Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3CoE/121/2011 z 10. 1. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 10. januára 2012, sp. zn. 3CoE/121/2011, ECLI:SK:KSTN:2012:3811213007.1 Krajský súd Trenčín | 3CoE/121/2011 | ECLI:SK:KSTN:2012:3811213007.1 | 2012-01-10 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 44 EP, § 45 ods. 1 ZRK, § 45 ods. 2 ZRK, § 52 ods. 1 OZ, § 53 OZ, § 54 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e2c7ad35-5c61-4026-a74c-d534ffa41cf4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3811213007.1 Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 3CoE/121/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811213007 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Hájiček ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3811213007.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast. Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 36 865 141, konateľ spoločnosti JUDr. Martin Máčaj, advokát, proti povinnému: G. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. č. XXX/XX, R., (s miestom podnikania, E. č. XXX/XX, R., IČO: XX XXX XXX, t.č. má pozastavenú činnosť), o vymoženie 51,60 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 16Er/2507/2011-11 zo dňa 30. augusta 2011, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa v celosti zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 04.07.2011. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 41 ods. 2 a § 44 ods. 1, 2 Ex. por., príslušné ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, príslušné ustanovenia Obč. zák. v znení platnom ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere, na príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a príslušné ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V odôvodnení súd uviedol, že oprávnený návrhom zo dňa 19.05.2011 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na podklade rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 09.07.2009, sp.zn. SR 07515/09, ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu 1.051,60 Eur spolu so zmenkovým úrokom 0,25 % denne zo sumy 1.043,64 Eur od 19.02.2009 a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 267,65 Eur. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 03.08.2009 a vykonateľnosť dňa 06.08.2009. Dňa 03.08.2011 predložil súdny exekútor súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle návrhu oprávneného a pripojeného rozhodcovského rozsudku. Z predloženého rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu a z pripojenej Zmluvy o úvere súd prvého stupňa zistil, že dňa 29.10.2008 bola medzi oprávneným a povinným uzavretá Zmluva o úvere č. 3461667, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver v sume 16.000,- Sk za poplatok vo výške 15.440,- Sk. Súčasťou zmluvy sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len ,,VP“). Predmetnú zmluvu rozhodca v rámci rozhodcovského konania posúdil ako Zmluvu o úvere uzatvorenú v zmysle ustanovenia § 497 Obch. zák. Peňažné prostriedky boli poskytnuté na výkon podnikania. Tento účel nie je dostatočne preukázaný, nakoľko povinný má síce v zmluve uvedené obchodné meno a IČO, ale podpísal zmluvu len ako fyzická osoba. Povinného treba považovať za spotrebiteľa podľa Obč. zák., nakoľko z definície spotrebiteľa v § 52 ods. 4 cit. zák. možno vyvodiť, že nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, teda veriteľa. Taktiež nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a súčasne spotrebiteľský úver, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Súd súčasne poukázal na čl. 3 ods. 1-3 Smernice Rady 93/13/EHS, podľa ktorého zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Uvedenú smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam spotrebiteľského práva. Preskúmaním Zmluvy o úvere, konkrétne čl. 17. VP, vzhliadol súd v zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. Vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej Zmluvy o úvere, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky podľa článku 17. VP Zmluvy o úvere, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok. Voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu bola uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári predchádzalo predtým uzatvoreniu zmluvy s povinným. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Veriteľov výber riešenia sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky a na ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský súd, keď podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor riešil pred všeobecným súdom. Spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (§ 53 ods. 4 Obč. zák. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (§ 53 ods. 1 Obč. zák. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). V ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. je výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach Zmluvy o úvere je absolútne neplatná, a teda nemôže byť základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil a následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu prvého stupňa, teda že právne posúdenie veci súdom je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu určil síce správne, avšak nesprávne ju interpretoval, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval V prejednávanej veci súd aplikoval na zistený skutkový stav ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, avšak konal tak bez toho, aby mal za preukázané podmienky vzniku spotrebiteľského právneho vzťahu upravené v hypotéze príslušnej danej normy. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje postup konajúceho súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácii Obč. zák. a zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd sa v konaní vôbec nezaoberal splnením základnej podmienky pre vznik spotrebiteľského vzťahu, t.j. existencia spotrebiteľa a dodávateľa. V prejednávanej veci je povinný podnikateľom podľa ust. § 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obch. zák. v znení neskorších predpisov v spojení so zákonom č. 455/199 zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov. Skutočnosť, že povinný má postavenie podnikateľa a to, že úver mu bol poskytnutý na účel podnikania alebo výkonu zárobkovej činnosti, samo o sebe odôvodňuje záver, že povinný nie je spotrebiteľom. Spotrebiteľom je ten subjekt, ktorý koná za účelom svojej osobnej spotreby alebo spotreby iných osôb, napr. manželky, detí a pod. (ESD, C-269/95 Benicasa proti Dentalkit Srl). Tento cieľ konania musí byť zároveň v posudzovanom právnom vzťahu výraznejší ako iné zámery konajúcej osoby. Ak povinný koná ako podnikateľ - živnostník a takto sa aj preukazuje v procese uzatvárania zmluvy a za týmto účelom aj vyhlási, že poskytnutý úver použije na podnikateľské účely (rozmnožovanie zisku) a nie na vlastnú spotrebu, podmienky stanovené v hypotéze § 52 OZ alebo § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch neboli splnené a posudzovaný právny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským (ESD, C- 464/01 vo veci Johan Gruber proti bay Wa AG). Keďže posudzovaný právny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, nemôže byť ani spotrebiteľským úverom. Oprávnený uvádza, že zmenkový právny vzťah je abstraktným právnym vzťahom a jej platnosť nie je možné posudzovať z náležitosti platnosti právneho vzťahu, ktorý zmenka zabezpečuje. Zmenka je platnou ak obsahuje všetky náležitosti podľa § 1 a § 2 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb. zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov. Zmenkový úrok 0,25 % denne bol v blankozmenke už uvedený pri jej vystavení dlžníkom a tento úrok teda ani nebol predmetom vyplňovacieho práva. Skutočnosť, že zmenkový úrok nemá opodstatnenie v zmluve o úvere je bez právnej relevancie, nakoľko jeho právny základ sa nachádza v zmenke samotnej ako samostatnom, t.j. od zmluvy o úvere odlišnom právnom titule. Súd poukazuje na existenciu zmenky (blankozmenky) a dohody o vyplňovacom práve, avšak na takto správne zistený skutkový stav vôbec neaplikuje ustanovenia zákona č. 191/1950 Zb. zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov. Z uvedeného vyplýva, že vyplnená zmenka je platná aj v prípade, ak je vyplnená v rozpore s Dohodou o vyplňovacom práve (existuje exces z dohody). Teda aj v prípade riadneho alebo naopak aj excesívneho vyplnenia zmenky vzniká riadne zmenka a rozdiel spočíva v tom, že v prípade excesívneho vyplnenia má zmenkový dlžník právo brániť sa plneniu zo zmenky uplatnením námietok. Súd pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie nemôže z úradnej povinnosti sám vzniesť námietku nedostatku dôvodu pre použitie zmenky, nakoľko posudzovaný zmenkový právny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským. Všeobecnému súdu vyplýva z judikatúry ESD povinnosť prihliadať z úradnej povinnosti na existenciu neprijateľnej podmienky a v prípade jej zistenia ju vyhlásiť za neplatnú nečakajúc na námietku spotrebiteľa len v prípade ochrany spotrebiteľa (napr. C- 240/98 až C- 244/98 Oceano Gruppo Editorial). Ak súd ex offo sám vzniesol námietku smerujúcu proti použitiu zmenky, konal v rozpore so zákonom a nesprávne si vyložil ust. § 10 a nadväzujúcich zákona č. 191/1950 Zb. zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov. V rozhodcovskom konaní však takáto námietka zo strany odporcu vznesená nebola, pričom odporca bol o podanom návrhu a jeho obsahu riadne upovedomený a teda súd nemal dôvod zamietnuť poverenie súdneho exekútora. Oprávnený navrhuje, aby odvolací súd v zmysle ust. § 221 O.s.p. napadnuté odvolanie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje. Uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia otázky rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve, ktorú účastníci uzavreli dňa 29.10.2008 a je v kolerácii s rozhodovaním súdov v analogických prípadoch a nebol zistený žiadny právne významný dôvod na odlišný postup a rozhodnutie v danom prípade pri posudzovaní doložky. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s kritériami ust. § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p., preto odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa a zároveň považuje za potrebné dodať: Rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania skutočne rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ust. § 44 Ex. por. v spojení s ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Ex. por. tiež spôsobilým exekučným titulom, nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c)), resp. či rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b). Ak súd zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá má charakter spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch), potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 Ex. por. a § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. z úradnej povinnosti správne v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý úplne alebo čiastočne je potrebné exekučné konanie zastaviť. Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Systém ochrany, zavedený spomínanou smernicou, vychádza z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka jeho vyjednávacej schopnosti, tak úrovne informovanosti, ktorá ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky dopredu vyhotovené predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Smernica musí byť vykladaná v tom zmysle, že nebráni prijať vnútroštátnu úpravu, ktorá pripúšťa súdny prieskum neprimeranej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti ceny a odmeny i keď sú tieto podmienky spísané jasným a zrozumiteľným jazykom. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa v tom smere, že v prejednávanej veci sa nejedná o zmluvu o úvere uzatvorenú v zmysle Obch. zák., ale zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavretú podľa príslušných ustanovení Obč. zák., na ktoré sa následne vzťahujú ustanovenia o spotrebiteľoch podľa § 52 ods. 1 Obč. zák. a nasl.. Námietky oprávneného uvádzané v odvolaní, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje postup konajúceho súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácii Obč. zák. (v časti upravujúcej ochranu spotrebiteľa) a zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom súd sa vôbec nezaoberal splnením základnej podmienky pre vznik spotrebiteľského vzťahu, t. j. existencia spotrebiteľa a dodávateľa, považoval odvolací súd za neopodstatnené. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to, že v danej veci je nepochybné, že povinný je a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom. Účel poskytnutých peňažných prostriedkov na povolanie nebol v konaní oprávneným spoľahlivo preukázaný. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť - resp. nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Oprávnený (ako veriteľ) okrem svojho tvrdenia, že súd si neustálil, či predmetný vzťah medzi účastníkmi je vzťahom spotrebiteľským, nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali opak. S poukazom na interpretačné ust. § 54 Obč. zák. je na mieste pri pochybnostiach o obsahu zmluvy výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t. j., že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania je na oprávnenom /ako veriteľovi/. Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok, rozhodca, ktorý konal na základe rozhodcovskej doložky, ktorú súd prvého stupňa považuje ako celok za neprijateľnú a tým neplatnú s poukazom na § 53 a § 54 Obč. zák., v konečnom dôsledku správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Odvolací súd dodáva, že aj dohodu o vyplnení zmenky je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá vyznieva v neprospech spotrebiteľa a sleduje cieľ obísť právne predpisy. Rovnako neprijateľnou je podmienka vo výške dohodnutého úroku z omeškania 0,25% denne, ako aj riadneho úroku. Súd prvého stupňa postupoval správne, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol a odvolací súd toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.