{"guid": "0d6d4cf2-0d34-4dee-80a2-c6ee5372dbad:6585f8ec-93c2-4e36-97aa-b04d193e41d2", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2013:6707202920.1", "spisova_znacka": "13CoE/50/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13CoE/50/2013 z 25. 6. 2013", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 25. júna 2013, sp. zn. 13CoE/50/2013, ECLI:SK:KSBB:2013:6707202920.1", "identifikacne_cislo": "6707202920", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Matej Okály", "sudca_id": 1285, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-matej-okaly-1285", "datum_vydania": "2013-06-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233", "nazov": "EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1", "nazov": "§ 57 ods. 1 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-57"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-57"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6585f8ec-93c2-4e36-97aa-b04d193e41d2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6707202920.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2013:6707202920.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2013:6707202920.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoE/50/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707202920
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6707202920.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vo veci exekúcie začatej na návrh oprávneného:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného: 1/
advokátom JUDr. Martinom Máčajom, Advokátska kancelária so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova
25, IČO: 31 815 138, 2/ advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom 821 08 Bratislava,
Moyzesova 8, proti povinnému: S. H., nar. XX. XX. XXXX bytom Z. XXXX/XX, XXX XX O., vedenej
súdnym exekútorom: JUDr. Ján Debnár, Exekútorský úrad so sídlom Štúrova 784/52, 962 12 Detva,
pod spisovou značkou EX 232/2007, o odvolaní oprávneného zo dňa 19. 08. 2011 a 07. 09. 2012 proti
uzneseniu Okresného súdu Zvolen číslo konania 11Er/940/2007-20 zo dňa 28. 04. 2011, takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie konania zamieta.

Uznesenie okresného súdu potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil s poukazom na ust. §
57 ods. 1 písm. g) a ods. 2 zákona číslo 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok\").

Exekučný súd preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri Slovenskej
rozhodcovskej a. s., so sídlom Bratislava, sp. zn. SR 5995/06 zo dňa 27. 11. 2006. Okresný súd
posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský aplikujúc ustanovenia § 52 a nasl. zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej „OZ\" alebo ,,Občiansky zákonník\")
a ustanovenia § 1 ods. 2, 3 a § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Okresný
súd poukázal aj na európsku právnu úpravu dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a
ochrany práv spotrebiteľa, a to na Smernicu Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „Smernica\"). Podľa okresného súdu mal rozhodcovský súd
okrem ustanovení Všeobecných podmienok poskytnutia úveru aplikovať na predmetný právny vzťah
aj Smernicu. Okresný súd konštatoval, že v posudzovanej veci je podkladom pre vykonanie exekúcie
exekučný titul vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vo veci rozhodoval na základe rozhodcovskej
doložky obsiahnutej vo Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Dojednanie rozhodcovskej doložky
so spotrebiteľom je nielen podmienkou, ktorá je v zmysle čl. 2 písm. a) Smernice v spojení s ustanovením
prílohy ods. 1 písm. q) Smernice výslovne nekalá, ale ide aj o podmienku, ktorej účinkom a dôsledkom
bolo to, že rozhodcovský súd oprávnenému priznal ako náhradu za neplnenie záväzku zo strany
spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu - úrok z omeškania 0,25 % denne, tak ako si ho oprávnený v
rozhodcovskom konaní uplatnil. Z uvedených dôvodov okresný súd vyhodnotil exekúciu podľa § 57 ods.
1 písm. g) ako neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.



Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Oprávnený
argumentoval tým, že zmluvu o úvere nebolo možné podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv
upravených v OZ, nakoľko zmluva vznikla podľa Obchodného zákonníka. Oprávnený nesúhlasil so
záverom okresného súdu o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienke. Poukázal na
skutočnosť, že spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom
žaloby podanej v súlade s ustanoveniami zákona č. 99/1963 Zb. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná
bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku Pre spotrebiteľa konanie pred rozhodcovským súdom
nie je nevýhodné, nie je pravdou, že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu značnú. Oprávnený nesúhlasil
ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch.  Oprávnený poukázal i na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z
omeškania. Dohodnutá výška úrokov 0, 25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných
zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru.  Zdôraznil, že tento úrok má sankčný charakter a
dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoje povinnosti dohodnuté
v zmluvne. Oprávnený poukázal i na rozhodnutia Najvyššieho súdu, v ktorých sa súd zaoberal otázkou
úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie
je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri
uzatvorení zmluvy v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam
uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si
byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť
úroky z omeškania v dojednanej výške. Oprávnený navrhol napadnuté uznesenie okresného súdu v
celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dňa 07. 09. 2012 doručil oprávnený okresnému súdu podanie „Návrh na prerušenie konania postupom
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie
k podanému odvolaniu\". Uviedol v ňom, že preklad - slovenské znenie písm. q) bodu 1 prílohy Smernice
Rady č. 93/13/EHS je nesprávne a odlišné od znenia v iných úradných jazykoch únie. Prerušenie konania
navrhol s poukazom na všetky ním dosiaľ uvedené argumenty za účelom predloženia prejudiciálnych
otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, ktoré formuloval v nasledujúcom znení:

1/ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2/ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenia písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5. apríla1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?
3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie  vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Povinný ani exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec prejednal v medziach daných ustanovením §
212 ods. 1 OSP,  bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods.  2 OSP a  uznesenie
okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.



Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Zákonný sudca uviedol, že
odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4 druhej vety OSP vec predložil na rozhodnutie
odvolaciemu súdu.

Odvolací súd sa ako s prvoradou otázku vysporiadal s Návrhom na prerušenie konania postupom podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k
podanému odvolaniu.

Tento návrh bol podaný na súd po uplynutí odvolacej lehoty preto sa odvolací súd nezaoberal doplnením
právnej argumentácie k podanému odvolaniu.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (Čl. 234 Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. ES C 325, 24.12.2002).

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej aj ,,ZFEU\") Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu
aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil práve
otázku prerušenia konania, ak súd rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor
Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení
uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a
medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v
tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a
platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.\"

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. zn., že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, že
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie
daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor,
ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva. Zároveň prejudiciálna otázka predložená Súdnemu dvoru európskej únie nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok
Súdneho dvora európskej únie (ďalej aj ,,EÚ\") zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom



v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje
ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie
niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby
bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží
vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi
druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú
právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke
práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť
im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch,
keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu.
Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor
nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu
Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010,
C-76/10,  bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP žiadal odvolací súd, aby
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje v
danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a
to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, na to aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho
dvora EÚ mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú
otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ a
ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je
pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy\", ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového
práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ OSP pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona, a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie
vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa.

Exekučný súd založil svoje rozhodnutie na zistení, že je tu iný dôvod pre ktorý, exekúciu nemožno
vykonať. Exekúciu okresný súd vyhlásil za neprípustnú podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku a zastavil ju aj bez návrhu podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku súd zastaví exekúciu aj bez návrhu. Súd tak môže urobiť v
ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, ak zistí dôvody, pre ktoré exekúciu nemožno ďalej vykonávať.
Tomu zodpovedá aj situácia v predmetnej veci. Okresný súd exekúciu zastavil s odkazom na ust. § 57
ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, ktoré  umožňuje súdu vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zastaviť
ju „ak je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať\".

Odvolací súd uvádza, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Ako vyplýva z odôvodnenia
predmetného rozhodcovského rozsudku strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z uzavretej



zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené výlučne pred
Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom
znení, ako vyplýva rozhodcovského rozsudku, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a tým ako
absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľa.

K odvolacej námietke oprávneného, že zmluvu o úvere nebolo možné podriadiť pod právny režim
spotrebiteľských zmlúv upravených v OZ, nakoľko zmluva vznikla podľa Obchodného zákonníka.
Odvolací súd dodáva, že právny vzťah účastníkov Zmluvy o úvere spadá pod ust. § 52 a nasl.
OZ. Občiansky zákonník vymedzuje pojem spotrebiteľa širšie - podľa ust. § 52 ods. 4 Občianskeho
zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v
rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti: z uvedeného vyplýva, že
predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle ust. § 52 ods. 1 OZ. Klauzula o aplikácii
Obchodného zákonníka nie je tak prekážkou na aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi
ktoré patria aj ust. § 52 a nasl., týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.

K námietke oprávneného, že okresný súd nesprávne posúdil neprimeranosť úrokov z omeškania,
odvolací súd uvádza, že primárnym dôvodom zastavenia exekúcie je skutočnosť, že rozhodcovská
doložka je ako neprijateľná zmluvná podmienka absolútne neplatná, čo znamená, že rozhodcovský
rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, keď rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc od neplatnej
rozhodcovskej doložky nie je vykonateľným exekučným titulom. Pokiaľ teda okresný súd posúdil aj
dojednanie o úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a
oprávnený tento záver okresného súdu v odvolaní namietol, odvolací súd uvádza, že uvedená odvolacia
námietka oprávneného je vzhľadom k vyššie uvedeným dôvodom zastavenia exekúcie bez právnej
relevancie vo vzťahu k vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia         § 219 ods.
1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11Er/940/2007", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "ussr:fce73ee3-93c0-461a-9b1c-fe854dd91117", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.271.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 271/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 271/2015 z 23. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.271.2015.1"}]}