Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoE/35/2012 z 15. 7. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 15. júla 2012, sp. zn. 8CoE/35/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3809206333.1 Krajský súd Trenčín | 8CoE/35/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3809206333.1 | 2012-07-15 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. g) EP, § 45 ods. 1 ZRK, § 45 ods. 2 ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cf17a306-bece-4bcc-8573-215b94fa750d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3809206333.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoE/35/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3809206333
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Čekanová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3809206333.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného: JUDr. Martin Máčaj, advokát so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, proti povinnému: M. M., bytom M. K. XXX/X, G., o vymoženie 451,61 eur s príslušenstvom,
na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 9Er/928/2009-20 zo dňa 16.
novembra 2011 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57
ods. 1 písm. g/ Ex. por. Uviedol, že exekúcia sa vedie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava
sp. zn. SR 10767/08 zo dňa 28.10.2008. Zdôraznil, že i keď vo veci už bolo vydané poverenie na
vykonanie exekúcie, opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a zistil,
že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý exekučný titul. Vychádzal zo skutočnosti,
že dňa 05.05.2008 bola medzi oprávneným a povinným uzatvorená zmluva o úvere č. 3870055 /
ďalej len „zmluva o úvere“/ a dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1
Obč. zák. Mal za to, že ide o reálnu zmluvu o pôžičke uzavretú medzi oprávneným ako veriteľom
a povinným- dlžníkom ako spotrebiteľom. Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že deň jej uzavretia je
totožný s dňom prenechania peňažných prostriedkov povinnému. Z uvedeného mal súd za to, že veriteľ
neposkytol peňažné prostriedky na základe požiadania dlžníka, ktorý záväzok predstavuje podstatnú
časť zmluvy o úvere v zmysle § 497 ods. 1 Obch. zák., ale že k poskytnutiu peňažných prostriedkov
došlo súčasne s uzavretím zmluvy, pričom podľa názoru súdu požiadanie dlžníka o čerpanie úveru
má časovo nasledovať až po uzavretí zmluvy a časovo sa nekryje s momentom uzavretia zmluvy.
Je teda nepochybné, že účastníci uzavreli zmluvu o pôžičke podľa Obč. zák., i keď v zmysle § 52
ods. 1 Obč. zák. je bez právneho významu právna forma zmluvy. V danej veci je nepochybné,
že povinný je a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom. Peňažné prostriedky boli síce podľa
zmluvy poskytnuté na výkon podnikania, avšak tento účel nie je dostatočne preukázaný. Povinný je
označený v zmluve ako dlžník ako fyzická osoba, má aj uvedené obchodné meno a IČO, ale zmluvu
podpísal len ako fyzická osoba. Povinného tak treba považovať za spotrebiteľa podľa Občianskeho
zákonníka. Mal za to, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu
za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť
výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku), teda veriteľa. V prípade pochybností o tom, či
ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre
dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne
- spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Súd ďalej konštatoval, že predmetnú zmluvu
možno považovať i za spotrebiteľský úver v zmysle § 2 písm. a/, resp. za zmluvu o spotrebiteľskom
úvere podľa § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom k uvedenému,



bez ohľadu na označenie zmluvy súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím
na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári)
a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia
spotrebiteľského práva. Poukázal na to, že Smernicu Rady č. 93/13/EHS je nevyhnutné využívať ako
interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv,
ktoré stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených
prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S.
proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F. Súčasťou zmluvy sú aj Všeobecné podmienky poskytovania
úverov (ďalej len „VPPÚ“) vyhotovené oprávneným ako formulár, po ktorých preskúmaní, konkrétne
článku 17 „rozhodcovská doložka“, vzhliadol súd v takomto zmluvnom dojednaní nekalú podmienku..
V čl.17 VPPÚ bol upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy, jednak v rozhodcovskom
konaní alebo cestou súdu, avšak možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným je len zdanlivá,
keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania
aj osobu rozhodcu oprávnený. Spotrebiteľ síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu,
avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil možnosť domáhať sa právnej
ochrany pred všeobecným súdom. Zaoberal sa aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej
zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť, pričom obdobnou otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd
Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie
sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich
právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. V danom prípade
bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko dojednanie
na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné
prostriedky touto cestou obstarať, čiže uzatvoreniu zmluvy. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného
dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej
zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky
vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Vo všeobecnosti poukázal na to, že spotrebiteľ sa v
porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj
úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom
alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno
Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra
2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd preto prihliada pri výkone rozhodcovského
rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky
uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dal do pozornosti
rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones
SL proti Cristina Rodríguez Nogueira a rozsudok z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875,
bod 34). Hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu
nekalých zmluvných dojednaní (§ 53 ods. 3 Obč. zák. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) ale
tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú
nerovnováhu (§ 53 ods. 1 Obč. zák. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky
sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods.
4 písm. r) Obč. zák. výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci
dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ak
rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania
rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je
možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a
oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému
zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Súdny dvor
v prípade Pannon GSM Zrt./Erzsébet Sustikine Győrfi C-243/08 dokonca dospel k záveru, že podmienka
obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do
nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode
sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. Rozhodcovská doložka
obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky na to, aby bola
kvalifikovaná ako nekalá podľa § 53, § 54 Obč. zák. ale i podľa Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa
5.4.1993. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je absolútne neplatná. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská
doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc
z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto



rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Predložený rozhodcovský
rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť
rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zrušil. Uviedol, že smernice vydávané v rámci acquis communautaire (v rámci tzv. európskeho
práva) majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú
záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho
systému. Keďže v tomto prípade bola smernica Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v
rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na
riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. Ďalej uviedol,
že predmetnú zmluvu o úvere zo dňa 05.05.2008 nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, pretože ide o zmluvu o úvere uzavretú podľa § 497 a nasl. Obch. zák., ktorá nespadá do
ust. § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Ďalej sa zaoberal postupom
uzavretia daného právneho vzťahu s tým, že nesúhlasil s názorom súdu, že ide o zmluvu o pôžičke,
pretože klient - dlžník požiada o poskytnutie úveru žiadosťou o úver a až následne sa uzatvorí zmluva
o úvere, po podpise ktorej sa dlžníkovi vyplatia peňažné prostriedky. V predmetnej zmluve tak ako
základná náležitosť nemusela byť dojednaná RPMN. Taktiež podotkol, že zmluvy o úvere, ktoré uzaviera
s dlžníkmi nemôžu vzhľadom na svoj obsah zahŕňať všetky podmienky uvedené v § 4 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch. Činnosť oprávneného tak nepatrí do pôsobnosti citovaného zákona. V
zmluve o úvere bola pritom obsiahnutá tzv. nevýhradná rozhodcovská doložka, ktorá umožňuje každej
strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského súdu alebo všeobecného
súdu. Preto nie je správny záver súdu o tom, že sa od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní. Podľa odbornej literatúry (Magál, M. -Kubina, P.: Rozhodcovské doložky v
spotrebiteľských zmluvách, Justičná revue, 2008, č.4, str. 616 a nasl.) nevýhradná rozhodcovská doložka
nie je dotknutá ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. Zdôraznil, že následky výberu spôsobu riešenia
sporu nerieši rozhodcovská doložka, ale príslušné procesné predpisy. Namietal taktiež, že v zmysle
§ 106 O.s.p. začatie rozhodcovského konania znamená prekážku litispedencie pre ďalšie žaloby v tej
istej veci, a to aj v obrátenom procesnom postavení. Postavenie spotrebiteľa postupom oprávneného
nebolo dotknuté, mal možnosť obrátiť sa na všeobecný súd skôr ako dodávateľ, resp. mal možnosť
brániť sa v rozhodcovskom konaní. Prijatie argumentácie prvostupňového súdu by znamenalo úplné
znemožnenie využitia rozhodcovského konania pre oprávneného, čo však nie je zámerom ust. § 53
ods. 4 písm. r/ Obč. zák. Tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú prípustné podľa vnútroštátneho i
európskeho práva. V zmysle smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovských konaní
ad hoc uskutočňovaných bez právneho podkladu, ale v danom prípade rozhodcovské konanie prebehlo
na základe a v súlade so zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Záverom namietal, že
exekučný titul už súd preskúmaval pri vydaní poverenia pre exekútora a uznal ho za súladný so zákonom.
Položil otázku, čo viedlo súd k zastaveniu exekúcie, keď počas jej trvania nedošlo k zmene skutkového
ani právneho stavu.

Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili.

Odvolací súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdiť. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu. Z daného titulu si
v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle
§ 219 ods. 2 O.s.p.

Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava sp. zn. SR 10767/08 zo dňa
28.10.2008. Rozhodcovský súd pri rozhodovaní v uvedenej veci vychádzal z oprávneným predloženej
zmluvy o úvere, uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 05.05.2008.



Odvolací súd v prvom rade uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné
rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného
titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej
povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď
sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť
exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm.
a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Súd prvého stupňa správne uviedol, že predmetnú zmluvu o úvere je potrebné posudzovať podľa
ustanovení o spotrebiteľskom práve. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam
práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. Pri právnej úprave
spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany
a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany.
Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť
obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Nevyhnutné je preto aspoň rámcovo vymedziť, ktoré
podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa považujú za neprijateľné, pričom dôsledkom toho je, že sú
neplatné.

Na základe týchto skutočností dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné rozhodnutie súdu prvého
stupňa potvrdiť podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.