Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 14Cob/62/2013 z 25. 9. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 25. septembra 2013, sp. zn. 14Cob/62/2013, ECLI:SK:KSZA:2013:5412204291.1 Krajský súd Žilina | 14Cob/62/2013 | ECLI:SK:KSZA:2013:5412204291.1 | 2013-09-25 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 212 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 101 ods. 2 OSP, § 125 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cc891833-d2ee-453d-9260-cc2ed0704fbe Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5412204291.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/62/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5412204291
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5412204291.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu:
Zdenko Kysel Sklenárstvo a rámovanie obrazov, s miestom podnikania M.R.Štefánika 21, 026
01 Dolný Kubín, IČO: 17 878 047, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Antonom Slamkom,
advokátom, so sídlom F. XXXX/XX, XXX XX W. G., proti žalovanému: Ing. Miloš Paculík, s miestom
podnikania Radlinského 1729, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 40 171 698, v konaní o zaplatenie 4.598,18
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k.
8Cb/25/2012-49 zo dňa 8. januára 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 8Cb/25/2012-49 zo dňa 8. januára 2013 potvrdzuje.

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia
v sume 358,72 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu
JUDr. Antona Slamku, advokáta, so sídlom F. XXXX/XX, XXX XX W. G..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 4.598,18 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 2.238,48 Eur od
02.09.2008 do 21.07.2009, spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 2.118,48 Eur
od 22.07.2009 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 1.355,- Eur
od 30.09.2008 do 15.05.2010, spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 1.305,- Eur
od 16.05.2010 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 1.174,70
Eur od 18.10.2008 do zaplatenia, to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi
priznal náhradu trov konania pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 275,50 Eur a
z trov právneho zastúpenia vo výške 607,24 Eur, ktoré je žalovaný povinný uhradiť zástupcovi žalobcu,
a to v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č.
513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 365 OBZ, § 369 ods. 2 veta prvá OBZ, § 409 ods. 1 OBZ, § 447
OBZ, § 448 OBZ dospel okresný súd k záveru, že žaloba bola dôvodná. Okresný súd konal a rozhodol
s poukazom na § 101 ods. 2 OSP v neprítomnosti žalovaného. Predvolanie na nariadené pojednávanie
bolo žalovanému doručované na adresu jeho podnikania uvedenú v živnostenskom registri, ktorú
žalovaný uviedol aj v podanom odpore. Zásielku si však v odbernej lehote neprevzal, v dôsledku čoho
sa považovala zásielka s predvolaním na pojednávanie dňa 08.01.2013, za doručenú žalovanému
podľa § 48 ods. 3 OSP, uplynutím troch dní od jej vrátenia okresnému súdu, t.j. 27.12.2012.



Okresný súd podľa žaloby vydal 02.10.2012 pod č.k. 6Rob/91/2012-20 platobný rozkaz. Proti
platobnému rozkazu podal žalovaný v zákonnej lehote odpor s odôvodnením, na základe čoho došlo k
zrušeniu vydaného platobného rozkazu. Žalovaný v podanom odpore uviedol, že žalobca sa domáhal
úhrady za dodaný tovar, na ktorý vystavil v roku 2008 faktúry. Úhrady žalovaný vykonával hotovostným
spôsobom. Dňa 17.12.2008 vyplatil do pokladne žalobcu sumu 97.686,- Sk (3.242,58 Eur). Túto úhradu
mal účtovne vedenú ako úhradu faktúr, ktoré žalobca vymáhal „týmto platobným rozkazom“. V priebehu
roku 2009 postupne žalovaný ukončoval podnikateľskú činnosť na svoju živnosť a v roku 2010 prerušil
živnostenské podnikanie úplne. Z toho dôvodu ani neviedol priebežný účtovný prehľad o záväzkoch
z podnikania. Žalobca mu „dodnes“ nepredložil vyčíslenie pohľadávok, ktoré voči nemu evidoval
ako neuhradené. Žiadal, aby sa mimosúdnou cestou vykonalo vyčíslenie vzájomných pohľadávok a
záväzkov s predložením príslušných dokladov. „Ak sa preukáže, že mu zostala u žalobcu dlžoba za
dodaný tovar, na ktorú má žalobca nárok, dlžnú sumuje ochotný uhradiť.“

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca podniká ako živnostník od roku
1992 a predmetom jeho podnikania sú tiež sklenárske práce. Žalovaný podnikal ako živnostník od
roku 2003 a predmetom jeho podnikania bolo uskutočňovanie stavieb a rôznych stavebných prác.
Vykonaným dokazovaním bolo teda podľa okresného súdu preukázané, že medzi účastníkmi došlo v
priebehu roka 2008 k uzavretiu obchodno-právnych vzťahov, keď v rámci predmetu svojho podnikania
uzavreli viaceré kúpnopredajné zmluvy ústnou formou, na základe ktorých žalobca ako predávajúci
dodal žalovanému ako kupujúcemu ním objednaný tovar v cene dojednanej 4.768,18 Eur, ktorý bol
žalovanému dodaný troma preukázanými dodávkami. Žalovaný z dojednanej kúpnej ceny za tovar
uhradil len časť vo výške 170,- Eur, a to dvoma platbami vo výške 50,- Eur dňa 15.05.2010 a vo výške
120,- Eur dňa 21.07.2009. Žalobca na základe ústnej objednávky dodal žalovanému tovar označený
ako sklo drôtené. Jednalo sa o tri dodávky, ktoré boli predmetom faktúr z č.l. 9, 12 a 15 spisu. Faktúrou
č. 2008025 vystavenou dňa 22.08.2008 so splatnosťou 01.09.2008 vyúčtoval žalobca žalovanému za
tovar - sklo drôtené v množstve 81,94 m2, cenu 67.436,50 Sk, t.j. 2.238,48 Eur. Faktúrou č. 2008028
vystavenou dňa 19.09.2008 so splatnosťou 29.09.2008 vyúčtoval žalovanému ďalšiu dodávku skla
drôteného o množstve 49,60 m2, za cenu 40.821,- Sk, t.j. 1.355,- Eur. Faktúrou č. 2008031 vystavenou
dňa 07.10.2008 so splatnosťou 17.10.2008, vyúčtoval cenu tovaru - skla drôteného o množstve 43 m2,
vo výške 35.389,- Sk, t.j. 1.174,70 Eur. Dodanie predmetného tovaru v celkovom množstve 174,54 m2
žalobca preukázal dodacími listami č. 24 zo dňa 12.08.2008, č. 27 zo dňa 19.09.2008 a č. 31 zo dňa
07.10.2008, ktoré boli potvrdené za žalovaného ako príjemcu. Z predmetnej faktúry č. 2008025 uhradil
žalovaný len časť kúpnej ceny za tovar vo výške 120,- Eur, čo preukazoval príjmový pokladničný doklad
žalobcu zo dňa 21.07.2009. Za ďalšiu dodávku tovaru, ktorá bola predmetom faktúry č. 2008028, uhradil
žalovaný žalobcovi len časť kúpnej ceny vo výške 50,- Eur, čo preukazoval príjmový pokladničný
doklad žalobcu zo dňa 15.05.2010. Žalovaný v podanom odpore nespochybňoval dodanie predmetného
tovaru žalobcom, ani výšku kúpnej ceny za tovar a jej splatnosť, tak ako bola uvedená vo fakturácii
žalobcu, spochybňoval však dôvodnosť uplatnenej pohľadávky v tom, že dňa 17.12.2008 vyplatil do
pokladne žalobcu sumu 97.686,- Sk, t.j. 3.242,58 Eur, k čomu predložil príjmový pokladničný doklad
vystavený žalobcom dňa 17.12.2008, z ktorého vyplývalo, že žalobca prijal od žalovaného za sklo
drôtené čiastku 97.686,- Sk. Žalovaný ostal po podaní odporu vo veci nečinný, jeho tvrdenia uvedené v
odpore žalobca vyvrátil tým, že v konaní preukázal, že úhrada sumy 97.686,- Sk je úhradou ceny iného
tovaru, než predmetného tovaru dodaného žalovanému 12.08.2008, 19.09.2008 a 07.10.2008. Jednalo
sa o úhradu tovaru prevzatého a zaplateného priamou platbou v priestoroch podnikania žalobcu dňa
17.12.2008, čo bolo preukázané predloženým pokladničným dokladom zo dňa 17.12.2008, z ktorého
vyplývala kúpa tovaru práve vo výške 97.686,- Sk. Pokiaľ žalovaný čiastočne hradil cenu tovaru, ktorá
bola predmetom dvoch faktúr č. 2008025 a č. 2008028 spolu vo výške 170,- Eur, tak v príjmových
pokladničných dokladoch preukazujúcich tieto čiastkové úhrady bola vždy ako účel platby uvedená aj
konkrétna faktúra, ktorej sa platba týkala a týmito faktúrami boli práve uvedené faktúry č. 25 a č. 28 z
roku 2008. Pri platbe žalovaného zo dňa 17.12.2008 z príjmového pokladničného dokladu nevyplývala
platba konkrétnej faktúry a aj z toho bolo zrejmé, že šlo o doklad preukazujúci nákup tovaru priamo v
predajni žalobcu bez predchádzajúcej objednávky a fakturácie.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že priznal žalovanému aj uplatnené úroky
z omeškania, nakoľko žalovaný sa dostal tým, že neuhradil dojednanú kúpnu cenu za tovar v lehote
jej splatnosti dojednanej účastníkmi (ktorá vyplýva z faktúr za tovar), s úhradou peňažnej pohľadávky
do omeškania, a to odo dňa nasledujúceho od splatnosti jednotlivých pohľadávok za dodaný tovar. S



úhradou kúpnej ceny vo výške 2.238,48 Eur sa dostal do omeškania od 02.09.2008 do 21.07.2009,
kedy uhradil časť kúpnej ceny vo výške 120,- Eur, t.j. s úhradou zostatku vo výške 2.118,48 Eur je v
omeškaní od 22.07.2009. S úhradou pohľadávky vo výške 1.355,- Eur bol v omeškaní od 30.09.2008,
t.j. od nasledujúceho dňa po jej splatnosti do 15.05.2010, kedy uhradil jej časť vo výške 50,- Eur,
teda so zvyškom tejto kúpnej ceny vo výške 1.305,- Eur je v omeškaní od 16.05.2010 a s úhradou
pohľadávky na zaplatenie kúpnej ceny vo výške 1.174,70 Eur je v omeškaní od 18.10.2008, t.j. od
nasledujúceho dňa po jej splatnosti. Okresný súd priznal za uvedené obdobie omeškania pohľadávok
úroky z omeškania vo výške 14,25 % v súlade so žalobou, a to s poukazom na § 369 ods. 1,
ods. 2 OBZ, nakoľko základná úroková sadzba NBS v rozhodujúcom období, ktorým bol predchádzajúci
kalendárny polrok pred vznikom omeškania žalovaného, t.j. prvý polrok 2008, bola vo výške 4,25 %
ročne, t.j. žalobcovi vznikol nárok na úroky z omeškania po pričítaní 10 %, vo výške 14,25 % ročne. O
trovách prvostupňového konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 149 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Uviedol, že súd prvého
stupňa neúplné zistil skutkový stav veci. Okresný súd výzvou zo dňa 04.12.2012 vyzval žalovaného, aby
predložil na pojednávanie originál príjmového pokladničného dokladu, ktorého kópiu priložil k odporu
proti platobnému rozkazu. Spolu s výzvou mu bolo doručené predvolanie na pojednávanie, ktoré sa
konalo dňa 08.01.2013. Žalovaný prevzal doručené predvolanie dňa 10.01.2013, teda až po termíne,
v ktorom bolo vytýčené pojednávanie. V napadnutom rozsudku sa uvádzalo, že zásielku neprevzal a
zásielka bola vrátená okresnému súdu dňa 27.12.2012. Žalovaný však poukázal na to, že zásielku
prevzal v odbernej lehote, ktorá bola na doručenke uvedená. „Došlo tu k nejakému nedopatreniu
zo strany súdu, nakoľko pojednávanie bolo vytýčené pred uplynutím lehoty na prevzatie zásielky a
mne nebolo umožnené predložiť na pojednávanie požadovaný doklad.“ Overenú kópiu príjmového
pokladničného dokladu zo dňa 17.12.2008 priložil k tomuto odvolaniu ako dôkaz, že pokladničný doklad
je pravý a vystavený žalobcom, keď do pokladne žalobcu uhradil čiastku 97.686,- Sk.“ Súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca tvrdil, že mu volal,
aby doplatil kúpnu cenu za tovar. Nikdy však žalovaného písomnou formou nevyzval k doplateniu faktúr
a „nevyčíslil, aká je výška pohľadávky podľa jeho účtovnej evidencie. Ja som toho názoru, že dlžím
čiastku 1.355,60 € (rozdiel medzi 4.598,18 € a 3.242,58 €), ktorú som mu chcel postupne doplatiť.“

V odvolaní žalovaný ďalej uviedol, že v napadnutom rozsudku bolo uvedené, že pokladničný doklad zo
dňa 17.12.2008 bol dokladom za úhradu tovaru, ktorý odobral v ten deň priamo v priestoroch podnikania
žalobcu. Žalovaný kupoval od žalobcu drôtené sklo na zasklievanie zábradlí. „To znamená, že pri
vtedajšej cene 820 Sk za m2 skla, by som musel v ten deň odviezť 120 m2 skla. Takéto množstvo skla
som musel dopredu objednať, pretože žalobca na sklade takéto množstvo skla nikdy nemal. Pri dodávke
mi ho musel narezať na mieru a obvykle mi ho doviezol priamo na stavbu. To sa nerobilo tak, že som
prišiel na jeho predajňu, vybral si čo mal na sklade a odviezol, to jednoducho nebolo možné. Žalobca
mi za dodávku skla na stavbu vždy vystavil ako daňový doklad faktúry, ktoré som následne uhrádzal
cez pokladňu. Nikdy mi na takéto množstvo odobratého materiálu nevystavoval len pokladničný doklad.
Príjmový pokladničný doklad zo dňa 17.12.2008 na sumu 97.686,- Sk nie je daňovým dokladom, nemá
žiadne náležitosti, ktoré daňový doklad musí mať. Toto je doklad o splátke za vystavené faktúry.“ Žiadal,
aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu a zaviazal žalovaného zaplatiť istinu vo
výške 1.355,60 Eur a príslušne úroky a trovy k tejto istine. Prípadne, aby nariadil vo veci pojednávanie za
účelom zistenia správneho skutkového stavu veci a podľa zistených skutočností vydal nové rozhodnutie.

K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý uviedol,
že napadnutý rozsudok okresného súdu považoval za vecne správny. Dokazovanie vykonané pred
prvostupňovým súdom bolo vykonané v rozsahu potrebnom pre vydanie rozhodnutia. Všetky listinné
dôkazy boli predložené a preskúmané na pojednávaní, a preto nebol dôvod pre vykonávanie ďalšieho
dokazovania, odôvodnenie napadnutého rozsudku jednoznačne odôvodnilo postup okresného súdu pri
vydaní rozhodnutia. Žiadal, aby Krajský súd v Žiline napadnutý rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín
č.k. 8Cb/25/2012-49 zo dňa 08.01.2013 potvrdil v plnom rozsahu, ako vecne správne rozhodnutie.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §



156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §
219 ods. 1 OSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním
v senáte pomerom hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/62/2013-69 zo dňa 19.09.2013
v zákonnej lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení na internetovej stránke
krajského súdu i písomnosťou krajského súdu zo dňa 19.09.2013 na č.l. 70 spisu.

Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Prejednaním veci podľa § 212 ods. 1 OSP len v rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil
v odvolaní a z nich tých relevantných dôvodov, ktoré boli predmetom uplatnenej obrany žalovaného
pred súdom prvého stupňa a za konštatovania uzavretého skutkového stavu veci v zmysle § 213 ods. 1
OSP, krajský súd uvádza, že okresný súd vo veci vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné
dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové závery a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom
na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého výroku rozsudku okresného súdu o uložení povinnosti
žalovanému zaplatiť žalobcovi 4.598,18 Eur s príslušenstvom a stotožnenie sa s podstatnými dôvodmi
uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP
primárne odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.

Ako novým tvrdením, neprodukovaným žalovaným v prvostupňovom konaní, bolo vyhodnotené tvrdenie,
že drôtené sklo kupoval na zasklievanie zábradlí, že pri vtedajšej cene 820,- Sk za m2 skla, by musel
„v ten deň odviezť 120 m2 skla“, takéto množstvo skla musel dopredu objednať, pretože žalobca na
sklade takéto množstvo skla nikdy nemal, pri dodávke mu ho musel narezať na mieru a obvykle mu ho
žalobca doviezol priamo na stavbu. „To sa nerobilo tak, že som prišiel na jeho predajňu, vybral si čo
mal na sklade a odviezol, to jednoducho nebolo možné“, ako i tvrdenie, že žalobca mu za dodávku
skla na stavbu vždy vystavil ako daňový doklad faktúry, ktoré následne žalovaný uhrádzal cez pokladňu
a nikdy mu na takéto množstvo odobratého materiálu nevystavoval len pokladničný doklad, pričom
príjmový pokladničný doklad zo dňa 17.12.2008 na sumu 97.686,- Sk nebol daňovým dokladom, nemal
žiadne náležitosti, ktoré daňový doklad musí mať a že je to doklad o splátke za vystavené faktúry. Za
konštatovania splnenej procesnej poučovacej povinnosti okresného súdu podľa § 120 ods. 4 OSP (č.l.
29 spisu, v spojení s č.l. 30 spisu), nebol naplnený žiaden z dôvodov taxatívne uvedených v § 205a ods.
1 OSP, len za splnenia ktorých by bolo možné prihliadať v odvolacom konaní ako na relevantné odvolacie
dôvody na novo tvrdené skutočnosti (i dôkazy), ktoré neboli použité v konaní pred súdom prvého stupňa.
Vzhľadom na procesný systém neúplnej apelácie, ktorým je ovládané odvolacie konanie, potom krajský
súd nemohol na novo tvrdenú obranu v skutkovej rovine, uvedenú až v odvolaní, prihliadať a zaoberať
sa takouto obranou ako relevantným odvolacím dôvodom.

Nosnou odvolacou námietkou žalovaného bolo odňatie možnosti konať pred súdom, a to postupom
okresného súdu, ktorý vykonal pojednávanie a rozhodol vo veci dňa 08.01.2013 v neprítomnosti
žalovaného. Vzhľadom na tento odvolací dôvod, ktorý smeroval do procesného postupu okresného
súdu, bolo potrebné sa oboznámiť s priebehom celého prvostupňového konania, ktoré predchádzalo
vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu. Z obsahu spisu bolo zrejmé, že žalobca podal žalobu



na okresnom súde dňa 27.09.2012. Žaloba bola doručená žalovanému do vlastných rúk dňa 26.10.2012
spolu s vydaným platobným rozkazom. Od tejto doby, t.j. od 26.10.2012 až do vyhlásenia uznesenia,
ktorým bolo ukončené dokazovanie vo veci na pojednávaní dňa 08.01.2013, mal žalovaný vytvorený
dostatočný priestor pre svoju obranu voči uplatnenému nároku žalobcu v rovine poskytnutia tvrdení
a označenia alebo predloženia dôkazov na ich preukázanie, teda v zmysle povinností tvrdenia a
dôkaznej povinnosti, zaťažujúcej každého účastníka súdneho konania, v danom prípade v rámci obrany
žalovaného, v zmysle právnej úpravy v § 101 ods. 1, § 120 ods. 1, 4 OSP. Žalovaný sa primárne
bránil v písomne podanom odpore zo dňa 05.11.2012 (č.l. 21 spisu), v ktorom uviedol, že žalobca sa
domáhal úhrady za dodaný tovar, na ktorý vystavil v roku 2008 faktúry. Úhrady žalovaný vykonával
hotovostným spôsobom. Dňa 17.12.2008 vyplatil do pokladne žalobcu sumu 97.686,- Sk (3.242,58
Eur). Túto úhradu mal účtovne vedenú ako úhradu faktúr, ktoré žalobca vymáhal „týmto platobným
rozkazom“. V priebehu roka 2009 postupne žalovaný ukončoval podnikateľskú činnosť na svoju živnosť
a v roku 2010 prerušil živnostenské podnikanie úplne. Z toho dôvodu ani neviedol priebežný účtovný
prehľad o záväzkoch z podnikania. Žalobca mu „dodnes“ nepredložil vyčíslenie pohľadávok, ktoré voči
nemu evidoval ako neuhradené. Žiadal, aby sa mimosúdnou cestou vykonalo vyčíslenie vzájomných
pohľadávok a záväzkov s predložením príslušných dokladov. „Ak sa preukáže, že mu zostala u žalobcu
dlžoba za dodaný tovar, na ktorú má žalobca nárok, dlžnú sumu je ochotný uhradiť.“

Podľa § 101 ods. 2 OSP, súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Namietané pojednávanie podľa obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 08.01.2013 (č.l. 47 spisu)
začalo o 12.45 hod. a skončilo o 13.15 hod. K odvolaciemu dôvodu v rovine námietok o odňatí
možnosti žalovanému konať pred okresným súdom tým, že pojednávanie dňa 08.01.2013 bolo vykonané
v neprítomnosti žalovaného, krajský súd uvádza, že podľa obsahu spisu zistil, že žalovanému bolo
doručované predvolanie na pojednávanie zásielkou č.l. 39 spisu, s tým že bolo doručované do miesta
podnikania v súlade s výpisom zo živnostenského registra 503-2329 Obvodného úradu Dolný Kubín
(č.l. 40 spisu). Okresný súd v súvislosti s doručením predvolania na pojednávanie aplikoval § 48
ods. 3 OSP a mal za to, že k doručeniu zásielky, ktorou bolo doručované predvolanie žalovanému
došlo, aj keď sa žalovaný - fyzická osoba, podnikateľ, o doručení nedozvedel, keďže zásielka bola
vrátená okresnému súdu s uvedením „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. V súvislosti s touto
odvolacou námietkou poukazuje krajský súd na to, že v prípade náhradného doručovania je uvedeným
ustanovením konštruovaná právna fikcia. Dôsledkom právnej fikcie je skutočnosť, „že účinky doručenia
písomností nastanú ex lege po uplynutí stanovenej doby aj voči tomu, kto písomnosť fakticky neprevzal.
Právna fikcia je právnotechnický postup, pomocou ktorého sa považuje za existujúcu situácia, ktorá je
zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli vyvodené odlišné právne dôsledky než tie,
ktoré by plynuli iba z konštatovania faktu. Účelom fikcie v práve je posilniť právnu istotu. Právna fikcia,
ako nástroj odmietnutia reality právom, je nástrojom výnimočným, striktne určeným pre naplnenie tohto
jedného z hlavných ústavných postulátov právneho poriadku v podmienkach právneho štátu. Aby mohla
právna fikcia svoj účel naplniť (dosiahnutie právnej istoty), musí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré
s ňou zákon spája. Ak nie sú všetky právne náležitosti splnené, súd nie je oprávnený naplnenie fikcie
konštatovať. V zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy možno štátnu moc uplatňovať len v prípadoch a stanovených
medziach spôsobom, ktorý ustanoví zákon (m. m. I. ÚS 119/07)“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. II. ÚS 65/2010 z 27.októbra 2010). Krajský súd konštatuje, že v danom prípade boli
podmienky pre aplikáciu fikcie splnené. Žalovaný v odvolaní poukázal na doručenie predvolania už dňa
10.01.2013, teda po vykonaní namietaného pojednávania. Okresný súd považoval však za relevantné
doručovanie zásielky predvolania žalovanému na č.l. 39 spisu, kedy došlo k uloženiu zásielky ešte
pred termínom namietaného pojednávania a za aplikácie § 48 ods. 3 OSP, s ktorým postupom sa
krajský súd stotožnil. K žalovaným uvádzanej skutočnosti doručenia predvolania na pojednávanie až
dňa 10.01.2013, krajský konštatoval, že opakované doručovanie predvolania za stavu, ak došlo k
relevantnému uloženiu zásielky na pošte, bolo vyhodnotené ako nadbytočné. Na dotvrdenie správnosti
prijatých záverov krajský súd podporne a primerane poukazuje i na judikované rozhodnutie č. R 39/2007
v zmysle ktorého ,,Ak zásielka, určená adresátovi do vlastných rúk, bola riadne doručená uložením na
pošte, opakované doručovanie rozsudku je už nadbytočné a nemá význam na plynutie odvolacej lehoty.“



Vo všeobecnej rovine odvolací súd poukazuje, že vyššie citované zákonné ust. § 101 ods. 2 OSP
upravuje možnosť súdu meritórne prejednať vec i bez prítomnosti účastníka, za splnenia viacerých
kumulatívnych zákonných podmienok. Ide o podmienku riadneho a včasného predvolania tak, aby
mal účastník dostatočnú časovú možnosť pripraviť sa na pojednávanie, ako vyplýva z § 115 ods. 2
OSP, spravidla najmenej 5 dní pred začiatkom konania pojednávania. Uvedená podmienka na strane
žalovaného bola splnená, tak ako odvolací súd konštatoval vyššie, a to v zmysle § 48 ods. 3 OSP.
Ďalšou podmienkou je, aby riadne predvolaný účastník nepožiadal súd o odročenie pojednávania. Bolo
nesporným, že žalovaný nepožiadal o odročenie pojednávania.

Krajský súd v súvislosti so svojimi závermi poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp.zn. III. ÚS 153/07, podľa ktorého ...„zmyslom procesných garancií, vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo
strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh
a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania. Ak procesný postup orgánu verejnej
moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez
dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k
záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na
prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie“.

V súvislosti s namietaným postupom okresného súdu odvolací súd akcentuje, že bolo súčasne
nevyhnutné prihliadať, nielen na práva žalovaného ale i na práva žalobcu ako účastníka, a to v rámci
rovnakého postavenia účastníka v občianskom súdnom konaní v zmysle § 18 OSP v spojení s ust. §
6 OSP, podľa ktorého v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby
ochrana práv bola rýchla a účinná.

Odvolací súd poukazuje i na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého, každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V danom prípade však vzhľadom na vyššie poukazovaný
priebeh celého prvostupňového konania, vykonanie nariadeného pojednávania, krajský súd konštatuje,
že okresným súdom bol vytvorený dostatočný priestor na realizáciu procesných práv žalovaného ako
účastníka konania, a to daného občianskeho súdneho konania v rovine obrany proti žalobe a ňou
uplatnených nárokov žalobcu, v okolnosti samotného vykonania pojednávania okresným súdom dňa
08.01.2013, odvolací súd nevidel porušenie či zmarenie, znemožnenie realizácie procesných práv
žalovaného, a to v miere, ktorá by znamenala odňatie jeho možnosti konať pred súdom.

Tiež bolo vychádzané z § 119 ods. 1 veta prvá OSP v znení ku dňu vykonania pojednávania 08.01.2013,
podľa ktorého pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť a z §
101 ods. 1 OSP, podľa ktorého účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä
tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na
pokyny súdu. Ide o premietnutie ústavného práva na súdnu (a inú právnu) ochranu (čl. 46 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky); pri rozhodovaní bolo odvolacím súdom zohľadnené, že každý má právo, aby sa
jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky). Uvedené (ústavou
zaručené) práva boli v prípade žalovaného v postupe prvostupňového súdu vo vzťahu k namietanému
vykonaniu pojednávania 08.01.2013 dodržané, pričom bolo súčasne a rovnako prihliadané i na práva
žalobcu. Odvolací dôvod o odňatí možnosti žalovanému konať pred súdom prvého stupňa bol potom i
z uvedených dôvodov vyhodnotený ako neopodstatnený.

Je potrebné zdôrazniť, že podľa ust. § 125 OSP výsluch žalovaného ako účastníka konania je len jedným
z dôkazných prostriedkov a pokiaľ v konaní pred okresným súdom k veci boli produkované iné dôkazy, z
ktorých okresný súd ustálil dôvodnosť nároku žalobcu, tak ani z tejto roviny nebolo možné konštatovať,
že by postupom okresného súdu došlo k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom. Krajský
súd zdôrazňuje, že nedošlo k porušeniu ani ústavou garantovaných práv žalovanému ako účastníkovi



súdneho konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ide o právo, v danom prípade
žalovaného ako účastníka konania, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v
jeho prítomnosti s tým, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, pričom k realizovaniu
tohto práva žalovaným postupom okresného súdu, ktorý je vyhodnotený krajským súdom vyššie, boli
žalovanému vytvorené podmienky. Pokiaľ toto aj ústavou dané právo žalovaný nenaplnil, nevyužil ho,
tak bol správny postup okresného súdu, ktorý je povinný aplikovať, tak ako už bolo odvolacím súdom
konštatované, aj ust. § 6 OSP, a to postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby
ochrana práv bola rýchla a účinná, v spojení s ust. § 114 ods. 1 OSP, podľa ktorého je súd povinný
pripraviť pojednávanie tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní. Krajský
súd k úplnosti veci poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 96/99,
podľa ktorého právnej vety ...„výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov.
Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“.

Krajský súd poukazuje na to, že výsluch účastníka je len jedným z dôkazných prostriedkov, tiež z §
120 ods. 1 veta druhá OSP, podľa ktorého súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Postup
okresného súdu, ktorý pri rozhodovaní vychádzal z dostupných dôkazov, bol súladný okrem ust. § 120
ods. 1 OSP, § 101 ods. 2 OSP i s konštantnou judikatúrou súdov Slovenskej republiky, z ktorej sa
poukazuje na č. R 37/1993, podľa ktorého judikátu „nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie
je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom“. Tiež podľa č. R 125/1999, „ak
súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na
zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP
nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie
uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu
z nich vylúčení“. Podľa č. R 164/2003-I. „Ústava Slovenskej republiky neupravuje prípustnosť dôkazov,
ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci,
ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového
stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie“. Odvolacím súdom bolo
konštatované, že samotným nevypočutím žalovaného v konaní pred okresným súdom na pojednávaní
dňa 08.01.2013, teda nevykonaním dôkazného prostriedku podľa § 131 ods. 1 OSP, nedošlo k odňatiu
jeho možnosti konať pred súdom.

V tejto súvislosti považuje krajský súd za podstatné zdôrazniť, že z komplexného nazerania na celý
priebeh prvostupňového konania nebol opodstatnený záver o odňatí možnosti žalovanému konať pred
súdom, nebolo zistené, že by postupom okresného súdu v prvostupňovom konaní došlo k porušeniu
práva žalovaného na spravodlivý proces v intenciách čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v jeho
rámci ust. § 18 OSP o rovnakom postavení účastníkov v občianskom súdnom konaní.

Krajský súd tiež konštatuje, že prejednaním veci v neprítomnosti žalovaného nebola porušená zásada
rovnosti strán v súdnom procese, pričom táto zásada sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných
podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02).
Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí
spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre každú
stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť
podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych
princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho
konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu, majú rovnaké procesné práva
a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo
diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia
účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný
(II. ÚS 35/02). Táto zásada, vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces“, nutnosť rovnakých „pravidiel hry“,
alebo tiež „princíp rovnosti“, sa premieta predovšetkým v ustanoveniach, upravujúcich vedenie konania a
priebeh dokazovania. V podstate rovnosť účastníkov v súdnom konaní, ako prirodzený dôsledok rovnosti
všetkých občanov, je upravená v ust. § 18 OSP. Pri uplatňovaní tejto zásady rovnosti v súdnom konaní
je však nevyhnutné prihliadať nielen k právam jedného účastníka súdneho konania, v danom prípade
žalovaného ako odvolateľa, ale aj k právam žalobcu, ktorý rovnako má nárok, aby sa jeho vec verejne



prerokovala bez zbytočných prieťahov, z ktorého dôvodu nemôže v súdnom konaní dochádzať k výkonu
práv jedného z účastníkov súdneho konania na ujmu druhého účastníka súdneho konania. Pokiaľ by
v danom prípade nariadeného pojednávania 08.01.2013 okresný súd vec neprejednal v neprítomnosti
žalovaného, tak jeho postupom by došlo k zásahu do práv a oprávnených záujmov žalobcu. Ani s
ohľadom k uvedenej zásade rovnosti, vyjadrenej ust. § 18 OSP, krajský súd nezistil, že by postupom
okresného súdu došlo k vade konania, ktorá by mala za následok nesprávne (nezákonné) rozhodnutie
vo veci.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu za aplikácie § 219 ods.
2 OSP, krajský súd ďalej uvádza, že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom
na preukázanie jeho tvrdení v rámci uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná
dôvodnosť žaloby v rovine existencie dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi
4598,18 Eur s príslušenstvom, okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne vyložil,
ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Týmto dal odpoveď na tie otázky, nastolené účastníkmi
konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci.

Žalovaný v odvolaní namietal, že príjmový pokladničný doklad zo dňa 17.12.2008 je dokladom za
úhradu tovaru, ktorý odobral v ten deň priamo v priestoroch podnikania žalobcu, preto uvedený doklad
je doklad o splátke za vystavené faktúry. S uvedenou argumentáciou žalovaného sa však krajský
súd vzhľadom na skutkový stav vyplývajúci z vykonaného dokazovania okresným súdom nemohol
stotožniť. Z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 17.12.2008 vyplývalo, že žalobca dňa 17.12.2008
prevzal od žalovaného 97.686,- Sk, s uvedeným účelom „za sklo drôtené“. Krajský súd v súvislosti
s touto odvolacou námietkou poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom okresný
súd vyhodnocoval relevanciu obrany žalovaného v rovine predloženého pokladničného dokladu zo
dňa 17.12.2008, pričom zdôraznil, že žalobca obranu žalovaného vyvrátil predloženým pokladničným
dokladom zo dňa 17.12.2008, z ktorého vyplývala práve kúpa tovaru vo výške 97.686,- Sk. Pri platbe
žalovaného zo dňa 17.12.2008 podľa okresného súdu nevyplývala platba konkrétnej faktúry a aj z toho
bolo podľa okresného súdu zrejmé, že išlo o doklad preukazujúci nákup tovaru priamo v predajni žalobcu
bez predchádzajúcej objednávky a fakturácie. S uvedenými závermi okresného súdu sa krajský súd
stotožnil, vzhľadom na zistený skutkový stav veci pri vykonanom odvolacom prieskume. I keď niektoré
z tvrdení žalovaného v podanom odvolaní boli vyhodnotené ako nové skutočnosti, ktorými sa odvolací
súd vzhľadom na poučenie podľa § 120 ods. 4 OSP nemohol zaoberať, preto len na dôvažok považuje
za nevyhnutné poukázať na to, že napriek argumentácii použitej až v odvolaní ohľadom spôsobu
odoberania tovaru, jeho fakturácie vo väzbe na príjmový pokladničný doklad zo dňa 17.12.2008, že
žalovaný nenamietal, ale ani nespochybnil samotný doklad, teda jeho hodnovernosť, a to žalobcom
predloženého listinného dôkazu zo dňa 17.12.2008 (č.l 46 spisu), ktorý svedčil o nákupe skla drôteného
celkovo v sume 97.686 Sk, pričom je zrejmé, že okresný súd v napadnutom rozsudku jednoznačne tento
listinný dôkaz vyhodnocoval. Za tohto stavu vzhľadom na rozsah obrany žalovaného konkretizovanej
príjmovým pokladničným dokladom predloženým žalovaným zo dňa 17.12.2008 poukazuje krajský súd
na navzájom nadväzujúce dôkazy predložené žalobcom v konaní, a to najmä na pokladničný doklad
zo dňa 17.12.2008 z registračnej pokladnice (č.l. 46 spisu), vystavený na sumu 97.686,- Sk, ktorý
nielen dátumovo, ale aj uvedenou sumou korešpondoval príjmovému pokladničnému dokladu zo dňa
17.12.2008, ktorý predložil žalovaný, ktoré dôkazy vo väzbe i na obranu žalovaného viedli krajský súd
k záveru, zhodnému s okresným súdom, že išlo o úhradu ceny tovaru za nákup priamo v predajni
bez predchádzajúcej objednávky a fakturácie. K uvedenému záveru pristupujú i ďalšie skutočnosti,
ktoré nemohli byť opomenuté a ktoré vyplývali z vykonaného dokazovania, ktoré ozrejmovali zaužívanú
obchodnú prax účastníkov, ktoré okresný súd vyhodnocoval a v zmysle ktorých, pokiaľ žalovaný vykonal
čiastkové úhrady faktúr, tak v príjmových pokladničných doklady preukazujúcich tieto čiastkové úhrady
bol uvedený vždy ako účel platby aj konkrétna faktúra, ktorej sa platba týkala. Bez logickej súvislosti
potom podľa krajského súdu zostávala skutočnosť absencie uvedenia konkrétnej faktúry v príjmovom
pokladničnom doklade predloženom žalovaným, ktorej sa čiastočná úhrada týkala, ak z dokazovania
bezpochyby vyplynula táto zaužívaná prax, ktorú skutočnosť žalovaný dostatočne nevysvetlil, ale ani
nezdôvodnil, tak aby vyvrátil, resp. vylúčil konštatovanú predchádzajúcu zaužívanú prax. Krajský súd
mal za to, že žalobca uniesol dôkazné bremeno, ohľadom svojich tvrdení uvedených v žalobe, pričom
dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za
výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym



následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod
vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu
dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta
účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za
preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda
okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na
sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z
účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 zo dňa 23. mája 2012.) Z uvedených dôvodov potom nemohol krajský
súd vyhodnotiť argumentáciu žalovaného v odvolaní ako argumentáciu, ktorá by mala zásadný vplyv na
povinnosť mu uloženú okresným súdom, a to zaplatiť žalobcovi nárok uplatnený žalobou.

V súvislosti s dokazovaním vykonaným okresným súdom, krajský súd podporne poukazuje i na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle
ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,
čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné
dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov
v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska
pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.“

Odvolací súdu uvádza, že ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného
súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom
konaní. Daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120
ods. 1 veta tretia OSP o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by
ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd
rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní, vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu vo výroku o
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 4.598,18 Eur s príslušenstvom potvrdiť ako vo výroku vecne
správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu
prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov
rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09).

Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od
výroku v merite veci pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku vo veci samej bol potvrdený
ako vecne správny i výrok o trovách prvostupňového konania podľa § 219 ods. 1 OSP.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods.
1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý uskutočnil návrh na priznanie
trov odvolacieho konania v podaní zo dňa 19.02.2013 (č.l. 60 spisu). Priznaná náhrada odvolacích



trov pozostávala z odmeny za jeden úkon právnej služby, podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, 1 x 160,99 Eur
(tarifná odmena za podanie vyjadrenia k odvolaniu žalovaného) + 1 x 7,81 Eur režijný paušál + 20 %
DPH a z úkonu osobnej účasti právneho zástupcu žalovaného na verejnom vyhlásení rozsudku dňa
26.09.2013, 1 x 40,25 Eur, 1 x režijný paušál 7,81 Eur + 20 % DPH, náhrada za stratu času 4 x pol
hodina = 4 x 13,01 Eur = 52,04 Eur a náhrada za použité osobné motorové vozidlo 30,04 Eur. Náhrada
cestovného bola vypočítaná za použitia osobného motorového vozidla, ev. č. DK173AO, Fiat Croma,
podľa zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v spojení s opatrením MPSVaRSR č. 260/2004
Z.z. Sadzba základnej náhrady za 1km jazdy 112km x 0,183 Eur = 20,50 Eur, náhrada za spotrebované
pohonné látky, priemerná spotreba benzínu na 100km podľa technického preukazu 6 l, cena za 1 liter
nafty 1,42 Eur, náhrada za pohonné látky 112km x 6 x 1,42 Eur : 100 = 9,54 Eur. Celková výška náhrady
cestovného po zaokrúhlení predstavuje 20,50 Eur + 9,54 Eur = 30,04 Eur. Náhrada za účasť na verejnom
vyhlásení rozsudku dňa 26.09.2013 celkom 156,16 Eur (cestovné, náhrada za stratu času, účasť na
verejnom vyhlásení rozsudku) a za podané vyjadrenie k odvolaniu 202,56 Eur, súčtom teda dôvodné
trovy odvolacieho konania predstavujú sumu 358,72 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.