ústavy a práva podľa článku 4 ods. 1 Dohovoru - a to primárne právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia. Konštatoval, že vzhľadom na uvedený právny záver bolo bezpredmetné skúmať ďalšie
námietky uplatnené v ústavnej sťažnosti - týkajúce sa napr. potreby využitia iných právnych prostriedkov
pred podaním žaloby v systéme správneho súdnictva, prípadne námietky týkajúce sa veci samej.

10. S účinnosťou od 01.07.2016 platí zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“),
ktorý nahradil aj piatu časť O. s. p. Právna úprava žalôb proti inému zásahu orgánu verejnej správy sa
podstatne odlišuje od prechádzajúcej právnej úpravy obsiahnutej v O. s. p., ktorej zodpovedá žaloba
podaná pod sp. zn. 23/168/2015, ako aj rozsudok súdu zo dňa 16.03.2016.

11. Správny súd preto vyzval žalobcu výzvou doručenou právnemu zástupcovi žalobcu dňa 13.05.2019
s poukazom na § 491 ods. 1, 2 SSP (prechodné ustanovenia), na § 252 až § 263 SSP (nová
právna úprava) a na § 250v O. s. p. (pôvodná právna úprava) oznámiť ako navrhuje ďalej postupovať
v konaní (podľa akého právneho predpisu) a aký robí návrh na rozhodnutie vo veci, zároveň mu uložil
tento návrh skutkovo a právne odôvodniť. Správny súd žiadal oznámiť, či iný zásah trvá, resp. došlo k
jeho skončeniu, či žalovaný upustil od iného zásahu, či došlo k odstráneniu jeho následkov, či nie sú
dôvody pre zastavenie konania v zmysle § 260 SSP.

12. Žalobca na výzvu súdu reagoval len tým, že doručil súdu protokol z daňovej kontroly č.
103363992/2016 zo dňa 17.06.2016 týkajúci sa daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti podľa zákona o DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie
júl 2015. Z protokolu vyplýva, že daňová kontrola bola začatá 19.10.2015 a ukončená dňom doručenia
protokolu dňa 17.06.2016 právnemu zástupcovi žalobcu (§ 46 ods. 9 Daňového poriadku). Správca dane
nezistil porušenia Zákona o DPH, zistil nulový rozdiel dane.

13. Na opakovanú výzvu súdu zo dňa 17.06.2019 (doručená dňa 19.06.2019), právny zástupca žalobcu
nereagoval. Nereagoval ani na uznesenie správneho súdu č. k. 23S/80/2019-44 zo dňa 01.08.2019,



ktorým správny súd naposledy vyzval žalobcu uviesť petit žaloby, ako má správny súd vo veci rozhodnúť,
t. j. zosúladiť petit žaloby so zmenou skutkového stavu a novej právnej úpravy.

14. Správny súd v ďalšom konaní vyžiadal stanovisko od žalovaného, ako aj Finančného riaditeľstva SR
ako nadriadeného orgánu verejnej správy, voči ktorému smeruje správna žaloba proti inému zásahu.

15. Žalovaný v stanovisku zo dňa 03.09.2019 uviedol, že zotrváva na svojom pôvodnom vyjadrení k
žalobe č. 1760134/2015 zo dňa 10.12.2015. Uviedol, že predmetná daňová kontrola bola ukončená
bez nálezu dňa 17.06.2016. Nakoľko neboli zistené porušenia zákona č. 222/2004 Z. z., splnomocnený
zástupca žalobcu navrhol, aby v protokole z daňovej kontroly neboli uvedené jeho vyjadrenia k zisteným
skutočnostiam. Žalobca protokol žiadnym právne relevantným spôsobom nenapadol. V rámci daňovej
kontroly a všetkých krokov s ňou súvisiacich vykonal potrebné úkony na to, aby vo veci rozhodol
objektívne a zákonne. Preto navrhol žalobu zamietnuť a ponechať tak v platnosti pôvodné rozhodnutie
uvedené v rozsudku č. k. 23S/168/2015-200 zo dňa 16.03.2016.

16. Finančné riaditeľstvo SR vo vyjadrení k žalobe (v zmysle § 259 druhá veta SSP) uviedol, že žalobca
nemohol byť a ani nebol ukrátený na svojich právach a reálne nenastal právny stav počas konania,
kde by žalovaný vykonal proti žalobcovi taký zásah vrátane jeho následkov proti nemu, kde by boli
práva alebo právom chránené záujmy žalobcu dotknuté. Navrhol, aby správny súd predmetnú žalobu
uznesením zamietol.

17. Z obsahu podanej žaloby žalobcu je zrejmé, že podal zásahovú žalobu v čase, keď iný zásah trval.
V zmysle judikatúry (NS SR sp. zn. 5Sžnz/6/2015) muselo sa jednať o priamy zásah do subjektívnych
verejných práv, pričom takýto zásah správny súd nemohol zrušiť, mohol však správnemu orgánu
1) zakázať, aby v porušení dotknutého práva pokračoval, a ak je to možné,
2) správnemu orgánu prikázať, aby v porušovaní dotknutého práva nepokračoval, a tiež, ak je to možné
3) správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred zásahom.
Cieľom ochrany podľa § 250v O. s. p. bolo ukončenie nezákonného zásahu správneho orgánu,
proti ktorému sa fyzická alebo právnická osoba nemohla brániť inými prostriedkami. Priamo žalovať
nezákonný zásah bolo možné len vtedy, ak ochrana inými právnymi prostriedkami nebola možná.

18. Je zrejmé, že nová právna úprava nastolená Správnym súdnym poriadkom sa podstatným spôsobom
odlišuje od právnej úpravy v O.s.p. Pokiaľ v O.s.p. o nezákonnom zásahu rozhodoval krajský súd v
senáte, rozsudkom, proti ktorému nebolo prípustné odvolanie, podľa SSP o žalobách proti inému zásahu
orgánu verejnej správy rozhoduje správny súd v konaní pred sudcom, uznesením, proti ktorému je
prípustná kasačná sťažnosť.

19. Správny súdny poriadok ako nóvum zaviedol súdny prieskum už skončeného iného zásahu. Súčasne
sa odstránila procesná podmienka vyčerpania príslušného prostriedku nápravy, ktorá spôsobovala pri
striktnom výklade zásadnú prekážku v prístupe k správnemu súdu (pozri aj Komentár k Správnemu
súdnemu poriadku autorov Baricová, Fečík, Števček, Filová a kol., nakladateľstvo C.H.BECK, 2018,
strana 1237). Práve to bolo jedným z dôvodov rozhodnutia, na čo súd poukázal už pri ústnom
odôvodňovaní vyhláseného rozsudku dňa 16.03.2016.

20. Z predloženého protokolu z daňovej kontroly vyplýva, že v súčasnosti iný zásah už netrvá, odznel.
Daňová kontrola je evidentne ukončená. Žalobou sa žalobca domáha, aby súd zakázal žalovanému
pokračovať v nezákonnom zásahu a prikázal žalovanému obnoviť stav pred zásahom. Pri žalobe
proti inému zásahu je správny orgán v zásade vždy viazaný žalobnými bodmi (§ 134 ods. 1 a 2
SSP). Medzi osobitné náležitosti žaloby proti inému zásahu patrí žalobný návrh (§ 257 písm. f SSP).
Petit, ktorý predstavuje výrok rozhodnutia správneho súdu, ktorého vydania sa žalobca domáha, musí
označiť žalobca. Povinnosť uviesť v žalobe, čoho sa žalobca domáha, t. j. žalobný návrh má viesť
žalobcu k jednoznačnému vyjadreniu, čoho sa v správnom súdnom konaní domáha. Správny súdny
poriadok taxatívne upravuje možnosti, ako môže u tejto žaloby znieť výrok rozhodnutia. Výzvami súd
umožnil žalobcovi nanovo formulovať petit žaloby (vychádzal pritom aj zo záverov rozsudku Najvyššieho
správneho súdu ČR 1Aps/3/2006-69 z 17.01.2008), v zmysle ktorého ak pri negatórnej zásahovej žalobe
tvrdený iný zásah skončil, čo je prípad žalobcu, nepripustenie zmeny žalobného návrhu zo strany
správneho súdu bez vysporiadania sa s uvedenou otázkou by malo rysy denegatio iusticiae. Súd, ak



si má zachovať postavenie nestranného súdneho orgánu (dominus litis), nesmie namiesto účastníka
sformulovať za neho iné nároky, rozdielne od požadovaného žalobného návrhu.

21. Napriek tomu, že žalobca nezosúladil petit žaloby s novou právnou úpravou a zmeneným skutkovým
stavom, správny súd nanovo posúdil žalobu, zohľadniac nález Ústavného súdu SR, ktorý vyhovel
ústavnej sťažnosti smerujúcej proti odôvodneniu rozsudku, pričom k meritu veci nezaujal právny názor,
preto správny súd nemal dôvod odkloniť sa od svojich už skôr vyslovených záverov o nedôvodnosti
žaloby, čo vyústilo do zamietnutia žaloby (§ 261 SSP).

22. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku; daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

23. Správny súd opakovane uvádza, že nepovažuje zásah spočívajúci vo vykonávaní predmetnej
daňovej kontroly za nezákonný. Žalobca neargumentoval a ani neprodukoval taký dôkaz, ktorý by
svedčil o vykonávaní daňovej kontroly v rozpore s Daňovým poriadkom, resp. zákonom o DPH, či
inými právnymi predpismi. Ako vyplýva z rozhodnutia NSS ČR č. j. 2Afs 144/2004-110 nezákonnou
daňovou kontrolou by mohla byť napríklad kontrola pri rovnakom predmete vykonávaná opakovane,
alebo kontrola vykonávaná pre také zdaňovacie obdobie, zo zistení ktorej by už nemohlo dôjsť k
vyrubeniu dane, vzhľadom na uplynutie zákonom stanovenej lehoty a podobne.

24. Je zrejmé, že dôvodov pre začatie daňovej kontroly môže byť niekoľko, pričom správca dane nie v
každom prípade musí informovať daňový subjekt, prečo bude vykonávať daňovú kontrolu, nakoľko by
mohol byť zmarený účel samotného jej výkonu. Vzhľadom na predmet vykonania predmetnej daňovej
kontroly, preverovanie splnenia podmienok v zmysle § 43 Zákona o DPH, jedná sa o legitímny postup
správcu dane a nejedná sa podľa názoru správneho súdu o zneužitie právomoci, resp. o svojvoľné
konanie, resp. druh štátnej šikany, či diskriminácie, tak, ako tvrdil žalobca. Správca dane postupoval
štandardným spôsobom, ak preveroval splnenie podmienok v zmysle Zákona o DPH v prípade
intrakomunitárneho dodania tovaru. Žalobca nepreukázal, v čom by žalovaný nadmieru zaťažoval
daňový subjekt pri výkone tejto daňovej kontroly, resp., že by sa daňová kontrola vykonávala vo väčšom
ako nevyhnutnom rozsahu na dosiahnutie jej účelu. Žalobca ako daňový subjekt, musí strpieť vykonanie
daňovej kontroly, pričom má zároveň aj povinnosť v rozsahu Daňového poriadku poskytovať správcovi
dane aj potrebnú súčinnosť. Súd má za to, že nebol preukázaný žalobcom tvrdený nezákonný zásah
orgánu verejnej správy smerujúci voči žalobcovi vykonaním daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie júl 2015. Na uvedenom
nič nemení záver, že výsledkom daňovej kontroly je nezistenie porušenia zákona, keď daňová kontrola
bola ukončená v zmysle § 46 ods. 9 zákona č. 563/2009 Z. z. doručením protokolu bez nálezu dňa
17.06.2016.

25. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd právo na náhradu trov konania nepriznal (§ 167 ods.
1 SSP a contrario).

Poučenie:

Toto uznesenie nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť uplynutím 30 dní od doručenia uznesenia
alebo podaním kasačnej sťažnosti v tejto lehote proti tomuto uzneseniu (§ 151 ods. 4 SSP).

Proti tomuto uzneseniu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 439 ods. 1 SSP, § 439 ods. 2 SSP a contr., §
439 ods.3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť
je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od doručenia
rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 151 ods. 4 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,



b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.