{"guid": "0cd9def9-7a2c-44e0-8c8b-b62fc5334812:e093c753-b1ac-4e41-9cef-669d3686a4a2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1214205782.1", "spisova_znacka": "10CoPr/1/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10CoPr/1/2017 z 25. 1. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. januára 2017, sp. zn. 10CoPr/1/2017, ECLI:SK:KSBA:2017:1214205782.1", "identifikacne_cislo": "1214205782", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Vincent Szabó", "sudca_id": 1019, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-vincent-szabo-1019", "datum_vydania": "2017-01-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť skončenia pracovného pomeru"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-1", "nazov": "§ 79 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-5", "nazov": "§ 79 ods. 5 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-79"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-79"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e093c753-b1ac-4e41-9cef-669d3686a4a2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1214205782.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2017:1214205782.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2017:1214205782.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10CoPr/1/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214205782
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1214205782.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej
a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: W. H.,
N.. XX. XX. XXXX, A. Č. L.. Č.. XXXX/X, A., zastúpený advokátom: JUDr. Peter Škultéty, Heydukova
ul. č. 3, P.O. BOX 302, Bratislava proti žalovanému: TOŠO Invest, s. r. o., Hradská ul. č. 13983/5C,
Bratislava, IČO: 44 741 707, zastúpený: Aréna Pezinok s. r. o., Pribinova ul. č. 25, Bratislava, IČO: 36
656 003, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a výpovede a náhradu mzdy,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 05. septembra 2016, č. k.
8Cpr/3/2014 - 78, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd čiastočné späťvzatie žaloby o zaplatenie náhrady mzdy v sume 1. 720, 08 eur   n e p r i p
ú š ť a   a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu
mzdy v sume 115, 91 eur a výroku, ktorým žalobu žalobcu vo zvyšku zamietol,   p o t v r d z u j e .

Žalovanému   p r i z n á v a   nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané
žalobcovi listom zo dňa 30. 12. 2013 a výpoveď zo dňa 15. 01. 2014, ktorá bola žalobcovi daná podľa
§ 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, sú neplatné, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
náhradu mzdy v sume 115, 91 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, žalobu vo zvyšku a návrh
žalovaného na vylúčenie nároku na náhradu mzdy na samostatné konanie zamietol. Svoje rozhodnutie
v časti výroku, ktorým určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi listom zo dňa
30. 12. 2013 a výpoveď zo dňa 15. 01. 2014 sú neplatné odôvodnil právne ust. § 61 ods. 1, 2, § 62 ods.
1, 4, 7, § 63 ods. 1 písm. e), § 63 ods. 4, 6, § 68 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 2, § 70, § 77 Zákonníka
práce a vecne dôvodnosťou podanej žaloby v tejto časti, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané,
že medzi žalobcom, ako zamestnancom a žalovaným, ako zamestnávateľom vznikol pracovný pomer
na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30. 06. 2011 s tým, že dňa 07. 01. 2014 bolo žalobcovi doručené
okamžité skončenie pracovného pomeru a výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce dňa 17.
01. 2014, keď žalovaný uznal neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a vyzval žalobcu
na nástup do práce, avšak žiadne z ustanovení Zákonníka práce neupravuje možnosť dodatočného
odvolania okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom účinky tohto právneho úkonu nastávajú
dňom doručenia druhému účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu, z dôvodu ktorého sa v konaní zaoberal
aj dôvodnosťou žaloby v časti uplatneného nároku na určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru. Uviedol, že v prípade výpovede sa pracovný pomer končí uplynutím výpovednej
doby a keďže pracovný pomer v tomto prípade trval viac ako jeden rok, výpovedná doba bola najmenej



dva mesiace a začala plynúť v prvý deň mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď
doručená, t. j. dňa 01. 02. 2014 a uplynula v posledný deň príslušného mesiaca, t. j. 31. 03. 2014 a
nakoľko žalovaný v písomnom vyhotovení výpovede uviedol ako dátum skončenia pracovného pomeru
deň 28. 02. 2014, ktorý však nebol v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce (§ 62
ods. 4) a  žalobca bol oprávnený uplatniť neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde v lehote
dvoch mesiacov, od kedy sa mal pracovný pomer skončiť, keď žalobu podal dňa 05. 03. 2014, dodržal
zákonnú lehotu na uplatnenie svojho nároku na súde. Poukázal na skutočnosť, že napriek tomu, že
žalovaný dodržal písomnú formu okamžitého skončenia aj výpovede a žalobcovi ich aj doručil, dospel k
záveru, že v písomnom vyhotovení okamžitého skončenia aj výpovede absentuje dostatočné skutkové
vymedzenie dôvodu skončenia pracovného pomeru (v prípade oneskorených príchodov), resp. obsahuje
dôvod, ktorý nepovažoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny (zabudnutie vloženia pečiatky do
vozidla) s tým, že žalovaný ani nedodržal dvojmesačnú subjektívnu lehotu na skončenie pracovného
pomeru (v zmysle ust. § 63 ods. 4 a § 68 ods. 2 Zákonníka práce), keď za jeden z dôvodov skončenia
pracovného pomeru uvedený v okamžitom skončení aj vo výpovedi žalovaný považoval to, že žalobca
dňa 27. 08. 2013 opomenul vložiť do motorového vozidla osobnú pečiatku vodiča, ktorou potvrdzuje
podľa medzinárodných dopravných predpisov prevzatie tovaru pri nakládke, pričom na túto skutočnosť
upozornil vodič v čase, kedy sa už nachádzal vo Viedni, následkom čoho musel žalobcu vyslať na
pracovnú cestu za účelom dodatočného odovzdania pečiatky, pochybenie ktoré považoval žalovaný za
závažné porušenie pracovnej disciplíny, keď okamžité skončenie pracovného pomeru, ako aj výpoveď
z dôvodu, pre ktorý by bolo možné skončiť pracovný pomer okamžite, môže dať zamestnávateľ iba v
lehote dvoch mesiacov, od kedy sa o týchto dôvodoch dozvedel (subjektívna lehota), najneskôr v lehote
jedného roka, od kedy tento dôvod vznikol (objektívna lehota). Uviedol, že žalovaný v konaní neuniesol
dôkazné bremeno, keď nepreukázal, kedy sa o porušení pracovnej disciplíny žalobcom dozvedel,
nakoľko štatutárny zástupca žalovaného tvrdil, že o dôvodoch skončenia pracovného pomeru sa konateľ
žalovaného dozvedel v novembri 2013, pričom v priebehu konania však žalovaný neuviedol konkrétny
deň, v ktorý sa mal o dôvodoch skončenia pracovného pomeru dozvedieť a ustálenie presného dátumu,
v ktorý sa zamestnávateľ objektívne mohol dozvedieť o dôvodoch, pre ktoré skončil so zamestnancom
pracovný pomer je nevyhnutné pre určenie začiatku plynutia lehoty, v ktorej zamestnávateľ mohol
skončiť pracovný pomer okamžite alebo výpoveďou a okamžité skončenie pracovného pomeru bolo
žalobcovi doručené dňa 07. 01. 2014 a výpoveď dňa 17. 01. 2014 a na zachovanie dvojmesačnej
lehoty na skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom, o závažnom porušení pracovnej disciplíny
by sa zamestnávateľ mohol dozvedieť najneskôr 07. 11. 2013, resp. 17. 11. 2013, pričom aj keby
sa zamestnávateľ dozvedel o dôvodoch skončenia pracovného pomeru skôr, hoci stále v mesiaci
november 2013, nebola by zachovaná subjektívna lehota na skončenie pracovného pomeru. Uviedol,
že časové obdobie (november 2013) vymedzené štatutárnym zástupcom žalovaného je tak neurčité a
nedostatočné pre právne posúdenie toho, či zo strany žalovaného ako zamestnávateľa došlo k splneniu
jeho zákonných povinností. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to, že mal
z listinných dôkazov, ako aj z výpovedí strán a svedkov naopak preukázané, že o dôvode (zabudnutie
vloženia pečiatky do vozidla), pre ktorý bol so žalobcom skončený pracovný pomer, sa žalovaný
dozvedel už v deň 27. 08. 2013, nakoľko v písomnom vyhotovení okamžitého skončenia pracovného
pomeru, ako aj výpovede, podpísaných konateľom žalovaného je uvedené „následne Vás zamestnávateľ
musel vo Vašej riadnej pracovnej dobe vyslať na pracovnú cestu, aby ste mohli vodičovi opomenutú
pečiatku odovzdať“, čím žalovaný potvrdil, že žalobcu vyslal na cestu do Viedne „zamestnávateľ“, a
teda musel mať vedomosť o opomenutí vloženia pečiatky do vozidla už v deň, kedy zo strany žalobcu
došlo k tomuto porušeniu pracovných povinností s tým, že aj samotný štatutárny zástupca vo svojej
výpovedi pripustil možnosť, že sa o predmetnej augustovej udalosti dozvedel od žalobcu telefonicky v
reálnom čase, avšak riešili to až v novembri. Poukázal na skutočnosť, že na to, aby sa zamestnávateľ,
ktorý je právnickou osobou, dozvedel o dôvodoch skončenia pracovného pomeru so zamestnancom,
nemusí byť nevyhnutne splnená podmienka, aby  sa  o  týchto  skutočnostiach  dozvedel  priamo
štatutárny  orgán  právnickej osoby, nakoľko zamestnávateľ sa o dôvode výpovede alebo okamžitého
skončenia pracovného pomeru môže dozvedieť aj prostredníctvom nadriadeného zamestnanca, ktorý
pracovnú disciplínu porušil s tým, že štatutárny zástupca žalovaného uviedol, že v predmetnom čase
bol na pracovisku prítomný aj W. W., ktorý bol v podstate žalobcov nadriadený počas neprítomnosti
štatutára a vykonával aj funkciu dispečera pre vnútroštátnu dopravu a jeho pokyny boli pre žalobcu
záväzné. K opakovaným oneskoreným príchodom žalobcu (2 x 45 minút a 1 x hodina), ako ďalšiemu
dôvodu skončenia pracovného pomeru so žalobcom súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný neoznačil
konkrétne dni, kedy malo dôjsť k oneskoreným príchodom a nakoľko ustálenie presného dátumu, v ktorý
sa zamestnávateľ mohol dozvedieť o dôvodoch, pre ktoré skončil so zamestnancom pracovný pomer,



je nevyhnutné pre určenie začiatku plynutia lehoty, v ktorej zamestnávateľ mohol skončiť pracovný
pomer okamžite alebo výpoveďou a v tomto smere absentuje skutkové vymedzenie dôvodu skončenia
pracovného pomeru tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, nakoľko je absolútne neurčité,
nemohol ani ustáliť, či žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom v predpísanej zákonnej lehote.
Poukázal na skutočnosť, že zmyslom zákonnej podmienky nezameniteľného skutkového vymedzenia
dôvodu výpovede, ako aj okamžitého skončenia zo strany zamestnávateľa je, aby nevznikli pochybnosti
o tom, z akého dôvodu bol pracovný pomer so zamestnancom skončený, pričom v tejto súvislosti
má právna úprava na zreteli ochranu zamestnanca ako slabšej strany pracovnoprávnych vzťahov
s tým, že absencia zákonných obsahových náležitostí výpovede aj okamžitého skončenia daných
zamestnávateľom má rovnako za následok ich neplatnosť, pričom neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru z tohto dôvodu uznal aj samotný žalovaný. K tvrdeniu žalovaného, ktorý vytknuté
porušenie pracovných povinností žalobcom považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny
uviedol, že za závažné porušenie pracovnej disciplíny považovali súdy neospravedlnenú absenciu
zamestnancov, výkon práce pre seba a iné osoby v pracovnom čase, nepovolené používanie dopravných
prostriedkov zamestnávateľa na súkromné cesty, opilstvo, majetkové a morálne delikty na pracovisku,
ublíženie na zdraví, nerešpektovanie príkazov nadriadených, urážky a podobne (R 18/1974), pričom
však konanie žalobcu by v prípade preukázania porušenia pracovnej disciplíny nedosiahlo intenzitu
závažného porušenia pracovnej disciplíny v naznačenom smere, nakoľko skutočnosť, že žalobca mal
opomenúť vložiť pečiatku vodiča do motorového vozidla, ktorý sa o tejto skutočnosti dozvedel až keď
sa nachádzal vo Viedni, nebolo jednoznačne preukázané, že uvedené bolo súčasťou jeho pracovných
povinností s tým, že na strane žalobcu nebol ani preukázaný zlý úmysel poškodiť žalovaného, a išlo by
len o nedbanlivosť, keď toto pochybenie napravil tým, že pečiatku následne ihneď doručil vodičovi do
Viedne. Súd prvej inštancie k argumentácii žalovaného, že mu žalobca spôsobil škodu vo výške nákladov
na cestu do Viedne a povinnosťou zabezpečiť pracovnú pohotovosť inej osoby na plnenie žalobcových
pracovných úloh uviedol, že žalovaný nekvantifikoval škodu, ktorá mu mala vzniknúť, a preto aj z tohto
dôvodu nemohol náležite posúdiť intenzitu porušenia pracovnej disciplíny.  Uviedol, že sa stotožnil s
tvrdením žalobcu, že žalovaný ho vopred neoboznámil s dôvodom výpovede a neumožnil mu vyjadriť sa
k nemu, pričom však nesplnenie si tejto povinnosti zo strany zamestnávateľa výpoveď neplatnou nerobí.
Výrok, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o náhrade mzdy žalobcu odôvodnil právne ust. § 79 ods. 1,
3 a 4, § 134 ods. 1, 2, 4 Zákonníka práce a vecne tým, že žalobcovi prislúcha právo na náhradu mzdy v
sume priemerného zárobku za obdobie od 07. 02. 2014 do 11. 02. 2014, vypočítanú zo mzdy zúčtovanej
zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v
rozhodujúcom období, keď podľa mzdového listu v kalendárnom štvrťroku predchádzajúcom štvrťroku, v
ktorom sa zisťuje priemerný zárobok, t. j. v období október - december 2013 predstavovala hrubá mzda
žalobcu 2. 550 eur (3 x 850 eur), náhrada mzdy za dovolenku v mesiaci december 2013 predstavovala
386, 36 eur a mzda za odpracovaný čas predstavovala 2. 163, 64 eur, pri počte odpracovaných hodín
v rozhodnom období 448 s tým, že priemerný hodinový zárobok zaokrúhlene predstavoval 4, 8296 eur
(2. 163, 64 eur/448 hod.) a nakoľko dni 08. 02. 2014 a 09. 02. 2014 pripadli na sobotu a nedeľu a
zamestnancovi patrí náhrada mzdy len za čas, ktorý by reálne odpracoval, keby nedošlo k neplatnému
skončeniu pracovného pomeru, žalobcovi nepriznal náhradu mzdy za dni, ktoré pripadli na víkend s
tým, že denný pracovný čas žalobcu predstavoval 8 hodín, a teda náhrada mzdy mu prislúcha za
24 hodín, t. j. za dni 07. 02. 2014, 10. 02. 2014 a 11. 02. 2014 spolu vo výške 115, 91 eur (4,8296
eur x 24 hod.). Uviedol, že žalobcovi nemohol priznať náhradu mzdy za dva mesiace z neplatného
okamžitého skončenia pracovného pomeru, nakoľko toto by bolo možné len za predpokladu, že by
žalobca netrval na ďalšom zamestnávaní a nakoľko žalobca v konaní pred súdom na pojednávaní dňa
31. 05. 2016 uviedol, že netrvá na ďalšom zamestnávaní, toto sa nemohlo vzťahovať na okamžité
skončenie pracovného pomeru, keďže žalobca pred začatím konania trval na ďalšom zamestnávaní, čo
mu aj žalovaný preukázateľne umožnil, z dôvodu ktorého dodatočné netrvanie na ďalšom zamestnávaní
z titulu, aby bola žalobcovi poskytnutá náhrada mzdy za dva mesiace, považoval za účelové. Súd prvej
inštancie vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že v prípade neplatnosti výpovede žalobcovi náhrada mzdy
nepatrí, nakoľko pokiaľ netrval na ďalšom zamestnávaní, platí právna domnienka, že pracovný pomer
sa skončil dohodou uplynutím výpovednej doby s tým, že až do jej uplynutia bol povinný vykonávať
prácu podľa pracovnej zmluvy (nakoľko predchádzajúce okamžité skončenie pracovného pomeru uznal
žalovaný za neplatné a umožnil žalobcovi ďalej vykonávať prácu), pričom žalobca sa do práce od
prevzatia okamžitého skončenia, t. j. odo dňa 07. 01. 2014 nedostavil, keď náhradu mzdy za výpovednú
dobu dvoch mesiacov v prípade, že zamestnanec netrvá na ďalšom zamestnávaní, možno priznať len
pokiaľ zamestnávateľ skončil neplatne pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe, avšak nie
výpoveďou, z dôvodu ktorého uplatnený nárok na náhradu mzdy presahujúcej 115, 91 eur vyhodnotil



ako nedôvodný, a preto žalobu vo zvyšku zamietol. Zamietnutie návrhu žalovaného na vylúčenie nároku
na náhradu mzdy na samostatné konanie odôvodnil právne ust. § 166 ods. 2 C. s. p. a vecne tým, že
náhrada mzdy ako nárok z neplatného skončenia pracovného pomeru bezprostredne súvisí s konaním o
určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nakoľko od rozhodnutia o platnosti, resp. neplatnosti
skončenia pracovného pomeru priamo závisí aj priznanie náhrady mzdy, a preto nejde tak o veci,
ktoré by sa na spojenie nehodili, pričom v súdnej praxi je bežné, že zamestnanci spolu s nárokom na
určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru uplatňujú aj náhradu mzdy. Výrok, ktorým rozhodol,
že žalobca má právo na náhradu trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, 2 C. s. p. a vecne tým,
že žalobca bol v konaní úspešný v časti určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
a výpovede a čiastočne pri uplatnenom nároku na náhradu mzdy a dospel k záveru, že podľa výsledku
konania prevažoval úspech žalobcu, a preto mu prináleží pomerná náhrada trov konania, keď o jej výške
bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p.

2.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o náhrade mzdy podal žalobca
v zákonnej lehote odvolanie a navrhol ho zmeniť a žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť mu náhradu
mzdy v sume 1. 679, 92 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň zobral svoju žalobu
v časti o zaplatenie istiny 1. 720, 08 eur späť. Uviedol, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne
posúdil, keď mu nepriznal náhradu mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov (§ 79 ods. 5 v spojení
s 79 ods. 4 písm. b/ Zákonníka práce), nakoľko tento nárok mu vznikol, keďže na ďalšom zamestnaní
netrval, z dôvodu ktorého nie je právne podstatná skutočnosť, že svoje rozhodnutie uviedol až na prvom
pojednávaní dňa 31. 05. 2016. Poukázal na skutočnosť, že náhrada mzdy predstavuje sankciu pre
zamestnávateľa a satisfakciu pre zamestnanca v prípade, ak dôjde k neplatnému skončeniu pracovného
pomeru a tým, že na ďalšom zamestnaní netrval, stratil benefit v podobe trvania pracovnoprávneho
vzťahu so žalovaným. Nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, ktorý jeho dodatočné netrvanie na
ďalšom zamestnávaní žalovaným vyhodnotil ako účelové, keďže tento záver žiadnym spôsobom v
napadnutom rozsudku neodôvodnil s tým, že po tom ako zaslal žalovanému oznámenie, že trvá na tom,
aby ho ďalej zamestnával, uzavrel nový pracovný pomer s iným zamestnávateľom, k čomu bol donútený
vplyvom nezákonného konania žalovaného, keď žiadny právny predpis platný na území Slovenskej
republiky mu nezakazuje uzavretie nového pracovného pomeru s iným zamestnávateľom počas trvania
pracovnoprávneho sporu s pôvodným zamestnávateľom. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný nemal
skutočný záujem na tom, aby ho ďalej zamestnával, nakoľko v liste zo dňa 15. 01. 2014 uviedol, že v
rámci výpovednej doby nariadi čerpanie nevyčerpanej dovolenky, resp. následne v liste zo dňa 10. 02.
2014 uviedol, že nemá námietky proti pokračovaniu vo výkone jeho práce, avšak iba počas výpovednej
doby, t. j. do 28. 02. 2014, čo je potrebné považovať za účelové a špekulatívne konanie žalovaného,
ktorý nemal vôbec záujem prideľovať mu prácu aj po skončení výpovednej doby.

3.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje rozsudok v napadnutom výroku
potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, nakoľko súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil ako
posúdil skutkové tvrdenia, právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré
nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil
aj s odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax s tým, že odôvodnenie rozsudku je presvedčivé a so
skutočnosťami, ktoré žalobca vo svojom odvolaní uviedol, sa vysporiadal. Poukázal na skutočnosť, že
odvolacím dôvodom žalobcu je síce právne posúdenie veci inak ako ho posúdil súd prvej inštancie
v napádanom rozhodnutí, avšak neuviedol, v čom nesprávne právne posúdenie spočíva a zároveň
nesprávne aplikoval na vec ustanovenia Zákonníka práce, podľa ktorých danú vec nie je možné správne
právne posúdiť. Uviedol, že žalobca žiadnym dôkazným prostriedkom nepreukázal svoje tvrdenie, že
ako zamestnávateľ nemal záujem na jeho ďalšom zamestnávaní, nakoľko na jeho výzvu podľa pracovnej
zmluvy do práce nenastúpil a dané tvrdenie je z hľadiska merita veci právne irelevantné s tým, že s
čiastočným späťvzatím žaloby nesúhlasí, keďže po podaní žaloby žalobcovi navrhoval zmier, na ktorý
nepristúpil, trval na svojom právnom názore o neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, z ktorého
aj odvodzoval nárok na náhradu mzdy v žalovanej výške, a na pojednávaní dňa 14. 06. 2016 navrhol
zmenu žaloby v tejto časti a žiadal zaplatiť náhradu mzdy v sume 3. 400 eur, a preto žalovaný žiadal,
aby o výške náhrady mzdy rozhodol odvolací súd.



4.

Žalobca, resp. jeho právny zástupca, ktorému bolo vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu doručené
dňa 09. 12. 2016, sa k nemu nevyjadril.

5.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l CSP
v znení účinnom od 01. 07. 2016 (Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý
verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. januára 2017 podľa § 378 ods. 1 v spojení  s § 219
ods. 3 CSP, pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich právni zástupcovia,
upovedomení zákonným spôsobom.

6.

Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky
vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP).

7.

Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že rozhodnutie v jeho napadnutej časti spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

9.

Predmetom odvolacieho konania je právne posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 115, 91 eur a vo zvyšku
žalobu žalobcu zamietol.

10.

Žalobca v priebehu odvolacieho konania zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 1. 720, 08 eur späť a
žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 1. 679, 92 eur titulom náhrady mzdy.

11.



Podľa § 370 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016),
ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.

Podľa § 370 ods. 2 CSP, súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov
nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie
zastaví.

12.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že s čiastočným späťvzatím nesúhlasí,
nakoľko žalobcovi po doručení žaloby navrhol uzavretie zmieru, s ktorým nesúhlasil, z dôvodu ktorého
žalovaný žiadal, aby o náhrade mzdy rozhodol odvolací súd.

13.

Z obsahu žaloby žalobcu vyplýva, že sa domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru zo dňa 30. 12. 2013 a výpovede, ktorá mu bola žalovaným daná dňa 15. 01. 2014, keď na
pojednávaní pred prvoinštančným súdom dňa 14. 06. 2016 navrhol pripustiť zmenu petitu jeho žaloby,
ktorú rozšíril o nárok na náhradu mzdy v sume 3. 400 eur za štyri mesiace titulom neplatnosti oboch
právnych úkonov (okamžité skončenie pracovného pomeru a výpoveď), pričom súd prvej inštancie
rozsudkom v napadnutej časti priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy v sume 115, 91 eur a vo zvyšku
jeho žalobu zamietol, t. j. v časti o zaplatenie náhrady mzdy vo výške 3. 284, 09 eur (3. 400 - 115, 91).

14.

Odvolací súd považuje za nutné uviesť, že žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadny dôvod
späťvzatia žaloby v časti o zaplatenie náhrady mzdy vo výške 1. 702, 08 eur, a nakoľko z obsahu spisu
vyplýva, že žalobca sám navrhol odročenie prvého nariadeného pojednávania v tomto spore dňa 17.
12. 2014 z dôvodu prebiehajúcich mimosúdnych rokovaní so žalovaným (v tomto štádiu konania bolo
predmetom sporu iba určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a výpovede, keďže
až na pojednávaní dňa 14. 06. 2016 rozšíril žalobu o náhradu mzdy) a žalovaný už vo svojom vyjadrení
k žalobe zo dňa 06. 05. 2014 vyjadril ochotu ukončiť spor súdnym zmierom (viď č. l. 14 spisu), posúdil
odvolací súd dôvody nesúhlasu žalovaného s čiastočným späťvzatím za vážne, nakoľko v dôsledku
zastavenia konania v späťvzatej časti by právne postavenie žalovaného zostalo neisté, a preto čiastočné
späťvzatie žaloby nepripustil.

15.

V posudzovanej veci sa žalobca domáhal náhrada mzdy za štyri mesiace (2 x 2), predstavujúcej náhradu
mzdy titulom neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru a neplatnej výpovede, pričom z
obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca vo svojom oznámení zo dňa 28. 01. 2014 po doručení
okamžitého skončenia pracovného pomeru žiadal, aby ho žalovaný naďalej zamestnával a prideľoval
mu prácu a po doručení výpovede, ktorej určenia neplatnosti sa v spore tiež domáhal, na ďalšom
zamestnávaní netrval a zároveň v konaní nebolo sporné, že žalovaný žalobcovi výzvou zo dňa 10. 02.
2014 oznámil, že nemá žiadne námietky proti jeho pokračovaniu vo výkone pracovných povinností podľa
pracovnej zmluvy a očakáva, že sa na pracovisko dostaví a pracovné povinnosti si plniť bude, ako aj
výzvou zo dňa 30. 04. 2014 žiadal, aby žalobca okamžite nastúpil do práce, t. j. žalovaný žalobcovi
pokračovanie v práci umožnil, avšak žalobca do práce nenastúpil, čím porušil pracovnú disciplínu. Z
obsahu spisu zároveň vyplýva, že žalobca až na pojednávaní dňa 31. 05. 2016 uviedol, že na ďalšom
zamestnávaní netrvá, a preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom
súdu prvej inštancie, že žalobcovi patrí náhrada mzdy v súvislosti s neplatným okamžitým skončením
pracovného pomeru iba za obdobie od 07. 02. 2014 do 11. 02. 2014, keď zároveň správne súd prvej
inštancie posúdil konanie žalobcu ako účelové, keďže aj podľa názoru odvolacieho súdu, jediným
zámerom žalobcu bolo poskytnutie náhrady mzdy.

16.



Z dikcie ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú
výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak
zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný
pomer nekončí (s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať,
aby zamestnanca naďalej zamestnával) a vtedy je zamestnávateľ povinný poskytnúť náhradu mzdy,
ktorá zamestnancovi patrí v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi,
že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo
ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

17.

Súd prvej inštancie preto rozhodol o náhrade mzdy žalobcu rozsudkom v jeho napadnutej časti týkajúcej
sa náhrady mzdy vecne správne, nakoľko v konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca sa do
zamestnania mal dostaviť dňa 12. 02. 2014 a nakoľko v práci nepokračoval, náhrada mzdy mu patriť
nemôže.

18.

Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym
záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie
spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 CSP aj v celom rozsahu poukazuje a preto tento rozsudok
vo výroku, ktorým žalobu žalobcu zamietol a vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu mzdy v sume 115, 91 eur ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.

19.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 2 CSP tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal náhradu trov konania v plnej
výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá CSP v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo



c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V
dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8Cpr/3/2014", "guid": "a2606923-3773-4cbb-9701-b976f2ebd50f:7df417aa-be9a-421b-84fd-e43294a6e4c7", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "39df9770-dfba-49e3-88e8-ff72fbc11ca3:d50fa9ab-cb88-434c-b722-efde259c61c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "8Cpr/3/2014", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 8Cpr/3/2014 z 17. 2. 2015", "sud": "Okresný súd Dunajská Streda", "datum_vydania": "2015-02-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/39df9770-dfba-49e3-88e8-ff72fbc11ca3:d50fa9ab-cb88-434c-b722-efde259c61c8"}], "citovane_v": []}