Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/9/2015 z 19. 4. 2016
Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. apríla 2016, sp. zn. 6Sžf/9/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:2014200359.1
Najvyšší súd | 6Sžf/9/2015 | ECLI:SK:NSSR:2016:2014200359.1 | 2016-04-19 | Uznesenie
Citované ustanovenia: § 50 zákona č. 563/2009 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d0130cf5-fa06-4009-b196-de681f0acb41
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:2014200359.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžf/9/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200359
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:2014200359.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: INGWE ANWARUNYA, s.r.o., so sídlom
Priemyselná 786, Michalovce, (predtým CARAT Distillery, spol. s r.o., so sídlom Senecká cesta 23,
931 01 Šamorín), IČO: 36 272 612, právne zastúpený: JUDr. Peter Rokaš, advokát, Plynárenská 1,
Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100902/133080/2014/CI zo dňa 21.
marca 2014, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/85/2014-44 zo
dňa 13. novembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/85/2014-44 zo dňa 13.
novembra 2014  z r u š u j e  a vec mu  v r a c i a  na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Krajský súd v Trnave napadnutým rozsudkom rozhodnutie žalovaného správneho orgánu č.
1100902/133080/2014/CI zo dňa 21. marca 2014 zrušil podľa § 250j ods. 2, písm. e/ O.s.p. a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo
výške 70 eur za súdny poplatok a 340,89 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí
posudzoval v intenciách ustanovenia § 50 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní - daňového
poriadku, a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších prepisov (ďalej len zákon č.
563/2009 Z.z. alebo daňový poriadok) v spojení s § 16 ods. 1, 3, 7, 8, 12, 17 zákona č. 530/2011 Z.z.
o spotrebnej dani z alkoholických nápojov účinného od 01.09.2012 (ďalej len zákon č. 530/2011 Z.z.),
ktorú právnu úpravu citoval, postupom podľa ustanovení piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho
poriadku.

Krajský súd z administratívneho spisu zistil, že žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím potvrdil
rozhodnutie Colného úradu Trnava č. 1095838/1/17546/2014 zo dňa 13.01.2014, ktorým Colný úrad
Trnava uložil žalobcovi poukazom na § 50 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z.z., aby v prípade, že by
súčet spotrebnej dane z liehu (ďalej len „daň“), ktorá vznikla uvedením alkoholického nápoja, ktorým je
lieh („ďalej len lieh“) do daňového voľného obehu daňovým subjektom v zdaňovacom období január 2014
a ktorá nebola zaplatená a dane pripadajúcej na celkové množstvo liehu, uvedené do daňového voľného
obehu daňovým subjektom za zdaňovacie obdobie február roku 2014 („ďalej len súčet nezaplatenej
dane“) bol vyšší ako rozdiel sumy zloženej zábezpeky na daň podľa § 16 zákona č. 530/2011 Z.z. o
spotrebnej dani z alkoholických nápojov v znení neskorších predpisov („ďalej len zákon č. 530/2011 Z.z.“)
a sumy zábezpeky na daň pripadajúcej na lieh prepravovaný v pozastavení dane, sa zdržal uvedenia
liehu do daňového obehu za zdaňovacie obdobie február roku 2014 bez predchádzajúceho zloženia
peňažnej sumy na účet správcu dane číslo 500152-8027854512/8180 s použitím variabilného symbolu



0030500002 tak, aby súčet nezaplatenej dane bol vždy nižší alebo rovný, ako súčet sumy zloženej
zábezpeky na daň podľa §16 zákona č. 530/2011 Z.z. (zníženej o sumu zábezpeky na daň pripadajúcu
na lieh prepravovaný v pozastavení dane) a zloženej peňažnej sumy, nakoľko je odôvodnená obava, že
nesplatná alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná alebo že v
tejto dobe bude vymáhanie spojené so značnými ťažkosťami.

Krajský súd konštatoval, že pokiaľ ide o žalovaným namietanú nemožnosť preskúmania rozhodnutia
predbežnej povahy súdom, vzhľadom na sankčný charakter napadnutého rozhodnutia nemožno vylúčiť,
že postih uložený týmto rozhodnutím nie je spôsobilý privodiť ujmu na právach žalobcu a to aj v prípade,
ak ide o rozhodnutie dočasného charakteru a za tohto stavu nemožno nevziať do úvahy, či základné
práva a slobody nemôžu byť takýmto rozhodnutím dotknuté, hoci je dočasne a nie trvalé. Uviedol,
že minimálne skúmanie odôvodnenosti a primeranosti použitia konkrétneho spôsobu predbežného
opatrenia autoritatívnym spôsobom zo strany správcu dane voči daňovému subjektu a to vzhľadom na
možný zásah do výkonu jeho základných práv a slobôd ešte pred konečným určením daňovej povinnosti,
vyžaduje prípustnosť prieskumu na úrovni súdnej jurisdikcie bez ohľadu na časovo presne nevymedzenú
dočasnosť predbežného opatrenia, majúc za to, že takéto rozhodnutie je možné preskúmať súdom.

Krajský súd sa v prvom rade považoval za potrebné vysporiadať s opakovane vznášanou námietkou,
že napadnuté rozhodnutie majúce dočasný charakter nepodlieha súdnemu prieskumu. Vzhľadom na
žalobcom citovanú judikatúru, ako aj ustálenú prax súdov považuje za rozhodujúcu skutočnosť, že sa
jedná o rozhodnutie, dôsledkom ktorého je zásah do základných práv a slobôd žalobcu, a ako také
nesmie byť vylúčené zo súdneho prieskumu (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR). Nemožno neprihliadnuť na
právny názor vyslovený v obdobnej veci v uznesení NS SR 4 Sžf/70/2012 zo dňa 23.04.2013, v zmysle
ktorého minimálne skúmanie odôvodnenosti a primeranosti použitia konkrétneho spôsobu predbežného
opatrenia autoritatívnym spôsobom zo strany správcu dane voči daňovému subjektu, a to vzhľadom
na možný zásah do výkonu jeho základných práv a slobôd ešte pred konečným určením daňovej
povinnosti, vyžaduje prípustnosť prieskumu na úrovni súdnej jurisdikcie, bez ohľadu na časovo presne
nevymedzenú dočasnosť predbežného opatrenia.

V predmetnej veci, že správca dane dospel k záveru o podozrení, že žalobca ako prevádzkovateľ
daňového skladu v zmysle § 14 zák. č. 530/2011 Z.z. sa dopustil porušenia právnych predpisov v
zmysle § 47 ods. 1 písm. e) zák. č. 105/2004 Z.z. v súvislosti so spochybneným vyvezením 7.580.000
kontrolných známok z územia Slovenskej republiky a ich odovzdaním zahraničnému výrobcovi liehu,
ako aj s ich nevrátením na územie Slovenskej republiky a ich odovzdaním zahraničnému výrobcovi liehu,
ako aj s ich nevrátením na územie Slovenskej republiky. Za dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia
súd považuje skutočnosť, že bolo vydané na základe informácií a dôkazov, zabezpečených Kriminálnym
úradom finančnej správy od Colnej správy Ruskej federácie, s ktorými sa jednak žalobca nemal možnosť
oboznámiť a jednak žalovaný nedostatočne, resp. nijako nevyhodnotil v odôvodnení rozhodnutia rozpor
medzi obsahom dôkazov predložených žalobcom (osvedčujúcich riadny vývoz známok a ich zničenie)
a informácií, ktoré mali k dispozícii z vlastných zdrojov správne orgány. Je pravdou, že pre vydanie
predbežného opatrenia v zmysle § 50 zák. č. 563/2009 Z.z. postačuje „odôvodnená obava“, avšak
je potrebne trvať na tom, aby sa správny orgán v odôvodnení rozhodnutia dostatočne vysporiadal
so splnením podmienok na vydanie predbežného opatrenia aj z tohto hľadiska, pričom je potrebné
vyhodnotiť aj širšie okolnosti prípadu, vrátane žalobcom namietanej daňovej spoľahlivosti v súvislosti s
upustením od povinnosti mať zloženú zábezpeku na daň. Tento postup je nevyhnutný pre zabezpečenie
na zabezpečenie zákonom garantovaných práv daňovníka, ako účastníka správneho konania, vrátane
práva na súdnu ochranu.

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci súdneho prieskumu súd musí prihliadať
na procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe. Vzhľadom na záver, že v konaní
správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia, súd napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. a vec vrátil správnemu
orgánu na ďalšie konanie.

Len pre úplnosť krajský súd uviedol, že nepovažuje za dôvodne opakované poukazy na vzťah daňovej
zábezpeky ako špeciálneho inštitútu (majúceho prednosť) a predbežného opatrenia ako všeobecného
inštitútu, ktorý podľa názoru žalobcu v prípade upustenia od povinnosti zložiť daňovú zábezpeku vylučuje



možnosť uložiť predbežné opatrenie v zmysle § 50 zák. č. 563/2009 Z.z. Ide o dva inštitúty využiteľné
v daňovom konaní, síce s rovnakým účelom (zabezpečenie riadneho platenia daní), avšak s odlišnými
právnymi dôvodmi a zákonnými podmienkami ich aplikácie.

Krajský súd rozhodovanie o náhrade trov konania odôvodnil podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že
úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania, ktoré mu vznikli zaplatením súdneho poplatku a
právnym zastúpením.

II.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalovaný. Žiadal, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
alternatívne, aby napadnutý rozsudok krajského súdu  zmenil tak, že žalobu zamieta.

V dôvodoch odvolania žalovaný namietal, že krajský súd  na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým záverom (§ 205 ods. 2, písm. d/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/).
Žalovaný vytýkal krajskému súdu, že v rozsudku dochádza ku skutkovým a právnym záverom, ktoré iba
stručne konštatuje, avšak neuvádza dôvody ako k nim dospel, pritom na druhej strane neprihliada na
skutočnosti, ktoré žalovaný k tvrdeniam žalobcu v konaní uvádzal, majúc za to, že uvedené závery, o
ktoré súd opiera svoje rozhodnutie, sú navyše  bezpredmetné k meritu veci, keďže nekorešpondujú k
rozhodujúcim sporným otázkam strán v spore.

Žalovaný nesúhlasil ani s argumentáciou súdu prvého stupňa, týkajúcou sa nevylúčenia rozhodnutia zo
súdnemu prieskumu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. Nesúhlasil tiež s tvrdením súdu prvého stupňa,
keď predbežné opatrenie podľa § 50 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. označil za inštitút so sankčným
charakterom. Zastával názor, že zo samotnej povahy daného inštitútu, spôsobu jeho zadefinovania v
zákone, zaradenia v systematike zákona, účelu, ak ako aj dopadu v konkrétnom daňovom prípade,
nemôže ísť o inštitút so sankčným charakterom, ale o preventívny zabezpečovací inštitút, keďže
správca dane predbežným opatrením nesankcionuje žalobcu, avšak iba preventívne chráni fiškálne
záujmy Slovenskej republiky. Mal zato, že pre účely pristúpenia súdu k súdnemu prieskumu rozhodnutia
správneho orgánu podľa § 247 a nasl. O.s.p. v spojení s článkom 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
musí byť výslovne zrejmé, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, pričom namietané dotknutie práv mal v súdnom konaní preukázať žalobca a súd pre
účely neuplatnenia postupu podľa § 248 písm. a/ O.s.p. mal minimálne v konečnom meradle deklarovať,
či k dotknutiu základných práv a slobôd žalobcu došlo alebo nie, avšak súd prvého stupňa neuvádza, aké
základné práva a slobody žalobcu mali byť rozhodnutím žalovaného dotknuté a v čom spočíva uvedené
dotknutie. V danej súvislosti dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/42/2008 zo
dňa 19.08.2008.

Žalovaný nesúhlasil ani s argumentáciou súdu prvého stupňa vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu.
Uviedol, že predložením príslušných odpovedí Ruskej správy zo dňa 21.06.2013 žalovaný nechcel
právne brániť svoje rozhodnutie v súdnom konaní, ale iba na dokreslenie z pozície de lege - ferenda
reagoval na tvrdenia žalobcu, ktorými sa vo veci stavia do pozície dobromyseľného poškodeného
subjektu, majúc za to, že ak súd v odôvodnení rozsudku svoje rozhodujúce závery spája s týmito
listinami, bolo dôvodné zo strany súdu v rozsudku uviesť spôsob, akým sa súd s príslušnými dokumentmi
oboznámil.

Ďalej žalovaný namietal, že nie je mu ani zrejmé prečo k identifikácii a konkretizácií dôvodov vzniku
podozrenia z nezákonného nakladania s kontrolnými známkami malo dôjsť až v rámci odvolacieho
správneho konania, keďže žalovaný rozhodoval v odvolacom konaní na právnom a skutkovom podklade
postúpenom colným úradom. Poukázal na to, že vo svojom rozhodnutí obšírnejšie zaujíma právne a
skutkové názory, ale nie mimo medzí uvedených colným úradom, reagujúc tým na každú námietku
žalobcu,  uvedenú v jeho obšírnom odvolaní, doplniac, že ak žalobca rozvádzal skutočnosti, ktoré mali
dokazovať, že vyviezol kontrolné známky na územie Ruska, hoci nesúviseli s dôvodmi, pre ktoré malo
dôjsť k uloženiu predbežného opatrenia, napriek tomu bol žalovaný povinný na uvedené tvrdenia žalobcu
vo svojom rozhodnutí reagovať, teda pokiaľ žalobca v odvolaní uviedol námietky, ktoré priamo nesúviseli



s meritom veci, je logické, že i vyporiadanie sa s nimi v odvolacom konaní nebude priamo súvisieť s
vecnou stránkou rozhodnutia.

Žalovaný považoval za mylné tvrdenia krajského súdu, pokiaľ tvrdil, že rozhodnutím o predbežnom
opatrení chcel správca dane vecne riešiť situáciu kontrolných známok v zahraničí, keďže vydaním
rozhodnutia colný úrad/žalovaný nesledovali vecné riešenie kontrolných známok v zahraničí, ale
skutočnosť existujúceho rizika neuhradenia dane žalobcom z dôvodu konania vo veci uloženia pokuty vo
výške 20.325.168,00 eur, keďže prípadným jej uložením by bola u žalobcu obava z vymožiteľnosti dane.

Žalovaný taktiež nesúhlasil s argumentáciou súdu prvého stupňa vo vzťahu k inštitútom zábezpeky a
predbežného opatrenia. Zdôraznil, že vo svojom rozhodnutí, ako aj v písomnom vyjadrení výslovne
rozvádza, že nejde o nahrádzanie zábezpeky predbežným opatrením, ako aj že ide o dva samostatne
úplne odlišné právne inštitúty s rôznym účelom, vznikajúce a zanikajúce na základe osobitných,
odlišných situácií a dokonca v praxi aj v konkrétnom prípade existujúce popri sebe. Žalovaný o to
viac považoval za nesprávne tvrdenie súdu poukazujúce na skutočnosť, že žalobca mal upustené od
povinnosti zložiť zábezpeku, keďže ku dňu vydania rozhodnutia colného úradu zo dňa 13.01.2014
mal žalovaný opätovne zloženú zábezpeku. Žalobca bol na základe ust. § 76 ods. 2 písm. a/ zák. č.
530/2011 Z.z. účinného od 01.01.2012 povinný podať správcovi dane do stanovenej lehoty opätovnú
žiadosť o úplné upustenie od zábezpeky. V uvedenej lehote žalobca predmetnú žiadosť nepodal, preto
zo zákona podľa ustanovenia § 76 ods. 9 mu opätovne vznikla povinnosť zložiť zábezpeku. Nastala
tak u žalovaného situácia koexistencie zábezpeky s predbežným opatrením (nie ich nahrádzania či
zamieňania).
Žalovaný opätovne na podporu svojich tvrdení poukázal aj na skutočnosť, že žalobca okrem súdnej
žaloby napadol viaceré rozhodnutia žalovaného v právne a skutkovo totožnej veci (za iné kalendárne
mesiace) podaním podnetu na Generálnu prokuratúru SR o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
žalovaného. Generálna prokuratúra pritom svojim oznámením č. VI/1 Gd 349/12-10 zo dňa 28.11.2012
adresovaným žalobcovi rovnako skonštatovala, že rozhodnutia žalovaného sú predbežnej povahy a
majú obmedzenú platnosť, preto nebol zistený dôvod na vykonanie opatrení.

Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že navrhoval, aby najvyšší súd odvolaním napadnutý
rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

V dôvodoch vyjadrenia žalobca nesúhlasil s odvolacími dôvodmi žalovaného. Zotrval na svojich
tvrdeniach a právnom názore vyslovenom v žalobe. Vyslovil názor, že žalovaný v odvolaní neuviedol
žiadne skutočnosti, ktoré by moli viesť k zmene napadnutého rozsudku krajského súdu. Uplatnil si
náhradu trov odvolacieho konania v sume 170, 87 eur.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1)
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalovaného
(§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta
prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk   (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého
stupňa žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu č. 1100902/133080/2014/CI zo
dňa 21.03.2014 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. a vec mu  vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný rozhodnutím č. 1100902/133080/2014/CI zo dňa 21.03.2014 (žalobou napadnutým) podľa §
74 ods.4 zákona č. 563/2009 Z.z. potvrdil rozhodnutie Colného úradu Trnava č. 1095838/1/17546/2014
zo dňa 13.01.2014.

Colný úrad Trnava rozhodnutím č. 1095838/1/17546/2014 zo dňa 13.01.2014  žalobcovi registrovanému
ako prevádzkovateľ daňového skladu podľa § 50 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. uložil povinnosť, aby
v prípade, že by súčet spotrebnej dane z liehu (ďalej len daň), ktorá vznikla uvedením alkoholického
napoja, ktorý je lieh ( ďalej len lieh) do daňového voľného obehu daňovým subjektom v zdaňovacom



období január 2014 a ktorá nebola zaplatená a dane pripadajúcej na celkové množstvo liehu uvedené do
daňového voľného obehu daňovým subjektom za zdaňovacie obdobie február roku 2014 (ďalej len súčet
nezaplatenej dane) bol vyšší ako rozdiel sumy zloženej zábezpeky na daň podľa § 16 zákona č. 530/2011
Z.z. a sumy zábezpeky na daň pripadajúcej na lieh prepravovaný v pozastavení dane, sa zdržal uvedenia
liehu do daňového voľného obehu za zdaňovacie obdobie február roku 2014 bez predchádzajúceho
zloženia peňažnej sumy na uvedený účet správcu dane s použitím uvedeného variabilného symbolu
tak, aby súčet nezaplatenej dane bol vždy nižší alebo rovný ako súčet sumy zloženej zábezpeky na
daň podľa § 16 zákona č. 530/2011 Z.z. (zníženej o sumu zábezpeky na daň pripadajúcu na lieh
prepravovaný v pozastavení dane) a zloženej peňažnej sumy, nakoľko je dôvodná obava, že nesplatná
alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná, alebo že v tejto dobe
bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho
orgánu, ktorým žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o predbežnom opatrení podľa § 50 ods. 1
zákona č. 563/2009 Z.z., ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zdržať sa uvedenia liehu do daňového
voľného obehu za zdaňovacie obdobie február roku 2014 bez predchádzajúceho zloženia peňažnej
sumy na uvedený účet správcu dane, za predpokladu podmienok uložených v tomto predbežnom
opatrení.

Odvolací súd v medziach odvolania žalovaného preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konania im
prechádzajúce v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa
vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe, ako aj námietkami žalovaného
uvedenými v jeho vyjadrení k žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a
správnosť napadnutého rozhodnutia  žalovaného správneho orgánu.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti
druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán
vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či
zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v
súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda
či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi
predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).

V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané
v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne
uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených
zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).

„Podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.



Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov
musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností
do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na
ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho
správneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť
interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje.
Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v
zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou
v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe
Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s jej právne
záväznými predpismi.

Odvolací súd v danej veci zistil, že spor o zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného medzi
účastníkmi konania v prieskumnom konaní súdu spočíva práve v ústavnej konformnosti výkladu právnej
úpravy ustanovujúcej splnenie zákonných podmienok pre uloženie povinnosti daňovému subjektu na
základe predbežného opatrenia v zmysle zákonnej úpravy ustanovenej v § 50 zákona č. 563/2009 Z.z.,
a preto odvolací súd zameral svoju pozornosť na uvedené sporné skutočnosti.

Najvyšší súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal
zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, čiastočne obsiahnutých v odôvodnení
napadnutého prvostupňového rozsudku, ktoré z tohto dôvodu neopakuje a súčasne na ne poukazuje.

Podľa § 50 ods. 1, 3, 5, 6, 7 zák. č. 563/2009 Z.z., správca dane môže počas daňovej kontroly, počas
určovania dane podľa pomôcok alebo pri miestnom zisťovaní na zabezpečenie ich účelu alebo ak je
odôvodnená obava, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti a vymáhateľnosti
nevymožiteľná alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami, v rozsahu
nevyhnutne potrebnom uložiť rozhodnutím daňovému subjektu, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal
alebo niečo strpel, a to najmä, aby a) zložil peňažnú sumu na účet správcu dane, b) nenakladal s vecami
alebo právami určenými v rozhodnutí.

Proti rozhodnutiu o uložení predbežného opatrenia možno podať odvolanie, ktoré nemá odkladný účinok.

Správca dane predbežné opatrenie zruší, ak pominie dôvod, pre ktorý bolo uložené; ak pominul dôvod
len sčasti, predbežné opatrenie sa zruší len čiastočne.

Predbežné opatrenie stráca účinnosť dňom zaplatenia dane alebo daňového nedoplatku, a to aj
vykonaním kompenzácie podľa § 55 ods. 7, alebo dňom vzniku záložného práva podľa § 81; o strate
účinnosti predbežného opatrenia musí správca dane písomne upovedomiť daňový subjekt.

Ak správca dane predbežné opatrenie zrušil alebo predbežné opatrenie stratilo účinnosť, správca dane
bezodkladne vráti daňovému subjektu zloženú peňažnú sumu podľa odseku 1 písm. a) alebo jej časť,
ktorá nebola použitá na úhradu dane alebo daňového nedoplatku, na ktorú bola zložená.

Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 50 zákona č. 563/2009 Z.z. upravuje jednak
hmotnoprávne podmienky pre uloženie predbežného opatrenia, jeho účinnosť, ako aj postup správcu
dane pri jeho ukladaní. Podnet na uloženie predbežného opatrenia môže vychádzať len od správcu
dane. Predbežné opatrenie možno uložiť v ktoromkoľvek štádiu daňovej kontroly alebo miestneho
zisťovania, alebo v procese určovania dane podľa pomôcok, spravidla však vtedy, keď správca dane
zistí porušenie povinností daňovým subjektom a predpokladá sa, že správca dane rozhodnutím vyrubí
daň alebo rozdiel dane. Predbežné opatrenie môže správca dane uložiť len formou procesného
rozhodnutia, ktoré musí mať všetky predpísané náležitosti (§ 63 daňového poriadku). Na jeho vydanie je
príslušný správca dane, ktorý vykonáva daňovú kontrolu alebo miestne zisťovanie. Vydaniu rozhodnutia
o predbežnom opatrení nepredchádza dokazovanie. Stačí, ak skutočnosti, ktorých sa predbežné
opatrenie týka, sú osvedčené a v takej miere, aby odôvodňovali použitie predbežného opatrenia,
teda ak je odôvodnená obava, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti
a vymáhateľnosti nevymožiteľná, alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými
ťažkosťami. Výrok rozhodnutia musí byť formulovaný tak, aby predbežné opatrenie bolo vykonateľné.
Inštitútom predbežného opatrenia správca dane obmedzuje dispozičné právo daňového subjektu



s jeho majetkom, a to najmä aby - zložil peňažnú sumu na účet správcu dane; - nenakladal s
vecami alebo právami určenými v rozhodnutí. Proti rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré nemá
odkladný účinok. Rozhodnutie je vykonateľné, ak proti nemu nemožno podať odvolanie, alebo ak
odvolanie nemá odkladný účinok, z ktorých dôvodov  rozhodnutie o predbežnom opatrení je dňom
doručenia vykonateľné. Voči rozhodnutiu o predbežnom opatrení možno podať odvolanie a po ukončení
odvolacieho konania a doručení rozhodnutia odvolacieho orgánu je rozhodnutie právoplatné. Predbežné
opatrenie nesmie byť trvalej povahy a nesmie znemožňovať obnovenie pôvodného stavu v budúcnosti.
Účinnosť predbežného opatrenia je časovo obmedzená. Predbežné opatrenie stráca účinnosť - dňom
úplného zaplatenia dane alebo daňového nedoplatku alebo - dňom jeho úplného uhradenia vykonaním
kompenzácie podľa § 55 ods. 7. O strate účinnosti predbežného opatrenia musí správca dane písomne
upovedomiť daňový subjekt. Táto skutočnosť môže nastať aj vtedy, ak napr. daňový subjekt uplatní
riadne alebo mimoriadne opravné prostriedky a na základe nich správca dane alebo odvolací orgán
rozhodnutie o vyrubení dane alebo rozdielu dane zruší alebo zmení. Následkom je zrušenie rozhodnutia
o predbežnom opatrení, a to celkom alebo sčasti. Ak správca dane predbežné opatrenie zrušil alebo
predbežné opatrenie stratilo účinnosť, správca dane bezodkladne vráti daňovému subjektu zloženú
peňažnú sumu na účte správcu dane alebo jej časť, ktorá nebola použitá na úhradu dane alebo daňového
nedoplatku, na ktorú bola zložená.

Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu odvolací súd mal
preukázané, že Colný úrad Trnava vo výroku rozhodnutia č. 1095838/1/17546/2014 zo dňa 13.01.2014
uložil žalobcovi, registrovanému ako prevádzkovateľ daňového skladu, postupom podľa § 50 ods. 1
zákona č. 563/2009 Z.z., aby v prípade, že by súčet spotrebnej dane z liehu (ďalej len daň), ktorá
vznikla uvedením alkoholického napoja, ktorý je lieh (ďalej len lieh) do daňového voľného obehu
daňovým subjektom v zdaňovacom období január 2014 a ktorá nebola zaplatená a dane pripadajúcej
na celkové množstvo liehu uvedené do daňového voľného obehu daňovým subjektom za zdaňovacie
obdobie február roku 2014 (ďalej len súčet nezaplatenej dane) bol vyšší ako rozdiel sumy zloženej
zábezpeky na daň podľa § 16 zákona č. 530/2011 Z.z. a sumy zábezpeky na daň pripadajúcej na
lieh prepravovaný v pozastavení dane, sa zdržal uvedenia liehu do daňového voľného obehu za
zdaňovacie obdobie február roku 2014 bez predchádzajúceho zloženia peňažnej sumy na uvedený
účet správcu dane s použitím uvedeného variabilného symbolu tak, aby súčet nezaplatenej dane bol
vždy nižší alebo rovný ako súčet sumy zloženej zábezpeky na daň podľa § 16 zákona č. 530/2011
Z.z. (zníženej o sumu zábezpeky na daň pripadajúcu na lieh prepravovaný v pozastavení dane) a
zloženej peňažnej sumy, nakoľko je dôvodná obava, že nesplatná alebo nevyrubená daň bude v dobe
jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná, alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so
značnými ťažkosťami. Rozhodnutie Colného úradu Trnava sa stalo vykonateľné dňom jeho doručenia
žalobcovi, pretože napriek prípustnosti odvolania proti tomuto rozhodnutiu, podanie odvolania nemalo
odkladný účinok. Zo znenia výroku tohto rozhodnutia vyplýva, že účinnosť predbežného opatrenia bola
časovo obmedzená. Predbežné opatrenie stratilo účinnosť vykonaním kompenzácie zloženej zábezpeky
predbežným opatrením s daňou za sledované zdaňovacie obdobie. Na túto skutočnosť upozornil aj
žalovaný v dôvodoch odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa, keď poukázal na to, že uplynutím
dátumu 28.02.2014 zanikla účinnosť uloženého predbežného opatrenia, tvrdiac, že v zmysle princípov
občianskeho súdneho konania stráca zmysel podanie žaloby voči rozhodnutiu správneho orgánu o
predbežnom opatrení so zaniknutou účinnosťou a teda akýkoľvek význam jeho preskúmania súdom
podľa § 247 a nasl. O.s.p.

Krajský súd postupoval správne, keď vo vzťahu k vznesenej námietke žalovaného, či napadnuté
rozhodnutie podlieha alebo nepodlieha súdnemu prieskumu, posudzoval charakter preskúmavaného
rozhodnutia. Odvolací súd sa však nemohol stotožniť so skutkovými a ani právnymi závermi súdu prvého
stupňa vo vzťahu k predmetnej nastolenej právnej otázke, s prihliadnutím aj na to, že súd prvého stupňa
svoje skutkové a právne závery v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite nezdôvodnil.

Zákonodarca v právnej úprave predbežného opatrenia ustanovenej v právnej norme § 50 zákona
č. 563/2009 Z.z. predpokladá dočasný charakter úpravy pomerov daňového subjektu. Účinnosť
predbežného opatrenia je časovo obmedzená. Predbežné opatrenie stráca účinnosť - dňom úplného
zaplatenia dane alebo daňového nedoplatku alebo - dňom jeho úplného uhradenia vykonaním
kompenzácie podľa § 55 ods. 7. O strate účinnosti predbežného opatrenia musí správca dane písomne
upovedomiť daňový subjekt. Ak predbežné opatrenie stratilo účinnosť, správca dane bezodkladne vráti



daňovému subjektu zloženú peňažnú sumu na účte správcu dane alebo jej časť, ktorá nebola použitá
na úhradu dane alebo daňového nedoplatku, na ktorú bola zložená.
Vychádzajúc zo skutkových zistení a z právnej úpravy ustanovujúcej predbežné opatrenie (§ 50 zákona
č. 563/2009 Z.z.) krajský súd v danom prípade si nezadovážil dostatok skutkových okolností, majúce
za následok predčasnosť ustálenia jeho záveru o nutnosti súdneho prieskumu žalobou napadnutého
rozhodnutia. Predmet súdneho prieskumu postupom podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku je určený predmetom, o ktorom rozhodol orgán verejnej správy rozhodnutím
napadnutým žalobou, ako aj rozsahom dôvodov uvedených v žalobe. Povinnosťou súdu je skúmať
splnenie podmienok súdneho prieskumu vychádzajúc z konkrétnych skutkových a právnych okolností
každého individuálneho prípadu. Aj keď súdy v rámci súdneho prieskumu neposudzujú účelnosť a
vhodnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, sú vždy povinné posudzovať účinnosť preskúmavaného
rozhodnutia a tým jeho pôsobenie na práva a povinnosti, ako aj právom chránené záujmy fyzickej alebo
právnickej osoby, ktorá v postavení žalobcu v žalobe namieta, že tieto boli rozhodnutím a postupom
orgánu verejnej správy porušené. Z tohto pohľadu bolo povinnosťou súdu prvého stupňa v danej veci
skúmať, či predmetné rozhodnutie Colného úradu Trnava a následne rozhodnutie žalovaného uplynutím
časovej pôsobnosti, započítaním dane za sledované zdaňovacie obdobie, nestratilo svoju účinnosť  a až
na základe zistených skutkových okolností posúdiť, či predmetné predbežné opatrenie bolo spôsobilé
zasiahnuť do základných práv a slobôd žalobcu.

Odvolací súd v danom prípade súčasne dospel k záveru, že súd prvého stupňa nesprávne právne
posudzoval charakter nariadeného predbežného opatrenia ako opatrenie sankčného charakteru.
Vychádzajúc z právnej úpravy ustanovenej zákonodarcom v právnej norme § 50 zákona č. 563/2009
Z.z. predbežné opatrenie nie je možné posudzovať ako opatrenie sankčné, pretože predbežné opatrenie
vzhľadom k jeho účelu a k cieľu ním sledovaného, svojim charakterom je opatrením, ktoré vždy určitým
dočasným spôsobom upravuje pomery daňového subjektu vo vzťahu k jeho daňovej povinnosti. V
žiadnom prípade predbežné opatrenie nie je možné posudzovať ako ukladanie sankcie daňovému
subjektu. Napokon vychádzajúc zo znenia obsahu výroku rozhodnutia Colného úradu v Trnave,
nevyplýva, že by rozhodnutím Colného úradu Trnava v spojení s rozhodnutím žalovaného bolo žalobcovi
preskúmavaným rozhodnutím ukladané sankčné opatrenie.

Odvolací súd nesúhlasí ani s argumentáciou súdu prvého stupňa vo vzťahu k inštitútom zábezpeky
a predbežného opatrenia. Súd prvého stupňa  použil nesprávny výklad oboch inštitútov, pričom
vychádza z nesprávne posúdeného skutkového stavu, keďže jeho tvrdenie, že s obsahu spisového
materiálu vyplýva, že colný úrad úplne upustil od povinnosti žalobcu zložiť zábezpeku na daň,
pretože bol 24 mesiacov daňovo spoľahlivý a ak teda colný úrad mal pochybnosti o tom, resp.
dôvodné podozrenie, že si žalobca ako daňový subjekt svoje záväzky voči colnému úradu nesplní,
mal zo zákona možnosť požadovať opätovné zloženie zábezpeky, ktorým možno eliminovať budúce
daňové úniky, či už z titulu dane, úrokov z omeškania alebo pokuty, avšak tento inštitút nemožno
nahrádzať predbežným opatrením, je v rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim z administratívneho
spisu, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorá skutočnosť má za následok
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, pre jeho nezrozumiteľnosť.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Trnave  podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/, h/,
ods. 2 O.s.p. a s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa bude v ďalšom konaní postupovať v intenciách názoru odvolacieho
súdu a po zadovážení si skutkových okolností naznačených vyššie v danej veci opätovne rozhodnúť.
Súčasne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí vo veci opäť rozhodne  o náhrade trov konania, vrátane
o náhrade trov odvolacieho konania (§ 246c ods. 1 v spojení s § 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte  pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:



Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.