Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1S/38/2013 z 24. 5. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 24. mája 2016, sp. zn. 1S/38/2013, ECLI:SK:KSPO:2016:8013200808.6 Krajský súd Prešov | 1S/38/2013 | ECLI:SK:KSPO:2016:8013200808.6 | 2016-05-24 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, zákon č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/60fa0ce5-1ecc-49cd-8821-9382e261eaa0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8013200808.6 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1S/38/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8013200808
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8013200808.6

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a
členiek senátu JUDr. Evy Slávkovej, JUDr. Viery Zoľákovej, v právnej veci žalobcu MAGURA, s.r.o.
Vyšné Ružbachy, so sídlom Vyšné Ružbachy č. 307, IČO: 36445037, DIČ: 2020003535, IČ DPH:
SK2020003535, právne zastúpený Daliborom Tverďákom, Krmanova č.1, Košice, proti žalovanému
Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná č. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. 1100305/1/307040/2013 zo dňa 27.júna 2013 na
základe žaloby jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa včas podanou žalobou domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného uvedeného v
úvodnej časti rozsudku v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Prešov, pobočka Poprad č.
9712401/5/1136959/2012 zo dňa 21.06.2012. Navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného,
prípadne aj rozhodnutie Daňového úradu Prešov, pobočka Poprad zrušil a vrátil vec žalovanému na
ďalšie konanie a priznal žalobcovi právo na náhradu trov súdneho konania.

Žalobu odôvodnil tým, že prvostupňovým rozhodnutím - dodatočným platobným výmerom bol žalobcovi
vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2011 v sume 280,22 EUR a
napadnutým rozhodnutím žalovaného bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdené.

Žalobca uviedol, že týmito rozhodnutiami bol ukrátený na svojich právach, rovnako aj postupom
žalovaného a namietal, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok
dôvodov, v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Rozhodnutie správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a z neúplne zisteného skutkového stavu a zistenie skutkového stavu je nedostačujúce
na posúdenie veci.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov žalobca
špecifikoval tak, že výrok rozhodnutia Daňového úradu Prešov v spojení s rozhodnutím žalovaného
obsahuje nesprávny odkaz na zákonné ustanovenia, podľa ktorého bolo predmetné rozhodnutie vydané.
Daňový úrad Prešov uviedol, že podľa § 44 ods. 6 písm.b/ zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení
niektorých predpisov v znení neskorších predpisov vyrubuje... . Poukázal na to, že podľa § 165 ods. 2
Daňového poriadku daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona



sa dokončia podľa doterajších predpisov. Sankcia sa uloží podľa zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe
daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31.12.2011,
ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31.12.2011, a ak je to pre daňový subjekt
priaznivejšie. Podľa § 165 ods. 5 Daňového poriadku - vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej
a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov. Poukázal na
to, že z citovaných ustanovení a z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že prvostupňové
rozhodnutie správcu dane obsahuje vo svojom výroku nesprávne označenie zákonného ustanovenia, na
základe ktorého bolo vydané, pričom žalovaný v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že táto skutočnosť
nemá vplyv na preskúmateľnosť rozhodnutia. Podľa názoru žalobcu túto chybu žalovaný bagatelizuje
argumentujúc, že nemala vplyv na preskúmateľnosť rozhodnutia, Takýto záver je nesprávny, keďže
uvedená vada má vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Poukázal na to, že vyrubovacie konanie je osobitným
druhom daňového konania, t.j. bez akýchkoľvek pochybností mal správca dane vo výroku rozhodnutia
odkázať na ustanovenie § 165 ods. 5 Daňového poriadku, pričom na uvedené konanie na rozdiel od
daňového konania nebolo prípustné aplikovať novú právnu úpravu a to ani v prípade, ak by to bolo pre
daňový subjekt výhodnejšie.

Ďalej namietal, že zákon č. 511/1992 Zb. v § 30 ods. 2 v znení účinnom do 31.12.2011 obsahuje
výpočet povinných obsahových náležitostí rozhodnutia vydaného správcom dane, konkrétne v písm.
d/ rozhodnutie musí obsahovať aj výrok s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa
rozhodovalo. Ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého bolo predmetné rozhodnutie vydané, t.j.
§ 165 ods. 5 Daňového poriadku nie je obsahom výroku napadnutého rozhodnutia, lebo je vo výroku
uvedené nesprávne ustanovenie § 165 ods. 2 Daňového poriadku, čo má podľa žalobcu za následok
jeho nezákonnosť, keďže správca dane v danom prípade podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku
nerozhodoval a ani nemohol rozhodnúť.

Na základe uvedeného je založená nezrozumiteľnosť, zmätočnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého
rozhodnutia. V tejto súvislosti zdôraznil, že základným pojmovým znakom výroku rozhodnutia je jasnosť,
presnosť a určitosť, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 5Sž 66/98 zo „dňa
30.09.1988“ s tým, že výrok je jadrom celého rozhodnutia, je pre účastníka daňového konania záväzný
na rozdiel od odôvodnenia rozhodnutia, pričom samotný zákon ukladá ako povinnú obsahovú náležitosť
výroku rozhodnutia uvedenie ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo. Preto
odkaz na nesprávne zákonné ustanovenie vo výroku rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom, spôsobuje
jeho nepreskúmateľnosť pre jeho nezrozumiteľnosť.

Žalobca ďalej namietal, že rozhodnutím „žalovaného“ bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty
za obdobie február 2011 a k uvedenej sume sa žalovaný dopracoval na základe sumarizácie súm
dane uvedenej v daňovom priznaní a dane zistenej daňovým úradom. Poukázal na to, že v rozhodnutí
žalovaného ani v rozhodnutí Daňového úradu Prešov sa však neuvádza, ako bol z vyššie uvedených
údajov určený, resp. vypočítaný vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie
obdobie, aké skutočnosti boli podkladom pre toto určenie. V napadnutom rozhodnutí nie sú uvedené
ani len elementárne zložky pre výpočet a to aplikovaná sadzba dane a základ dane. Neodôvodnenie
spôsobu výpočtu vyrubenej dane z pridanej hodnoty je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného
s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.05.2011 sp. zn.: 5Sž 198/00. Uvedený postup je v
rozpore so základnými zásadami pri správe daní a samotné rozhodnutie ako také je nepreskúmateľné,
pretože neozrejmenie spôsobu výpočtu dane zistenej daňovým úradom spôsobuje nepreskúmateľnosť
rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť a prípadná nesprávnosť výpočtu je taktiež dôvodom pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia.

Žalobca ďalej namietal, že v predmetnom konaní došlo k vade, ktorá má vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia spočívajúca v tom, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané na základe
ustanovenia § 44 ods. 6 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2011. Vyššie uvedené
zákonné ustanovenie upravuje, že ak sa u daňového subjektu vykoná daňová kontrola alebo opakovaná
daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia (§15 ods. 13) dodatočný platobný výmer,
ak sa daň zistená po daňovej kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom
daňovom priznaní alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení, alebo ak sa daň zistená v opakovanej
daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo ak sa odlišuje
od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere.



Zákon č. 511/1992 Zb. v § 15 ods. 13 upravuje, že daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania
protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Dňom nasledujúcim po dni
prerokovania protokolu sa začína vyrubovacie konanie (§ 44).

Žalobca akcentoval, že podľa § 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. lehota na rozhodnutie je zachovaná,
ak posledný deň lehoty daňový subjekt prevezme rozhodnutie u správcu dane, alebo ak správca
dane odovzdá rozhodnutie na poštovú prepravu prostredníctvom pošty alebo doručí rozhodnutie
elektronickými prostriedkami podľa § 17a.

Konštatoval, že lehota upravená v § 30a ods. 7 citovaného zákona je zákonnou lehotou a je pre správcu
dane záväzným limitom určujúcim zákonnosť vydaného rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal na to,
že k ukončeniu daňovej kontroly došlo dňa 18.06.2012, správca dane teda mal do 03.07.2012 vydať
dodatočný platobný výmer, pričom tento bol vydaný, daný na poštovú prepravu dňa 22.10.2012, čo
vyplýva z poštovej podacej pečiatky, t.j. správca dane pri vydaní predmetného rozhodnutia nedodržal
zákonom stanovenú lehotu pre jeho vydanie, čo má za následok rozpor tohto rozhodnutia so zákonom,
a teda jeho nezákonnosť. Uviedol, že správca dane síce podal dodatočný platobný výmer na poštovú
prepravu aj dňa 29.06.2012, avšak uvedené rozhodnutie adresoval nesprávnemu subjektu, čo potvrdil aj
prípis žalovaného označený ako vec: postúpenie odvolaní - odpoveď č. 1020505/1/1202278/2012 zo dňa
06.10.2012, ktorým prípisom žalovaný vrátil správcovi dane dodatočný platobný výmer, ako aj odvolanie
voči tomuto rozhodnutiu, z dôvodu, že správca dane pochybil pri jeho doručovaní, keď namiesto
splnomocnenému zástupcovi doručoval toto rozhodnutie priamo daňovému subjektu. Až následne
správca dane dňa 22.10.2012 adresoval dodatočný platobný výmer splnomocnenému zástupcovi
žalobcu. Táto skutočnosť, a to že správca dane pri doručovaní dodatočného platobného výmeru
procesne pochybil, je deklarovaná aj v rozhodnutí žalovaného a zaslanie dodatočného platobného
výmeru nesprávnemu subjektu nemá a ani nemôže mať žiaden vplyv na dodržanie zákonom stanovenej
lehoty na jeho vydanie.

Z uvedených skutočností žalobca vyvodil záver, že dodatočný platobný výmer bol vydaný po uplynutí
zákonom stanovenej lehoty, pretože podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu
konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Toto ústavne
znenie tvorí základný rámec pre vymedzenie inštitútu právneho štátu. Štátny orgán, ktorému zákon
určuje lehotu pre vydanie rozhodnutia, je povinný túto lehotu rešpektovať a prípadný postup v rozpore so
zákonom má za následok nezákonnosť vydaného rozhodnutia. Z uvedeného žalobca vyvodil záver, že
nevydanie dodatočného platobného výmeru v zákonom stanovenej lehote má za následok nezákonnosť,
t.j. rozpor s konkrétnym znením zákonného ustanovenia tohto rozhodnutia. Tým je naplnený dôvod pre
zrušenie napádaného rozhodnutia z dôvodu existencie vady, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia. Uviedol, že argumentácia žalovaného, ktorá spočíva v tom, že dodatočný platobný výmer
bol vydaný včas a správca dane iba procesne pochybil pri jeho doručení, je účelová a nemôže obstáť,
pretože rozhodujúcou právnou skutočnosťou na posúdenie včasnosti vydania dodatočného platobného
výmeru je podľa § 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. jednoznačne iba moment prevzatia rozhodnutia
daňovým subjektom alebo moment odovzdania rozhodnutia na poštovú prepravu. Podaním odvolania
dňa 23.07.2012 nemohlo dôjsť zo strany žalobcu k zhojeniu neplatnosti dodatočného platobného výmeru
voči žalobcovi, čoho si je žalovaný vedomý, keď sám konštatuje, že nie je možné o takomto rozhodnutí
rozhodovať v odvolacom konaní.

V tejto súvislosti žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.. III.ÚS
24/2010, podľa ktorého v prípade, ak daňová kontrola bola vykonaná v rozpore so zákonom, tak
protokol z nej má povahu nezákonne získaného dôkazu a nie je možné ho v tomto konaní použiť. Ak
sa takýto protokol použije, je celé konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho
zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v
protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné. V tejto súvislosti žalobca citoval rozhodné časti
uvedeného nálezu tak, že: „Daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z
nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní
nemožno použiť (a contrario § 29 ods. 4 prvá veta Zákona o správe daní a poplatkov). V prípade,
že použitý bol, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho
zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených
v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné. Daňová kontrola ako proces smerujúci k
obstaraniu dôkazného prostriedku (protokol), ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daňovej



povinnosti daňového subjektu, totiž predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom
chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej správy, čo celkom jednoznačne vyplýva z
charakteru povinnosti kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly (§ 15 ods. 6 Zákona
o správe daní a poplatkov). Cieľ daňovej kontroly tak nie je možné dosahovať na úkor práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti
(proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom (§2 ods. 3 Zákona o
správe daní a poplatkov).“

V tejto súvislosti tiež uviedol, že podľa uvedeného nálezu Ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľa na
spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a jeho právo na účinný prostriedok nápravy zaručené čl. 13 Dohovoru boli porušené. Žalobca v súvislosti
s daňovou kontrolou namietal, že daňová kontrola bola vykonaná v rozpore so zákonom a protokol z
nej má povahu nezákonne získaného dôkazu, nie je možné ho v tomto konaní použiť. Celé daňové
konanie je týmto zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo
skutočnosti zistených počas nezákonnej daňovej kontroly, je rovnako nezákonné a tým je naplnený
dôvod na zrušenie napádaného rozhodnutia z dôvodu existencie vady, ktorá má vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia a taktiež je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného nedostatočne
zistený skutkový stav, keďže chýba akýkoľvek zákonne zistený skutkový podklad, na základe ktorého
by bolo možné vydať napadnuté rozhodnutie. Dôvodom nezákonnosti vykonanej daňovej kontroly je
skutočnosť, že žalobca v súlade s §9 ods.3 zákona č. 511/1992 Zb. splnomocnil dňa 01.03.2010 L.. O.
D., S. F. č. XXX na zastupovanie v daňovom konaní a plnomocenstvo bolo uvedeným dňom predložené
správcovi dane. Daňová kontrola bola začatá 12.09.2011, t.j. viac ako rok a pol potom, čo správcovi
dane bolo predložené plnomocenstvo na zastupovanie v daňovom konaní, a teda správca dane bol
povinný od začiatku tohto konania doručovať jednotlivé písomnosti v súlade s príslušným zákonným
ustanovením splnomocnencovi daňového subjektu.

S odkazom na uvedenú skutočnosť žalobca zdôraznil, že napriek udelenému plnomocenstvu správca
dane ani žalovaný nerešpektovali ustanovenie § 17 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého,
ak má adresát zástupcu s plnomocenstvom pre celé daňové konanie, doručuje sa písomnosť
len tomuto zástupcovi. Zo strany správneho orgánu došlo k opakovanému nerešpektovaniu tohto
ustanovenia, čo malo za následok, je jednotlivé písomnosti v rámci daňového konania neboli doručované
splnomocnencovi, ale doručovali sa priamo daňovému subjektu, čo má za následok zásadnú procesnú
vadu celého konania a to napríklad vo vzťahu k oznámeniu o výkone daňovej kontroly, výzve na
predloženie dokladov, upovedomenie o predĺžení lehoty na výkon daňovej kontroly a pod.. Preto
žalobca má za to, že v súvislosti s nesprávnym doručením rozhodnutia žalovaného je potrebné
aplikovať § 250b ods. 2 O.s.p.. Z predmetného demonštratívneho výpočtu nesprávne doručovaných
písomnosti je treba osobitne zaujať stanovisko aj k nesprávnemu doručeniu oznámenia o vykonaní
daňovej kontroly a upovedomení o predĺžení lehoty na jej výkon, keďže ich nesprávne doručenie
zakladá s odkazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn.: II.ÚS 24/2010 nezákonnosť vykonanej
daňovej kontroly, a teda aj protokolu o výsledku zistenia daňovej kontroly. Žalobca ďalej argumentoval,
že nesprávnym doručovaním jednotlivých písomnosti v rámci daňového konania, teda nesprávne
uvedený adresát písomnosti, keď namiesto splnomocnenca bol uvedený žalobca, je naplnený dôvod pre
zrušenie napadnutého rozhodnutia z dôvodu existencie vady, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia. Všetky dôkazy získané v rámci daňového konania vykonaného v rozpore so zákonom majú
povahu nezákonne získaného dôkazu a nie je možné ich použiť. Pretože chýba akýkoľvek zákonne
zistený skutkový podklad, na základe ktorého by bolo možné vydať napadnuté rozhodnutie, rozhodnutie
žalovaného musí byť zrušené tiež z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Ďalšou námietkou nezákonnosti zo strany žalobcu je vada konania, za ktorú považuje aj identifikáciu
správcu dane konajúceho pri výkone daňovej kontroly so žalobcom, resp. správcu dane, ktorý vydal
dodatočný platobný výmer. Uviedol, že prvotné úkony v rámci daňového konania (počnúc jeho začiatkom
do marca 2012 a to napr. oznámenie o výkone daňovej kontroly, zápisnice o ústnom pojednávaní,
výzvy na predloženie dokladov) boli vykonávané Daňovým úradom Stará Ľubovňa, Prešovská 1,
Stará Ľubovňa. Následné úkony od marca 2012 do vydania dodatočného platobného výmeru boli
uskutočnené Daňovým úradom Prešov, pobočka Poprad, Štefánikova 3651/13, Poprad a to napr.
upovedomenie o predĺžení lehoty na výkon daňovej kontroly, výzva na vyjadrenie sa k protokolu a
na jeho prerokovanie, protokol o výsledku zistenia daňovej kontroly. Na druhej strane všetky úkony v
daňovom konaní boli fyzicky realizované naďalej na Daňovom úrade Prešov, pobočka Stará Ľubovňa,



napr. prerokovanie protokolu. Dodatočný platobný výmer bol vydaný Daňovým úradom Prešov, pobočka
Poprad, Štefánikova..., ale doručovaný bol Daňovým úradom Prešov, pobočka Stará Ľubovňa, pričom
žalobcovi nie je známy dôvod zmeny príslušnosti správcu dane. Prípadná zmena všeobecne záväzných
právnych predpisov týkajúce sa príslušnosti zo strany správcu dane mu oznámená nebola a dôvod tejto
zmeny nie je ozrejmený ani v odôvodnení napadaného rozhodnutia. V prípade, ak daňovú kontrolu alebo
dodatočný platobný výmer vydal nepríslušný správca dane, ide o podstatnú vadu konania, ktorá má
vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia. Daňový úrad Prešov má pobočku v Starej Ľubovni, s ktorou
aj po celý čas komunikoval, a v ktorej priestoroch sa aj uskutočňovali jednotlivé úkony v rámci daňového
konania, preto vôbec nie je zrejmé, prečo vyššie uvedené úkony, najmä všetky rozhodnutia a písomnosti
boli, mali byť prijímané a realizované pobočkou Poprad a tiež poukazuje na skutočnosť, že prvostupňové
rozhodnutie v správnom konaní bolo vydané pobočkou daňového úradu a nie priamo daňovým úradom.

Na základe uvedeného žalobca namietal, že konanie nepríslušným, prípadne nesprávne označeným
správcom dane má za následok existenciu vady, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia
a je dôvodom na jeho zrušenie.

Ako ďalšiu nezákonnosť rozhodnutia žalobca vidí v tom, že protokol o výsledku zistenia daňovej kontroly
bol žalobcovi spolu s výzvou na vyjadrenie doručený dňa 05.06.2012 a podľa § 15 ods. 10 zákona č.
511/1992 Zb. kontrolovaný daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do
8 pracovných dní odo dňa jeho doručenia, pričom žalobca o možnosti podať vyjadrenie bol poučený aj
vo výzve o prerokovanie protokolu.

V lehote stanovenej zákonom dňa 15.06.2012 podal na poštovú prepravu vyjadrenie k protokolu, keďže
deň 15.06.2012 pripadol na piatok, v termíne určenom na prerokovanie protokolu dňa 18.06. - pondelok o
10.00 hod. správca dane nedisponoval žalobcom zaslaným písomným vyjadrením k protokolu a správca
dane napriek tomu pristúpil k prerokovaniu protokolu, keď si od žalobcu vyžiadal kópiu, resp. rovnopis
vyjadrenia k protokolu. Žalobca tento postup považuje za neštandardný ale zároveň aj nesprávny, keďže
správca dane nemohol s odkazom na ustanovenie § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb., čo vyjadruje
zákonný zákaz možnosti na odpustenie zmeškania lehoty, ani nesmel vychádzať z vyjadrenia, ktoré mu
bolo predložené po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na vyjadrenie. Správca dane prerokoval protokol
o výsledku zistenia daňovej kontroly ešte predtým, ako mu bolo riadne prostredníctvom pošty doručené
vyjadrenie žalobcu k uvedenému protokolu a to so zrejmým cieľom zakryť tento nezákonný postup a
vytvoriť dojem správneho postupu správcu dane v dodatku protokolu, ktorý vyhotovil dňa 18.06.2012
a zavádza, keď konštatuje, že daňový subjekt predložil svoje vyjadrenie k protokolu dňa 15.06.2012.
Správne malo byť uvedené, že žalobca vyjadrenie dňa 15.06.2012 podal na poštovú prepravu a podľa
názoru žalobcu správca dane sa úmyselne vyhýba presnému opísaniu skutočnosti.

V tejto súvislosti uviedol, že prerokovanie protokolu o výsledku zistenia daňovej kontroly ešte predtým,
ako bolo riadne prostredníctvom pošty doručené vyjadrenie žalobcu k uvedenému protokolu, je vadou
konania, ktorá má vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia.

Žalobca namietal aj nesprávne právne posúdenie a neúplnosť zistenia skutkového stavu a to z dôvodu,
že správca dane v dodatočnom platobnom výmere uviedol, že pri kontrole zistil, že žalobca nezdanil
prepravu tovaru od zahraničnej osoby z iného členského štátu v celkovej výške 1.417,62 eur a správca
dane s poukazom na ustanovenie § 69 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty prepravu
tovaru dodatočne zdanil a vyrubil daň v celkovej výške 283,53 eur. Správca dane pri tomto dodatočnom
zdanení však nepriznal nárok na odpočítanie dane, pričom podľa názoru žalobcu správca dane mal tak
urobiť v súlade so základnými zásadami pri správe daní a s ustanoveniami Zákona o dani z pridanej
hodnoty, lebo právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare
alebo službe vznikla daňová povinnosť. Ak daňový úrad prijatú službu zdanil, zákonite vzniká daňová
povinnosť a tým aj nárok na odpočítanie dane. Ak vzniká daňová povinnosť, potom daň vyplývajúca z
tejto povinnosti sa automaticky prejaví aj v záznamoch platiteľa, vedenie ktorých upravuje § 70 Zákona
o dani z pridanej hodnoty a u žalobcu tento úkon zabezpečuje účtovný softvér.

Z uvedeného vyplýva, že postup správcu dane, keď nechce uznať nárok na odpočítanie dane z dôvodu,
že táto daň nebola uvedená v záznamoch podľa § 70 Zákona o dani z pridanej hodnoty v čase
predtým, ako začal kontrolu, je nesprávny. Ak žalobca nezdanil prijatú službu, logicky nemohla byť v
záznamoch. Ak však správca dane túto službu dodatočne zdaňuje, táto skutočnosť sa automaticky



prejaví v záznamoch spoločnosti vedených v súlade s § 70 Zákona o dani z pridanej hodnoty. Oba
správne orgány už ďalej neskúmali, či ku dňu, ku ktorému službu správca dane dodatočne zdanil, resp.
vydal o tom rozhodnutie, bola alebo môže byť táto daň uvedená v záznamoch žalobcu.

Na základe uvedeného žalobca namietal, že nedošlo k úplnému zisteniu skutkového stavu správcom
dane, ktoré by odôvodňovalo nepriznanie uplatnenia práva na odpočet dane z prijatých služieb a
žalovaný tento stav v rámci odvolacieho konania žiadnym spôsobom nenapravil a uvedeným postupom
daňové orgány odnímajú žalobcovi právo uplatniť si odpočet tejto dane, keďže podľa § 16 ods. 8
Daňového poriadku dodatočné daňové priznanie na uplatnenie nároku na odpočet dane nie je možné
z dôvodu skutočnosti, ktoré boli zistené daňovou kontrolou.

Uviedol, že zotrváva aj na obsahu doteraz predložených písomných podaní, ktoré sú obsahom
správneho spisu v konaní, ktorého nezákonnosť sa žalobou napáda a žiada, aby sa predmetné podania
z ich obsahového hľadiska, vrátane ich príloh a doplnkov považovali za súčasť tejto žaloby. Žalobca
súčasne akcentoval, že v konečnom dôsledku realizovaný postup pri zdaňovaní obchodov žalobcu, aj
postup zdaňovania žalobcu žalovaným majú na rozpočet Slovenskej republiky rovnaký výsledný efekt.
Aj v prvom aj druhom prípade je tento efekt na rozpočet SR nulový. Teda v konečnom dôsledku pre
Slovenskú republiky rozdiel spočíva aj v tom, akými účtovnými postupmi sa k tejto nule príde. Avšak
pre žalobcu tento rozdiel spočíva tiež v tom, že hoci nemá povinnosť platiť žiadnu daň, je povinný ju
najprv zaplatiť, aby si ju vzápätí vyžiadal od Slovenskej republiky späť, čo je podľa názoru žalobcu
neúmerné a zbytočné administratívne a finančné zaťaženie nielen žalobcu ale aj Slovenskej republiky
a predovšetkým je to absurdné a nesprávne.

Žalobca konštatoval, že povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je dodržiavať všeobecne
záväzné právne predpisy a to hmotnoprávne a procesné, ktoré boli zverejnené v Zbierke zákonov.
V záujme zachovania právnej istoty ako neoddeliteľnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy SR
nezodpovedá taký stav, ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného
rozhodnutia aj nad rámec zákona, ako aj iným ako zákonom ustanoveným postupom. Dôvodil tiež
tým, že Slovenská republika je podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky právnym štátom a jedným zo
základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. V záujme zachovania právnej istoty
ako imanentnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy SR nezodpovedá taký stav, ktorý by orgánu
štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež
iným ako zákonom ustanoveným postupom. Princíp právnej istoty spočíva aj v tom, že všetky subjekty
práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných
právnych predpisov, budú ich správne vykladať a aplikovať. Uviedol, že podľa Ústavy SR a listiny
základných práv a slobôd zákon musí poskytovať ochranu proti svojvoľným zásahom zo strany štátnych
orgánov. Každý, o koho právach je rozhodované orgánom štátnej moci, by mal mať možnosť primárne
sa brániť proti zásahom do svojich práv a oprávnených záujmov s poukazom na čl. 142 ods. 1 Ústavy
SR s tým, že vnútroštátne právo musí poskytovať určitú ochranu proti svojvoľným zásahom štátnych
orgánov, pričom nebezpečenstvo svojvôle vzniká najmä tam, kde je nejaká právomoc vykonávaná v
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn.:
II.ÚS 50/01 z 11.10.2011, podľa ktorého právu uvedenému v čl.46 ods. 2 Ústavy SR zodpovedá taký
postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne
preskúmanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojim obsahom nedotýka niektorého zo základných práv
alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Uviedol, že prostriedky na adekvátnu ochranu
jednotlivca proti potenciálnej svojvôli štátneho orgánu sú stanovené a vyjadrené objektívnym právom.
Podanie tejto žaloby je preto materiálnym vyjadrením čl. 142 Ústavy Slovenskej republiky a súd by
mal preto pri prejednávaní predmetnej veci rešpektovať povinnosť žalovaného postupovať v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi s elimináciou svojvoľného zásahu z jeho strany, čo je v
demokratickom štátne nesporne neprípustné.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Vo vzťahu k žalobným
námietkam uviedol, že vo vzťahu k aplikácii § 162 ods. 2 a § 162 ods. 5 Daňového poriadku táto nebola
predmetom odvolacích námietok, sa vyrovnal v rozhodnutí o odvolaní, keď uvádzal, že zistil, že vo výroku
odvolaním napadnutého dodatočného platobného výmeru správca dane uviedol § 165 ods. 2 Daňového
poriadku namiesto procesne správneho § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších
predpisov, ktorý sa vzťahuje na vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred



účinnosťou tohto zákona. Táto skutočnosť však nemá za následok nepreskúmateľnosť, zmätočnosť
alebo dokonca nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia, pretože vyrubovacie konanie bolo vykonané
v súlade s ustanovením § 165 ods. 5 Daňového poriadku, teda podľa doterajších predpisov zákona č.
511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

K ďalšej žalobnej námietke vo vzťahu k nepreskúmateľnosti rozhodnutia vo vzťahu k výške vyrubenej
dane žalovaný uviedol, že tak, ako základ dane, tak aj vypočítaná daň správcom dane je zrejmá,
pretože sám žalobca obe sumy v žalobe jasne uvádza, z odôvodnenia napadnutého dodatočného
platobného výmeru, o čom svedčí aj skutočnosť, že daňový subjekt spôsob výpočtu vyrubenej dane
v odvolaní nenamietal. Je pravdou, že správca dane neuviedol algoritmus výpočtu, ani sadzbu dane,
avšak nemožno súhlasiť so žalobcom, že to spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre jeho
nezrozumiteľnosť a výška vyrubenej dane je správna.

S námietkou žalobcu vo vzťahu k aplikácii § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1, § 15 ods. 13, §30a ods. 7 zákona
č. 511/1992 Zb. žalovaný uviedol, že sa s ňou vyporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

K námietke, že niektoré písomnosti správcom dane neboli doručované splnomocnenému zástupcovi,
ale priamo daňovému subjektu, žalovaný uviedol, že táto skutočnosť vyplynula z potreby oboznámiť
priamo daňový subjekt s niektorými skutočnosťami, ktorý počas daňovej kontroly proti takému postupu
správcu dane nenamietal a v ďalšom konaní vyrubovacom a odvolacom už nebolo možné tieto chyby
v konaní odstrániť. Žalovaný zdôraznil, že všetky podstatné úkony správcu dane sa vykonali za účasti
splnomocneného zástupcu a to začatie daňovej kontroly, prerokovanie protokolu, ústne pojednávania
atď. Poukázal na to, že splnomocnenie daňového subjektu sa vzťahovalo na zastupovanie vo vzťahu
k daňovému úradu, a preto považuje za neopodstatnené tvrdenie žalobcu, že žalovaný nerešpektoval
ustanovenie § 17 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie o odvolaní žalovaný adresoval priamo
daňovému subjektu, nie jeho zástupcovi, pretože tento už na konanie vo vzťahu k odvolaciemu orgánu
nebol splnomocnený, preto nepovažuje skutočnosť, že niektoré písomnosti správca dane doručil
nesprávne, za takú procesnú chybu, ktorá by mala za následok nezákonnosť vykonanej daňovej kontroly.

Vo vzťahu k námietke žalobcu o konaní nepríslušným, resp. nesprávne označeným správcom dane
žalovaný uviedol, že v súlade so schváleným zákonom č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v
oblastí daní, poplatkov a colníctva sa k 01.01.2012 vytvorila nová organizácia a to Finančná správa
SR, ktorá vznikla zlúčením daňových orgánov a colnej správy. Cieľom bolo vytvoriť nový systém
riadenia a organizovania výberu štátnych príjmov. Podľa tohto zákona Finančnú správu SR tvorí
finančné riaditeľstvo, daňové úrady, colné úrady, Kriminálny úrad finančnej správy a Kompetenčné
centrum finančných operácií. Organizačná štruktúra Finančnej správy SR od 01.01.2012 pozostáva
z Finančného riaditeľstva SR, 8 daňových úradov v sídlach VÚC s pobočkami daňových orgánov a
kontaktnými miestami daňových úradov, 1 daňového úradu pre vybrané daňové subjekty. Daňový úrad
Stará Ľubovňa, ktorý začínal vykonávať daňovú kontrolu u daňového subjektu, týmto zanikol.

Žalovaný ďalej dôvodil tým, že podľa § 2 ods. 1 , 3 zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy
v oblastí daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
orgánmi štátnej správy v oblasti daní a poplatkov sú Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky a daňové úrady. Na zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov
môže prezident finančnej správy na návrh riaditeľa daňového úradu zriadiť pobočky daňového úradu
a kontaktné miesta daňového úradu, pobočky daňového úradu zriaďuje a zrušuje prezident finančnej
správy so súhlasom ministra financií SR. Pobočka daňového úradu a kontaktné miesto daňového úradu
sú organizačnou zložkou daňového úradu. Daňový úrad Prešov má zriadenú pobočku Poprad ako
svoju organizačnú zložku (pobočka Stará Ľubovňa nevykonáva daňové kontroly). Z uvedeného vyplýva,
že ak vydal rozhodnutie Daňový úrad Prešov alebo Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad, opatrené
okrúhlou pečiatkou Daňového úradu Prešov, nešlo o konanie nepríslušným alebo nesprávne označeným
správcom dane.

S námietkou žalobcu, že správca dane prerokoval protokol o výsledku zistenia daňovej kontroly ešte
predtým, ako mu bolo doručené vyjadrenie žalobcu k protokolu žalobcom, dôvodil, že v deň prerokovania
protokolu sa uskutočnilo s daňovým subjektom ústne pojednávanie, o čom svedčí zápisnica zo dňa
18.06.2012 č. 9712401/5/1023574/2012/Boď, pri ktorom splnomocnený zástupca poskytol správcovi
dane svoje vyjadrenie k protokolu a dohodol sa so správcom dane, že prerokovanie protokolu sa



uskutoční až o 13.30 hod., po jeho vyhodnotení správcom dane a vyhotovení dodatku k protokolu. Takže
prerokovanie protokolu sa uskutočnilo až po vyhodnotení vyjadrenia sa daňového subjektu vrátane
prerokovania jeho dodatku zo dňa 18.06.2012, pričom daňový subjekt tento postup správcu dane
nenamietal a protokol bez výhrad podpísal. Vo vzťahu k ostatným námietkam žalovaný uviedol, že sa s
nimi vyrovnal v odôvodnení rozhodnutia a podanie dodatočného daňového priznania v danom prípade
ani ustanovenie § 16 ods. 8 Daňového poriadku nevylučuje.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. - v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a
postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy ako aj orgánov záujmovej samosprávy
a ďalších právnických osôb ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a
povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. - rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenie a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. - podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia - pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je
predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných
prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Žalovaným bol predložený administratívny spis, z ktorého jednoznačne vyplýva, že prvostupňový
správny orgán Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad rozhodnutím č. 9712401/5/1136959/2012 zo dňa
21.06.2012 na základe zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a
colníctva v znení neskorších predpisov, zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti
daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákona č.
511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov a zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov rozhodol tak, že podľa § 44 ods. 6 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb. v
znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil
daňovému subjektu MAGURA, s.r.o., Vyšné Ružbachy, IČO: 36445037, DIČ: 2020003535, IČ DPH:
SK2020003535, Vyšné Ružbachy 307, 065 02 Vyšné Ružbachy rozdiel dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie február 2011 v sume 287,22 eur..., ktorý vznikol tým, že daň zistená po daňovej
kontrole sa odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní.

- daň uvedená v daňovom priznaní 207,13 eur
- daň zistená daňovým úradom 494,35 eur
- rozdiel dane 287,22 eur

Vyrubený rozdiel dane bol daňový subjekt povinný zaplatiť do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto
dodatočného platobného výmeru na účet Daňového úradu Prešov, vedený v Štátnej pokladnici, číslo
účtu... .

V odôvodnení rozhodnutia Daňový úrad Prešov, pobočka Prešov poukázal na to, že vykonal u platiteľa
dane z pridanej hodnoty MAGURA, s.r.o. Vyšné Ružbachy, IČO: 36445037, DIČ: 2020003535, IČ DPH:
SK 2020003535, Vyšné Ružbachy 307, 065 02 Vyšné Ružbachy daňovú kontrolu, o výsledku ktorej
vyhotovil protokol č. 9712401/5/533349/2012 zo dňa 24.05.2012, ktorý bol daňovému subjektu osobne
doručený s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie dňa 05.06.2012. Daňový



subjekt dňa 15.06.2012 podal na Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad písomné vyjadrenie k zisteniam
uvedených v protokole. Na základe týchto skutočnosti bol dňa 18.06.2012 vyhotovený dodatok k
protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly č. 9712401/5/533349/2012 zo dňa 24.05.2012. Protokol
spolu s dodatkom k protokolu bol s platiteľom dane z pridanej hodnoty prerokovaný dňa 18.06.2012.

Na základe výsledkov zistených vykonanou daňovou kontrolou Daňový úrad Prešov vyrubil
platiteľovi dane z pridanej hodnoty daň v sume 287,22 eur dodatočným platobným výmerom č.
9712401/5/1136959/2012 zo dňa 21.06.2012 podľa § 44 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov, nakoľko sa daň zistená po daňovej kontrole odlišovala od dane uvedenej v
daňovom priznaní (daňové priznanie = 2007,13 eur, výsledný vzťah k štátnu rozpočtu 494,35 eur a
rozdiel je 287,22 eur).

Výsledky daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie február 2011 správca dane zhrnul tak, že ...podľa
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov kontrolou predložených
dokladov bolo zistené nasledovné:
1. Služby, pri ktorých príjemca platí daň podľa § 69 ods. 3 zákona v riadkoch 11 a 12 daňového priznania.

Spoločnosť MAGURA, s.r.o., Vyšné Ružbachy v kontrolovanom období prijala službu, preprava tovaru
od zahraničnej osoby z iného členského štátu:
„H." V. A., ul. Z. X/X , O., IČ DPH: A.... .

Daňový úrad poukázal na to, že § 15 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov upravuje, že miestom dodania služby zdaniteľnej osobe, ktorá je v postavení
zdaniteľnej osoby, je miesto, kde má táto osoba sídlo alebo miesto podnikania, a ak je služba dodaná
prevádzkarni zdaniteľnej osoby, miestom dodania služby je miesto, kde má táto osoba prevádzkareň,
§ 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov: Daňová
povinnosť vzniká dňom dodania služby, § 69 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov: Zdaniteľná osoba a právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou a
je registrovaná pre daň podľa § 7, sú povinné platiť daň pri službe dodanej zahraničnou osobou z iného
členského štátu alebo zahraničnou osobou z tretieho štátu, ak je miestom dodania služby podľa § 15
ods. 1 v tuzemsku, §49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov: Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare
alebo službe vznikla daňová povinnosť, § 49 ods. 2 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov: Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Platiteľ môže odpočítať daň,
ak je daň ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7
a 9 až 12, § 51 ods. 1 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov: Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa §
49 ods. 2 písm. b/ je daň uvedená v záznamoch podľa § 70.

Správca dane poukázal na to, že za účelom zistenia skutkového stavu veci mal preukázané, že uvedené
služby, preprava tovaru, boli objednané a fakturované spoločnosti MAGURA, s.r.o., Vyšné Ružbachy, t.j.
miestom dodania služby v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov je tuzemsko a spoločnosť je povinná zaplatiť daň v zmysle § 69 ods. 3 citovaného
zákona. Daň, ktorú je spoločnosť povinná zaplatiť v zmysle § 69 ods. 3 nemá vykázanú v daňovom
priznaní za zdaňovacie obdobie február 2011, t.j. platiteľ dane si nesplnil svoju daňovú povinnosť.
Kontrolou záznamov o dodaných tovaroch a službách a o prijatých tovaroch a službách za zdaňovacie
obdobie február 2011 bolo zistené, že platiteľ tieto zdaniteľné transakcie nemá uvedené v záznamoch.
Kontrolou predložených CMR bolo zistené, že ide o prepravu predaného tovaru pre spoločnosť KORKOP
Sp. z o.o., ul. Mochnaczkiego 57, Bytom, IČ DPH: PL9491910867. Preprava tovaru začínala v Českej
republike a skončila v Poľskej republike.

Zo zistených skutočností správca dane vykonal záver, že podľa § 69 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov spoločnosť MAGURA, s.r.o., Vyšné Ružbachy
je povinná platiť daň pri službe dodanej zahraničnou osobou z iného členského štátu, pretože miestom
dodania služby podľa § 15 ods. 1 je tuzemsko. Platiteľ dane si túto povinnosť nesplnil. Spoločnosť
MAGURA, s.r.o., Vyšné Ružbachy, ak by splnila podmienky uvedené v § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov si môže v zmysle § 49 ods. 2 písm. b/



citovaného zákona odpočítať daň ňou uplatnenú zo služieb, pri ktorých je povinná platiť daň podľa §
69 ods. 3. Spoločnosť MAGURA, s.r.o., Vyšné Ružbachy nemá daň zo služieb, ktorú je povinná platiť
v zmysle § 69 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
uvedenú v záznamoch o DPH, t.j. nemá právo na odpočítanie dane v zmysle § 51 citovaného zákona.

Na základe zisteného skutkového stavu daňový úrad dospel k záveru, že platiteľ dane porušil
ustanovenie § 69 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov,
v zmysle ktorého zdaniteľná osoba a právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou a je registrovaná
pre daň podľa § 7, sú povinné platiť daň pri službe dodanej zahraničnou osobou z iného členského štátu
alebo zahraničnou osobou z tretieho štátu, ak je miestom dodania služby podľa § 15 ods. 1 v tuzemsku.

Keďže platiteľ dane nesplnil podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle § 51 ods.
1 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, v zmysle
ktorého právo na odpočítanie dane môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2
písm. b/ je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, správca dane mu neuzná právo na odpočítanie ním
uplatnenej dane zo služieb, ktorú je povinný platiť v zmysle § 69 ods. 3 citovaného zákona.

Výška dane, ktorú je povinný platiteľ dane platiť v zmysle § 69 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov je 283,53 eur.

V súvislosti s odpočítaním dane daňový úrad dôvodil, že podľa § 51 ods. 1, § 52 až §54a zákona v
riadku 20 a 21 daňového priznania (vznik práva na úplné odpočítanie), platiteľ dane si uplatnil právo na
odpočítanie dane z týchto faktúr:
- Fa. č. 13/02/11, deň vystavenia: 21.01.2011, deň dodania: 31.01.2011, dodávateľ: DIGI SLOVAKIA,
s.r.o., Einsteinova 21/3692, Bratislava, IČO: 35701722, DIČ: 2020356503, IČ DPH: SK2020356503,
fakturácia za televíziu, odberateľ O. D., C. XXX, S. F., základ dane 8,00 eur, DPH 1,60 eur, uplatnené
právo na odpočítanie dane v zdaňovacom období február 2011.
- Fa. č. 14/02/11, deň vystavenia: 05.02.2011, deň dodania: 31.01.2011, dodávateľ: Slovák Telecom,
a.s., Karadžicová 10, Bratislava, IČO: 35763469, DIČ: 2020273893, IČ DPH: SK2020273893, fakturácia
za internet, odberateľ L.. O. D., S. F. XXX, základ dane 10,52 eur, DPH 2,10 eur, uplatnené právo
na odpočítanie dane v zdaňovacom období február 2011.

S odkazom na citované faktúry daňový úrad aplikoval § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, podľa ktorého právo odpočítať daň z tovaru alebo zo
služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa §
49 ods. 2 písm. a/ citovaného ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov: Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb,
ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu
uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa §
49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa §71.

Žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane z faktúr vystavených pre iného príjemcu služby.

Správca dane uzavrel, že platiteľ dane nesplnil podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane
v zmysle § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov, v zmysle ktorého právo na odpočítanie dane môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane
podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, správca dane mu neuzná
právo na odpočítanie dane v sume 3,70 eur.

Žalovaný rozhodnutím č. 1100305/1/307040/2013 zo dňa 27.06.2013 o odvolaní žalobcu na základe
zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení
neskorších predpisov, zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 563/2009 Z. z. o
správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
rozhodol tak, že podľa § 74 ods. 4 v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov dodatočný



platobný výmer Daňového úradu Prešov č. 9712401/5/1136959/2012 zo dňa 21.06.2012, ktorým podľa
§ 44 ods. 6 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 165
ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty
v sume 287,22 eur, za zdaňovacie obdobie február 2011 daňovému subjektu MAGURA, s. r. o., Vyšné
Ružbachy... rozhodnutie potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z
ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. a to § 15 ods. 1, § 49 ods. 1, 2 písm. a/, b/, § 51 ods. 1 písm.
a/, b/, § 69 ods. 3, zákona č. 511/1992 § 2 ods. 1, 3, 6, § 15 ods. 13, § 29 ods. 2, § 29 ods. 8,
zákona č. 563/2009 Z.z. § 165 ods. 4, 5, § 165b ods.1. Mal za preukázané, že správca dane vykonal
u daňového subjektu MAGURA, s. r. o., Vyšné Ružbachy za zdaňovacie obdobia január až september
2011 daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty, pri ktorej preveroval u kontrolovaného daňového subjektu
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Po preskúmaní dodatočného platobného výmeru
v rozsahu odvolania argumentoval, že podľa § 51 ods. 1 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z. v znení
neskorších predpisov môže platiteľ uplatniť právo na odpočítanie dane podľa § 49 citovaného zákona,
ak pri odpočítaní podľa § 49 ods. 2 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov
je daň uvedené v záznamoch podľa § 70 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. V
rámci daňovej kontroly správca dane zistil, že túto zákonnú podmienku uplatnenia odpočítania dane
kontrolovaný daňový subjekt nespĺňa, a preto v súlade s týmto ustanovením zákona neuznal platiteľovi
dane nárok na odpočítanie dane v uvedenej výške. Poukázal na to, že ak platiteľ dane splní podmienku
uvedenia dane v záznamoch po ukončení daňovej kontroly, a to uvedenie dane do povinných záznamov
do príslušného zdaňovacieho obdobia (najneskôr do obdobia december 2011), môže si uplatniť právo
odpočítať predmetnú daň dodatočne prostredníctvom podania dodatočného daňového priznania.

Žalovaný konštatoval, že po preskúmaní postupu správcu dane pri vydávaní dodatočných platobných
výmerov, ako aj pri prerokovaní protokolu o kontrole nezistil zo strany správcu dane žiadne porušenie
zákona. Je pravdou, že v jeden deň bolo doručených daňovému subjektu 19 dodatočných platobných
výmerov, ako aj to, že správca dane vyhodnocoval vyjadrenie k protokolu po dohode so splnomocneným
zástupcom daňového subjektu v deň prerokovania protokolu, o čom svedčí zápisnica o ústnom
pojednávaní č. 9712401/5/1023574/ 2012/Boď zo dňa 18.06.2012. Tieto skutočnosti však nemajú vplyv
na výrok rozhodnutia.

S odvolacou námietkou žalobca vo vzťahu k oneskorenému doručeniu dodatočného platobného
výmeru konštatoval, že dodatočný platobný výmer bol vydaný dňa 21.06.2012 a doručený daňovému
subjektu dňa 09.07.2012. Proti tomuto dodatočnému platobnému výmeru podal daňový subjekt dňa
23.07.2012 odvolanie, ktoré správca dane dňa 16.08.2012 postúpil odvolaciemu orgánu. Odvolací
orgán však zistil, že dodatočný platobný výmer nebol riadnym spôsobom doručený. Listom č.
1020505/1/1202278/2012 zo dňa 08.10.2012 oznámil správcovi dane (a upovedomil o tom aj daňový
subjekt, ako aj splnomocneného zástupcu daňového subjektu), že daňový subjekt splnomocnil dňa
01.03.2010 L.. O. D., S. F. XXX na zastupovanie vo vzťahu k daňovému úradu a na základe toho mal byť
uvedený dodatočný platobný výmer doručený iba splnomocnenému zástupcovi. Keďže toto rozhodnutie
správca dane doručoval daňovému subjektu, nebolo riadnym spôsobom doručené a je pre adresáta
neplatné. Z tohto dôvodu nebolo možné ani rozhodovať o takomto rozhodnutí v odvolacom konaní.
Správca dane následne doručil dodatočný platobný výmer v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov v nadväznosti na § 165 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a splnomocnený zástupca toto
rozhodnutie prevzal dňa 09.11.2012. Vychádzajúc z uvedených skutočností odvolací orgán nepovažoval
túto námietku daňového subjektu za opodstatnenú, pretože správca dane pri vydaní predmetného
dodatočného platobného výmeru dodržal lehotu na jeho vydanie, avšak pri jeho doručovaní procesné
pochybil. Tým, že daňový subjekt dňa 23.07.2012 podal proti nemu odvolanie, v podstate akceptoval
jeho vydanie, ako aj doručenie. Uvedené skutočnosti nie sú dôvodom na prijatie záveru, že dodatočný
platobný výmer je neplatný alebo, že je vydaný v rozpore so zákonom. Žalovaný z uvedeného dôvodu
považoval tieto námietky odvolávajúceho sa za neopodstatnené.

Ďalej argumentoval, že správca dane náležite v zmysle § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v
znení neskorších predpisov v dodatočnom platobnom výmere odôvodnil, uviedol, ktoré skutočnosti
boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov,
na základe ktorých sa rozhodovalo. Preto sa žalovaný s týmito závermi stotožnil a námietky žalobcu



považoval za neopodstatnené. Poukázal na to, že vo výroku odvolaním napadnutého dodatočného
platobného výmeru správca dane uviedol § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších
predpisov namiesto procesné správneho §165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších
predpisov, ktorý sa vzťahuje na vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred
účinnosťou tohto zákona. Táto skutočnosť však nemá za následok nepreskúmateľnosť predmetného
rozhodnutia.

V predmetnej veci súd rozhodol rozsudkom zo dňa 17.decembra 2013 č.k.: 1S/38/2013-64 tak, že zrušil
rozhodnutie žalovaného č. 1100305/1/307040/2013 zo dňa 27.06.2013 a vrátil vec žalovanému na
ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2 písm. d/ a e/ O.s.p. a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy
konania.

Na základe odvolania žalovaného rozhodol vo veci Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo
dňa 09.júna 2015 sp. zn.: 3Sžf/20/2014 tak, že napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec tunajšiemu súdu
na ďalšie konanie.

V odôvodnení uznesenia konštatoval, že spornou právnou otázkou je, či žalovaný mal v rámci
odvolacieho konania prihliadať i na tie procesné vady, ktoré žalobca ako daňový subjekt v odvolaní zo
dňa 16.11.2012 proti daňovému platobnému výmeru nenamietal, najmä doručenie oznámenia o začatí
daňovej kontroly iba daňovému subjektu. Tieto vady už nie sú odstrániteľné v ďalšom konaní, a preto
je potrebné v spojení so zásadou proporcionality vyhodnotiť, či sú tak závažnej povahy, aby spôsobili
nezákonnosť daňovej kontroly i celého daňového konania. V uznesení Najvyšší súd SR ďalej uviedol,
že podstatným je vecne správny výklad ustanovenia § 74 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. Daňový
poriadok, ktorý upravuje postup odvolacieho orgánu. Podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku odvolací
orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní
najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na
výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len
návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V
rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať
chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej
lehoty.

Odvolací súd konštatoval, že z citovaného ustanovenia vyplýva, že odvolací orgán preskúma napadnuté
rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Žalobca v odvolaní zo dňa 16.11.2012 z procesných
vád namietal iba, že dodatočný platobný výmer nebol vydaný v zákonnej lehote 15 dní od skončenia
daňovej kontroly a z tohto dôvodu ide o nezákonné rozhodnutie. Dôvody odvolania smerovali k meritu
veci a v doplnení odvolania predložil odborné stanovisko 4/2012 vypracované znalcom L.. O. W., G..

Ďalej uviedol, že z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že sa vyrovnal so všetkými
skutočnosťami, ktoré urobil daňový subjekt spornými v rámci odvolacieho konania. Pokiaľ ide
o nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia, táto skutočnosť nemá za dôsledok nezákonnosť
rozhodnutia. V týchto prípadoch je ochrana zabezpečená v rámci konania proti nečinnosti orgánu
verejnej správy podľa § 250t O.s.p.. Právny význam uvedeného ustanovenia je daný iba v súvislosti s
lehotami ovplyvňujúcimi daňovú povinnosť samotnú a to zánik práva vyrubiť daň a rozdiel dane § 69
Daňového poriadku.

Pokiaľ ide o ustanovenie § 74 ods. 2 druhá veta zákona č. 563/2009 Z.z., upravuje zásadu, podľa ktorej
v priebehu odvolacieho konania neplatí zásada zákazu reformácie in peius (zákaz zmeny k horšiemu),
a teda, že odvolací orgán je oprávnený pri zistení nových skutočností zmeniť rozhodnutie v neprospech
daňového subjektu. Ide o hmotnoprávne skutočnosti, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia.

Citoval ustanovenie § 250i ods. 3 O.s.p. a poukázal na to, že pri preskúmavaní postupu správneho
orgánu je nevyhnutné vyhodnotiť, či procesné vady priamo ovplyvnili ústavný princíp spravodlivého
konania a spôsobili daňovému subjektu odňatie možnosti riadne konať pred daňovým orgánom a
zaoberať sa aj meritórnymi dôvodmi žaloby.



Krajský súd viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opätovne preskúmal
rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím v rozsahu a z dôvodov uvedených v
žalobe a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca udelil plnomocenstvo
na zastupovanie v konaní L.. O. D. tak, ako žalobca uvádza v žalobe a oznámenie o výkone
daňovej kontroly zo dňa 12.08.2011 č. 735/320/22643/2011/Boď bolo doručené žalobcovi 17.08.2011.
Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 12.09.2011 č. 735/320/25699/2011/Boď vyplýva, že za
daňový subjekt MAGURA, s.r.o. Vyšné Ružbachy 307... sa zúčastnil L.. O. D., splnomocnený zástupca
spoločnosti.

Ďalej zo spisu je zrejmé, že aj ďalšie listiny, napr. upovedomenie o predĺžení lehoty na výkon daňovej
kontroly zo dňa 09.03.2012 bolo doručované priamo žalobcovi. Medzi účastníkmi konania je nesporné,
že žalobou napadnuté rozhodnutie bolo prvý krát doručené žalobcovi a nie splnomocnenému zástupcovi.

Zo spisu však vyplýva, že dodatočný platobný výmer zo dňa 21.06.2012 č. 9712401/5/1136959/2012,
ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2011 v
sume 287,22 eur, bol tiež doručený žalobcovi dňa 04.07.2012 a nie jeho zástupcovi. Z odvolania žalobcu
zo dňa 17.07.2012 jednoznačne vyplývajú skutočnosti tak, ako súd citoval z uznesenia Najvyššieho
súdu SR. Žalobca teda odvolanie podal včas a dokonca nedoručenie žalobou napadnutého rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu splnomocnenému zástupcovi ani nenamietal.

Posúdenie nezákonnosti vo vzťahu k námietke žalobcu, že určité listiny v priebehu daňovej kontroly
a následne aj dodatočný platobný výmer neboli doručené splnomocnenému zástupcovi, ale žalobcovi,
súd rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu SR vyhodnotil tak, že síce ide o procesné pochybenia
správneho orgánu, ktoré však nemali vplyv na zákonnosť postupu a rozhodnutia prvostupňového
správneho orgánu. Žalobca odvolanie podal včas a túto procesnú chybu v odvolaní nenamietal. Vo
vzťahu k námietke žalobcu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, súd poukazuje
na tú skutočnosť, že predmetom daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie február 2011 išlo iba o jednu
faktúru č. 34/01/11/S zo dňa 03.02.2011 s dátumom dodania január 2011 a to preprava: Ostrava, Česká
republika, Katowice, Poľská republika, celková cena v eurách: 1.417,62 a v odôvodnení rozhodnutia
poukázal na číselné zhrnutie výsledkov daňovej kontroly za mesiac február 2011 s tým, že v daňovom
priznaní ide o VDP + NO - 207,13 a výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu je 493,35, rozdiel je 287,22 eur.

Pokiaľ žalobca namieta, že došlo k porušeniu zákona, pretože rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote a to v dôsledku nesprávneho doručovania
dodatočného platobného výmeru priamo žalobcovi a nie jeho zástupcovi, je potrebné poukázať na tú
skutočnosť, že rozhodnutie bolo vydané v zákonom stanovenej lehote tak, ako upravuje ustanovenie §
44 ods. 6 písm. b/ bod 1 v spojení s § 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov.

Žalobca v žalobe neuviedol, aké subjektívne práva žalobcu uvedeným postupom boli porušené, keď
v prvostupňovom konaní mal možnosť uplatniť si všetky práva kontrolovaného daňového subjektu.
Za nenáležitú považuje súd aj argumentáciu žalobcu nálezom Ústavného súdu SR č. III. ÚS24/2010,
pretože žalobca okrem namietaného doručovania už uvedených písomností iba žalobcovi a nie jeho
zástupcovi neuviedol žiadne iné ustanovenie zákona č. 511/1992 Zb., ktoré postupom daňového úradu
bolo porušené, v dôsledku ktorého by protokol z daňovej kontroly a jeho dodatok boli nezákonné
zistenými dôkaznými prostriedkami.

Námietka žalobcu, že rozhodnutie prvostupňového orgánu je vo vzťahu k výroku nepreskúmateľné,
pretože bolo uvedené vo výroku ustanovenia § 165 ods. 2 namiesto § 165 ods. 5 Daňového poriadku,
je rovnako nedôvodná, pretože ide o chybu v písaní, resp. inú nesprávnosť, ktorú je možné opraviť. Zo
spisu je bez akýchkoľvek pochybností, že daňový úrad postupoval podľa zákona č. 511/1992 Zb. a ani
žalobcu netvrdí opak.

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu, že vo veci konal nepríslušný správca dane, pretože
zákon č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní a poplatkov a zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v ustanovení § 2 ods. 1, 3 upravuje, že orgánmi štátnej
správy v oblastí daní a poplatkov sú Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Finančné riaditeľstvo



Slovenskej republiky a daňové úrady. Súčasne z týchto ustanovení vyplýva, že za účelom zabezpečenia
výkonu činnosti daňových úradov môže prezident finančnej správy na návrh riaditeľa daňového úradu
zriadiť pobočky daňového úradu a kontaktné miesta daňového úradu, pričom pobočka daňového úradu
a kontaktné miesto daňového úradu sú organizačnou zložkou daňového úradu. Z citovanej právnej
úpravy vyplýva, že Daňový úrad Prešov má zriadenú pobočku Poprad ako svoju organizačnú zložku, z
čoho vyplýva, že ak rozhodnutie bolo vydané Daňovým úradom Prešov alebo Daňovým úradom Prešov,
pobočka Poprad, pričom je opatrené pečiatkou Daňového úradu Prešov, nejde o konanie nepríslušným
alebo nesprávne označeným správcom dane.

Daňová kontrola začala dňa 12.09.2011 oznámením Daňového úradu Stará Ľubovňa zo dňa 12.08.2011
a to za účinnosti zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch... (§ 4 ods. 5 pôsobenie daňových úradov
v sídlach), ktorý bol zrušený zákonom č. 479/2009 Z.z. (nadobudol účinnosť dňom 10.01.2012). Zákon
č. 479/2009 Z.z. už v ustanovení § 3 ods. 1 upravuje, že daňový úrad vykonáva pôsobnosť v územnom
obvode kraja - teda Daňový úrad Prešov.

Z citovaných ustanovení teda vyplýva, vzhľadom na organizačnú zmenu v štruktúre daňových orgánov,
že vo veci konali v tom ktorom čase príslušný daňový úrad.

Ďalšia námietka žalobcu, že bolo pristúpené k prerokovaniu protokolu o výsledku zistenia daňovej
kontroly ešte predtým, ako správcovi dane bolo doručené vyjadrenie žalobcu k protokolu, súd v tejto
súvislosti poukazuje na obsah administratívneho spisu. Z neho vyplýva, že ústne pojednávanie so
žalobcom sa uskutočnilo dňa 18.06.2012, zápisnica č. 9712401/5/0023574/2012/Boď a rovnako je
zrejmé, že splnomocnený zástupca žalobcu správcovi dane poskytol vyjadrenie k protokolu a súčasne sa
dohodol so správcom dane, že prerokovanie protokolu sa uskutoční až o 13.30 hod. a to po vyhodnotení
správcom dane a vyhotovení dodatku k protokolu. Prerokovanie protokolu bolo teda realizované až po
vyhodnotení vyjadrenia sa daňového subjektu, vrátane prerokovania jeho dodatku zo dňa 18.06.2012,
pričom zo zápisnice zo dňa 18.06.2012 jednoznačne vyplýva, že žalobca ako kontrolovaný daňový
subjekt s takýmto postupom súhlasil a protokol podpísal.

V súvislosti s námietkami žalobcu vo vzťahu k nesprávnej aplikácii ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z.
o dani z pridanej hodnoty je potrebné poukázať na to, že podľa §69 ods. 1 Zákona o dani z pridanej
hodnoty platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň, ak tento zákon
neustanovuje inak. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - zdaniteľná osoba, ktorá má sídlo, miesto podnikania,
prevádzkareň alebo bydlisko v tuzemsku, je povinná platiť daň pri službách uvedených v § 16 ods. 1
až 4, 10 a 11 a pri tovare dodanom s inštaláciou alebo montážou, ktoré jej dodala zahraničná osoba z
iného členského štátu alebo zahraničná osoba z tretieho štátu, ak miesto dodania služby alebo tovaru
je v tuzemsku.

Podľa § 69 ods. 3 Zákona o dani z pridanej hodnoty - zdaniteľná osoba a právnická osoba, ktorá nie
je zdaniteľnou osobu a je registrovaná pre daň podľa§ 7, sú povinné platiť daň pri službe dodanej
zahraničnou osobou z iného členského štátu alebo zahraničnou osobou z tretieho štátu, ak je miesto
dodania služby podľa § 15 ods. 1 v tuzemsku.

Medzi účastníkmi konania je nesporné, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane z prepravných
služieb v sume 283,53 eur, pričom z ustanovenia § 51 ods. 1 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov vyplýva, že platiteľ môže uplatniť právo na odpočítanie
dane podľa § 49 citovaného zákona, ak pri odpočítaní podľa § 49 ods. 2 písm. b/ tohto právneho predpisu
je daň uvedená v záznamoch podľa § 70 Zákona o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Na základe výsledkov daňovej kontroly prvostupňovým správnym orgánom bolo zistené, že žalobca
podmienku upravenú vyššie citovaným ustanovením uplatnenia odpočítania dane nespĺňa a z
uvedeného dôvodu žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty nárok na odpočítanie dane v ním
uplatnenej výške neuznal.

Jednou z rozhodujúcich podmienok na priznanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty
je posúdenie miesta dodania služby. V súvislosti s posúdením tejto otázky je potrebné aplikovať
ustanovenie § 15 ods. 1 Zákona o dani z pridanej hodnoty, podľa ktorého miestom dodania služby
zdaniteľnej osoby, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, je miesto, kde má táto osoba sídlo alebo



miesto podnikania, a ak je služba dodaná prevádzkarni zdaniteľnej osoby, miestom dodania služby je
miesto, kde má táto osoba prevádzkareň.

Zo zisteného skutkového stavu jednoznačne vyplýva, že žalobca obchodná spoločnosť MAGURA, s.r.o.
Vyšné Ružbachy má sídlo na území Slovenskej republiky, a preto tak, ako upravuje § 69 ods. 3 Zákona
o dani z pridanej hodnoty, pretože išlo o dodanie služby, ktorá bola dodaná zahraničnou osobou z iného
členského štátu Európskej únie bol povinný platiť DPH z tejto služby.

Pri poskytovaní prepravných služieb je miestom ich dodania všeobecne územie, kde sa preprava
uskutočňuje. Tento všeobecný princíp, uplatňujúci sa pre prepravu tovaru aj prepravu osôb sa však
neuplatňuje v prípade, ak ide o prepravu tovaru medzi členskými štátmi EÚ, tzv. intrakomunitárnu
prepravu tovaru.

V takom prípade sa uplatňuje osobitný princíp určenia miesta dodania prepravnej služby, podľa ktorého
sa uplatňuje zásada, že miesto dodania sa nachádza tam, kde je začiatok prepravy tovaru, ale s
výnimkou prípadov, kedy je služba objednaná zákazníkom s identifikačným číslom pre DPH (IČ DPH)
prideleným iným členským štátom, ako je členský štát začatia prepravy, v tom prípade je miesto dodania
prepravnej služby tovaru v členskom štáte, ktorý pridelil zákazníkovi IČ DPH.

Ak vykonanie intrakomunitárnej prepravy tovaru sprostredkuje iná osoba (sprostredkovateľ), pričom
koná v mene a na účet svojho klienta, platia pre určenie miesta dodania sprostredkovateľskej služby
rovnaké pravidlá ako pre určenie miesta dodania samotnej intrakomunitárnej prepravy tovaru.

Námietka žalobcu v súvislosti s akýmsi automatickým priznaním nároku na odpočet DPH postupom
uvedeným žalobcom v žalobe je iba konštrukciou, ktorá nezodpovedá ustanoveniami zákona č.
222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty.

Nárok na odpočet dane si uplatňuje daňovník za podmienok upravených Zákonom o DPH.

Ak žalobca (jeho právny zástupca) na pojednávaní dňa 22.12.2015 namietal neúplnosť
administratívneho spisu, ktorý bol predložený súdu, lebo v ňom chýbajú účtovné doklady, súd konštatuje,
že táto námietka v žalobe uvedená nebola. Napriek tomu, aplikujúc §250i ods. 3 O.s.p., súd zdôrazňuje,
že žalobca obsah faktúry za zdaňovacie obdobie február 2011 nerozporoval. Z administratívneho spisu
je bez akýchkoľvek pochybností, že správca dane faktúru mal k dispozícii, ktorá bola žalobcovi, resp.
jeho zástupcovi vrátená.

Po preskúmaní rozhodnutí správcu dane a žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe
rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu SR súd dospel k záveru, že rozhodnutie a postup
žalovaného je v súlade so zákonom, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania
nepriznal, pretože žalobca v konaní úspech nemal a žalovaný aj pri úspechu v konaní zo zákona nemá
nárok na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.