Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/188/2013 z 25. 11. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 25. novembra 2013, sp. zn. 13Co/188/2013, ECLI:SK:KSBB:2013:6112204054.2 Krajský súd Banská Bystrica | 13Co/188/2013 | ECLI:SK:KSBB:2013:6112204054.2 | 2013-11-25 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 23 zákona č. 634/1992 Zb., § 397 ObZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3bb67ef5-94a7-44b7-8e3a-293787bc3cf2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6112204054.2 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/188/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112204054
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6112204054.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.
Ferdinanda Zimmermanna a sudcov JUDr. Danice Kočičkovej a JUDr. Oľgy Maľovej v právnej veci
navrhovateľa GENERAL FACTORING, a. s., Košická 56, 821 08 Bratislava, IČO: 35 838 825, právne
zast. Advokátskou kanceláriou HMG & PARTNERS, s. r. o., Štefanovičova 12, 811 04 Bratislava, IČO:
35 885 459 proti odporkyni F. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom I.. M. XXX/XX, XXX XX M. Ľupča, v konaní o
zaplatenie 1 131,24 € s prísl., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica
č. k. 7C/48/2012-102 zo dňa 28. 01. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol. O trovách konania
rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte len OSP)
tak, že odporkyni náhradu trov konania nepriznáva, pretože jej žiadne trovy konania nevznikli.

V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že právny predchodca navrhovateľa
(Slovenská sporiteľňa, a. s.) a odporkyňa uzatvorili dňa 07. 09. 2004 Zmluvu o kontokorentnom
úvere, pričom v záhlaví zmluvy sa uvádza, že ide o zmluvu uzatvorenú v súlade s § 497 až § 507
Obchodeného zákonníka. Z článku I. predmetnej Zmluvy vyplýva, že predmetom zmluvy je poskytnutie
kontokorentného úveru pri výške úverového rámca 829,85 € (25 000 Sk) s konečnou splatnosťou úveru
06. 09. 2005. V bode II. Zmluvy sú uvedené podmienky poskytnutia úveru tak, že veriteľ sa zaväzuje
dlžníkovi poskytnúť úver takým spôsobom, že bude realizovať príkazy dlžníka na prevod alebo výbery
finančných prostriedkov z úverového účtu uvedeného v čl. I Zmluvy aj v prípade, ak nebude existovať
dlžníkova pohľadávka z účtu, ktorá vznikla v dôsledku pripísania platieb uskutočnených v prospech
jeho účtu, alebo vkladom v hotovosti na tento účet, a to do výšky úverového rámca. Okresný súd v
odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku konštatoval, že v Zmluve sa neuvádza, že ide o službu
poskytovanú k bežnému účtu, pričom uviedol, že v tejto súvislosti navrhovateľ napriek poučeniu podľa
§ 120 OSP nenavrhol žiadne dôkazy. Uviedol, že podľa Zmluvy o kontokorentnom úvere uzatvorenej
medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou, konečná splatnosť úveru bola dohodnutá
na 06. 09. 2005. Zmluvu uzatvoril právny predchodca navrhovateľa v súlade s predmetom svojej
podnikateľskej činnosti, odporkyňa ako fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý úver na iný účel ako na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Na základe uvedených skutočností posúdil okresný
súd Zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú, pričom poukázal na nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. I.
ÚS/342/2009 zo dňa 15. 06. 2009. Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej



uviedol, že pohľadávka zo Zmluvy bola ku dňu postúpenia 21. 10. 2010 vo výške 1 231,24 €, z toho istina
po splatnosti 905,68 €, nezaplatené úroky 2,01 € a úroky z omeškania vo výške 323,55 €. Okresný súd
uviedol, že vyzval navrhovateľa na doplnenie skutkového stavu v tom zmysle, aby preukázal aké platby
zo strany odporkyne boli poukázané na predmetný dlh. Navrhovateľ však žiadne doklady v súvislosti s
úhradami dlžnej sumy odporkyňou nepredložil. Naopak, odporkyňa predložila dôkazy, z ktorých vyplýva,
že uhradila 3 x po 50 € v prospech účtu č.: XXXXXXXXX/XXXX s názvom Majetkový holding, s.r.o.,čo je
však subjekt odlišný od navrhovateľa. Z ďalšieho listinného dôkazu predloženého odporkyňou okresný
súd zistil, že spoločnosť GENERAL FACTORING, a.s. listom zo dňa 05. 12. 2012 vyzvala odporkyňu na
zaplatenie dlžnej sumy 1 491,17 € s tým, že predmetnú sumu má uhradiť na č. účtu: XXXXXXXX/XXXX,
VS:XXXXXXXXX a v prípade, ak vyššie uvedenú sumu do 25. 12. 2012 neuhradí, pristúpi navrhovateľ
k nútenému výkonu práva. Okresný súd konštatoval, že hoci v čase podpísania Zmluvy Občiansky
zákonník zmluvu o úvere priamo v § 52 nevymedzoval, cieľom právnej úpravy bolo zharmonizovanie
slovenského zmluvného práva s európskym spotrebiteľským právom. Pri hodnotení predmetného
zmluvného vzťahu vychádzal okresný súd aj z nálezu Ústavného súdu ČR z 15. 06. 2009 sp. zn. 1.
ÚS/342/2009 a poukázal tiež na ust. § 23a zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, platného v
čase uzatvorenia predmetnej Zmluvy. Vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania okresný súd uviedol,
že podľa Zmluvy bola konečná splatnosť úveru dohodnutá na 06. 09. 2005, a teda odo dňa 07. 09. 2005
si navrhovateľ mohol svoje právo uplatniť prvýkrát na súde a to do 07. 09. 2008. Navrhovateľ si však
svoj nárok uplatnil podaním žaloby na súd až dňa 13. 02. 2012, t. j. po uplynutí zákonom stanovenej
premlčacej doby, preto okresný súd návrh v celom rozsahu zamietol.

Proti predmetnému rozsudku okresného súdu sa v podaní zo dňa 19. 03. 2013 navrhovateľ odvolal a v
odvolaní uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za nesprávne a má za to, že v zmysle ust.
§ 205 ods. 2 písm. a) OSP došlo v konaní k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 v spojení s § 221 ods. 1 písm.
f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a v zmysle § 205
ods. 2 písm. f) OSP rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Vo vzťahu k prvej odvolacej námietke navrhovateľ v odvolaní uviedol, že nesúhlasí s tvrdením okresného
súdu, že bol vyzvaný na doplnenie skutkového stavu, aby preukázal tvrdené čiastočné platby poukázané
odporkyňou ako dlžníkom na predmetný úver, nakoľko v predvolaní na pojednávanie na 16. 04. 2012
sa žiadna výslovná výzva súdu na doplnenie skutkového stavu vo vyššie uvedenom znení nenachádza.
Taktiež nebol súdom vyzvaný na doplnenie skutkového stavu žiadnou inou výzvou, ani výzvou v ďalšom
predvolaní na pojednávanie nariadené na deň 28. 01. 2013. Na margo uvedeného navrhovateľ uviedol,
že listom zo dňa 11. 04. 2012 požiadal súd o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní z dôvodu kolízie
termínov pojednávaní v rovnakom čase na inom súde a zároveň požiadal o rozhodnutie bez účasti
navrhovateľa na predmetnom pojednávaní v súlade s jeho písomným návrhom na vydanie platobného
rozkazu zo dňa 30. 01. 2012. Uvedená požiadavka - rozhodnutie vo veci bez účasti navrhovateľa a
jeho právneho zástupcu na pojednávaní - bola dôsledkom toho, že v konaní do uvedeného dňa t. j. do
pojednávania 16. 04. 2012 nebola sporná výška pohľadávky ani čo do dôvodu ani čo do výšky, nakoľko
odporkyňa nárok navrhovateľa žiadnym spôsobom nerozporovala a za sporný ho nepovažoval ani súd,
pretože nevyzval navrhovateľa na doplnenie skutkového stavu resp. objasnenie spornosti nároku, tak
ako to tvrdí v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku. Pokiaľ odporkyňa alebo súd považovali
nárok, resp. skutkový stav za sporný, mal mať navrhovateľ podľa jeho názoru právo sa k spornosti nároku
vyjadriť, čo sa však počas celého konania nestalo. Týmto spôsobom mu bola ako účastníkovi konania
odňatá možnosť konať pred súdom. Aj z odôvodnenia rozsudku okresného súdu podľa navrhovateľa
vyplýva, že odporkyňa nepoprela, že jej právny predchodca navrhovateľa poskytol úver, ani nepoprela
výšku nároku navrhovateľa, iba uviedla, že je ochotná a schopná splácať dlh v splátkach po 50 €
mesačne s odkladom tri mesiace, čím podľa navrhovateľa uznala záväzok voči navrhovateľovi a teda
podľa navrhovateľa k uznaniu záväzku nedošlo len v dôsledku ním tvrdených čiastočných úhrad
poukazovaných odporkyňou na predmetný úver. Navrhovateľ okresnému súdu ďalej vytkol, že ak mal
okresný súd za to, že je sporné aké úhrady odporkyňa uhradila na pohľadávku navrhovateľa, tak
mal podľa názoru navrhovateľa vyzvať navrhovateľa na doplnenie skutkového stavu, čo však neurobil.
Taktiež ho súd nevyzval na vyjadrenie sa k vznesenej námietke premlčania a bez uvedeného vo veci
rozhodol. Vykonal iba dôkazy predložením dokladov o úhradách, ktoré predložila odporkyňa bez toho,
aby túto možnosť mal aj navrhovateľ resp. aby mal možnosť k týmto dôkazom sa vyjadriť. Podľa názoru
navrhovateľa doklady o úhradách predložené odporkyňou bez ďalšieho neznamenajú, že ak odporkyňa
uhradila trikrát po 50 € na iný účet, inému veriteľovi, tak že neuhradila aj dvakrát po 50 € na účet
navrhovateľa, tak ako to tvrdí navrhovateľ v návrhu na vydanie platobného rozkazu, s tým, že úhradou



uvedených platieb (2 x po 50 € v prospech účtu navrhovateľa) došlo zo strany odporkyne k uznaniu
záväzku v zmysle ust. § 323 Obchodného zákonníka v nadväznosti na ust. § 407 ods. 2 a 3 Obchodného
zákonníka, pretože odporkyňa tvrdila, že mala viac dlhov a nevedela, na ktorý poukázala platby. V
súvislosti s vykonaním ďalšieho dôkazu predloženého odporkyňou, ktorým je list od navrhovateľa zo
dňa 05. 12. 2012, navrhovateľ v odvolaní uviedol, že suma v ňom uvedená vo výške 1 491,17 € je
sumou pohľadávky, ktorá bola vyčíslená ku dňu 05. 12. 2012 spolu s príslušenstvom, (bez ďalšieho
príslušenstva počítaného odo dňa nasledujúceho po dni 05. 12. 2012), pričom táto suma sa nelíši od
sumy uplatnenej navrhovateľom v návrhu na vydanie platobného rozkazu. Vo vzťahu k druhej odvolacej
námietke (a to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci), navrhovateľ v odvolaní uviedol, že okresný súd nesprávne právne posúdil právny vzťah medzi
navrhovateľom a odporkyňou, keď v odôvodnení rozsudku uviedol, že v Zmluve sa neuvádza, že ide o
službu poskytovanú k bežnému účtu a, že v tejto súvislosti navrhovateľ napriek poučeniu podľa § 120
OSP nenavrhol žiadne dôkazy. Podľa názoru navrhovateľa prezentovaného v odvolaní z obsahu Zmluvy
je zrejmé, že kontokorentný úver bol poskytnutý k bežnému účtu, o čom svedčí aj znenie článku I. Zmluvy
o kontokorentnom úvere zo dňa 07. 09. 2004, podľa obsahu ktorého predmetom Zmluvy je poskytnutie
kontokorentného úveru č. 0300037075/1/1 veriteľom dlžníkovi v sume, v mene a podľa podmienok
dohodnutých v Zmluve, s tým, že je tam uvedené číslo sporožírového účtu dlžníka 0300037075/0900.
Podľa čl. III. „Záverečné ustanovenia Zmluvy", všetky právne vzťahy výslovne neupravené v Zmluve sa
budú riadiť príslušnými ustanoveniami Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou Zmluvy,
Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, tam uvedenými. Navrhovateľ v odvolaní ďalej
poukázal na definíciu pojmov uvedenú vo Všeobecných obchodných podmienkach, kde sa pod pojmom
účet rozumie bežný devízový alebo sporožírový účet klienta, ktorý banka zriadi klientovi na základe
Zmluvy o bežnom účte. Z uvedeného podľa názoru navrhovateľa vyplýva, že na to, aby mohol veriteľ
poskytnúť dlžníkovi kontokorentný úver, musí mať dlžník zriadený bežný účet, nakoľko bez bežného
účtu nie je dobre možné zabezpečiť účel kontokorentného úveru, ktorým je záväzok veriteľa realizovať
príkazy dlžníka na prevod alebo výber finančných prostriedkov z účtu aj v prípade, že nebude existovať
dlžníkova pohľadávka z účtu, ktorá vznikla v dôsledku pripísania platieb uskutočnených v prospech jeho
účtu alebo vkladom v hotovosti na tento účet a to do výšky úverového rámca. V nadväznosti na vyššie
uvedené navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd vylúčil aplikáciu Zákona o spotrebiteľských úveroch na
právny vzťah medzi navrhovateľom a odporkyňou založený Zmluve o kontokorentnom úvere. Zdôraznil,
že okresný súd sa nevysporiadal s jeho tvrdeniami ohľadom uznania záväzku odporkyňou, preto označil
rozhodnutie okresného súdu za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné. Navrhol, aby odvolací
súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie a rozhodnutie.

Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedla, že súhlasí s rozhodnutím Okresného súdu
Banská Bystrica zo dňa 28. 01. 2013 č. k. 7C/48/2012-102 a navrhla, aby odvolací súd „odvolanie
navrhovateľa zamietol".

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom odvolaním
navrhovateľa podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu ako vo výroku vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.

Po preskúmaní veci odvolací súd uvádza, že z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku
okresného súdu jednoznačne vyplýva, že okresný súd zamietol žalobný návrh z dôvodu premlčania, keď
konštatoval, že konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 06. 09. 2005, teda navrhovateľ si mohol
svoje právo uplatniť prvýkrát na súde 07. 09. 2008. Navrhovateľ si však svoje právo uplatnil podaním
žaloby na súd až dňa 13. 02. 2012, teda po uplynutí premlčacej doby, na základe čoho okresný súd
návrh na začatie konania zamietol.

Z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu ďalej vyplýva, že okresný
súd posúdil Zmluva o kontokorentnom úvere, ktorá bola uzatvorená dňa 07. 09. 2004 ako zmluvu
spotrebiteľskú. Konštatoval, že aj keď ust. § 52 Občianskeho zákonníka v čase uzavretia Zmluvy, zmluvu
o úvere ako zmluvu spotrebiteľskú nevymedzovalo, podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú, preto na posúdenie premlčania aplikoval ust. §
101 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Po preskúmaní veci odvolací súd uvádza, že okresný súd správne



vyhodnotil Zmluvu o kontokorentnom úvere uzavretú medzi právnym predchodcom navrhovateľa a
odporkyňou dňa 07. 09. 2004 ako zmluvu spotrebiteľskú (podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb.,
spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch,
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje), nesprávne však uviedol,
že v zmluve sa neuvádza, že je uzatvorená k bežnému účtu, čo podľa kontextu odôvodnenia znamená,
že sa nejedná o zmluvu uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka. Takýto právny názor okresného
súdu nie je správny (kontokorentný úver tzv. povolené prečerpanie účtu sa zriaďuje k bežnému účtu,
ktorým je aj tzv. sporožírový účet ako druh bežného účtu; na zmluvu o bežnom účte, ktorá je v
zmysle ust. § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka absolútnym obchodom sa vzťahujú ustanovenia
Obchodného zákonníka, vrátane právnej úpravy premlčania, pretože inštitút premlčania nie je inštitút,
ktorý vo svojej podstate smeruje k ochrane spotrebiteľa). Uvedené pochybenie okresného súdu
však nemá vplyv na vecnú správnosť celkových záverov okresného súdu, pretože aj po aplikácii
premlčacej doby podľa Obchodného zákonníka (§ 397 Obchodného zákonníka), ktorá je štvorročná, bola
pohľadávka navrhovateľa vzhľadom k dátumu podania žaloby v čase podania žaloby v každom prípade
už premlčaná. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že argumentácia navrhovateľa obsiahnutá v
odvolaní o tom, že odporkyňa v podstate záväzok voči navrhovateľovi uznala, pretože „aj z odôvodnenia
odvolaním napadnutého rozsudku vyplýva, že nepoprela výšku nároku navrhovateľa a uviedla, že je
ochotná splácať záväzok voči navrhovateľovi v mesačných splátkach po 50 €, s odkladom splátok o
tri mesiace", neobstojí, pretože uvedená konštrukcia uznania záväzku prezentovaná navrhovateľom
v odvolaní nezodpovedá zákonnej úprave uznania záväzku podľa ust. § 323 Obchodného zákonníka
ani podľa ust. § 407 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka, (na ktoré ustanovenia navrhovateľ v odvolaní
v súvislosti s uznaním záväzku poukázal). Predpokladom uznania záväzku podľa § 323 Obchodného
zákonníka je písomný právny úkon dlžníka, z ktorého obsahu možno jednoznačne vyvodiť záver, že
dlžník svoj záväzok voči navrhovateľovi uznal. Takýto právny úkon odporkyne navrhovateľ v konaní
nepredložil a teda svoje tvrdenia vo vzťahu k uznaniu záväzku v zmysle ust. 323 Obchodného
zákonníka právne relevantným spôsobom nepreukázal. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní ďalej tvrdil, že
mu okresný súd odňal možnosť konať pred súdom, pretože mu „neumožnil" preukázať, že odporkyňa
v prospech jeho účtu uhradila 2 x po 50 €, (čím podľa navrhovateľa aj v zmysle § 407, ods. 2 a
3 Obchodného zákonníka svoj záväzok voči navrhovateľovi uznala), odvolací súd uvádza, že takéto
tvrdenie navrhovateľa neobstojí, pretože v spise sa na č. l. 34 nachádza výzva okresného súdu zo dňa
13. 03. 2012 adresovaná navrhovateľovi, ktorou okresný súd okrem iného vyzval navrhovateľa, aby
predložil doklady preukazujúce poukázané platby, na čo navrhovateľ nereagoval a teda jeho tvrdenia o
dvoch platbách po 50 €, (ktoré mala odporkyňa poukázať v prospech účtu navrhovateľa po postúpení
pohľadávky z právneho predchodcu navrhovateľa na navrhovateľa) a uznaní záväzku navrhovateľa v
zmysle ust. § 407 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka zostali len v rovine nepreukázaných tvrdení zo
strany navrhovateľa (prehľad pohľadávky navrhovateľa voči odporkyni s údajom o dvoch čiastkových
platbách po 50 € predložil navrhovateľ až v prílohe k odvolaniu, preto odvolací súd na tento dôkaz v
zmysle ust. § 205a OSP neprihliadal a jeho relevantnosť neposudzoval - navrhovateľ mohol tento dôkaz
predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa). Uvedené sa rovnako týka tvrdenia navrhovateľa, že nemal
možnosť vyjadriť sa k vznesenej námietke premlčania, pretože už v odvolaní proti prvému rozsudku
okresného súdu (sp. zn. 7C/48/2012-49 zo dňa 16. 04. 2012 ) namietal posúdenie premlčania okresným
súdom, čo znamená, že mal relevantnú vedomosť o tom, že odporkyňa vzniesla námietku premlčania
a teda sa mohol aj v inom podaní ako odvolaní po zrušení a vrátení veci na ďalšie konania vyjadriť k
vznesenej námietke premlčania, keďže mal o tejto skutočnosti preukázateľne vedomosť.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu ako
vo výroku vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1,2 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 OSP v nadväznosti na
ust. § 142 ods. 1 OSP, tak ako je uvedené v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku, pretože
v odvolacom konaní úspešná odporkyňa si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila (§ 151 ods.
1 OSP).

O veci rozhodol senát krajského súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.



Poučenie:

proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.