Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/73/2016 z 8. 3. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 8. marca 2017, sp. zn. 6S/73/2016, ECLI:SK:KSKE:2017:7016200754.2 Krajský súd Košice | 6S/73/2016 | ECLI:SK:KSKE:2017:7016200754.2 | 2017-03-08 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., § 3 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z., § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/17d85a62-9fa9-4ff1-a3b5-26870f9f28b5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7016200754.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/73/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200754
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7016200754.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach ako správny súd (ďalej len „súd") v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.
Milana Končeka a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Valérie Mihalčínovej v právnej veci
žalobcu: W. H. - B., S. XXX/XX, B.Á. N. M., práv. zast.: Advokátska kancelária Hovan a Hospůdka,
s.r.o., M. Gorkého 8, Spišská Nová Ves, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 30.05.2016 č.
103237828/2016, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím uvedeným v záhlaví tohto rozsudku podľa ust. § 74
ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice zo dňa 23.02.2016 č.
XXXXXXXXX/XXXX, ktorým Daňový úrad Košice ako správca dane podľa ust. § 68 ods. 5 a 6 Daňového
poriadku určil žalobcovi rozdiel dane v sume 90.000,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie 1. štvrťrok 2014. V dôvodoch svojho rozhodnutia žalovaný argumentoval, že „účelom daňového
konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými právnymi predpismi svoje
povinnosti voči štátnemu rozpočtu a pri uplatnení nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, či
splnili podmienky pre takéto odpočítanie a či takéto uplatnenie nezakladá akt zneužitia práv a platiteľa
dane na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových
orgánov, aby mohli zisťovať, či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú
úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne
určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.“ Ďalej citujúc a poukazujúc na ust. §
2 ods. l písm. a), § 49, § 19, § 51 ods. 1 písm. a), § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani
z pridanej hodnoty a na ust. § 3 ods. 6 Daňového poriadku argumentoval, že „právo na odpočítanie
dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam, zodpovedajúcim plneniu
podliehajúcemu dani z pridanej hodnoty, resp. zaplateným z dôvodu ich splatnosti. Právo na odpočítanie
dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Podmienky uvedené
v ustanoveniach § 49 ods. 1 a 2 a v § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov
sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie. Ich
nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže o zákon neustanovuje), ani za dobromyseľnosti platiteľa.
Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie
uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočítanie stanovil. Ak daňový subjekt
neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie



dane z pridanej hodnoty. Dokazovanie je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti
rozhodujúce pre vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú povinnosť
(dôkazné bremeno) rozdeľuje Daňový poriadok medzi správcu dane a daňový subjekt. Z ustanovenia
§ 24 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie
dane preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt preukazuje
skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní
alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, ako aj
vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Dokazovanie v daňovom
konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno však spočíva na daňovom subjekte. Správca dane
dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného
hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie
skutkového stavu veci. Preto správca dane hodnotí každý dôkaz samostatne a potom všetky vykonané
dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prioritou je pritom ich pravdivosť a preukazná hodnota. Splnenie
zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane nespočíva len v predložení dokladov
s predpísaným obsahom. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých
okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len
jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Keďže ide o hmotno-právne podmienky, k
takému záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne
náležitosti. Musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú skutočnosť. Faktúra
predovšetkým deklaruje, že došlo k zdaniteľnému obchodu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej
hodnoty, pričom jednému vzniká daňová povinnosť a druhému vzniká nárok na odpočítanie dane. Preto
k rozhodnutiu správcu dane, či uznať alebo neuznať uplatňovaný nárok na odpočítanie dane nestačí
len mechanické porovnanie výšky odpočítanej dane s príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť
aj iné dôkazy. Hodnotenie dôkazov však neznamená mechanické preberanie informácií či bezvýhradné
akceptovanie dokladov, resp. údajov v nich uvedených. Ako dôkaz možno v zmysle ustanovenia § 24
ods. 4 Daňového poriadku všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočnosti rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecnými právnymi predpismi. Z
dôvodu ľahkej zneužiteľnosti zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý uplatňuje nárok na odpočítanie
dane, preukázal existenciu podmienok, ktoré boli pre nárok na odpočítanie dane stanovené. Finančné
riaditeľstvo SR z predloženého spisového materiálu zistilo, že v tomto prípade je sporným posúdenie
zdaniteľných obchodov medzi dodávateľom H. B., B..T..Y.. a odvolávajúcim sa daňovým subjektom
W. H., ktoré správca dane posúdil a vyhodnotil ako umelé plnenie s cieľom získania daňovej výhody,
aj napriek tomu, že podmienky pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty stanovené v ustanoveniach
zákona č. 222/2004 Z.z. boli formálne splnené. K odvolacím námietkam uvedeným v časti I. podaného
odvolania týkajúcich sa nesprávneho posúdenia faktúry č. XXXXXXXX zo dňa 21.03.2014 Finančné
riaditeľstvo SR uvádza, že vystavenie predmetnej faktúry nie je dôvodom pre vyrubenie rozdielu dane.
Správca dane počas daňovej kontroly preveroval opodstatnenosť vystavenej faktúry č. XXXXXXXX pre
spoločnosť B. B. B..T..Y.. Daňový subjekt podával rôzne vysvetlenia (najskôr daňový subjekt tvrdil, že išlo
o dodanie hnuteľných vecí a priložená Zmluva o tichom spoločenstve s týmto dodaním nesúvisí, neskôr
tvrdil, že faktúra bola vystavená za účelom preukázania vkladu tichého spoločníka do B. B. B..T..Y..),
ktorými by preukázal opodstatnenosť vystavenia tejto faktúry. Správca dane poukázal na daňovým
subjektom predložené rozdielne Zmluvy o tichom spoločenstve uzatvorenej medzi odvolávajúcim sa
daňovým subjektom a spoločnosťou B. B. B..T..Y.. a tieto rozdiely použil ako podporné dôkazy pri
vyhodnocovaní skutočností zistených počas daňovej kontroly. Námietky odvolávajúceho sa daňového
subjektu uvedené v časti II. podaného odvolania Finančné riaditeľstvo SR posúdilo ako neopodstatnené,
a to z nasledovných dôvodov. Fakturácia predmetu dodania - hnuteľných vecí sa uskutočnila v reťazci
H. B., B..T..Y.., J.: XXXXXXXX (toho času bol konateľom p. W. H.) › W. H. - B., J.: XXXXXXXX › B.
B. B..T..Y.., J.: XXXXXXXX (do 04.02.2014 bol konateľom W. H., od 04.02.2014 T. Y. - zať p. H.).
Zdaniteľný obchod bol realizovaný medzi personálne prepojenými osobami a v jeden deň. Daň z faktúry
č. XXXXXXXXX nebola dodávateľom odvolávajúceho sa odvedená do štátneho rozpočtu, pričom daňové
priznanie k dani z pridanej hodnoty za dodávateľskú spoločnosť H. B., B..T..Y.. podával dňa 25.04.2014
p. W. H.. O povinnosti uhradiť daň do štátneho rozpočtu p. H. vedel jednak ako osoba podávajúca
daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty v mene spoločnosti H. B., B..T..Y.., jednak ako bývalý
konateľ, ktorý bol v čase realizácie zdaniteľného obchodu štatutárnym orgánom spoločnosti H. B.,
B..T..Y.. a za túto spoločnosť kúpne zmluvy, faktúry a ďalšie listiny súvisiace s predajom motorových
vozidiel a pracovných strojov aj podpisoval. Spoločnosť H. B., B..T..Y.. zanikla dňa 07.06.2014 zlúčením
s nástupníckou spoločnosťou K. A. B..T..Y.. a právny nástupca daň neodviedol. V súčasnosti je právnym



nástupcom v poradí už šiesta spoločnosť - T. B..T..Y.., Y. XXXX, XXX XX V., J.: XXXXXXXX. Tvrdenie,
že odvolávajúci sa daňový subjekt vedel, resp. mohol vedieť, že daň, ktorú je potrebné odviesť, nebude
do štátneho rozpočtu uhradená, podporuje aj Rozhodnutie daňového úradu Bratislava č. XXXXXXX/X/
XXXXXXX/XXXX zo dňa 08.09.2014, ktorým bola ručiteľovi, odvolávajúcemu sa daňovému subjektu,
uložená povinnosť uhradiť daň z pridanej hodnoty z predchádzajúceho stupňa, ktorú dodávateľ ručiteľa
H. B., B..T..Y.. neuhradil za zdaňovacie obdobie marec 2014 v sume 90 000,00 eur, keďže boli
naplnené podmienky pre ručenie uvedené v ustanovení § 69 ods. 14 písm. c) zákona č. 222/2004 Z.z.
Rozhodnutie Daňového úradu Bratislava bolo dňa 16.12.2014 Rozhodnutím Finančného riaditeľstva
SR č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXX potvrdené. Daňový subjekt preukazoval úhradu faktúry č.
XXXXXXXXX cez vzájomné vysporiadanie záväzku z predaja podniku (Zmluva o predaji podniku zo
dňa 30.12.2008). K uvedenému vo vyrubovacom konaní predložil písomnosť „Vysporiadanie záväzku
z predaja podniku“, ktoré nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, chýba identifikácia veriteľa, dlžníka,
dátum splatnosti. K podanému odvolaniu daňový subjekt priložil písomnosť „Vysporiadanie záväzku z
predaja podniku“, ktorá sa od pôvodne predloženého dokladu odlišuje tým, že je opatrená odtlačkom
pečiatky odvolávajúceho sa daňového subjektu, chýba však identifikácia obchodného partnera a dátum
splatnosti. Odvolávajúci sa daňový subjekt poukazuje na tento pomocný účtovný doklad, ktorý nemá
predpísané náležitosti a nie je ani definovaný v zákone č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších
predpisov. Z predloženého dokladu možno konštatovať, že by malo ísť o jednostranný zápočet
vzájomných pohľadávok, avšak túto písomnosť nie je možné akceptovať ako dôkaz preukazujúci
tvrdenie daňového subjektu, keďže neobsahuje podstatné náležitosti a nebol preukázaný dátum
doručenia platného kompenzačného prejavu druhej strane. Jednostranné započítanie je zmluvou, ale
iba jednostranným adresovaným právnym úkonom, na ktorého platnosť a účinnosť sa nevyžaduje
súhlas druhej strany. Takéto započítanie pohľadávok a záväzkov je teda účinné od okamihu, kedy
prejav vôle započítať vzájomné záväzky vojde do sféry poznania adresáta tohto úkonu, a to bez
ohľadu na to, či s takýmto úkonom adresát súhlasí alebo nie. Zistenia správcu dane ohľadne faktúry
č. XXXXXXXXX preukazujú, že bola vystavená účelovo, medzi prepojenými osobami, s cieľom získať
daňovú výhodu spočívajúcu v získaní prostriedkov zo štátneho rozpočtu cez odpočítanie dane a v
umelom pláne vyhnutia sa plateniu dane, keďže odvolávajúci sa ihneď po uskutočnení prevodov
motorových vozidiel a pracovných strojov z prepojenej dodávateľskej spoločnosti (H. B. B..T..Y..) na
seba, tieto hnuteľné veci previedol ďalšej prepojenej spoločnosti (B. B. B..T..Y..), prepojená dodávateľská
spoločnosť daň do štátneho rozpočtu neodviedla, pričom odvolávajúci sa si uplatnil odpočítanie dane
z pridanej hodnoty. K odvolacím námietkam uvedeným k faktúram č. XXXXXXXXX a XXXXXXXXX v
III. a IV časti odvolania a k argumentácii odvolávajúceho sa daňového subjektu ohľadne úhrady faktúry
č. XXXXXXXXX prostredníctvom „Vysporiadania záväzku z predaja podniku“ v sume 158 327,03 eur
zaujíma Finančné riaditeľstvo SR rovnaké stanovisko ako k úhrade faktúry č. XXXXXXXXX. Reálne
dodanie nehnuteľností nebolo správcom dane spochybnené, pochybnosti správcu dane boli v účele
deklarovaných zdaniteľných obchodov. Prevod vlastníctva je zapísaný aj v katastri nehnuteľností, ale
tento prevod, napriek formálnemu dodržaniu podmienok mal za cieľ čerpať daňovú výhodu v podobe
uplatneného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2014. Finančné riaditeľstvo SR
uvádza, že prevody vlastníckych práv k nehnuteľnostiam medzi prepojenými osobami boli účelové, čomu
nasvedčuje aj skutočnosť, že na prelome rokov 2008 a 2009 daňový subjekt ako podnikateľ - fyzická
osoba prevádzal podnik na spoločnosť H. B., B..T..Y.., v ktorej bol jediným konateľom a spoločníkom.
Toto plnenie bolo oslobodené od DPH. V roku 2014 za účelom prevodu majetku spoločnosti H. B.,
B..T..Y.. pred jej zánikom bol opäť uskutočnený prevod na odvolávajúci sa daňový subjekt, pričom už
išlo o dodanie nehnuteľností s uplatnením DPH, ktorá nebola do štátneho rozpočtu odvedená, ale
odberateľ - daňový subjekt si túto daň uplatnil v príslušnom zdaňovacom období. Dôkazmi podporujúcimi
záver správcu dane, s ktorým sa Finančné riaditeľstvo SR stotožňuje, sú aj neštandardné (daňovým
subjektom deklarované) spôsoby úhrady faktúr nekorešpondujúce s ustanoveniami kúpnej zmluvy.
Obe kúpne zmluvy k nehnuteľnostiam, na základe ktorých boli dodávateľskou spoločnosťou vystavené
faktúry č. XXXXXXXXX a XXXXXXXXX, z ktorých si odvolávajúci sa daňový subjekt uplatnil právo
na odpočítanie dane, obsahovali v článku IX. bod 2 ustanovenie, že zmluvy je možné meniť alebo
dopĺňať len formou písomných dodatkov podpísaných oboma zmluvnými stranami. Odvolávajúci sa
daňový subjekt dodatky ku kúpnym zmluvám týkajúce sa zmenu spôsobu úhrady nepredložil, len vo
vyjadreniach, ktoré predkladal správcovi dane (Vyjadrenie č. X/XXXXXXXX/XXXX zo dňa 21.05.2015
a č. X/XXXXXXXX/XXXX zo dňa 25.11.2015) konštatoval, že spôsob úhrady bol po dohode zmluvných
strán realizovaný inak. Toky peňažných prostriedkov realizované na účte daňového subjektu vedenom
v V. v období od 01.04.2014 do 04.04.2014 a podané vysvetlenie k nim jednoznačne nepreukazujú,
že išlo o úhradu faktúr, ktoré správca dane preveroval. Napr. platba prijatá dňa 04.04.2014 na účet



odvolávajúceho sa daňového subjektu od spoločnosti H. B., B..T..Y.. v sume 71 000,00 eur bola daňovým
subjektom vysvetlená najskôr ako splátka za predaj podniku na základe Zmluvy o predaji podniku
uzatvorenej dňa 30.12.2008 medzi predávajúcim - W. H. a kupujúcim - H. B., B..T..Y.. (Vyjadrenie
daňového subjektu k Zápisnici o ústnom pojednávaní č. X/XXXXXXXX/XXXX zo dňa 21.05.2015),
neskôr daňový subjekt tvrdil, že uvedená suma bola na účet prijatá titulom vrátenia časti pôžičky
pretože medzi daňovým subjektom a dodávateľkou spoločnosťou existovala Zmluva o pôžičke peňazí
zo dňa 26.04.2011 (Vyjadrenie č. X/XXXXXXXX/XXXX zo dňa 25.11.2015). Podané vysvetlenia k
spôsobu jednotlivých úhrad za faktúry daňový subjekt sú neprehľadné, nejasné a mätúce. Finančné
riaditeľstvo SR zastáva názor, že odvolávajúci sa účelovo predkladal doklady, ktorými sa snažil odstrániť
pochybnosti správcu dane (napr. Zmluvu o pôžičke peňazí zo dňa 26.04.2011, ktorou odvolávajúci
sa vysvetľoval príjem peňažných prostriedkov na svoj účet zo dňa 04.04.2014 od spoločnosti H. B.,
B..T..Y.., predložil až vo vyrubovacom konaní, k svojmu Vyjadreniu zo dňa 25.11.2015). Z uvedeného
dôvodu považuje Finančné riaditeľstvo SR námietku daňového subjektu o nesprávnej argumentácii
správcu dane ohľadne poskytnutí pôžičky fyzickou osobou - nepodnikateľom za neopodstatnenú.
Finančné riaditeľstvo SR k faktúram č. XXXXXXXXX a XXXXXXXXX, predmetom ktorých je dodanie
nehnuteľností uvádza, že možnosť odpočítania dane z pridanej hodnoty je viazaná na účel použitia
prijatých tovarov a služieb § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z.), z ktorých si platiteľ v postavení
odberateľa pri zdaniteľnej transakcii uplatňuje odpočítanie DPH. Podmienkou pre odpočítanie dane je, že
tovar alebo služba budú použité na účely podnikania, teda tovar alebo služby by mali byť platiteľom DPH
využívané na činnosti spojené s dosahovaním príjmu z hospodárskej činnosti na pokračujúcom základe.
Správca dane zistil, že v čase preverovania odvolávajúci sa predmetné nehnuteľnosti nevyužíval
a samotná držba predmetných nehnuteľností, ktorá nie je predpokladom inej ekonomickej činnosti
na pokračujúcom základe, nie je ekonomickou činnosťou sledujúcou zámer inkasa DPH. K tvrdeniu
odvolávajúceho sa daňového subjektu o tom, že vo všetkých prípadoch išlo o reálne právne úkony,
čo dokazuje nielen existencia faktúr, ale aj skutočnosť, že k prevodu vlastníckych práv došlo a bolo
preukázané, že došlo k zaplateniu kúpnych cien Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že podstatnou otázkou
v preverovaných plneniach nebola reálnosť zdaniteľných plnení, ale podstatná bola otázka posúdenia
charakteru deklarovaných obchodov a toho, či tieto obchody bolo možné v intenciách zákona č.
222/2004 Z.z. považovať za zdaniteľné plnenia. Správca dane vo svojich záveroch nespochybnil prevody
nehnuteľností, ani motorových vozidiel, keďže aj z katastra nehnuteľností, aj z evidencie MV SR vyplýva,
že k prevodu vlastníckych práv došlo. Finančné riaditeľstvo SR z predloženého spisového materiálu
zistilo, že obchodné transakcie, ktoré boli predmetom daňovej kontroly, neboli bežnými obchodnými
transakciami, ale boli vykonávané s cieľom získať daňovú výhodu, ktorou bolo vrátenie DPH na vstupe
u odvolávajúceho sa daňového subjektu. Správca dane v odvolaním napadnutom rozhodnutí poukázal
na rozsudok Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 S. W., na ktorom založil svoj záver o neuznaní
práva na odpočet dane. Podľa uvedeného rozsudku sa subjekty nemôžu dovolávať právnych noriem
Spoločenstva podvodne alebo ich zneužívať. V odseku 66 tohto rozsudku je uvedené: „Ak platiteľ
alebo skupina vzájomne prepojených platiteľov dane vykoná viac plnení, ktoré ako celok vytvoria umelú
situáciu, ktorej jediným cieľom je vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH zaplatenej na vstupe, na
takéto plnenia sa nesmie prihliadať.“ Odsek 69 rozsudku: „Uplatňovanie právnej úpravy Spoločenstva
totiž nemôže byť rozšírené tak, aby zakrývalo zneužívanie zo strany podnikateľov, teda plnenia, ktoré
nie sú vykonávané v rámci bežných obchodných transakcií, ale iba s cieľom získať zneužitím výhody
stanovené právom Spoločenstva.“ Z judikatúry Súdneho dvora ES vyplýva všeobecná zásada práva
Spoločenstva spočívajúca v tom, že o právo Spoločenstva sa nemožno opierať na zneužívajúce alebo
podvodné účely. O žiadne ustanovenie práva Spoločenstva sa nemožno opierať na zaistenie výhod,
ktoré sú zjavne v rozpore s jeho účelmi a cieľmi. Táto všeobecná zásada výkladu je uplatniteľná aj na
ustanovenia Šiestej smernice Rady 77/388/EHS, ktorá bola nahradená Smernicou Rady 2006/112/ES
o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Pravidlá dane z pridanej hodnoty majú byt' vykladané
v súlade so všeobecnou zásadou zákazu zneužitia práva Spoločenstva. Za zneužitie práva v rozpore s
jeho účelom možno považovať taký výkon práva, ktorý nesleduje zákonom zamýšľaný účel, ale môže
smerovať k poškodeniu práv iného. V tomto prípade by bol poškodený štát, ak by bol neoprávnene
uplatnený nadmerný odpočet odvolávajúcemu sa daňovému subjektu aj vyplatený. Súdny dvor EÚ v
rozsudku vo veci C-255/02 S. stanovil test, ktorý sa skladá z dvoch častí, ktorých splnenie je podmienkou
preukázania zneužívajúceho konania. Oba prvky musia byť prítomné na to, aby bola určená existencia
zneužitia práva Spoločenstva. Preukázanie zneužitia v oblasti dane z pridanej hodnoty si na jednej strane
vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných
ustanoveniach smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu, viedli k získaniu
daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami, a na



druhej strane, z celku objektívnych prvkov musí takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je
získať daňovú výhodu. Finančné riaditeľstvo SR zistilo, že v konaní vo veci prevodu vlastníckych práv k
hnuteľným veciam a nehnuteľnostiam nastali skutkové okolnosti zneužívajúceho konania, ktoré správca
dane preukázal nasledovnými skutočnosťami.
- Predaj hnuteľných vecí (motorových vozidiel a pracovných strojov) v zmysle faktúry č. XXXXXXXXX, z
ktorej si odvolávajúci sa uplatnil odpočítanie DPH sa uskutočnila v personálne prepojenom reťazci: W.
H., J.: XXXXXXXX (Zmluva o predaji podniku z 30.12.2008) › H. B., B..T..Y.., J.: XXXXXXXX (toho času
bol konateľom p. W. H.) › W. H. - B., J.: XXXXXXXX › B. B. B..T..Y.., J.: XXXXXXXX (do 04.02.2014 bol
konateľom W.. H., od 04.02.2014 T. Y. - zať p. H.).
- Predaj nehnuteľností v zmysle faktúr č. XXXXXXXXX a XXXXXXXXX, z ktorých si odvolávajúci
sa uplatnil odpočítanie dane sa uskutočnil medzi personálne prepojenými osobami medzi: W. H., J.:
XXXXXXXX (Zmluva o predaji podniku zo dňa 30.12.2008) › H. B., B..T..Y.., J.: XXXXXXXX ( konateľ
W.. H.) › W. H. - B., J.: XXXXXXXX.
- Prvotne boli nehnuteľnosti, stroje a zariadenia na základe Zmluvy o prevode podniku zo dňa 30.12.2008
prevedené z W. H. - B. na spoločnosť H. B., B..T..Y.. Cena bez DPH bola zmluvne dohodnutá na
796 654,04 eur a mala byť predávajúcemu uhradená v 4 splátkach, z toho posledná splátka mala byť
uhradená k 31.01.2012.
- V období pred rozhodnutím jediného spoločníka spoločnosti H. B., B..T..Y.. - p. W. H. o zrušení
spoločnosti bez likvidácie došlo k prevodu vlastníckych práv k nehnuteľnostiam, motorovým vozidlám a
pracovným strojom zo spoločnosti H. B., B..T..Y.. opäť na daňový subjekt W. H.. K prevodu nehnuteľností
došlo na základe kúpnych zmlúv podpísaných za obe strany W. H.. Tentokrát už bola cena za
nehnuteľnosti uvedená s DPH.
- V podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2014 si daň na vstupe odvolávajúci
sa daňový subjekt odpočítal, pričom dodávateľ H. B. B..T..Y.. daň na výstupe do štátneho rozpočtu
neodviedol.
- Dodávateľ H. B., B..T..Y.., za ktorého konal p. W. H.- odvolávajúci sa, už pri vystavení faktúr vedel, že
daň uvedená na daňových dokladoch nebude odvedená do štátneho rozpočtu.
- Daňový subjekt nehnuteľnosti nadobudnuté od spoločnosti H. B., B..T..Y.. v čase preverovania
nevyužíval k vykonávaniu ekonomickej činnosti.
- Predmet faktúry č. XXXXXXXXX - motorové vozidlá a pracovné stroje vložil daňový subjekt v rovnaký
deň, ako ich od spoločnosti H. B., B..T..Y.. získal, do prepojenej spoločnosti B. B. B..T..Y..
- Daňový subjekt sa najskôr nevedel vyjadriť k protihodnote, ktorú poskytol dodávateľovi H. B., B..T..Y..
za dodanie hnuteľných vecí a nehnuteľností, následne podával rôzne vysvetlenia zahŕňajúce prevody z
bankového účtu (číslo účtu nekorešpondovalo s účtami uvedenými v kúpnych zmluvách) a zápočtami
vzájomných pohľadávok a záväzkov medzi personálne prepojenými osobami, pričom ich podstatu
nepreukázal.
- Toky finančných prostriedkov na bankovom účte daňového subjektu sa preukázali len ako formálne,
keďže sa uskutočňovali medzi subjektmi prepojenými osobou p. H. (pôžička od spoločnosti, v ktorej
je konateľom odvolávajúci sa a jeho syn a následne W.. H. vkladal a vyberal z účtu v rovnaké dni -
01.04.2014 a 04.04.2014 tie isté finančné prostriedky, pričom dôvod svojho konania neobjasnil).
- Daňový subjekt si v zdaňovacom období 1. štvrťrok 2014 uplatnil nárok na odpočítanie dane 90 000,00
eur z faktúr od dodávateľa H. B., B..T..Y.., za dodanie nehnuteľností a hnuteľných vecí. V daňovom
priznaní za predmetné zdaňovacie obdobie síce vykázal aj dodanie tovaru v hodnote 240 000,00 eur,
DPH - 40 000,00 eur (pre prepojená spoločnosť B. B. B..T..Y..), ale uplatnením nároku na odpočítanie
dane v sume 90 000,00 eur bol výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu nadmerný odpočet v sume 50
306,81 eur.
- Dodávateľská spoločnosť H. B., B..T..Y.. v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie marec 2014
vykázala vysokú vlastnú daňovú povinnosť, ktorú však do štátneho rozpočtu neodviedla. Po uskutočnení
zdaniteľných obchodov došlo rozhodnutím jediného spoločníka (p. W. H.) k dobrovoľnému výmazu
dodávateľskej spoločnosti z Obchodného registra SR a v súčasnosti je nástupníckou spoločnosťou v
poradí už šiesty právny nástupca - spoločnosť T. B..T..Y.., Y. XXXX, XXX XX V..
Finančné riaditeľstvo SR sa stotožňuje s názorom správcu dane, že cieľom odvolávajúceho sa daňového
subjektu personálne prepojeného s dodávateľom cez W. H. bolo získať daňovú výhodu prostredníctvom
odpočítania dane z pridanej hodnoty uplatnenej z faktúr č. XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX.
Situáciu, keď si odberateľ - W. H. uplatnil voči štátu vrátenie dane z pridanej hodnoty zaplatenej na
vstupe, hoci mal vedomosť o tom, že jeho dodávateľ - H. B. B..T..Y.. daň z pridanej hodnoty za predaj
nehnuteľností a hnuteľných vecí štátu neodviedol, posúdil správca dane ako akt zneužitia práva platiteľa
dane na odpočítanie DPH. Dodávateľská spoločnosť a odvolávajúci sa daňový subjekt boli v rozhodnom



období personálne prepojené subjekty, a to priamo osobou odvolávajúceho sa daňového subjektu.
Odvolávajúci sa teda nielenže mal vedomosť o tom, že uvedenými obchodnými prípadmi dôjde k
zneužitiu práva, ale na tomto akte sa priamo podieľal. Správca dane preukázal schému so zabudovaným
mechanizmom odpočítania dane založenú na vytvorení umelej situácie, ktorá bola základom pre
zneužívanie systému dane z pridanej hodnoty, čo v konečnom dôsledku bráni právu odvolávajúceho
sa daňového subjektu na odpočítanie dane zo spornej faktúry. Finančné riaditeľstvo SR zistili, že
správca dane v odvolaním napadnutom rozhodnutí podporil svoju argumentáciu o dôvodoch neuznania
odpočítania dane odvolávajúcemu sa daňovému subjektu aj ustanovením zákona č. 222/2004 Z.z. (§ 2
ods. 1 písm. b), avšak z celého rozhodnutia, ako aj z obsahu spisového materiálu vyplýva, že daňový
subjekt nepreukázal naplnenie ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a), podľa ktorého je predmetom dane
dodanie tovaru za protihodnotu. Uvedená skutočnosť však nemá zásadný vplyv na závery správcu dane.
Finančné riaditeľstvo SR z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov dospelo k záveru,
že správca dane mal dôvodné pochybnosti o účele deklarovaných obchodov uskutočnených medzi
prepojenými osobami, preveroval ich vzájomné väzby, spôsob fakturácie a obchodovania. Správca
dane vykonaným dokazovaním preukázal, že hlavným cieľom predmetných plnení bolo získať daňovú
výhodu. Správca dane preukázal obsah a skutočný význam predmetných plnení, zobral do úvahy čisto
umelý charakter týchto plnení, ako aj personálne prepojenie medzi spoločnosťami (v osobe p. W.
H.) zúčastnenými v schéme mechanizmu odpočítanej dane z pridanej hodnoty. Správca dane posúdil
dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a pri hodnotení dôkazov postupoval
podľa zásady v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok). Správca
dane sa dostatočne vysporiadal s tvrdeniami a dôkazmi daňového subjektu, neuspokojil sa iba s dôkazmi
predkladanými daňovým subjektom, ale vykonal dokazovanie, ktorého výsledky následne vyhodnotil
a dospel k záveru o nepreukázaní splnenia zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane
z faktúr č. XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX vystavených prepojenou spoločnosťou H. B.,
B..T..Y.. Správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 24 Daňového poriadku, vyhodnotenie
vykonaných dôkazov správcom dane je v súlade so zásadou materiálnej pravdy a voľného hodnotenia
dôkazov. Posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery týkajúce sa odpočítania dane boli vecne
správne a následne prijaté závery sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. v
znení neskorších predpisov, ako aj Daňového poriadku. Na základe takto zistených skutočností Finančné
riaditeľstvo SR rozhodlo tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“ Rozhodnutie žalovaného bolo
doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 08.06.2016.

2. Včas podanou žalobou, podanou na poštovú prepravu dňa 30.06.2016 a doručenou Krajskému súdu
v Košiciach dňa 01.07.2016, sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného uvedeného
v záhlaví tohto rozsudku, pričom v dôvodoch svojej žaloby uviedol: „Napadnuté rozhodnutie žalobca
vníma ako rozhodnutie arbitrárne. Ide o rozhodnutie, ktoré neguje akékoľvek argumenty žalobcu, pričom
sa týmto rozhodnutím konštatuje, že daňový subjekt - žalobca vytvoril „schému so zabudovaným
mechanizmom odpočítania dane, založenú na vytvorení umelej situácie, ktorá bola základom pre
zneužívanie systému dane z pridanej hodnoty.“ Pri prevode vlastníckych práv k hnuteľným veciam
a nehnuteľnostiam mali nastať skutkové okolnosti zneužívajúceho konania. Tieto skutkové okolnosti
správca dane - žalovaný opiera o tvrdenia, že predaj týchto vecí sa dial medzi personálne
prepojenými osobami, dodávateľ H. B. B..T..Y.., za ktorého konal p. W. H. mal vedieť už pri vystavení
faktúr, že daň uvedená na daňových dokladoch nebude odvedená. Kontrolovaný daňový subjekt -
žalobca nadobudnuté nehnuteľnosti nevyužíval k vykonávaniu ekonomickej činnosti a toky finančných
prostriedkov na bankovom účte daňového subjektu sa preukázali len ako formálne. Zotrvávame na
našich dôvodoch odvolania zo dňa 11.03.2016, pričom tvrdíme, že všetky obchody, ktoré zakladali
právo na vystavenie faktúr č. XXXXXXXX, č. XXXXXXXXX a č. XXXXXXXXX, boli obchodmi reálnymi a
nešlo o fikciu. Všetky plnenia nesledovali daňové výhody bez hospodárskeho cieľa. Jediným záujmom
bol hospodársky cieľ a daňové povinnosti vyplynuli ako následok reálne zrealizovaných obchodov.
Arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia vzhliadame v tom, že z rozhodnutia nie je zrejmé, prečo správca
dane konštatuje, Že všetky transakcie boli vykonávané len s cieľom získať daňovú výhodu. Podsúvaný
úmysel daňového subjektu o tom, že obchody realizoval len za účelom odpočtu DPH, nie je možné
správcovi dane - žalovanému vyvrátiť inak, len tým, že je zrejmé, že k reálnemu prevodu hnuteľných vecí
a nehnuteľností aj skutočne došlo. Konštatovanie správcu dane - žalovaného o tom, že daňový subjekt
- žalobca vedel, resp. musel vedieť, že daň, ktorú je potrebné odviesť nebude do štátneho rozpočtu
uhradená, podporuje aj Rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo
dňa 08.09.2014 - je presne tým konštatovaním, ktoré daňovému subjektu - žalobcovi znemožňuje
akúkoľvek protiargumentáciu, keďže správca dane - žalovaný argumentuje svojim rozhodnutím, ktoré



daňový subjekt napadol. Ďalším arbitrárnym prvkom je aj tvrdenie o tom, že predložená písomnosť
„Vysporiadanie záväzku z predaja podniku“, nespĺňa zákonom predpísané náležitosti. Náležitosti akého
zákona, to už nie je z rozhodnutia zrejmé. Ak žalovaný tvrdí, že žalobca svoje tvrdenia nepreukázal, tak
potom je namieste aj tvrdenie, že správcovi dane - žalovanému nič nebránilo, aby sa kontrolovaného
daňového subjektu - žalovaného aj pýtal, či existuje ten, ktorý doklad aj bez chýbajúcich formálnych
náležitostí a pod.. Správca dane - žalovaný má povinnosť zisťovať všetky relevantné skutočnosti,
má zisťovať pravdivé a úplné zisťovanie skutkového stavu. Toľko opakovaná citácia odseku 66 z
rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 S. W., je síce pravdivá, rovnako aj odsek 69. Avšak
ide o citácie z rozsudku, ktorý má 99 takýchto odsekov. Z článku 33 citovaného rozsudku, napríklad
vyplýva východiskový údaj, že jeden z účastníkov neprijal plnenie spočívajúce v stavebných prácach
a tieto plnenia sa nemali vziať do úvahy na účely DPH. Z článku 37 vyberáme „nemá sa prihliadať na
plnenia vykonané výlučne s cieľom vyhnúť sa DPH, ale majú sa uplatniť ustanovenia šiestej smernice na
predmetné plnenia podľa ich skutočnej povahy. Z článku 40: „Z výkladu článku 4 ods. 2 šiestej smernice,
podľa ktorého bolo potrebné držať sa objektívnej povahy plnení na zistenie, či predmetné plnenia neboli
dodávkami, alebo poskytnutím služieb na účely DPH. Z článku 64 vyplýva, že sa uvažuje o platiteľovi
DPH, ktorí sú navzájom prepojení a realizovali čisto umelo vytvorené plnenia iba s cieľom získať vrátenie
preplatku DPH. Z článku 75: „na druhej strane musí z celkom objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný
cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu ..., zákaz zneužitia už nie je viac relevantný, keď môžu
mať predmetné plnenia nejaké iné vysvetlenie ako číre dosiahnutie daňových výhod. Je teda zrejmé,
že pri čítaní celého rozsudku, nielen časti 66 a 69 vyplynie, že pri obchodoch kedy sa preukázali reálne
obchody, prevody vlastníckych práv k hnuteľným veciam a nehnuteľnostiam, kedy došlo k zaplateniu
kúpnej ceny, či už prevodom, alebo započítaním, ak došlo k vkladu tichého spoločníka, nemožno len
konštatovať, že ide len o obchody s cieľom získať daňový výhodu. Z napadnutého rozhodnutia nie
je zrejmé, čo porušil navrhovateľ pri realizovaných obchodoch, prečo nie je možné realizovať obchod
medzi personálne prepojenými osobami a prečo sa zaplatenie nepovažuje za protihodnotu plnenia. Ak
správca dane - žalovaný tvrdí, že nastali skutkové okolnosti zneužívajúceho konania, ktoré preukazuje
tvrdenými skutočnosťami, tak potom je nutné uviesť, ktoré ustanovenia zákona navrhovateľ porušil,
alebo obchádzal a zneužil. Subjektívny uhol pohľadu neumožňuje aktívnu obranu žalobcu, keď správca
dane - žalovaný síce obchody ako reálne nenamieta, avšak odpočet DPH nechce uznať. Preto tvrdenia
o tom, že „v čase preverovania“ odvolávajúci predmetné nehnuteľnosti nevyužíval, nie sú relevantné.
Tieto budovy sú určené pre podnikanie a sú využívané pre podnikanie. Ide predsa o „prevádzkovú
budovu“ a sklad podľa výpisu z katastra nehnuteľností. Prechodný stav v krátkom čase preverovania nie
je pre posúdenie existencie ekonomickej činnosti.“ Na základe uvedených skutočností navrhol žalované
rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Košice zrušiť a vrátiť vec žalovanému
na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil právo na náhradu trov konania.

3. K žalobe žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 25.11.2016, v ktorom k žalobným námietkam
žalobcu uviedol, že v žalovanom rozhodnutí sa vyporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými
v odvolaní a nad rámec odôvodenia uvedeného v napadnutom rozhodnutí uviedol, že „jednou zo
základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Daňového
poriadku sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a
obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a
iných osôb. Prioritnou úlohou orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým
vznikne povinnosť platenia dane, za podmienok uvedených v príslušných hmotno-právnych predpisoch
upravujúcich jednotlivé druhy daní, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu, a tým naplnili jeho príjmovú
časť. Pri plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konajú
na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. K námietkam žalobcu
žalovaný uvádza, že správca dane preveroval zdaniteľné obchody deklarované faktúrami vystavenými
dňa 21.03.2014 prepojeným daňovým subjektom H. B., B..T..Y.., H. XXX/XX, XXX XX B. N. M., J.: XX
XXX XXX, F.: XXXXXXXXXX, J. F.: B. (ďalej len H. B., B..T..Y..):
- č. XXXXXXXXX za predaj hmotného majetku v celkovej sume 240 000,00 eur,
- č. XXXXXXXXX za predaj haly v celkovej sume 120 000,00 eur a
- č. XXXXXXXXX (nie č. XXXXXXXX, ako uviedol žalobca v podanej žalobe) za predaj budovy v celkovej
sume 180 000,00 eur a posúdil a vyhodnotil ich ako umelé plnenie s cieľom získania daňovej výhody,
aj napriek tomu, že podmienky pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty stanovené v ustanoveniach
zákona č. 222/2004 Z.z. boli formálne splnené.“ Poukázal pritom na dôkazy: „Faktúra č. XXXXXXXXX
zo dňa 21.03.2014, Kúpna zmluva zo dňa 21.03.2014, Návrh na vklad vlastníckeho práva č. M. XXXX/
XX zo dňa 21.03.2014, Kolaudačné rozhodnutie č. Y., Preberací a odovzdávací protokol, Výpis z



katastra nehnuteľností - LV č. XXXX, Faktúra č. XXXXXXXXX zo dňa 21.03.2014, Kúpna zmluva zo
dňa 21.03.2014, Dodatok č. X zo dňa 12.05.2014, Návrh na vklad vlastníckeho práva č. M. XXXX/
XX, Rozhodnutie č. M. XXXX/XXXX/DP, Návrh na vklad vlastníckeho práva - doplnenie, Kolaudačné
rozhodnutie č. Y.-XXXX/XXXX/XXX/Gž, Preberací a odovzdávací protokol, Faktúra č. XXXXXXXXX zo
dňa 21.03.2014, Kúpna zmluva zo dňa 21.03.2014, príloha č. X -kúpna zmluva majetok“.
Ďalej k žalobe uviedol, že „reálne dodanie hnuteľných vecí ani nehnuteľností nebolo správcom dane
spochybnené, pochybnosti správcu dane boli v účele deklarovaných zdaniteľných obchodov a vznikli na
základe skutočností zistených v priebehu daňovej kontroly u žalobcu:
- predaj hnuteľných vecí a nehnuteľností sa v zmysle sporných faktúr vystavených dňa 21.03.2014
uskutočnil medzi personálne prepojenými osobami - H. B., B..T..Y.., J.: XXXXXXXX (toho času bol
konateľom p. W. H.) a W. H. - B., J.: XXXXXXXX,
- W. H. ako konateľ za dodávateľskú spoločnosť H. B., B..T..Y.. faktúry vystavil a podpísal, teda vedel o
povinnosti uhradiť daň z pridanej hodnoty z týchto zdaniteľných obchodov do štátneho rozpočtu,
- W. H. podal dňa 25.04.2015 za spoločnosť H. B., B..T..Y.. pod svojím ID (Z. XXXXXXX) daňové
priznanie k dani z pridanej hodnoty, teda vedel o povinnosti uhradiť daň z pridanej hodnoty z týchto
zdaniteľných obchodov do štátneho rozpočtu“ a poukázal na „Daňové priznanie spoločnosti H. B.,
B..T..Y.. k dani z pridanej hodnoty za obdobie marec 2014 podané W. H. (ZEP)
- daň z pridanej hodnoty na výstupe nebola spoločnosťou H. B., B..T..Y.. do štátneho rozpočtu odvedená,
pričom žalobca si uplatnil odpočítanie dane na vstupe,
- rozhodnutím jediného spoločníka dodávateľskej spoločnosti H. B., B..T..Y.. zo dňa 03.06.2014 - W. H.
došlo k zrušeniu tejto spoločnosti bez likvidácie,
- pred zrušením spoločnosti H. B., B..T..Y.. došlo k prevodu vlastníckych práv k nehnuteľnostiam,
motorovým vozidlám a pracovným strojom zo spoločnosti H. B., B..T..Y.. na žalobcu.
Počas daňovej kontroly, vyrubovacieho konania, ani v odvolacom konaní neboli pochybnosti správcu
dane o spôsobe a účele deklarovaných zdaniteľných obchodov odstránené, keďže žalobca podával
rôzne vysvetlenia a predkladal rôzne listiny, ktorými preukazoval úhradu sporných faktúr (najskôr sa
nevedel vyjadriť k protihodnote, ktorú poskytol dodávateľovi za dodanie hnuteľných vecí a nehnuteľností,
následne uvádzal ako spôsob úhrady prevody z bankového účtu - číslo účtu nekorešpondovalo s účtami
uvedenými v kúpnych zmluvách, či zápočet vzájomných pohľadávok a záväzkov medzi personálne
prepojenými osobami), pričom ich podstatu nepreukázal (podrobne uvedené v žalobou napadnutom
rozhodnutí). Na základe konania žalobcu dospel žalovaný i správca dane k záveru, že žalobca účelovo
predkladal doklady, ktorými sa snažil odstrániť pochybnosti správcu dane (napr. Zmluvu o pôžičke
peňazí zo dňa 26.04.2011, ktorou odvolávajúci sa vysvetľoval príjem peňažných prostriedkov na
svoj účet zo dňa 04.04.2014 od spoločnosti H. B., B..T..Y.., predložil až vo vyrubovacom konaní,
k svojmu Vyjadreniu zo dňa 25.11.2015), pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad,
obzvlášť ak za jednu i druhú stranu podpisuje listiny tá istá osoba. Žalovaný z predloženého spisového
materiálu zistil, že v danom prípade správca dane pri dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového
stavu postupoval v súlade s ustanovením § 3 ods. 6 Daňového poriadku, podľa ktorého sa berie do
úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratie dane. Žalobca namieta arbitrárnosť žalobou napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že žalovaný i
správca dane argumentujú Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX
zo dňa 08.09.2014. Žalovaný k tejto námietke uvádza, že tak správca dane, ako i žalovaný vo svojich
rozhodnutia uviedli rozhodnutie o povinnosti uhradiť daň č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa
08.09.2014 (ďalej len rozhodnutie o ručení) ako podporný, nie však jediný dôkaz o tom, že žalobca vedel,
resp. vedieť mohol, že daň, ktorú za dodávateľskú spoločnosť v podanom daňovom priznaní priznal,
nebude do štátneho rozpočtu uhradená. K záveru o vedomosti žalobcu o neodvedení dane dospel
správca dane na základe vyššie uvedených skutočností - že žalobca, ktorý bol súčasne konateľom
dodávateľskej spoločnosti H. B., B..T..Y.. uzavrel kúpne zmluvy, vystavil faktúry, podal daňové priznanie k
dani z pridanej hodnoty za dodávateľskú spoločnosť a následne ako spoločník dodávateľskej spoločnosti
rozhodol o jej zrušení bez likvidácie. Žalobca žiadnym spôsobom správcovi dane, ani žalovanému
nepreukázal, že nevedel, že daň nebude dodávateľskou spoločnosťou H. B., B..T..Y.. do štátneho
rozpočtu odvedená. Samotné tvrdenie žalobcu, že o tejto skutočnosti nemal vedomosť, bez predloženia
hodnoverných dôkazov, neobstojí. K námietke žalobcu, že žalovaný neuviedol náležitosti akého zákona
nespĺňa písomnosť „Vysporiadanie záväzku z predaja podniku“, žalovaný uvádza, že na str. 13 žalobou
napadnutého rozhodnutia poukázal na doklad „Vysporiadanie záväzku z predaja podniku“, ktorá bola
správcovi dane predložená až vo vyrubovacom konaní ako príloha jeho vyjadrenia zo dňa 25.11.2015, a
ktorá (tak ako je uvedené na str. 13 rozhodnutia) ako pomocný účtovný doklad neobsahovala náležitosti
v zmysle zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Daný doklad nie je možné



akceptovať ako dôkaz preukazujúci tvrdenie žalobcu o úhrade faktúr vysporiadaním záväzku z predaja
podniku, pretože žalobca nepreukázal kedy a či vôbec túto „tabuľku, ktorá deklaruje, akým spôsobom boli
vysporiadané záväzky z predaja podniku“ (vyjadrenie žalobcu č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 25.11.2015
s prílohami) ako jednostranný kompenzačný prejav doručil druhej strane - spoločnosti H. B., B..T..Y..
K námietke žalobcu o povinnosti správcu dane a žalovaného úplne zistiť skutkový stav, a teda sa
žalobcu pýtať, či existuje ten - ktorý doklad aj bez chýbajúcich formálnych náležitostí, žalovaný uvádza,
že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná,
akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery
vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti
a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícií. Bolo v
prvom rade povinnosťou žalobcu preukázať, že nárok na odpočítanie dane je oprávnený a za týmto
účelom predložiť správcovi dane doklady preukazujúce jeho tvrdenia. Konanie žalobcu, ktorý správcovi
dane podával rôzne vysvetlenia a účelovo predkladal doklady preukazuje, že deklarované obchodné
transakcie sú účelové a boli vytvorené s cieľom získania finančnej výhody, ktorá nie je v súlade s cieľom
komunitámeho práva. K námietke žalobcu, že pokiaľ sa preukázala reálnosť obchodov, žalovaný nemal
na prípad aplikovať Rozsudok Súdneho dvora ES S. W.. C - 255/02, pretože nemožno konštatovať,
že ide o obchody s cieľom získať daňovú výhodu, žalovaný uvádza, že uvedený rozsudok sa zaoberá
zneužívaním práva platiteľa dane na odpočet dane zaplatenej na vstupe. Je v záujme štátu (ide o fiškálny
záujem štátu), aby nárok na uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty nebol zneužívaný. Účelom
daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu a pri uplatnení nároku na odpočet dane z pridanej
hodnoty, či splnili podmienky pre takýto odpočet a či takéto uplatnenie nezakladá akt zneužitia práva
platiteľa dane na odpočet dane z pridanej hodnoty. Stav, keď W. H. ako konateľ dodávateľskej spoločnosti
H. B., B..T..Y.. uzatvoril zmluvy so žalobcom, vystavil faktúry, previedol majetok spoločnosti H. B., B..T..Y..
na žalobcu, podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za spoločnosť H. B., B..T..Y.., sám sa
odvolal z funkcie konateľa a následne zrušil spoločnosť H. B., B..T..Y.., ktorá neodviedla daň do štátneho
rozpočtu, pričom W. H.- žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr, je
možné považovať za akt zneužitia práva vyplývajúcej zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty,
pretože v mene dodávateľa povinného odviesť daň konala osoba, ktorá bola zároveň odberateľom
uplatňujúcim si odpočítanie dane. Vychádzajúc z vyššie popísaného obchodného prípadu (pri ktorom
spoločnosť H. B., B..T..Y.. neuhradila daň z pridanej hodnoty na výstupe a následne si žalobca ako
odberateľ uplatnil voči štátu DPH na vstupe) a zo skutočnosti, že obaja účastníci zdaniteľných obchodov
boli v rozhodnom období personálne prepojené, a to práve osobou žalobcu, je zrejmé, že žalobca
nielenže mal vedomosť o tom, že uvedenými obchodným prípadmi dôjde k zneužitiu práva platiteľa
dane na odpočet DPH, ale sa i priamo na tomto akte podieľal. Z uvedeného dôvodu považuje žalovaný
aplikáciu rozsudku Súdneho dvora ES vo veci S. W.. na daný prípad za opodstatnenú a dôvodnú. K
námietke žalobcu, že zistenia správcu dane o nevyužívaní nehnuteľností na vykonávanie ekonomickej
činnosti nie sú relevantné, žalovaný uvádza, že žalobca na jednej strane tvrdí, že „prechodný stav v
čase zisťovania“ nie je relevantný pre vyvodenie záveru o neuznaní nároku na odpočítanie dane, na
strane druhej však správcovi dane počas celej daňovej kontroly, vyrubovacieho konania, žalovanému v
odvolacom konaní, ani k žalobe neuviedol a nepreukázal, ako a či vôbec uvedené nehnuteľnosti využíva
pre účely svojho podnikania, a teda nepreukázal splnenie podmienok pre uplatnenie odpočítania dane
vyplývajúcich z § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. Správca dane upovedomil žalobcu o všetkých
zistených skutočnostiach a poskytol mu dostatok priestoru a príležitostí na predloženie dôkazov, ktoré
by boli schopné preukázať, že sporné obchodné transakcie neboli účelové a že nemali za cieľ získanie
prostriedkov zo štátneho rozpočtu, čo žalobca hodnoverným spôsobom nepreukázal a jeho námietky
tak zostali len v polohe tvrdení. Žalovaný preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie a konanie,
ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a dostatočným spôsobom sa
vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré boli obsahom odvolania. Z obsahu rozhodnutí jasne
vyplýva, z akých skutočností správca dane, ako aj žalovaný, vychádzali a akými právnymi úvahami sa
pri rozhodovaní riadili. Postup správcu dane, ako aj žalovaného, nebol v rozpore s platnými právnymi
predpismi. Finančné riaditeľstvo SR z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov dospelo
k záveru, že všetky námietky žalobcu nie je možné akceptovať a tieto námietky nie sú opodstatnené.“ Z
týchto dôvodov navrhol žalobu zamietnuť a žalobcovi nepriznať nárok na náhradu trov konania.



4. K vyjadreniu žalovaného zo dňa 25.11.2016 sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 20.12.2016, v
ktorom uviedol, že „aj po preštudovaní vyjadrenia žalovaného zo dňa 25.11.2016 zotrvávame na
dôvodoch podanej žaloby a sme toho názoru, že rozhodnutie správcu dane nie je zákonné. Z tvrdení
správcu dane teda vyplýva, že nespochybňuje reálne dodanie hnuteľných vecí a nehnuteľností. Je teda
zrejmé, že takýmto tvrdením, keď nespochybňuje reálne dodanie a dopĺňame aj reálne uzatvorené
zmluvy o prevode vlastníckych práv k hnuteľným veciam a nehnuteľnostiam, správca dane neguje
svojim rozhodnutím toto svoje tvrdenie a opomína takto racionálne zhodnotený skutkový stav a
neguje fakt reálneho uskutočnenia zdaniteľných obchodov. Nemožno teda na jednej strane takéto
obchody definovať ako umelé plnenie s cieľom získania daňovej výhody, ak na druhej strane nejde
o spochybňovanie reálnosti takýchto obchodov. Ide o rozpor, ktorý správca dane doposiaľ nevysvetlil.
Správca dane sa ďalej vyjadril v tom zmysle, že žalobca žiadnym spôsobom ani správcovi dane,
ani žalovanému nepreukázal, že nevedel, že daň nebude dodávateľskou spoločnosťou H. B. B..T..Y..,
odvedená. Takéto tvrdenie v sebe vykazuje logicky nezmysel a nemožnosť zo strany žalobcu preukázať
to, že nevedel, že sa niečo nevykoná. Preukazovať totiž niečo, o čom subjekt nevie, sa logicky nedá
a správca dane teda šikanózne požaduje niečo, čo sa reálne vykonať nedá a opomína vyhodnocovať
jednotlivé dôkazy v jednotlivosti a vo vzájomnej súvislosti. V čase realizácie obchodov išlo o kontaktné
osoby, subjekty existovali, obchody, a to aj správca konštatuje sa reálne realizovali, bolo preukázané aj
reálne protiplnenie, aj keď s formálnymi nedostatkami a napriek tomu správca dane tieto fakty akceptovať
nechce a neuznáva nárok na odpočítanie dane. Správca dane v tomto prípade, ak konštatuje, že
došlo k prevodu a prechodu vlastníckeho práva, nemôže tvrdiť, že išlo o schému so zabudovaným
mechanizmom odpočítania dane založenú na vytvorení umelej situácie. Umelá situácia nie je reálnou
situáciou, a teda naopak správca dane opomína reálnosť obchodov a hrá sa na umelo vyargumentované
tvrdenia, ktorými zdôvodňuje ako a prečo nepriznať nárok na odpočet DPH. Z doteraz vykonaného
šetrenia a dokazovania nie je zrejmé, čo je dôvodom takejto neochoty správcu dane uznať nárok na
odpočítanie DPH. Z doterajších argumentov nie je zrejmé, aké ustanovenie zákona, alebo zákonov
žalobca porušil a nateraz sa jeho rozhodnutia javia ako svojvôľa správcu dane. Na našom stanovisku nič
nemení ani argumentácia o údajnom konaní personálne prepojených osôb, pretože konanie personálne
prepojených osôb v zásade nie je, resp. do 01.01.2015, ani nebolo upravované a nemalo dôsledky na
konanie tuzemských osôb. Takýto argument má význam len od 01.01.2015, kedy sa menili pravidlá
transferového oceňovania, kedy sa tieto sa pravidlá začali vzťahovať aj na tuzemské závislé osoby. Do
tohto dátumu zákon síce poznal pojem závislých osôb, avšak žiaden dôsledok na realizáciu obchodov
a následných daní z týchto obchodov nebol upravovaný.“

5. Vyjadrenie žalobcu z 20.12.2016 súd doručil žalovanému dňa 12.01.2017, ktorý sa k tomuto podaniu
žalobcu už nevyjadril.

6. Súd v konaní o správnej žalobe žalobcu podľa ustanovení § 177 a nasl. Správneho súdneho
poriadku (ďalej len „SSP“) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a postupom podľa
§ 107 ods. 2 SSP, po oboznámení sa s obsahom žaloby žalobcu, obsahom vyjadrenia žalovaného k
žalobe, obsahom vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu žalovaného a po oboznámení sa s administratívnymi
spismi prvostupňového, ako aj druhostupňového správneho orgánu dospel k záveru, že žalobe žalobcu
nemožno priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov.

7. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplynulo, že správca dane vykonal u žalobcu W. H.-
B., S. XXX/XX, XXX XX B. N. M., J.: XXXXXXXX, F.: XXXXXXXXXX, J. F.: B. daňovú kontrolu na zistenie
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
1. štvrťrok 2014, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 25.05.2015. Protokol
bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa
25.05.2015 doručený žalobcovi dňa 27.05.2015, čím bola daňová kontrola podľa § 46 ods. 9 písm. a)
Daňového poriadku ukončená. Dňa 17.06.2015 predložil žalobca vyjadrenie k zisteniam uvedeným v
protokole (evid. č. X/XXXXXXXX/XXXX). Vo vyrubovacom konaní spísal správca dane so žalobcom a
jeho splnomocneným zástupcom dve zápisnice o ústnom pojednávaní, v ktorých prerokoval pripomienky
a dôkazy žalobcu. Dňa 27.10.2015 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXX/XXXX,
ku ktorej sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 25.11.2015 zaevid. pod č. X/XXXXXXXX/XXXX. Dňa
11.02.2016 spísal správca so žalobcom za účasti jeho splnomocneného zástupcu poslednú zápisnicu
o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX a v zákonnej lehote vydal rozhodnutie č. XXXXXXXXX/
XXXX zo dňa 23.02.2016, ktorým žalobcovi určil rozdiel dane v sume 90.000,- eur na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2014 a ktoré je predmetom odvolania. Správca dane neuznal



právo na odpočítanie dane v celkovej sume 90.000,- eur z faktúr vystavených spoločnosťou H. B.,
B..T..Y.., H.N. XXX/XX, XXX XX B. N. M., J.: XX XXX XXX, F.: XXXXXXXXXX, J. F.: B. (ďalej len „H.
B., B..T..Y..“):
- č. XXXXXXXXX zo dňa 21.03.2014, predmet: predaj hmotného majetku v celkovej sume 240.000,- eur
(základ dane 200.000,- eur, DPH - 40.000,- eur),
- č. XXXXXXXXX zo dňa 21.03.2014, predmet: predaj haly v celkovej sume 120.000,- eur (základ dane
100.000,- eur, DPH - 20.000,- eur),
- č. XXXXXXXXX zo dňa 21.03.2014, predmet: predaj budovy v celkovej sume 180.000,- eur (základ
dane 150.000,- eur, DPH - 30.000,- eur).
Správca dane z výpisov z Obchodného registra SR zistil, že dodávateľská spoločnosť H. B. B..T..Y..
na základe rozhodnutia jediného spoločníka - W. H. dňa 07.06.2014 zanikla v dôsledku zlúčenia
so spoločnosťou K. A. B..T..Y.., K. XX/B, XXX XX A., J.: XXXXXXXX, ktorá ako univerzálny právny
nástupca prebrala celé imanie, všetky práva a povinnosti, záväzky a pohľadávky, i zanikajúcej
spoločnosti neznáme. Spoločnosť K. A. B..T..Y.. bola dňa 01.04.2015 zrušená bez likvidácie zlúčením
so spoločnosťou Z. X., B..T..Y.., Y. XXXX, XXX XX V., J.: XXXXXXXX. Z Obchodného registra SR bola
dňom 15.08.2015 spoločnosť Z. X., B..T..Y.. vymazaná bez likvidácie a právnym nástupcom sa stala
spoločnosť A., B..T..Y.., Y. XXXX, XXX XX V., J.: XXXXXXXX. Dňa 19.08.2015 bola aj spoločnosť A.,
B..T..Y.. dobrovoľne vymazaná z Obchodného registra SR a právnym nástupcom sa stala spoločnosť
T. T. &. E. B..T..Y.., D. XX, XXX XX A., J.: XXXXXXXX. Z dôvodu zlúčenia so spoločnosťou F. J.
B..T..Y.., Y. XXXX, XXX XX V., J.: XXXXXXXX bola aj táto spoločnosť z Obchodného registra SR dňa
31.08.2015 dobrovoľne vymazaná. Spoločnosť F. J. B..T..Y.. bola dňa 19.12.2015 dobrovoľne vymazaná
z Obchodného registra SR a právnym nástupcom sa stala spoločnosť T. B..T..Y.., Y. XXXX, XXX XX
V., J.: XXXXXXXX (v poradí šiesty nástupca). Žalobca podal dňa 16.04.2014 daňové priznanie k dani
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2014, v ktorom na riadku 04 deklaroval výšku
dane za zdaniteľné obchody v sume 40.000,- eur a na riadku 21 a 22 deklaroval odpočítanú daň v sume
90.306,81 eur. Výsledným vzťahom k štátnemu rozpočtu uvedenom na riadku 32 podaného daňového
priznania bol nadmerný odpočet v sume 50.306,81 eur. Správca dane za účelom zistenia oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2014. Daňová kontrola na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti u žalobcu začala dňa 16.06.2014, teda
v deň, ktorý určil správca dane v oznámení o daňovej kontrole č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo
dňa 09.06.2014. Dňa 29.09.2014 bolo na Daňový úrad Košice doručené rozhodnutie Daňového úradu
Bratislava č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX, ktorým správca dane uložil ručiteľovi - žalobcovi W. H.-B.,
J.: XXXXXXXX povinnosť uhradiť daň z pridanej hodnoty z predchádzajúceho stupňa v sume 90.000,-
eur, ktorú dodávateľ ručiteľa - H. B., B..T..Y.. neuhradil za zdaňovacie obdobie marec 2014. U odberateľa
bola naplnená domnienka o tom, že o tejto skutočnosti vedel, resp. mohol vedieť, na základe čoho ručí
za daň nezaplatenú na predchádzajúcom stupni. Dňa 16.12.2014 Finančné riaditeľstvo SR ako odvolací
orgán prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Bratislava potvrdil svojím rozhodnutím č. XXXXXXX/
X/XXXXXX/XXXX/XXX. Správca dane žiadosťou o spoluprácu č. XXXXXX/XXXX zaslanej Operačnému
stredisku Kriminálneho úradu Finančnej správy, Bratislava dňa 29.04.2015 preveroval prostredníctvom
informácií z databáz MV SR držiteľa a vlastníka hmotného majetku - motorových vozidiel, ktoré žalobcovi
dodala spoločnosť H. B., B..T..Y.., na základe faktúry č. XXXXXXXXX zo dňa 21.03.2014 a ktorej
predmetom bol hnuteľný majetok - motorové vozidlá a pracovné stroje. Z údajov poskytnutých z registra
MV SR správca dane zistil, že všetky preverované vozidlá boli v rovnaký deň prevedené vlastníkom H.
B., B..T..Y.., J.: XXXXXXXX cez žalobcu na spoločnosť B. B. B..T..Y.., H.N. XX, XXX XX B. N. M., J.:
XXXXXXXX. Keďže doklady predložené žalobcom k daňovej kontrole neobsahovali dôkazy o úhrade
jednotlivých faktúr, správca dane vyzval žalobcu na ich predloženie (výzva na predloženie dokladov č.
XXXXXX/XXXX zo dňa 22.04.2015). Dňa 27.04.2015 obdržal správca dane od žalobcu požadované
doklady spolu s komentárom. Správca dane za účelom oboznámenia žalobcu so zisteniami pri výkone
kontroly a za účelom podania vysvetlenia k otázkam správcu dane predvolal (predvolanie č. XXXXXX/
XXXX zo dňa 20.04.2015) na deň 11.05.2015 na Daňový úrad Košice žalobcu a uskutočnil s ním za
prítomnosti jeho splnomocneného zástupcu ústne pojednávanie, o ktorom vyhotovil zápisnicu o ústnom
pojednávaní č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 11.05.2015. Správca dane oboznámil žalobcu so svojimi
zisteniami (informácie z MV SR) ohľadne zdaniteľného obchodu v zmysle faktúry č. XXXXXXXXX, z
ktorej si žalobca odpočítal daň v sume 40.000,- eur. Pre odberateľa motorových vozidiel a pracovných
strojov B. B. B..T..Y.. bola dňa 21.03.2014 vystavená faktúra č. XXXXXXXX na sumu 240.000,- eur,
ku ktorej žalobca predložil aj zmluvu o tichom spoločenstve medzi B. B. B..T..Y.. a žalobcom W. H. -
v zmluve identifikovaný prostredníctvom rodného čísla a dátumu narodenia. Za rovnakú sumu nakúpil



žalobca predmet plnenia od svojho dodávateľa H. B., B..T..Y.. Na otázku správcu dane, či bol faktúrou
č. XXXXXXXX fakturovaný odberateľovi ten istý majetok, ktorý žalobca obstaral od H. B., B..T..Y..
faktúrou č. XXXXXXXXX zo dňa 21.03.2014, odpovedal žalobca kladne. Na otázku správcu dane, ako
súvisí vklad tichého spoločníka W. H. (r.č.: XXXXXX/XXXX) do spoločnosti B. B. B..T..Y.. s faktúrou
č. XXXXXXXX zo dňa 21.03.2014 vystavenú podnikateľom W. H. - B., J.: XXXXXXXX, odpovedal
žalobca, že „nijak nesúvisí. Keďže došlo k predaju hnuteľných vecí, neexistoval už spôsobilý vklad
spoločníka - nebol už majiteľom týchto vecí. Pri predkladaní listín došlo k omylu, pretože aj zmluva
neobsahuje prílohu, ktorá mala byť jej neoddeliteľnou súčasťou. Fakturácia nesúvisí s predkladanou
zmluvou o tichom spoločenstve. Keďže zmluva o tichom spoločenstve neobsahuje prílohu, nemožno
konštatovať, že faktúra s koncovým číslom XX sa týka tých istých hnuteľných vecí, ktoré mali byť
predmetom vkladu tichého spoločníka. Nateraz to vidíme ako omyl predkladateľa listín.“ K otázke
správcu dane ohľadne úhrady faktúry č. XXXXXXXX zo dňa 21.03.2014 spoločnosťou B. B. B..T..Y.. sa
žalobca nevedel vyjadriť. Žalobca poskytol len informáciu, že faktúra nebola určite uhradená v hotovosti,
pretože to zákon neumožňuje. Správca dane následne oboznámil žalobcu so svojimi zisteniami ohľadne
faktúry č. XXXXXXXXX (celková suma 180.000,- eur, DPH - 30.000,- eur). Faktúra bola vystavená dňa
21.03.2014 za predaj prevádzkovej budovy v Spišskej Sobote v zmysle kúpnej zmluvy uzavretej medzi
H. B., B..T..Y.. ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim. Spôsob úhrady bol zmluvne dohodnutý
nasledovne: vzájomné započítanie pohľadávok a záväzkov vo výške 158.000,- eur, rozdiel pohľadávky
v sume 22.000,- eur mal uhradiť kupujúci bezhotovostným prevodom na účet predávajúceho vedený
vo M. A. do 10 dní od podpísania zmluvy. Žalobcom boli k daňovej kontrole predložené dva bankové
výpisy vedené v V., č. účtu: B. (zo dňa 01.04.2014 a 04.04.2014), v zmysle ktorého dňa 01.04.2014
bola prijatá platba vo výške 71.000,- eur od B. B., B..T..Y.., H. XX, B. N. M., J.: XXXXXXXX, štatutárny
orgán: W. H., r.č.: XXXXXXXXXX a W. H., r.č.: XXXXXXXXXX špecifikovaná ako pôžička, variabilný
symbol (ďalej len „VS“): XXXXXXXXXX.V ten istý deň bol uskutočnený prevod pre prijímateľa H. B.,
B..T..Y.. vo výške 71.000,- eur, VS: XXXXXXXXXX. Dňa 04.04.2014 bola na účet žalobcu prijatá platba
od H. B., B..T..Y.., VS: XXXXXXXXXX a v ten istý deň bola z tohto účtu realizovaná platba pre H. B.,
B..T..Y.. vo výške 70.672,97 eur, VS: XXXXXXXXXX. K úhrade faktúry č. XXXXXXXXX podal žalobca
vysvetlenie zo dňa 27.04.2015, v ktorom uviedol, že úhrada bola vykonaná bankovým prevodom zo
dňa 01.04.2014, a to vo výške 21.672,98 eur (časť z celkovej sumy 71.000,- eur pripísanej na účet)
a ďalšia časť bola vysporiadaná zápočtom s pohľadávkou za predaj podniku v sume 158.327,03 eur.
Samotná pohľadávka vznikla podľa žalobcu pri predaji podniku W. H. - B. spoločnosti H. B., B..T..Y..
na prelome rokov 2008/2009. Hodnota pohľadávky bola v sume 796.654,05 eur. Časť pohľadávky
bola v roku 2009 vysporiadaná. Nevysporiadaná časť v sume 398.327,02 eur sa použila na zápočet
s faktúrou č. XXXXXXXXX. Žalobca k uvedenému tvrdeniu predložil správcovi dane zmluvu o predaji
podniku zo dňa 30.12.2008 uzatvorenú medzi predávajúcim W. H. - B., J.: XXXXXXXX a kupujúcim H.
B., B..T..Y.., J.: XXXXXXXX. Predmetom zmluvy bol predaj podniku špecifikovaného v prílohách X až
X. K otázke správcu dane, ako súvisí platba vo výške 71. 000,- eur identifikovaná VS: XXXXXXXXXX
s úhradou faktúry č. XXXXXXXXX sa žalobca vyjadril tak, že trvá na svojom písomnom vyjadrení zo
dňa 27.04.2015. Správca dane skonštatoval, že tvrdenie žalobcu o úhrade faktúry formou vzájomného
zápočtu pohľadávok a záväzkov je v rozpore so zmluvne dohodnutými podmienkami pri predaji podniku
ustanovenými v časti kúpnej zmluvy - IV. Cena a platobné podmienky, pretože podľa tohto článku zmluvy
mala byť posledná splátka kúpnej ceny uhradená dňa 31.01.2012. K uvedenému sa žalobca vyjadril,
že „je v príkrom rozpore, čo je uvedené v zmluve, lebo komentár zo dňa 27.04.2015 obsahuje formálne
chyby, pracovníčka uviedla údaje, ktoré nekorešpondujú so skutočnosťou“. K poznámke správcu dane,
že uvedené vyjadrenie podpísal, a teda aj údaje v ňom verifikoval žalobca, žalobca poznamenal, že „keď
niekto niečo robí, robí aj chyby“. Žalobca bol počas ústneho pojednávania oboznámený aj so zisteniami
správcu dane týkajúcich sa faktúry č. XXXXXXXXX zo dňa 21.03.2014, predmet: predaj haly na základe
kúpnej zmluvy v nadväznosti na dodatok č. X k tejto zmluve uzatvorenej medzi kupujúcim (žalobcom)
a predávajúcim (H. B., B..T..Y..). Spôsob úhrady bol zmluvne dohodnutý bezhotovostným prevodom
na účet č. XXXXXXXX/XXXX do 10 dní od podpísania zmluvy. K úhrade faktúry č. XXXXXXXXX
podal žalobca vysvetlenie zo dňa 27.04.2015, v ktorom uviedol, že predmetná faktúra bola uhradená
bankovým prevodom zo dňa 01.04.2014 vo výške 49.327,03 eur (časť z celkovej sumy 71.000,- eur
odpísanej z účtu vedenom v V.) a ďalšia časť v sume 70.672,97 eur bola uhradená dňa 04.04.2014
bezhotovostne (opäť z účtu vedenom v V.). Podľa údajov o platbe sa nedajú platby priradiť k úhrade
predmetnej faktúry, keďže číslo účtu, na ktoré boli platby odoslané, nekorešponduje s číslom účtu
odberateľa uvedenom na faktúre, ani na kúpnej zmluve a nesedia ani variabilné symboly. Správca
dane z predložených odkladov zistil, že časť peňažných prostriedkov v sume 70.672,97 eur, z ktorých
bola údajne uhradená faktúra, bola poskytnutá dodávateľom H. B., B..T..Y.. a v ten istý deň mu bola



uvedená suma vrátená na ten istý účet, z ktorého bola platba prijatá. K uvedeným zisteniam správcu
dane žalobca uviedol, že kúpna cena bola zaplatená a spôsob platby popísal v podanom vyjadrení, hoc
obsahuje nedostatky. Správca dane požiadal žalobcu, aby identifikoval došlú platbu v sume 71.000,-
eur od H. B., B..T..Y.., avšak žalobca sa k tejto požiadavke nevedel vyjadriť. Správca dane zistil, že
žalobca obe nehnuteľnosti (halu, prevádzkovú budovu - nehnuteľnosti do 5 rokov od ich kolaudácie) v
rámci predaja podniku na prelome rokov 2008/2009 predal spoločnosti H. B., B..T..Y.. V zmysle zákona
č. 222/2004 Z.z. nebola pri predaji uplatnená daň z pridanej hodnoty a pri ich predaji v roku 2014
dodávateľ H. B., B..T..Y.. fakturoval cenu vrátane dane z pridanej hodnoty. Žalobca si uplatnil právo na
odpočítanie dane, pričom daň z predaja nehnuteľností nebola odvedená a daňové priznanie k dani z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2014 za dodávateľa H. B., B..T..Y.. podával elektronicky
dňa 25.04.2014 W. H. - žalobca (ID používateľa: Z. XXXXXXX). Podľa správcu dane si teda žalobca bol
vedomý, že dodávateľ má povinnosť priznanú daň zaplatiť, na strane druhej si žalobca ako odberateľ
uplatnil neuhradenú daň v príslušnom daňovom priznaní. Predaj podniku, spätný predaj nehnuteľností,
vzájomné zápočty pohľadávok a záväzkov, bankové prevody týkajúce sa úhrad predmetných faktúr
boli vykonávané medzi majetkovo a personálne prepojenými osobami (W. H., T. Y.), pričom daň z
posledného preverovaného uskutočneného zdaniteľného obchodu týkajúca sa faktúr od H. B., B..T..Y..
za predaj nehnuteľností a hmotného majetku nebola do štátneho rozpočtu uhradená. Na otázku správcu
dane, či v súčasnosti vykonáva žalobca v nadobudnutých objektoch ekonomickú činnosť, odpovedal
žalobca záporne. Účelom nákupu predmetných nehnuteľností bolo ich ďalšie využitie, pretože žalobca
„by do budúcnosti ešte rád niečo robiť“. K priznaniu dane spoločnosťou H. B., B..T..Y.. žalobca uviedol,
že si plnil povinnosť nad rámec a že nevedel, ani nemohol vedieť, že DPH nebude zaplatená. Dňa
21.05.2015 bolo Daňovému úradu Košice elektronicky doručené vyjadrenie žalobcu k zápisnici o ústnom
pojednávaní č. XXXXXX/XXXX zaevidované pod č. X/XXXXXXXX/XXXX. K podanému vyjadreniu
žalobca predložil zmluvu o tichom spoločenstve, ktorá bola súčasťou faktúry č. XXXXXXXX. K faktúre
č. XXXXXXXX žalobca v podanom vyjadrení uviedol, že bola vystavená za účelom preukázania vkladu
tichého spoločníka, ktorý sa podľa § 8 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. považuje za dodanie tovaru. K
faktúram č. XXXXXXXXX a XXXXXXXXX uviedol žalobca, že po dohode zmluvných strán bol spôsob
úhrady kúpnej ceny realizovaný inak, ako ustanovovali príslušné kúpne zmluvy. K platbe 71.000, -
eur zo dňa 01.04.2014 žalobca uviedol, že časť z tejto sumy - 21.672,97 eur bola použitá na úhradu
faktúry č. XXXXXXXXX a zvyšná časť - 49.327,03 eur bola použitá na úhradu faktúry č. XXXXXXXXX.
Zmluva o predaji podniku uzatvorená dňa 30.12.2008 nebola v článku IV. Cena a platobné podmienky
naplnená, nevysporiadané záväzky z predaja podniku boli vysporiadané na základe dohody zmluvných
strán. Prijatá platba vo výške 71.000,00 eur zo dňa 04.04.2014 zaslaná spoločnosťou H. B., B..T..Y..
na účet žalobcu bola podľa žalobcu zaslaná na základe zmluvy o predaji podniku zo dňa 30.12.2009.
Žalobca sa vyjadril aj k platbe vo výške 70.672,97 eur zo dňa 04.04.2014, ktorá bola podľa neho použitá
na úhradu faktúry č. XXXXXXXXX a pri zadávaní variabilného symbolu k uvedenej platbe došlo k
chybe v písaní a správny VS je XXXXXXXXXX. Zmluva o tichom spoločenstve predložená žalobcom
dňa 21.05.2015 ako príloha k vyjadreniu sa odlišovala od pôvodnej zmluvy o tichom spoločenstve,
ktorú žalobca predložil správcovi dane k daňovej kontrole dňa 18.06.2014. Predložené zmluvy sa
odlišujú v identifikácii tichého spoločníka - na pôvodne predloženej zmluve je tichým spoločníkom W.
H. identifikovaný rodným číslom, na dodatočne predloženej zmluve je identifikovaný ako podnikateľ -
fyzická osoba a prostredníctvom IČO. V pôvodnej zmluve bol pod podpisom tichého spoločníka uvedený
W. H., v dodatočne predloženej zmluve W. H. - B.. Ďalší rozdiel medzi pôvodne a dodatočne predloženou
zmluvou o tichom spoločenstve je vo výške vkladu v článku III. bod 1. V pôvodnej zmluve je to suma
240.000,- eur, v dodatočne predloženej zmluve činí výška vkladu 200.000,- eur + 40.000,- eur DPH. V
článku IV. bod 5. je v dodatočne predloženej zmluve doplnené číslo účtu tichého spoločníka, na ktorý má
byť prevedený podiel na zisku. Správca dane vydal dňa 25.05.2015 protokol z daňovej kontroly dane z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2014 č. XXXXXXXX/XXXX, ktorý bol spolu s výzvou
na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. XXXXXXXX/XXXX dňa 27.05.2015 doručený
splnomocnenému zástupcovi žalobcu. Žalobca podal dňa 17.06.2015 na základe výzvy správcu dane
vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole spolu s prílohami zaevidované pod č. X/XXXXXXXX/
XXXX. V podanom vyjadrení žalobca s hodnotením konania žalobcu, s vyhodnotením dôkazov a so
záverom správcu dane nesúhlasí a posudzovanie jednotlivých obchodov ako podvodov považuje za
účelovú kriminalizáciu žalobcu. V podanom vyjadrení splnomocnený zástupca žalobcu uviedol, že W. H.
podpisovaním kúpnych zmlúv zo dňa 21.03.2014 za obe strany, spoločnosť H. B., B..T..Y.. a W. H. - B.,
neporušil žiadne právne predpisy a zmluva bola platne uzavretá. Následná faktúra č. XXXXXXXX mala
dokladovať vklad tichého spoločníka do spoločnosti. Protokol z daňovej kontroly neobsahuje konkrétne
zdôvodnenie toho, čo bolo na predaji hnuteľných vecí fakturovaný faktúrou č. XXXXXXXXX sporné,



s ktorým ustanovením zákona je táto faktúra v rozpore, takže žalobca považuje závery protokolu za
nepreskúmateľné. K faktúram č. XXXXXXXXX a XXXXXXXXX žalobca uviedol, že kúpne zmluvy boli
platne uzavreté. Dohoda o cene, ktorá je obligatórnou náležitosťou každej kúpnej zmluvy, bola v oboch
kúpnych zmluvách uvedená. Spôsob platenia nie je obligatórnou náležitosťou a je na dohode zmluvných
strán. K spôsobu úhrady kúpnej ceny podal žalobca vysvetlenie a tvrdenie správcu dane o tom, že
na základe zmluvy o predaji podniku mala byť posledná splátka uhradená k 31.01.2012 je pre toto
konanie irelevantné. Kúpna cena za predaj podniku nebola splatená, jej nesplatená časť teda mohla
byť použitá pre zápočet s kúpnou cenou. Kúpne zmluvy boli podľa vyjadrenia žalobcu platne uzavreté,
došlo k odovzdaniu a prevzatiu predávaných vecí, takže išlo o reálne uzatvorené obchody, bez ohľadu
na to, či daň na vstupe bola alebo nebola zaplatená, resp. či spôsob platenia kúpnej ceny zodpovedá
pôvodne dohodnutému spôsobu platenia. Keďže jednotlivé pripomienky žalobcu uvedené vo vyjadrení k
zisteniam uvedeným v protokole bolo potrebné prerokovať, správca dane určil deň ústneho pojednávania
na deň 27.10.2015. V uvedený deň sa na Daňový úrad Košice dostavil žalobca spolu so svojím
splnomocneným zástupcom. O priebehu ústneho pojednávania spísal správca dane zápisnicu o ústnom
pojednávaní č. XXXXXXX/XXXX. K vyjadreniu sa žalobcu k zisteniam uvedeným v protokole správca
dane na ústnom pojednávaní uviedol, že nespochybnil platnosť uzavretej kúpnej zmluvy z titulu jej
podpísania tou istou osobou za obe zmluvné strany, nespochybnil ani následné fakturovanie toho istého
majetku (faktúra č. XXXXXXXX). Odôvodnenie, závery a porušenia príslušných ustanovení zákona
uviedol správca dane v protokole na stranách 8 až 12. K faktúram XXXXXXXXX a XXXXXXXXX správca
dane uviedol, že v kúpnych zmluvách bol jednoznačne dohodnutý spôsob platby a splatnosť. Žalobca
podľa zistení správcu dane nepreukázal, že fakturované hnuteľné a nehnuteľné veci boli kupujúcemu
odovzdané za protihodnotu. Správca dane v závere ústneho pojednávania skonštatoval, že žalobca ani
vo vyrubovacom konaní nepredložil žiadne nové dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia. S obsahom
zápisnice žalobca nesúhlasil a po vzájomnej dohode určil správca dane žalobcovi lehotu na predloženie
ďalších dôkazov. Dňa 25.11.2015 zaslal splnomocnený zástupca žalobcu vyjadrenie (zaevidované pod
č. X/XXXXXXXX/XXXX), v ktorom vysvetľuje predovšetkým rozdielny spôsob úhrady za fakturované
hnuteľné a nehnuteľné veci oproti spôsobu dohodnutému v kúpnych zmluvách. Splnomocnený zástupca
opätovne zdôraznil, že tento nesúlad je vecou zmluvných strán a nedošlo k porušeniu zákona. K
pochybnostiam správcu dane ohľadne platby vo výške 71.000,- eur na účet žalobcu od spoločnosti H. B.,
B..T..Y.. splnomocnený zástupca uviedol, že medzi žalobcom a spoločnosťou H. B., B..T..Y.. existovala
zmluva o pôžičke peňazí zo dňa 26.04.2011 vo výške 200.000,- eur. Tieto peniaze boli žalobcovi
vracané titulom vrátenia pôžičky poskytnutej na základe zmluvy, keďže aj v tomto prípade neboli splnené
dohodnuté podmienky pre vrátenie tejto sumy. K uvedenému vyjadreniu následne predložil žalobca
aj doklad „Vysporiadanie záväzku z predaja podniku“, výpisy z účtu vedeného vo M. A. za január a
december 2009, zmluvu o pôžičke peňazí zo dňa 26.04.2011, príjmový a výdavkový doklad zo dňa
04.11.2009 a peňažný denník žalobcu z roku 2009. Predložené doklady považoval správca dane za
neúplné a nejednoznačné, a to z dôvodov, že na doklade „Vysporiadanie záväzku z predaja podniku“
nie sú identifikované žiadne subjekty, medzi ktorými došlo k vysporiadaniu záväzku, písomnosť nie je
datovaná, ani podpísaná a k daňovej kontrole, ani v následnom vyrubovacom konaní nebola predložená
žiadna dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov. Na základe podaného vyjadrenia a
za účelom prerokovania pripomienok a dôkazov predložených žalobcom uskutočnil správca dane so
žalobcom za účasti jeho splnomocneného zástupcu dňa 11.02.2016 ústne pojednávanie, o ktorom
spísal zápisnicu č. XXXXXXXXX/XXXX. Z predložených dokladov a písomností správca dane zistil, že
pôžičku poskytol W. H. identifikovaný rodným číslom (nie fyzická osoba ako podnikateľ), argumentáciu
vzájomným započítaním pohľadávok a záväzkov správca dane neuznal z dôvodu, že veriteľom nie je W.
H. - B., F.: XXXXXXXXXX. Všetky bezhotovostné a hotovostné platby, vzájomné započítanie pohľadávok
a záväzkov boli uskutočnené medzi majetkovo a personálne prepojenými osobami. Bezhotovostné
platby z 01.04.2015 a 04.04 2015 boli poukazované na účet a zároveň vrátené späť v rovnaký deň.
Rovnakým spôsobom bol uskutočnený aj hotovostný vklad a výber z pokladne žalobcu dňa 04.11.2009
(v sume 199.150,- eur príjmový pokladničný doklad č. X/PXX a následne výdavkový pokladničný doklad
X/VXX). Finančné prostriedky vložil a následne vybral p. W. H.. Následne správca dane poukázal aj
na predloženie dvoch rôznych zmlúv o tichom spoločenstve. Keďže žalobca nepredložil žiadne nové
dôkazy, ktoré by pochybnosti správcu dane odstránili a tiež neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktorými
by sa správca dane nezaoberal počas výkonu daňovej kontroly, správca dane na ústnom pojednávaní
uviedol, že zápisnica zo dňa 11.02.2016 je poslednou vo vyrubovacom konaní. Záver správcu dane o
neuznaní práva na odpočítanie dane z faktúr č. XXXXXXXXX, XXXXXXXXX a XXXXXXXXX v celkovej
uplatnenej sume dane z pridanej hodnoty v sume 90.000,- eur podporujú aj tieto jeho zistenia:



7/1. Faktúry boli vystavené medzi personálne a majetkovo prepojenými osobami, a to prostredníctvo
osoby p. W. H..
7/2. Faktúry za dodanie boli vystavené pre platiteľa dane, ktorý vedel, alebo mohol vedieť, že svojou
kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, pretože
p. W. H. bol v čase vzniku daňovej povinnosti uvedenej na faktúrach zo dňa 21.03.2014 štatutárnym
orgánom aj spoločníkom dodávateľa H. B., B..T..Y.. Správca dane z daňového informačného systému
zistil, že daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za marec 2014 podal za spoločnosť H. B., B..T..Y..
dňa 24.04.2014 elektronicky p. W. H. a v čase vzniku daňovej povinnosti bol štatutárnym orgánom
dodávateľa.
7/3. Žalobca W. H. - B. ako ručiteľ neuhradil daň ani na základe rozhodnutia Daňového úradu Bratislava
č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX, ktorým mu bola uložená povinnosť uhradiť daň z pridanej hodnoty z
predchádzajúceho stupňa.
7/4. Nehnuteľnosti odkúpené späť od dodávateľa, ktorému ich predtým predal v rámci predaja podniku
žalobca v súčasnosti nevyužíva.
7/5. Motorové vozidlá a pracovné stroje boli tiež súčasťou predaja podniku, boli kúpené naspäť a ihneď
(v ten istý deň) boli predané tretej - personálne prepojenej osobe.
7/6. Fakturácie, aj toky finančných prostriedkov na bankovom účte, ktorých účel a dôvod žalobca
hodnoverne nepreukázal, boli vykonané medzi prepojenými osobami prostredníctvom W. H..
7/7. Toky finančných prostriedkov sa preukázali len ako formálne.
7/8. Žalobca správcovi dane nevedel hodnoverne preukázať ani úhrady faktúr svojmu dodávateľovi.
Tieto deklaroval bankovými výpismi, podľa ktorých nebolo možné priradiť odchádzajúce platby k
úhradám jednotlivých faktúr, jeho písomné stanoviská k úhradám nekorešpondujú s identifikáciami
platieb na bankových účtoch a nekorešpondujú so zmluvne dohodnutými platobnými podmienkami.
7/9. Časť úhrady faktúr žalobca vo svojom vyjadrení deklaruje vzájomným zápočtom pohľadávok a
záväzkov, ktoré vyplynuli z predaja podniku žalobcu W. H. - B. pre daňový subjekt H. B., B..T..Y.. Podľa
zmluvy o predaji podniku zo dňa 30.12.2008 však posledná splátka kúpnej ceny mala byť uhradená k
31.01.2012. Žalobca rozpory vo svojich tvrdeniach o úhradách faktúr najprv nevedel vysvetliť, následne
k nim podal stanovisko, ktoré nepodložil žiadnymi dôkazmi.

8. Podľa ust. § 134 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) správny súd je viazaný
rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP).
Podľa ust. § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov je predmetom dane dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou
osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
Podľa ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty právo odpočítať daň z tovaru
alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa ust. § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať daň, ak je voči nemu
uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú
podľa § 71.
Podľa ust. § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie
do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie
alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo
vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie
daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový
subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní
neprihliada.
Podľa ust. § 24 jeho ods.
1. Daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.



2. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
3. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.
4. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

9. Ako z vyššie citovaných ustanovení § 49 zákona č. 222/2004 Z.z. vyplýva, toto ustanovenie vymedzuje
právo platiteľa dane na odpočítanie dane. Toto právo vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe
vznikla daňová povinnosť (§ 19 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Ide o všeobecný
princíp, ktorý ešte neznamená automatické odpočítanie dane. Platiteľ dane môže odpočítať daň, ktorú
voči nemu uplatnil iný platiteľ dane, ak sú splnené ďalšie podmienky v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z.
v znení neskorších predpisov. Ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) vymedzuje formálnu stránku uplatnenia
práva na odpočítanie dane, t.j. právo na odpočítanie dane bude môcť platiteľ uplatniť, len ak má k
dispozícii doklady, ktoré budú preukazovať právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 citovaného
zákona. Podľa ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov
platiteľ dane môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a7. Platiteľ dane môže odpočítať
daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú
byť platiteľovi dodané. Podmienky, za ktorých platiteľovi vzniká nárok na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty sú hmotnoprávnej povahy. Súčasne svojím charakterom vypovedajú, čím tento nárok treba
doložiť, preukázať. Keďže zákon č. 222/2004 Z.z. určil pre dokazovanie prísnejšie podmienky, treba ich
zo strany platiteľa dodržať, keďže dôsledky z iného postupu dopadajú na neho.

10. Z vyššieho citovaného ustanovenia § 3 ods. 6 Daňového poriadku vyplýva, že sa na právny
úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú
ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo
získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých
výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, pri správe daní neprihliada. Právo na odpočítanie
dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam, zodpovedajúcim plneniu
podliehajúcemu dani z pridanej hodnoty, resp. zaplateným z dôvodu ich splatnosti. Právo na odpočítanie
dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Podmienky uvedené
v ustanoveniach § 49 ods. 1 a 2 a v § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov
sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie. Ich
nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže o zákon neustanovuje), ani za dobromyseľnosti platiteľa.
Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie
uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočítanie stanovil. Ak daňový subjekt
neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie
dane z pridanej hodnoty.

11. Z ustanovenia § 24 ods. 1 a 2 Daňového poriadku vyplýva, že splnenie podmienok pre uplatnenie
nároku na odpočítanie dane preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Daňový
subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je
povinný uvádzať v priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
skutočnosti na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný
viesť. Dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno však spočíva na daňovom
subjekte. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia a
v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením dôkazov musí zabezpečiť
objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Preto správca dane hodnotí každý dôkaz
samostatne a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prioritou je pritom ich pravdivosť
a preukazná hodnota. Splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane nespočíva
len v predložení dokladov s predpísaným obsahom. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená
objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre



nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Keďže ide o hmotno-
právne podmienky, k takému záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci táto by obsahovala
všetky formálno-právne náležitosti. Musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú
skutočnosť. Faktúra predovšetkým deklaruje, že došlo k zdaniteľnému obchodu medzi dvoma platiteľmi
dane z pridanej hodnoty, pričom jednému vzniká daňová povinnosť a druhému vzniká nárok na
odpočítanie dane. Preto k rozhodnutiu správcu dane, či uznať alebo neuznať uplatňovaný nárok na
odpočítanie dane nestačí len mechanické porovnanie výšky odpočítanej dane s príslušnou faktúrou, ale
je potrebné zabezpečiť aj iné dôkazy. Hodnotenie dôkazov však neznamená mechanické preberanie
informácií či bezvýhradné akceptovanie dokladov, resp. údajov v nich uvedených. Ako dôkaz možno v
zmysle ustanovenia § 24 ods. 4 Daňového poriadku všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu
skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecnými
právnymi predpismi. Z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý uplatňuje
nárok na odpočítanie dane, preukázal existenciu podmienok, ktoré boli pre nárok na odpočítanie dane
stanovené. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné
a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale
táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní
vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám
logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej
pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie
dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v
daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, pretože daňové konanie
nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe,
aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť
zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím
na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
sp.zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III.
ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom
subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č.
222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu
- žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok
nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a
ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene
a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú
verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom
leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z
pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Aj podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
č.k. III. ÚS 401/2009-17, ktorý vychádza aj z ustálenej judikatúry (napríklad z rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2000 sp.zn. 4Sž/136/1999) vyplýva záver, že dokazovanie v
daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od
priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní z uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje
dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Daňový subjekt má v daňovom konaní
dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto
povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť),
pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov
povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z.z.
o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom
konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných
podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo
úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil
svoju dôkaznú povinnosť, a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením,
alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.
Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného
bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej
kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.



12. K námietke žalobcu uvedenej v žalobe a spočívajúcej v tvrdení žalobcu, že rozhodnutie žalovaného
vníma ako rozhodnutie arbitrárne, súd uvádza, že pokiaľ správca dane a žalovaný argumentovali
rozhodnutím Daňového úradu Bratislava zo dňa 08.09.2014 č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX, ako
správny orgán prvého stupňa, tak aj žalovaný toto rozhodnutie o ručení uvádzajú ako jeden z mnohých
ďalších dôkazov o tom, že žalobca mohol vedieť, že daň, ktorú za dodávateľskú spoločnosť v podanom
daňovom priznaní priznal, nebude do štátneho rozpočtu odvedená, pretože žalobca bol súčasne
konateľom dodávateľskej spoločnosti H. B., B..T..Y.. a jednak uzatváral kúpne zmluvy, vystavoval faktúry,
podával daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty aj za túto dodávateľskú spoločnosť, a následne
ako spoločník dodávateľskej spoločnosti rozhodol o jej zrušení bez likvidácie, a preto je správny záver
žalovaného, že žalobca žiadnym spôsobom, ako správcovi dane, tak žalovanému, nepreukázal, že
nevedel, že daň nebude spoločnosťou H. B., B..T..Y.. do štátneho rozpočtu odvedená. Iba tvrdenie
žalobcu, že o tejto skutočnosti nevedel bez predloženia hodnoverných dôkazov nemôže obstáť. Preto
súd túto námietku žalobcu považoval za nedôvodnú.

13. K námietke žalobcu, že žalovaný neuviedol v žalovanom rozhodnutí, že na základe akého zákona
ním predložená písomnosť „Vysporiadanie záväzku z predaja podniku“ nespĺňa zákonom predpísané
náležitosti, súd uvádza, že túto skutočnosť žalovaný konkretizoval, ako je to uvedené na str. 13 posledný
odsek žalovaného rozhodnutia. Preto ani táto námietka žalobcu nemohla byť uznaná za dôvodnú.

14. K námietke žalobcu spočívajúcej v tvrdení žalobcu, že správca dane a žalovaný boli povinní úplne
zistiť skutkový stav, a teda sa žalobcu pýtať, či existuje ten-ktorý doklad aj bez chýbajúcich formálnych
náležitostí a podobne, súd uvádza, že dôkazné bremeno je na strane žalobcu ako daňového subjektu,
ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na
odpočet dane z pridanej hodnoty, pretože je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty a žalobca
si tento nárok aj uplatnil, preto bolo jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a
za zákonom stanovených podmienok, ako to vyplýva z bodu 9 a 11 tohto rozsudku. Preto súd ani túto
námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú.

15. K námietke žalobcu spočívajúcej v jeho tvrdení, že pri čítaní celého rozsudku Súdneho dvora ES S.
W.. C-255/02 a nielen jeho časti 66 a 69 vyplýva, že pri obchodoch kedy sa preukázali reálne obchody,
prevody vlastníckych práv k hnuteľným veciam a nehnuteľnostiam, kedy došlo k zaplateniu kúpnej ceny,
či už prevodom, alebo započítaním, ak došlo k vkladu tichého spoločníka, nemožno len konštatovať, že
ide o obchody s cieľom získať daňovú výhodu, súd zhodne s názorom žalovaného uvádza, že predmetný
rozsudok Súdneho dvora ES S. W.. C-255/02 sa venuje zneužívaniu práva platiteľa dane na odpočet
dane zaplatenej na vstupe a je fiškálnym záujmom štátu, aby nárok na uplatnenie odpočítania dane z
pridanej hodnoty nebol zneužívaný. V prípade žalobcu ako konateľa dodávateľskej spoločnosti H. B.,
B..T..Y.., tento uzavrel zmluvy so žalobcom, vystavil faktúry, previedol majetok spoločnosti na žalobcu,
podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za spoločnosť H. B., B..T..Y.., sám sa odvolal z funkcie
konateľa a následne zrušil spoločnosť H. B., B..T..Y.., ktorá neodviedla daň do štátneho rozpočtu a sám
žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr, potom nemožno nepovažovať
za akt zneužitia práva vyplývajúce zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty, ak v mene dodávateľa
povinného odviesť daň konala osoba, ktorá bola zároveň odberateľom uplatňujúcim si odpočítanie dane.
Preto vychádzajúc z uvedených skutočností vyplýva, že obaja účastníci zdaniteľných obchodov boli v
rozhodnom období personálne prepojení, a to práve osobou žalobcu, a preto je nepochybné, že žalobca
nielenže mal vedomosť o tom, že uvedenými obchodnými prípadmi dôjde k zneužitiu práva platiteľa
dane na odpočet DPH, ale sa priamo na tomto akte zneužitia práva podieľal. Preto súd túto rozhodnú
námietku žalobcu považuje za nedôvodnú.

16. K námietke žalobcu spočívajúcej v jeho tvrdení, že nevyužívanie predmetných nehnuteľností
v čase preverovania bol len prechodný stav v krátkom čase preverovania, a preto nie je pre
posúdenie existencie ekonomickej činnosti relevantný, súd uvádza, že z obsahu administratívneho spisu
žalovaného nevyplýva, že by žalobca správcovi dane počas daňovej kontroly či vyrubovacieho konania,
alebo že by žalovanému v odvolacom konaní preukázal, ako sú využívané predmetné nehnuteľnosti a
či sú využívané pre účely jeho podnikania, a preto súd uzatvára, že ani táto námietka žalobcu nie je
dôvodná.

17. Pretože žalobca nesplnil podmienky pre uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty vyplývajúcej
z ust. § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, z vyššie uvedených dôvodov, majúc



za to, že žalobné námietky žalobcu nemožno považovať za dôvodné, súd žalobu žalobcu podľa ust. §
190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

18. Súd žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania právo na náhradu trov konania nepriznal (§
167 ods. 1 SSP).

19. Senát vo veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde
v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno
odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
(ďalej len „SSP“), to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo
sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania.

Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté
rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom
rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku
rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.



Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.