{"guid": "0cba5ee8-9892-4e28-a9db-9019ff1e5bcf:c92abcfe-523b-4b8e-9c11-248f4562ea84", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1315215350.1", "spisova_znacka": "14Co/331/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/331/2016 z 29. 4. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. apríla 2019, sp. zn. 14Co/331/2016, ECLI:SK:KSBA:2019:1315215350.1", "identifikacne_cislo": "1315215350", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Ing. Judita Gabonaiová Hrenčuková", "sudca_id": 658, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-ing-judita-gabonaiova-hrencukova-658", "datum_vydania": "2019-04-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c92abcfe-523b-4b8e-9c11-248f4562ea84", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1315215350.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1315215350.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1315215350.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/331/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315215350
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1315215350.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia
senátu JUDr. Darina Kuchtová a Mgr. Barbora Barteková v právnej veci žalobcu: K. D., nar. XX.XX.XXXX,
bytom v L., X. 3, štátny občan SR, v zastúpení: advokátska kancelária R. Šváby s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Plynárenská 7/A, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s. v skratke SLSP, a.s., so sídlom
v Bratislave, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, v zastúpení: JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., AK
Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, o zaplatenie 3.223,85 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III č.k. 44C/472/2015-109 zo dňa 09.03.2016, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 44C/472/2015-109 zo dňa
09.03.2016  p o t v r d z u j e .

Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súdu Bratislava III rozsudkom č.k. 44C/472/2015-109 zo dňa 09.03.2016  uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni 3.223,85 Eur istiny s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % p.a. zo sumy
92,11 EUR od 16.08.2012 do zaplatenia, trovy konania vo výške 193,- Eur za súdny poplatok a trovy
právneho zastúpenia vo výške 622,11 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala peňažného plnenia,
pričom posúdenie tohto nároku čo do platnosti zmluvy, na základe ktorej si žalobkyňa uplatňuje svoj
nárok už bolo vyriešené predchádzajúcimi rozsudkami, na základe ktorých bolo žalobkyni priznané
peňažné plnenie za predchádzajúce obdobie od 01.04.2010 do 30.06.2012. V konaní bolo preukázané,
že  žalobkyňa a žalovaný dňa 21.08.1996 uzavreli v zmysle § 842 O. z. Zmluvu o poskytovaní plnenia
z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s., ktorej predmetom bolo doživotné plnenie žalovaným
ako povinným v prospech žalobkyne vo výške 2.775,-Sk, t.j. 92,11 Eur mesačne na základe žiadosti
žalobkyne zo dňa 21.08.1996. Súd prvej inštancie sa zaoberal námietkou žalovaného, že záväzok
žalovaného voči žalobkyni zanikol z dôvodu nemožnosti plnenia (§ 575 a nasl. Občianskeho zákonníka)
a túto vyhodnotil ako nedôvodnú, keď žalovaným citované ust. § 27 ods. 8 Zákona o bankách podľa
názoru súdu prvej inštancie sa netýka vzťahov upravených predmetnou Zmluvou, t. j. interných vecí
banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, ale predmetné ustanovenie upravuje vzťahy banky
navonok, t. j. pri podnikaní banky, čo vyplýva zo začlenenia tohto ustanovenia v časti zákona o bankách
nazvanej „Požiadavky na podnikanie banky a pobočky zahraničnej banky“. Plnenie podľa predmetnej
zmluvy je výrazom realizácie politiky žalovaného v oblasti starostlivosti o bývalých zamestnancov.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že zmluvu o dôchodku nemožno považovať za zmluvu
uzatvorenú za nápadne nevýhodných podmienok v tom, že by sa ňou žalovaný zaviazal na hospodársky



neodôvodnené plnenie alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, nakoľko v
danom prípade išlo o zmluvu, ktorej možnosť uzatvorenia ako jeden zo zmluvných typov vyplýva priamo
zo zákona a preto predstavuje legitímny právny prostriedok na to, aby žalovaný ako zamestnávateľ
odmenil svojich dlhoročných zamestnancov odchádzajúcich do starobného a invalidného dôchodku za
ich kvalitu práce a dlhoročnú vernosť vo forme peňažného plnenia slúžiaceho na podporu zabezpečenia
ich životnej úrovne, ktorú dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity. Preto nejde o hospodársky
neodôvodnené plnenie, ktoré by zjavne nezodpovedalo poskytovanej protihodnote. Keďže právna
úprava prijatá v zákone o bankách sa nedotkla zmeny tvorby fondu (článok II bod 3 štatútu) alebo potreby
zmeny štatútu (článok V, bod 2) tak, že by tvorba fondu z použiteľného (čistého) zisku predstavovala
takú činnosť banky, v ktorej žalovaný nemôže ďalej pokračovať pre jej rozpor so zákonom, nemožno
vyvodiť záver                    o zániku záväzku žalovaného poskytovať žalobkyni plnenie zo zmluvy o
dôchodku                        v dôsledku nemožnosti plnenia podľa § 575 ods. 1 O.z..

4. Súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo
49/2012 zo dňa 29.04.2014, v ktorom Najvyšší súd skonštatoval, že zmluva                      o dôchodku
má presne vymedzený časový úsek svojej platnosti s presne určeným koncom, avšak neurčitého
trvania. Pojmovým znakom zmluvy o dôchodku je práve neurčitosť trvania doby, počas ktorej právo
na vyplácanie dôchodku trvá v tom zmysle, že účastníci vzťahu nevedia určiť konkrétnu dĺžku trvania
ich záväzku. Cieľom celého systému podporného dôchodkového fondu bol výrazný humánny spôsob
sociálnej a ekonomickej stabilizácie zamestnancov. Žalovaný vstupoval do tohto právneho vzťahu
celkom dobrovoľne, bol to práve on, kto motivoval svojich zamestnancov k odchodu do starobného
dôchodku v protihodnote s poskytnutím dôchodku. Žalovaný si musel byť od začiatku vedomý dôsledkov
spojených s týmto zmluvným záväzkom (t. j. doba trvania). Nič nebránilo žalovanému, aby si dojednal
možnosť ukončenia zmluvy o dôchodku za vopred stanovených podmienok. Situácia, že žalovaný dospel
neskôr po uzatvorení týchto zmlúv k záveru o ich finančnej nevýhodnosti, predsa nemôže byť právnym
základom pre porušenie zásady \"pacta sunt servanda\". Najvyšší súd vyslovil názor, že v týchto prípadoch
nemožno tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka a výpoveď
daná žalovaným je preto neplatná.

5. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie považoval nárok žalobkyne za dôvodný, keď zmluva o dôchodku
trvá, na jej základe je žalovaný povinný plniť žalobkyni sumu podľa zmluvy a zaviazal žalovaného na
platenie 3.223,85 Eur za obdobie od augusta 2012 do júna 2015 (t. j. za celkom 35 mesiacov) spolu
s príslušenstvom, a to až do zaplatenia. Keďže podľa zmluvy bol žalovaný povinný vyplácať žalobkyni
zmluvou určenú sumu 92,11 Eur (2.775,- Sk) mesačne k 15. dňu každého mesiaca. Predchádzajúcimi
rozsudkami bol zaviazaný žalovaný zaplatiť žalobkyni mesačné plnenia naposledy do júla 2012, takže
sa dostal počnúc dňom 16.08.2012 do omeškania a preto súd prvej inštancie žalobkyni priznal od tohto
dátumu úrok z omeškania z uvedenej sumy, pričom súd prvej inštancie vychádzal z ustanovenia § 10
c) nariadenia vlády č. 87/1995 Zb., podľa ktorého ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013,
výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania
po 31. januári 2013. Vzhľadom na to, že zmluva o dôchodku bola medzi účastníkmi uzavretá pred
01.02.2013, výšku úrokov z omeškania súd prvej inštancie posudzoval podľa predpisov účinných k
31.01.2013 a priznal úrok z omeškania.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. podľa zásady úspechu
a žalobkyni, ktorá mala vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania.

7. Žalovaný doručil súdu v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že napadnutý rozsudok považuje
za vecne nesprávny, pretože znamená zásah do ochrany vlastníckeho práva žalovaného, zvýhodňuje
žalobkyňu na úkor žalovaného a nerešpektuje základné právo žalovaného na ochranu vlastníctva
majetku. Majetok banky je zákon chránený tak, aby z tohto majetku nemohli byt poskytnuté plnenia v
rozpore s ustanoveniami zákona o bankách, vzhľadom na právne postavenie banky, upravené osobitným
predpisom, ktorým je Zákona             č. 483/2001 Z.z. o bankách. Celým zdôvodnením okolnosti, prečo
sa na vec nemá použiť Zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách, súd prvej inštancie popiera základný účel
tohto zákona, vyjadrený v ustanovení § 1 tohto zákona. Podľa žalovaného dospel súd prvej inštancie na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to konkrétne, že zmluvu o dôchodku
posudzoval ako zmluvu, ktorá nezaväzuje žalovaného poskytovať hospodársky neodôvodnené plnenie,
keď išlo o agendu personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov v snahe zabezpečiť
sociálnu starostlivosť o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku. Ustanovenie § 119 ods. 3 veta za



bodkočiarkou tohto zákona zákonodarca neobmedzil len na bankové činnosti banky alebo podnikanie
banky, pretože také obmedzenie tu nie je uvedené. Je len logické, že také obmedzenie v zákone nie
je, pretože bankové činnosti sú v súlade so zákonom o bankách, ale účelom ustanovenia § 119 ods. 3
veta za bodkočiarkou bolo práve zamedziť banke pokračovať v iných než takých činnostiach, ako sú v
súlade so zákonom                o bankách. Právny vzťah žalobkyne a žalovanej je pritom podľa žalovaného
vzťahom banky    a iného subjektu, pretože zmluva o dôchodku nebola uzatvorená skôr, ako sa skončil
pracovnoprávny vzťah žalobkyne ku žalovanej. Skutočnosť, že aj v tejto veci ide o vzťahy súvisiace s
organizáciou, riadením, resp. podnikaním žalovaného - banky so sídlom na území Slovenskej republiky
je preukázaná Štatútom Podporného dôchodkového fondu Slovenskej štátnej sporiteľne, v ktorého
článku I. sa uvádza, že podporný dôchodkový fond Slovenskej štátnej sporiteľne (SŠTSP) slúži, okrem
iného, na podporu stabilizácie pracovníkov SŠTSP. Podpora stabilizácie pracovníkov banky je vzťahom
nepochybne súvisiacim s organizáciou, riadením, a čiastočne podnikaním žalovaného ako banky. Je
zrejmé, že zmluvu o dôchodku banka neuzatvorila pri bankovej činnosti banky, pretože poskytovanie
plnenia bez protiplnenia nie je bankovou činnosťou. Avšak práve na také prípady sa vzťahuje právna
úprava § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou Zákona o bankách. Napadnutý rozsudok vychádza        z
nesprávneho právneho posúdenia veci preto, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval na vec sa
vzťahujúcu právnu normu, a to Zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách, pričom mal aplikovať ustanovenie §
27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, súd
prvej inštancie následne neaplikoval na vec ani ustanovenie  § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka; a
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v rozpore so skutočným
stavom, keď neexistuje protiplnenie zo zmluvy o dôchodku pre žalovaného, a tiež napriek nezisteniu
hospodárskeho odôvodnenia pre plnenie zmluvy o dôchodku, v rozpore s ustanovením § 27 ods. 8
Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách konštatoval nepodložené skutkové zistenie, že nešlo o plnenie banky
za nápadne nevýhodných podmienok. Pri aplikovaní týchto ustanovení záväzok na plnenie zo Zmluvy
o dôchodku voči žalobkyni zanikol, ak by predtým existoval, pretože plnenie zo Zmluvy                o dôchodku
sa stalo nemožné v zmysle ustanovenia § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka,               s poukázaním
na ustanovenie § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou Zákona č. 483/2001
Z.z a to z dôvodu, že banka nesmie poskytovať plnenie bez poskytnutia protihodnoty, ani hospodársky
neodôvodnené plnenie. Lenže na základe Zmluvy o dôchodku neexistuje žiadne protiplnenie žalobkyne
voči žalovanému, žiadne nikdy neexistovalo zo zmluvy o dôchodku. Zmluva o dôchodku nie je zmluvou
medzi zamestnancom                               a zamestnávateľom, z dôvodu jej neskoršieho uzatvorenia
až po skončení pracovného pomeru. Taktiež súd prvej inštancie prijal neodôvodnené skutkové zistenie,
že zo strany žalovaného sa jednalo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti pracovníka odchádzajúceho
do dôchodku v čase po skončení ich pracovného pomeru. Na záver žalovaný navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol.

8. Súdu prvej inštancie doručila žalobkyňa vyjadrenie k odvolaniu žalovaného. Žalobkyňa sa
nestotožňuje s tvrdením žalovaného o údajnej nesprávnej aplikácii Zákona                o bankách v
napadnutom rozsudku. Zo systematického výkladu zaradenia §27 ods. 12 do 6. časti Zákona o bankách s
názvom „Požiadavky na podnikanie banky a pobočky zahraničnej banky“ vyplýva, že zákonodarca nemal
v úmysle zakázať bankám uzavieranie akýchkoľvek zmlúv, a teda aj zmlúv s vlastnými zamestnancami,
ktorých predmetom je plnenie ako realizácia sociálnej politiky zamestnávateľa voči zamestnancom,
ale len tých zmlúv, ktoré vyslovene súvisia s podnikateľskou činnosťou banky. Nárok žalobkyne nie
je nárokom, ktorý vznikol v rámci vykonávania podnikateľskej činnosti žalovaného, či v rámci činnosti
žalovaného vo vzťahu k jeho klientom, ale v rámci vzájomného vzťahu medzi žalovaným                 a
jeho bývalým zamestnancom, žalobkyňou. Tvrdenie žalovaného, že Zmluva o dôchodku zanikla z
dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia, je nepravdivé, keďže poskytovanie plnenia z PDF nespadá
pod podnikateľskú činnosť banky, a preto ako také nie je v zmysle ustanovenia § 27 ods. 12 Zákona
o bankách zakázané. Navyše v zmysle ustanovenia § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou v prípade,
ak by sa banka dostala do rozporu so svojou povinnosťou nepokračovať v činnosti v rozpore so
Zákonom o bankách, nespôsobilo by to automaticky neplatnosť plnenia zo zmlúv uzatvorených v
rozpore s ustanovením § 27 ods. 12. 9. Taktiež žalobkyňa poukázala a contrario na ustanovenie §
119 ods. 3 Zákona                         o bankách posledná veta, ktorá jasne stanovuje ex lege
neplatnosť ustanovení stanov banky, ktoré nie sú zosúladené so Zákonom o bankách. Žiadna takáto
ex lege neplatnosť zmlúv uzatvorených v rozpore s § 27 ods. 8 Zákona o bankách však Zákonom
o bankách stanovená nie je. To znamená, že zákonodarca nepredpokladal ako následok rozporu so
Zákonom                   o bankách zánik právnych vzťahov s tretími osobami, ktoré vznikli pred účinnosťou
Zákona  o bankách. Ďalej má žalobkyňa za to, že zmluvný typ zmluva o dôchodku jednoznačne nemôže



byť považovaná za zmluvu uzatváranú za nápadne nevýhodných podmienok pre jednu zo zmluvných
strán. Pokiaľ by tomu tak bolo, nebola by zákonodarcom v tejto podobe ako zmluvný typ upravená v
OZ. Žalobkyňa svojou každodennou dlhoročnou prácou pre žalovaného sa nemalou mierou zaslúžila
o súčasné postavenie žalovaného na bankovom trhu. Preto protihodnota plnenia žalovaného bola zo
strany žalobkyne poskytnutá. Aj keby bolo možné pripustiť tento argument žalovaného, tak „Podporný
dôchodkový fond“ žalovaného (ďalej len „PDF“) bol vytvorený dňa 28.06.1993. V zmysle PDF mali byť
plnenia z neho vyplývajúce vyplácané počnúc mesiacom, nasledujúcim po mesiaci, v ktorom začal
príjemca poberať starobný dôchodok. Napriek tomu, že Zmluva o dôchodku bola uzatvorená až po
skončení pracovného pomeru, protihodnota plnenia žalovaného bola poskytnutá zo strany žalobkyne
vo vzťahu k Zmluve o dôchodku ešte za trvania pracovného pomeru, nakoľko žalobkyňa poskytovala
protiplnenie žalovanému ešte viac než tri roky po tom, ako bol PDF vytvorený. Ani v prípade, ak by
Zmluva o dôchodku bola zmluvou uzatvorenou za nápadne nevýhodných podmienok pre žalovaného,
tak platnosť takejto zmluvy nezaniká a nezaniká ani povinnosť z takejto zmluvy poskytovať plnenie. V
zmysle ustanovenia § 116 Zákona                        o bankách sa nároky, ktoré vznikli do účinnosti Zákona
o bankách spravujú podľa vtedajších právnych predpisov. Právnym predpisom upravujúcim oprávnenie
žalovaného zriadiť PDF bolo nariadenie vlády Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky č. 577/1990
Zb.,                        o finančnom hospodárení štátnych podnikov (ďalej len „Nariadenie vlády“).
Použitie prostriedkov Fondu vytvoreného zo zisku žalovaného, s ktorým môže žalovaný po splnení si
zákonných povinností (povinné prídely do zákonných fondov atď.) voľne disponovať, na účel určený
žalovaným podľa vlastného uváženia, je pritom podľa názoru žalobkyne výsledkom realizácie ústavného
práva žalovaného na podnikanie a súčasťou ústavou garantovaného vlastníckeho práva. Žalobkyňa má
za to, že Zákon o bankách v žiadnom svojom ustanovení nelimituje oprávnenie bánk použiť po splnení
si zákonných povinností (povinné prídely do zákonných fondov atď.) svoj zisk podľa vlastného uváženia.
Podľa žalobkyne, tak ako žalovaný môže svoj disponibilný zisk rozdeliť v podobe dividend a tantiém
svojim akcionárom a členom predstavenstva resp. dozornej rady, môže rozhodnúť aj o použití tohto
disponibilného zisku na doplnenie Fondu, z ktorého je vyplácané plnenie zo zmlúv                         o dôchodku,
vrátane predmetnej Zmluvy o dôchodku. Žalobkyňa má za to, že súd prvej inštancie sa s predmetnými
argumentmi dostatočne vysporiadal. Žalobkyňa je ďalej toho názoru, že konanie žalovaného nielenže
zaťažuje súdy, ale je taktiež v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko účelom PDF bolo v zmysle článku I
Štatútu PDF ocenenie vernosti žalobkyne ako zamestnanca k žalovanému a kvality jeho práce a podpora
jeho stabilizácie. Neplnením zo strany žalovaného dochádza k podstatnému zníženiu životnej úrovne
žalobkyne. Žalobkyňa preto navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a zároveň si uplatnil
náhradu trov v odvolacom konaní vo výške 155,70 EUR za 1 úkon právnej služby. Ďalšie vyjadrenia
doručené súdu neboli.

10. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok,
účinný od 1.7.2016, (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá
CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Krajský súd preto prejednal odvolanie žalovaného ako súd odvolací podľa § 34
CSP, v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP.

11. Odvolací súd  po preskúmaní odvolacích námietok žalovaného dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie                       v potrebnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, keď riadne, nadväzne a zrozumiteľne
vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty procesných strán, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil. Možno preto konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
je odôvodnené v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne
správne.

12. Odvolací súd považoval za potrebné v predmetnej veci uviesť nasledovné: Súd prvej inštancie
dospel k správnemu právnemu záveru, že Zmluva o poskytovaní plnenia                             z
„Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a. s., uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným
zo dňa 21.08.1996 je zmluvou platnou, keďže spĺňa všetky náležitosti zmluvy o dôchodku, nesúhlasiac
s tvrdením žalovaného, že sa môže účinne brániť ustanoveniami zákona o bankách, keď danú zmluvu
považoval za zmluvu, ktorá ho zaviazala na hospodársky neodôvodnené plnenie.



13.  Nebolo možné sa stotožniť s argumentáciou žalovaného v podanom odvolaní, že zmluva o dôchodku
zanikla vzhľadom na ust. § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, podľa ktorého banka nemôže
uzatvárať zmluvy, ktoré ich zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenia alebo na plnenie zjavne
nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. O účelovosti tejto obrany svedčí to, že uvedená právna
úprava bola zavedená s účinnosťou od 01.01.2002 v ust. § 27 ods. 5 (a až od 01.01.2007 v ust. § 27
ods. 8) zák. č.483/2001 Z. z.                o bankách. Uvedené ustanovenie je zakomponované v zák. č.
483/2001 Z. z. o bankách v šiestej časti upravujúcej požiadavky na podnikanie banky, a teda sa vzťahuje
na bankovú činnosť (§ 2 ods. 5), prípadne iné činnosti, ktoré smie banka vykonávať pre iného v súvislosti
s jej prevádzkou (§ 2 ods. 10).

14. V danom prípade vystupoval žalovaný ako bývalý zamestnávateľ, vo vzťahu ku svojmu dlhoročnému
zamestnancovi ,odchádzajúcemu do dôchodku a obsahovou náplňou zmluvného vzťahu bolo
poskytnutie sociálnej výhody z podporného dôchodkového fondu slúžiaceho na podporu zabezpečenia
životnej úrovne, ktorú pracovníci dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti,
kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov; zo strany žalovaného išlo o zabezpečenie
sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, zmluvu so žalobkyňou teda žalovaný
neuzatváral ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti a nešlo ani o vzťah banky s klientom.
Plnenie podľa predmetnej zmluvy je výrazom realizácie politiky žalovaného v oblasti starostlivosti o
bývalých zamestnancov. V zmysle podporného dôchodkového fondu mali byť plnenia z neho vyplývajúce
vyplácané počnúc mesiacom, nasledujúcim po mesiaci, v ktorom začal príjemca poberať starobný
dôchodok. Napriek tomu, že Zmluva o dôchodku bola uzatvorená až po skončení pracovného pomeru,
protihodnota plnenia žalovaného bola poskytnutá zo strany žalobkyne vo vzťahu k Zmluve o dôchodku
ešte za trvania pracovného pomeru, nakoľko žalobkyňa poskytovala protiplnenie žalovanému ešte viac
než tri roky po tom, ako bol podporný dôchodkový fond vytvorený.

15. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal s argumentáciou
žalovaného aj vzhľadom k tomu, že predmetná otázka už doterajšou judikatúrou  riešená bola, na ktorú
aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal (rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 5 MCdo49/2012 zo dňa 29.04.2014).

16. Odvolací súd poukazuje aj na názor Ústavného súdu SR (uznesenie zo dňa 24 júla 2013, č.k. IV. ÚS
457/2013-11), podľa ktorého plnenie žalovaného na základe Zmlúv                       o poskytovaní plnenia z
„Podporného dôchodkového fondu“ nemožno považovať za hospodársky neodôvodnené plnenie alebo
za plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. Toto plnenie totiž je výrazom realizácie
politiky žalovaného v oblasti starostlivosti o bývalých zamestnancov. Nemožno urobiť záver o tom, že
predmetné zmluvy boli uzatvorené za nápadne nevýhodných podmienok pre žalovaného (§ 27 ods. 8
zák.                     č. 483/2001 Z. z.). Preto plnenie z podporného dôchodkového fondu nie je činnosťou,
ktorá by bola v rozpore so zákonom č. 483/2001 Z. z. (§ 119 ods. 3 prvá veta za bodkočiarkou zák. č.
483/2001 Z. z.). V dôsledku toho ani nemožno uvažovať o nemožnosti plnenia                            z
predmetnej zmluvy v zmysle § 575 Obč. zák., ako to namietal žalovaný.

17. Odvolací súd len pre úplnosť vo veci dodáva, že v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy
zmluvy o dôchodku by bolo pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola (v
takýchto prípadoch) narušená aj možnosťou povinnej osoby kedykoľvek takýto zmluvný vzťah ukončiť. V
takýchto veciach je preto vylúčené tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. K tejto právnej otázke už Ústavný súd SR vyslovil právny názor vo viacerých svojich
rozhodnutiach (napr.               v náleze sp. zn. II. ÚS 26/2012 z 25. apríla 2012, v uznesení sp. zn. IV.
ÚS 550/2012 zo 7. novembra 2012 a uznesení sp. zn. II. ÚS 505/2012 z 13. novembra 2012).

18. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1,2 CSP ako vecne
správny potvrdil.

19. Žalobkyňa ako úspešná strana sporu aj v odvolacom konaní má podľa § 255 ods. 1  CSP nárok na
náhradu trov odvolacieho konania. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa §
255 odsek 1 v spojení s § 262 odsek 1 C.s.p. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech,
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu  100%. V zmysle § 262 odsek 2 C.s.p.
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.



20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu  je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu  záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/  je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§  421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva  v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom                  (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické  vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa                (§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že                         v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).



Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "44C/472/2015", "guid": "135ad5de-e711-4d3d-9a69-6762aa1a4098:f8f24d5a-77aa-4536-a049-4bbf11c26a8a", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d0a765e0-5ec7-497a-886f-76e7f6f1df2e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 457/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 457/2013 z 24. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-24", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d0a765e0-5ec7-497a-886f-76e7f6f1df2e"}, {"guid": "ussr:0f05195b-d027-46c2-90be-157d5207e4e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 505/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 505/2012 z 13. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-13", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0f05195b-d027-46c2-90be-157d5207e4e3"}, {"guid": "ussr:44f88110-41af-47b8-a052-8844ee37cee9", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 550/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 550/2012 z 7. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-07", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:44f88110-41af-47b8-a052-8844ee37cee9"}, {"guid": "ussr:c0a01e18-14b1-4b8a-9d37-47bd106336bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 26/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 26/2012 z 25. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-25", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0a01e18-14b1-4b8a-9d37-47bd106336bb"}, {"guid": "27a08ad6-d109-4fa5-9925-a96383717efa:5698f3ca-d814-46fe-a8cb-8ab3cd63ebc4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1310206165.1", "spisova_znacka": "5MCdo/49/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/49/2012 z 28. 4. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-04-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1310206165.1"}], "citovane_v": []}