Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/113/2012 z 13. 10. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 13. októbra 2013, sp. zn. 2Co/113/2012, ECLI:SK:KSPO:2013:8110205147.1 Krajský súd Prešov | 2Co/113/2012 | ECLI:SK:KSPO:2013:8110205147.1 | 2013-10-13 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Citované ustanovenia: § 80 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8267c0ee-1752-492b-924a-62471370b63e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8110205147.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/113/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110205147
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8110205147.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov
JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobcov: 1/ Y. W., nar. XX.XX.XXXX,
bytom W. - X., H. XX, zastúpeného JUDr. Jozefom Čorbom, PhD., advokátom, Advokátska kancelária
so sídlom v Košiciach, Szakkayho 1, 2/ V. W., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., J. XX, zastúpenej
Ing. Y. W., bytom W., N. XX, proti žalovanému Y. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX, zastúpenému
JUDr. Renátou Bačárovou, LL.M., advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom v Prešove, Jarková č.
2, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu
Prešov zo dňa 18.06.2012 č.k. 28C 50/2010-234 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o trovách konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne
osobitným uznesením po právoplatnosti vo veci samej.

V dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa zdôraznil, že podanie určovacej žaloby je viazané na
preukázanie naliehavého právneho záujmu. V tomto prípade prisvedčil žalovanému k jeho argumentácii
ohľadom nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcom na tomto určení. Uviedol, že žalobcovia
svoj návrh opierali o výmer a prídelovú listinu, ktorá bola daná rodičom žalobcov. Je síce pravdou, že časť
pôvodnej mpč. parcely, ktorú rodičia dostali v predmetnej výmere, je listinou osvedčujúcou vlastnícke
právo, bola prejednaná v dedičskom konaní, avšak nie v celosti. Práve časti, ktoré boli sporové a týka
sa to aj parciel, ktoré sú predmetom tohto konania, neboli predmetom dedičského konania po právnych
predchodcoch žalobcov. Nie je teda zrejmé, na základe čoho potom žalobcovia odvodzovali právo na
podanie takejto určovacej žaloby, keď predmetná časť pôvodnej parcely, a teda nehnuteľnosti, ktoré
sú predmetom konania, neboli prededené a teda vlastnícke právo žalobcovia nemajú od čoho odvodiť.
So zreteľom na to žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania účastníkov rozhodne osobitným
uznesením podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca v 1. rade, ktorý navrhol,
aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a určil, že vlastníkmi pozemkov parcelné číslo
263, č. 265 a 266 evidovaných v kat. úz. J. sú žalobca v 1. rade a žalobkyňa v 2. rade, obaja
spoluvlastníckym podielom po jednej polovici. Žalobca v 1. rade vyjadril nesúhlas s rozhodnutím
súdu prvého stupňa a zdôraznil, že dôvodom podania žaloby bola skutočnosť, že k predmetným
nehnuteľnostiam je zapísané vlastnícke právo pre žalovaného na základe osvedčenia notárky JUDr. Evy
Loumovej v notárskej zápisnici z 31.07.2000. Osvedčenie, ktoré bolo vydané notárskou zápisnicou JUDr.
Loumovej mohlo byť vydané iba ohľadom takých nehnuteľností, ku ktorým neboli evidované vlastnícke
práva a nebolo možné zistiť vlastníkov týchto nehnuteľností. Žalovaný, ani jeho právni predchodcovia,



nemohol byť oprávneným držiteľom predmetných nehnuteľností. Žalovaný musel vedieť, že jeho rodičom
bol pridelený na výstavbu rodinného domčeka pozemok vo výmere 720 m2, a preto nebol dobromyseľný,
ak si ohradil a reálne užíval pozemok v oveľa väčšej výmere. Žalovaný neoznačil žiaden právny úkon,
na základe ktorého by mu boli odovzdané sporné nehnuteľnosti do držby, ani neuviedol dôvod, na
základe ktorého by bolo možné uvažovať o jeho dobromyseľnosti ohľadom držby týchto pozemkov.
So záverom súdu prvého stupňa o nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho
práva sa žalobca v 1. rade nestotožňuje. Podľa názoru žalobcu nemôže byť predpokladom na podanie
žaloby prededenie sporných nehnuteľností. Ak by už boli tieto nehnuteľnosti predmetom dedičstva po
rodičoch žalobcov, žalobcom by svedčil zápis v katastre nehnuteľností a nemuseli by sa domáhať
touto žalobou ochrany svojho vlastníckeho práva. Uviedol, že predmetné nehnuteľnosti nebolo možné
prejednať v konaní o dedičstve, pretože v čase, keď zomrel otec žalobcov, a teda XX.XX.XXXX, boli
pozemky evidované vo vlastníctve štátu a v momente smrti matky žalobcov, teda 15.02.2003 ako
ďalšej vlastníčky nehnuteľností, už boli sporné pozemky evidované v katastri nehnuteľností v prospech
žalovaného. Pozemky, ktoré sú predmetom konania, boli právnym predchodcom žalobcov odňaté štátom
v období, na ktoré sa vzťahujú reštitučné predpisy. Žalobca v 1. rade si svoje nároky uplatnil po právnych
predchodcoch aj v reštitučnom konaní. V konaní nebolo sporné, že žalobcovia sú deťmi vlastníkov
predmetných nehnuteľností, ktorí svoje vlastnícke právo odvodzovali od výmeru o vlastníctve pôdy č.
2357/48 a ktorý je aj podľa súdu prvého stupňa potrebné považovať za listinu osvedčujúcu vlastnícke
právo. Žalobcovia sú oprávnenými osobami podľa reštitučných predpisov, poukazuje v tomto smere
aj na rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Prešov z 21.04.2008, keď pozemkový úrad ho
považoval za oprávnenú osobu a priznal mu nároky na náhradu za pozemky odňaté jeho rodičom bez
ohľadu na to, či boli alebo neboli predmetom dedenia. Ak by pozemky mali byť predmetom dedenia,
nemuseli by sa ich žalobcovia domáhať v reštitučnom konaní. Keďže v čase, keď si žalobca v 1. rade
uplatnil nárok v reštitučnom konaní, svedčil zápis v katastri nehnuteľností v prospech žalovaného, nebolo
možné dosiahnuť v reštitučnom konaní vrátenie týchto nehnuteľností. V prípade, ak by žalovaný nebol
zapísaný ako vlastník v katastri nehnuteľností na základe uvádzaného notárskeho osvedčenia, ale ako
vlastník by bola zapísaná ešte Slovenská republika, je zrejmé, že pozemky by boli vydané žalobcom bez
ohľadu na dedičské konanie. Žalobca v 1. rade je presvedčený, že na zápis žalovaného ako vlastníka
nehnuteľností neboli splnené zákonné predpoklady a žalovaný nemal byť v katastri nehnuteľností ako
vlastník týchto pozemkov zapísaný. Jedinou možnosťou žalobcu ako sa mohol domôcť svojich práv, bolo
podanie určovacej žaloby na súde, inak by sa v zmysle zákona č. 293/1992 Zb. stal vlastníkom týchto
nehnuteľností na základe vydržania definitívne žalovaný. V prípade, že priamo zákon ho odkazuje na
uplatnenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na súde, potom musí byť daný naliehavý právny záujem
na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva. V prípade, že existuje naliehavý právny záujem na
podanie určovacej žaloby pred vydaním notárskeho osvedčenia a zápisom vlastníckeho práva inej osoby
do katastra nehnuteľností, potom o to viac musí byť tento záujem daný po vydaní takéhoto osvedčenia.
V prípade, ktorý sa týka aj žalobcov, jediným efektívnym prostriedkom na ochranu ich práv bolo podanie
pozitívnej žaloby o určenie vlastníckeho práva v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 293/1992 Zb. Aktívna
legitimácia oboch žalobcov vyplýva okrem iného z výsledkov dedičských konaní, ktoré sa uskutočnili
vo vzťahu k ich rodičom, v ktorých boli jedinými dedičmi. Uvedené dedičské konania sa realizovali z
poverenia súdu prvého stupňa, a preto sa žalobcovia domnievajú, že tieto skutočnosti sú súdu prvého
stupňa známe a z týchto skutočností odvodzujú žalobcovia svoje vlastnícke právo. Žalobca v 1. rade
zdôrazňuje, že predmetné pozemky vzhľadom na zápis vlastníckeho práva svedčiaceho v prospech
žalovaného nemohli byť predmetom dedičstva, pričom ak by aj boli, dedičské konanie by prebiehalo na
súde prvého stupňa a v konečnom dôsledku o dedičskom práve žalobcov by rozhodoval súd prvého
stupňa alebo ním poverený notár ako súdny komisár. Žalobca v 1. rade sa preto domnieva, že neboli
splnené podmienky na vydanie notárskeho osvedčenia v prospech vlastníckeho práva žalovaného k
predmetným pozemkom. Ak by nebolo žalovanému vydané osvedčenie o jeho vlastníckom práve, nebol
zapísaný ako vlastník týchto nehnuteľností a tieto mohli byť vydané žalobcom ako jediným právnym
nástupcom pôvodných vlastníkov pozemkov a oprávneným osobám v zmysle osobitných reštitučných
predpisov, na základe ktorých si svoje nároky pred orgánom štátnej správy uplatnili. Jediným efektívnym
prostriedkom na dosiahnutie výmazu vlastníckeho práva žalovaného z katastra nehnuteľností a zápisu
vlastníckeho práva žalobcov k predmetným nehnuteľnostiam bolo podanie žaloby o určenie vlastníckeho
práva žalobcov a toto mal podľa jeho názoru súd prvého stupňa akceptovať.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.



Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 ods. 1,2 O.s.p. spolu
s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v 1. rade dôvodné nie je.

Žalobcovia v 1. a 2. rade sa v tomto konaní domáhali určenia vlastníckeho práva v rozsahu po 1/2-vici
a to k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. úz. J., parcelné č. 243 - orná pôda vo výmere 911 m2,
k parcele č. 265 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 63 m2 a k parcele 266 o výmere 145 m2,
ktoré boli vytvorené geometrickým plánom č. 1/2000 a v súčasnosti sú zapísané ako výlučné vlastníctvo
žalovaného. Žalovaný tieto nehnuteľnosti nadobudol na základe osvedčenia obsiahnutého v notárskej
zápisnici z 31.07.2000, ktorým v zmysle zákona č. 293/1992 Zb. bolo osvedčené vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam po zistení, že parcely užívali rodičia žalovaného a tieto nehnuteľnosti mali darovať
žalovanému.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné to, že parcely, ktoré tvoria predmet konania, boli vytvorené
z mpč. 200/46 (200/1), ktorá bola pridelená právnym predchodcom oboch žalobcov, C. W. a V. W.,
rod. G., výmerom o vlastníctve pôdy, ktorý bol vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej
reformy podľa Nariadenia č. 104/1946 v marci 1948. Právnym predchodcom žalobcov bola pridelená
poľnohospodárska pôda v celkovej výmere 5755 m2, žalobcovia poukazovali na to, že túto pôdu užívali
ich právni predchodcovia a následne bola poľnohospodárska pôda združená v rámci JRD, ktorého
členmi boli aj právni predchodcovia žalobcov. Vlastnícke právo rodičov žalobcov k prejednávaným
nehnuteľnostiam nadobudnuté z tohto titulu nebolo zapísané v pôvodnej pozemkovej knihe a ani neskôr
v evidencii nehnuteľností a je zrejmé, že predmetné parcely neboli prejednané v rámci dedičského
konania po H. W., ktorý zomrel XX.XX.XXXX a po V. W., rod. G., zomrelej XX.XX.XXXX.

Žalobcovia v 1. a 2. rade v priebehu celého konania zdôrazňovali, že pozemky tvoriace predmet konania
nadobudli ich rodičia na základe spomínaného výmeru o vlastníctve pôdy č. 2357/48 z marca 1948 s
tým, že smrťou právnych predchodcov prešlo spoluvlastnícke právo k týmto pozemkom do podielového
spoluvlastníctva žalobcov ako jediných dedičov v podiele po 1/2-vici.

Návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/ O.s.p.).

Existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení je jednou z nevyhnutných podmienok, aby
bolo možné takejto určovacej žalobe vyhovieť. Žalobcovia majú pritom právny záujem na určení, ak by
bez takéhoto určenia bolo ohrozené ich právo alebo právny vzťah, na ktorom sú zúčastnení alebo by ich
právne postavenie sa stalo neistým. Určovacia žaloba je teda prostriedkom umožňujúcim poskytnutie
ochrany právneho postavenia žalobcov skôr, než toto ich postavenie bolo porušené, takže jej cieľom je
poskytnutie preventívnej ochrany.

Ako bolo vyššie uvádzané, obaja žalobcovia žiadané určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v
súčasnosti zapísaným vo vlastníctve žalovaného odvodzujú od vlastníckeho práva týchto nehnuteľností
nebohých rodičov H. W. a V. W., rod. G.. Spomínané nehnuteľnosti v dedičských konaniach po právnych
predchodcoch účastníkov prejednané neboli a zároveň je zrejmé, že žalobcovia sa v tomto súdnom
konaní nedomáhajú určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom C. W. a nebohej V. W.,
rod. G..

Bez takéhoto určenia nemožno privodiť priamu zmenu vlastníckych práv v prospech žalobcov. Až po
právoplatnom ukončení konania o určení rozsahu dedičstva po právnych predchodcoch účastníkov, by
bolo možné po opätovnom začatí dedičského konania v jeho priebehu vyporiadať vlastnícke vzťahy
žalobcov k týmto nehnuteľnostiam. Žalobcovia nepreukázali a ani netvrdili inú existenciu ich vlastníckych
práv k pozemkom okrem toho, že sú jedinými dedičmi po rodičoch, ktorí boli vlastníkmi daných
nehnuteľností. Žaloba žalobcov, tak ako bola koncipovaná, preto v zmysle uvádzaných záverov nebola
dôvodná a túto skutočnosť správne vyhodnotil aj súd prvého stupňa.

Odvolací súd preto poukazujúc na uvedené rozsudok okrem výroku o trovách konania potvrdil ako vecne
správny postupom podľa § 219 O.s.p.



Z dôvodu, že súd prvého stupňa si vymienil o trovách konania účastníkov rozhodnúť podľa § 151 ods.
3 O.s.p., rozhodne v ďalšom konaní aj o trovách tohto odvolacieho konania v súlade s ustanovením §
224 ods. 4 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.