Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5CoPr/3/2016 z 17. 5. 2016 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 17. mája 2016, sp. zn. 5CoPr/3/2016, ECLI:SK:KSTN:2016:5113221207.2 Krajský súd Trenčín | 5CoPr/3/2016 | ECLI:SK:KSTN:2016:5113221207.2 | 2016-05-17 | Rozhodnutie Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/aa703c0c-610c-46d6-a16b-0faa6fab4c55 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:5113221207.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5CoPr/3/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113221207
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:5113221207.2

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň
JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Márie Vrtochovej v právnej veci navrhovateľky JUDr. F. S., štátnej
občianky Y. republiky, bytom R. U., F. XXXX/XXX, v konaní zastúpenej JUDr. Tatianou Polkovou,
advokátkou, so sídlom Žilina, Na Priekope 174/13 proti odporcom 1/ Okresný súd Považská Bystrica, so
sídlom Považská bystrica, Štúrova 1 a 2/ Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie úrokov z omeškania, na odvolanie
navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č.k. 6Cpr/2/2015-104 zo dňa 16. decembra
2015, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľky p o t v r
d z u j e a vo výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky o zaplatenie úrokov z
omeškania a odporcom 1/ a 2/ proti navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal. Na odôvodnenie
svojho rozhodnutia vo veci samej uviedol, že navrhovateľka sa podaným návrhom, aby súd zaviazal
odporcov 1/ a 2/ solidárne zaplatiť navrhovateľke sumu 391,30 eur s ročný úrokom z omeškania od
16.02.2011 vo výške 9 % do zaplatenia, sumu 391,30 eur s ročným úrokom z omeškania od 16.03.2011
vo výške 9 % do zaplatenia, sumu 391,30 eur s ročným úrokom z omeškania od 16.04.2011 vo výške
9,25 % do zaplatenia, sumu 391,30 eur s ročným úrokom z omeškania od 16.05.2011 vo výške 9,25
% do zaplatenia, sumu 782,60 eur s ročným úrokom z omeškania od 16.06.2011 vo výške 9,25 %
do zaplateniam, sumu 391,30 eur s ročným úrokom z omeškania od 16.07.2011 vo výške 9,50 % do
zaplatenia, sumu 391,30 eur s ročným úrokom z omeškania od 16.08.2011 vo výške 9,50 % do zaplatenia
a náhrady trov konania. Návrh odôvodnila tým, že je sudkyňou a má právo na plat za podmienok, ktoré
sú upravené v siedmej hlave zákona č. 385/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov /ďalej len „zákon
o sudcoch"/. Bol je doručený platový dekrét č. Spr. 7/2011 - OÚ z 10.01.2011 podpísaný predsedom
Krajského súdu v Trenčíne, z ktorého vyplýva, že s účinnosťou od 01.01.2011 jej patrí funkčný plat
spolu 2.625,28 eur. Porovnaním s predchádzajúcim platovým dekrétom možno konštatovať, že došlo k
zníženiu platu sudkyne. Navrhovateľke bol znížený funkčný plat bez splnenia zákonných podmienok.
Podľa § 84 zákona o sudcoch znížiť funkčný plat sudcovi možno len na základe právoplatného
rozhodnutia disciplinárneho súdu. Navrhovateľke nebolo uložené rozhodnutím disciplinárneho súdu /
senátu/ žiadne disciplinárne opatrenie, ktoré by odôvodňovalo zníženie jej funkčného platu. Platový
dekrét sp. zn. 7/2011 - OÚ z 10.01.2011 odkazuje na § 2 ods. 1 a § 29g ods. 1 zákona č. 500/2010 Z.z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon NR SR č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných
činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene zákona č. 385/2000 Z.z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Dňa 08.08.2011 bol navrhovateľke vydaný nový platový dekrét č. Spr. 268/2011- OÚ, ktorým bol
navrhovateľke určený plat 3.016,58 eur s tým, že výplata doterajšieho platu bola zastavená dňa
25.07.2011. Rozdiel v plate navrhovateľky, ktorý jej mal byť vyplácaný od 01.01.2011 a ktorý jej v



skutočnosti vyplácaný bol, predstavuje 391,30 eur. Poukázala na § 2 ods. 1 veta prvá zákona o
platových pomeroch, podľa ktorého základom výpočtu platu poslanca /a sudcu/ pre rok 2011 je priemerná
nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2010. Štatistický
úrad Slovenskej republiky ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia neoznámil priemernú nominálnu
mesačnú mzdu zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 2010, preto neexistuje základ pre
výpočet základného platu sudcu s účinnosťou od 01.01.2011. Výpočet základného platu z inej priemernej
nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky je v rozpore s § 2 ods.
1 veta prvá zákona o platových pomeroch a preto je nezákonný. Ustanovenia zákona o platových
pomeroch, ktoré sa vzťahujú na platové pomery sudcov k 01.01.2011 sú v rozpore s článkom 144
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a
zákonom. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL ÚS 99/2011 - 27 z 22.06.2011 bola
pozastavená účinnosť zákonných ustanovení, na ktoré odkazuje predseda Krajského súdu v Trenčíne
v platovom dekréte z 10.01.2011. Priamou reakciou na uznesenie ústavného súdu je platový dekrét z
08.08.2011. Podľa § 87 ods. 1 zákona o sudcoch platové náležitosti sudcu podľa tohto zákona /ďalej
len „plat"/, ak nie je ustanovené inak, sú splatné pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do 15. dňa
nasledujúceho kalendárneho mesiaca. S poukazom na § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky
č. 87/1995 Z.z. po zmene nariadením vlády Slovenskej republiky č. 586/2008 Z.z. účinnej od 01.01.2009
a základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky je od 16.02.2011 výška úroku z omeškania 9
%. Odporcovia sú v omeškaní s riadnym vyplatením funkčného platu od 16.02.2011.

V priebehu konania navrhovateľka podaním zo dňa 11.08.2014 zobrala návrh čiastočne späť podľa § 96
ods. 1 O.s.p. a navrhla pripustiť zmenu petitu žaloby podľa § 95 ods. 1 O.s.p., ktorý odôvodnila tým, že
odporca 1/ Okresný súd Považská Bystrica dňa 10.07.2014 uhradil doplatok mzdy za rok 2011. Preto
navrhla, aby konajúci súd pripustil zmenu petitu návrhu tak, že odporcovia 1/ a 2/ sú povinní solidárne
zaplatiť navrhovateľke ročný úrok z omeškania 9 % zo sumy 309,80 eur od 16.02.2011 do 10.07.2014,
ročný úrok z omeškania 9 % zo sumy 309,80 eur od 16.03.2011 do 10.07.2014, ročný úrok z omeškania
9 % zo sumy 309,80 eur od 16.04.2011 do 10.07.2014, ročný úrok z omeškania 9 % zo sumy 309,80
eur od 16.05.2011 do 10.07.2014, ročný úrok z omeškania 9 % zo sumy 619,60 eur od 16.06.2011
do 10.07.2014, ročný úrok z omeškania 9 % zo sumy 309,80 eur od 16.07.2011 do 10.07.2014, ročný
úrok z omeškania 9 % zo sumy 309,80 eur od 16.08.2011 do 10.07.2014 a nahradiť trovy konania, do
3 dní od právoplatnosti rozsudku. Podaním zo dňa 09.12.2015 navrhovateľka navrhla, aby súd pripustil
zmenu petitu návrhu tak, že odporcovia 1/ a 2/ sú povinní solidárne zaplatiť navrhovateľke ročný úrok
z omeškania vo výške 9 % zo sumy 395,80 eur od 16.02.2011 do 09.07.2014, ročný úrok z omeškania
vo výške 9 % zo sumy 352,60 eur od 16.03.2011 do 09.07.2014, ročný úrok z omeškania vo výške
9,25 % zo sumy 388,23 eur od 16.04.2011 do 09.07.2014, ročný úrok z omeškania vo výške 9,25 % zo
sumy 311,- eur od 16.05.2011 do 09.07.2014, ročný úrok z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 565,56
eur od 16.06.2011 do 09.07.2014, ročný úrok z omeškania vo výške 9,50 % zo sumy 303,10 eur od
16.07.2011 do 09.07.2014, ročný úrok z omeškania vo výške 9,50 % zo sumy 301,22 eur od 16.08.2011
do 09.07.2014 a náhradu trov konania, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Po čiastočnom zastavení konania a pripustení zmeny návrhu súdom predmetom konania zostalo iba
zaplatenie úrokov z omeškania podľa podania navrhovateľky zo dňa 09.12.2015. V tejto veci súd
vykonal dokazovanie, ktorého výsledky posúdil podľa § 25 ods. 1, § 65 ods. 5, § 67 ods. 1 zákona č.
385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov /ďalej len „zákon
o sudcoch a prísediacich"/, podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že navrhovateľka je
sudkyňou, pridelenou na výkon funkcie sudkyne na Okresnom súde Považská Bystrica a vykonáva
funkciu predsedníčky súdu, ktorá skutočnosť medzi účastníkmi v konaní nebola sporná. Prijatím zákona
č. 500/2010 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon NR SR č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch
niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene zákona č.
385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, ktorý nadobudol účinnosť od 01.01.2011, došlo k zmene ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č.
120/1993 Z.z., čo malo za následok zníženie platu navrhovateľky ako sudkyne, keď jej bol za obdobie
od 01/2011 do 07/2011 znížený plat. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 22. júna 2011 sp.
zn. PL. ÚS 99/2011 uverejneným pod č. 236/2011 Z.z. pozastavil účinnosť § 2 ods. 1 v časti " znížený
podľa ods. 2 " , § 2 ods. 2, § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4, 8 a 9 zákona NR SR
č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení
zákona č. 500/2010 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon NR SR č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch



niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene zákona č.
385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 11. decembra 2013, sp. zn. PL. ÚS 99/2011
uverejneným pod č. 97/2014 Z. z. rozhodol, že ustanovenia § 2 ods. 1 v časti " znížený podľa ods. 2
" , § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4, 8 a 9 zákona NR SR č. 120/1993 Z. z. o
platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov
nie sú v súlade s čl. 1 ods.1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ustanovenia § 2 ods. 1 v časti " znížený podľa ods.
2 " , § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4, 8 a 9 zákona NR SR č. 120/1993
Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov, ktorých účinnosť bola dočasne pozastavená uznesením č. k. PL.ÚS 99/2011-27 z 22. júna
2011 uverejneným pod č. 236/2011 Z.z., dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky strácajú účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie tieto ustanovenia zákona
do súladu s Ústavou Slovenskej republiky, strácajú po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť. Uvedený nález nadobudol platnosť a účinnosť dňa
18.04.2014. Aplikujúc vyššie uvedené rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a citované
zákonné ustanovenia bol súd toho názoru, že navrhovateľke by prípadné právo na zaplatenie úrokov z
omeškania patrilo až odo dňa 19.10.2014, t. j. po šiestich mesiacoch od zverejnenia citovaného nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky v Zbierke zákonov, a preto návrh navrhovateľky nie je dôvodný.
Odporca 1/ ako platiteľ mzdy nezadržiaval svojvoľne časť platu navrhovateľky, nakoľko tento postupoval
v zmysle platového dekrétu Krajského súdu v Trenčíne vedeným pod Spr.: 7/2011- OÚ z 10.01.2011,
ktorý poukazoval na § 2 ods. 1 a § 29g ods. 1 zákona č. 500/2010 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v
znení neskorších predpisov. Teda odporca 1/ postupoval v tom čase v súlade s platnými a účinnými
právnymi predpismi. Uplatnené úroky z omeškania sú v skutočnosti škodou, ktorá navrhovateľke vznikla
v dôsledku toho, že zadržanú časť platu odporca 1/ nemohol vo výplatných termínoch zrealizovať. Táto
škoda však nevznikla zo svojvoľnej činnosti odporcu 1/. Navrhovateľka svoj nárok na náhradu škody
odvodzuje od prijatia protiústavného zákona. Zo žiadneho právneho predpisu však nevyplýva, že by
štát bol zodpovedný za prijatie protiústavného zákona. Preto podľa názoru súdu, štát nie je v tomto
spore pasívne legitimovaný. Navrhovateľkou označený zástupca Slovenskej republiky - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky sa teda malo dopustiť neoprávneného konania, keď navrhovateľke
vyplácalo prostredníctvom okresného súdu na ktorom pracuje ako predsedníčka, nižšiu mzdu, ako
jej mala byť vyplácaná a tým došlo k ujme navrhovateľky. Podľa názoru súdu zástupca odporcu 2/
postupoval správne, keď navrhovateľke vyplácal mzdu v tej výške, v akej jej ju vyplácal, nakoľko až do
doby vyhlásenia ústavného nálezu o nesúlade zákona s ústavou sa zákon považuje za platný a účinný.
Zástupca odporcu 2/ sa preto nemohol dopustiť neoprávneného konania vyplácaním mzdy v nesprávnej
výške navrhovateľke, pretože pri vyplácaní mzdy postupoval v súlade s platnými a účinnými právnymi
predpismi. Zástupca odporcu 2/ - Ministerstvo spravodlivosti SR nemôže byť zodpovedné za prijatie
protiústavného zákona. Prijatie zákona, ktorého ustanovenia nie sú v súlade s Ústavou Slovenskej
republiky nezakladá bez ďalšieho právo na náhradu škody. V čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky
je vymedzená pôsobnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky a podľa ods. 1 písm. a.) Ústavný súd
Slovenskej republiky rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými
zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Z uvedeného je zrejmé, že právny poriadok Slovenskej
republiky predpokladá možnosť prijatia protiústavného zákona, pričom zároveň upravuje spôsob ako
takýto stav napraviť. Teda prijatím protiústavného zákona nemôže dôjsť k protiprávnemu konaniu ako
jednej z podmienok pre priznanie náhrady škody. Pokiaľ navrhovateľke bol vyplácaný plat v zmysle
zákona, na základe platnej právnej úpravy nie je to možné posúdiť ako protiprávne konanie. Z vyššie
uvedených dôvodov preto súd návrh navrhovateľky zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania
odôvodnil súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O.s.p. Odporcovia 1/ a 2/ mali vo veci plný
úspech a preto by im právo na náhradu trov konania patrilo. Odporca 1/ si trovy konania neuplatnil.
Odporca 2/ si síce v písomnom vyjadrení k návrhu trovy konania uplatnil, avšak v konaní mu žiadne
trovy nevznikli a ani zo spisu mu trovy konania nevyplynuli a preto súd rozhodol, že odporcom 1/a 2/
náhradu trov konania proti navrhovateľke nepriznáva.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie navrhovateľka. Uviedla, že ak štát pridelil osobnému úradu
navrhovateľky finančné prostriedky na vyplatenie časti jej platu za časť roku 2011 až v roku 2014, tak



má navrhovateľka nesporne nárok na úroky z omeškania. Z hľadiska jej nároku je irelevantný dôvod, pre
ktorý nastalo omeškanie s riadnou výplatou jej funkčného platu. Vyplatením doplatku funkčného platu
uznal štát i osobný úrad navrhovateľky, že jej v roku 2011 patril plat v takej výške, ktorú tvorí súčet platu
riadne vyplateného v roku 2011 s doplatkom za jednotlivé mesiace v roku 2014. Pokiaľ prvostupňový súd
tvrdí, že úroky z omeškania sú v skutočnosti škodou, tak potom mal priznať uplatnený nárok ako náhradu
škody, pretože pri rozhodovaní nebol viazaný právnym posúdením uplatneného nároku navrhovateľkou.
Ak je podľa názoru prvostupňového súdu navrhovateľka poškodenou, je irelevantné, či škoda vznikla
úmyselným alebo iným konaním povinného subjektu. V neposlednom rade má navrhovateľka nárok na
úroky z omeškania ako každý iný subjekt, ktorému nebolo plnené v lehote upravenej zákonom, dohodou
alebo inou právnou skutočnosťou. Jej právo potvrdzuje konanie odporcov, ktorí každý v rámci svojich
kompetencií navrhovateľke plnili to, čo jej patrilo v roku 2011 s odstupom troch rokov. Navrhovateľka
nesúhlasila ani s rozhodnutím prvostupňového súdu o náhrade trov konania. Pri rozhodovaní o náhrade
trov konania prvostupňový súd opomenul skutočnosť, že návrh navrhovateľky v časti istiny bol podaný
dôvodne a len pre správanie sa odporcov, ktorí doplatili navrhovateľke požadovanú istinu, vzala
navrhovateľka svoj návrh čiastočne späť. Pri rozhodovaní o trovách konania mal preto súd aplikovať
ustanovenie § 146 ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľka preto navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zmenil tak, že jej návrhu celkom vyhovie, alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na nové konanie.

Odporcovia 1/ a 2/ sa k odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadrili.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu a z
dôvodov odvolania navrhovateľky, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné vo výroku o zamietnutí návrhu
navrhovateľky ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť a vo výroku o náhrade trov konania
podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa §
221 ods. 2 O.s.p. z týchto dôvodov:

Čo sa týka zamietnutia návrhu navrhovateľky o zaplatenie úrokov z omeškania napadnutým rozsudkom
súdu prvého stupňa, podľa názoru odvolacieho súdu je toto rozhodnutie prvostupňového súdu vecne
správne.

Úroky z omeškania patria veriteľovi ak si dlžník nesplní svoj peňažný dlh riadne a včas a dostane sa
tak do omeškania /§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka/. Dlh nie je splnený riadne ak sa nesplní vo
všetkých náležitostiach stanovených o predmete, spôsobe, mieste plnenia, ak sa neplní tomu, komu sa
plniť malo a podobne /§ 559 a nasl. občianskeho zákonníka/. Dlh sa nesplní včas, ak sa nesplní v čase
jeho splatnosti, ktorý je určený podľa dohody, právneho predpisu, rozhodnutia alebo prvého dňa po tom,
čo bol dlžník o plnenie veriteľom požiadaný /§ 563 Občianskeho zákonníka/.

V predmetnej právnej veci, po čiastočnom zastavení konania v dôsledku čiastočného späťvzatia návrhu
a po pripustení zmeny návrhu na začatie konania, si navrhovateľka od odporcov uplatňovala úroky z
omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výške stanovenej pod § 3 ods. 1 nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2009 a to zo súm, ktoré vyčíslila
ako dlžný doplatok k jej funkčnému platu v období od 01.01.2011 do 31.07.2011 s odôvodnením, že
za uvedené obdobie jej bol funkčný plat vyplácaný v nesprávnej výške, pretože bol znížený nezákonne
podľa ustanovení § 2 ods. 1 a § 29g ods. 1 zákona č. 500/2010 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných
činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene zákona č. 385/2000 Z.z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
ktoré zákonné ustanovenia boli vyhlásené Ústavný súdom Slovenskej republiky za rozporné s Ústavou
Slovenskej republiky.

Ako zistil vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa, prijatím zákona č. 500/2010 Z.z., ktorým sa
menil a dopĺňal zákon č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov a ktorý nadobudol účinnosť od 01.01.2011, došlo k zmene
ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 120/1993 Z.z., čo malo za následok zníženie platu navrhovateľky ako
sudkyne, keď jej bol v období od 01/2011 do 07/2011 znížený funkčný plat. Uznesením Ústavného súdu
Slovenskej republiky č.k. PL ÚS 99/2011-27 z 22.06.2011 bola pozastavená účinnosť vyššie uvedených



zákonných ustanovení a následne Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 11. decembra 2013, sp.
zn. PL. ÚS 99/2011 uverejneným pod č. 97/2014 Z.z. rozhodol, že tieto zákonné ustanovenia nie sú v
súlade s čl. 1 ods.1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Z návrhu navrhovateľky na začatie konania je zrejmé, že táto sa domáha plnenia úrokov z omeškania
z dôvodu, že odporcovia 1/ a 2/ jej nevyplatili jej funkčný plat riadne /v celom rozsahu/, čím sa dostali
do omeškania. Posúdenie takto uplatneného nároku ako nároku na náhradu škody /ako sa o to pri
alternatívnom posúdení veci snažil súd prvého stupňa/ je vylúčené, pretože skutkové okolnosti, ktorými
navrhovateľka odôvodnila svoj návrh /nevyplatenie funkčného platu v celom rozsahu v lehote určenej
zákonom, poukaz na to, že odporcovia sú v omeškaní s riadnym vyplatením jej funkčného platu podľa
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka od 16.02.2011, označenie uplatneného nároku ako úrokov z
omeškania a jeho kvantifikácia pomocou § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995
Z.z. v znení účinnom od 01.01.2009/ toto vylučujú.

Správne preto súd prvého stupňa v prvom rade posudzoval uplatnený nárok navrhovateľky ako nárok
na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd potom
považuje za správny aj záver prvostupňového súdu, že takýto nárok navrhovateľke nevznikol, pretože
odporca 1/ pri vyplácaní zníženého funkčného platu navrhovateľke za obdobie od 01.01.2011 do
31.07.2011 postupoval v súlade s právnymi predpismi v tom čase platnými a účinnými. Uplatnený nárok
by navrhovateľke vznikol len v prípade, ak by navrhovateľke jej doplatky k funkčnému platu za uvedené
obdobie neboli uhradené do 19.10.2014, kedy po uplynutí lehoty šiestich mesiacoch od vyhlásenia
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 99/2011 z 11. decembra 2013 v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky stratili platnosť ustanovenia zákona č. 500/2010 Z.z., ktorých aplikácia
viedla k zníženiu funkčného platu navrhovateľky. Toto sa však nestalo a podľa dokazovania vykonaného
súdom prvého stupňa boli doplatky funkčného platu vyplatené navrhovateľke dňa 04.07.2014. Keďže sa
navrhovateľke dostalo riadneho plnenia a nárok na úroky z omeškania jej nevznikol, súd prvého stupňa
správne jej návrh na začatie konania zamietol.

Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov konania účastníkov v napadnutom rozsudku,
tu už považoval odvolací súd právne posúdenie súdu prvého stupňa za nesprávne. Z obsahu spisu
vyplýva, že navrhovateľka sa pôvodne popri úrokoch z omeškania domáhala aj zaplatenia istiny doplatku
k funkčnému platu za obdobie od 01.01.2011 do 31.07.2011 a v tejto časti bolo pre späťvzatie návrhu
navrhovateľku konanie zastavené. Pri tomto čiastočnom zastavení konania súd o náhrade trov konania
zastavovanej časti nerozhodoval, naopak vyslovil, že o trovách zastavenej časti konania rozhodne v
konečnom rozhodnutí vo veci samej. Napriek tejto skutočnosti prvostupňový súd pri rozhodovaní o
náhrade trov konania v napadnutom rozsudku nevzal do úvahy a o náhrade trov konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. vychádzajúc zo skutočnosti, že odporcovia boli v konaní úspešní, keď návrh
navrhovateľky v časti o zaplatenie úrokov z omeškania bol zamietnutý. Takéto právne posúdenie otázky
náhrady trov konania súdom prvého stupňa je nesprávne. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je
potrebné okrem úspechu odporcov v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vychádzať aj zo skutočnosti,
že navrhovateľka vzala svoj návrh v časti o zaplatenie istiny doplatku k funkčnému platu späť a v tejto
časti konania bolo zastavené, pričom tieto skutočnosti musia byť posúdené podľa § 146 ods. 2 O.s.p..

Na základe uvedených záverov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí
návrhu navrhovateľky ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a vo výroku o náhrade trov
konania podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
podľa § 221 ods. 2 O.s.p.. V novom rozhodnutí o náhrade trov konania rozhodne súd prvého stupňa aj
o náhrade trov odvolacieho konania /§ 224 ods. 3 O.s.p./.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .