Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 6CoE/242/2018 z 6. 5. 2019 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 6. mája 2019, sp. zn. 6CoE/242/2018, ECLI:SK:KSKE:2019:7809200164.1 Krajský súd Košice | 6CoE/242/2018 | ECLI:SK:KSKE:2019:7809200164.1 | 2019-05-06 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-387 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/928db9db-480a-4338-a955-356a454c285e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7809200164.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6CoE/242/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7809200164
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7809200164.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudcov
JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Jozefa Maruščáka v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnej: I. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom W.
I. XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., so sídlom v Bratislave, Záhradnícka
60, pod sp. zn. EX 11394/08, o vymoženie 415,75 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 09.12.2016, č.k. 9Er/17/2009-38

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie konania zamieta.

Potvrdzuje uznesenie.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava ako súd prvej inštancie uznesením označeným v záhlaví exekúciu vyhlásil za
neprípustnú a túto zastavil. Zároveň rozhodol, že o trovách exekúcie bude rozhodnuté samostatným
uznesením.

2. V odôvodnení uviedol, že dňa 03.12.2007 uzavrel oprávnený s povinnou zmluvu o
úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver vo výške 265,55
EUR (ďalej len „zmluva o úvere“). Súčasťou zmluvy o úvere boli Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru, v ktorých bode 17 bola obsiahnutá rozhodcovská doložka, z ktorej rozhodcovský súd vyvodil
svoju príslušnosť na rozhodovanie sporov. Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke
tak, ako je formulovaná v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi
je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený
podá žalobu na rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu
zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie
dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). Uvedené potvrdzuje i množstvo exekučných
vecí s obdobným skutkovým základom vedených (nielen) na tunajšom súde,
kde exekúcie s totožným oprávneným sú vykonávané na základe exekučného titulu, ktorým
sú takmer výlučne rozhodcovské rozsudky. Súd v danom prípade nemal pochybnosť o
tom, že ustanovenie bodu 17. uzatvorenej Zmluvy o úvere je v rozpore so znením § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka, čo má za následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného dojednania,
na čo musel prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo). Keďže právomoc rozhodcovského súdu na
rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po
preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, preto predmetnú
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil.



3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil. Oprávnený namietal záver súdu prvej inštancie,
že zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinnou sa spravuje zákonom o spotrebiteľskom úvere.
Poukázal na to, že účastníci uzavreli túto zmluvu podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a nemožno
na ňu aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru
vymedzený v § 2 písm. a) a b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený mal za to, že zmluva
o úvere sa vždy spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako to vyplýva z § 261 ods. 3 písm. d)
Obchodného zákonníka a navyše, účastníci sa v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru dohodli, že ich právne vzťahy vyplývajúce z tejto zmluvy sa riadia ustanoveniami Obchodného
zákonníka. Tiež poukázal na skutočnosť, že predmetom úverov poskytovaných zo strany oprávneného
sú peňažné prostriedky a nie tovar a služby, ako to predpokladá § 4 zákona o
spotrebiteľských úveroch. K rozhodcovskej doložke uviedol, že v posudzovanom prípade sa jedná o
tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany
svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania a už len z tohto
pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Prijatie tejto argumentácie by znamenalo pre dodávateľa len jediné a to úplné
znemožnenie využitia rozhodcovského konania. Pritom je zrejmé, že z ustanovenia § 53 ods. 4 písm.
r) Občianskeho zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské
konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Vyslovil, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne
prípustné a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Mal za to, že v danom
prípade rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade a na základe
zákona o rozhodcovskom konaní.

4. Právny zástupca oprávneného v samostatnom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie rozhodol
nad rámec zverenej právomoci, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutia vo veci, a že
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený
poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10.07.2013, sp. zn. II. ÚS 499/2012-47 a
taktiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 21.02.2013 sp. zn.
C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. V zmysle tohto rozsudku, v každom
prípade musí vnútroštátny súd pri vykonávaní práva Únie dodržovať požiadavky na účinnú
súdnu ochranu práv, ktoré oprávnení vyvodzujú z práva Únie, tak ako je garantovaná čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie. K týmto požiadavkám patrí zásada kontradiktórnosti, o ktorej Súdny
dvor rozhodol, že táto vo všeobecnosti nepriznáva každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa
s listinami a pripomienkami predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa právo
účastníka konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom na ktorých chce súd založiť
svoje rozhodnutie uplatňovanými ním ex offo. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje
vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky,
informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,
ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Za nutné považoval konštatovať,
že činnosťou súdu nastalo ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný súd nezohľadnil pri
aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú
podmienku a dať im možnosť vyjadriť sa k nej, alebo k prípadnému stanovisku povinného. Rovnako
bol názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1
smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory
s dodávateľom - ak tak navrhne dodávateľ - v rozhodcovskom konaní je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4
písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na
relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by
nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods.1 smernice 93/13/
ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológii
a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva
aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov.
V súvislosti s uvedenou právnou argumentáciou poukázal na podstatné rozhodnutia európskych súdov
(nemeckých a českých), z ktorých je zrejmé, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na
základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán, pretože obe strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách a ak je rozhodca
vopred menovaný, je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby. Oprávnený poukázal na uznesenie



Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.05.2012, sp. zn. 13CoE/44/2012. Podľa oprávneného
právna analýza rozhodcovskej doložky je možná len v procesnej fáze prebiehajúcej podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t.j. vo fáze rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Ak exekučný súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je
možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej doložky a
na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Oprávnený ďalej upriamil pozornosť na uznesenie Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2012, sp. zn. 18CoE/641/2011 a uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol
nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 41 ods. 2
Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/ 2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavil do
pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci
zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o
zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho
štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne
schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že
výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto konaniu
navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom
s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl.
zákona o rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje
v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.
Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských
súdov iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd nie je povinný zaoberať
sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi.
Podľa jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s
rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa § 162 ods. 1 písm. b) Civilného
sporového poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na
začatie konania o súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok
možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez
akejkoľvek časovej limitácie. Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe
ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna
možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky.
K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k nemu došlo tým, že podľa jeho názoru exekučný súd
porušil okrem iného princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo
na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne
s povinnou na strane jednej a oprávneným na strane druhej, kedy povinná mala zabezpečený výkon
všetkých práv a oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie, a to
z dôvodu jeho postavenia ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a nemal možnosť ani ovplyvniť
prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnej však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na
to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol,
že je voči povinnej v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto
voči povinnej vymáha. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo
vzťahu k meritu veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Oprávnený mal za to, že
exekučný súd rozhodol v rozpore s dobrými mravmi z dôvodu, že v prípade nadobudnutia právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia dôjde k premlčaniu pohľadávky oprávneného. Možnosti oprávneného na jej
vymoženie by sa v takom prípade radikálne znížili. Jediný spôsob, ktorým by súd mohol v takejto situácii
zachovať aspoň elementárnu mieru spravodlivosti vo vzťahu k nárokom oprávneného, a teda exekúciu
zastaviť iba v časti úrokov z omeškania prevyšujúcej ich zákonnú výšku. Ďalej oprávnený tiež nesúhlasil
s posúdením rozhodcovskej doložky, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu, za neplatnú pre
rozpor s dobrými mravmi. Mal za to, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona
o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v
súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Rozhodcovskú
doložku považoval oprávnený za platnú, nakoľko účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby, či sa
obrátia na rozhodcovský súd alebo riadny súd. Oprávnený taktiež namietal posúdenie zmluvy o úvere



ako zmluvy o spotrebnom (správne spotrebiteľskom - poznámka odvolacieho súdu) úvere. Uviedol, že
oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na
základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v zmysle §
261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú
ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným
zákonníkom. Podľa oprávneného zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru
vymedzený v § 2 písm. b) a § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Rovnako
poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie
úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento úrok má sankčný charakter, že
oprávnený pri poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je primeraná vzhľadom
na obchodné riziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri posudzovaní výšky
úroku z omeškania nie je dôvodné v prípade, keď si povinná svoje povinnosti zo zmluvy nesplnila.

5. Súdny exekútor ani povinná sa k odvolaniu nevyjadrili.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“)
po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380
ods. 1 CSP ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle
§ 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

7. Uznesenie je vo výroku vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

8. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ust. § 470 ods. 2 CSP veta prvá právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

9. Podľa § 243h zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti ak tento zákon
v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa
predpisov účinných do 31. marca 2017.

10. V posudzovanom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s., sp. zn. SR 08969/08 zo dňa 23.09.2008. Rozhodcovský
rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 13.10.2008 a vykonateľnosť dňa 16.10.2008. Vychádzajúc z
odôvodnenia predmetného rozhodcovského rozsudku, právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať
a vydať predmetný rozsudok zakladala rozhodcovská doložka uvedená v bode 17 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru k Zmluve o úvere č. XXXXXXX uzavretej dňa 03.12.2007 medzi
POHOTOVOSŤ, s.r.o. a povinnou.

11. Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku,
odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov
existujú z nej výnimky.

12. Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor
Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci
núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym
spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 06.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL, kde
zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný
exekučný titul, keď uviedol, že Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu
na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď,
ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na
tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak
je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného
vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.



13. Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj zo samotného
Exekučného poriadku, kde exekučný súd v rámci skúmania podmienok konania predovšetkým zisťuje,
či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je
prekludované.

14. Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky. Tento napr. v uznesení zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011
konštatoval, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Podobne v uznesení zo dňa 5. decembra
2012, sp. zn. 6 Cdo 135/2012 uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s
právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či
rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Ďalej v uznesení zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zdôraznil, že aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku
v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu
nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

15. Súd prvej inštancie správne zastavil exekúciu, keďže poverenie v exekučnom konaní vydané bolo,
vymáha sa plnenie, na ktoré oprávnený nemá právo a na splnenie podmienok exekúcie je treba
prihliadať v každom okamihu exekúcie. Exekúcia môže byt nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa exekučného
titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byt v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená (porovnaj s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
3Cdo/164/1996, publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí R 58/1997).

16. Rovnaký záver možno vyvodiť aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.
ÚS 545/2010-15 zo dňa 09.12.2010, podľa ktorého právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia
je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných
súvislostiach, a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení exekučného súdu preskúmavať
súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred
vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach
Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia
§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté
exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného
titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že
exekučné konanie sa začalo bez tohto, aby sa exekučný titul stal vykonateľným, alebo v prípade, ak v
už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo
po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní
zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil
za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm.
g) Exekučného poriadku, pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže
týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku).

17. Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a
povinnou, ktorý vznikol na základe zmluvy o úvere č. 7520161 uzavretej dňa 03.12.2007 je vzťahom



spotrebiteľským riadiacim sa zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a ust.
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, s čím však oprávnený nesúhlasil.

18. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy (ďalej len zákon č. 258/2001 Z. z.) veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného
spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.

19. Z výpisu z obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I odvolací súd zistil, že
oprávnený je právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti od 14.03.2001
poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda je oprávnený poskytovať spotrebiteľské úvery. Podľa § 2
písm. e) zákona č. 258/2001 Z. z. sa zákon nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru do hodnoty v Sk
zodpovedajúcej 200 EUR a nad hodnotu v Sk zodpovedajúcu 20 000 EUR, čo znamená, že aj výška
predmetného úveru zodpovedá rozpätiu, v ktorom možno poskytovať spotrebiteľské úvery. Predmetný
úver spĺňa aj ostatné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 1, 2, 3 zákona č. 258/2001 Z.
z., pretože oprávnený predmetnou zmluvou o úvere poskytol povinnej peňažné prostriedky dočasne, vo
forme odložených splátok úveru, povinná sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť
celkové náklady spojené s úverom - všetky náklady, vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s
poskytnutím spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. c) zákona č. 258/2001 Z. z.). V prípade
pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, nesie dôkazné bremeno veriteľ (oprávnený) a existujúce
pochybností treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie. Zmluva o úvere uzavretá medzi
oprávneným a povinnou je teda zmluvou o spotrebiteľskom úvere, aj keď ju účastníci konania
takto nenazvali a v písomnej zmluve ju označili „Zmluva o úvere“ uzavretá doleuvedeného dňa v zmysle
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka“, pretože podľa § 41a Občianskeho zákonníka, ak
právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov
a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je, ako to
vyplýva už zo samotného označenia tejto zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou, a preto je na právny vzťah
medzi oprávneným a povinnou potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda aj
Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka.

20. Prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a to aj z
úradnej moci. V prípade, ak súd prvej inštancie v priebehu exekúcie zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore
so zákonom, v zmysle ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu. Vada rozhodcovského rozsudku spočívajúca
v jeho nespôsobilosti byť exekučným titulom je tak závažným nedostatkom podmienky konania, ktorú
nemožno odstrániť a pre ktorú musí byť exekúcia zastavená.

21. Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvej inštancie
pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom, a teda aj s Ústavou
Slovenskej republiky a smernicou Rady 93/13 EHS.

22. Preto za neodôvodnenú považuje aj žiadosť oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 162
ods. 1 písm. b) CSP za účelom podania návrhu na začatie konania Ústavnému súdu Slovenskej republiky
na posúdenie súladu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky.

23. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá
Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania.

24. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len Exekučný
poriadok), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia
Civilného sporového poriadku.

25. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.



26. Z dikcie vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že v exekučnom konaní sa primerane použijú
ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak to povaha veci nevylučuje. Exekučný poriadok v § 36 ods.
5 však výslovne vylučuje možnosť prerušiť exekučné konanie - okrem zákonom stanovených prípadov
(napr. podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní). Preto § 162 ods. 1 písm. b) CSP na
exekučné konanie nemožno aplikovať, a teda z tohto dôvodu nemožno exekučné konanie prerušiť tak,
ako to žiadal oprávnený (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. júla 2013, sp.
zn. I. ÚS 218/2013).

27. Okrem uvedeného odvolací súd poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá
nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či
v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (napr. podľa
rozsudku Súdneho dvora Pannon C- 243/08 vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka,
ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo
možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú. Tiež rozsudok Súdneho dvora
Freiburger Kommunalbauten C-237/02.).

28. So zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci (rozsudok Súdneho dvora Asturcom
C- 40/08) sa odvolací súd ďalej zaoberal otázkou, či predmetná rozhodcovská doložka predstavuje hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

29. V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v bode 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené,

a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so
sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,
b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej
doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná
žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade
s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

30. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.2014, za
neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

31. Cieľom rozhodcovskej doložky je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako
súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom
procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých
mravov je plne opodstatnená.

32. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V zmysle ust. § 53 ods. 5 OZ je takáto
neprijateľná podmienka absolútne neplatná. Táto nerovnováha je zrejmá aj v prejednávanej veci, kde



rozhodcovská doložka znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom,
ak ho dodávateľ vyvolá ako prvý. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nie je o
možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým o
dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. Odvolací súd
sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko
praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda
povinnej, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Pre povinnú to
znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený
už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť, čím je spôsobená
značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

33. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že povinná z rozhodcovského rozsudku bola v
rozhodcovskom konaní pasívna a nepodala žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Totižto podľa
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012, princíp
„vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade
zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom
znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd
napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

34. Ďalej je potrebné zdôrazniť, že ak rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná,
ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia
strana si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže
náležite naplánovať, sú plne namieste. V danom prípade si spotrebiteľ rozhodcovskú doložku osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami.
Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj
rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Rozhodcovská doložka v posudzovanom
prípade teda nebola individuálne dojednaná.

35. Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu rovnováhy
medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy,
obsahom ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, čo je v
podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská
doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto je
táto rozhodcovská doložka neplatná podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

36. Okrem uvedeného rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj
pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, lebo nie je obsiahnutá v dokumente
podpísanom oboma zmluvnými stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami,
preto tieto všeobecné obchodné podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k
hlavnej zmluve - zmluve o úvere. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave
formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka
písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 30.11.2011, sp. zn. 2Cdo 245/2010).

37. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd už len dopĺňa, že neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez
právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené
podmienky na vykonanie exekúcie.



38. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v napadnutom uznesení,
s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, odvolací súd napadnuté uznesenie, ktorým súd prvej inštancie
zastavil exekúciu, ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
oprávnený nemal v tomto konaní úspech a povinnej preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.

40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§
393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 1,2 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).