Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 14S/64/2012 z 20. 4. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 20. apríla 2016, sp. zn. 14S/64/2012, ECLI:SK:KSTT:2016:2012200395.5 Krajský súd Trnava | 14S/64/2012 | ECLI:SK:KSTT:2016:2012200395.5 | 2016-04-20 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/44513744-46c0-4e81-b6da-e93f5231f8f9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2012200395.5 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14S/64/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2012200395
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2012200395.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ľubomír Bundzela a členov JUDr. Pavla
Lacza a JUDr. Andrey Vyskočovej v právnej veci žalobcu: Ing. Miroslav Novák, so sídlom Trakovice
269, IČO: 36 089 061, zastúpený advokátom JUDr. Miroslavom Ivanovičom, Grösslingova 45, Bratislava
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 1020507/1/260496/2012 zo dňa 21.5.2012 jednohlasne t a k t o

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Trnave dňa 6.8.2012 domáhal podľa § 247 a nasl.
O.s.p. v lehote podľa § 250b ods. 1 O.s.p. preskúmania zákonnosti rozhodnutia vydaného Finančným
riaditeľstvom SR pod č. 1020507/1/260496/2012 dňa 21.5.2012, ktorým bol potvrdený dodatočný
platobný výmer Daňového úradu Hlohovec č. 647/230/25969/11/Fan zo dňa 4.7.2011, ktorým bol podľa
§ 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zák.č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vyrubený rozdiel dane z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2006 v sume 90 187,87 eur.

Žalobca poukazoval na to, že Daňový úrad Hlohovec na základe Poverenia č. 647/320/32705/2010/
Hru zo dňa 22.9.2010 a Oznámenia o rozšírení daňovej kontroly č. 647/320/33003/2010/Hru zo dňa
27.9.2010 rozšíril daňovú kontrolu o daň z príjmov fyzickej osoby za rok 2007 a 2008 a o daň z pridanej
hodnoty za 1. - 4. štvrťrok 2007 u daňového subjektu Ing. Miroslav Novák, trvale bytom W. č. XXX, IČO:
36 089 061, DIČ 1020299082.

O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený Protokol č. 647/320/24471/2011/DEC zo dňa 16.6.2011
a dodatok k Protokolu zo dňa 30.6.2011, na základe ktorých Daňový úrad Hlohovec vydal dodatočný
platobný výmer č. 647/230/25956/11/Fan, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2006 v sume 90 187,87 eur. Na základe odvolania žalobcu žalovaný
správnosť dodatočného platobného výmeru potvrdil.

Žalobca namietal, že u subjektu, tak ako je označený v dodatočnom platobnom výmere ako i v
rozhodnutí, ktoré je predmetom preskúmania daňová kontrola vykonaná nebola, pretože daňová
kontrola bola vykonaná u daňového subjektu Ing. Miroslav Novák, AGRIAN č. 269, Trakovice, ale Daňový
úrad Hlohovec ani žalovaný ho takto v dodatočnom platobnom výmere ani v rozhodnutí neoznačili z
čoho nie je jasné, komu bola kontrola vykonaná a proti komu rozhodnutie smeruje, na základe ktorých
skutočností je rozhodnutie správneho orgánu zmätočné a nezrozumiteľné.



Žalobca v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru namietal neuznanie zaúčtovania daňového
výdavku za zdaňovacie obdobie 2006 vo forme hotovostných úhrad sprostredkovateľovi Mgr. J. T. -
MULTIPRINT ANIMA na základe uzavretej zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 18.1.2006, predmetom
ktorej bolo sprostredkovanie kúpy a predaj nehnuteľností, k naplneniu ktorej došlo, čoho dôkazom je
uzavretie kúpnopredajných zmlúv s tretími osobami, ktoré boli označené v priebehu kontrol daňového
subjektu. V tejto súvislosti poukázal na to, že skutočnosť, že si predávajúci na meno Mgr. T. nespomínali
nepreukazuje neuskutočnenie uplatneného účtovného prípadu. Ďalej uviedol, že predložil všetky jemu
dostupné dôkazy týkajúce sa účtovných operácií, z ktorých vyplynul záver o uskutočnení obchodných
prípadov.

Žalobca ďalej uvádzal, že správca dane dokazovanie zameral iba na to, aby podporil svoje tvrdenia,
výpovede svedkov a dôkazy vyhodnotil jednostranne v neprospech žalobcu napriek tomu, že bol v
mnohých prípadoch preukázaný opak. Správca dane nepostupoval v súlade s ust. § 2 ods. 2,3 zák.č.
511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmene v sústave územných finančných orgánov (ďalej
zákon o správe daní), vyhľadal iba nepriame dôkazy, na podklade ktorých mohol spochybniť reálnosť
uskutočnenia sprostredkovania a nezohľadnil, že mnohé dôkazy nemohol daňový subjekt doložiť pre
úmrtie subjektu, s ktorým bol v zmluvnom vzťahu.

Žalobca v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru ďalej namietal neuznanie odpočítania DPH
z dodávateľských faktúr č. 29/2006 od spoločnosti TRADEINVEST spol. s r.o., pričom v zdaňovacom
období 4. štvrtok 2006 spoločnosť TRADEINVEST spol. s r.o. údajne nepriznala DPH zo zdaniteľných
obchodov deklarovaných spornými faktúrami s dátumom dodania služby 7.12.2006, v celkovej sume
bez DPH 2 800 000,- Sk, DPH 19% 532 000,- Sk, pričom predmetom zdaniteľného obchodu bola
inžinierska činnosť pri výstavbe polyfunkčného domu ENZO Piešťany a sprostredkovanie predaja tohto
polyfunkčného objektu; č. 27/2006 s dátumom dodania služby 15.11.2006 v celkovej sume bez DPH 3
500 000,- Sk, DPH 19% 665 000,- Sk, predmetom zdaniteľného obchodu bola stavebná technologická
úprava trafostanice, rozšírenie TSU na polyfunkčnom dome Cylinder, Nálepkova ulica Piešťany; č.
33/2006 s dátumom dodania 10.12.2006 v celkovej sume bez DPH 3 200 000,- Sk, DPH 19% 608
000,- Sk, predmetom zdaniteľného obchodu bolo odstránenie hĺbkových železobetónových konštrukcií v
mieste stavby a POV výstavby apartmánového polyfunkčného domu Cylinder a č. 38/2006, s dátumom
vzniku daňovej povinnosti 21.11.2006 v celkovej sume bez DPH 4 800 000,- Sk, DPH 19% 912 000,-
Sk, predmetom zdaniteľného obchodu bola príprava a úprava terénu na výstavbu inžinierskych sietí v
lokalite „za traťou 2“ v Trnave - odstránenie a likvidácia náletových drevín, zeminy a odpadov, vykosenie
plochy.

Za nedôvodné žalovaný v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru namietal i neuznanie
výdavkov, ktoré boli fakturované spoločnosťou TRADEINVEST spol. s r.o. faktúrami č. 29/2006, 33/2006,
ktoré správca dane neuznal z dôvodu nemožnosti preveriť vykonanie fakturovaných prác, k čomu
žalobca uvádzal, že za nedostatky pri vystavení faktúr spoločnosťou TRADEINVEST spol. s.r.o. nemôže
zodpovedať, sám neskúmal, kto fakturované práce skutočne vykonal, ani kto bol subdodávateľom
spoločnosti TRADEINVEST spol. s r.o. Správca dane spochybňoval zdaniteľné obchody, ale iba na
základe zistení, že daňový subjekt nemal žiaden písomný doklad o prebratí a odovzdaní prác a na
základe nedostatku jeho vedomostí o tom, akí zamestnanci sa na vykonávaní prác podieľali. Žalobca
uskutočnenie prác správcovi dane preukázal čestným prehlásením RSDr. T. T., bývalého konateľa
spoločnosti FMV s.r.o. a súčasného konateľa spoločnosti V.V. Building s.r.o. ktorý potvrdil, že práve
spoločnosť TRADEINVEST spol. s.r.o. bola subdodávateľom fakturovaných prác, rovnako ako to potvrdil
i čestným prehlásením Ing. N. U. ktorý prehlásil, že bol prítomný pri odovzdávaní peňazí daňovým
subjektom zástupcovi spoločnosti TRADEINVEST spol. s.r.o. D. U..

Žalobca poukazoval na to, že žalovaný nikdy neuviedol, aký doklad alebo dôkaz považuje za vierohodný
alebo taký, ktorý by svedčal v prospech žalobcu, keď akýkoľvek dôkaz, ktorý žalobca predložil označil za
nedostatočný, dôkazy vyhodnotil v rozpore so zásadou uvedenou v § 2 ods. 2 zák.č. 511/1992 Zb. bez



prihliadnutia k vykonaným dôkazom svedčiacim v prospech žalobcu, pričom neprihliadal na dôkazy, ktoré
preukazovali splnenie obchodných prípadov. Pokiaľ žalovaný neuznal žalobcove výdavky prislúchajúce
k príjmom a dorubil žalobcovi za viaceré obdobia daň vo výške, tak v takom prípade mu nemal uznať
ani príjmy, ktoré tiež boli dohodnuté ústne. Namietal, že žalovaný oprel svoje tvrdenia len na svojich
domnienkach bez konkrétneho priameho dôkazu; dôkazy vyhodnotil v rozpore so zásadou uvedenou v
§ 2 ods. 2 zák.č. 511/1992 Zb. ako aj ust. § 29 ods. 2 tohto zákona, podľa ktorého správca dane dbá na
to, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie.

Žalobca opodstatnenosť žaloby odvodzoval z porušenia povinnosti správcu dane a žalovaného,
ktorí nesprávne zhodnotili dôkazy a tak nesprávne posúdili skutkový stav, čím nesprávne aplikovali
ustanovenie § 49 zákona o DPH. Mal za to, že mu vznikol v súlade s § 49 zákona o dani z pridanej
hodnoty plný nárok na odpočet DPH, nakoľko spĺňal všetky podmienky stanovené týmto zákonom.
Žalovaný si osvojil iba stanovisko, ktoré svedčí v neprospech žalobcu a s dôkazmi, ktoré by svedčali v
jeho prospech sa nezaoberal, žiadnym spôsobom sa s nimi nevysporiadal. Žalovaný taktiež nesprávne
zhodnotil dôkazy a posúdil skutkový stav, a teda nesprávne aplikoval ust. § 49 zákona o DPH. Mal
za to, že mu vznikol v súlade s § 49 plný nárok na odpočet DPH, pretože spĺňal všetky podmienky
stanovené zákonom o DPH. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Európskeho súdneho dvora, napr.
vo veci C-25/7, ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania, týkajúceho sa pravidla
vrátenia nadmerného odpočtu DPH pri dodržaní zásad daňovej neutrality a proporcionality. V časti o
prejudiciálnych otázkach v bode 14 a 15 Súdny dvor opakovane pripomenul, že právo na odpočet je
neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Poukázal na to, že toto
právo sa predovšetkým okamžite uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré zaťažujú plnenia uskutočnené
na vstupe
(viď rozsudky C-62/93, C-110/98 až C-147/98 Zb.) . Okrem toho v bode 17 Súdny dvor spresnil, že
podmienky vrátenia nadmerného odpočtu DPH nemôžu spochybňovať zásadu neutrality daňového
systému DPH tým, že zdaniteľná osoba bude podľa nich povinná v celom rozsahu alebo sčasti znášať
DPH. Znamená to, že zdaniteľnej osobe musí byť za primeraných podmienok vrátená celá suma
vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH a spôsob vrátenia nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať
žiadne finančné riziko (rozsudok Komisia/Taliansko C-78/00 Zb. body 32 až 34). Ako už bolo vyššie
spomínané žalovaný postupoval nielen v rozpore s ust. § 2 ods. 1,2,3 a 6 zák.č. 511/1992 Zb.
ale aj v rozpore s ust. § 29 ods. 2 tohto zákona. Okrem toho pri samotnom ústnom pojednávaní
(teda faktickom prerokovaní protokolu) kontrolóri iba konštatovali záver obsiahnutý v protokole a v
dodatku k protokolu a tiež skutočnosť, že neprihliadali na tvrdenia daňového subjektu uvádzané v
písomnom vyjadrení. Uviedol, že právo na prerokovanie protokolu pritom bezprostredne korešponduje
s povinnosťou kontrolóra, aby tento protokol aj v skutočnosti s kontrolovaným daňovým subjektom
alebo jeho zástupcom aj reálne prediskutoval, k čomu nedošlo. Naviac v druhostupňovom rozhodnutí
žalovaného absentuje argumentácia odlišného právneho názoru o neuznaní daňových výdavkov, čím
žalovaný zaťažil svoje rozhodnutia vadou arbitrárnosti, a to s odkazom na Nález ÚS sp.zn. : III. ÚS
192/06 zo dňa 3.11.2006, pričom žalovaný nekonal v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1
ods. 1 Ústavy SR. Tiež poukázal na ust. § 29 ods. 4 zák.č. 511/1992 Zb., keď mal za to, že si splnil
dôkaznú povinnosť, keď správcovi dane predkladal čestné prehlásenia potvrdzujúce jeho činnosť v
predmetnej lokalite. V tejto súvislosti poukázal na to, že nemôže niesť následky porušenia povinností
zo strany iných podnikateľov, a preto nemožno od daňového subjektu spravodlivo požadovať, aby
dohliadal na skutočnosť, či druhá strana - platiteľ riadne odpočítal zdaniteľné plnenie, alebo nie, resp.,
či zahrnul príjmy alebo výdavky od iného subjektu do svojho daňového priznania. Poukázal na platnú
judikatúru, najmä rozsudok NS SR 7Sž/124/01, v ktorom bolo konštatované, že objasnenie všetkých
otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nemožno podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť daňového
subjektu - žalobcu, pričom správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný návrhmi daňových subjektov (§ 29
ods. 2 zák.č. 511/1992 Zb.) ako aj rozsudok NS SR č.k. 7Sž/88-89/98 zo dňa 28.1.1999, v ktorom je
uvedené, že správca dane má povinnosť v daňovom konaní dostatočne zistiť skutkový stav a musí
pritom vykonať dokazovanie čo najúplnejšie, čo však neznamená, že ťarcha vykonania dôkazov je len
na ňom, ale na druhej strane musí mať k dispozícii všetky podklady potrebné k vydaniu objektívneho
daňového rozhodnutia. Za tohto stavu preto sa nestotožnil s právnym názorom žalovaného, že žalobca v
predmetnom daňovom konaní neuniesol dôkazné bremeno, pričom práve žalovaný nesprávne zhodnotil
vykonané dôkazy, keďže nevzal do úvahy vysvetlenia žalobcu, hoci je tak povinný urobiť v súlade so
zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Mal za to, že správca dane ako aj žalovaný si svojvoľne vykladajú



ustanovenia zákona o DPH v neprospech žalobcu. Ďalej poukázal na to, že v daňovom konaní predložil
faktúry o cene dodaného tovaru a služieb v zmysle predložených uzavretých sprostredkovateľských
zmlúv na dodávku predmetných služieb, predložil všetky doklady, ktoré mal k dispozícii a okrem
uvedeného, dodanie služieb, ktoré nie sú oslobodené od DPH bolo potvrdené výpoveďami štatutárnych
zástupcov dodávateľa.

V závere žaloby žalobca uviedol, že žalovaný jednotlivé dôkazy vyhodnotil v neprospech žalobcu,
pričom dôkazmi, ktoré svedčili v prospech žalobcu sa nezaoberal a ani sa s nimi nevysporiadal.
V podstate nútil žalobcu v priebehu konania preukazovať skutočnosti a dokladovať doklady, ktoré
mu žiadny zákon neukladá. V tejto súvislosti poukázal na nesprávny postup správnych orgánov, čo
potvrdzuje aj rozsudok NS SR č.k. 3SžoKS/147/2006, z ktorého vyplýva, že v konaní nemožno použiť
iba dôkazy, ktoré sú v neprospech žalobcu a tie ktoré sú v jeho prospech bez odôvodnenia nepoužiť.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré bolo doručené súdu dňa 8.10.2012 navrhol, aby súd žalobu
zamietol.

V súvislosti so žalobným dôvodom vo vzťahu k nedostatočnému označeniu daňového subjektu jeho
obchodným menom poukázal na ust. § 9 K.. zák., podľa ktorého obchodné meno fyzickej osoby
môže obsahovať dodatok odlišujúci osobu podnikateľa alebo druh podnikania. Z protokolu o výsledku
zistenia z daňovej kontroly ako aj u dodatočného platobného výmeru je zrejmé, že žalobca bol
označený svojim menom a priezviskom, teda spôsobom ktorý stanovuje zákon, preto sa namietaná
zmätočnosť a nezrozumiteľnosť rozhodnutia nezakladá na pravde. Žalobca je dostatočne identifikovaný
i identifikačným číslom, pričom ide o námietku, ktorú žalobca nevzniesol ani neuplatnil v samotnom
odvolacom konaní, preto táto námietka nemôže byť ani predmetom súdneho prieskumu.

Dôvody žaloby označil žalovaný za všeobecné tvrdenia, žalobca nepreukázal splnenie povinnosti o
existencii skutočností, na ktoré bol správcom dane v priebehu daňového konania vyzvaný, čo má za
následok, že neuniesol dôkazné bremeno, ktoré mu vyplýva z ust. § 29 ods. 8 zák. o správe daní,
pokiaľ ide o žalobcom namietané hodnotenie dôkazov žalovaným a nesprávne posúdenie skutkového
stavu, tak tento konkrétne neuviedol v čom žalovaný pochybil, pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov ako aj
nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu.

Krajský súd v Trnave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 246 ods. 1 O.s.p.,
podľa § 244 ods. 1,2,3 O.s.p. v spojení s § 247 a nasl. O.s.p. vzhľadom na to, že boli splnené podmienky
vyžadované podľa § 250f O.s.p., keď účastníci konania súhlasili s tým, aby súd o žalobe rozhodol bez
pojednávania, postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., nakoľko na takýto postup boli splnené zákonné
podmienky.

Súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia ako i postupy, ktoré im predchádzali, oboznámil s
obsahom pripojeného administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutia a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 2 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a
ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a
povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho
orgánu“).



Podľa § 244 ods. 3 O.s.p., rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenie a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 247 ods. 2 O.s.p., pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je
predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných
prostriedkov, ktoré sa naň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 247 ods. 3 O.s.p., predmetom preskúmavania môže byť za podmienok ustanovený v ods. 1 a
2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Podľa § 250i ods. 1 O.s.p., pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový
stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Predmetom súdneho konania je v rozsahu žalobných dôvodov preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu a posúdenie, či žalovaný pri rozhodovaní a vyslovení svojho právneho názoru
vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu.

Žalobca v podanej žalobe namieta nesprávnosť procesných úkonov správcu dane a žalovaného ku
ktorým tvrdí, že dôkazné prostriedky, ktoré navrhol na preukázanie skutočností, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a na ktoré bol vyzvaný správcom dane neboli dostatočne preverené, zistené
skutočnosti boli extenzívne vyložené v jeho neprospech, žalovaný dôkazy nesprávne zhodnotil keď
nevzal do úvahy všetky vysvetlenia a objasnenia, ktoré mu za týmto účelom žalobca poskytol.

Žalobca tvrdil, že správcovi dane riadne preukázal splnenie všetkých zákonom vyžadovaných
podmienok na účtovanie nákladov, ktoré si ako dôvodné a preukázateľne vynaložené zaúčtoval ako
daňové výdavky, a vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie vo výške
90 187,87 eur.

Súd pri posúdení opodstatnenosti žaloby vychádzal predovšetkým zo zákona č. 511/1992 Zb. o správe
daní a zák.č. 222/2004 Z.z o dani z pridanej hodnoty.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o správe daní tento zákon upravuje správu daní.

Podľa § 2 ods. 1 zákona správe daní, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s
daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.



Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratie dane.

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane,
ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní o obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní, daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný
uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v
priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných v evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty platiteľ môže odpočítať
od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako
platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak aj daň voči nemu uplatnená
iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) tohto zákona právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť pri
odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 71 ods. 2 písm. f) zákona o dani z pridanej hodnoty za faktúru sa považuje aj každý doklad
alebo oznámenie, ktoré mení pôvodnú faktúru a osobitne a jednoznačne sa ňu vzťahuje.

Daňové konanie je konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, kedy
pri dôkaznej povinnosti daňového subjektu platí prejednávacia a nie vyhľadávacia zásada, preto správca
dane nie je povinný vyhľadávať všetky dôkazy, ktoré svedčia v prospech daňovníka. Správca dane
prejedná dôkazy, ktoré sú predložené daňovým subjektom, keďže dôkazná povinnosť je jednoznačne
na strane daňového subjektu (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní), čo ale nebráni správcovi dane ešte
vykonávať a dopĺňať dokazovanie za účelom čo najúplnejšieho zistenia skutočností rozhodujúcich pre
rozhodnutie. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy
štátu, zákon č. 511/1992 Zb. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo
iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového
subjektu. Znamená to, že uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej,
ale aj po obsahovej stránke. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších
zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na
všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. V danom prípade dokazovanie prebehlo zo strany správnych
orgánov zákonným spôsobom, jednoznačne smerovalo k prevereniu vykonania fakturovaných prác ako
aj splnenie obchodných prípadov, ktoré mali byť predmetom zdanenia.



Z vyššie uvedeného vyplýva, že zákon o DPH stanovuje striktné podmienky na uplatnenie práva na
odpočítanie DPH. Pre odpočet DPH je podmienkou, aby uskutočnenie zdaniteľného plnenia, ktoré je
deklarované účtovným dokladom, faktúrou so všetkými zákonnými náležitosťami bolo zároveň reálne
materiálne preukázané. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena, tak v daňovom konaní platí zásada,
že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňovej kontroly. Znamená to, že daňový subjekt musí preukázať, že faktúry,
na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami.
V súvislosti s rozsudkami Súdneho dvora EÚ, na ktoré žalobca poukázal súd uvádza, že pokiaľ sa
žalobca v daňovom konaní alebo v súdnom prieskumnom konaní odvoláva na niektoré rozsudky, bolo
jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z
rozsudkov Súdneho dvora EÚ a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené.
Naviac treba vziať do úvahy aj to, že odkaz na predmetné rozsudky nebol obsahovou súčasťou už
podaného odvolania žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane zo dňa 11.8.2011.

Vyššie uvedené právne ustanovenia potvrdzujú, že dôkazné bremeno o odstránení pochybnosti o
dôvodnosti daňového výdavku spočíva na daňovom subjekte - žalobcovi, ktorý má povinnosť tieto
skutočnosti preukázať, k čomu však v danom prípade nedošlo.

Neuvedenie dodatku k obchodnému menu, ktorý odlišuje osobu podnikateľa nie je nedostatok, ktorý by
zakladal neurčitosť obchodného mena fyzickej osoby, pretože dodatok nie je podstatnou náležitosťou
obchodného mena, ako vyplýva i z ust. § 9 ods. 1 Obchod. zák., na základe čoho je daňový subjekt v
žalovaných rozhodnutiach dostatočne identifikovaný.

Je potrebné konštatovať, že správca dane nespochybnil vykonanie prác deklarovaných spornými
faktúrami, ale to, že tieto práce pre daňový subjekt vykonala spoločnosť TRADEINVEST spol. s r.o. K
takémuto záveru správca dane dospel tak zo zistení ohľadne spoločnosti TRADEINVEST spol. s r.o.
ako i z jednotlivých vyjadrení žalovaným označených svedkov, zo samotného vyjadrenia žalovaného
a ním predložených sporných faktúr. Je nepochybné, že zo zistení vykonaných ohľadne spoločnosti
TRADEINVEST spol. s r.o. vyplynulo, že v zdaňovacom období 4. štvrťrok 2006 táto spoločnosť
nepriznala DPH zo zdaniteľných obchodov deklarovaných spornými faktúrami, so správcom dane
nespolupracovala, výzvy zasielané na adresu sídla spoločnosti, resp. adresu trvalého pobytu súčasného
i bývalého konateľa tejto spoločnosti sa vracali s poznámkou „adresát neznámy“ , pričom tieto nedostatky
zisťované v súvislosti s touto spoločnosťou však neboli zo strany správcu dane dané na ťarchu žalobcu
ako daňového subjektu. Žalobca ako daňový subjekt však nepreukázal hodnovernosť sporných faktúr,
na základe ktorých si nárokoval vrátenie DPH zo štátneho rozpočtu SR, nebolo možné preskúmať
predmet fakturácie a zo sporných faktúr ani nevyplýva akého množstva práce sa týkajú, akého
konkrétneho druhu práce a spôsobu jej vykonania. Bolo zistené, že sporným faktúram nepredchádzala
žiadna písomná objednávka, žiadna zmluva, nie je k nim pripojená žiadna špecifikácia, preberací
protokol, odovzdávací protokol alebo iný preukázateľný doklad, v dôsledku čoho sa ani nedá zistiť, ktoré
z vykonaných prác na označených stavbách boli vykonané spoločnosťou TRADEINVEST spol. s r.o., a
či predmetné práce vôbec táto spoločnosť vykonala.

Keďže žalobca sám nevedel správcovi dane preukázať, že výdavky, ktoré do základu dane zahrnul sú
oprávnené, správca dane s prihliadnutím i na skutočnosti, ktoré zistil vlastnou činnosťou ako i od žalobcu
neuznal žalobcom uplatnené odpočítanie DPH zo sporných faktúr, a teda toto odpočítanie nepovažoval
za výdavok, ktorý by súvisel so zdaniteľným príjmom, ako vyžaduje ust. § 21 ods. 1 zák.č. 595/2003
Z.z.. Žalobca neuniesol ani v daňovom ani v súdnom konaní dôkazné bremeno a nebolo možné súhlasiť
ani s jeho opakovanými odvolacími námietkami, keď neuviedol žiadne také skutočnosti, s ktorými by
sa daňové orgány nevysporiadali. Dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte a dokazovanie zo
strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predložených daňovým
subjektom. Na to, aby mohli byť výdavky považované za daňové výdavky, nepostačuje len formálne
deklarovať určité skutočnosti, ale musia byť založené na materiálnom podklade. Nestačí, že doklady



obsahujú po formálnej stránke všetky predpísané náležitosti, pre daňové účely musia byť skutočnosti
na nich deklarované aj preukázateľné inými dôkazmi.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá pre správcu dane
v daňovom konaní ustanovuje povinnosť postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi (§ 2 ods. 1 zák.č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zák.č. 511/1992 Zb.)
správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu
a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2
ods. 3 zák.č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Súd po preskúmaní zákonnosti a postupu žalovaného nezistil, že by rozhodnutie, preskúmania ktorého
sa žalobca domáha bolo vydané v rozpore so zákonom, žalobcovi ako kontrolovanému daňovému
subjektu bolo umožnené preukázať správcovi dane všetky skutočnosti, na základe ktorých mohol
preukázať oprávnenosť jeho nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty. Správca dane si podklady
pre svoje rozhodnutie zaobstaral i bez súčinnosti kontrolovaného daňového subjektu s cieľom čo
najúplnejšieho zistenia skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti ako mu
ukladá ust. § 29 ods. 1, ods. 2, ods. 4 a ods. 6 zákona o správe daní, napriek tomu nemal za
preukázané, že výdavky, účtované žalobcom v jeho účtovníctve v rozhodnom období sú daňovými
výdavkami podľa § 2 písm. i/ zák. č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a
na základe ich nedostatočného preukázania ich podľa § 21 ods. 1 zák. č. 595/2003 Z.z. za daňové
výdavky nepovažoval, dodatočným platobným výmerom č. 647/230/25969/11/Fan zo dňa 4.7.2011
žalobcovi vyrubil rozdiel dane, ktorý bol potvrdený rozhodnutím žalovaného č. 1020507/1/260496/2012
zo dňa 21.5.2012. Ak si teda žalobca ako daňový subjekt uplatní do výdavkov vynaložených v zmysle
zák.č. 366/1999 Z.z. určité doklady (faktúry), musí byť schopný preukázať, že tvrdené skutočnosti
existujú na materiálnom podklade tak, ako ich deklaroval v daňovom priznaní, alebo na predložených
faktúrach a to aj subjektmi uvedenými na týchto faktúrach (TRADEINVEST spol. s r.o., Mgr. J. T.
- MULTIPRINT ANIMA). Keďže dôkazy, ktoré daňový subjekt - žalobca predložil nepreukazujú nim
prezentované skutočnosti, čo znamená, že tento neuniesol dôkazné bremeno a nevyvrátil pochybnosti
o tom, či zdaniteľné obchody deklarované spornými faktúrami boli skutočne dodané spoločnosťou
TRADEINVEST s.r.o. .

Podľa názoru súdu správne orgány oboch stupňov pri svojom rozhodovaní postupovali v súlade so
zákonom o správe daní a zákonom o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, žalovaný pre
svoje rozhodnutie zadovážil dostatok skutkových podkladov k tomu, aby vo veci zistil skutočný stav
a zo zistených skutočností vyvodil i správny právny záver. Súd považuje za potrebné ešte zdôrazniť,
že z administratívneho spisu bolo zistené, že žalobca nepredložil relevantné dôkazy, ktorými by
nespochybniteľným spôsobom preukázal uskutočnenie služieb fakturovaných sprostredkovateľom Mgr.
J. T. na základe zmlúv o sprostredkovaní zo dňa 3.9.2007 a zo dňa 13.5.2008. Jediné doklady, ktoré
daňový subjekt má k dispozícii sú kúpne zmluvy, ktoré boli uzatvorené v rokoch 2007, 2008 ako aj
vyššie uvedené zmluvy o sprostredkovaní, čím daňový subjekt dostatočne nepreukázal zrealizovanie
fakturovanej služby v príslušnom zdaňovacom období.

Z vyššie zistených skutočností vyplýva, že v predmetnej veci si správca dane zaobstaral všetky
dostupné dôkazné prostriedky, vykonal rozsiahle dokazovanie, pokiaľ navrhnuté dôkazy nevykonal, tak v
rozhodnutí odôvodnil, z akého dôvodu ich nerealizoval, zistil čo najúplnejšie skutkový stav a dostatočným
spôsobom sa vysporiadal aj s právnou argumentáciou žalobcu ako aj s jeho námietkami. Žalobcom
uvedené žalobné dôvody neboli spôsobilé spochybniť zákonnosť postupu žalovaného, resp. správnosť
záverov, na základe ktorých boli založené vydané rozhodnutia správnych orgánov. Je možné preto
konštatovať, že žalobca neuniesol tak v daňovom a ani v súdnom konaní dôkazné bremeno a neuviedol
žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány relevantným spôsobom nevysporiadali, pričom
sa zaoberali všetkými žalobcom vznesenými námietkami.



Žalovaný vyhodnotil i svedecké výpovede v dostatočnom rozsahu, posúdil ich i vo vzájomných
súvislostiach, preto neobstojí námietka žalobcu o nesprávnom procesnom postupe spojená so
spornosťou vyhodnotenia zistených skutočností správnymi orgánmi.

Na základe uvedeného súd dôvody žaloby vyhodnotil ako irelevantné a žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p.
zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi nárok na náhradu trov konania
nepriznal vzhľadom na jeho neúspech v konaní.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) musí uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.