Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Co/1127/2014 z 17. 3. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 17. marca 2015, sp. zn. 8Co/1127/2014, ECLI:SK:KSNR:2015:4212219756.2 Krajský súd Nitra | 8Co/1127/2014 | ECLI:SK:KSNR:2015:4212219756.2 | 2015-03-17 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 7 zákona č. 514/2003 Z. z., § 8 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb., § 6 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/829dc42f-ec8d-4e4f-b59a-43a31e8bd1d4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4212219756.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/1127/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219756
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212219756.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.
Jarmily Pogranovej a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o.
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, zastúpená advokátom a konateľom Doc.
JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti odporkyni: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti I. rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č.
k. 13C/494/2012-37 zo dňa 10. októbra 2014 a proti II. uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky č. k.
13C/494/2012-48 zo dňa 06. novembra 2014, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

I. Navrhovateľ (žalobca) sa návrhom (žalobou) zo dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd vydal rozhodnutie,
ktorým by bola odporkyňa (žalovaná) zaviazaná zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 175,-Eur a z
titulu nemajetkovej ujmy sumu 387,24 Eur a náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Svoj návrh odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 7 Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995
Z. z. - v znení platnom od 1.9.2005 a § 44 ods.8 v znení platnom od 1.12.2006) a zákon č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a skutkovo
ho odôvodnil tým, že exekučný súd - Okresný súd Komárno v exekučnom konaní vedenom na základe
jeho návrhu na vykonanie exekúcie proti povinnému -S. O., registrovaný u súdneho exekútora pod sp.
zn. EX 3169/2005 nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu exekútora v zákonom stanovenom čase.

Opísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s
ustanovením § 44 ods.8 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k
vydaniu rozhodnutia o zmenu exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu
nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony,
ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas
súdneho konania nachádzal. Navrhovateľ sa dozvedel o všetkých skutočnostiach priebehu skutkového
deja, ktorý vyústil do porušenia jeho práv a spôsobenej škody po doručení uznesenia súdu o zmene



súdneho exekútora. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vznikla navrhovateľovi
majetková škoda v celkovej výške 175 Eur v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na
zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu,
predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu
na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Vynaložil v tomto období náklady na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70,-Eur,
na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,-Eur, na administráciu listín a komunikáciu s
pôvodným súdnym exekútorom v sume 50,-Eur, v sume 15,-Eur na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, publikačné výdaje spojené s vyhotovením týchto urgencií,
na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu exekučného konania
na súde. Ďalej si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej výpočet uskutočnil alikvotným
pomerom 55,32 Eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu /na základe aplikácie
doktríny ústavného súdu pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní vo výške 663,88 Eur za rok :12
mesiacov v roku = 55,32 Eur/. Mal za to, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie
o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase nie
je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu mu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
ktorý je dôsledkom nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá mala za následok zbytočné prieťahy
v konaní spojené so zásahom do výkonu jeho majetkových práv. Nesprávnym úradným postupom,
márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že nastanú účinky
predpokladané ust. § 44 ods.8 Exekučného poriadku a správnym úradným postupom exekučného
súdu dôjde k zámene súdneho exekútora, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu
jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy navrhovateľa
nasledovným rizikám: -neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom
nastalo riziko zániku povinného, -nastalo riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, -
nastalo riziko insolvencii povinného. Ďalším dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy je, že neexistencia
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu,
vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity
frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších
plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov.
Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa,
ale aj na strane jeho majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Je
nutné deklarovať porušenie jeho práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase, deklarovať porušenie práva navrhovateľa
na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, deklarovať porušenie princípov právneho
štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, konkrétne princípu legality a princípu ochrany
legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v právo a princípu právnej istoty a nahradiť mu
požadovanú nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej
súvislosti s porušením označených práv a princípov právneho štátu. Uviedol, že si uplatňuje nemajetkovú
ujmu za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania,
porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky.

Medzitýmnym rozsudkom žiadal určiť žalovanú zodpovednou za škodu, ktorá mu vznikla nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu, nerozhodnutím o jeho návrhu ako oprávneného na zmenu
exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku navrhovateľa.

Odporkyňa navrhla návrh ako nedôvodný zamietnuť.

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní návrh navrhovateľa
zamietol a o trovách účastníkov rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Svoje
rozhodnutie odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie, najmä obsahom spisu Okresného súdu
Komárno sp. zn. 6Er/761/2005 a citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za



škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci § 3 ods. 1 písm. d/, ods.2, § 9 ods. 1 a 2 v znení účinnom
do 31.12.2013, § 15 ods.1, § 16 ods. 1, § 19 ods. 1 a citované ustanovenia Exekučného poriadku /
zákon č. 233/1995 Z. z./ § 44 ods. 8, 9 a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nebol dôvodne
podaný. V konaní úspešnej odporkyni náhradu trov konania nepriznal s poukazom na ustanovenie § 142
ods.1 Občianskeho súdneho poriadku /ďalej len OSP Zák. č. 99/1963Zb./ z dôvodu, že trovy konania
si neuplatnila a ani jej nevznikli.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že mal za preukázané z pripojeného exekučného spisu, že navrhovateľ
ako oprávnený podal na súde návrh na zmenu súdneho exekútora dňa 22.11.2010. Po výzve súdu
prvého stupňa zo dňa 21.12.2010 a po doručení vyjadrenia pôvodného exekútora a po doručení
vyčíslenia trov exekúcie zo strany pôvodného exekútora exekučnému súdu dňa 16.06.2011, exekučný
súd uznesením zo dňa 21.06.2011 vyhovel žiadosti oprávneného na zmenu exekútora.

Súd prvého stupňa zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, resp. primeranej, z akého dôvodu, či
je daný dôvod na náhradu škody a či nejaká škoda vznikla. Uviedol, že navrhovateľ si v konaní uplatňoval
náhradu škody podľa § 9 Zák. č. 514/2003 Z.z. dôvodiac tým, že exekučný súd svojim postupom porušil
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej dobe, resp.
bez zbytočných prieťahov.

Súd prvého stupňa mal za to, že exekučné konanie bolo začaté v čase účinnosti Exekučného poriadku,
podľa ktorého 30-dňová lehota na rozhodnutie súdu o žiadosti na zmenu exekútora existovala. Dospel
k záveru, že pokiaľ exekučný súd rozhodol o žiadosti o zmenu exekútora až po uplynutí tejto zákonnej
lehoty, jeho postupom nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, keďže rozhodol v primeranej lehote
dôvodiac objektívnymi okolnosťami v danej právnej veci a to vysokou zaťaženosťou exekučného súdu v
rozhodnom období a charakterom exekučného titulu. Ďalej dôvodil aj činnosťou exekučného súdu, ktorá
predchádzala vydaniu tohto rozhodnutia v danej exekučnej veci posúdením zákonnosti exekučného
titulu. Vzhľadom k tomu, že súd v konaní nemal za preukázaný základ uplatneného právneho nároku,
ďalej sa nezaoberal ostatným zákonnými predpokladmi uplatneného právneho nároku na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy. Ďalej dôvodil tým, že zo zhodných dôvodov potom nedošlo ani k zbytočným
prieťahom v exekučnom konaní.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. V dôvodoch svojho odvolania súdu
prvého stupňa vyčítal to, že prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení
zákona č. 412/2012 Z. z. de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné,
že súd vôbec nevysvetlil svoj názor o tom, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, že súdu
neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a má aplikovať platné
právo, že predložil dôkaz o vzniku škody a to znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký
ústav Ekonomickej univerzity, ktorým je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na
navrhovateľa negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške, že
súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom a že ak
bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 1 a 3 OSP) viazaný
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa (§ 212 ods. 1, prihliadajúc i na prípadné vady
konania pred súdom prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - § 212 ods. 3)
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219
ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a súčasne v zmysle ustanovenia § 224 a § 142 ods. 1 OSP v
odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznať z dôvodu, že jej v
konaní žiadne nevznikli.



V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní nekorešpondujú plne s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, je zrejmé,
že ide o formulárovo podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka
v kontradiktórnom spore. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj
procesnoprávnu oblasť a pri rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolanie, keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri
posudzovaní danej veci zaoberal len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom
súdu prvého stupňa predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo
k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia,
resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné
oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď
v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich
procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.

Zákon č. 514/2003 Z. z. (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 1.7.2004) je osobitným
zákonom, ktorý v nadväznosti na Listinu základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb. -
článok 36 ods. 3 a 4), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb. - článok
6 ods. 1) a Ústavu Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 ods. 3) upravuje podmienky a
spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát zodpovedal za škodu
spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť súčasne splnené podmienky zodpovednosti
za škodu podľa tohto zákona.

Základnou podmienkou je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý
vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobom v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je
vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou nevyhnutnou podmienkou je, aby medzi konaním
vedúcim k vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť, pričom dôkazné
bremeno na preukázanie splnenia zákonných podmienok znáša poškodený a v prípade ich preukázania
sa štát svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu má charakter objektívnej
zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Zákon rozlišuje dva základné okruhy zodpovednosti za
škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a 6) a zodpovednosť za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9), keď je samostatne upravená zodpovednosť
zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody (§ 7)
a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). Pojem „nesprávny úradný
postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1 zákona výslovne definovaný,
je uvedený len príkladmo. Pri nedostatku zákonnej explicitnej definície vo všeobecnosti možno za takýto
postup považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu
pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností
účastníkov daného konania, keď v zmysle zákona za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv a právom
chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom orgánu verejnej moci priamo súvisiacim s výkonom právomoci
orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik
zodpovednosti škody, čo vyžaduje starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí pre objasnenie
príčin, ktoré k určitému výsledku viedli, keď nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom
škody vo vzťahu (priamej) príčiny a následku.



Podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie exekučného súdu o návrhu navrhovateľa
ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní platila tridsaťdňová zákonná
lehota, či postup exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z
dôvodu tvrdeného nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej
súvislosti s konaním exekučného súdu.

Vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného
konania, ako aj s poukazom na obsah pripojeného exekučného spisu súdu prvého stupňa odvolací súd
zhodne ako súd prvého stupňa dospel k skutkovému záveru, že exekučný súd nevydal rozhodnutie o
návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote. Avšak na rozdiel od súdu prvého
stupňa odvolací súd dospel k tomu právnemu záveru, že týmto konaním exekučného súdu došlo zo
strany exekučného súdu k nesprávnemu úradnému postupu, keďže existovala zákonná lehota na
rozhodnutie súdu o návrhu navrhovateľa ako oprávneného v exekučnom konaní o zmene exekútora, v
ktorej lehote exekučný súd nevydal rozhodnutie, teda zo strany exekučného súdu v exekučnom konaní
došlo k porušeniu povinnosti orgánu verejnej moci vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.
Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že navrhovateľ v danej právnej veci však nepreukázal ostané dva
zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona a to vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy a nepreukázal, že medzi konaním vedúcim k vzniku škody a samotnou škodou
bola daná priama príčinná súvislosť, keďže dôkazné bremeno na preukázanie splnenia zákonných
podmienok znáša poškodený. V danom prípade si navrhovateľ svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a
nepreukázal splnenie týchto ostatných dvoch zákonných predpokladov. Tvrdenia navrhovateľa o vzniku
škody vo výške 175 eur predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období medzi doručením žiadosti o zmenu
exekútora a rozhodnutím exekučného súdu o tejto žiadosti, za správu pohľadávky cez pracovné výkony
zamestnancov pomocou informačného systému, na udržanie a správu tohto systému, na administráciu
listín a komunikáciu s pôvodným exekútorom, odvolací súd považuje za účelové /s poukazom na
predmet činnosti navrhovateľa/ a za nepreukázané tvrdenia navrhovateľa. Za daného skutkového stavu
potom nie je daná ani príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a navrhovateľom tvrdenou
škodou. Navrhovateľ taktiež v konaní nepreukázal svoje tvrdenie o vzniku nemajetkovej ujmy na strane
navrhovateľa z dôvodov ním uvedených.

Vychádzajúc z uvedeného potom odvolací súd následne posudzoval, či konanie exekučného súdu,
nevykazovalo navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy, resp. či jeho postup treba považovať za
nesprávny úradný postup (práve) pre nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. Pri
rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: 1. právna
a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania, 3. spôsob, akým súd v
konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v článku 48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom
platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, z čoho potom vyplýva,
že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska „zbytočných prieťahov“ a to súdom
samostatne. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je (ale) možné bez prihliadania na všetky okolnosti
veci, teda nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí (podávaných navrhovateľom na postup
exekučného súdu) i vzhľadom k jeho možnostiam.

Rozhodnutie exekučného súdu o návrhu na zmenu exekútora vydané v čase vyššie uvedenom nemožno
hodnotiť ako zbytočné prieťahy (so stavom právnej neistoty navrhovateľa a s dôsledkom vzniku škody)
s poukazom na skutočnosť, že v rozhodnom období navrhovateľ ako oprávnený podal v množstve
exekučných vecí návrh na zmenu exekútora v osobe JUDr. Rudolfa Krutého, napriek vedomosti o tej
skutočnosti, že tento ako bývalý zamestnanec oprávneného je v exekučnom konaní vylúčený podľa §
30 ods.1 Exekučného poriadku, keď i Ústavný súd SR v náleze III.ÚS 322/2010 zo dňa 13.04.2011
konštatoval nezlučiteľnosť činnosti súdneho exekútora s pracovným pomerom u oprávneného, ako aj
s poukazom na činnosť exekučného súdu, ktorá predchádzala vydaniu rozhodnutia v exekučnej veci.
Vzhľadom k tomu, že v konaní nebol preukázaný základ uplatneného právneho nároku, odvolací súd sa



ďalej nezaoberal ostatným zákonnými predpokladmi uplatneného právneho nároku na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy.

Naviac ak navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol mu takýto nulitný
exekučný titul privodiť prospech a ak mu nemohol privodiť majetkový prospech v exekúcii, potom mu
nemohla vzniknúť ani prípadná škoda nemožnosťou realizácie exekúcie. Návrh na prerušenie konania
sa v spise nenachádza.

Vychádzajúc z uvedeného mal potom odvolací súd aj z iných právnych dôvodov za to, že súd
prvého stupňa rozhodol vo veci vecne správne, keď návrh navrhovateľa plne zamietol. Odvolací
súd vychádzal z toho, že je neprípustná všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy, keď oba nároky je potrebné v konaní jednoznačne preukázať (nie je
možné ich len predpokladať) v konaní vykonaným dokazovaním, že znalecký posudok slúži len na
preskúmavanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania, že vzťah príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný a
neprerušený (a nestačí, ak je iba sprostredkovaný, teda k zmenšeniu majetku by muselo prísť priamo a
len týmto postupom), že navrhovateľ nevyprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce ním uvádzanú škodu
a nemajetkovú ujmu a že vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci nezistil.

II. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi (povinnosť), aby v lehote 10 dní
od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil (v kolkoch na rube tohto tlačiva, alebo príkazom na
úhradu na označený účet) súdny poplatok za odvolanie, ktorý je 20,-Eur podľa položky č. 7 písm. a/
Sadzobníka súdnych poplatkov, pričom uviedol, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho
súd vymáhať.

Uvedené uznesenie, ktoré bolo navrhovateľovi prostredníctvom jeho zástupcu spolu s príkazom na
úhradu doručené dňa 11.11.2014, napadol navrhovateľ (prostredníctvom svojho právneho zástupcu)
včas podaným odvolaním, domáhajúc sa jeho zrušenia bez náhrady v celom rozsahu. Súdu prvého
stupňa vyčítal to, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia
a tým je odôvodnenie, teda neobsahuje žiadne dôvody, skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k
jeho vydaniu a tieto môže len hádať. Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov, spoplatneniu
podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej,
ako sú odvolanie, dovolanie a podobne, ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Za
súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobníka súdnych poplatkov)
sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie
výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2007 sp.
zn. 4Cdo/39/2007). V prílohe zákona nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť ani za
podanie dovolania a teda mu bola uložená poplatková povinnosť v rozpore so zákonom v prípade, kde ju
nemal. Použitie analogie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na článok 59 ods.
2 Ústavy SR vylúčené. Navyše podľa ustanovenia § 18 ca, zákona o súdnych poplatkoch z úkonoch
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade
bola žaloba podaná pred 1.10.2012 a teda konanie sa začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z.
a preto je nutné v súvislosti s podaným dovolaním aplikovať právny stav platný do 30.9.2012.

Vyjadrenie k podanému odvolaniu podané nebolo.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP - Občianskeho súdneho poriadku - zákon č.
99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov) postupom podľa § 214 ods. 2 OSP a viazaný rozsahom a
dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa (prihliadajúc i na prípadné vady konania pred súdom prvého
stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - § 212 ods. 1 a 3 OSP) dospel k záveru,
že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP ako
vecne správne potvrdiť.



V danej veci navrhovateľ podal návrh - žalobu dňa 27.9.2012, súd prvého stupňa vo veci rozhodol
rozsudkom zo dňa 10.10.2014, ktorý rozsudok odvolaním zo dňa 04.11.2014 napadol len navrhovateľ.
Súd prvého stupňa následne napadnutým uznesením rozhodol o poplatkovej povinnosti navrhovateľa
za podané odvolanie.

Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, súdne poplatky (ďalej len
poplatky) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony
orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v Sadzobníku súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Oslobodenie od poplatku upravuje § 4 zákona o súdnych poplatkoch, ktorý v ods. 1 písm. k/ v znení
zákona do 30.9.2012 upravoval (vecné) oslobodenie od poplatku vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré
ustanovenie (§ 4 ods. 1 písm. k/) bolo zrušené od 1.10.2012 - od prijatia zákona č. 286/2012 Z. z.
(novelizácie zákona o súdnych poplatkoch účinnej od 1.10.2012).

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.

Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku
percentom zo základu (ďalej len „percentná sadzba“) alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v Sadzobníku (§ 6 ods. 2).

Podľa ustanovenia § 18 ca zákona o súdnych poplatkoch (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od
1. októbra 2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa Sadzobníka súdnych poplatkov, časť I. Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní, položka
(číslo) 7a znie: zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20,-Eur.

Uvedená položka 7a bola do zákona vložená od 1.10.2012 (novelou - zákonom č. 286/2012) a až
do súčasnosti menená nebola. V dôvodovej správe k zákonu č. 286/2012 sa uvádza: „spresňuje sa
ustanovenie o osobnom a vecnom oslobodení od súdnych poplatkov a upravuje sa spoplatnenie konaní
o preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy. Navrhuje sa vyňatie konania vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom z rozsahu vecného oslobodenia.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zmyslu a účelu zákonných zmien od 1.10.2012 mal
odvolací súd za to, že v prípade súdneho poplatku zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa jedná o súdny poplatok
vyberaný v občianskom súdnom konaní za konanie súdu (nie teda za úkon súdu), že súdny poplatok
- jeho výška je daná pevnou sumou (podľa sadzobníka) a že v prípadoch vecného oslobodenia v
konaniach o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom s účinnosťou od 1. októbra 2012 došlo k zrušeniu vecného
oslobodenia takýchto konaní od súdneho poplatku, v dôsledku čoho v zmysle prechodného ustanovenia
- § 18ca síce podaná žaloba podaná dňa 27.9.2012 nepodliehala súdnemu poplatku za návrh, avšak
predmetné odvolanie bolo podané (a teda odvolacie konanie začaté) v čase, keď už došlo k zrušeniu



vecného oslobodenia od súdneho poplatku a teda podaním odvolania navrhovateľovi vznikla poplatková
povinnosť podľa platného znenia zákona (v čase začatia odvolacieho konania).

Odvolací súd nesúhlasí s námietkou odvolateľa o neodôvodnení napadnutého rozhodnutia, nakoľko toto
považoval odvolací súd náležite za odôvodnené, keďže z neho vyplýva to, za čo bola navrhovateľovi
poplatková povinnosť vyrubená, v akej výške, v zmysle akého ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch
(a jeho prílohy - sadzobníka).

Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.