{"guid": "0d6e9a1b-17e3-4245-901a-99adb5064944:fcf5cd49-668a-4ced-964e-dd401e76941c", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2013:2108225721.1", "spisova_znacka": "24Co/406/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/406/2012 z 30. 7. 2013", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 30. júla 2013, sp. zn. 24Co/406/2012, ECLI:SK:KSTT:2013:2108225721.1", "identifikacne_cislo": "2108225721", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Juraj Sopoliga", "sudca_id": 1287, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-juraj-sopoliga-1287", "datum_vydania": "2013-07-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Iné", "Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134", "nazov": "§ 134 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-134"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-134"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fcf5cd49-668a-4ced-964e-dd401e76941c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2108225721.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2013:2108225721.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2013:2108225721.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/406/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2108225721
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2108225721.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci navrhovateľov: 1. O. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom S., S. XXX/XX, 2. H. C., nar. XX.X.XXXX, bytom H., Z. XXXX/XX, 3. N. X.,
nar. XX.X.XXXX, bytom R., S. XXX/XX, navrhovatelia zastúpení advokátkou: PhDr. JUDr. Jaroslava
Balážiová, so sídlom Trnava, Dolné Bašty 2, proti odporcom: 1. Slovenská republika - Ministerstvo
hospodárstva SR, so sídlom Bratislava, Mierová 19, 2. Ing. O. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., H. XX,
3. O. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., S. D. K., W. J., Y. XX, D v konaní zastúpenej ustanoveným
zástupcom: Mgr. M. M., vyšší súdny úradník Okresného súdu Piešťany, 4. Ing. A. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom N., J. XX, zastúpeného advokátom: Mgr. Juraj Kindl, so sídlom Bratislava, Krížna 21, o určenie, že
nehnuteľnosti patria do dedičstva, na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Trnava
zo dňa 12.1.2012 č.k. 13C/182/2008-234, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa    p o t v r d z u j e .

Navrhovatelia 1 až 3    s ú      p o v i n n í      spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi 4. náhradu
trov konania na trovách právneho zastúpenia v sume 77,29 Eur  k rukám právneho zástupcu odporcu
4, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobu v celom rozsahu zamietol a zároveň navrhovateľom 1
až 3 uložil povinnosť spoločne odôvodnil a nerozdielne zaplatiť odporcovi 5 (tu 4.) trovy konania 1.076,37
Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie vo veci samej prvostupňový súd po konštatácii,
že navrhovatelia majú naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. na podanej určovacej
žalobe,  tým, že v danom prípade nie sú pochybnosti o tom, že právni predchodcovia navrhovateľov
sporné nehnuteľnosti užívali od roku 1953, nebola ale daná a preukázaná dobromyseľnosť a spôsobilosť
predmetu vydržania. Už z potvrdenia Obce Šúrovce vyplýva, že pozemky boli dané predchodcom
navrhovateľov do užívania, čím je narušená dobromyseľnosť, nakoľko táto skutočnosť potvrdzuje,
že ich nemohli považovať za vlastné. Tvrdenie, že sa jednalo o náhradné pozemky za ich pôvodné
pozemky, ktoré boli zastavané, nebolo preukázané. Nie je zrejmé na základe akých skutočností
a z akých konkrétnych dôvodov predmetné pozemky  začali užívať. Nebolo predložené žiadne
rozhodnutie, zmluva, ktoré by osvedčovali dobromyseľnosť predchodcov navrhovateľov pri užívaní
nehnuteľností. Okrem toho sa jednalo o pozemok nespôsobilý na vydržanie, keď vlastníkom práve
v dôsledku predchádzajúceho vyvlastnenia bola socialistická organizácia. Súd má teda za to, že
právni predchodcovia navrhovateľov mali pri obvyklej opatrnosti vedomosť o tom, že nehnuteľnosti
im nepatria. Z toho dôvodu v ich užívaní nemohli byť dobromyseľní ako pri nástupe držby, tak ani
počas lehoty určenej na vydržanie. To, že nehnuteľnosti užívali, platili dane a starali sa o ne, samo
osebe nepostačuje na nadobudnutie vlastníctva vydržaním. Ani v súdnom konaní 10S 46/1999 námietka



ohľadne nadobudnutia vlastníctva vydržaním neobstála. Určením vlastníctva v prospech navrhovateľov
by došlo k duplicitnému vlastníctvu, keď terajšie vlastníctvo bolo nadobudnuté zákonným spôsobom.
Záverom potom prvostupňový súd skonštatoval, že navrhovatelia žiadnym spôsobom svoj návrh
nepreukázali, absentuje u nich dobromyseľnosť vydržania, spôsobilý predmet vydržania a preto bolo
potrebné návrh ako nedôvodný zamietnuť. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods.
1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi 5. tu 4.), ktorý jediný si náhradu trov konania uplatnil, priznal
náhradu trov spočívajúcich z trov právneho zastúpenia podľa vyčíslenia v odôvodnení preskúmavaného
rozsudku.

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podali všetci navrhovatelia zastúpení splnomocnenou
advokátkou odvolanie, ktorým sa domáhali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil tak, že žalobe vyhovie a určí, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi
H. C., alternatívne, aby súd v súlade s ust. § 221 ods. 1 O.s.p. rozhodnutie Okresného súdu v Trnave
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedli, že v konaní došlo
k vadám tým, že účastníkom sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa odvolateľov k odňatiu navrhovateľom možnosti konať pred súdom došlo tým, že na ostatnom
pojednávaní dňa 10.1.2012 súd neumožnil účastníkom, aby v súlade s § 118 ods. 4 O.s.p. zhrnuli
svoje návrhy a predovšetkým, aby sa vyjadrili k vykonanému dokazovaniu a k právnej stránke vec. V
tejto súvislosti poukázali na rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 6/98. Súd preto vyhlásil dokazovanie za
skončené predčasne. Odvolatelia poukázali tiež na to, že odporkyňa 3 vo svojej výpovedi mala uviesť, že
právnemu predchodcovi navrhovateľov povedala, že bola vydaná iba orná pôda, čím spochybnila jeho
dobromyseľnosť. Súd tento závažný rozpor v tvrdení účastníkov neodstránil výpoveďou navrhovateľov.
Navrhovatelia 1 a 3 v priebehu prvostupňového konania neboli vypočutí vôbec. Všetkým navrhovateľom
tak bola reálne odňatá možnosť konať pred súdom a to vyjadriť sa k zásadnému dôkazu odporkyne 3 k  jej
ústnej výpovedi popierajúcej dobromyseľnosť právnych predchodcov navrhovateľov pri držbe sporných
nehnuteľností. Predmetné rozhodnutie odvolatelia považujú za zásadne nespravodlivé, pretože uniesli
dôkazné bremeno o tom, že z predmetnými nehnuteľnosťami rodičia navrhovateľov nakladali ako ich
oprávnení držitelia dobromyseľne. Predložené dôkazy súd bezdôvodne jednostranne vyhodnotil výlučne
v neprospech navrhovateľov.

K nesprávnym skutkovým zisteniam súdu na základe vykonaného dokazovania a k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci odvolatelia poukázali na to, že navrhovatelia listinnými dôkazmi preukázali
objektívny stav faktickej držby predmetných nehnuteľností právnymi predchodcami a tento stav
bol doplnený subjektívnym presvedčením právnych predchodcov, že tieto nehnuteľnosti im patria
a nakladali s nimi s vedomím, že sú ich vlastníkmi. Ich subjektívne presvedčenie tak má oporu
v skutkových okolnostiach nasvedčujúcich tomu, že tieto nehnuteľnosti nadobudli zámenou za iné
pozemky. Z výmeru č. 611/13/5/1950 o výkupe medzi inými i spornej parcely vyplýva, že vlastníkom
sa stal Československý štát bez označenia správy akoukoľvek socialistickou organizáciou. Rodičom
navrhovateľov bol 11.4.1953 vydaný výmer o povolení stavby rodinného domu na sporných parcelách,
zápisu vlastníctva Československého štátu v operatívnej správe Štátneho majetku n.p. v Seredi došlo
až zápisom do pozemnoknižnej vložky č. 86  dňa 6.7.1960. Súd tiež nevzal do úvahy ďalšie predložené
listinné dôkazy a to potvrdenie predsedu MNV Šúrovce zo dňa 13.12.1957, v ktorom sa potvrdzuje,
že otec navrhovateľov užíva po HTPU  predmetné pozemky ako náhradne pridelené. Podľa § 9
vládneho nariadenia č. 47/1955 Zb. odvolatelia sú toho názoru, že všetky uvedené listinné dôkazy
pri  bežnej opatrnosti a starostlivosti fakticky u ich držiteľov mohli a zásadne vyvolali subjektívnu
nekompromisnú vieru o vlastníckom práve predmetnej parcely. Iba samotná neexistencia písomnosti o
zámene pozemkov nemôže byť vo veci oprávnenosti držby vyhodnotená v neprospech navrhovateľov,
resp. ich právnych predchodcov. V tejto súvislosti poukázali odvolatelia na početnú judikatúru. V ďalšom
odvolatelia namietajú, že by predmetná parc. č. XXX nebola spôsobilým predmetom vydržania, keďže
túto nikdy neobhospodarovala žiadna socialistická organizácia a už vôbec nie Štátny majetok Sereď.
Poukázali na to, že súčasní zapísaní vlastníci v katastri nehnuteľností až do podania žaloby v roku
2008 nevykonali žiadny právny úkon, ktorým by deklarovali vôľu vstúpiť do faktickej držby pozemkov,
neučinili žiaden relevantný úkon, ktorým by naznačili záujem vykonávať práva a povinnosti spojené s



vlastníctvom veci. V súvislosti s úspešnosťou svojho odvolania navrhovatelia napadli i výrok o náhrade
trov súdneho konania.

Ostatní účastníci odvolací návrh nepodali.

Odporkyňa 2 vo svojom písomnom vyjadrení k doručenému odvolaniu uviedla, že sporné nehnuteľnosti
nadobudla v dobrej viere na základe právoplatného rozhodnutia vydaného Okresným úradom v Trnave
dňa 24.6.1999. Preto neporušila právnu úpravu vzťahujúci sa na nehnuteľnosti. V prípade vyhovenia
odvolaniu žiadala, aby bola sprostená od povinností hradiť trovy konania, nakoľko k nemu nezavdala
príčinu.

Odporca 4 vo svojom písomnom vyjadrení k doručenému odvolaniu podanom prostredníctvom
svojho advokáta vyslovil názor, že prvostupňový súd správne zhodnotil skutkový stav a dospel k
záveru, že držba navrhovateľov, resp. ich právnych predchodcov nebola dobromyseľná. Súd správne
posúdil existenciu prekážky konania, keďže vec už bola právoplatne rozhodnutá a pre totožnosť
predmetu konania a účastníkov súd nemôže opätovne rozhodnúť vo vzťahu k odporcovi 5. Vlastnícke
právo odporcu 5 bolo osvedčené v správnom konaní a potvrdené Krajským súdom v Trnave, ktoré
navrhovatelia nenapadli. Po osvedčení vlastníckeho práva odporcu 5 krajským súdom v roku 1999
nemohlo už prísť k vydržaniu. V ostatnej časti sa odporca 4 pridržiaval svojich úkonov vo veci a požiadal
o zamietnutie odvolania. Zároveň si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia za jeden úkon vo výške
77,29  Eur vrátane DPH.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenými osobami - účastníkmi konania (§ 201 O.s.p.), po skonštatovaní, že
odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľov nie je
možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku
čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Ako prvé odvolatelia namietali, postup prvostupňového súdu keď  im  na ostatnom pojednávaní neudelil
priestor na záverečnú reč, čím došlo k odňatiu účastníkom možnosti konať pred súdom. Zo zápisnice z
pojednávania prvostupňového súdu dňa 10.1.2012 je zrejmé, že táto námietka odvolateľov je dôvodná,
keďže prvostupňový súd  pred tým ako prijal uznesenie, ktorým vyhlásil dokazovanie za skončené,
v rozpore s ust. § 118 ods. 4 O.s.p. nevyzval účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k
dokazovaniu a k právnej stránke veci, teda neposkytol im priestor na tzv. záverečnú reč. Je tiež pravdivá
námietka, že v konaní bol vypočutý iba navrhovateľ 2 a navrhovatelia 1 a 3 vypočutí neboli.

Z obsahu spisu zo zápisníc z pojednávania prvostupňového súdu ale nevyplýva, že by účastníkom
- navrhovateľom, resp. ich právnej zástupkyni bolo bránené vyjadriť sa k jednotlivým vykonaným
dôkazom. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že pojednávanie prvostupňového súdu, ktoré sa uskutočnilo dňa
24.1.2011 bolo odročené s tým, že súd poskytol lehotu 30 dní zástupkyni navrhovateľov na predloženie
konečného stanoviska vo veci s prípadnými ďalšími dôkazmi ohľadom oprávnenej držby predmetných
nehnuteľností. Nadväzne na to právna zástupkyňa navrhovateľov doručila prvostupňovému súdu dňa
20.9.2011 rozsiahle podanie, ktoré bolo tiež čiastočným späťvzatím návrhu a  návrhom zmeny petitu a
zároveň vyjadrením navrhovateľov, v ktorom sa podrobne vyjadrila k danej veci.

V zmysle § 212 ods. 3 O.s.p. na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd len ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd je toho názoru, že podmienka ostatne
citovaného ustanovenia v danom prípade nebola splnená, keďže predmetné procesné pochybenie
prvostupňového súdu nemalo v konečnom dôsledku za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Nielen
vo svojom predchádzajúcom písomnom podaní ale i v podanom odvolaní mali navrhovatelia priestor na



predostretie svojich stanovísk na zhrnutie svojich návrhov a vyjadrenie sa k dokazovaniu a k právnej
stránke veci, čo aj v plnom rozsahu využili, pričom odvolací súd na celý obsah ich odvolania prihliadol.
Vzhľadom na to je potrebné uzavrieť, že navrhovateľom v konečnom dôsledku nebola odňatá možnosť
konať pred súdom iba z dôvodu, že prvostupňový súd im výslovne neponúkol priestor na tzv. záverečnú
reč v zmysle § 118 ods. 4 O.s.p.

Rovnako k odňatiu možnosti navrhovateľom konať pred súdom nedošlo ani tým, že súd nevykonal
dôkaz výsluchom navrhovateľov 1 a 3, inak v konaní zastúpeným advokátom. Výsluch účastníkov je
dôkazným prostriedkom a ako o všetkých dôkazoch i o ňom platí, že súd rozhoduje, ktoré dôkazy vykoná
a ktoré nevykoná s prihliadnutím na okolností daného prípadu (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Zo zápisnice z
pojednávania prvostupňového súdu zo dňa10.1.2012 pritom vyplýva, že žiaden z účastníkov a to ani
osobne prítomná právna zástupkyňa navrhovateľov nemali ďalšie návrhy na dokazovanie, čo znamená,
že výsluch navrhovateľov 1 a 3 ako dôkaz navrhnutý ani nebol. Z toho, čo vyšlo v konaní najavo, s
prihliadnutím na skutočnosť, že navrhovatelia sú iba právni nástupcovia predchodcov, ktorí podľa tvrdení
v žalobe mali predmetné nehnuteľnosti vydržať, sa ich dôkaz nejaví ani ako potrebný a nevyhnutný.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že namietaným postupom prvostupňového súdu
v konečnom dôsledku  nedošlo k odňatiu účastníkom možnosti konať pred súdom.

Pretože vo veci samej odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ
ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľmi uplatneného nároku a
pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právne závery vo veci, s poukazom na ust. § 219 ods. 2
O.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací
súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov
prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti
rozhodnutia prvostupňového súdu sa potom žiada dodať nasledovné:

Navrhovatelia v konaní tvrdia, že sporné nehnuteľnosti boli vydržané ich právnymi predchodcami -
rodičmi, keď tieto nehnuteľnosti nepretržite od roku 1953 užívali a to na základe pridelenia im pozemkov
z dôvodu zámeny za iné ich predchodcom odňaté nehnuteľnosti.

Právna úprava vydržania v priebehu tejto doby už podľa tzv. stredného Občianskeho zákonníka č.
141/1950, ktorý bol účinný v období od 1.1.1951 do 31.3.1964 zakotvovala, že ak je držiteľ so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným a v
pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 145 ods. 1 a 2), pričom v zmysle § 115
vydržaním bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo iba ak nešlo o nescudziteľné veci, ktoré sú v
socialistickom vlastníctve.

Právny poriadok platný v Slovenskej republike v období od 1.4.1964, kedy nadobudol účinnosť nový
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. až do jeho novelizácie dňom 1.4.1983 vydržanie nepoznal. Bolo
zavedené až novelou ust. § 132a a § 135a Občianskeho zákonníka v zmysle ktorých kto s vecou
zaobchádza ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má -
pokiaľ nie je ustanovené inak - obdobné práva na ochranu ako má vlastník. V zmysle § 135a ods. 1
vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva sa stane občan, ktorý má nepretržite
v držbe nehnuteľnú vec 10 rokov. Podľa ods. 2 ak ide o pozemok alebo jeho časť, ktorú má občan
nepretržite v držbe 10 rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania, nadobúda
vlastníctvo k pozemku alebo k jeho časti štát a občan nadobudne právo, aby sa s ním uzavrela dohoda
o osobnom užívaní pozemku v rozsahu podľa § 200. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia ale vydržaním
nemožno nadobudnúť právo k pozemku, ktorý je v socialistickom vlastníctve alebo ku ktorému má
socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov.

Novelou Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 1.1.1992 až dosiaľ boli ustanovenia upravujúce
vydržanie nasledovné: Podľa § 134 oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci ak ju má nepretržite v



držbe po dobu troch rokov ak ide o hnuteľnosť a po dobu desať rokov ak ide o nehnuteľnosť. Do tejto
doby sa podľa ods. 1 započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. V
zmysle § 129 ods. 1 držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo
pre seba. Podľa § 130 ods. 1 potom ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom,
že mu vec alebo právo patrí je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je
oprávnená.

Z vyššie uvedeného prehľadu právnej úpravy vyplýva, že  v priebehu celého rozhodného obdobia,
kedy bolo vydržanie prípustné, sa na získanie vlastníckeho práva vyžadovalo naplnenie zákonom
stanovených podmienok ako na to správne poukázal prvostupňový súd: existencia dobromyseľnej
držby veci, uplynutie zákonom stanoveného času, v ktorom má oprávnený držiteľ vec v držbe - pri
nehnuteľnostiach desať rokov a spôsobilosť predmetu vydržania.

Jedným z predpokladov vydržania je, že držba musí byť oprávnená. Vo všeobecnosti pod oprávnenou
držbou treba rozumieť faktické ovládanie veci, resp. vykonávanie práva spojené s vôľou nakladať s
vecou ako so svojou v dobrej viere, že držiteľovi táto vec, resp. právo patrí. Pri oprávnenej držbe musí
byť teda splnená okrem iných aj podmienka dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí. Oprávnená držba
predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto dobrej viere so
zreteľom ku všetkým okolnostiam; uvedené podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Dobrá viera
spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva,
poprípade, že sú dané právne skutočností, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva, napriek
tomu, že v skutočnosti tomu tak nie je.  Pre naplnenie dobrej viery nestačí negatívne presvedčenie
držiteľa, že nepôsobí bezprávie, ale je treba pozitívneho presvedčenia, že mu vec alebo právo náleží.
Ide o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe  nemôže byť predmetom
dokazovania. Možno ale o nej usudzovať z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok
prejavuje. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí musí byť preto podložené konkrétnymi objektívnymi
okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo dôvodné. Zo zákona vyplýva,
že držiteľ musí byť v dobrej viere vzhľadom ku všetkým okolnostiam. Či je držiteľ v dobrej viere alebo
nie treba preto vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska - osobného presvedčenia
samotného držiteľa a vždy je treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno
s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať
po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v
okamžiku, keď sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom,
že mu vec alebo právo patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bude v tomto prípade naďalej
subjektívne v dobrej viere.

S prihliadnutím na všetky okolnosti, ktoré vyšli v danom konaní najavo a všetky vykonané dôkazy
odvolací súd sa zhodol s prvostupňovým, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že právni
predchodcovia navrhovateľov - ich rodičia - boli so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní v tom,
že im predmetné nehnuteľnosti patria. V konaní totiž nebol preukázaný žiaden právny titul na základe
ktorého by predchodcovia navrhovateľov mohli dôvodne nadobudnúť presvedčenie, že sú vlastníkmi
sporných nehnuteľností i keď tvrdili, že predmetné nehnuteľnosti im boli pridelené zámenou za iné im
odňaté nehnuteľnosti. Táto skutočnosť ale nebola ničím preukázaná. Ako správne uzavrel prvostupňový
súd, na preukázanie tejto skutočnosti nebol predložený žiaden listinný dôkaz, žiadne rozhodnutie alebo
zmluva o pridelení im predmetných nehnuteľností aspoň do osobného užívania. V konaní nebolo ničím
preukázané tvrdenie navrhovateľov opakujúce sa i v podanom odvolaní, že predmetné pozemky boli
právnym predchodcom navrhovateľov pridelené ako náhradné podľa vládneho nariadenia č. 47/1955 Zb.
(ktoré nadobudlo účinnosť až po začatí užívania pozemkov). Z vykonaného dokazovania takýto záver
nevyplýva. Pridelenie im nehnuteľností do osobného užívania nepreukazuje ani výmer o povolení stavby
z 11.4.1953, ktorý je fakticky stavebným povolením a žiaden vzťah právnych predchodcov navrhovateľov
k parcele z neho nevyplýva. Obdobne potvrdenie Obce Šúrovce zo dňa 13.12.1957 iba potvrdzuje,
že právny predchodca navrhovateľov užíva parc. č. XXX/X/X/X . po HTPU, ale nepreukazuje, že tieto
parcely sú v jeho vlastníctve, prípadne v osobnom užívaní, osvedčuje len faktický stav ich užívania.
Obdobne ďalšie už novšie potvrdenia starostu obce Šúrovce z 28.7.1999 a z 13.1.2010 potvrdzujú iba
faktické užívanie parciel právnymi predchodcami navrhovateľov. Právo osobného užívania predmetných
parciel nebolo ani registrované štátnym notárstvom, ani zapísané v katastri nehnuteľností, čo bolo v
zmysle § 198 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 1.1.1992 podmienkou jeho vzniku. Na
základe uvedeného je potom nevyhnutné uzavrieť, že právnym predchodcom navrhovateľov nevzniklo



právo osobného  užívania predmetných parciel a preto následne nemohlo ku dňu 1.1.1992 ani prísť
k transformácii osobného užívania pozemku na vlastníctvo fyzickej osoby k pozemku v zmysle § 872
Občianskeho zákonníka.

Pre záver súdu o nedôvodnosti podaného návrhu postačovalo vyššie  uvedené zistenie, že v konaní
nebola preukázaná dobromyseľnosť právnych predchodcov navrhovateľov, ako jednej z kumulatívnych
podmienok pre vznik vydržania. Odhliadnuc od toho prvostupňový súd správne poukázal i na
to, že v danom prípade nebola naplnená ani druhá zo základných podmienok vydržania a to
spôsobilosť predmetu vydržania, keďže  predmetné nehnuteľnosti boli v rozhodnom období majetkom
v socialistickom vlastníctve, v dôsledku čoho ich vydržanie v zmysle cit. § 115 Občianskeho zákonníka
č. 141/1950 Zb. a § 135a ods. 3 Občianskeho zákonníka 40 /1964 Zb. v znení účinnom od 1.4.1983
nebolo prípustné, a to bez ohľadu na to, či bola k predmetným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností
zapísaná správa tohto majetku.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu v spojení  s argumentáciou prvostupňového súdu, súd
prvého stupňa správne návrh navrhovateľov ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. Odvolací súd
potom napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vo výroku vecne správny, včítane správneho
závislého výroku o náhrade trov konania s použitím § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

I v odvolacom konaní boli úspešní odporcovia a preto v zásade im v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s ust. §
224 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešným navrhovateľom.
Odporcovia 1 až 3 si náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnili,
odvolací súd preto o náhrade trov konania týchto účastníkov nerozhodol.

Náhradu trov konania si prostredníctvom svojho právneho zástupcu uplatnil odporca 4 a to z titulu
trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu vo veci samej v
súhrnnej sume 77,29 Eur včítane DPH. Odvolací súd priznal právnemu zástupcovi odporcu 4 odmenu
v uplatnenom rozsahu, keď zohľadnil, že základná sadzba tarifnej odmeny za daný úkon v zmysle §
11 ods. 1 písm. a) vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (ďalej len cit. vyhl.) predstavovala za úkon v roku 2012  58,69 Eur, k čomu je potrebné
v zmysle § 15 písm. a)      a  § 16 ods. 3 pripočítať tzv. režijný paušál v sume v rozhodnom období 7,63
Eur a v zmysle  § 18 ods. 3 cit. vyhl. tiež 20% DPH spolu 79,58 Eur. Súd pritom ani pri priznaní náhrady
trov konania, s poukazom na ust. § 153 ods. 2 O.s.p., nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť im
viac, než čoho sa domáhajú. Náhrada trov konania právnemu zástupcovi odporcu 4 bola teda priznaná
v ním uplatnenej sume 77,29 Eur.

Odvolací súd zaviazal navrhovateľov povinných spoločne a nerozdielne (§ 511 ods. 1 Občianskeho
zákonníka), zaplatiť odporcovi 4 predmetnú náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcu z trov
právneho zastúpenia (§ 151 ods. 8 O.s.p.), k rukám právneho zástupcu      (§ 149 ods. 1 O.s.p.), do
troch dní od právoplatnosti rozsudku 160 ods. 1 O.s.p.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "13C/182/2008", "guid": "16637891-8f9c-4918-9983-4eb5e3fd58e4:568b67b4-9254-47cc-8b3c-f2cd88759e03", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}