Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 1CoE/10/2015 z 23. 2. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 23. februára 2015, sp. zn. 1CoE/10/2015, ECLI:SK:KSPO:2015:8205206076.1 Krajský súd Prešov | 1CoE/10/2015 | ECLI:SK:KSPO:2015:8205206076.1 | 2015-02-23 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/31179aef-c3ff-4b72-8054-862a3d4c753f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8205206076.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1CoE/10/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8205206076
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8205206076.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti povinnému: V. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX, XXX XX N., o vymoženie
334,59 eur s príslušenstvom, o odvolaní Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS a o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov, č. k. 3 Er 602/2005-31 zo dňa 20.4.2012
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

O d m i e t a odvolanie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a vo výroku o zastavení
exekúcie.

Z a m i e t a návrhy oprávneného na prerušenie konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bardejov (ďalej len ,,prvostupňový súd“) napadnutým uznesením nepripustil vstup
Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného
a vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil exekúciu. Zároveň zamietol návrh oprávneného na
zmenu súdneho exekútora. O trovách exekúcie rozhodol tak, že rozhodne po právoplatnosti uznesenia
samostatným uznesením.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil poukazujúc na ust. §§ 37 ods. 1, 2, § 44 ods. 8, 9, § 57
ods. 1 písm. g), 58 ods. 1, Ex. por., § 93 ods. 1, 2 O.s.p., § 134 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“) tým, že notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom pre exekúciu,
nakoľko nezodpovedá požiadavkám, ktoré sa na notársku zápisnicu ako na titul pre exekúciu kladú.
Napriek tomu, že sa exekúcia začala, notársku zápisnicu ako exekučný titul nemožno považovať za
spôsobilý exekučný titul, a preto súd v danej veci vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Prvostupňový súd
zároveň poukázal na rozpor záujmov povinného a splnomocneného zástupcu pri uzatváraní zmluvy
o úvere, nakoľko povinný nemal možnosť výber zástupcu, pretože zo zmluvy o úvere, ktorú povinný
uzavrel, je zrejmé, že v tejto zmluve bola použitá už formulárová predtlač, ktorá sa používala pri
uzatváraní zmlúv a už teda obsahovala meno splnomocnenca, čo spochybňuje základný predpoklad
pri slobodnom rozhodovaní o udelení plnej moci. Na základe uvedených skutočnosti dospel súd k
záveru, že uznanie dlhu ako aj súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony, ktoré
osoba konajúca na základe plnej moci v mene povinného urobil v rozpore s jeho záujmami. Tým svojím
účelom odporovali zákonu a preto sú v rozpore s ustanovením § 37 ods. 1 OZ. Prvostupňový súd
skúmal, či exekučný titul, t.j. predložená notárska zápisnica, spĺňa materiálne a formálne predpoklady,
aby sa mohla stať takýmto exekučným titulom, pričom dospel k záveru, že pri vydávaní exekučného
titulu - notárskej zápisnice boli porušené zákonné podmienky. Notárska zápisnica ako exekučný titul je v
rozpore so zákonom, nemá vlastnosť materiálnej vykonateľnosti a na základe nej nie sú splnené zákonné



podmienky na vedenie exekúcie, preto podľa § 57 ods. 1 písm. g) vyhlásil exekúciu za neprípustnú a
podľa § 58 ods. 1 Ex. por. exekúciu zastavil. Keďže exekúcia bola zastavená, nebolo možné vyhovieť
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Vo vzťahu k trovám prvostupňový súd uviedol, že
rozhodne samostatným uznesením.

Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, pričom zákonný sudca podanému odvolaniu
nevyhovel postupom podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku.

Proti uzneseniu podalo v zákonnej lehote odvolanie Združenie, ktorým žiadalo napadnuté uznesenie
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že
súd rozhodoval arbitrárne, bez zákonného opodstatnenia. Na vstup vedľajšieho účastníka do konania
opodstatňuje v tomto prípade samotný zákon. Pohnútka vedľajšieho účastníka pre vstup do konania
je výsledkom objektivizovanej zákonnej spoločenskej objednávky so zámerom chrániť vyššie sociálne
princípy. V poslednom období dochádza k najmasovejšiemu porušovaniu spotrebiteľských práv, v
exekučnom konaní „ožívajú“ inštitúty zo základného konania (dobré mravy, právom nedovolené plnenia,
plnenie nemožné a pod.). Vstup vedľajšieho účastníka do exekučného konania je preto zákonný,
odôvodnený a spoločensky žiaduci, pretože priemerný spotrebiteľ je neinformovaný, súdy si dôsledne
neplnia svoju funkciu ex offo zabezpečiť zákonný, spravodlivý a nestranný exekučný proces. V prípade
nepripustenia vstupu vedľajšieho účastníka do konania by došlo odňatiu práva účastníka na prístup k
súdu.

K odvolaniu Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS sa vyjadril oprávnený v tom zmysle, že považuje
rozhodnutie súdu prvého stupňa o nepripustení vedľajšieho účastníka do exekučného konania za vecne
správne.

V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie aj oprávnený. Namietal, že súd rozhodol
nad rámec zverenej právomoci, svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nebol
dostatočne zistený skutkový stav a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Odvolanie podal proti napadnutému uzneseniu v celosti. Namietal, že:
1/ exekučný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci
zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych
noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ust. § 58 ods.1 zákona č.233/1995 Z.z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj Exekučný poriadok").
2/ Tvrdí, že exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou vyššie označeného
ustanovenia sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu
(ust. §41 ods.2 písm.c) Exekučného poriadku). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu,
nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o
veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda
vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený.
3/ Je dôležité pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd
preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (ust. § 44 ods.2
Exekučného poriadku).
4/ Všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu exekučného titulu (notárskej
zápisnice) limitovaný ust. §36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej aj „Notársky
poriadok"), ktorý vyjadruje verejnoprávny charakter výkonu notárskeho úradu a nadväzuje na generálne
ustanovenie § 2 ods. 2 Notárskeho poriadku. Notár má povinnosť poskytovať pri zachovaní všetkých
platných normatívnych pravidiel náležitú právnu starostlivosť. Ak právny poriadok osobitne upravuje
nástroje právnej kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, musí ich exekučný
súd rešpektovať a nemôže ich nahrádzať činnosťou vlastnou.
5/ Bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejne moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu
obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi (ust. §36 ods.l
Notárskeho poriadku). V opačnom prípade by dochádzalo k ústavne nesúladnému zásahu do princípu
právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Odvolávať sa na
nezákonnosť v štádiu výkonu práva na účely približovania sa k idei spravodlivosti však nesmie viesť k
oslabovaniu ochrany subjektívnych občianskych práv ustanovených zákonom, a tým k nežiaducemu
narušovaniu istoty v občianskoprávnych vzťahoch.



6/ Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám vykoná činnosti smerujúce k
uskutočneniu úkonu inak náležiacemu notárovi (posudzuje súlad so zákonom a dobrými mravmi),
uskutočňuje činnosť, ktorá mu nenáleží.
7/ Zákonodarca kreáciou ust. § 36 Notárskeho poriadku prejavil vôľu poveriť výlučne notára kontrolou
súladu úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Inými slovami, ak notár neodmietne vykonať úkon (ak
v pozitívnom smere vykoná zverenú činnosť v mene štátu), zanikne právomoc všeobecného súdu
rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi.
8/ Poukázal aj na ust. §43 ods.l Notárskeho poriadku. Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej
vierohodnosť.
9/ Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže štátny
orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom
notárskej zápisnice na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle
zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje (Notársky
poriadok a zákon č.514/2003 Z.Z.).
10/ Ak v zákone existuje obmedzenie právomoci všeobecného súdu v rámci konania o opravnom
prostriedku, je potrebné pripomenúť, že tieto obmedzenia sú zákonodarcom nastavené proporcionálne
k ochrane základného práva žalobcu, a to nielen v rovine normatívnej, ale tiež pri posudzovaní
konkrétneho prípadu v rovine výkladu a aplikácie takýchto obmedzení. Základné práva totiž nevytvárajú
len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie.
11/ Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (cesta aplikácie
ust. §40 a ust. §38 Notárskeho poriadku), ktorou náprava dôsledkov notárskej činnosti vykonávanej v
mene štátu svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo
takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou zamedzenia výkonu práva exekučným súdom, ktorej
účel je odlišný.
12/ Za porušenie základných práv a slobôd je potrebné považovať také prípady nesprávnej aplikácie
jednoduchého práva, ktoré sú späté s konkurenciou jednotlivých noriem, príp. s konkurenciou rôznych
interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1. ÚS 331/09 z 11. novembra 2010).
13/ Zodpovedá skutočnosti, že je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis
dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny
predpis spôsobom ústavne konformným.
14/ Postup konštruovaný exekučným súdom, ktorý umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať
do platných notárskych listín, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne
určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám), je v materiálnom právnom štáte
neakceptovateľný).
15/ Notársky poriadok zámerne určuje postupy, ktorými je možné úkony notára napadnúť, inak platí, že
pokiaľ tieto postupy neboli uplatnené, je úkon notára platný, pričom je tým založená platnosť zásady
správnosti úkonu (v okolnostiach prípadu notárskej zápisnice) a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe
nastali.
16/ Všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica
bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého
uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v
čase, keď došlo k spísaniu zápisnice, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému
(dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť domáhať sa opravy cestou zrušenia zápisnice de iure, alebo
sa domáhať náhrady škody.
17/ Vzhľadom na to, že platná notárska zápisnica c (ust. §41 ods.2 písm.c) Exekučného poriadku) má
rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky notárskej zápisnice majú ten dôsledok, že
exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom
prípade by porušil zásadu rovnocennosti.
18/ Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či
k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti,
či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na
jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov
vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo
vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - určitosti, zrozumiteľnosti
a presnosti označenia subjektov práv a povinností a vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má
nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť



(skutkové a právne závery). Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej
listiny, ktorá je exekučným titulom.
19/ Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, ktorá je uvedená v jeho právnej argumentácii, žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na
konanie o súlade § 42 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s
princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné
opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez
akejkoľvek časovej limitácie.
20/ Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k
čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na
preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky.
Oprávnený ďalej tvrdil, že Exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej
právomoci, porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania,
právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Zároveň poukázal na článok 12
ods.2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ustanovuje všeobecný zákaz diskriminácie a čl. 14 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je možné aplikovať tam, kde je porušená
rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv. Oprávnený tvrdí, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať
na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý súdny proces, práva vlastniť majetok,
ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku (čl.l Protokolu č.1 k Dohovoru). Aj keď
výkon a ochrana jeho práv na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Exekučný súd použil dôvod
iného postavenia v súvislosti s postavením oprávneného ako podnikateľského subjektu, a preto toto jeho
iné postavenie ho vylúčilo z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom
patrí a to z titulu platnej zmluvy o úvere. Za okolnosti daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také
skutočnosti ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné
zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným postavením. Exekučný súd neaplikoval
na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. §36, § 38 a § 40 Notárskeho
poriadku a aplikované právne normy - ust. § 44 ods.2, § 57 ods.l písm.g/ a § 58 ods.l Exekučného
poriadku - interpretoval ústavne nesúladným spôsobom, čím porušil právo oprávneného na súdnu
ochranu. Exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá
v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp.
nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Porušením princípu
rovnosti zbraní bol oprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne
nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení.
Obe strany v konaní sú oprávnené mať prístup k informáciám o údajoch a argumentoch druhej strany
a musia mať rovnocennú možnosť vznášať námietky proti argumentom druhého. Oprávnený namietal,
že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre
rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Oprávnený nemal možnosť ovplyvniť prípravu
obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho
právne postavenie. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne
konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti
svojho návrhu, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a
vyjadriť sa k ním s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Oprávnený nebol oboznámený s tým, že
exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach
Oprávnený ďalej namietal, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, respektíve,
že konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Exekučný súd vo veci
dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia
skutočného stavu. Úvaha súdu nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. Rozhodnutie môže byť
postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave, pričom ak súd nemá dostatočný podklad pre
rozhodnutie je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli.
Oprávnený ďalej namietal, že udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie
je možné považovať za neprijateľnú podmienku. Plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a
nemožno naň preto aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ust. § 53
Občianskeho zákonníka. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné.
Pri náležitom posúdení, nie je možné dospieť k záveru o neurčitosti udeleného plnomocenstva. Právnym



poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh, záväzok v čase jeho vzniku, teda napr. súčasne s
uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh, záväzok vzniká. Z toho vyplýva, že nešlo o budúce právo,
t.j. právo, ktoré by povinnému vzniklo až v budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať
s poukazom na ust. § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ust. § 39 Občianskeho
zákonníka. Žiadne z ustanovení zmluvy nestanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva
sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Ak povinný udelil svojmu zástupcovi
plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného
titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným,
zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, pričom to si vyžaduje
aj určenie, do kedy bude dlh splatený. Zástupca povinného bol na základe bol na základe udeleného
plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon a to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. Túto
úlohu, ktorú mu povinný udelením plnomocenstva zveril si zástupca riadne splnil. Žiadnym spôsobom
neprekročil udelené plnomocenstvo, napr. spísaním zápisnice nezaviazal povinného vo väčšom rozsahu
než bol povinný plniť podľa zmluvy o úvere. Povinný udelil plnomocenstvo na zastupovanie nie bežnej
civilnej osobe, ale advokátovi. Zástupca ako advokát nepochybne pri plnení poverenia udeleného
povinným postupoval nestranne a nezávisle od iných osôb, tak aby udelené poverenie riadne splnil.
Ďalej oprávnený namietal rozpor s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vo veci 3 Co 7/2007 a nálezom
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2000 s tým, že nemožno súhlasiť s názorom, že účastníkom notárskej
zápisnice musí byť aj oprávnený - veriteľ. Zákon takúto požiadavku neustanovuje, ani výkladom túto
požiadavku nemožno doplniť do ust. § 41 ods.1 Exekučného poriadku. Či exekučný titul bol vydaný
v súlade s právnym poriadkom, a či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo
nie, súd už raz posudzoval a už o nej raz právoplatne rozhodol. Súd poverenie na vykonanie exekúcie
vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu so zákonom. Súd môže podľa ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo
vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 41 ods. 2
Exekučného poriadku len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého
je prílohou. Oprávnený ďalej upozornil, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú.
Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu,
ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu
exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Preto žiadal, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so
zreteľom na uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami, nakoľko
tak učinil už v množstve predchádzajúcich rozhodnutí s totožnou právnou problematikou.

V písomnom podaní oprávneného doručenom súdu dňa 9.8.2012 navrhol s poukazom na ust. § 109
ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie prerušiť a predložil Súdnemu
dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku v nasledujúcom znení:

1) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy ?

2) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinnému bolo odvolanie doručené na vedomie v zmysle ust. § 209a Občianskeho súdneho poriadku.



Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 OSP preskúmal uznesenie v jeho napadnutej časti spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2
OSP a zistil, že odvolanie Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS je potrebné odmietnuť a odvolanie
oprávneného nie je dôvodné.

Podľa § 93 ods. 3 O.s.p. do konania vstúpi (vedľajší účastník) buď z vlastného podnetu alebo na výzvu
niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd
rozhodne len na návrh.

Odvolací súd sa stotožňuje so stanoviskom okresného súdu v súvislosti s vedľajším účastníctvom v
exekučnom konaní a poukazuje pritom na uznesenie NS SR 6 Cdo 207/2011 zo dňa 10.10.2012,
podľa ktorého v exekučnom konaní je z povahy veci vedľajšie účastníctvo vylúčené, rešpektujúc
tak i požiadavku ústavnej konformity výkladu príslušných právnych predpisov v zmysle rozhodnutia
Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 23/2012 - 8 zo dňa 15. januára 2013. Z tohto pohľadu, doručením
písomného oznámenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, že vstupuje do exekučného
konania, nenastali účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu. Účinky vzniku vedľajšieho
účastníctva môžu nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho zmysel a účel, teda pomoc
v spore niektorému z účastníkov. Takýmto konaním môže byť zásadne len sporové konanie (to však
napríklad neplatí pre také štádium sporového konania, v ktorom súd rozhoduje o žalobe platobným
rozkazom, kedy sa táto pomoc môže najskôr prejaviť, až keď bude proti platobnému rozkazu podaný
odpor). Ustanovenie § 93 ods. 3 O.s.p., pokiaľ ide o vznik účinkov vedľajšieho účastníctva, treba preto
vykladať tak, že tieto účinky nastávajú oznámením tretej osoby súdu, že vstupuje do konania ako vedľajší
účastník na strane niektorého z účastníkov, ale len v takom konaní, v ktorom môže mať tento inštitút
zmysel. V exekučnom konaní je z povahy veci vedľajšie účastníctvo vylúčené. Exekučné konanie nie je
totiž konaním sporovým. Cieľom tohto konania je nútený výkon vykonateľného rozhodnutia, t. j. vynútenie
plnenia priznaného týmto rozhodnutím.

Podľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na
odvolanie nie je oprávnený.

Odmietnutie odvolania podaného neoprávnenou osobou bráni tomu, aby sa odvolací súd zaoberal
dôvodmi podaného odvolania a aby skúmal vecnú stránku napadnutého rozhodnutia súdu prvého
stupňa i jemu predchádzajúce konanie.

Nakoľko Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS nie je na podanie odvolania oprávnenou
osobou, rozhodol odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené ako aj citované právne ustanovenia tak,
že odvolanie tohto združenia odmietol.

Združenie na ochranu spotrebiteľa HOOS sa ani nestalo vedľajším účastníkom, preto ním podané
odvolanie muselo byť odmietnuté, reagujúc na terminologickú nesprávnosť súdu prvého stupňa o
nepripustení vedľajšieho účastníka. V skutočnosti mal súd prvého stupňa konštatovať (aj v zmysle
ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR), že v exekučnom konaní nenastali účinky vedľajšieho
účastníctva predmetného občianskeho združenia na základe jeho oznámenia o vstupe do konania. To
však nič nemení na obsahovo správnom rozhodnutí súdu prvého stupňa, ktorý rozhodnutie aj náležite
odôvodnil vrátane spomínanej judikatúry (1 Cdo 106/2008 NS SR) a obsahovo poukázal na to, že
vedľajšie účastníctvo v exekučnom konaní je pojmovo vylúčené.

Na margo návrhu na prejudiciálne konanie, aby Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)
rozhodol o otázke, či ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd poukazuje na judikatúru
Súdneho dvora, ktorá nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa
vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej
zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C- 243/08: „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná
podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju
bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“, tiež rozsudok Súdneho
dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).

Na základe uvedeného odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ust. § 109
ods. 1 písm. c) zamietol.



Krajský súd v Prešove ako odvolací súd sa zaoberal aj návrhom oprávneného na prerušenie konania
vo vzťahu k súladu § 42 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon 4c) neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Zákon č. 328 1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, na ktorý odkazuje poznámka 4c v § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku, bol zrušený zákonom č. 7/2005 Z .z. o konkurze a reštrukturalizácii, pričom je potrebné
poznamenať, že tento právny predpis (zákon č. 7/2005 Z. z.) sa na predmetnú vec nevzťahuje.

Podľa § 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii ak tento zákon neustanovuje inak,
vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho
konkurzu patriaceho úpadcovi. Lehoty v týchto konaniach ustanovené alebo určené počas prerušenia
týchto konaní neplynú. Na účastníkov konania, ktorí vystupujú na strane úpadcu, prerušenie konania
pôsobí, len ak ide o nerozlučné spoločenstvo alebo o vedľajšie účastníctvo.

Vychádzajúc z vyššie citovaných právnych predpisov je potrebné uzavrieť, že exekučné konanie
nemožno prerušiť, ak tak neustanovuje osobitný zákon, pričom v predmetnej veci nejde o takúto
procesnú situáciu umožňujúcu prerušenie exekučného konania podľa osobitného predpisu v zmysle
vyššie uvedeného.

Dôvody, ktoré oprávnený vo svojom návrhu na prerušenie predmetného exekučného konania uviedol,
nemožno akceptovať ako dôvody pre prerušenie exekučného konania práve so zreteľom na znenie §
36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktorý výslovne túto problematiku upravuje ako lex specialis.

Pokiaľ sa oprávnený vo svojom návrhu na prerušenie exekučného konania opiera o ust. § 109 ods. 1
písm. b) O.s.p. je takéto zdôvodnenie jeho návrhu na prerušenie konania v zmysle vyššie uvedeného
neakceptovateľné.

Zároveň je potrebné dodať, že nemožno konštatovať narušenie princípu právnej istoty a princípu ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok v dôsledku aplikácie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku a revízneho postupu tam uvedeného, a to aj za situácie absencie časovej limitácie takéhoto
postupu. Tento postup je totiž namierený práve na posilnenie princípu právnej istoty a zamedzenia
neoprávnených exekúcií.

Na základe uvedeného odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods.
1 písm. b) O.s.p. zamietol.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a len na doplnenie uvádza:

Podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa
ktorej účastníci uzatvorili zmluvu o úvere, súčasťou ktorej vo forme predtlače bol uvedený text
o splnomocnení advokáta Mgr. Tomáša Kušníra povinným na uznanie záväzku z úveru v mene
povinného v notárskej zápisnici ako exekučného titulu tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným
exekučným titulom. Takto udelené plnomocenstvo sa za platný právny úkon označiť nedá a preto
tento advokát, resp. jeho koncipient nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej
zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinného a to pre rozpor záujmov
splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle ust. § 22 ods.2 OZ. Podľa tohto ustanovenia
zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten záujmy



ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Uvedený rozpor zo záujmami povinného spočíva v
tom, že jeho právny zástupca, ktorý mal povinného pri uznaní dlhu a spisovaní notárskej zápisnice
zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere oprávneným, čo malo za následok, že povinný si
nemohol Mgr. Tomáša Kušníra, resp. jeho koncipienta ako svojho zástupcu vybrať na základe svojej vôle.

Keďže ust. § 22 ods. 2 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ)
išlo o neplatnosť absolútnu pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať
z úradnej povinnosti. Právny úkon urobený zástupcom nespĺňajúcim podmienky upravené v ust. § 22
ods.2 OZ je v zmysle ust. § 39 OZ absolútne neplatný. Ak v prejednávanej veci advokát Mgr. Tomáš
Kušnír nedisponoval platným plnomocenstvom nemohol v mene povinného uznať dlh a vysloviť súhlas s
vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Notárska zápisnica predložená oprávneným
nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu a to preto lebo bola spísaná na základe
absolútne neplatného právneho úkonu. Za takejto situácie súd prvého stupňa správne postupoval
exekúciu zastavil podľa ust. § 58 ods.1 Exekučného poriadku.

V tejto súvislosti súd treba poukázať tiež na uznesenie Ústavného súdu SR z 12.5.2011 č. k. IV.
US183/11 - 16. V obdobných právnych veciach, týkajúcich sa posudzovania notárskej zápisnice ako
exekučného titulu boli sťažnosti oprávneného odmietnuté ako zjavne neopodstatnené. Podľa záverov
Ústavného súdu jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,
keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať a preto je podľa názoru Ústavného súdu z
ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje
notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom, buď z hľadiska formálneho alebo z
hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania. Zatiaľ
čo dôvody na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného
poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže učiniť nie je v ňom
ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex offo skúmať či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 ods. 1 O. s.
p. uznesenie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustná a o zastavení exekúcie potvrdil. Výrok
o trovách konania ani výrok o zamietnutí návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora nebol
napadnutý, preto ho odvolací súd ani nepreskúmaval.

O trovách odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 224 ods. 4 O.s.p. prvostupňový súd, pretože ak
odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách
konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého
stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.