Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 25Co/54/2017 z 11. 12. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 11. decembra 2017, sp. zn. 25Co/54/2017, ECLI:SK:KSPO:2017:8316205110.1
Krajský súd Prešov | 25Co/54/2017 | ECLI:SK:KSPO:2017:8316205110.1 | 2017-12-11 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e343157e-8f5e-4b39-b79a-c2d3bbc6d254
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8316205110.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/54/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316205110
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8316205110.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr.
Viery Zoľákovej a JUDr. Milana Majerníka v spore žalobkyne: M. B., Z.. XX.XX.XXXX, B. XXX XX O., A.
XXXX/X, zastúpenej JUDr. Annou Drugdovou, advokátkou, so sídlom v Humennom 066 01, Námestie
slobody 25, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava 824
96, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16,
811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o určenie neplatnosti právneho úkonu v časti zmluvnej odmeny, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 5C/208/2016-52 zo dňa 20.2.2017,
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalobkyni   p r i z n á v a   proti žalovanému   n á r o k   na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) určil, že Zmluva o
revolvingovom úvere č. 183415-71418 zo dňa 09.12.2013 uzavretá medzi žalovaným ako veriteľom
a žalobkyňou ako dlžníkom je neplatná v časti článku 4, t.j. v časti upravujúcej zmluvnú odmenu
žalovaného za poskytnutie úveru a zároveň určil, že záväzok žalobkyne voči žalovanému založený a
vzniknutý na základe Zmluvy o revolvingovom úvere č. 183415-71418 zo dňa 09.12.2013 zanikol jeho
splnením. Žalobkyni priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci prihliadol na nekalú činnosť žalovaného s výsledkom, že
mal za to, že žalobkyňa úverovú zmluvu uzatvorila ako spotrebiteľ, keďže finančné prostriedky čerpala
pre svoje osobné potreby, nie pre výkon podnikateľskej činnosti. Na základe vykonaného dokazovania
súd mal za preukázané, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o úvere, ktorá je svojím
charakterom spotrebiteľskou zmluvou. Súd podrobil kontrole čl. 4. úverovej zmluvy a podľa jeho obsahu
dospel k záveru, že je tu prítomný rozpor so zákonnými ustanoveniami spotrebiteľského práva (§53
ods. 5 Občianskeho zákonníka), toto ustanovenie zákonu odporuje, resp. ho obchádza a je v rozpore s
dobrými mravmi (§39 Občianskeho zákonníka). Súd mal preukázané, že súčasťou obsahu formulárovej
zmluvy, ktorú žalovaný v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv
rovnakého druhu a neurčitého počtu, je aj čl. 4, v zmysle ktorého sa dlžník zaviazal zaplatiť veriteľovi
zmluvnú odmenu, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru, resp. revolvingu a to 6328 eur pre úver
a 6328 eur pre revolving. Tieto zmluvy sú uzatvárané vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy a teda i dojednanie o zmluvnej odmene podstatným spôsobom neovplyvňuje. Nejde
teda o individuálne dojednané zmluvné ustanovenie (§53 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Spotrebiteľ
sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,



ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené
dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Vykonaným dokazovaním
súd mal za preukázané, že žalobkyňa ako dlžníčka si bod 4 Zmluvy osobitne nevyjednala so žalovaným
ako veriteľom. Pri uzatváraní zmluvy žalobkyňa ani nebola poučená a oboznámená s výškou zmluvnej
odmeny. Teda aj v tomto konkrétnom prípade žalobkyňa ako spotrebiteľ nemala možnosť podstatným
spôsobom obsah predmetnej zmluvy a teda aj čl. 4 ovplyvniť a teda ani vyjednať. Keďže čl. 4 v
predmetnej úverovej zmluve súd považuje za absolútne neplatný pre rozpor s dobrými mravmi, ako
aj dôvodu, že táto zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná, súd žalobe žalobcu vyhovel a
určil, že Zmluva o revolvingovom úvere č. 183415-71418 zo dňa 09.12.2013 uzavretá medzi žalovaným
ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom je neplatná v časti článku 4, t.j. v časti upravujúcej zmluvnú
odmenu žalovaného za poskytnutie úveru. Aj z hľadiska výšky zmluvnej odmeny, ktorá predstavuje úroky
za poskytnutie úveru, je uvedená zmluvná odmena neplatná. V danom prípade sa nejedná o primeranú
výšku odplaty (odmeny) za poskytnutie peňažnej istiny dlžníkovi a nejde o zhodnotenie, ktoré je obvyklé.
Za neprimeranú a preto odporujúcu dobrým mravom je taká výška odmeny, resp. úrokov za poskytnutie
peňažných prostriedkov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú
najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám ktoré uplatňujú banky pri poskytovaní obdobných
úverov alebo pôžičiek. Uvedený právny názor je v zhode aj s právnym názorom už vyjadreným napríklad
v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012, sp. zn. 5Cdo/26/2011. Žalobkyni bolo poskytnutých
5000 eur na za úrok v celkovej výške 6328 eur na obdobie 48 mesiacov, t.j. v priemere mesačne táto
odmena je vo výške 131,83 eur a ročne 1581,99 eur. Vo vzťahu k poskytnutej sume 5000 eur, zmluvná
odmena ročne v priemere predstavuje 31,64%. Súd mal za to, že takto dojednaná výška úrokov ako
odmena za poskytnutý úver vo výške 31,64% ročne je v nepomere v porovnaní s priemernými úrokovými
mierami z úverov poskytovaných v obchodných bankách. Podľa priemerných úrokových mier z úverov
obchodných bánk v percentách vypočítaných podľa Nariadenia (EC) No63/2002 ECD, bola priemerná
úroková miera z úverov od 1 do 5 rokov v čase uzavretia zmluvy o úvere ku dňu 6. 12. 2013 v hodnote
11,02 % ročne. Aj z tohto dôvodu dojednanie v zmluve úvere o takto vysokej zmluvnej odmene ako
úroku za poskytnutie úveru, považuje súd pre rozpor s dobrými mravmi za neplatné, pretože dohodnutý
úrok z úveru je zjavne vyšší ako bola priemerná úroková sadzba poskytovaná obchodnými bankami v
uvedenom období. Podľa ustanovenia §3 ods. 1 a ustanovenia §39 Občianskeho zákonníka sa jedná v
tejto časti o neplatný právny úkon a ide o absolútnu neplatnosť. Súd skúmal aj to, či uvedená zmluva
má všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, pričom dospel k
záveru, že úverová zmluva má v tomto smere nedostatky. V súlade s ustanovením §9 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch, je podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedenie doba
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (písm. f)),
ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (písm. j)), výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia (písm. k)), priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov (písm. y)).
Žiaden z uvedených údajov zmluva neobsahovala, čoho následkom je bezúročnosť a bezpoplatkovosť
poskytnutého úveru (§11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch). Žalobkyňa ako dlžníčka
tak má žalovanému ako veriteľovi vrátiť len sumu reálne čerpaných prostriedkov z úverovej zmluvy.
V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa celkovo vyčerpala sumu 5000 eur a vrátila žalovanému už
sumu 6844 eur (29splátok po 236 eur), čo žalovaný nerozporoval. Teda žalobkyňa už vrátila žalovanému
viac ako čerpala, preto súd mal za to, že záväzok žalobkyne voči žalovanému založený a vzniknutý na
základe Zmluvy o revolvingovom úvere č. 183415-71418 zo dňa 09.12.2013 zanikol jeho splnením. O
trovách konania súd rozhodol podľa § 255 CSP. Žalobkyňa bola v konaní úspešná v celom rozsahu,
preto jej patrí náhrada trov konania. Súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods.
1 CSP, pričom o výške tejto náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku v
zmysle ods. 2 tohto ustanovenia.

3. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Tvrdí, že súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy a na základe toho dospel k nesprávnemu záveru o tom, že
uzavretá zmluva o revolvingovom úvere číslo 183415-71418 zo dňa 09.12. 2013 je spotrebiteľskou
zmluvou. V nadväznosti na to prijal záver o neplatnosti článku 4 a o zániku záväzku splnením. Súd
prvej inštancie žiadnym spôsobom neprihliadal na žiadosť o úver, ktorej vyplnenie a následné podanie
bolo predpokladom na to, že vôbec k vzniku zmluvného vzťahu došlo. Súd zaťažil svoje rozhodnutie
nielen vadami neúplných a nesprávnych skutkových zistení, ale aj procesnými nedostatkami týkajúcimi
sa vykonania dokazovania, nepreskúmateľnosťou rozsudku a nesprávnymi právnymi závermi. Taktiež



tvrdí, že postup súdu vo vzťahu práve k žiadosti o PROFI úver zakladá nezákonnosť rozhodnutia z
dôvodu, že práve vo vzťahu k uvedenému dôkazu je možné hovoriť o tzv. opomenutom dôkaze. Tzv.
opomenuté dôkazy predstavujú dôkazy, o ktorých nebolo v konaní rozhodnuté, prípadne dôkazy, ktorými
sa súd pri postupe podľa voľného hodnotenia dôkazov nezaoberal, založia nielen nepreskúmateľnosť
vydaného rozhodnutia, ale skoro vždy tiež jeho protiústavnosť. Význam žiadosti o úver pritom bol
zdôraznené žalovaným už počas konania pred súdom prvej inštancie. Okrem toho, že len na jej základe
bolo pripravená dokumentácia pre samotný zmluvný vzťah a na základe jej obsahu bolo ustálené, že
žalobca žiada o úver ako podnikateľský subjekt na investičný účel (čo sa následne premietlo aj do obsahu
samotnej zmluvy, kde sa podnikateľský účel čerpania peňažných prostriedkov), jej význam spočíva aj v
posudzovaní samotného konania žalobcu pred a pri uzavretí zmluvy o revolvingovom úvere. A rovnako
má význam aj pre hodnotenie súčasných tvrdení žalobcu produkovaných až počas tohto sporového
konania. Tvrdí preto, že postup súdu je v rozpore so zákonom, nezohľadňuje všetky dôkazy ktoré boli
navrhnuté a na základe toho prijaté skutkové závery a právne posúdenie sú minimálne predčasné.
Postup súdu sa javí tak, že je možné akýkoľvek zmluvný vzťah spochybniť len na základe neskoršieho
vyjadrenia bez toho, aby boli v konaní objektívne vyhodnotené iné skutočnosti vyplývajúce z listín
vlastnoručne podpísaných žalobcom a ním reálne ani nespochybnených. V nadväznosti na uvedené,
ako aj na predložené vyjadrenie k žalobe opätovne zdôrazňuje skutočnosti, na ktoré súd prvej inštancie
neprihliadal. Žalobca uzavrel zmluvu o revolvingovom úvere číslo 183415-71418 ako podnikateľ. Pritom
aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci 3Cdo 81/2011 výkladom tak možno zisťovať iba obsah
právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať. Súd pri posudzovaní tvrdení žalobcu nielen že
neprihliadal na obsah žiadosti o úver, ale neuviedol ani žiadne zákonné kritérium pre výklad právnych
úkonov. Ani pri skúmaní, či ide alebo nejde o spotrebiteľský právny vzťah sa súd nemôže vzdať použitia
§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Aj v tomto smere preto napáda rozsudok a postup súdu, ktorý
mu predchádzal. V súvislosti s tvrdeniami súdu o tom, že žalovaný údajne nechcel odovzdať žalobcovi
dokumentáciu uvádza, že tieto závery súdu nadväzujúce na tvrdenia žalobcu sú nesprávne a samotné
tvrdenia žalobcu zavádzajúce a nepravdivé. Bol to žalobca, ktorý si zásielku so zmluvou o revolvingovom
úvere sám v odbernej lehote neprevzal a následne nikdy neprejavil záujem o jej odovzdanie. Nakoľko
závery a aj samotné rozhodnutie vychádzajú z nedostatočného vyhodnotenia všetkých dôkazných
prostriedkov a súd nepostupoval ani podľa zákonných pravidiel pre výklad právneho úkonu, sú následne
prijaté skutkové a právny závery nedostatočné, predčasné a neúplné. Podľa žalovaného napádané
rozhodnutie a postup, ktorý mu predchádzal, nerešpektuje § 187 ods. 1 v spojení s § 191 ods. 1 CSP.
Preto žalovaný navrhuje, aby odvolací súd zrušil napádaný rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhuje, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok potvrdil a priznal jej právo na náhradu trov odvolacieho konania.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34  zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie podané žalovaným v zmysle ustanovení § 378 a nasl. CSP bez
toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie
vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho
viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní
napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol
oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom
odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli
v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť
verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke súdov SR (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3
CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2
CSP) dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu či
zrušenie napadnutého rozsudku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Súd prvej inštancie
dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci. Na týchto okolnostiach tak skutkových, ani právnych
sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
6. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného úkonu použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný,
aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy



a ako vec prácne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.

7. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument.

8. Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a
zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na
týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

9. Rozsudok je odôvodnený riadne, v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie náležite
vysvetlil, z akých dôvodov žalobe vyhovel.

10. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie je aj v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a aj v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

11. Odvolací súd má za to, že zmluva o revolvingovom úvere č. 183415 - 71418 uzatvorená medzi
stranami sporu dňa 9.12.2013 je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle Občianskeho zákonníka (§ 52
a nasl.), nakoľko žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej
zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa je
spotrebiteľ, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z obsahu spisu totiž nevyplýva, že by žalobkyňa
pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. V
zmluve je síce uvedené, že prostriedky sú určené na výkon podnikateľskej činnosti, avšak v prípade
pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského
charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti je potrebné odstrániť spôsobom známym
pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný
bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže
byť len označenie účelu - výkon podnikania, pričom absentuje odpoveď na otázku, aký konkrétny
súvis s podnikateľskou činnosťou dlžníka vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Z vyznačenia účelu
na ,,podnikanie“ by sa mohlo zdať, že by nemali byť žiadne pochybnosti o účele úveru. V konaní
bolo preukázané, že žalobkyňa finančné prostriedky čerpala pre svoje osobné potreby, nie pre výkon
podnikateľskej činnosti. S poukazom na interpretačné ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka je
namieste pri pochybnostiach o obsahu zmluvy výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Dôkazné bremeno
na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, je na
žalovanom (ako veriteľovi). Žalovaný v konaní nepreukázal, že úver poskytol žalobkyni na účel výkonu
podnikania. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie uzavrel, že
zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a žalobkyni je
dôvodné priznať postavenie spotrebiteľa. S ohľadom na uvedené zmluva o úvere zároveň predstavuje
zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

12. Odvolací súd poukazuje aj na prehnanú a neúmerne vysokú cenu úveru a ktorá skutočnosť bráni
uznať úroky ako platné.

13. Podľa ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ak
predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne
prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situácia spotrebiteľa,
spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu
splatnosti.

14. Uvedené ustanovenie, ale nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na finančnom
trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali i údaje od tých subjektov finančného
trhu, ktoré poskytujú neprimerané až úžernícke úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo



vôľou zákonodarcu a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov
finančných inštitúcii poskytujúcich spotrebiteľské úvery za primerané odplaty riadiac sa zásadou dobrých
mravov upravenou v ustanovení § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

15. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou
hypotézou, t. j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a
ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil
hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolnosti. Pri posudzovaní, či
konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne
neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie
ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je vždy
potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti.

16. Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok
bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi
je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez ohľadu na
to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných
prostriedkov, a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné
neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov
svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi
ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou
a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v
dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou
finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky,
rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. V zmluve dohodnutá úroková sadzba
úveru v prepočte vo výške 31,64 % takmer 3-násobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu 11,02 %
uplatňovanú bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Dohodnutá úroková miera teda podstatne
prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, a preto je potrebné prijať záver o neplatnosti dojednania o úrokoch
pre rozpor s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.

17. Odvolací súd má za to, že úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú ex offo súdnej
kontrole vo svetle imperatívu dobrých mravov (§ 39 OZ).

18. Judikatúra súdov nikdy nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami  správania
sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané  a predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok
(porov. právne veci  NS SR sp. zn. 1MCdo 1/09 z 31.7.2009,  NS SR  sp. zn. 5Cdo 26/2011 z 26.4.2012,
NS ČR sp. zn. 21Cdo 1484/04 z 15.12.2004, KS v Prešove sp. zn. 3Co 3/2011 z 12.10.2011,  3Co
67/2012 z 24.10.2012.

19. Podľa ust. § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka").

20. Odvolací súd poukazuje na záväzok členských štátov k lojalite k aktom Súdneho dvora Európskej
únie (čl. 4 Zmluvy o Európskej únii).

21. Súdny dvor v rozsudku C 484/08 - Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid proti Asociación
de Usuarios de Servicios Bancarios (Ausbanc) rozhodol: „Článok 4 ods. 2 a článok 8 Smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa musia vykladať
v tom zmysle, že nebránia takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci
samej, ktorá umožňuje súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície
hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami,
či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne
a zrozumiteľne.“

22. Sporné úroky odvolací súd podrobil súdnej kontrole neprijateľnosti a ustanovenie čl. 6 ods. 1
smernice Rady 93/13/ES je treba považovať za ustanovenie rovnocenné vnútroštátnym kogentným



ustanoveniam právneho poriadku (porov. rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veci C- 168/05
Mostaza Claro, C-618/10  Banco Espanol).

23. Odvolací súd z vlastnej činnosti (porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci 3Co
67/2008), ale aj z rozhodnutí iných súdov (porovnaj stránka MS SR, v časti: Komisia na posudzovanie
podmienok spotrebiteľských zmluvách) poukazuje na poznatky, že úverovanie nebankoviek je pridrahé
a pre sociálne slabšie obyvateľstvo to spôsobuje nezanedbateľné ťažké životné situácie. Zmyslom a
cieľom úverovania spotrebiteľov nemôže byť neprimerané zaťaženie spotrebiteľa a niekoľkoročný stav
splácania dlhu, počas ktorého je spotrebiteľ vystavený stresovým situáciám. Takýto stav je na úkor
kvality života človeka a žalobca to vyvolal neprimeranými úverovými podmienkami, pravdepodobne bez
poznania reálnej schopnosti spotrebiteľa splatiť úver, za podmienok vopred stanovených žalovaným,
ktoré až na výšku úveru, žalobkyňa nemohla nijako ovplyvniť.

24. Vo svetle všetkých vyššie uvedených skutočností je potrebné dospieť k záveru, že úroky dojednané
v Zmluve o revolvingovom úvere, nie sú platne dojednané, a teda žalovaný ich úhradu od žalobkyne
ani nemôže vyžadovať.

25. Odvolací súd sa stotožňuje aj so závermi súdu prvej inštancie o tom, že poskytnutý spotrebiteľský
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu
podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Jednou
z náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcou z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona
č. 129/2010 Z. z. je i to, že táto zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. V zmluve
absentuje rozlíšenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky a je v nej uvedená len jednotná
suma splátky bez tohto rozlíšenia. Tento nedostatok spôsobuje, že spotrebiteľský úver sa posudzuje ako
bezúročný a bez poplatkov. Preto pre absenciu jednej z náležitostí vyžadovanej ustanovením § 11 ods.
1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. žalovanému nevzniklo právo na úroky dohodnuté v zmluve.

26. Žalobkyňa ako dlžníčka tak mala žalovanému ako veriteľovi vrátiť len sumu reálne čerpaných
prostriedkov z úverovej zmluvy. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa celkovo vyčerpala sumu 5000
eur a vrátila žalovanému sumu 6844 eur (29 splátok po 236 eur), čo žalovaný nerozporoval. Teda
žalobkyňa už vrátila žalovanému viac ako čerpala, preto aj odvolací súd má za to, že záväzok žalobkyne
voči žalovanému  založený a vzniknutý na základe Zmluvy o revolvingovom úvere č. 183415-71418 zo
dňa 9.12.2013 zanikol jeho splnením.

27. Podaným odvolaním bol dotknutý aj výrok rozsudku o trovách konania. Keďže dôvody odvolania sa
nezmieňujú o tejto časti rozsudku, nemá odvolací súd oprávnenie preskúmavať správnosť tohto výroku
(viazanosť dôvodmi podaného odvolania vyplývajúca z ust. § 380 ods. 1 CSP).

28. Majúc na zreteli uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil
podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

29. Odvolací súd zároveň úspešnej žalobkyni proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu v súlade s ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a ods.
2 CSP s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.

30. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,



b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd  rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).
Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).